Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 11S/11/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3020200022 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3020200022.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: V. M., R. XXX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Mgr. Henrich Schindler, advokát so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12. novembra 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 29.01.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.07.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 18.241,02 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, v podstate z dôvodu neuznania daňových výdavkov vo výške celkom 77.500,- Eur pre ich nepreukázanie. 2. Petitom správnej žaloby, nežiadajúc nariadenie pojednávania, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) a písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“). Žalobca postupu žalovaného vytkol, že ako odvolací orgán neprihliadol na námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci, spočívajúceho v tom, že správca dane neprihliadal na všetko, čo vykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Pre vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci daňovými orgánmi. 3. Žalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly uviedol, že správcom dane vykázaný rozdiel v príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol, že zaúčtovanie uvedenej sumy na strane príjmov je neoprávnené, spôsobené pravdepodobne nedopatrením. Zároveň konštatoval, že nakoľko predmetný „príjmový výdavok“ bol zaúčtovaný duplicitne, nemá možnosť správcom dane vykázaný rozdiel v sume 77.500,- Eur vydokladovať. Tým, že správca dane vyhodnotil žalobcovu argumentáciu ako zmätočnú a dôkazy objektívne neposudzoval vo vzťahu k správnemu určeniu dane, bolo žalobcovi odňaté právo na spravodlivý proces, keďže dôkazy svedčiace v prospech žalobcu žalovaný neakceptoval. Žalobca tiež pripomenul, že v roku 2015 už nebol účtovnou jednotkou a počas celého zdaňovacieho obdobia roka 2015 viedol daňovú evidenciu podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“), na základe čoho nebol povinný dodržiavať ustanovenia zákona o účtovníctve. Nielen výdavky, ale aj všetky príjmy žalobcu ako daňového subjektu bolo potrebné v rámci daňovej kontroly preveriť a v napadnutom rozhodnutí sa so zisteniami vysporiadať, k čomu podľa žalobcu nedošlo. 4. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť, nariadenie pojednávania na jej prejednanie nežiadal. Pripomenul, že žalobné námietky uvádzané žalobcom sú totožné s vyjadreniami, ktoré žalobca predkladal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a aké uviedol v odvolacom konaní. Správca dane ako aj žalovaný sa s námietkami žalobcu už vysporiadali vo svojich rozhodnutiach a žalovaný na ne odkázal citáciou vybraných častí ich odôvodnení (viď podrobnejšie body 16. až 23. tohto rozsudku). Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval porušenie § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z., keď neuznal žalobcovi v daňovom priznaní uplatnené výdavky v sume 77.500,- Eur, ktorých vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne preukázané. Výdavok musí byť preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. S uvedeným názorom sa žalovaný stotožnil. Správca dane postupoval podľa žalovaného počas daňovej kontroly v súlade s jednotlivými zásadami uplatňovanými pri správe daní. Chránil záujmy štátu a pritom dbal na dodržanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov a oboznamoval ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi. 5. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 6. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 8. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 9. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom správnej žaloby a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že správna žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o správnej žalobe bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, nakoľko pojednávanie nepožadoval ani jeden z účastníkov konania, nevyžadoval to verejný záujem a vzhľadom na obsah žalobných námietok to správny súd nepovažoval za potrebné. 10. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že žalobca v priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015 vykázal príjmy vo výške 135.013,68 Eur, výdavky vo výške 130.934,99 Eur, základ dane v sume 4.078,69 Eur. 11. Daňový úrad Trenčín vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.06.2019, v ktorom skonštatoval, že ku kontrole predložil žalobca výdavkové doklady na sumu 53.434,99 Eur, čím vznikol rozdiel vo výške 77.500,- Eur. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončená dňom doručenia protokolu s výzvou, t.j. dňa 25.06.2019. 12. Výzvou zo dňa 21.06.2019 podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku bol žalobca vyzvaný, aby predložil písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole a označil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalobca v stanovenej lehote doručil elektronicky svoje vyjadrenie zo dňa 08.07.2019 k protokolu o daňovej kontrole, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s výsledkom daňovej kontroly, pričom uviedol: „Daňový subjekt zotrváva na tom, že daňové priznanie, ktoré podal dňa 10.03.2016 typu B k dani z príjmov fyzickej osoby je úplné a správne, zohľadňujúce všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období. Správcom dane v protokole vykázaný rozdiel v príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol, žiadne také príjmy nemal a preto ani nemal dôvod o tieto príjmy základ dane znižovať. Daňový subjekt sa vzhľadom na odstup času a opakovanú zmenu účtovníčky nedokáže vyjadriť ku dôvodom zaúčtovania tejto sumy na strane príjmov, avšak určite išlo o neoprávnené a nedôvodné zaúčtovanie, pravdepodobne spôsobené nedopatrením. Aj z tohto dôvodu daňový subjekt nedokázal predložiť žiadne ďalšie doklady preukazujúce jeho výdavky v predmetnom zdaňovacom období, pretože by sa pravdepodobne jednalo o duplicitné zaúčtovanie výdavkov a rovnako aj príjmov. Správca dane by mal tieto skutočnosti nevyhodnocovať iba izolovane, bez porovnania s východiskovým stavom vyplývajúcim z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia, ale práve v kontexte s týmto stavom a bolo by možné skutočnosti vyslovené daňovým subjektom verifikovať. Správca dane nevytkol daňovému subjektu porušenie žiadneho predpisu týkajúceho sa vedenia účtovníctva, čiže aj bez verifikácie považoval účtovné záznamy za správne a úplné. Správca dane by takto postupovať nemal zvlášť v situácii, kedy považuje účtovné doklady za nekompletné, resp. kedy nemal zo strany daňového subjektu doložené všetky doklady, ktoré požadoval, resp. ktoré by mali objektívne existovať. Považujeme to za nedostatok. Prípadná nezrovnalosť v účtovných zápisoch nemôže byť dôvodom na vykázanie rozdielu dane a vyrubenie daňovej povinnosti, ale na prípadne iný postih, resp. sankciu zo strany správcu dane. Na základe uvedeného považujeme závery daňovej kontroly za nedôvodné.“ 13. K svojim tvrdeniam vo vyjadrení k protokolu žalobca nepredložil žiadne dôkazy. Preto správca dane skonštatoval, že nie je potrebné ďalšie dokazovanie a spísal dňa 19.07.2019 so splnomocneným zástupcom žalobcu zápisnicu z prerokovania pripomienok podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku. Na otázku správcu dane, či má nejaké dôkazy, ktoré by chcel predložiť v rámci vyrubovacieho konania, splnomocnený zástupca žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 19.07.2019 uviedol, že dôkazy žalobca nemá a objektívne nemá možnosť výdavky v sume 77.500,- Eur zdokladovať predložením akýchkoľvek ďalších dôkazov. 14. Nakoľko žalobca počas daňovej kontroly ani na výzvu správcu dane nezdokladoval rozdiel vo výške 77.500,- Eur, správca dane uvedenú sumu neuznal ako daňový výdavok. Ide o výdavok podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorého vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne preukázané. 15. Správca dane daňovou kontrolou vyčíslil základ dane pred jeho znížením o nezdaniteľné sumy vo výške 81.578,69 Eur, čo je viac ako 100-násobok platného životného minima, na základe čoho bola u žalobcu nezdaniteľná časť základu dane vyčíslená podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 585/2003 Z.z. vo výške 0,00 Eur. Zo základu dane vyčísleného na sumu 81.578,69 Eur bola daňová povinnosť vypočítaná podľa § 15 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. vo výške 18.293,33 Eur a rozdiel dane vo výške 18.241,02 Eur. 16. Následne Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom, rozhodnutím č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 29.07.2019 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi - daňovému subjektu V. M., R. XXX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX - rozdiel dane v sume 18.241,02 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015. 17. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Správcovi dane vytkol, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol všetky skutočnosti, ktoré boli výsledkom dokazovania a vyplynuli z daňovej kontroly a nevyhodnotil argumentáciu žalobcu. Žalobca poukázal na svoje vyjadrenie, v ktorom s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k duplicitnému zaúčtovaniu sumy 77.500,- Eur do príjmov, pričom určite ide o nedôvodné a neoprávnené zaúčtovanie spôsobené pravdepodobne nedopatrením. Uvedené odôvodnil žalobca tým, že podstatná časť príjmov za rok 2015 má pri úhradách uvedený variabilný symbol faktúry vystavenej v roku 2014, ktorá bola v roku 2014 v celej výške zdanená. Z dôvodu opakovanej zmeny osoby účtovníčky práve v období, ktorého sa kontrolované obdobie týka, sa žalobca nedokáže vyjadriť k dôvodom, prečo sa tak udialo. Žalobca v kontrolovanom období už nebol účtovnou jednotkou a počas celého zdaňovacieho obdobia 2015 viedol daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z., na základe čoho nebol povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Nielen výdavky, ale aj všetky príjmy žalobcu je potrebné v rámci daňovej kontroly žalobcovi riadne preukázať a s vykonaným dokazovaním sa v rozhodnutí vysporiadať. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že pri daňovej kontrole predložil všetky dôkazy, ktoré je možné od neho spravodlivo požadovať. Nie je podľa neho možné, aby po daňovej kontrole správca dane upravil žalobcovi základ dane iba tým spôsobom, že sa základ dane zvýši o neuznané výdavky bez toho, aby sa verifikoval aj príjem žalobcu. Žalobca v odvolaní tiež namietol, že výrok rozhodnutia správcu dane neobsahuje informáciu, ktoré konkrétne ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z., boli základom, podľa ktorých správca dane postupoval a rozhodol a na základe ktorého konkrétneho ustanovenia potom správca dane určil rozdiel na dani v sume 18.251,02 Eur. Správca dane neuviedol, akým spôsobom a v akej výške vykázal príjmy daňového subjektu v roku 2015, akými výpočtami sa potom dopracoval k základu dane v sume 81.578,69 Eur a ktoré zákonné ustanovenia a akým spôsobom boli zo strany žalobcu porušené, jednak pri vedení účtovníctva a jednak pri vykázaní základu dane v zmysle podaného daňového priznania. 18. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2019 prvostupňové rozhodnutie potvrdilo, stotožniac sa s rozsahom dokazovania vykonanému správcom dane, ním ustáleného skutkového stavu ako aj právnym posúdením veci. 19. Odcitujúc príslušné ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z. žalovaný uviedol, že daňovými výdavkami sú len tie, ktoré sú preukázateľne vynaložené na účely vymedzené v citovanom zákone. Pokiaľ daňový subjekt, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, výdavky dostatočne nepreukáže, nie sú takéto výdavky podľa zákona výdavkami daňovými, z čoho vyplýva, že nie každý výdavok je zároveň aj výdavkom daňovým. 20. Počas uplatňovania preukázateľných daňových výdavkov v rozsahu daňovej evidencie daňovník nie je účtovnou jednotkou (napr. nemá povinnosť zostaviť účtovnú závierku, vyhotoviť účtovné výkazy). Ak sa daňovník rozhodne viesť daňovú evidenciu, vedie ju počas celého zdaňovacieho obdobia. Nemôže dôjsť k situácii, že by časť zdaňovacieho obdobia viedol účtovníctvo a časť zdaňovacieho obdobia viedol daňovú evidenciu. Súčasťou príjmov uvádzaných v daňovej evidencii sú všetky peňažné aj nepeňažné príjmy dosiahnuté z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, pričom však základ dane z týchto druhov príjmov ovplyvnia len zdaniteľné príjmy (príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú od dane oslobodené ani podľa zákona č. 595/2003 Z.z. a ani podľa medzinárodnej zmluvy). V prípade uplatnenia výdavkov sa však v daňovej evidencii uplatňujú len daňové výdavky spĺňajúce podmienky daňovej uznateľnosti vymedzené v ustanoveniach § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. Žalovaný poukázal na to, že žalobca viedol daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z. K vyrubovaciemu konaniu, ktoré nadväzovalo na výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty vykonávanej za 4. štvrťrok 2014, predložil správcovi dane aj peňažný denník za rok 2015, kde na riadku 122 dňa 31.12.2015 ako posledný zápis uviedol položku (výdavok v hotovosti) označenú „??? záloha za tovar“ vo výške 77.500,- Eur. K tomuto zápisu v peňažnom denníku nedoložil žiadne doklady, preto správca dane nemohol uvedenú sumu uznať ako daňový výdavok. Príjmy, ktoré žalobca uviedol v daňovom priznaní, správca dane daňovou kontrolou neupravoval, nakoľko nezistil žiadne rozdiely, ktoré by mali vplyv na ich výšku. 21. K odvolacej námietke, že správca dane nehodnotil žalobcovu argumentáciu v rámci daňového konania, žalovaný uviedol, že vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly správca dane so žalobcom prerokoval a vyhodnotil na ústnom pojednávaní dňa 19.07.2019. Zo zápisnice z uvedeného pojednávania vyplýva, že žalobca trval na svojej argumentácii, prezentovanej aj vo vyjadrení k protokolu, o duplicitnom zaúčtovaní sumy 77.500,- Eur do príjmov, spôsobenom pravdepodobne nedopatrením. Žalovaný upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že argumenty žalobcu boli zmätočné, keď na jednej strane vo vyjadrení k protokolu tvrdí, že daňové priznanie, ktoré podal dňa 10.03.2016, je úplné a správne, zohľadňujúce všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období a na druhej strane tvrdí, že správcom dane vykázaný rozdiel v príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol. Zároveň v zápisnici uvádza, že objektívne nemá možnosť výdavky v sume 77.500,- Eur zdokladovať predložením akýchkoľvek ďalších dôkazov. Z vykonanej kontroly je pritom podľa žalovaného zrejmé, že správca dane žalobcovi zdaniteľné príjmy, ponechal ich v takej výške, aké si žalobca sám vykázal vo svojom daňovom priznaní, ktoré podpísal. Z dôvodu, že vo vyjadrení k protokolu ani na ústnom pojednávaní žalobca nepredložil žiadne dôkazy a zmätočné tvrdenia žalobcu nemali žiadny vplyv na zmenu výsledkov, ktoré boli zistené v priebehu daňovej kontroly, nebolo potrebné žiadne ďalšie dokazovanie. 22. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej poukázal na ďalšie skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, z ktorých vyplýva, že v kontrolovanom roku 2015 žalobca nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Príjmy uvedené v daňovom priznaní dosiahol predovšetkým z predaja obchodného majetku. Žalobca predal v roku 2014 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.08.2014 a faktúry č. XXXXXX zo dňa 25.08.2014 budovu P. v N. v sume 1.300.000,- Eur spoločnosti P. V. M., s.r.o., IČO: XX XXX XXX. V daňovom priznaní za rok 2014 žalobca uviedol príjmy vo výške 268.200,06 Eur, z čoho príjem za predaj budovy autoservisu predstavuje sumu 267.798,- Eur. Žalobca v roku 2014 viedol účtovnú evidenciu a neuhradenú časť hodnoty nehnuteľnosti vo výške 1.032.202,- Eur vykázal v účtovnej závierke v jednoduchom účtovníctve k 31.12.2014 ako pohľadávku. Táto skutočnosť bola overená aj pri daňovej kontrole vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2014, ktorá prebiehala v období od 06.06.2016 do 18.08.2016. Rovnaký stav pohľadávok a začiatku zdaňovacieho obdobia 2015 žalobca uviedol aj v daňovom priznaní za rok 2015 v tabuľke č. 1 a na riadku 4 stĺpec 1., takže nezodpovedá realite tvrdenie žalobcu, že faktúra č. XXXXXX bola v roku 2014 v celej výške zdanená. Úhrady za predaj nehnuteľnosti na základe faktúry č. XXXXXX nabiehali aj počas celého roka 2015 na bankový účet žalobcu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný skonštatoval, že všetky úhrady, ktoré prijal žalobca na bankový účet od spoločnosti P. V. M., s.r.o. v roku 2015, tak ako ich podrobne opísal vo svojom odvolaní, sú úhradami pohľadávky z roku 2014 a sú zdaniteľným príjmom žalobcu v tom roku, v ktorom boli skutočne uhradené, teda v roku 2015. Takto to podľa žalovaného uviedol žalobca do podaného daňového priznania za rok 2015 a správca dane pri daňovej kontrole nezistil žiadne nezrovnalosti vo výške priznaných príjmov. Na základe týchto skutočností správca dane nemal dôvod upravovať zdaniteľné príjmy žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015. 23. K námietkam smerujúcim proti obsahu výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že tento zodpovedá ustanoveniu § 63 ods. 3 písm. c) daňového poriadku, obsahuje všetky povinné náležitosti - meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, identifikačné číslo daňového subjektu, rozhodnutie vo veci (vyrubuje daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015), konkrétne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo (§ 68 ods. 5 daňového poriadku), lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť (15 dní), sumu (18.241,02 Eur) a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. K námietke neuvedenia konkrétneho ustanovenia zákona porušeného pri vedení účtovníctva žalovaný uviedol, že žalobca v zdaňovacom období 2015 neviedol účtovníctvo, ale daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z. a preto nebol povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Žalobcovi ani nebolo vytknuté, že by žalobca porušil predpisy týkajúce sa vedenia účtovníctva. 24. Podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 25. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 26. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 27. Podľa § 24 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 28. Podľa § 24 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 29. Podľa § 24 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 30. Podľa § 24 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 31. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 32. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia. 33. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti [písm. e)]: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. 34. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z. ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odsekoch 1 až 4 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, môže viesť počas celého zdaňovacieho obdobia daňovú evidenciu o a) príjmoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane prijatých dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov, b) daňových výdavkoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane vydaných dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov, c) hmotnom majetku a nehmotnom majetku zaradenom do obchodného majetku [§ 2 písm. m)], d) zásobách a pohľadávkach, e) záväzkoch. 36. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami. 37. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. 38. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu zastáva správny súd názor, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane, vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery daňových orgánov nadväzujúce na vykonané dokazovanie možno považovať za vecne odôvodnené a právne korektné. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 39. Správny súd pripomína, že daňové priznanie je právne relevantný dokument, ktorý sa stáva jedným zo základných podkladov prípadnej daňovej kontroly. Potom, ako mu bol oznámený termín začatia daňovej kontroly, následne bol správcom dane vyzvaný na predloženie dokladov, v nadväznosti na to požiadal o predĺženie lehoty na ich predloženie, čomu správca dane nevyhovel, a po vypracovaní protokolu z daňovej kontroly žalobca prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly uviedol nasledovné: „Daňový subjekt zotrváva na tom, že daňové priznanie, ktoré podal dňa 10.03.2016 typu B k dani z príjmov fyzickej osoby je úplné a správne, zohľadňujúce všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období.“ Z uvedeného vyplýva, že žalobca nielen v čase podania daňového priznania za rok 2015, ale aj s časovým odstupom niekoľkých rokov po oboznámení sa s výsledkami protokolu z daňovej kontroly mal za to, že jeho daňové priznanie zohľadňuje všetky jeho príjmy v kontrolovanom roku. Tieto deklaroval vo výške 135.013,68 Eur. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by sa žalobca k daňovému priznaniu za rok 2015 vyjadroval ako človek neoboznámený s jeho obsahom. Napriek tomu správca dane, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (viď bod 22. tohto rozsudku), preveroval aj príjmovú časť daňového priznania, nezistiac pri daňovej kontrole žiadne nezrovnalosti vo výške priznaných príjmov, zohľadniac aj neurčitý a bližšie nepodložený argument žalobcu o pravdepodobnom nedopatrení pri vedení daňovej evidencie, spôsobenom opakovanou zmenou účtovníčky. Na základe týchto skutočností žalovaný skonštatoval, že správca dane nemal dôvod upravovať zdaniteľné príjmy žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015. Uvedenú konštatáciu považuje správny súd za zodpovedajúcu stavu veci zistenému v dostatočnom rozsahu na učinenie takéhoto záveru. 40. Pokiaľ ide o výdavky deklarované v daňovom priznaní vo výške 130.934,99 Eur, žalobca ku kontrole predložil výdavkové doklady na sumu 53.434,99 Eur, z čoho vyplynulo, že vznikol rozdiel vo výške 77.500,- Eur, t.j. v tejto výške zostali výdavky žalobcu aj po skončení daňovej kontroly nepreukázané. Následný právny záver správcu dane, spočívajúci v neuznaní výdavkov uplatnených vo výške (sume 77.500,- Eur) z dôvodu, že ich vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne preukázané, považuje správny súd za právne korektnú aplikáciu ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. a za zodpovedajúce výsledkom dokazovania, keďže výdavok musí byť preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. 41. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, resp. sa s ním stotožnil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.z. 42. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány prihliadli na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v celom daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP). 43. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil. 44. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne. V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.