Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/262/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114212419 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114212419.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS, a.s., so sídlom Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpeného advokátom: JUDr. Alan Strelák, so sídlom Bratislava, Na Vŕšku 12, proti žalovaným: 1. F. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., J. XXX/ XX, 2. P. K., nar. XX.X.XXXX, bytom O., J. XXX/XX, o zaplatenie 1.517,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 37C/228/2014-40 zo dňa 9.3.2015 - vo vyhovujúcej časti, v časti lehoty plnenia vo veci samej a výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti lehoty plnenia vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 3, prvá veta Obchodných podmienok, ktoré sú prílohou zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 22011 2337 zo dňa 16.9.2011 v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku II. zmluvy o úvere je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškania vo výške 3,3% z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov, a vo výške 3,1% z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky" je ako neprijateľná neplatná. Žalovaným 1., 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.049,15 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,0% ročne zo sumy 1.049,15 Eur od 28.3.2012 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobný návrh zamietol. Žalovaným 1., 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 91,62 Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám JUDr. Alana Streláka, právneho zástupcu žalobcu. 2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 491, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a) a k), 5 a ods. 10, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1 a 2, § 494, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 120 ods. 1 veta prvá, ods. 4, § 153 ods. 1, § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o úvere je potrebné posudzovať podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom (§ 261, ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka) - vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava (ktorou v danom prípade je zák. č. 129/2010 Z.z., ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou (Obchodný zákonník) je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa prioritne zaoberal hodnotením a preskúmavaním (spotrebiteľskej) úverovej zmluvy ktorú uzavreli účastníci konania, a to z pohľadu aplikácie spotrebiteľského práva, a dospel k záveru, že záväzok žalovaných zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu - v súvislosti so zmluvou o úvere č. 22011 2337 zo dňa 16.9.2011 vo výške 3,3% z istiny za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky, ktorý je uvedený v bode 3, prvá veta Obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou prílohou zmluvy o spotrebiteľskom úvere - je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a ako taký je tento záväzok neplatný. Pokiaľ by totiž súd vyhovel žalobe na zaplatenie zmluvnej pokuty, bol by porušený princíp proporcionality uplatňovaný v súkromnom práve, navyše by došlo k porušeniu zákona, nakoľko podľa čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok; miesto v Smernici má aj „neprimeraná kompenzácia za porušenie záväzku spotrebiteľa“ (s účinnosťou od 1.1.2008 bola neprimeraná sankcia explicitne zapracovaná medzi neprijateľné podmienky do Občianskeho zákonníka). Súd potom dospel k záveru že zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute ako neprimeranej zmluvnej podmienke je neplatné, a potom z neplatnej zmluvnej podmienky nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na plnenie (a žalovaným povinnosť plniť), preto súd nárok žalobcu v časti uplatňovanej zmluvnej pokuty zamietol. 4. Súdu prvej inštancie mal ďalej v časti nároku na zaplatenie istiny úveru spolu s poplatkami, odplatou, úrokom a úrokom z omeškania (po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 30,- Eur spolu s príslušenstvom) za preukázané, že žaloba bola podaná iba z časti dôvodne. Žalobca poskytol žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 22011 2337 uzavretej dňa 16.9.2011 úver vo výške 1.200,- Eur (s „odplatou“ vo výške 456,- Eur), ktorý sa žalovaní zaviazali zaplatiť formou 13 mesačných splátok, a to prvých troch vo výške po 6,- Eur, a ďalších desiatich vo výške po 163,80 Eur; RPMN bola určená vo výške 45,11%. Podľa názoru súdu v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky, pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 456,- Eur, ktorá bola označená ako „odplata“. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru pritom nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo; pokiaľ pod odplatu nie je možné zahrnúť úrok, a s ohľadom na skutočnosť že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia, a to aj predčasného - je preto vylúčené aby suma celkových úrokov bola pojatá do „odplaty“ za úver (a to aj keby suma odplaty nedosiahla maximálnu výšku). Takto chybne uzavretou zmluvou neboli dodržané ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, teda zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V takýchto prípadoch sa potom v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že žalobca poskytol žalovaným úver vo výške istiny 1.200,- Eur pričom súd - vzhľadom na nedostatky zmluvy o úvere a nepreukázanie, že zo strany žalobcu neprišlo k hrubému porušeniu povinností - považoval úver za poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, a keďže žalovaní zaplatili z titulu splácania úveru navrhovateľovi sumu vo výške 150,85 Eur, zaviazal žalovaných povinnosťou zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1.049,15 Eur (t.j. 1.200,- mínus 150,85 Eur); vo zvyšku uplatňovanej istiny (spolu aj s príslušenstvom) potom súd žalobu zamietol. Žalovaní v konaní tvrdili že „mohli zaplatiť aj vyššiu sumu, jej presnú výšku však nevedia vzhľadom na zložitosť zmluvných dojednaní presne uviesť“ - svoje tvrdenia však v tomto smere vôbec nepreukázali, neuniesli dôkazové bremeno, ktoré je výlučne na ich strane, preto súd ničím nepreukázané tvrdenia žalovaných nemohol brať do úvahy. Čo sa týka úroku z omeškania na tento má žalobca tiež nárok, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (od 14.12.2011 do 10.7.2012 vo výške 1,0%) zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9,0% ročne zo sumy 1.049,15 Eur (prisúdená suma) od 28.3.2012 (odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia / splatnosti celého úveru) do zaplatenia. 5. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 10 a § 16 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že určil pomer úspešnosti žalobcu v časti 59,79% vychádzajúc z toho, že žalobca žiadal celkovo o priznanie sumy 1.754,75 Eur (na istine vo výške 1.517,15 Eur a zmluvnú pokutu vo výške 237,60 Eur), súd rozhodol o jeho nároku vo výške 1.049,15 Eur. Nárok na náhradu súdneho poplatku žalobca potom určil súd vo výške 54,41 Eur (t.j. 59,79% zo súdneho poplatku za návrh v časti istiny vo výške 91,00 Eur). Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal súd vo väčšej časti úspešnému žalobcovi tak, že určil jeho nárok v podiele 19,58% (100% mínus 40,21% ako neúspech žalobcu mínus 40,21% ako úspech žalovaných) - žalobcovi potom súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia (po uvedenom krátení v dôsledku jeho čiastočného neúspechu a čiastočného úspechu žalovaných) v sume 37,21 Eur; vychádzal pritom z trov právneho zastupovania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 71,37 Eur (tak ako si to právny zástupca žalobcu uplatnil v žalobe) za 2 hlavné úkony po 71,37 Eur zvýšené o DPH 20% (spolu teda vo výške 171,29 Eur), a 2x režijný paušál po 7,81 Eur zvýšené o DPH 20% (spolu teda vo výške 18,74 Eur), z ktorých trov uložil procesne neúspešným žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi 19,58%. 6. Proti tomuto rozsudku, vychádzajúc z obsahu odvolania, výlučne potom vo vyhovujúcej časti, v časti lehoty plnenia vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania podali odvolanie žalovaní. Poukázali pri tom na to, že nesúhlasia s výškou sumy, ktorú ustálil prvoinštančný súd ako dlžnú, aj keď je pravdou, že časť zmluvných podmienok vyhlásil za neprijateľné a ako také neplatné. Trvajú na tom, že uhradili z dlhu viac ako bolo deklarované žalobcom a apelujú na KS v Trnave, aby vykonal dôkaz v tej podobe, že nech žalobca výpisom zo svojho účtu preukáže prijaté platby od nich oboch. Žiaľ doklady o platbách už nemajú všetky po kope, nevedia sa teda ubrániť, ale už z prvého pohľadu je zrejmé, že zaplatili viac a teda že nesplatená časť úveru je nižšia ako žalobca žaluje. Trovy právneho zastúpenia sú tiež neprimerané, pričom právny zástupca žalobcu ani nebol na pojednávaní, za čo teda chce odmenu. Odvolací súd tiež žiadajú, aby prípadne zvážil aj postup podľa § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda aby aspoň určil splátkové splnenie povinnosti, pretože sú dôchodcovia s nízkymi dôchodkami. 7. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaných sa písomne nevyjadril. 8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti lehoty plnenia vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania, je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie. 10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či bolo dôvodným žalobe vyhovieť v celom rozsahu priznaného nároku, keďže odvolatelia sú názoru, že žalobcovi plnili viac než bolo z jeho strany súdu potvrdené. 11. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán. 12. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase rozhodovania súdom prvej inštancie ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, súčasný ekvivalent § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 13. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 14. Pri tvrdení žalovaných, že žalobcovi peňažný dlh splnili (prípadne i len čiastočne), je pojmovo vylúčené, aby žalobca preukazoval (ako to odvolatelia žiadajú), že táto právna skutočnosť tvrdená žalovanými, ktorá podľa nich mala nastať, i nastala. V tomto smere preto dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaných, ktorí tvrdia právne významnú skutočnosť (splnenie, resp. čiastočné splnenie dlhu), nie však na žalobcu, ktorý vznik takejto skutočnosti popiera. 15. V dôsledku absencie preukázania žalovanými tvrdené vyššie plnenie na čerpaný spotrebiteľský úver žalobcovi než to, ktoré žalobca súdu potvrdil, títo neuniesli dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 16. Pokiaľ ide o napadnutú časť prvoinštančného rozsudku v časti lehoty plnenia vo veci samej, to odvolací súd uvádza nasledovné: 17. Podľa § 160 ods. 1 OSP (súčasný § 232 ods. 3 CSP - inak prevzatá pôvodná citovaná úprava, len formulačne upravená) ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. 18. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi napadnutým rozsudkom mu priznanú pohľadávku do troch dní od právoplatnosti rozsudku (vychádzajúc zo zásady, že ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku). Na to, aby súd určil na plnenie lehotu dlhšiu alebo určil, že k plneniu má dôjsť v splátkach, musí byť táto časť výroku podložená zisteniami všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo odôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom strany sporu (daný prípad) je skutočne vhodné určiť na plnenie lehotu dlhšiu ako tri dni od právoplatnosti rozsudku, alebo určiť splátky. 19. Žalovaní až v podanom odvolaní poukázali na svoje nepriaznivé osobné pomery s nedostatkom príjmu, ktoré im bránia zaplatiť priznanú pohľadávku žalobcu v súdom prvej inštancie určenej lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tieto svoje pomery však žiadnym spôsobom nepreukázali, tieto sú založené len na tvrdeniach. 20. Napokon sporovým stranám nič nebráni aj v rámci mimosúdneho rokovania dohodnúť sa na možnosti plnenia aj v splátkach, samozrejme vo výške prijateľnej pre obe strany, na základe ich konsenzu. 21. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným preto rozsudok súdu prvej inštancie i v tejto napadnutej časti určenia lehoty na plnenie, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22. Napokon ani namietanie neprimeranosti priznanej náhrady trov konania žalobcovi, vychádzajúc výlučne len z odvolacej argumentácie žalovaných, neobstojí. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania len za uplatnené dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) a podanie žaloby zo dňa 12.9.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky), spolu s režijným paušálom ku každému z týchto úkonov právnej služby (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), za ktoré náhrada žalobcovi ako úspešnejšej strane v konaní i prináleží (súdom prvej inštancie aplikované ust. § 142 ods. 2 OSP), preto pokiaľ žalovaní nenamietali vo vzťahu k priznanej náhrade nič konkrétnejšie, odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP i túto časť napadnutého rozsudku. 23. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalobca v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 25. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 26. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).