Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 47Sa/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200375 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200375.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobkyne: MUDr. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X. XXXX/XX, XXX XX K., právne zastúpenej: JUDr. Darina Kurňavová, advokátka so sídlom Kapitulská 5, 917 01 Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 takto r o z h o d o l : I. Správny súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 z r u š u j e a vec vracia Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie. II. Správny súd p r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 28. februára 2009, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 a § 21 ods. 4 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 a na ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 ZSP v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.12.2013. Zároveň pobočka žalovanej pri posúdení zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako SZČO vychádzala zo skutočností, že: · žalobkyňa mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky evidovaným pod číslom 4820/1994-B zo dňa 14.10.1994 · rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009 sa vyhovelo žiadosti obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia od 01.03.2009 a súčasne bola zrušená činnosť k 28.02.2009. Dňa 27.02.2009 podala žalobkyňa registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 28.02.2009 · žalobkyňa bola na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 (tzv. „licencia L1A“) držiteľkou oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo, ktoré bolo na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0202/05 zo dňa 11.11.2014 zrušené ku dňu 31.12.2014, na základe čoho žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby nezaniklo ku dňu 28.02.2009, · podľa údajov získaných od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za roky 2008 a 2009 presiahol zákonom stanovenú hranicu · na základe údajov z registra daňových subjektov, vedeného príslušnými daňovými orgánmi, bolo zistené, že žalobkyňa nebola registrovaná na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou zakladajúcou dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. l a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, čo bolo dôvodom, že žalobkyňa nemala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v sociálnom poistení od 0l.01.2011. 2. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie na odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 postupom podľa § 218 ods. 1 a 2 ZSP rozhodnutím č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk dňa 10.10.2017. 3. V odôvodnení rozhodnutia druhého stupňa sa žalovaná stotožnila s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, čo do podmienok vzniku a trvania statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, t. j. nadobudnutím licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, ktoré žalovaná považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa definície samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010, ako aj podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení od 01.01.2011 do 31.12.2013. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že v registri daňových subjektov Slovenskej republiky bola žalobkyňa registrovaná od 02.02.1995 do 09.03.2009, s prideleným DIČ: 1030713530. Žalovaná v rozhodnutí druhého stupňa konštatovala nesplnenie podmienok na zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne podľa zákona o sociálnom poistení ku dňu 28.02.2009. Žalovaná mala za to, že napriek skutočnosti, že žalobkyni bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s Prílohou č. 1 zrušené povolenie č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore: pediatria a dorastové lekárstvo, mala žalobkyňa na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 28.02.2009, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A). Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že podľa údajov Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky príjem žalobkyne z podnikania za rok 2007 (1 331 481,00 Sk) presiahol zákonom ustanovenú sumu 97 200,- Sk, príjem žalobkyne z podnikania za rok 2008 (1 737 750,00 Sk) presiahol zákonom ustanovenú sumu 3 546,- Eur a príjem z podnikania za rok 2009 (23 187,07 Eur) presiahol zákonom ustanovenú sumu 3 834,96 Eur. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala lekárske povolanie ako zamestnankyňa v pracovnom pomere odo dňa 01.03.2009 v obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o., IČO: 44 596 057, nemá vplyv na zmenu alebo zrušenie administratívneho rozhodnutia prvého stupňa, nakoľko zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobkyni nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom zákon o sociálnom poistení umožňuje súbeh právneho postavenia zamestnanca s právnym postavením povinne nemocensky poistenej osoby a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby (138 ZSP). Odvolacie námietky žalobkyne napádajúce porušenie procesných práv žalobkyne ako zásady súčinnosti pobočky Sociálnej poisťovne so žalobkyňu v priebehu administratívneho konania, ako aj vydanie rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci vyznačením odhlášky žalobkyne z povinného sociálneho poistenia ku dňu 28.02.2009, žalovaná vyhodnotila ako nedôvodné na zrušenie rozhodnutia prvého stupňa. Podanie predmetného registračného listu má len deklaratórny charakter, ale nie je rozhodnutím, ktoré nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom v predmetnej veci nebolo dosiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, keďže jediným vydaným rozhodnutím vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, dňa 31.12.2010, a nie dňa 28.02.2009, je prvostupňové rozhodnutie č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016. Z uvedeného dôvodu nemohla byť v predmetnej veci nariadená obnova konania. II. Žaloba a jej dôvody 4. Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhla, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), g) a ods. 3 SSP zrušil. 5. S poukazom na ustanovenie § 195 ods. 1 ZSP žalobkyňa namietala, že z napadnutého rozhodnutia žalovanej nie je známe, čo bolo podkladom pre rozhodnutie, aké dôkazy boli sociálnou poisťovňou vykonané a ako boli tieto zhodnotené. Žalobkyňa má za to, že žalovaná postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia porušila ustanovenia § 195, 196 a § 209 ZSP a preskúmavané rozhodnutie žalovanej považuje za nepreskúmateľné. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania, vyplývajúcu z ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku, ktorú možno v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a v zmysle rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje. 6. Preto je podľa žalobkyne povinnosťou Sociálnej poisťovne upovedomiť účastníka konania o začatí konania. Pobočka žalovanej vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobkyňu upovedomila o začatí správneho konania, čím pobočka porušila zásadu súčinnosti uplatňovanú vo všetkých administratívnych konaniach a tak žalobkyňu ukrátila na jej procesných právach tým, že došlo k závažnému porušeniu jej práva na obhajobu a k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov. 7. V súvislosti so zánikom povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, žalobkyňa uviedla, že jej sociálne poistenie zaniklo dňom 28.02.2009 ako nesporný prípad. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa dôvodila poukazom na ustanovenie § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinnom v čase zrušenia registrácie, podľa ktorého rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, v ktorých organizačná zložka rozhodla o vzniku, prerušení, zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch. V takýchto prípadoch rozhodnutie o zániku povinných poistení sa vyznačuje len v spise. V jej prípade došlo k nespornému zániku sociálneho poistenia, takto ho hodnotila aj Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava a vyznačila v spise zánik jej sociálneho poistenia dňom 28.02.2009. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v čase rozhodovania o zániku sociálneho poistenia zhodnotila všetky skutočnosti uvedené žalobkyňou, ktoré sú rozhodujúce pre zánik sociálneho poistenia a po ich dôkladnom preskúmaní rozhodla o zániku sociálneho poistenia vyznačením v spise dňom 28.02.2009. Toto bolo žalobkyni oznámené, avšak nie písomne, nakoľko podľa zákona v čase rozhodovania Sociálnej poisťovne sa písomné rozhodnutie o zániku poistenia nevydávalo. Žalobkyňa má za to, že išlo o nesporný prípad zániku sociálneho poistenia, takže Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava nesprávne aplikovala ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 ZSP, keď do jej pôsobnosti patrí okrem iného aj zánik sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V danom prípade ide o nesporný prípad zániku sociálneho poistenia, a to ku dňu 28.02.2009, pričom žalobkyňa, ako aj Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, považovali dňom 28.02.2009 povinné sociálne poistenie žalobkyne za zaniknuté ako nesporný prípad. Podľa žalobkyne vydanie žalobou napadnutých rozhodnutí nemá žiadnu oporu v žiadnom ustanovení zákona o sociálnom poistení, ani v žiadnom inom všeobecne záväznom právnom predpise. Taktiež v napadnutých rozhodnutiach absentuje poukaz, na základe ktorých zákonných ustanovení orgány sociálneho poistenia predmetné rozhodnutia vydali. S poukazom na objektívnu lehotu jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia na podanie mimoriadneho opravného prostriedku - na obnovu konania podľa § 222 ods. 3 a 4 ZSP, žalobkyňa uviedla, že v danom prípade už nemohlo ísť ani o obnovu konania podľa § 222 ods. 3 a 4 ZSP, keďže žalobkyni povinná účasť na sociálnom poistení ako SZČO právoplatne zanikla pred viac ako siedmymi rokmi od vydania prvostupňového rozhodnutia č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016. 8. V tejto súvislosti žalobkyňa zároveň namietala existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v preskúmavanom administratívnom konaní, nakoľko príslušná pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT zo dňa 24.11.2016 o zániku povinného sociálneho poistenia rozhodla protizákonne opakovane, napriek tomu, že o zániku predmetného poistenia už raz rozhodla vyznačením, resp. zápisom jeho zániku v spise žalobkyne ako poistenca ku dňu 28.02.2009. 9. Žalobkyňa zároveň namietala porušenie zásady právnej istoty a práva na rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovanej o zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne bolo vydané až po viac ako siedmych rokoch od zániku povinného sociálneho poistenia. Takéto rozhodnutie žalobkyňa považuje za nezákonné, nemajúce žiadnu oporu vo všeobecne záväznom predpise, či už v zákone o sociálnom poistení alebo v iných všeobecne záväzných predpisoch. Podľa názoru žalobkyne neexistuje žiaden právny dôvod na vydanie takéhoto rozhodnutia, keď jej pred viac ako siedmymi rokmi spätne právoplatne zanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení, a to nesporne dňom 28.02.2009 zápisom v spise Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava. 10. V súvislosti so zánikom právneho postavenia SZČO pre účely povinného sociálneho poistenia žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009, ktorým bolo dňom 28.02.2009 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobkyne, vydané rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 v odboroch pediatria, dorastové lekárstvo s miestom výkonu činnosti K., Q. X, z dôvodu transformácie fyzickej osoby na právnickú osobu. Prevádzku zdravotníckeho zariadenia realizovala žalobkyňa ako SZČO do 28.02.2009 a na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008, počnúc dňom 01.03.2009, začala žalobkyňa prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti v ambulancii kategórii lekár v špecializačnom odbore - pediatria, dorastové lekárstvo ako právnická osoba, a to obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o., Pažitná 59/1035, 917 01 Trnava, IČO: 44 596 057, v ktorej je žalobkyňa zamestnaná. Odo dňa 01.03.2009 sa pre účely zákona o sociálnom poistení platiteľom poistného stala menovaná obchodná spoločnosť, ktorej je žalobkyňa zamestnankyňou a odbornou zástupkyňou. 11. Žalobkyňa zdôraznila, že po 01.03.2009 ako fyzická osoba a ako SZČO žiadnu takúto činnosť nevykonávala. Zároveň zdôraznila, že od 01.03.2009 nebola držiteľkou iného oprávnenia na vykonávanie SZČO a ani na podklade udelenej licencie č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 takúto činnosť nikdy nevykonávala, a teda dôvod podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 720/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytovaním samostatnej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ (§ 4 písm. a/) alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, nikdy nebol naplnený. 12. Žalobkyňa namietala, že orgány sociálneho poistenia oboch stupňov licenciu č. L1A/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 nesprávne a nezákonne zhodnotili ako dôvod, ktorý zakladá postavenie SZČO a vôbec sa nezaoberali hodnotením tejto licencie a neposudzovali ju v potrebných súvislostiach vyplývajúcich z príslušných ustanovení § 10 a § 68 zákona č. 578/2004 Z. z. V skutočnosti ide o licenciu, ktorú vydala Slovenská lekárska komora, pričom táto licencia nezakladá štatút SZČO. Žalovaná vôbec nevzala do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. Žalobkyňa nikdy neposkytovala zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. LlA/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005 ako SZČO, pretože táto licencia nie je podkladom pre prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia fyzickou osobou a nikdy nemohla byť ani podkladom pre rozhodnutie príslušného orgánu, t. j. Trnavského samosprávneho kraja pre prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ako fyzickej osoby. Žalobkyňa opakovane uviedla, že ide o licenciu, na podklade ktorej by lekár mohol vykonávať lekárske povolanie u iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. 13. Ďalej žalobkyňa uviedla, že vždy vykonávala zdravotnícke povolanie v povolaní lekár na podklade licencie Slovenskej lekárskej komory č. L1B/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005, právoplatnej a vykonateľnej dňa 21.06.2005, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005. Nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe licencie Slovenskej lekárskej komory L1A. 14. V predmetnom prípade žalobkyňa považuje za právne významnú aplikáciu ustanovenia § 21 ods. 4 zák. o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, a to písm. b), kedy status SZČO uvedenej v § 5 písm. b), c) ZSP v znení účinnom od 01.09.2006 do 31.10.2006 zaniká zánikom týchto oprávnení a SZČO uvedenej v § 5 písm. c) citovaného zákona, čo je prípad žalobkyne, odo dňa vzniku jej pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa nevykonáva činnosť SZČO uvedenej v § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010. Podľa žalobkyne Sociálna poisťovňa toto ustanovenie vôbec nevzala do úvahy, vôbec ho nevyhodnotila a nezaoberala sa ním v tom zmysle, že žalobkyňa v skutočnosti samostatne zárobkovú činnosť vykonávala do 28.02.2009 ako lekár na podklade licencie L1B a následne od 01.03.2009 jej vznikol pracovný pomer, v ktorom na výkon činnosti má povinnosť mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. 15. V súvislosti s posúdením príjmu dosiahnutého z podnikania žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový a právny stav správnymi orgánmi, najmä pokiaľ ide o jej príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2008, kedy žalobkyňa padala daňové priznanie ako fyzická osoba, ale iba k 28.02.2009 a ďalej za rok 2009 podávala daňové priznanie obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o. Z týchto jednoznačne vyplýva, že dňom 28.02.2009 žalobkyňa prestala vykonávať samostatne zárobkovú činnosť a od 01.03.2009 predmet činnosti vykonávala obchodná spoločnosť MEDISO, s.r.o. Uvedené skutočnosti žalobkyňa označila za relevantné pre zhodnotenie právnej otázky zániku štatútu SZČO, zániku registrácie na sociálnom poistení ako SZČO, zániku povinnosti platiť sociálne poistenie ako SZČO žalobkyňou, a to dňom 28.02.2009. Tieto podstatné skutočnosti správne orgány pred vydaním administratívnych rozhodnutí vôbec nevyhodnotili, vôbec sa nimi nezaoberali, čo je dôvodom zakladajúcim nezákonnosť oboch žalobou napadnutých rozhodnutí. 16. Ohľadom aplikácie relevantných ustanovení zákona o sociálnom poistení v predmetnej veci žalobkyňa vytýkala mechanický postup žalovanej bez toho, aby skúmala, či žalobkyňa skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobkyňu absurdné dôsledky. Tento postup považuje žalobkyňa za nesprávny, smerujúci k neprimerane prísnemu a nespravodlivému dôsledku, ktorý v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie bude musieť žalobkyňa znášať, t. j. predpísanie dlžného poistného a penále za obdobie od 01.03.2009 do 31.12.2010, a to predovšetkým za situácie, keď žalobkyňa: a) nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie L1A a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, ktorej je zamestnancom, b) vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO, c) k vydaniu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ktoré bolo potvrdené žalovaným, došlo až po siedmych rokoch po odhlásení sa žalobkyne z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO. III. Vyjadrenia žalovanej a žalobkyne 17. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako oneskorene podanú odmietol (§ 98 ods. 1 písm. d/ SSP). V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené dňa 10.10.2017, pričom žalobu podala dňa 11.12.2017. Pre prípad, že správny súd dospeje k záveru, že správna žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 bola podaná v zákonom stanovenej lehote, žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 18. V súvislosti so vznikom povinného sociálneho poistenia SZČO žalovaná uviedla, že samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO automaticky nezakladá vznik povinného sociálneho poistenia tejto osoby, nakoľko jeho vznik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem. 19. Pre posúdenie zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne žalovaná považovala za podstatné skutočnosti, že v rokoch 2007 až 2009 žalobkyňa dosahovala príjem z podnikania ako samostatne zárobkovo činná osoba vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu a bola držiteľkou licencie L1A na poskytovanie samostatnej zdravotníckej starostlivosti v povolaní lekár. Ani po 28.02.2009 teda neboli splnené podmienky zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako SZČO predpokladané ustanovením § 21 ods. 4 ZSP. Zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobkyni nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. Keďže žalobkyňa po 28.02.2009 nepotrebovala licenciu L1A, mohla si ju kedykoľvek pozastaviť, resp. zrušiť, avšak v spornom období tak neurobila, predmetná licencia bola naďalej v platnosti, a preto žalobkyni zakladala na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO podľa § 5 písm. c) citovaného zákona. Žalovaná zopakovala, že žalobkyňa bola aj naďalej po 28.02.2009 držiteľkou licencie na výkon zdravotníckej praxe podľa rozhodnutia č. LlA/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005, právoplatného dňa 21.06.2005, pričom táto licencia bola na základe žiadosti žalobkyne zrušená ku dňu 31.12.2014 rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0202/05 zo dňa 11.11.2014. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou žalovaná zdôraznila podmienky zániku povinného sociálneho poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 ZSP, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ZSP, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Podľa žalovanej je zrejmé, že žalobkyňa bola v období po 01.03.2009 držiteľkou platného oprávnenia na vykonávanie samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov (licencie L1A, ktorá je oprávnením na podnikanie v zmysle § 3 ods. 4 písm. a/ až e/ v spojení s § 10 zákona č. 578/2004 Z. z.). Podľa žalovanej pri posudzovaní trvania povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla príjem podľa § 6 zákona o dani z príjmov, a to bez ohľadu na to, na základe ktorého oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo samostatnej zárobkovej činnosti tento príjem dosiahla. 20. Žalovaná dôvodila, že žalobkyňa bola registrovaná v Registri daňových subjektov od 02.02.1995 do 09.03.2009. Keďže v čase účinnosti novely zákona o sociálnom poistení č. 543/2010 Z. z., t. j. od 01.01.2011 žalobkyňa nespĺňala jednu z dvoch taxatívne ustanovených podmienok pre nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby, končiac dňom 31.12.2010 stratila status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. V súvislosti s registráciou žalobkyne v Registri daňových subjektov do 09.03.2009 žalovaná doplnila, že táto skutočnosť nemala vplyv na posúdenie právneho postavenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona o sociálnom postení v znení účinnom do 31.12.2010, pretože táto skutočnosť bola rozhodujúca až od 01.01.2011. 21. Ku skutočnosti, že žalobkyňa je od 01.03.2009 zamestnankyňou obchodnej spoločnosti MEDISO, s.r.o., žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO. Ustanovenie § 138 ods. 18 ZSP v znení zákona č. 449/2008 Z. z., resp. § 138 ods. 17 ZSP v znení zákona č. 572/2009 Z. z. upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. Žalovaná doplnila, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“, a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, relevantných na vznik, resp. na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý tejto osobe zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. 22. Podľa názoru žalovanej pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby a v relevantnom období dosahuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, a to bez ohľadu na skutočnosť, z ktorej činnosti príjem dosiahla. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017, podľa ktorého: „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“ Ďalej žalovaná dôvodila, že rovnako ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z. 23. Ohľadom namietanej prekážky právoplatne rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Preto tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, je bez právnej opory. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobkyňa dňa 27.02.2009 predložila pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 28.02.2009, avšak podľa žalovanej takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. 24. K napádanému porušeniu procesných práv účastníčky administratívneho konania, najmä zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 172 ods. 1 ZSP, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní v konaniach vo veciach sociálneho poistenia. S poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 žalovaná uviedla, že za prvý úkon v konaní začatom z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Ďalej žalovaná dôvodila, že nedávkové konanie je možné začať v zmysle § 184 ods. 8 ZSP aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, pričom takto začaté konanie je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 ZSP). Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa citovaného zákona ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (§ 196 ods. 7 ZSP), z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Žalovaná mala za to, že Sociálna poisťovňa v čase vydania prvostupňového rozhodnutia disponovala všetkými potrebnými podkladmi pre jeho vydanie a toto rozhodnutie vychádza z riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu veci. 25. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia. Taktiež rozhodnutia oboch stupňov obsahujú všetky zákonom požadované obsahové a formálne náležitosti, s uvedením zisteného skutočného stavu veci, jeho vyhodnotením a poukazom na ustanovenia zákona, ktoré boli správnymi orgánmi sociálneho poistenia pri rozhodovaní použité. 26. Ohľadom podmienok na povolenie obnovy konania žalovaná uviedla, dňa 24.11.2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 75858-19/2016-TT o zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako o spornom prípade rozhodla po prvýkrát. Do 24.11.2016 neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby ku dňu 31.12.2010. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že nariadiť alebo povoliť obnovu konania v zmysle § 221 a nasl. zákona o sociálnom poistení možno len na právoplatné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nebola a ani nemohla byť zo strany Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania. 27. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobkyňa zotrvala na petite podanej žaloby, ako aj na jej dôvodoch. 28. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobkyne v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala. IV. Relevantná právna úprava 29. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 31. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 32. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 33. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 34. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 35. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 36. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 37. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 38. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 39. Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. 40. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 41. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. 42. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. 43. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). 44. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 45. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. 46. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. 47. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 48. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 49. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 50. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 51. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 52. Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola). 53. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/). 54. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. 55. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. 56. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ, b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik, c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik, d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 57. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sociálneho poistenia oboch stupňov a priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 2 SSP), pričom za splnenia zákonných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP v spojení s § 114 SSP) vec prejednal na pojednávaní dňa 25.10.2018 v neprítomnosti ospravedlnenej žalovanej, ktorá súhlasila s prejednaním a rozhodnutím veci v jej neprítomnosti, a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 58. Na pojednávaní žalobkyňa vo vzťahu k petitu žaloby a jej dôvodom zotrvala na tvrdeniach prezentovaných vo svojich písomných podaniach adresovaných správnemu súdu. 59. Pokiaľ ide o návrh žalovanej, aby správny súd žalobu z dôvodu podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP ako oneskorene podanú odmietol, správny súd uvádza, že v rámci skúmania podmienok konania zistil, že rozhodnutie žalovanej č. 24182-3/2017-BA zo dňa 04.10.2017 bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk dňa 10.10.2017. V zmysle počítania plynutia lehoty na podanie správnej žaloby podľa § 181 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 4 SSP posledný deň lehoty na jej podanie v predmetnej veci pripadol na deň 10.12.2017, ktorým bola nedeľa. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 5 SSP upravujúceho počítanie procesných lehôt, tak posledný deň lehoty na podanie správnej žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej pripadol na nasledujúci najbližší pracovný deň, ktorým bol deň 11.12.2017, kedy bola správna žaloba osobne podaná na Krajský súd v Trnave. Na základe uvedených skutočností správny súd vyhodnotil procesnú podmienku včasnosti podania správnej žaloby na súd za zachovanú (§ 69 ods. 6 SSP). 60. V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore. 61. V konaní bolo oboma stranami zhodne konštatované, že žalobkyňa disponovala licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. LlA/TT/0202/05 zo dňa 09.06.2005, pričom žalobkyňa bola jej držiteľkou do 31.12.2014. Medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1353/2008/OZDF-004 zo dňa 18.12.2008 v spojení s prílohou zo dňa 12.02.2009 bolo zrušené povolenie Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2977 zo dňa 03.10.2005 na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobkyne a ktorého prevádzku žalobkyňa ako SZČO ukončila dňom 28.02.2009. Rovnako účastníci konania považujú za nesporne zistenú skutočnosť, že žalobkyňa od 01.03.2009 vykonávala lekárske povolanie ako zamestnankyňa v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie MEDISO, s.r.o., Pažitná 59/1035, 917 01 Trnava, IČO: 44 596 057. 62. Podľa názoru žalovanej pre vznik, trvanie a zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v povolaní lekár postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na podnikanie podľa osobitného predpisu (t. j. držba licencie L1A ako jeho oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol. 63. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou existencie a trvania povinnej účasti žalobkyne na sociálnom poistení z titulu jej postavenia SZČO, správny súd uvádza, že nemôže prisvedčiť právnemu názoru žalovanej, že pre účasť na povinnom sociálnom poistení žalobkyne ako SZČO postačuje len držba licencie L1A posudzovanou lekárkou, pričom nie je rozhodujúce, či predmetnú licenciu L1A na dosahovanie príjmov aj v skutočnosti využívala a či z nej dosahovala zdaniteľné príjmy podľa osobitného právneho predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov). 64. Uvedený formálny výklad zákona, bez akceptovania účelu sledovaného zákonom o sociálnom poistení, by nespravodlivo dopadal na subjekty povinného sociálneho poistenia a bol by v rozpore so samotnou podstatou v ňom upravenej solidarity príspevkov do povinných fondov sociálneho poistenia, ktoré sú viazané na príjem z toho ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. zo zárobkovej činnosti pre účely SZČO podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. Je potrebné mať na zreteli, že zákon o sociálnom poistení určenie povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej osoby a s tým súvisiaci vznik a trvanie povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO, kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky, a to status SZČO a s tým spojené dosahovanie príjmu z výkonu zárobkovej činnosti, realizovanej či už na základe jedného alebo viacerých oprávnení, príp. povolení (§ 14 ods. 1 písm. b/ ZSP a § 15 ods. 1 písm. b/ ZSP v spojení s § 5 a § 21 ods. 1 citovaného zákona). 65. Pri úprave osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia zákon o sociálnom poistení v § 14 ods. 1 písm. b) za povinne nemocensky poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu stanovuje takú SZČO, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 66. Z úpravy osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia v ustanovení § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že by kumulácia v zákone stanovených podmienok, t. j. dosahovanie príjmov z podnikania vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, bola viazaná len na formálnu držbu oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu posudzovanou fyzickou osobou, resp. že pri dosiahnutí zákonom stanovenej výšky príjmu z podnikania v relevantnom období, medzičasom na základe zaniknutého oprávnenia na podnikanie alebo na vykonávanie inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, by postačovala len formálna držba oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, hoci sa na jej základe posudzovaný príjem v relevantnom období ani čiastočne, resp. vôbec nedosahoval. Na uvedenom nič nemení možnosť výkladu uvedeného ustanovenia v tom zmysle, že pre účely posudzovania povinnej účasti SZČO na nemocenskom poistení sa príjmy z podnikania dosahované touto SZČO na základe viacerých oprávnení na podnikanie podľa osobitného predpisu sčitujú, resp. nie je rozhodujúce, na základe výkonu ktorej podnikateľskej činnosti bol príjem z podnikania dosiahnutý. 67. Zákon o sociálnom poistení síce explicitne neupravoval a ani neupravuje posudzovanie podmienok na vznik alebo zánik účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO pri konkurencii viacerých oprávnení na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, taktiež nerozlišuje na účely účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO príjem, ktorý môže byť touto osobou dosiahnutý z viacerých oprávnení, avšak s prihliadnutím na vyššie uvedenú kumuláciu zákonných podmienok na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, je potrebné prijať záver, že samotné postavenie, resp. samotný status SZČO a formálna držba alebo vystavenie povolenia, príp. oprávnenia príslušným orgánom podľa osobitného predpisu na podnikanie alebo na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, samo osebe účasť na povinnom sociálnom poistení tejto osobe nezakladá, s čím vo vyjadrení k žalobe súhlasí aj žalovaná. V nadväznosti na uvedené správny súd dopĺňa, že pre účely posúdenia spornej otázky splnenia podmienok vzniku, trvania, príp. zániku povinného sociálneho poistenia SZČO je potrebné brať do úvahy predmetné príjmy dosahované na základe viacerých oprávnení na výkon podnikateľskej činnosti samostatne. I keď sa tieto príjmy SZČO, dosahované v relevantnom období, pre účely určenia vymeriavacieho základu a výpočtu povinného sociálneho poistenia spočítavajú, reálne však musia existovať, musia sa povinnou osobou reálne dosahovať činnosťou realizovanou na základe týchto oprávnení. Preto možno ustáliť, že pokiaľ je lekár držiteľom licencie L1A potrebnej na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, pre prijatie záveru, že takémuto lekárovi vznikla povinná účasť na sociálnom poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, je potrebné ďalej skúmať, či uvedenú licenciu reálne využíval na základe zmluvného vzťahu a v rámci výkonu činnosti pre iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti z takejto činnosti aj dosahoval príjem. V prípade lekárov vykonávajúcich svoje povolanie na základe vydaných príslušných licencií L1A a L1B (potrebná na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z.), účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení nemôže byť posudzovaná len na základe formálnej existencie týchto licencií, hoci pre realizáciu licencie L1B je potrebné povolenie príslušného samosprávneho orgánu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie. 68. Vo vzťahu k zákonnej definícii statusu SZČO možno konštatovať, že táto z dôvodu častých zmien zákona o sociálnom poistení nie je ustálená a jednotlivé zmeny zákona zodpovedajú najmä v tom ktorom čase aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23. februára 2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného prípadu účasti na povinnom sociálnom poistení advokátov). 69. Práve z dôvodu nestálej právnej úpravy relevantných zákonných ustanovení správny súd nemôže prisvedčiť čisto formálnemu výkladu kogentných právnych noriem verejného práva, hoci zabezpečujúcich napĺňanie verejných fondov sociálneho poistenia založeného na princípe solidarity a proporcionality vyjadrenej stanovením vymeriavacích základov, ale čo je podstatné, ide o ich napĺňanie zo súkromných príjmov z podnikania fyzických osôb. Z vyššie uvádzaných dôvodov správny súd pri posúdení právnej otázky vzniku, trvania a zániku povinnej účasti SZČO na sociálnom poistení prijal za spravodlivé vychádzať okrem jazykového aj z teleologického výkladu zákona o sociálnom poistení, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonom a na vyššie uvedené vzájomné súvislosti ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) bod 2, § 5, § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a ods. 4 citovaného zákona o sociálnom poistení. 70. V nadväznosti na použitý výklad zákona o sociálnom poistení si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ 71. Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ 72. Správny súd, vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) bod 2, § 5, § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. 73. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1, 2 a 4 ZSP v spojení so zákonnou úpravou osobného rozsahu povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) ZSP vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1, a ods. 4 ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 9 ZSP, zaniklo. V tejto súvislosti správny súd zároveň vyjadruje súhlas s výkladom žalovanej, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh viacerých sociálnych poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, avšak správny súd zároveň dodáva, že je tomu tak za predpokladu, že samostatne zárobkovo činná osoba súčasne vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010. 74. Pokiaľ ide o žalobnú námietku napádajúcu existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae), správny súd túto hodnotí ako nedôvodnú. Rovnako nie je namieste posudzovať v súvislosti s vydaním prvostupňového administratívneho rozhodnutia splnenie podmienok na obnovu konania, nakoľko v danom prípade nešlo o vydanie rozhodnutia v rámci mimoriadneho opravného prostriedku. Vyznačenie zániku povinného sociálneho poistenia v spise na základe odhlášky registračným listom fyzickej osoby nie je rozhodnutím v predmetnej veci, je to však deklarácia fyzickej osoby o určitých skutočnostiach majúcich vplyv na zánik jej povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO, ktoré má takáto fyzická osoba povinnosť preukázať a zároveň Sociálna poisťovňa ako príslušný správny orgán má povinnosť a právo splnenie deklarovaných skutočností verifikovať. Sociálna poisťovňa na základe zákona o sociálnom poistení disponuje oprávneniami, prostredníctvom ktorých môže vykonávať kontrolu plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (§ 242 ods. 1 ZSP), môže si obstarávať podklady pre rozhodnutie (§ 233 ZSP) a využívať skutočnosti známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti, pričom zákon nestanovuje lehotu na preverenie skutočností tvrdených povinne poistenou SZČO o vzniku alebo zániku jej povinnej účasti na sociálnom poistení. Hoci zákon o sociálnom poistení explicitne nestanovuje lehotu na rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne o zániku povinnej účasti SZČO na povinnom sociálnom poistení, vo vyššie uvedenom kontexte a s prihliadnutím na skutočnosť, že pobočka Sociálnej poisťovne začala konanie vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby po viac ako siedmych rokoch od úkonu žalobkyne voči príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne podľa § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, možno konštatovať, že za daných podmienok sa prvostupňové rozhodnutie javí ako mocenský akt, pôsobiaci na účastníka konania šikanózne. Takéto rozhodnutie môže celkom objektívne byť spôsobilé u účastníka konania, inak nesnažiaceho sa obchádzať systém zákonných odvodových povinností vyplývajúcich mu zo všeobecne záväzných noriem verejného práva, vyvolať stratu dôvery v uplatňovanie princípu právnej istoty v demokratickom štáte, v jurisdikcii ktorého realizuje výkon povolania podliehajúceho regulácii podľa príslušného zákona č. 578/2004 Z. z. Preto skutočnosti potrebné na preverenie žalobkyňou deklarovaného zániku jej účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO dňa 28.02.2009 si mohla pobočka Sociálnej poisťovne po podaní odhlášky žalobkyňou podľa § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, s využitím výmeny informácií s príslušnými orgánmi a s využitím súčinnosti so žalobkyňou, zistiť oveľa skôr. 75. S vyššie uvedeným nedostatkom preskúmavaného rozhodnutia úzko súvisí i nezákonnosť postupu predchádzajúceho vydaniu prvostupňového rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne, spočívajúca v podstatnom porušení zásady súčinnosti konajúceho správneho orgánu s účastníkom konania a v porušení jeho procesných práv, predovšetkým práva byť informovaný o začatí konania v spornej veci zániku povinného sociálneho poistenia, ďalej práva byť informovaný o podkladoch na vydanie rozhodnutia a práva vyjadriť sa k spôsobu ich získania a k ich obsahu, prípadne navrhnúť dôkazy na podporu tvrdení účastníka konania. Tieto porušenia procesných práv žalobkyne neodstránila ani žalovaná v rámci odvolacieho administratívneho konania. 76. S prihliadnutím na charakter preskúmavaného rozhodnutia a na zákonné dôsledky výroku v určení dňa zániku povinného sociálneho poistenia, nemožno prisvedčiť argumentom žalovanej, spočívajúcim v poukazoch na zákonnú úpravu administratívneho konania podľa zákona o sociálnom poistení (§ 185 ods. 4 citovaného zákona), podľa ktorého prvým úkonom voči účastníkovi konania v administratívnom konaní začatom na základe podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je doručenie mu rozhodnutia. Zároveň nemožno prisvedčiť argumentu, vychádzajúcemu zo striktného vylúčenia použitia všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 172 ods. 1 veta prvá ZSP) a z absencie zákonnej úpravy povinnosti Sociálnej poisťovne informovať účastníka konania o začatí konania vo veci sporného zániku sociálneho poistenia a absencie zákonnej úpravy ďalších práv účastníka konania spojených s oboznámením sa s podkladmi pre rozhodnutie, práva vyjadriť sa k nim a práva navrhovať dôkazy na podporu jeho tvrdení. 77. V nadväznosti na uvedené neobstojí poukaz žalovanej na právne závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, dôvodiac ním, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní, a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Podľa názoru správneho súdu citované rozhodnutie najvyššieho súdu je na prejednávanú vec nepoužiteľné, nakoľko ide o skutkovo odlišné situácie, pričom v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov na základe mesačných výkazov poistného a príspevkov predložených samotným zamestnávateľom, ktoré nielen žalovaná, ale aj najvyšší súd považoval za dostatočné. 78. V prejednávanom prípade ide o rozhodnutie vydané vo veci sporného zániku povinného poistenia SZČO, kedy na základe listinných dôkazov získaných bez súčinnosti so žalobkyňou, napr. evidencie získané od príslušných orgánov daňovej správy, správny orgán uvedeným postupom porušil základné procesné práva žalobkyne, garantované princípmi a zásadami ovládajúcimi výkon dobrej verejnej správy v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte. 79. Napriek tomu, že podľa § 172 ods. 1 vety prvej zákona o sociálnom poistení sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje, nemožno v preskúmavanom administratívnom konaní upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77) 31 zo dňa 28.09.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 zo dňa 20.06.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané. 80. Rovnako, s prihliadnutím na vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a medzinárodné záväzky vyplývajúce Slovenskej republike z vyššie uvádzaných rezolúcií (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR v spojení s čl. 154c Ústavy SR) možno konštatovať, že pre orgány verejnej správy platí povinnosť v procese administratívnych konaní priamo aplikovať zásady správneho konania bez ohľadu na to, či sa na ne explicitne vzťahuje použitie Správneho poriadku, alebo nie. Zásada súčinnosti, ako jedna zo základných zásad správneho konania, je zásadou, ktorá musí byť obligatórne uplatňovaná vo všetkých administratívnych konaniach, a to aj vtedy, ak je konanie vyňaté z pôsobnosti správneho poriadku. 81. Preto bolo potrebné, aby pobočka Sociálnej poisťovne upovedomila žalobkyňu o začatí konania vo veci sporného zániku sociálneho poistenia. Pokiaľ deň zániku povinného sociálneho poistenia Sociálna poisťovňa na základe preverovania tvrdení žalobkyne a na základe získania listinných dôkazov považovala za sporný, bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu o zistených rozporoch a získaných podkladoch informovať žalobkyňu, dať jej priestor na vyjadrenie sa k predbežným záverom správneho orgánu na základe získaných dôkazov a dať jej príležitosť navrhnúť dôkazy na preukázanie jej tvrdení. Z povahy veci determinovanej predmetom administratívneho konania vyplývala minimálne opodstatnenosť použitia procesného inštitútu ústneho pojednávania podľa § 188 ZSP zaznamenaného v zápisnici (§ 189 ZSP), prípadne písomnej korešpondencie so žalobkyňou za účelom dodržania jej vyššie uvedených procesných práv. 82. Dodržanie uvedeného postupu a zásady súčinnosti správnych orgánov oboch stupňov so žalobkyňou pred vydaním preskúmavaných rozhodnutí z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, čo je i dôvodom, pre ktorý správne orgány oboch stupňov vychádzali pri vydávaní rozhodnutí z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci. Z dôvodu nedostatočnej súčinnosti správnych orgánov so žalobkyňou, tieto nemohli dostatočne vyhodnotiť, príp. preveriť skutočnosti, či žalobkyňa v relevantnom období vykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár v príslušnom odbore na základe licencie L1A a či poberala z tejto činnosti príjmy z podnikania (§ 6 zákona o dani z príjmov) podliehajúce povinnému sociálnemu poisteniu SZČO. 83. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu prvého stupňa po doplnení konania, za súčinnosti so žalobkyňou, po riadnom zistení skutočného stavu veci a po vyhodnotení všetkých podstatných dôkazov vyššie naznačeným spôsobom, opäť ustáliť dátum zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby. 84. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 85. Na základe vyššie uvedeného správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, vyhovel petitu žaloby a rozhodnutie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na ďalšie konanie v naznačenom smere. 86. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok ustanovených v § 47 ods. 2. (§ 442 ods. 1 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 2 SSP) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP) Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.