Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sp/3/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010200627 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2010200627.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci navrhovateľky: G. P. O., nar. XX.X.XXXX, štátna príslušníčka Vietnamskej socialistickej republiky, naposledy bytom v zahraničí: B. B., okres T., P. B., t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpená Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č.p.: UHCP-BA-OCP-AV-119-025/2010-ARP zo dňa 15.11.2010, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. p.: UHCP-BA- OCP-AV-119-025/2010-ARP zo dňa 15. novembra 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia na ďalšie konanie. Navrhovateľke sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím zo dňa 15.11.2010 odporca na účel výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľky z územia Slovenskej republiky rozhodol s účinnosťou od 17.11.2010 o predĺžení lehoty zaistenia (určenej rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava o navrhovateľkinom zaistení č.p.: UHCP-BA- OCP-AV-119-004/2010 zo dňa 17.5.2010) na čas nevyhnutne potrebný k realizácii tohto opatrenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, t.j. najviac do 17.11.2011. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov potrebných k zabezpečeniu výkonu navrhovateľkinho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č.p.: UHCP-BA-OCP-AV-119-004 zo dňa 17.5.2010 sa tento výkon predĺži z dôvodu, že navrhovateľka dostatočne nespolupracovala, nakoľko odmietla predložiť kópiu akéhokoľvek identifikačného dokladu vydaného príslušnými štátnymi orgánmi Vietnamskej socialistickej republiky, ktorý je nevyhnutný k predloženiu žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu a odo dňa oznámenia jej zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote jej zaistenia, a preto boli naplnené dôvody na vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty navrhovateľkinho zaistenia podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Proti rozhodnutiu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolala navrhovateľka, ktorá namietala jeho nezákonnosť z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a e/ O.s.p. zákona č. 99/1963 Zb., nakoľko rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukázala ďalej na to, že zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ďalej uviedla, že konštatovanie odporcu, že odmietla predložiť na výzvu svoj doklad totožnosti, resp. kópiu akéhokoľvek dokladu totožnosti je nepravdivé, nakoľko žiaden doklad totožnosti nemala. Mala za to, že s príslušnými orgánmi spolupracovala, zúčastnila sa množstva pohovorov v rámci ktorých dostatočne ozrejmila svoju totožnosť, a preto podmienka predĺženia lehoty jej zaistenia v súvislosti s jej údajnou nespoluprácou s príslušným orgánmi nemohla byť naplnená. Ďalej namietala, že z rozhodnutia a ani zo spisového materiálu nevyplýva, že by odporca účelne využil čas zaistenia tak, aby bolo možné realizovať jej administratívne vyhostenie. V tomto smere poukázala najmä na to, že na strane príslušného policajného orgánu neboli realizované všetky možnosti (napr. nebol požiadaný o spoluprácu odbor prisťahovalectva, ministerstva verejnej bezpečnosti VSR v Hanoii) za účelom získania náhradného cestovného dokladu. V neposlednom rade poukázala na to, že rozhodnutie o predĺžení zaistenia je takým rozhodnutím, ktorým došlo k pozbaveniu jej osobnej slobody, teda na takéto rozhodnutie sa v plnom rozsahu vzťahujú podmienky stanovené v článku 5 ods. 5 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S poukazom na tento článok je potrebné, aby pozbavenie osobnej slobody bolo oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.12.2010 poukázal jednak na zákon č. 594/2009 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov, ktorým bola v súlade so Smernicou EP a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území zavedená v ustanovení § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov s účinnosťou od 15.1.2010 možnosť predĺženia lehoty zaistenia cudzinca o ďalších najviac 12 mesiacov, ak je predpoklad, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento predĺži, pretože tento dostatočne nespolupracuje s policajným útvarom, alebo pretože jeho domovský štát mešká s vydaním náhradného cestovného dokladu, a jednak na rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.p.: UHCP-BA- OCP-AV-119-004/2010 zo dňa 17.5.2010, ktorým bola navrhovateľka administratívne vyhostená a bol jej určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do 17.5.2015 v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a písm. b) bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov. Dôvodom uloženia opatrenia bola skutočnosť, že navrhovateľka sa na území Slovenskej republiky zdržiavala neoprávnene. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu nadobudlo právoplatnosť dňa 2.8.2010. Následne po zistení uvedených skutočností dňa 17.5.2010 správny orgán v súlade s § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení cudzinca a jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na čas podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nevyhnutne potrebný k realizácii rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najdlhšie však na 180 dní. Správny orgán sa pri obmedzení slobody cudzincovi opieral o oprávnenie ustanovené § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t.j. zaistil cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Dôvodom prijatia tohto opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení bola predovšetkým skutočnosť, že navrhovateľka nemala pri sebe platný cestovný doklad, ktorý by ju oprávňoval na vycestovanie do Slovenskej republiky a následne prijatie príslušnými orgánmi domovskej krajiny. Vo veciach zabezpečenia náhradných cestovných dokladov cudzincom na účel realizácie ich administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky ako aj samotnej realizácie výkonu rozhodnutia je príslušný Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Poukázal ďalej na to, že z jeho strany boli vykonané všetky potrebné úkony na získanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľke, ktorá dňa 3.6.2010 bola eskortovaná do Bratislavy za účelom vykonania konzulárneho pohovoru s konzulom Veľvyslanectva VSR so sídlom vo Viedni, ktorému boli odovzdané všetky podklady potrebné k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, pričom po preštudovaní predložených dotazníkov a materiálov samotný konzul uviedol, že navrhovateľka počas pohovoru neposkytla relevantné informácie k jej totožnosti, na základe ktorých by bol vystavený náhradný cestovný doklad. Dňa 26.10.2010 bol s navrhovateľkou a pracovníkmi ÚPZC Medveďov vykonaný osobný pohovor za prítomnosti pribratého súdneho tlmočníka, za účelom vykonania bezodkladných opatrení a úkonov na výkon administratívneho vyhostenia a zistenia totožnosti navrhovateľky, pričom útvar využil aj ďalší spôsob k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľku, keď zaslal navrhovateľkou vyplnený dotazník aj na Ministerstvo verejnej bezpečnosti VSR za účelom readmisie navrhovateľky v zmysle dohody medzi vládou SR a vládou VSR o readmisii občanov oboch štátov. Súčasne bol požiadaný aj odbor prisťahovalectva Ministerstva verejnej bezpečnosti VSR v Hanoii o readmisiu navrhovateľky na základe údajov, ktoré o sebe uviedla. V predmetnej veci tunajší súd rozsudkom zo dňa 27. januára 2011 potvrdil rozhodnutie č.p.: UHCP- BA-OCP-AV-119-025/2010-ARP zo dňa 15. novembra 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „ Zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil navrhovateľke lehotu zaistenia dňom 17. novembra 2010 na čas nevyhnutne potrebný najviac o 12 mesiacov a zároveň rozhodol, že navrhovateľku ponecháva umiestnenú v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok tunajšieho súdu, a to tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že dôvod predĺženia lehoty zaistenia, teda nespolupráca s príslušnými orgánmi nebola naplnená. V tejto súvislosti uviedla, že v spisovom materiáli odporcu sa nenachádza záznam z pohovoru, v rámci ktorého navrhovateľka mala odmietnuť, predložiť kópiu dokladu totožnosti, pričom navrhovateľka ho nepredložila, preto lebo žiaden doklad totožnosti nemá. Za tohto stavu preto nebolo možné konštatovať, že navrhovateľka nespolupracovala, nakoľko táto o sebe uviedla všetky údaje, ktoré by mohli pomôcť pri vybavovaní jej náhradných cestovných dokladov, pričom tieto skutočnosti vyplývajú aj zo spisového materiálu, nakoľko v každom konaní, v ktorom na území Slovenskej republiky vystupovala bola označená ako osoba bez dokladov. Ďalej namietala, že z rozhodnutia a ani zo spisového materiálu nevyplýva, že by odporca účelne využil čas zaistenia tak, aby bolo možné realizovať administratívne vyhostenie navrhovateľky. Tvrdenia odporcu sú navyše v rozpore s obsahom spisov a za tohto stavu konanie odporcu navrhovateľka nepovažovala za dostatočné a jej zaistenie za efektívne a účelné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní rozsudku tunajšieho súdu dospel k záveru, že rozsudok je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) zrušiť, nakoľko krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľky uvedenými v opravnom prostriedku, čo bolo v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a ako aj článku 46 ods. 1 a článku 38 ods. 2 listiny základných práv a slobôd, čím navrhovateľke odňal možnosť konať pred súdom. Na pojednávaní nariadenom po zrušení rozhodnutia krajského súdu odvolacím súdom splnomocnený zástupca navrhovateľky o opätovne poukázal na dôvody uvádzané v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a tiež právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Trnave, č.k. 43Sp/3/2010-33 zo dňa 27. januára 2011 a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie. Opätovne zdôrazňoval, že navrhovateľka nemá žiadny doklad totožnosti a za tohto stavu nie je možné v dohľadnej dobe realizovať administratívne vyhostenie navrhovateľky. Poverený zástupca odporcu uviedol, že podľa ust. § 59 ods. 1 písm. d) a § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov boli splnené všetky zákonné podmienky pokiaľ ide o účel zaistenia. Poukázal na to, že identifikačné údaje poskytnuté navrhovateľkou ohľadne jej osoby nezodpovedajú skutočnosti, keď takto označená osoba sa v evidencii domovského štátu nenachádza. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že navrhovateľka, pokiaľ ide o zistenie jej identity riadne nespolupracovala. Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona 48/2002 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 62 ods. 3 zákona 48/2002 Z. z. cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Podľa § 59 ods. 1 zákona 48/2002 Z. z. policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) cudzinec nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, b) možno predpokladať, že cudzinec bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, c) má byť cudzinec podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu alebo d) cudzinec nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Podľa čl. 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Súd po oboznámení sa tak s obsahom spisu ako aj s predchádzajúcim konaním správneho orgánu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. Je potrebné uviesť, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou správneho súdu nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto, ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tento nedostatok nemôže odstrániť ani krajský súd a ani Najvyšší súd SR svojim rozsudkom, ale takéto rozhodnutie správneho orgánu musí byť podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. zrušené a vrátené správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom ustanovené náležitosti (§ 82 ods. 4 z.č. 346/2005 Z.z.), tj. aj odôvodnenie, aby z neho bolo jasné, z akých skutkových konkrétnych podkladov sa vychádzalo pri vydaní rozhodnutia a či s nimi bol odporca riadne a včas oboznámený. V danom prípade navrhovateľkou napadnuté rozhodnutie odporcu sice vychádzalo z dostatočného zistenia skutkového stavu, ale prijatý právny záver je predčasný a nie je dostatočne odôvodnený. V predmetnej veci rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia je v podstate odôvodnené iba tým, že navrhovateľka dostatočne nespolupracovala, keď odmietla predložiť kópiu akéhokoľvek identifikačného dokladu vydaného príslušnými štátnymi orgánmi Vietnamskej socialistickej republiky, a ktorý je nevyhnutný k predloženiu žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že navrhovateľke nebol vydaný náhradný cestovný doklad z dôvodu, že nie je držiteľkou dokladu totožnosti, resp. ho nemá k dispozícii, nie je možné považovať za nespoluprácu navrhovateľky. Za tohto stavu mal preto odporca pri predĺžení zaistenia za účelom výkonu administratívneho vyhostenia pri svojom rozhodovaní skúmať, či je ďalšie zaistenie navrhovateľky za účelom admnistratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel, pretože, ak orgány domovského štátu podmieňujú vydanie náhradného cestovného dokladu existenciou dokladu totožnosti, táto podmienka nebude nikdy splnená a vyhostenie nebude vykonané a za týchto okolností samotné zaistenie neplní svoj účel. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami a námietkami navrhovateľky, stručne iba skonštatoval, že sú splnené zákonné zákonné podmienky na predĺženie lehoty zaistenia bez toho, že by rozhodnutie riadne odôvodnil. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. pre nedostatočné odôvodnenie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom súdu. S odkazom na dôvod zrušenia rozhodnutia v zmysle § 250s ods. 1 O.s.p. proti rozsudku nie je prípustné odvolanie. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250k O.s.p. tak, že procesne úspešnej navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej splnomocnený zástupca výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.