Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213200051 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2213200051.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň: JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: C. V., nar. XX.XX.lXXX, štátna príslušnosť Ruská federácia, bytom A. X, Q. - M. XXXXXX, R. (Čečensko), Ruská federácia, zastúpený advokátkou JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/1/2013-229 zo dňa 25.apríla 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/1/2013-251 zo dňa 10.novembra 2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobca má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je daný. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v ďalšom texte „zák. č. 514/2003 Z.z.“). Uvedená nemajetková ujma mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci, v súvislosti s nezákonným rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č.p.: PPZ -HCP - BA8 - AV - 27 - 12/2011 zo dňa 14. 10. 2011, ktorým bol žalobca v zmysle § 62 ods. 1 písmena a) zákona číslo 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene doplnení niektorých zákonov zaistený, za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právnej zástupkyne žalobcu, žalovaného, zadovážením listinných dôkazov: rozhodnutia o zaistení zo dňa 14. 10. 2011, PPZ -HCP - BA8 - AV - 27 - 12/2011 , žiadosti žalobcu urýchlené rozhodnutie adresované Krajskému súdu dňa 30. 10. 2011, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 1. 2012 číslo konania 44Sp/86/2011 - 58, návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škôd spôsobenými rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 13. 6. 2012 adresované Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, odpoveď Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 22.10.2012, s oboznámením sa s obsahom spisu oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Dunajská Streda PPZr - HCP - BA8 - AV - 27 - 12/2011, rozhodnutie odvolaním žalobcu vydané prezídium policajného zboru, úradu hraničnej cudzineckej polície je často hraničnej a cudzineckej polície Bratislava zo dňa 21.06.2013 pod číslom PPZ - HCP - BA 2 - 2013/000456 - 010 , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 3. 2013 číslo konania 1 Sža/4/2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 11.2012 číslo konania 4 S 63/2012 - 51. Správy o stave konania PPZ -HCP - BA8 - AV - 27 - 12/2011 zo dňa 19. 11. 2013, písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 14. 1. 2014, 2 zápisnica o vyhostení cudzinca z územia SR zo dňa 28. 10. 2011 prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, útvar policajného zaistenia pre cudzincov na veriteľov, spisu tunajšieho súdu 2T 44/2011 a zistil nasledovné: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, rozhodnutím číslo: PPZ -HCP - BA8 - AV - 27 - 12/2011 zo dňa 14. 10. 2011 podľa § 62 ods. 1 písmena a) zákona číslo 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov zaistilo dňom 14.10.2011 od 9, 40 hod štátneho občana Ruskej federácie menom C. V., narodený XX. XX. XXXX na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 14.04.2012 a menovaný bol umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov v M.. Dôvodom zaistenia bola podľa správneho orgánu skutočnosť , že žalobca vážne ohrozuje bezpečnosť štátu a na základe toho bolo rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení, pričom samotné zaistenie slúžilo ako zabezpečujúci úkon pre výkon tohto vyhostenia. V zákonnej lehote žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, ktoré považoval za nezákonné a nepreskúmateľné, keď nezohľadnil pomery žalobcu, čo bolo hrubým zásahom do práv žalobcu porušujúcim ustanovenie článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Rovnako poukázal na vady správneho konania, v dôsledku čoho rozhodnutie bolo nezákonné, keď sa nemohol žalobca vyjadriť k zaisteniu. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 09. januára 2012 č.k. 44Spr/86/2011 - 58 bolo zrušené rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v ďalšom texte „O.s.p.“), vec bola vrátená na ďalšie konanie, keď súd dospel k záveru, že dôvodom pre ktorý bol žalobca zaistený malo byť ohrozenie bezpečnosti nášho štátu, ktorý dôvod nebol špecifikovaný, bolo len uvedené, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánov presahujúcim právo č.p. 63/830 - V - 42 - 3/2011 - 2011, ktoré bolo utajovanou písomnosťou a nemôže byť teda zverejnené. Nezdôvodnenie dôvodu a účelu zaistenia bolo tiež námietkou spôsobilou na zrušenie predmetného rozhodnutia, keď v samotnom rozhodnutí sa odôvodnilo zaistenie bezpečnostným záujmom, bez jeho bližšej špecifikácie , ktoré súd tak nemal možnosť preskúmať, či takýto dôvod na zaistenie skutočne existoval, pokiaľ nepoznal skutočnosti, ktoré odôvodňujú, že pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky ohrozuje bezpečnosť štátu, keď pri jeho vycestovaní z územia Slovenskej republiky dňa 28.10. 2011 sa nezabezpečilo vycestovanie prostredníctvom eskorty do domovského štátu a neinformovali sa bezpečnostné orgány domovského štátu žalobcu o jeho návrate. Súd rovnako konštatoval že bolo povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa skutočnosťou a v rozhodnutí sa vysporiadať a zdôvodniť prečo bolo potrebné obmedziť žalobcu na rodičovských právach tým, že došlo u neho k zaisteniu, keď mu boli známe okolnosti rodinného života žalobcu. Súd konštatoval že v súvislosti s námietkou týkajúcej sa vady konania, ktorá mala zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď zistil, že v administratívnom spise sa nachádza zápisnica o vyjadrení žalobcu spísaná dňa 14. 10. 2011 v čase od 9, 40 hod do 10, 00 hod, pričom z jej obsahu je jasné, že ide o zápisnicu, v ktorej sa žalobca mal vyjadriť k administratívnemu vyhosteniu. Ďalšia zápisnica o výsluchu žalobcu sa v administratívnom spise nenachádzala. Krajský súd konštatoval, že bolo povinnosťou správneho orgánu umožniť navrhovateľovi vyjadriť sa k tejto skutočnosti, čo však zrejme správny orgán nespravil a tým odňal navrhovateľom možnosť konať a vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom správneho konania. Z tohto dôvodu vzhliadol súd námietku týkajúcu sa zistenej vady konania, ktorá mala zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia za dôvodnú. Z predloženého spisu číslo PPZ-HCP-BAS-AV-27/2011 oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Dunajská Streda Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru vyplynulo, že dňa 14. 10. 2011 sa žalobca dobrovoľne dostavil na policajný úrad v Dunajskej Strede a v ten istý deň o 9, 40 hod bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona číslo 71/67 Zb. o správnom konaní (v ďalšom texte „zákon o správnom konaní“), mal podať vyjadrenie týkajúce sa pobytu na území Slovenskej republiky. Vyjadrenie sa žalobcu bolo tlmočené ustanoveným tlmočníkom z jazyka ruského Ing. Kurillom, kde po poučení v zmysle § 22 až 43 zákona o správnom konaní sa žalobca odmietol sa vyjadriť vo veci pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj podpísať zápisnicu. V tej istej zápisnici bolo začaté voči žalobcovi správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia a to z dôvodu, že vážne ohrozuje bezpečnosť štátu a následne v tej istej zápisnici sa mal vyjadriť, čo uvádza na svoju obranu k týmto skutočnostiam v súvislosti s administratívnym vyhostením. Žalobca odmietol sa vyjadriť a podpísať zápisnicu. Vychádzajúc z ustanovenia § 22 ods.2 zákona o správnom konaní v platnom znení zo zápisnice musí byť zrejmé, kto kde a kedy konanie uskutočňoval, predmet konania. Zápisnica zo dňa 14.10.2011 je zápisnicou o vyjadrení sa účastníka konania vo veci pobytu na území Slovenskej republiky. Keď policajný orgán uviedol do zápisnice začatie konania vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca, opomenul vyhotovenie zápisnice v súlade s ustanovením § 22 ods. 2 zákona o správnom konaní a poučením žalobcu, keď z ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o policajnom zbore sa vzťahujú na konanie o zaistení ustanovenia zákona o správnom konaní. Zápisnica zo dňa 14.10.2011 o vyjadrení sa účastníka bola spísaná z dôvodov ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o policajnom zbore o podaní vysvetlenia k pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky. Okrem poučenia v zmysle § 32 a 33 zákona o správnom konaní, bolo povinnosťou v zápisnici o výsluchu žalobcu, ho poučiť aj v zmysle § 17 ods. 4 a 5 zákona o policajnom zbore s odkazom na § 17 ods. 6 tohto zákona, ktorú povinnosť opomenul, čím odňal možnosť žalobcovi konať a vyjadrovať sa k skutočnostiam, ktoré boli predmetom správneho konania, tak ako to konštatoval vo svojom odôvodnení rozsudku Krajský súd Trnava zo dňa 09.01.2012, ako dôvodnú námietku vady konania, ktorá mal vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca už v tom čase bol ženatý na území Slovenskej republiky. Manželka je občiankou Slovenskej republiky. Z tohto manželstva pochádza spoločné dieťa. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že príslušný orgán konajúci o zaistení žalobcu nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v zbavení osoby práv priznaných v právnom poriadku, o ktoré právo sa podľa právneho poriadku mohol uchádzať, týmto postupom znemožnili žalobcovi realizáciu jeho práv. Nesprávny úradný postu ako vyššie, treba považovať každé vybočenie orgánu verejnej moci z medzí ustanovených zákonom, v danom prípade opomenutia vyhotovenie zápisnice o vyjadrení sa žalobcu k zaisteniu s príslušnými poučeniami, čím boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle § 3 ods.1 písm. d/ Zákona č.514/2003Z.z., čím orgánu verejnej moci porušilo právo priznané osobe v súvislosti s právomocou orgánu verejnej moci. 2. Opravným uznesením č.k. 5C/1/2003-251 zo dňa 10.11.2015 súd prvej inštancie opravil úvodnú časť rozsudku o správne označenie žalovaného. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 3, § 7, § 9, § 16 zák. č. 514/2003 Z.z., článok 11 a 23 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 13 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, § 250j O.s.p., § 9, § 17 ods. 1, § 19 zák. č. 171/1993 o policajnom zbore, § 22 zák. o správnom konaní, § 152 ods. 2 O.s.p.. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu alebo napadnuté rozhodnutie zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej údajne nezákonným pozbavením osobnej slobody odvodzuje od tej skutočnosti, že rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo ako nezákonné zrušené a vrátené správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozsudku vyslovil, že príslušný správny orgán konajúci o zaistení žalobcu nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbavení osoby práv priznaných jej právnym poriadkom, jej týmto postupom znemožnil uchádzať sa o takéto práva. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup sú dva rôzne inštitúty, každý samostatne upravený v príslušnom zákonnom ustanovení. Podľa žalovaného je neprípustné, aby súd odôvodnenie rozsudku bagatelizoval, spojil dva samostatné inštitúty a vyhlásil, že došlo k splneniu podmienok daných zákonom číslo 514/ 2003 Z.z.. Z uvedeného odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Žalovaný zároveň považuje samotný výrok rozsudku súdu prvej inštancie za zmätočný nakoľko v ňom absentuje príslušné ustanovenie zákona, podľa ktorého súd o nároku rozhodol. V danom prípade nie sú naplnené podmienky zodpovednosti štátu podľa § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Vzhľadom na to, že nebolo príslušným orgánom zrušené z dôvodu nezákonnosti, nie je možné žiadať náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Zároveň nie je splnená podmienka zrušenia právoplatného rozhodnutia, nakoľko toto bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie v rámci podania riadneho opravného prostriedku. Rovnako je neprípustné konštatovať nesprávny úradný postup na základe stotožnenia sa s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Trnave, ktorý vyslovuje domnienku, že práva žalobcu boli porušené z dôvodu, že okrem poučenia v zmysle § 32 a 33 zákona o správnom konaní bolo povinnosťou v zápisnici o výsluchu žalobcu, ho poučiť aj v zmysle § 17 ods. 4 a 5 zákona o policajnom zbore s odkazom na § 17 ods. 6 tohto zákona, ktorú povinnosť mal správny orgán opomenúť a tým mal žalobcovi odňať možnosť konať a vyjadrovať sa ku skutočnostiam ktoré boli predmetom správneho konania. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenie §17 zákona o Policajnom zbore upravujúce oprávnenie požadovať vysvetlenie, má prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku alebo správneho deliktu na zistenie jeho páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. V prípade žalobcu sa však jednalo o podanie vyjadrenia v zmysle § 32 a 33 správneho poriadku, týkajúceho sa pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky v rámci správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia, nejednalo sa o výsluch ale o vyjadrenie účastníka konania, o čom bola vyhotovená zápisnica. Správny orgán nemal povinnosť poučovať účastníka správneho konania o možnosti odmietnuť vysvetlenie podľa ustanovenia § 17 ods. 4, ods. 5 zákona o Policajnom zbore, takúto povinnosť zákon o pobyte cudzincov správnemu orgánu neukladá. Odôvodnenie rozsudku sa javí byť nepresvedčivé, zmätočné a nepreskúmateľné aj s poukazom na chybný výklad relevantných ustanovení zákona o Policajnom zbore, správneho poriadku ako aj zákona o pobyte cudzincov. Žalovanému súčasne nie je jasné na základe akých dôkazov má za preukázaný základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď zákon č. 514/2003 Z.z. v § 17 ods. 2 konštatuje, že ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, nahrádza sa j nemjetková ujma v peniazoch. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného predovšetkým poukázal na skutočnosť, že v žalobe nenamietal vydanie nezákonného rozhodnutia o zaistení podľa § 5 a § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. ale namietal nezákonné pozbavenie osobnej slobody (§ 7 zák. č. 514/ 2003 Z.z.). Nie je možné súhlasiť s právnym názorom žalovaného, že zaistenie žalobcu bolo oprávnené, nakoľko druhostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktorým sa potvrdila správnosť rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a ktorým sa zamietlo odvolanie žalobcu. Proti druhostupňovému správnemu rozhodnutiu totiž žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom tento rozsudok bol potvrdený aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nakoľko sa žalovaný odvolal. Keďže oba súdy mali rovnaký právny názor pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zrušili dané rozhodnutie, je argumentácia žalovaného rozhodovacím procesom prvostupňového orgánu, ktorý potvrdil rozhodnutie svojho prvostupňového orgánu irelevantná. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, ktorým bolo rozhodnuté že nárok žalobcu je daný, Okresný súd Dunajská Streda vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Trnave, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o zaistení aj preto, lebo podľa § 7 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Najpodstatnejšou skutočnosťou bol fakt, že žalobca bol pozbavený osobnej slobody na základe nesprávneho úradného postupu (pozbavením práv priznaných právnym poriadkom a na základe takého nesprávneho úradného postupu bolo vydané nezákonné rozhodnutie, ktoré ako nezákonné bolo zrušené práve citovaným rozsudkom Krajského súdu v Trnave. Okresný súd v Dunajskej strede poukazuje na to, že rozhodnutie o zaistení bolo zrušené Krajský súd v Trnave ako nezákonné vo vete. Z rozsudku je zrejmé že Okresný súd Dunajská Streda identifikoval nezákonnosť rozhodnutia o zaistení a rovnako aj nesprávny úradný postup oddelenia cudzineckej polície, ktoré viedli k tomu, že žalobca bol nezákonne pozbavený osobnej slobody prostredníctvom jeho zaistenia a umiestnenia na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný vo svojom odôvodnení opätovne namietal, že rozhodnutie o zaistení nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. I keď sa žalobca k tomuto právnemu názoru žalovaného už vyjadril, vyjadrenie zopakoval nasledovne: Proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v Dunajskej Strede podal žalobca v zákonnej lehote opravný prostriedok a Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa 5. časti O.s.p., vychádzajúc pritom zo základnej úpravy správneho súdnictva, podľa ktorého v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie o zaistení. Žalovaný však v predloženom vyjadrení tvrdí že Krajský súd v Trnave nezákonnosť napadnutého rozhodnutia nekonštatoval. Krajský súd nemal povinnosť explicitne uviesť, že rozhodnutie o zaistení ruší na základe jeho nezákonnosti. Nezákonnosť rozhodnutia o zaistení vyplýva najmä z odôvodnenie samotného rozsudku. Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že opravný prostriedok žalobcu je dôvodný a v odôvodnení zrušujúceho rozsudku, pokiaľ ide o dôvody zrušenia rozhodnutia o zaistení, uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie zrušené. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo27/2011 zo dňa 20.03.2012 sa “pod nezákonným rozhodnutím rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava ani osobitne neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla.“ Keďže Krajský súd v Trnave považoval námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd za dôvodnú, je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení bolo v čase jeho vydania v rozpore s platnou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ako aj právnym poriadkom Slovenskej republiky. Nie je preto pochýb, že rozhodnutie ako také, aj bez výslovného uvedenia nezákonnosti v odôvodnení rozsudku, bolo práve pre nezákonnosť zrušené. Pokiaľ ide o námietku právoplatnosti, tak tá sa podľa § 7 zák. č. 514/2003 nevyžaduje, vyžaduje sa v prípade, ak by žalobca žalobu podával podľa § 6 zák. č. 514/ 2003, čo však nie je prípad žalobcu. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 10. Z obsahu odôvodnenia vyplývajú logické úvahy súdu prvej inštancie vedúce k rozhodnutiu o veci, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočne a aplikoval správne zákonné ustanovenia. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje v plnom rozsahu a v podrobnostiach na toto odôvodnenie odkazuje. 11. Za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd poukazuje na nasledovné: Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobca sa svojho nároku domáha podľa ustanovenia § 7 v spojení s § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., teda domáha sa nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu o jeho zaistení bolo ako nezákonné zrušené a vrátené tomuto orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície PZ v Dunajskej Strede. 12. Podľa § 7 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 13. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 14. Vzhľadom na nárok uplatnený žalobou a s poukazom na citované zákonné ustanovenie súd prvej inštancie správne zameral dokazovanie vo veci na zistenie, či rozhodnutie, ktorým bol žalobca pozbavený osobnej slobody bolo ako nezákonné zrušené, pričom zistil, že toto rozhodnutie bolo zrušené vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave. Odvolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobcu v tom zmysle, že nezákonnosť rozhodnutia nemusí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Je teda možné konštatovať, že žalobca bol pozbavený osobnej slobody rozhodnutím, ktoré bolo ako nezákonné zrušené. Nespochybniteľná je aj skutočnosť (konštatovaná rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave č.k.44Sp/86/2011-58 zo dňa 09.01.2012, Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 63/2012-51 zo dňa 23.11.2012 a Najvyššieho súdu SR sp. zn.1Sža 4/2013 zo dňa 19.03.2013) že správny orgán sa nezaoberal možným zásahom do rodinného a súkromného života žalobcu, stretom práva žalobcu na súkromný a rodinný život (garantovaný čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv) a práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (č. 8 ods. 2 Dohovoru), najmä z akého dôvodu prevažuje záujem štátu nad záujmom žalobcu. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v súvislosti so zrušeným rozhodnutím správneho orgánu vznikla žalobcovi ujma. Odvolací súd teda súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že všetky predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy boli splnené. 15. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žalovaným vznesené odvolacie námietky sú nedôvodné, súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného spisu nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok konania (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).