Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/13/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200040 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2020200040.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: KLIMEX Hutnícky materiál s. r. o., so sídlom Mikovíniho 2/A, 917 01 Trnava, IČO: 36 255 963, právne zastúpeného : HALADA advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 102759439/2019 z 29. novembra 2019, takto r o z h o d o l : I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo : 102759439/2019 z 29. novembra 2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo : 101791828/2019 z 23. júla 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Trnava (ďalej len ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) oznámením o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti zo dňa 17.06.2013 oznámil daňovému subjektu (žalobcovi), že dňa 24.06.2013 začne daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2013. Daňový subjekt oznámenie prevzal dňa 24.06.2013. 2. Rozhodnutím číslo : 9201402/5/399835/2014 zo dňa 12.05.2014 správca dane postupom podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) odo dňa 15.05.2014 prerušil daňovú kontrolu a to z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu s tým, že požiadal o medzinárodnú výmenu informácií od správcov dane v iných členských štátoch. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o nasledovné žiadosti o MVI : žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, žiadosť č. 9201402/5/4560970/13/LehS zo dňa 13.11.2013, žiadosť č. 9201402/5/1682050/14/LehS zo dňa 07.05.2014, žiadosť č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014, žiadosť č. 9201402/5/1853746/14/ Jk zo dňa 13.05.2014 a žiadosť č. 9201402/5/1872621/14/LehS zo dňa 14.05.2014. 3. Správca dane oznámením zo dňa 10.02.2016 oznámil daňovému subjektu, že dňa 10.02.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená s tým, že uviedol, že posledná konečná odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 10.02.2015 (správne malo byť uvedené dňa 10.02.2016 - poznámka správneho súdu) na žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS, Jk. 4. Správca dane oboznámil daňový subjekt (oboznámením zo dňa 10.02.2016) o výsledkoch zisťovaní, konkrétne vo vzťahu ku každému deklarovanému dodávateľovi a odberateľovi s tým, že ho súčasne vyzval, aby sa k uvedeným zisteniam vyjadril v lehote do 8 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia. Oboznámenie prevzal splnomocnený zástupca daňového subjektu dňa 17.02.2016, pričom vyjadrenie správcovi dane v uvedenej lehote nezaslal. 5. Správca dane vydal dňa 26.02.2016 protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2013 (ďalej len ako „protokol zo dňa 26.02.2016“), v ktorom uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania má oprávnené pochybnosti o reálnosti zdaniteľných obchodov - nákupu a predaja betonárskej ocele. Mal za to, že čisto umelý charakter transakcií, nekomunikujúce dodávateľské spoločnosti s virtuálnymi sídlami a zahraničnými konateľmi, nevlastniace žiadne sklady ani materiálne, technické alebo personálne vybavenie na obchodovanie s betonárskou oceľou, personálne prepojenie prostredníctvom osôb pána K. G. a pána Y. Y. a nepotvrdená preprava sú jasným dôkazom nasvedčujúcim zneužitie práva, ktoré ho vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie deklarovanej vo faktúrach daňového subjektu, ako aj zúčastnených daňových subjektov ako dodávateľov a odberateľov v reťazci obchodníkov s betonárskou oceľou s cieľom získať daňovú výhodu, uplatniť právo na odpočítanie dane z takýchto nereálnych plnení a čerpať nadmerné odpočty cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov alebo odberateľov. Správca dane tiež uzavrel. že betonárska oceľ nebola daňovým subjektom (žalobcom) nadobudnutá a súčasne ani nemohla byť predmetom predaja, teda, že obchody s betonárskou oceľou neboli reálne uskutočnené, ale išlo len o fakturačné obchody, pri ktorých pridaná hodnota nevznikla a nevzniklo ani právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, v dôsledku čoho daňovému subjektu neuznal v zdaňovacom období marec 2013 odpočítanie dane v sume 529 602,825 eur, konkrétne neuznal daň na vstupe z faktúr vystavených dodávateľmi - Horatio s.r.o. vo výške 230 257,80 eur, Probe Invest s.r.o. vo výške 208 014,60 eur, SLOVMIX, s.r.o. vo výške 33 519,60 eur, NICK8, s.r.o. vo výške 19 833,74 eur a Ferrocel s.r.o. vo výške 37 977,11 eur. Vo vzťahu k dodaniu tovaru odberateľovi - spoločnosť BEWEGA s.r.o., Pod Višňovou 1661/33, 140 00 Praha 4 správca dane na základe výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že dodanie tovaru uvedenému odberateľovi nebolo preukázané a preto znížil dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane s možnosťou odpočítania dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o sumu 2 546 146,90 eur. Ďalej vo vzťahu k dodaniu tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s., so sídlom Bořivojova 35/878, 130 00 Praha správca dane, na základe vykonaného dokazovania skonštatoval vo vzťahu k preprave tovaru od spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. do spoločnosti NUBARRON, a.s. a to na základe odpovede Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. zo dňa 29.04.2014, že konkrétne vozidlá v danom období využívali vymedzené úseky ciest, avšak z týchto tvrdení sa nedá potvrdiť ani vyvrátiť, že sa jedná o prevoz tovaru pre KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. 6. Protokol zo dňa 26.02.2016 bol s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi dňa 07.03.2016, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená. 7. Daňový subjekt sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril podaním zo dňa 30.03.2016, pričom nesúhlasil so zisteniami správcu dane označiac ich za nesprávne a nedôvodné. Vo vzťahu k dodávateľom, spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a NICK8, s.r.o. namietal nesprávne chápanie dôkazného bremena v daňovom konaní a to z dôvodu, že vychádza z predpokladu absolútneho dôkazného bremena daňového subjektu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam zisťovaným v rámci daňového konania (vrátane skutočností týkajúcich sa iných subjektov). V tejto súvislosti poukázal na to, že samotná skutočnosť, že správcovi dane sa v čase vykonávania daňovej kontroly nepodarilo preveriť dodanie predmetného tovaru aj u iného ako kontrolovaného subjektu (konkrétne u dodávateľov daňového subjektu) nemôže byť pričítaná na ťarchu daňového subjektu, ktorý si svoje dôkazné povinnosti v plnom rozsahu splnil a dodanie predmetného tovaru riadne podložil príslušnými dokladmi. V danom podaní daňový subjekt súčasne predložil návrhy na doplnenie dokazovania, konkrétne vo vzťahu k spoločnosti Probe Invest s.r.o. navrhol vypočuť konateľa spoločnosti Brembio, s.r.o. p. H. Y., ďalej vypočuť p. K. G. a p. Y. Y. (splnomocnených zástupcov spoločnosti Probe Invest, s.r.o.) a taktiež navrhol, aby si správca dane vyžiadal príslušné výpisy z bankových účtov za účelom preukázania úhrady kúpnej ceny za dodanie predmetného tovaru spoločnosti Probe Invest s.r.o. Ďalej vo vzťahu k spoločnosti SLOVMIX, s.r.o. navrhol daňový subjekt vykonať výsluch p. H. J., ktorý bol v relevantnom čase konateľom spoločnosti SLOVMIX, s.r.o., ďalej vykonať výsluch p. Y. Y., ktorý bol v relevantnom čase splnomocneným zástupcom spoločnosti SLOVMIX, s.r.o. a rovnako navrhol vyžiadať si príslušné výpisy z bankových účtov. Vo vzťahu k preverovaniu dodania tovaru od spoločnosti NICK8, s.r.o. daňový subjekt navrhol, aby si správca dane vyžiadal príslušné výpisy z bankových účtov za účelom preukázania úhrady kúpnej ceny za dodanie predmetného tovaru. Vo vzťahu k spoločnosti Ferrocel s.r.o. navrhol, aby správca dane vypočul konateľku spoločnosti K&K, s.r.o. p. RNDr. Katarínu Kováčovú, za účelom preverenia dodania predmetného tovaru spoločnosti Ferrocel s.r.o. a preverenia okolností prepravy predmetného tovaru do jeho skladu, rovnako navrhol preveriť prepravu tovaru podľa záznamov z elektronického mýtneho systému za účelom preukázania skutočného prepravenia predmetného tovaru do jeho skladu a taktiež navrhol, aby si správca dane vyžiadal príslušné výpisy z bankových účtov. Vo vzťahu k spoločnosti BEWEGA s.r.o. daňový subjekt navrhol vypočuť p. K. G. a p. Y. Y., keďže podľa zistení správcu dane má ísť v prípade tovaru dodaného spoločnosti BEWEGA s.r.o. o ten istý tovar, ktorý bol dodaný spoločnosťami Probe Invest, s.r.o. a SLOVMIX, s.r.o., v ktorých vystupovali v relevantnom čase ako splnomocnení zástupcovia a rovnako navrhol, aby si správca dane vyžiadal príslušné výpisy z bankových účtov. 8. Prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených k vyrubovaciemu konaniu zo strany daňového subjektu bolo predmetom ústneho pojednávania konaného dňa 1. marca 2017. 9. V rámci vyrubovacieho konania správca dane doplnil dokazovanie výsluchom svedkov, konkrétne vypočul JUDr. E. F. - referent predaja daňového subjektu (výsluch uskutočnený dňa 05.10.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), Ing. Z. B. - manažér predaja u daňového subjektu v rozhodnom období (výsluch uskutočnený dňa 22.11.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), C. H. - táto pracovala u daňového subjektu na oddelení komunikácie so zákazníkom (výsluch uskutočnený dňa 05.10.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), V. D. - pracoval na pozícii manažéra (výsluch uskutočnený dňa 06.10.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), J. L. - skladník (výsluch uskutočnený dňa 22.09.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), H. K. - skladník (výsluch uskutočnený dňa 21.09.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), Mgr. X. M. - pracoval u daňového subjektu na príjme a výdaja materiálu, evidenciu výroby (výsluch uskutočnený dňa 20.09.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu), Ing. F. O. - zodpovedala za nákup hutníckeho materiálu u daňového subjektu (výsluch uskutočnený dňa 19.09.2017 za účasti splnomocnených zástupcov daňového subjektu). 10. Správca dane spísal poslednú zápisnicu v zmysle § 68 ods. 3 daňového poriadku dňa 16. júla 2019, pričom jej predmetom bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k zápisnici zo dňa 01.03.2017, ktorá bola spísaná k prerokovaniu pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k vyrubovaciemu konaniu týkajúceho sa kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013. 11. Správca dane vydal dňa 23. júla 2019 rozhodnutie č. 101791828/2019 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel v sume 478 230,03 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 366 681,38 eur a vyrubil daňovému subjektu daň v sume 111 548,65 eur. 12. Vo vzťahu k spoločnosti Horatio s.r.o. správca dane uviedol, že zistil, že daňový subjekt má vo svojom účtovníctve za marec 2013 zaúčtované dodávateľské faktúry od uvedenej spoločnosti za tovary kúpené v tuzemsku v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“), z ktorých si v zmysle §§ 49 a 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane. V súvislosti s uvedenou spoločnosťou správca dane poukázal na to, že táto bola zaregistrovaná pre daň z pridanej hodnoty podľa § 4 zákona o DPH dňa 25.03.2013, pričom dodávateľské faktúry boli vystavené pre daňový subjekt (žalobcu) v čase, keď táto spoločnosť nebola platiteľom dane a preto daňový subjekt nemal nárok na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH z dodávateľských faktúr. 13. Ďalej správca dane vo vzťahu k spoločnosti Probe Invest s.r.o. uviedol, že kontrolou účtovníctva daňového subjektu zistil, že tento má vo svojom účtovníctve za marec 2013 zaúčtované dodávateľské faktúry od tejto spoločnosti za tovary kúpené v tuzemsku v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, z ktorých si v zmysle §§ 49 a 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane. V súvislosti s uvedeným dodávateľom poukázal správca dane na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 15.01.2014, ktorá bola spísaná so splnomocneným zástupcom spoločnosti Probe Invest s.r.o. pani H. R., ktorá potvrdila, že v období marec 2013 spoločnosť Probe Invest s.r.o. vystavila faktúry pre spoločnosť KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o., úhrady prebehli bezhotovostne vkladom na účet v Slovenskej sporiteľni (výpisy však správcovi dane neboli predložené), tovar bol prepravený od dodávateľa Probe Invest s.r.o. priamo do spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o., tiež uviedla, že spoločnosť Probe Invest s.r.o. mala prenajaté priestory priamo od spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o., o čom mala zaslať správcovi dane dodatočne zmluvu o prenájme, ktorú však nepredložila, tvrdila, že preprava tovaru bola uskutočnená na účet dodávateľa s tým, že v cene za jednotku bola zahrnutá aj cena za dopravu. Ďalej uviedla, že spoločnosť Probe Invest s.r.o. nedisponuje žiadnymi dokladmi o doprave, ale na jednotlivých vystavených faktúrach je uvedená ŠPZ ťahača a návesu a meno vodiča, tovar bol nadobudnutý od spoločnosti Brembio s.r.o., pričom súvisiace doklady mali byť správcovi dane zaslané v elektronickej podobe, avšak tieto zaslané napriek viacerým pokusom neboli. Správca dane v súvislosti s prenájmom priestorov poukázal na to, že daňový subjekt v období marec 2013 nemá v účtovníctve evidované žiadne faktúry a ani neuzavrel žiadne zmluvy o prenájme skladovacích priestorov so spoločnosťou Probe Invest s.r.o. V súvislosti so spoločnosťou Probe Invest s.r.o. správca dane ďalej uviedol, že dňa 13.05.2014 zaslal žiadosť o MVI, ktorou žiadal o vypočutie konateľa tejto spoločnosti pána Vítězslava Rosenzweiga vo veci uskutočnenia zdaniteľných obchodov s daňovým subjektom v období marec a apríl 2013, pričom z odpovede doručenej správcovi dane dňa 26.11.2014 vyplýva, že tento o činnosti spoločnosti vôbec nič nevedel, celú organizáciu činnosti spoločnosti viedli v skutočnosti K. G. a Y. Y., pričom do tejto spoločnosti sa dostal prostredníctvom pána Y. Y. s prísľubom finančnej odmeny s tým, že náplňou jeho činnosti bolo cestovať na Slovensko, najmä do bankových inštitúcií, konkrétne do Slovenskej sporiteľne, v ktorej udelil plnú moc p. K. G. na disponovanie s účtom spoločnosti. Vychádzajúc z uvedeného správca dane uzavrel, že vykonaným šetrením nebolo potvrdené reálne dodanie tovaru pre daňový subjekt. 14. Vo vzťahu k ďalšiemu deklarovanému dodávateľovi spoločnosti SLOVMIX, s.r.o. správca dane poukázal na to, že konateľom tejto spoločnosti bol v období marec 2013 pán Petr Heřman, ktorý mal ustanoveného splnomocneného zástupcu pána Y. Y., pričom za účelom vypočutia konateľa Petra Heřmana a preverenia dodania tovaru od spoločnosti SLOVMIX, s.r.o. pre daňový subjekt zaslal dňa 14.05.2014 žiadosť o MVI s tým, že konečná odpoveď č. P201401795 bola doručená dňa 03.09.2014. Z konečnej odpovede vyplýva, že dňa 15.05.2014 bolo vydané rozhodnutie o predvedenie tejto osoby za účelom podania svedeckej výpovede dňa 04.06.2014, pričom splnomocnený zástupca daňového subjektu Ing. H. S. bol upovedomený o vypočutí svedka, pričom sa na pojednávanie nedostavil. Dňa 11.06.2014 spísal český správca dane protokol o vypočutí svedka Petra Heřmana, v ktorom tento uviedol, že všetku činnosť za spoločnosť vykonáva pán Y., ktorý má udelenú generálnu plnú moc s tým, že bol dohodnutý termín predloženia dokladov na 23.06.2014, avšak doklady predložené neboli. Ďalší termín pojednávania bol stanovený na deň 16.07.2014, pričom predvolanie bolo zaslané aj Y. Y., toto mu však nebolo doručené, nakoľko adresát nemá domovú schránku a na uvedenej adrese sídli Obecný úrad Němčany. Dňa 16.07.2014 sa Petr Heřman ani Y. Y. k svedeckým výpovediam nedostavili. Dňa 21.07.2014 sa na ústne pojednávanie dostavil Petr Heřman, ktorý doložil niektoré doklady, pričom do 04.08.2014 mali byť doložené ďalšie, avšak ďalšie doklady už doložené neboli. Pokiaľ ide o predložené doklady, správca dane skonštatoval, že tieto nie sú bez ďalšieho dôkazom o tom, že obchod bol uskutočnený tak, ako je na listinách uvedené. Rovnako správca dane poukázal na relevantnú skutočnosť a to, že na každej dodávateľskej faktúre vystavenej spoločnosťou SLOVMIX, s.r.o. je uvedené evidenčné číslo motorového vozidla, ktoré bolo uvedené na CMR doloženej k faktúram, pričom preverované evidenčné čísla motorových vozidiel patrili osobným motorovým vozidlám, ktoré nemôžu prevážať betonársku oceľ. V tejto súvislosti správca dane poukázal na to, že daňový subjekt vo svojom vyjadrení poukazuje iba na to, ako nesprávne správca dane vyhodnotil dôkazy, avšak nevysvetlil, ako mohli osobné motorové vozidlá prevážať betonársku oceľ. 15. Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi spoločnosti Ferrocel s.r.o. správca dane na základe úkonov vykonaných v rámci vyrubovacieho konania uznal uplatnený nárok na odpočet DPH vo výške 37 977,11 eur (na rozdiel od záveru uvedeného v protokole). 16. Ďalej vo vzťahu k spoločnosti NICK8 s.r.o. na rozdiel od záverov uvedených v protokole zo dňa 26.02.2016 (správca dane neuznal daňovému subjektu nárok na odpočet DPH z dodávateľských faktúr tejto spoločnosti v celom rozsahu t.j. vo výške 19 833,74 eur, keď spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov) správca dane na základe dokazovania vykonaného vo vyrubovacom konaní (výsluchy svedkov) dodatočne uznal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 13 395,71 eur, konkrétne z faktúr č. 1301044, 1301047 a 13010532/2 a teda neuznal nárok na odpočet DPH z faktúry č. 1301054. Ako dôvod neuznania nároku na odpočet DPH z uvedenej faktúry správca dane uviedol, že z vyjadrenia daňového subjektu zo dňa 30.03.2016 pochopil, že daňový subjekt uznáva neexistenciu spornej faktúry dodajúc, že dodávateľ NICK8 s.r.o. nepotvrdil vo svojom účtovníctve vystavenie tejto faktúry pre daňový subjekt (žalobcu). V tejto súvislosti tiež uviedol, že nakoľko dodávateľ túto faktúru neeviduje vo svojom účtovníctve, šetrenie týkajúce sa prepráv, konkrétne preverenie evidenčných čísiel vozidiel a následne vypočutie vodičov motorových vozidiel DS060AX/DS274YE, SC245BX/SC025YE a KS818CA/KS703YF považuje za bezpredmetné. 17. Pokiaľ išlo o zdaniteľné plnenia na výstupe, správca dane preveroval dodanie tovarov do iného členského štátu, konkrétne odberateľov BEWEGA s.r.o. a NUBARRON, a.s. 18. Vo vzťahu k odberateľským faktúram za dodanie tovaru - betonárskej ocele vystavených v prospech odberateľa - spoločnosti BEWEGA s.r.o., pričom základ dane predstavoval sumu 2 546 146,90 eur, vo vzťahu ku ktorej si daňový subjekt uplatňoval oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, správca dane dňa 13.11.2013 zaslal žiadosť o MVI, dňa 17.03.2014 zaslal I. urgenciu k žiadosti o MVI, pričom dňa 26.05.2014 bola správcovi dane doručená konečná odpoveď č. P201400263, v ktorej bolo uvedené, že spoločnosť BEWEGA s.r.o. nepodala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, spoločnosť je nekontaktná, existuje podozrenie, že spoločnosť stále obchoduje a faktúry vystavuje bývalý konateľ pán Michal Šindler, jedná sa o účelovo vytvorený reťazec spoločností, kde spoločnosť BEWEGA s.r.o. vystupuje v pozícii „missing trader“ - zmiznutý obchodník, pričom český správca dane vydal na spoločnosť BEWEGA s.r.o. rozhodnutie o nespoľahlivom platcovi. Správca dane tiež poukázal na to, že dňa 09.04.2014 zaslal NDS, a.s. žiadosť o súčinnosť zo dňa 08.04.2014 o preverenie dodržania zákonných ustanovení s využívaním elektronického mýtneho systému za používanie diaľnic a rýchlostných ciest v období marec 2013 a apríl 2013 konkrétnymi motorovými vozidlami, ktoré mali byť použité pri preprave tovaru od spoločnosti SLOVMIX s.r.o., Probe Invest s.r.o. a Horatio s.r.o. do KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. a následne do spoločnosti BEWEGA s.r.o. v Českej republike. V tejto súvislosti správca dane poukázal na to, že podľa údajov CMR k preprave tovaru do spoločnosti BEWEGA s.r.o. predložených daňovým subjektom (žalobcom) a porovnaním evidenčných čísiel vozidiel na faktúrach od spoločnosti SLOVMIX s.r.o., Horatio s.r.o. a Probe Invest s.r.o. zistil, že sa jedná o tie isté vozidlá s tým, že podľa údajov na CMR mal prepravu vykonať Z. J.. Správca dane poukázal na to, že v odpovedi zo dňa 29.04.2014 NDS, a.s. poskytla informácie, že vozidlo s EČV 5T35915 bolo registrované v Elektronickom mýtnom systéme, avšak pre dané vozidlo v období marec 2013 neexistuje v systéme žiadny záznam o pohybe tohto vozidla vo vymedzených úsekoch ciest, pričom dané vozidlo ani nevyužívalo vymedzené úseky ciest prostredníctvom tzv. „ticektingu“. Ďalej, že vozidlo s EČV 5T17263 nebolo v období marec 2013 zaregistrované v Elektronickom mýtnom systéme, pre toto vozidlo neexistuje žiadny záznam a taktiež neexistuje záznam o pohybe tohto vozidla po vymedzených úsekoch ciest. Vo vzťahu k ostatným vozidlám NDS, a.s. uviedla, že neboli/nie sú zaregistrované v Elektronickom mýtnom systéme, a preto pre tieto vozidlá neexistuje v systéme žiadny mýtny záznam a taktiež neexistuje záznam o pohybe týchto vozidiel po vymedzených úsekoch ciest. Správca dane ďalej poukázal na to, že dňa 07.05.2014 zaslal žiadosť o MVI, ktorou žiadal o preverenie uskutočnenia prepravy Z. J. v období marec, apríl 2013, pričom z odpovede doručenej dňa 03.09.2014 vyplýva, že vykonanie prepravy sa nepotvrdilo, Z. J. uviedol, že nikdy nespolupracoval so spoločnosťami BEWEGA s.r.o., ani KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o., nikdy im nič nefakturoval a nevykonával pre nich prepravu prostredníctvom iných prepravcov. Rovnako uviedol, že nikdy nevykonal prepravu pre spoločnosti Probe Invest s.r.o. a SLOVMIX s.r.o., vlastní iba vozidlá EČ 5T3 5915 s návesom 5T1 7263, s ktorým jazdil vodič G. H. a 7T5 0762 s návesom 5T1 7263, ktoré je momentálne odstavené, iné vozidlá neprenajímal. Tiež uviedol, že pečiatka na CMR nie je jeho, jedná sa o falzifikát. Rovnako správca dane poukázal na to, že vozidlo č. 5T3 5915 v období marec a apríl 2013 uskutočňovalo cesty iba na území Českej republiky. Na základe uvedených skutočností správca dane skonštatoval, že nebolo preukázané, že tovar bol prepravený k odberateľovi BEWEGA s.r.o. deklarovanými prepravcami, a teda, že by boli splnené podmienky na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v prípade deklarovaných dodaní tovaru od daňového subjektu (žalobcu) pre spoločnosť BEWEGA s.r.o. dodajúc, že daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, že prijal všetky opatrenia, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na dodávkach poznačených neplnením (podvodným konaním). Preto nepriznal daňovému subjektu v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo na oslobodenie dane dodajúc, že uplatnením oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nesplnení podmienok tohto oslobodenia dochádza k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenia § 8 ods. 1, § 13 ods. 1 písm. c) a zároveň § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a z uvedených dôvodov znížil dodanie tovaru a služieb (riadok 15 a 16 daňového priznania) za marec 2013 o sumu 2 546 146,90 eur, keďže dodanie tovaru odberateľovi BEWEGA s.r.o. nebolo preukázané. 19. Vo vzťahu k ďalšiemu odberateľovi - spoločnosti NUBARRON, a.s. správca dane uviedol, že kontrolou preveroval zdaniteľné plnenia na výstupe a to dodanie tovarov do iného členského štátu, konkrétne preveroval použité vozidlá pri preprave tovaru od spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. do spoločnosti NUBARRON, a.s., pričom šetrením bolo zistené, že preverované vozidlá uvedené v protokole č. 102621627/2016 zo dňa 26.02.2016 boli použité pri preprave tovaru. Na základe týchto zistení správca dane dodanie tovaru do spoločnosti NURARRON a.s. ponechal tak, ako ho daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní za marec 2013.Preto dodanie spoločnosti NUBARRON a.s. nie je predmetom nálezu pri výkone kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2013. 20. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane poukázal aj na skutočnosť, že v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 01.03.2017 oboznámil daňový subjekt s uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídia PZ, Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, expozitúra Bratislava ČVS : PPZ-891/NKA-FP-BA-2013 zo dňa 07.11.2016 s tým, že v predmetnom uznesení sa uvádzajú výsluchy svedkov, ktorí vystupovali v obchodných vzťahoch týkajúcich sa spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál s.r.o. za obdobie marec 2013. Konkrétne poukázal na obsah výpovede K. G., Y. Y. a H. Y.. 21. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt v zákonnom stanovenej lehote odvolanie a to z dôvodu, že správca dane v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2013, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozhodnutia, nedodržal zákonnú maximálnu lehotu na vykonanie kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, v dôsledku čoho má protokol z predmetnej daňovej kontroly povahu nezákonného dôkazu, ktorý nemôže slúžiť ako podklad pre napadnuté rozhodnutie. Ďalej namietal, že viacerí svedkovia boli v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2013 vypočutí bez toho, aby bol daňový subjekt o týchto výsluchoch vopred upovedomený, konkrétne išlo o výsluchy H. R., Y. K., Z. J. a J. P., v dôsledku čoho majú predmetné výsluchy povahu nezákonne získaných dôkazov, ktoré nemôžu slúžiť ako podklad pre napadnuté rozhodnutie. Ďalej, že správca dane použil ako podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia aj zápisnice z výsluchov svedkov, ktoré mali byť uskutočnené mimo príslušného daňového konania v rámci trestného konania, a to bez toho, aby bolo daňovému subjektu umožnené sa týchto výsluchov zúčastniť a klásť predmetným svedkom otázky. Tiež namietal, že správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď nevzal do úvahy dobromyseľnosť daňového subjektu, ktorý nevedel a vzhľadom na okolnosti ani nemohol vedieť o možnom zaťažení preverovaného reťazca dodávok tovaru daňovým podvodom. Rovnako mal za to, že správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď mal za to, že v prípade dodania tovaru fakturovaného faktúrou č. 1301054 na sumu 32 440,15 eur od spoločnosti NICK8, s.r.o. nie sú splnené podmienky na odpočet dane z dôvodu, že daňový subjekt údajne nedisponuje faktúrou od tohto dodávateľa. 22. Vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly daňový subjekt poukázal na to, že daňová kontrola bola začatá dňa 24.06.2013, pričom správca dane tesne pred uplynutím zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly (po uplynutí takmer 11 mesiacov) prerušil daňovú kontrolu, a to na obdobie od 15.05.2014 do 10.02.2016, čo znamená, že celková doba prerušenia daňovej kontroly z tohto dôvodu trvala 637 dní, teda takmer dva roky. V tejto súvislosti argumentoval, že uskutočnené prerušenie daňovej kontroly v danom prípade napĺňalo hneď viacero znakov zjavného zneužitia tohto inštitútu, keď správca dane v prvom rade postupoval maximálne neefektívne, keď mu nič nebránilo v tom, aby žiadosti o MVI uskutočnil už na začiatku daňovej kontroly, čím by sa vyhol potrebe prerušenia daňovej kontroly, keďže odpovede na tieto žiadosti by mu mohli byť doručené bez problémov v zákonnej ročnej lehote. Ďalej dôvodil, že správca dane predmetnými žiadosťami o MVI vo viacerých prípadoch žiadal zistiť informácie, ktoré boli vo vzťahu k predmetu daňovej kontroly celkom irelevantné a pre správne určenie dane nemali žiaden význam. Za najzávažnejší dôvod nezákonnosti predmetného prerušenia daňovej kontroly však označil až extrémne neprimeranú dĺžku tohto prerušenia, ktoré nemalo žiadny racionálny základ a ktoré je dôsledkom zjavnej nečinnosti správcu dane, ktorý odmietol pokračovať v daňovej kontrole napriek tomu, že nebol daný dôvod na ďalšie prerušenie kontroly. Poukázal tiež na to, že podľa rozhodnutia o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti zo dňa 12.05.2014 bola daňová kontrola prerušená z dôvodu, že správca dane podal žiadosti o MVI, konkrétne išlo o žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013 (čiastočnú odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014, konečnú odpoveď správca dane zrejme neprijal, keďže v zmysle protokolu z daňovej kontroly sa táto nespomína ani v zozname úkonov správcu dane, ani v inom texte protokolu); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/4560970/13/LehS zo dňa 13.11.2013 (odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1682050/14/LehS zo dňa 07.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 03.09.2014); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 02.12.2014); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1853746/14/Jk zo dňa 13.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 26.11.2014); a žiadosť č. 9201402/5/1872621/14/LehS zo dňa 14.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 03.09.2014), avšak napriek uvedenému správca dane ukončil prerušenie daňovej kontroly až 10.02.2016. Poukázal na to, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správcu dane malo k ukončeniu prerušenia daňovej kontroly dôjsť až po prijatí odpovede na žiadosť č. 95201402/5/1030896/14/Jk, LehS, avšak takáto žiadosť nebola dôvodom vydania rozhodnutia o prerušení kontroly zo dňa 12.05.2014 a preto správca dane konal zjavne nezákonne. 23. Žalovaný rozhodnutím číslo : 102759439/2019 zo dňa 29.11.2019 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňového rozhodnutie správcu dane. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný po opísaní priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, posudzoval dôvodnosť odvolacích námietok. 24. K námietke prekročenia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že z dôkazov získaných v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to podľa Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Nariadenie č. 904/2010“). Poukázal na to, že správca dane v období od 13.01.2014 do 14.05.2014 zaslal spolu 6 žiadostí o MVI, pričom vzhľadom na náročnosť šetrení a z dôvodu, že nebol predpoklad urýchleného prijatia odpovedí, pristúpil správca dane k zákonnej možnosti prerušiť daňovú kontrolu podľa § 61 ods. 1 a to rozhodnutím zo dňa 12.05.2014, pričom daňová kontrola bola prerušená odo dňa 15.05.2014 do dňa prijatia poslednej konečnej odpovede na žiadosti o MVI, ktorou bola, podľa spisového materiálu, odpoveď na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/LehS, Jk, doručená dňa 10.02.2016. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na to, že správca dane v napadnutom rozhodnutí uviedol nesprávne číslo žiadosti o MVI, keď žiadosť o MVI č. 9201402/5/103086/14/Jk, LehS zaslaná nebola, pričom uzavrel, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 25. S poukazom na ustanovenie § 61 ods. 5 daňového poriadku dôvodil, že v danom prípade bola lehota na vykonanie predmetnej daňovej kontroly dodržaná, keď táto trvala 351 dní s tým, že dňa 24.06.2013 bola daňová kontrola začatá, v dňoch 15.05.2014 do 10.02.2016 bola podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku prerušená s tým, že ukončená bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku dňa 07.03.2016. Ďalej dôvodil, že zo znenia ustanovenia § 61 daňového poriadku (v nadväznosti na § 46 ods. 10 daňového poriadku) je zrejmé, že v prípade, ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, správca dane môže daňovú kontrolu, resp. daňové konanie prerušiť, pričom je len na úvahe správcu dane, či daňovú kontrolu preruší, resp. od akého dátumu ju preruší. Za nedôvodnú označil aj námietku o zneužití inštitútu medzinárodnej výmeny informácií z dôvodu zaslania žiadosti o MVI č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 15.05.2014, ktorou správca dane žiadal o vypočutie konateľky spoločnosti Ferrocel s.r.o. p. Lakatos Andrásné, pretože táto osoba sa konateľkou danej spoločnosti stala až od 06.05.2013, teda až niekoľko mesiacov po kontrolovanom zdaňovacom období argumentujúc tým, že pani Lakatos Andrásné bola v čase výkonu daňovej kontroly štatutárnym orgánom spoločnosti Ferrocel, s.r.o., bola teda oprávnená v jej mene konať, poskytovať vyjadrenia a disponovať dokladmi spoločnosti a preto bolo jej vypočutie relevantné pre správne určenie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie. 26. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zo spisového materiálu je zrejmé, že správca dane riadne a vyčerpávajúco preveroval skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na správne určenie dane, pričom s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/24/2012 dôvodil, že podľa § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku je správca dane povinný šetriť celý obchodný reťazec s tým, že základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane a teda správca dane je povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými obchodnými partnermi. 27. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že žiadosti o MVI boli správcom dane odoslané dôvodne, správca dane nimi získal informácie, ktoré nebolo možné zistiť iným, menej časovo náročným spôsobom a preto námietku daňového subjektu, že správca dane zaslal žiadosti o MVI za účelom získania irelevantných informácií a informácií, ktoré už mal alebo získal z iných zdrojov, a rovnako, že správca dane konal neefektívne, keď žiadosti mohol zaslať na začiatku daňovej kontroly, vyhodnotil za nedôvodnú dodajúc, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane získaval informácie a dôkazy počas celého trvania daňovej kontroly. 28. Rovnako za nedôvodné označil tvrdenie daňového subjektu, že bolo porušené jeho právo stanovené v § 25 ods. 4 daňového poriadku tým, že nebol prítomný pri výsluchu svedkov - K. G., Y. Y., Y. K., J. P., H. Y. a Z. J.. V tejto súvislosti poukázal na to, že právo byť prítomný na výsluchu svedka podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku sa vzťahuje len na výsluchy vykonávané podľa daňového poriadku a teda sa nevzťahuje na výsluchy vedené v iných konaniach, podľa iných procesných predpisov dodajúc, že zápisnice z výsluchov osôb vykonaných v iných konaniach, napríklad v trestnom konaní môžu byť v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku použité ako dôkaz pri správe daní. Totožný záver žalovaný zaujal aj v prípade vypočutia osôb vykonaných na základe žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií českými finančnými orgánmi. 29. Vo vzťahu k výsluchu p. H. R. žalovaný uviedol, že daňový subjekt nebol prítomný pri jej vypočutí a ani nebol o jej výsluchu písomne a včas upovedomený dodajúc, že p. R. potvrdila uskutočnenie zdaniteľných obchodov, t.j. vypovedala v prospech daňového subjektu. 30. Žalovaný rovnako zdôraznil, že dôležitou skutočnosťou pre posúdenie práva daňového subjektu podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku je aj to, že daňový subjekt bol o jej výpovedi riadne oboznámený, avšak počas výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nežiadal o jej vypočutie za jeho prítomnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/16/2014, v zmysle ktorého „...nie je potrebné opakovať výsluch svedka za účasti žalobcu, pokiaľ by takáto výpoveď nebola spôsobilá zvrátiť závery žalovaného a prvostupňového orgánu. Naviac samotný žalobca nežiadal o vykonanie ich výsluchov za jeho prítomnosti a ani neuviedol, v čom považuje predmetné výpovede za pochybné, resp. nevierohodné.“ 31. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania, zaistených dôkazov, výpovedi dotknutých osôb, najmä v kontexte so zisteniami zaslanými Národnou kriminálnou agentúrou mal za to, že ani opätovné vypočutie p. R. za prítomnosti daňového subjektu by nebolo spôsobilé zvrátiť závery správcu dane, ani spochybniť ich správnosť. Preto uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 32. Za nevieryhodné žalovaný označil aj tvrdenie daňového subjektu o jeho nevedomosti o existencii podvodu v reťazci dodaní. Mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prípade sporných zdaniteľných obchodov daňový subjekt figuroval v reťazci spoločností vytvorených za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov, práve v prospech daňového subjektu, pričom túto skutočnosť nevyvrátiteľne preukazujú zaistené dôkazy, výpovede dotknutých osôb, nepreukázanie existencie tovaru, ako aj jeho prepravy. 33. Rovnako sa nestotožnil s názorom daňového subjektu, že správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď mal za to, že v prípade dodania tovaru fakturovaného faktúrou č. 1301054 na sumu 32 440,15 eur od dodávateľa NICK8, s.r.o. nie sú splnené podmienky na odpočet dane z dôvodu, že údajne nedisponuje s faktúrou od dodávateľa. V tejto súvislosti uviedol, že správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len zo spornej faktúry č. 1301054 z dôvodu uvedenia nesprávneho čísla faktúry, ale daňovému subjektu nebolo priznané uplatnené odpočítanie od dane zo všetkých zaúčtovaných sporných faktúr vystavených spoločnosťou NICK8, s.r.o. a to z dôvodu spochybnenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že tvrdenie daňového subjektu o tom, že spoločnosť NICK8, s.r.o. si bez vedomia daňového subjektu, zrejme v dôsledku administratívnej chyby, zaevidovala predmetnú faktúru pod iným číslom (rozdiel len v poslednom čísle faktúry) je v rozpore s vyjadrením konateľa spoločnosti NICK8, s.r.o., ktorý uviedol, že sporná faktúra č. 1301054 bola vystavená omylom pre daňový subjekt, ale tovar bol predaný spoločnosti BE Group Slovakia s.r.o. 34. Záverom žalovaný poukázal na to, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že pohyb tovaru sa uskutočnil len fakturačne s cieľom uplatniť právo na odpočítanie DPH z prijatých faktúr jednotlivými platiteľmi a uplatňovať si takýmto spôsobom vzniknuté nadmerné odpočty, keď správnosť uvedeného záveru preukazujú zistenia - nekontaktnosť dotknutých spoločností, nepredkladanie dokladov, nepreukázanie prepravy, vyjadrenia zúčastnených osôb, ktoré popísali celý priebeh a organizáciu podvodných reťazcov, pričom ich organizátorom mal byť práve daňový subjekt, ktorý mal z uvedeného výhodu v podobe nadmerného odpočtu v sume 366 681,38 eur. Preto uzavrel, že správca dane postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rešpektoval zásady daňového poriadku, konal v súčinnosti s daňovým subjektom, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, využil všetky dostupné zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a povinnosti daňovému subjektu ukladal len v medziach stanovených zákonom. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body) 35. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 36. Nesprávnosť a nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalobca odôvodňoval tým, že správca dane v rámci daňovej kontroly nedodržal zákonnú maximálnu lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, v dôsledku čoho má protokol z predmetnej daňovej kontroly povahu nezákonného dôkazu, ktorý nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia. Na podporu svojho právneho názoru citoval z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 24/2010), ako aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „najvyšší súd“) sp. zn. 3Sžf/9/2007, sp. zn. 2Sžf/35/2010, sp. zn. 8Sžf/50/2011, sp. zn. 8Sžf/55/2011, sp. zn. 5Sžfk/7/2016). S poukazom na uvedené mal za to, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“)]. 37. Ďalej mal za to, že správca dane i žalovaný nesprávne interpretovali ustanovenia daňového poriadku o maximálnej lehote na vykonanie daňovej kontroly (ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku) v spojení s ustanoveniami o prerušení daňovej kontroly (ust. § 61 daňového poriadku) a zároveň úplne opomenuli aplikovať príslušné ustanovenia Nariadenia č. 904/2010 a Smernice č. 2011/16/EÚ o administratívnej spolupráci v oblasti daní (ďalej len ako „Smernica č. 2011/16/EÚ), v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o dodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V tejto súvislosti dôvodil, že prerušenie daňovej kontroly musí byť obmedzené len na nevyhnutné zistenie relevantných informácií, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok daňovej kontroly (pre správne určenie dane), pričom dĺžka takéhoto prerušenia musí byť primeraná a musí rešpektovať lehoty určené všeobecne záväznými právnymi predpismi pre výmenu medzinárodných informácií (čl. 7 Smernice č. 2011/16/EÚ, čl. 10 Nariadenia č. 904/2010, § 6 ods. 5 a 10 zákona č. 442/2012 Z. z.). Za neprípustné a nezákonné označil najmä prerušenie daňovej kontroly z dôvody MVI, ktoré smeruje k získaniu irelevantných informácií a informácií, ktoré správca dane už mal alebo medzičasom zistil z iných zdrojov. Rovnako za neprípustné označil prerušenie z dôvodu žiadosti o MVI, ktorá je podaná zjavne neefektívne, konkrétne, že si nevyžiada informácie, naraz alebo po častiach alebo v neskorej fáze daňovej kontroly (spravidla bezprostredne pred uplynutím zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly), hoci na to neexistuje objektívny dôvod. Tiež tvrdil, že osobitným prípadom, kedy nemožno prerušenie daňovej kontroly považovať za zákonné, je prípad, kedy medzinárodná výmena informácií medzi správcom dane a dožiadaným orgánom trvá neprimerane dlho, a teda nerešpektuje na to určené záväzné lehoty pre výmenu informácií dodajúc, že takéto prerušenie daňovej kontroly, kedy je výmena informácií zaťažená nečinnosťou komunikujúcich orgánov zjavne nerešpektuje základnú zásadu primeranosti daňovej kontroly. Mal za to, že situácia, kedy je správca dane počas prerušenia daňovej kontroly nečinný, musí byť hodnotená obdobne, ako keby bol nečinný počas výkonu samotnej daňovej kontroly a preto zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly nemôže spočívať, ale plynie ďalej bez ohľadu na formálne prerušenie daňovej kontroly. 38. V súvislosti s prerušením daňovej kontroly poukázal na to, že táto bola prerušená tesne pred uplynutím zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly (po uplynutí takmer 11 mesiacov) a to na obdobie od 15.05.2014 do 10.02.2016, čo znamená, že celková doba prerušenia daňovej kontroly, z dôvodu získania informácií prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, trvala 637 dní, teda takmer dva roky. Rovnako mal za to, že správca dane vo viacerých prípadoch žiadal zistiť informácie, ktoré boli vo vzťahu k predmetu daňovej kontroly celkom irelevantné. Konkrétne poukázal na žiadosť o MVI č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014, ktorou správca dane žiadal o vypočutie konateľky spoločnosti Ferrocel s.r.o. p. Lakatos Andrásné, hoci táto osoba sa konateľkou tejto spoločnosti stala až od 05.05.2013 a teda až niekoľko mesiacov po kontrolovanom zdaňovacom období, a preto bol tento výsluch celkom nadbytočný a pre účely daňovej kontroly irelevantný dodajúc, že o tomto závere svedčí aj skutočnosť, že ešte pred zaslaním predmetnej žiadosti o MVI sa dňa 08.01.2014 uskutočnil výsluch bývalého konateľa spoločnosti Ferrocel, s.r.o. p. G. J., ktorý bol konateľom tejto spoločnosti v čase uskutočnenia kontrolovaných dodávok tovaru, ktorý sa k predmetnej veci komplexne vyjadril a otázky správcu dane objasnil. 39. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že v zmysle odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane malo k ukončeniu prerušenia daňovej kontroly dôjsť až po prijatí odpovede na žiadosť č. 95201402/5/103086/14/Jk, LehS, pričom takáto žiadosť nebola, v zmysle rozhodnutia o prerušení konania zo dňa 12.05.2014, dôvodom na prerušenie konania a preto takéto prerušenie konania označil za nezákonné nemajúce za následok spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol nesprávne číslo žiadosti, žalobca argumentoval, že aj v prípade, ak by správca dane čakal na doručenie odpovede na žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, tak aj takéto prerušenie daňovej kontroly by bolo opätovne nezákonné, pretože by na odpoveď čakal viac ako dva roky. V tejto súvislosti dôvodil, že správca dane i dožiadané orgány celkom ignorovali čl. 10 Nariadenia č. 904/2010, v zmysle ktorého má byť vyžiadaná informácia poskytnutá najneskôr do 3 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, pričom po uplynutí tejto lehoty sa mal správca dane pokúsiť získať požadovanú informáciu iným spôsobom alebo mal považovať predmetnú informáciu za nedostupnú a v daňovej kontrole pokračovať bez jej zistenia dodajúc, že v žiadnom prípade nemožno tolerovať postup, kedy správca dane po zaslaní žiadosti viac ako dva roky čakal na odpoveď a za týmto účelom pokračoval vo vedení formálne prerušenej daňovej kontrole. Preto takýto postup, ktorého dôsledkom bolo celkové predĺženie daňovej kontroly o 637 dní na celkové trvanie 988 dní, označil za nezákonný. 40. Na podporu svojho právneho záveru, že neprimerane dlhé prerušenie daňovej kontroly nemá za následok spočívanie ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly poukázal aj na rozhodnutia správnych súdov. Konkrétne citoval z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/32/2014 zo dňa 18.05.2015, z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.02.2017 a tiež poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/205/2016 a sp. zn. 5S/207/2016 zo dňa 10.07.2018. 41. Rovnako poukázal na relevantnú skutočnosť a to, že odpoveď na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/Jk zo dňa 11.10.2013, na ktorú správca dane čakal až do 10.02.2016, bola pre závery daňovej kontroly irelevantná a správca dane tieto informácie nepotreboval. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetná žiadosť sa týkala preverenia dodávky tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s., pri ktorej správca dane už dávno pred obdržaním predmetnej odpovede zistil, že deklarovaný tovar bol spoločnosti NUBARRON, a.s. daňovým subjektom reálne dodaný, keď na základe žiadosti o súčinnosť zo dňa 09.04.2014 adresovanej NDS, a.s. bola správcovi dane dňa 05.05.2014 doručená odpoveď zo dňa 29.04.2014, v zmysle ktorej bolo potvrdené, že vozidlá uvedené na príslušných nákladných listoch skutočne uskutočnili deklarovanú prepravu tovaru. Preto uzavrel, že správca dane čakal na doručenie odpovede na jeho žiadosť zo dňa 11.10.2013 zbytočne, keďže medzičasom sa mu už iným spôsobom podarilo overiť, že tovar bol v danom prípade odberateľovi reálne prepravený. Na potvrdenie svojho názoru poukázal na to, že správca dane odpoveď na uvedenú žiadosť ani neuviedol v protokole. S poukazom na uvedené skutočnosti týkajúce sa dôvodov a výsledkov prerušenia daňovej kontroly, mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP]. 42. Ďalej žalobca namietal, že viacerí svedkovia boli v rámci daňovej kontroly vypočutí bez toho, aby bol žalobca o týchto výsluchoch vopred upovedomený, v dôsledku čoho majú predmetné výsluchy povahu nezákonne získaných dôkazov, ktoré nemohli slúžiť ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ani napadnutého rozhodnutia žalovaného, konkrétne namietal, že došlo k porušeniu ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku. V tejto súvislosti tiež namietal, že správca dane použil ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia aj zápisnice z výsluchov svedkov, ktoré mali byť uskutočnené mimo príslušného daňového konania v rámci trestného konania, a to bez toho, aby mu bolo umožnené sa týchto výsluchov zúčastniť a klásť predmetným svedkom otázky. Konkrétne išlo o výsluchy nasledovných osôb : H. R. - bývalá účtovníčka a splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Probe Invest s.r.o. a SLOVMIX s.r.o. (výsluch sa uskutočnil dňa 15.01.2014 na základe dožiadania prostredníctvom Daňového úradu Bratislava), Vítězslav Rosenzweig - konateľ spoločnosti Probe Invest s.r.o. (výsluch sa uskutočnil dňa 20.10.2014 na základe žiadosti o MVI), Z. J. - dopravca (výsluch svedka sa uskutočnil dňa 19.06.2014 na základe žiadosti o MVI), Petř Heřman - konateľ spoločnosti SLOVMIX s.r.o. (výsluch svedka sa uskutočnil dňa 11.06.2014 a 21.07.2014 na základe žiadosti o MVI), Tamás Odor - konateľ spoločnosti NICK8, s.r.o. a H. H. - účtovníčka spoločnosti NICK8, s.r.o. (výsluch svedkov sa uskutočnil dňa 06.11.2013 na základe dožiadania prostredníctvom Daňového úradu Nitra), Lakatos Andrásné - nová konateľka spoločnosti Ferrocel, s.r.o. (výsluch svedka sa uskutočnil na základe žiadosti o MVI). Na podporu svojho právneho názoru citoval z konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. 6Sžf/28/2011, sp. zn. 6Sžf/33/2012, sp. zn. 6Sžf/32/2012, sp. zn. 6Sžf/34/2012) a rovnako v súvislosti so získanými dôkazmi prostredníctvom žiadosti o MVI poukázal na aktuálny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 30/2018 zo dňa 20.01.2019. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že mal navrhnúť opätovný výsluch uvedených svedkov žalobca uviedol, že ešte v rámci daňového konania výslovne správcovi dane navrhol, aby predmetné výsluchy zopakoval s tým, že mu bude umožnené sa ich zúčastniť a klásť svedkom otázky dodajúc, že na nezákonnosť predmetných svedeckých výsluchov (a potrebu ich zopakovania) poukázal na ústnom pojednávaní dňa 16.07.2019, ako aj vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Pre úplnosť dodal, že v prípade, ak by mal možnosť, aby sa predmetných výsluchov zúčastnil a kládol vypočúvaným osobám otázky, výsledky zisťovaní správcu dane mohli byť iné. Podľa jeho názoru o tom svedčí výsluch p. V. S., kedy sa správca dane uspokojil len s tým, že faktúra č. 1301054, ktorú prijal od spoločnosti NICK8, s.r.o. je u tejto spoločnosti zaevidovaná k inej dodávke tovaru, pričom správca dane už ďalej nezisťoval, či nejde len o administratívnu chybu (či NICK8, s.r.o. náhodou omylom nezaevidovala faktúru pod iným číslom) a uspokojil sa len s tým, že faktúry sa nezhodujú, pričom ak by bol pri výsluchu prítomný, jeho otázky by smerovali práve k tomu, či došlo k faktickému dodaniu predmetného tovaru a či náhodou nemohlo dôjsť len k prečíslovaniu príslušnej faktúry (resp. k chybe v číselnej evidencii faktúry). 43. Rovnako žalobca poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje ako na dôkazy, aj na viaceré výsluchy svedkov, ktoré mali byť zabezpečené mimo daňového konania, a to v rámci trestného konania, pričom tieto dôkazy žalovaný vyhodnotil v jeho neprospech, ako dôkazy spochybňujúce uskutočnenie kontrolovaných zdaniteľných plnení. Konkrétne išlo o výsluchy K. G. zo dňa 28.01.2015, 06.10.2015 a 09.12.2015, Y. Y. zo dňa 30.01.2015, Vítězslava Rosenzweiga zo dňa 19.08.2015,Petra Heřmana zo dňa 27.07.2015 a H. Y. zo dňa 07.12.2015. 44. Žalobca nesúhlasil s tým, že pokiaľ správca dane alebo žalovaný použije ako podklad pre svoje rozhodnutie výpoveď svedka, ktorá bola získaná výsluchom v inom konaní, nie je potrebné, aby bolo zachované právo daňového subjektu podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku (ako to naznačuje žalovaný v napadnutom rozhodnutí), keď je irelevantné, v akom konaní bola výpoveď svedka uskutočnená, pretože pokiaľ kontrolovaný daňový subjekt nemal možnosť zúčastniť sa na predmetnej výpovedi a klásť svedkovi otázky, je táto výpoveď pre účely daňového konania nepoužiteľná. Na podporu svojho právneho názoru poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/18/2015 zo dňa 01.03.2016 a sp. zn. 20S/97/2014 zo dňa 11.04.2016. S poukazom na uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že aj z týchto dôvodov došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g) SSP]. 45. Žalobca mal za to, že správca dane, ako aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď nevzali do úvahy jeho dobromyseľnosť, keď nevedel a vzhľadom na okolnosti ani nemohol vedieť o možnom zaťažení preverovaného reťazca dodávok tovaru daňovým podvodom dodajúc, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva akýkoľvek dôkaz o jeho vedomosti o tom, že by mal byť súčasťou reťazca dodávok tovaru zaťaženého daňovým podvodným konaním. Mal za to, že pri obchodovaní v kontrolovaných prípadoch prejavil nadštandardnú mieru opatrnosti, keď si od každého z príslušných obchodných partnerov vyžiadal potvrdenia o neexistencii daňových nedoplatkov, aby mal istotu, že spoločnosti, s ktorými obchoduje si plnia svoje daňové povinnosti a nie je pri nich zvýšené riziko nezaplatenia či iného porušenia právnych povinností. Poukázal tiež na to, že vzhľadom na okolnosti prípadu nemal ako zistiť, že predmetné obchody môžu byť na úrovni širšieho reťazca dodávok predmetného tovaru zaťažené dôkazným bremenom dodajúc, že predmetný tovar riadne nakúpil, naskladnil vo svojich skladoch a následne štandardným spôsobom predal a odoslal odberateľovi. Rovnako poukázal na to, že nemal dôvod pochybovať o správnosti vystavených nákladných listov CMR a o pravosti evidenčných čísiel prichádzajúcich vozidiel, pričom až v rámci daňovej kontroly sa dozvedel, že ide o falzifikáty dodajúc, že v rámci bežnej obozretnosti pri dodávkach tovaru nie je zvykom porovnávať evidenčné číslo došlého vozidla s jeho technickým preukazom a overovať tak pravosť EČV. V súvislosti s obozretnosťou poukázal na rozhodnutie SDEÚ v spojenom prípade C-354/03, C-355/03, C-484/03, v ktorom SDEÚ uviedol, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ dane nevie alebo nemôže vedieť, a že každá transakcia musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi udalosťami. Dôvodiac, že o možnej existencii daňového podvodu nevedel a vzhľadom na okolnosti prípadu ani nemohol vedieť (obchodných partnerov si riadne overil, všetky okolnosti obchodov sa javili ako štandardné) mal za to, že nie sú splnené podmienky na to, aby mu správca dane nepriznal právo na odpočet dane z pridanej hodnoty z predmetných zrealizovaných dodávok tovaru, resp. právo na oslobodenie dodávok tovaru od dane z pridanej hodnoty a preto uzavrel, že zistenie skutkového stavu vo vzťahu k uvedenému, nezodpovedá obsahu príslušného administratívneho spisu [§ 191 ods. 1 písm. f) SSP]. 46. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane je nepreskúmateľné z dôvodu, že výrok rozhodnutí je v rozpore s ich odôvodnením. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného sa uvádza, že správca dane žalobcovi neuznáva celý uplatnený odpočet dane v sume 366 681,38 eur, hoci v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa naopak opakovane uvádza, že časť tohto odpočtu správca dane uznal na základe výsledkov dokazovania a preto je medzi výrokmi rozhodnutí a ich odôvodnením zjavný rozpor, keď vo výroku mu nie je uznaná ani časť práva na odpočet dane a v odôvodnení rozhodnutí sa naopak konštatuje, že uplatnené právo na odpočet sa čiastočne uznáva. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane mu uznal odpočet dane v prípade všetkých dodávok od spoločnosti Ferrocel, s.r.o. a zároveň v takmer všetkých prípadoch dodávok tovaru od spoločnosti NICK8, s.r.o. (výnimkou bola len faktúra č. 1301054, ku ktorej sa už vyjadril), ktorá skutočnosť priamo vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane na str. 76 (vo vzťahu k tovaru od spoločnosti Ferrocel, s.r.o.) a na str. 79 (vo vzťahu k tovaru od spoločnosti NICK8, s.r.o.) s tým, že na str. 82 prvostupňového rozhodnutia správca dane skonštatoval, že na základe vykonaných úkonov vo vyrubovacom konaní dodatočne uznáva nárok na odpočítanie dane a to vo vzťahu k spoločnosti Ferrocel s.r.o. vo výške 37 977,11 eur a vo vzťahu k spoločnosti NICK8, s.r.o. vo výške 13 395,71 eur. S poukazom na uvedené označil napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v tejto časti za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP]. 47. Žalobca tiež namietal, že žalovaný a správca dane pri rozhodovaní vychádzali z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď mali za to, že v prípade dodania tovaru fakturovaného faktúrou č. 1301054 na sumu 32 440,15 eur od dodávateľa NICK8, s.r.o. nie sú splnené podmienky na odpočet dane z dôvodu, že údajne nedisponuje faktúrou od dodávateľa. Mal za to, že toto tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže faktúrou za dodanie predmetného tovaru disponoval. Dôvodil, že tak ako v prípade všetkých ostatných faktúr od dodávateľa NICK8, s.r.o., aj v prípade faktúry 1301054 mu bol fakturovaný tovar reálne dodaný a riadne vyfakturovaný, pričom príslušnú faktúru aj riadne uhradil. Mal za to, že jediná nezrovnalosť, ktorá v danom prípade vznikla je rozpor medzi údajmi v účtovných evidenciách, spôsobený účtovnou /evidenčnou chybou na strane dodávateľa/. Tiež poukázal na to, že z účtovnej evidencie spoločnosti NICK8, s.r.o. je zrejmé, že táto spoločnosť eviduje všetky faktúry vystavené za dodaný tovar s výnimkou faktúry č. 1301054, pri ktorej malo dôjsť k dodaniu tovaru dňa 21.03.2013, pričom zo zistení správcu dane zároveň vyplýva, že spoločnosť NICK8, s.r.o. vo svojej evidencii namiesto faktúry č. 1301054 eviduje inú faktúru a to faktúru č. 1301053, ktorou bolo fakturované dodanie rovnakého tovaru s dátumom dodania 21.03.2013, pričom zo zistení správcu dane zároveň vyplýva, že predmetný fakturovaný tovar (faktúrou č. 1301054, resp. 1301053) mu bol dňa 21.03.2013 skutočne prepravený, a to vozidlami s EČV DS060AX/DS274YE, SC45BX/SC025YE, KS818CA/KS703YF, ktorú skutočnosť potvrdila NDS, a.s. na základe záznamov z Elektronického mýtneho systému. Za nesprávne a nepravdivé žalobca označil tvrdenie správcu dane, že s neuznaním odpočtu dane pri faktúre č. 1301054 súhlasil, nakoľko aj v prípade danej faktúry sú splnené všetky podmienky pre odpočet dane. Tiež poukázal na to, že na pojednávaní uskutočnenom dňa 16.07.2019 navrhol, aby správca dane preveril dodanie predmetného tovaru u dopravcov, ktorí vykonali prepravu, avšak správca dane tomuto návrhu nevyhovel a bez toho, aby bližšie preveril dodanie fakturovaného tovaru uviedol, že podmienky pre odpočet dane pri tejto faktúre (1301054) nie sú splnené. Za nepravdivé a neoveriteľné žalobca označil tvrdenie žalovaného, že konateľ spoločnosti NICK8, s.r.o. mal údajne uviesť, že faktúra č. 1301054 mala byť vystavená omylom a že tovar bol predaný inej spoločnosti - BE Group Slovakia, s.r.o., keďže toto nie je zachytené ani v protokole z daňovej kontroly, ani v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane, pričom konateľ spoločnosti NICK8, s.r.o. mal pri svojom výsluchu uviesť, že faktúru č. 1301054 eviduje ako vystavenú pre spoločnosť BE Group Slovakia, s.r.o., čo však nič nemení na argumentácii, že spoločnosť NICK8,s.r.o. zrejme omylom priradila odlišné číslo faktúry pre tovar, ktorý mu bol dodaný. V tejto súvislosti uviedol, že nespochybňuje, že faktúra pod č. 1301054 je u NICK8, s.r.o. evidovaná ako faktúra za tovar pre inú spoločnosť a naopak tvrdí, že spoločnosť NICK8, s.r.o. k faktúre za tovar, ktorý mu dodala, priradila omylom iné číslo (odlišné číslo od 1301054), tak ako to vyplýva z dodávateľskej faktúry od spoločnosti Rumex, s.r.o., kde je k rovnakému dátumu dodania tovaru evidovaná faktúra s posunutým číslovaním 1301053, pričom k tejto skutočnosti sa konateľ spoločnosti NICK8, s.r.o. vôbec nevyjadril, nakoľko sa ho na to nikto nepýtal. Preto zistenie skutkového stavu, ku ktorému správca dane a žalovaný v tomto smere dospeli, nezodpovedá obsahu administratívneho spisu [§ 191 ods. 1 písm. f) SSP] dodajúc, že na vyvrátenie tohto tvrdenia navrhol vykonať konkrétne dokazovanie, ktoré však správca dane odmietol bezdôvodne vykonať. 48. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s podstatnými argumentmi uvedenými v odvolaní a napriek tomu, že odôvodnenie má 33 strán žalovaný ignoroval viaceré podstatné argumenty. Konkrétne namietal, že sa žalovaný vôbec nevysporiadal s námietkou, že prerušenie daňovej kontroly bolo neprimerane dlhé a že správca dane pri medzinárodnej výmere informácií nerešpektoval lehoty ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom k uvedenému len skonštatoval, že počas prerušenia kontroly neplynie lehota na jej ukončenie. Rovnako poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal stanovisko k námietke, že výsluchy svedkov získané z trestného konania sú pre účely vydania rozhodnutia v daňovom konaní nepoužiteľné, nakoľko sa nemal možnosť zúčastniť predmetných výsluchov a klásť svedkom otázky. S poukazom na uvedené považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP]. 49. Žalobca v správnej žalobe požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe a rovnako požiadal o nariadenie pojednávania podľa § 182 ods. 1 písm. g) SSP. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 50. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 51. K námietke týkajúcej sa prekročenia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že z dôkazov získaných v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to Nariadenia č. 904/2010. Preto v období od 13.01.2014 do 14.05.2014 správca dane zaslal spolu 6 žiadostí o MVI, avšak vzhľadom na náročnosť šetrení a z dôvodu, že nebol predpoklad urýchleného prijatia odpovedí, správca dane rozhodnutím zo dňa 12.05.2014 podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku predmetnú daňovú kontrolu odo dňa 15.05.2014 do dňa prijatia poslednej konečnej odpovede na žiadosti o MVI prerušil. V tejto súvislosti poukázal na to, že v odôvodnení predmetného rozhodnutia je uvedených 6 žiadostí o MVI, pričom dôvod pre ktorý sa konanie prerušilo pominul doručením poslednej konečnej odpovede, a to na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/LehS, Jk dňa 10.02.2016. Tiež poukázal na to, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne uviedol číslo žiadosti o MVI, na ktorú mala byť doručená posledná odpoveď dňa 10.02.2016, keď v danom konaní nebola zaslaná žiadna žiadosť o MVI č. 9201402/5/103086/14/Jk, LehS a preto ide len o zrejmú nesprávnosť v písaní, ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. 52. S poukazom na ustanovenie § 61 ods. 5 daňového poriadku argumentoval, že predmetná daňová kontrola bola začatá dňa 24.06.2013, podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku bola prerušená odo dňa 15.05.2014 do dňa 10.02.2016, pričom ukončená bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku dňa 07.03.2016, z čoho je zrejmé, že lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku bola dodržaná a preto protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol získaný v rozpore so zákonom a mohol byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní dodajúc, že daňová kontrola trvala 351 dní. V súvislosti s uvedenou námietkou žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/18/2014, v ktorom najvyšší súd za nedôvodnú vyhodnotil námietku, ktorou žalobca poukazoval na dĺžku daňovej kontroly, pričom vo vzťahu k odkazu na čl. 8 Nariadenia Rady ES č. 1798/2003 (zrušené a nahradené Nariadením č. 907/2010) najvyšší súd uviedol, že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Na základe uvedeného právneho stanoviska najvyššieho súdu mal žalovaný za to, že medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie daňovej kontroly a lehota na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií je samostatná procesná lehota stanovená inými právnymi predpismi a ako taká sa nevzťahuje na daňovú kontrolu a jej nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť samotnej daňovej kontroly. S poukazom na uvedené uzavrel, že daňová kontrola bola preto prerušená riadne, zo zákonných dôvodov a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 53. Ďalej sa vyjadrenie žalovaného zhoduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré správny súd už uviedol v bodoch 25 až 28 tohto rozsudku, pričom, aby už neopakoval tvrdené skutočnosti, na tomto mieste na uvedené body rozsudku odkazuje. 54. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane použil dôkazy, ktoré boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom sám vykonal rozsiahle dokazovanie, postupoval v súčinnosti so žalobcom, riadne ho o zistených skutočnostiach oboznamoval i vykonal ním navrhnuté dôkazy. K miestnemu zisťovaniu u spoločnosti Probe Invest s.r.o. vykonanom za prítomnosti p. R. dodal, že p. R. poskytovala len potrebné vysvetlenia v rámci miestneho zisťovania, pričom jej vyjadrenia sa týkali len účelu miestneho zisťovania - a to zabezpečenia účtovných a iných dokladov týkajúcich sa preverovaných zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/16/2014, v ktorom najvyšší súd judikoval, že nie je potrebné opakovať výsluch svedka za účasti žalobcu, pokiaľ by takáto výpoveď nebola spôsobilá zvrátiť prijaté závery daňovými orgánmi dodajúc, že samotný žalobca nežiadal o vykonanie ich výsluchov za jeho prítomnosti a ani neuviedol, v čom považuje predmetné výpovede za pochybné, resp. nevierohodné. S poukazom na uvedené preto predmetné námietky vyhodnotil za účelové a irelevantné. 55. Vo vzťahu k námietke žalobcu o jeho dobromyseľnosti a nevedomosti o možnom zaťažení preverovaného reťazca podvodným konaním žalovaný poukázal na to, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že pohyb tovaru sa uskutočnil len fakturačne s cieľom uplatniť si právo na odpočítanie DPH z prijatých faktúr jednotlivými platiteľmi a uplatňovať si takýmto spôsobom vzniknuté nadmerné odpočty, pričom správnosť uvedeného záveru preukazujú zistenia - nekontaktnosť dotknutých spoločností, nepredkladanie dokladov, nepreukázanie prepravy, vyjadrenia zúčastnených osôb, ktoré popísali celý priebeh a organizáciu podvodných reťazcov, pričom ich organizátorom mal byť práve žalobca, ktorý mal z uvedeného výhodu v podobe nadmerného odpočtu. Preto uvedenú námietku rovnako vyhodnotil za nedôvodnú. 56. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodu, že výrok rozhodnutia je v rozpore s ich odôvodnením žalovaný poukázal na to, že žalobca si nesprávne zamieňa pojmy nadmerný odpočet a odpočítanie dane, keď nadmerný odpočet vzniká v prípade, ak uplatnené odpočítanie dane je vyššie ako celková daň, ktorú je platiteľ povinný odviesť. Poukázal na to, že v preverovanej veci žalobca v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2013 vykázal na r. 32 nadmerný odpočet vo výške 366 681,38 eur, ktorý vznikol ako rozdiel daňovej povinnosti, ktorú mal žalobca odviesť v sume 407 538,48 eur (r. 19 daňového priznania) a odpočítaním dane, ktorú si uplatnil z prijatých plnení v sume 774 219,86 eur (r. 21 daňového priznania) doplniac, že daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si na r. 21 neoprávnene uplatnil odpočítanie dane vo výške 478 230,03 eur, o ktorú bolo následne uplatnené odpočítanie dane znížené a preto táto zmena následne ovplyvnila aj celkový rozdiel uvedený žalobcom v podanom daňovom priznaní tak, že žalobcovi nevzniklo právo na nadmerný odpočet vo výške 366 681,38 eur, ale žalobca má povinnosť uhradiť vlastnú daňovú povinnosť vo výške 111 548,65 eur. 57. Rovnako sa žalovaný nemohol stotožniť s názorom žalobcu, že pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, a to v prípade dodania tovaru fakturovaného faktúrou č. 1301054 na sumu 32 440,15 eur od dodávateľa NICK8, s.r.o. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane nielen zo spornej faktúry č. 1301054 z dôvodu uvedenia nesprávneho čísla faktúry, ale právo na odpočítanie dane mu nebolo priznané zo všetkých zaúčtovaných sporných faktúr vystavených touto spoločnosťou a to z dôvodu spochybnenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov. 58. Záverom žalovaný ako nedôvodnú vyhodnotil námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keď sa nemal vysporiadať s viacerými odvolacími námietkami. V tejto súvislosti poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a plne na toto odôvodnenie odkazuje. Tiež poukázal na to, že prerušenie daňovej kontroly bolo zo strany správcu dane opodstatnené a dostatočne zdôvodnené dajúc súčasne do pozornosti skutočnosť, že preverovanie uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a jeho dodávateľmi prostredníctvom MVI viedlo k preukázaným zisteniam, že cieľom žalobcu bolo neoprávnené získanie daňovej výhody, a to čerpania nadmerných odpočtov DPH. Vo vzťahu k výsluchom svedkov v trestnom konaní žalovaný poukázal na to, že toto neuskutočňoval správca dane a z tohto dôvodu nemohol o nich žalobcu upovedomiť. Tiež žalovaný poukázal na to, že žalobca okrem procesných námietok nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil preukázané skutočnosti, a to, že si uplatnil odpočítanie dane v sume 478 230,03 eur neoprávnene, na základe fiktívnych obchodných transakcií. 59. Žalobca v replike reagoval na tvrdenia žalovaného. K dĺžke prerušenia daňovej kontroly, okrem dôvodov uvedených v správnej žalobe nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že prerušenie daňovej kontroly nie je žiadnym spôsobom limitované a že dĺžka prerušenia je irelevantná. V tejto súvislosti poukázal na to, že pri akceptácii tejto argumentácie žalovaného by mohla vzniknúť absurdná situácia, kedy by správca dane mohol viesť prerušenú daňovú kontrolu v zásade „donekonečna“, resp. počas extrémne dlhého obdobia (hoci aj 10 rokov) bez toho, aby existovali akékoľvek limity, ktoré by správcu dane nútili vo veci konať a daňovú kontrolu ukončiť. Tvrdil, že prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podanej žiadosti o MVI nemôže byť časovo neobmedzené s tým, že to ako dlho môže správca dane čakať na požadovanú informáciu je presne limitované, a to príslušnými právnymi predpismi, ktoré upravujú postup správcu dane a požiadaného cudzieho orgánu pri podávaní a vybavovaní žiadosti o MVI, konkrétne ide o Nariadenie č. 904/2010 a Smernicu č. 2011/16/EÚ a zákon č. 442/2012 Z. z. V tejto súvislosti dôvodil, že predmetné predpisy obsahujú aj presné lehoty, v akých majú byť príslušné informácie v rámci MVI poskytnuté, pričom tieto správca dane nemôže len tak ignorovať (ako vo svojom vyjadrení naznačuje žalovaný), ale musí ich dodržať. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/18/2014, na ktorý vo vyjadrení poukázal žalovaný, žalobca považoval za potrebné uviesť, že predmetný rozsudok vychádzal ešte zo staršej právnej úpravy a týkal sa obdobia pred prijatím Nariadenia č. 904/2010, Smernice č. 2011/16/EÚ, ako aj zákona č. 442/2012 Z. z. dodajúc, že najvyšší súd sa v danom rozsudku nevenoval otázke limitácie dĺžky prerušenia daňovej kontroly v súvislosti s vybavovaním žiadosti o MVI. V ostatnom vyjadrenie žalobcu zodpovedá obsahu správnej žaloby k uvedenému žalobnému bodu. 60. Žalobca rovnako neakceptoval tvrdenie žalovaného, podľa ktorého v prípade, ak určitý výsluch svedka nevykonal príslušný konajúci správca dane, ale na základe jeho žiadosti iný dožiadaný alebo požiadaný (dožiadaný daňový úrad alebo požiadaný orgán cudzieho štátu na základe žiadosti o MVI) alebo bola príslušná svedecká výpoveď získaná v rámci iného daňového konania, právo byť prítomný pri výsluchu a klásť svedkovi otázky, kontrolovanému daňovému subjektu nepatrí. V tejto súvislosti dôvodil, že prijatie takéhoto výkladu by malo za následok de facto úplné popretie práva garantovaného ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku dodajúc, že neexistuje dôvod, pre ktorý by kontrolovaný daňový subjekt mal mať vo vzťahu ku svedkom, ktorí sú vypočúvaní iným orgánom na základe dožiadania či medzinárodnej výmeny informácií menší rozsah práv, ako pri svedkoch, ktorých vypočuje priamo konajúci správca dane. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v daňovom konaní možno použiť výsluchy svedkov získané v iných konaniach aj v prípade, ak nebolo zachované právo daňového subjektu zúčastniť sa na výsluchu svedka a klásť svedkovi otázky. K výsluchu p. R. uviedol, že v jej prípade nešlo o žiadne miestne zisťovanie, ale o klasický výsluch svedka, pričom z obsahu zápisnice je zrejmé, že dožiadaný orgán uskutočnil komplexný výsluch p. H. R., v rámci ktorého sa pýtal na všetky skutočnosti súvisiace s dodaním kontrolovaného tovaru, čo znamená, že nešlo len o vyžiadanie si nevyhnutných vysvetlení súvisiacich s miestnym zisťovaním. Tiež poukázal na to, že uvedený záver platí aj v prípade výsluchu p. Tamása Odora - konateľa spoločnosti NICK8, s.r.o. a H. H. - účtovníčky spoločnosti NICK8, s.r.o., z ktorých bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 06.11.2013. V ostatnom sa vyjadrenie žalobcu zhoduje s obsahom uplatnených žalobných bodov. 61. Replika bola doručená žalovanému (č.l. 154), ktorý dupliku nepodal. IV. Relevantná právna úprava 62. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 63. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 64. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 65. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 66. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 67. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 68. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 69. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 70. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. 71. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 72. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 73. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 74. Podľa § 61 ods. 4 daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. 75. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 76. Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 77. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 78. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. 79. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 80. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 81. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 82. Podľa článku 10 Nariadenia č. 904/2010 žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. 83. Podľa § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z. z. príslušný orgán Slovenskej republiky poskytne požadovanú informáciu príslušnému orgánu členského štátu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o poskytnutie informácie. Príslušný orgán Slovenskej republiky poskytne dostupnú informáciu príslušnému orgánu členského štátu najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o poskytnutie informácie. V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu 84. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 15. októbra 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 85. Správny súd uznesením č. k. 14S/13/2020-138 zo dňa 16.04.2020 priznal správnej žalobe odkladný účinok. 86. Na nariadené pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorý svoju neúčasť písomne ospravedlnil podaním doručeným správnemu súdu elektronicky dňa 13.10.2020, pričom súhlasil s prejednaním veci a rozhodnutím v jeho neprítomnosti. S poukazom na uvedené správny súd podľa § 114 SSP konal v jeho neprítomnosti. 87. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej správnej žaloby. Zdôraznil, že správca dane nerešpektoval maximálnu lehotu na vykonanie daňovej kontroly, keď túto účelovo, nezákonne a neefektívne prerušil. V tejto súvislosti poukázal na to, že na žiadosť o MVI, ktorá bola poslaná dňa 10.10.2013 správca dane čakal 853 dní, t.j. 2 roky a 4 mesiace, pričom odpoveď na túto žiadosť nebola ani uvedená v protokole, ani v prvostupňovom rozhodnutí a teda nie je možné zistiť, aká odpoveď bola a preto uzavrel, že odpoveď na danú vec bola bezpredmetná a napriek tomu správca dane na ňu čakal neprimerane dlhý čas. Rovnako poukázal na to, že žiadosť o MVI č. 95201402/5/103086/14/Jk nebola ani uvedená v rozhodnutí o prerušení konania. Ďalej namietal porušenie práva daňového subjektu klásť svedkom otázky podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku a to vo vzťahu k svedkom vypočutým v rámci MVI a v rámci trestného konania. Tiež namietal, že v prípade p. R., p. Odora a pani H. nešlo o miestne zisťovanie tak, ako tvrdí správca dane, alebo rovnako išlo o výsluch svedka, pričom konkrétne vo vzťahu k p. R. poukázal na to, že táto bola vypočutá v sídle daňového úradu, bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, táto sa vyjadrovala k skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly a preto išlo o výsluch svedka. Rovnako mal za to, že závery správcu dane o tom, že žalobca mal vedomosť o podvodnom konaní nezodpovedajú výsledkom dokazovania, keď obchody prebehli štandardne a z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nie sú zrejmé konkrétne skutočnosti, ktoré svedčia o vedomosti žalobcu vo vzťahu k daňovému podvodu. Tiež namietal nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k spoločnostiam - dodávateľom NICK8, s.r.o. a Ferrocel s.r.o., keď správca dane vo vzťahu k týmto spoločnostiam s výnimkou faktúry od dodávateľa NICK8, s.r.o. č. 1301054 uznal nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, avšak žalovaný vo svojom rozhodnutí tvrdí, že vo vzťahu k uvedeným spoločnostiam nárok na odpočet dane nebol uznaný. Vo vzťahu k faktúre č. 1301054 uviedol, že žalobca túto faktúru zaplatil, tovar bol dodaný a s faktúrou zaevidovanou u dodávateľa NICK8, s.r.o. koncové číslo 53 sa faktúra s číslom 1301054 zhoduje, pokiaľ ide o deň dodania, druh tovaru a aj v sume a preto skutočnosť, že u dodávateľa žalobcu došlo k chybe pri vystavení tejto faktúry nemôže mať žiadny vplyv na nárok žalobcu na odpočet DPH. Rovnako mal za to, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s odvolacími námietkami, najmä pokiaľ ide o námietku neprimeranej dĺžky daňovej kontroly a námietky o vedomosti žalobcu o daňovom podvode. Záverom poukázal na to, že tunajší správny súd sa v prípade žalobcu už zaoberal zákonnosťou rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa iných zdaňovacích období, s obdobným skutkovým stavom a z totožných žalobných dôvodov (rozhodnutia sp. zn. 14S/61/2019 zo dňa 23.01.2020 a sp. zn. 14S/100/2019 zo dňa 16.04.2020). Právom záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol, že správca dane a žalovaný boli od začiatku subjektívne presvedčení o tom, že žalobca nespĺňa podmienky nároku na odpočet DPH, čomu bol prispôsobený aj priebeh daňovej kontroly a priebeh vyrubovacieho konania, keď boli porušené vyššie spomínané práva daňového subjektu. Preto navrhol, aby správny súd vyhovel správnej žalobe a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 88. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a NICK8 s.r.o., pokiaľ ide o faktúru č. 1301054 a neuznania nároku na oslobodenie od DPH podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. vo vzťahu k spoločnosti BEWEGA s.r.o., so zameraním na dodržanie daňového poriadku v rozsahu uplatnených žalobných bodov a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2013. Pokiaľ ide o spoločnosť Horatio s.r.o., vo vzťahu ku ktorej správca dane neuznal nárok na odpočet DPH v sume 230 257,80 eur, správny súd uvádza, že žalobca okrem všeobecnej námietky, ktorou poukazoval na dĺžku prerušenia daňovej kontroly, nenamietal konkrétne skutočnosti týkajúce sa nepriznania nároku na odpočet DPH a to ani v rámci odvolacieho konania. 89. Podstatný priebeh administratívneho konania správny súd opísal v bodoch 1 až 34 tohto rozsudku, pričom ďalej správny súd zohľadňoval skutočnosti zistené v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania v nadväznosti na predostreté žalobné body s tým, že hneď na úvod je potrebné upriamiť pozornosť žalovaného, že skutočne správca dane s výnimkou faktúry č. 1301054 uznal žalobcovi nárok na odpočet DPH na základe dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou NICK8, s.r.o. v sume 13 395,71 eur, a to na základe úkonov vykonaných v rámci vyrubovacieho konania (na rozdiel od záveru uvedeného v protokole zo dňa 26.02.2016), ktorá skutočnosť vyplýva z prvostupňového rozhodnutia, konkrétne zo strany 82. Preto nemôže obstáť posúdenie dôvodnosti námietky žalobcu uplatnenej v rámci odvolacieho konania, ktorou poukazoval na nedostatočne zistený skutkový stav práve vo vzťahu k uvedenej faktúre s tým, že navrhol, rovnako ako na ústnom pojednávaní konanom dňa 16.07.2019, doplniť dokazovanie práve pokiaľ ide o preverenie prepravy a dodania tovaru na základe tejto faktúry, pričom žalovaný k tejto uviedol, že správca dane nepriznal žalobcom uplatnené odpočítanie od dane zo všetkých zaúčtovaných faktúr vystavených spoločnosťou NICK8, s.r.o., ktorá skutočnosť zo záverov prvostupňového rozhodnutia rozhodne nevyplýva. 90. Správny súd prioritne posudzoval dôvodnosť námietky, ktorou žalobca namietal dĺžku a neefektívnosť prerušenia daňovej kontroly na základe rozhodnutia č. 8201105/5/399835/2014 zo dňa 12.05.2014, ktorým správca dane prerušil podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku daňovú kontrolu začatú dňa 24.06.2013 a to odo dňa 15.05.2014 s tým, že táto bola prerušená do dňa zaslania poslednej odpovede na žiadosti o MVI, t.j. do dňa 10.02.2016. Nosnými žalobnými námietkami, ktorými žalobca odôvodňoval nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly boli, že správca dane prerušil daňovú kontrolu takmer po 11 mesiacov jej trvania zneužijúc tento inštitút; ďalej, že správca dane mal v daňovej kontrole pokračovať po uplynutí lehôt stanovených v Nariadení č. 904/2010, ako aj v zákone č. 442/2012 Z. z., konkrétne v ustanovení § 6 ods. 5, nakoľko ich uplynutím, uplynul dôvod prerušenia daňovej kontroly, a preto mal správca dane podľa § 61 ods. 4 daňového poriadku v daňovej kontrole pokračovať; a tiež, že správca dane neuviedol resp. nekonkretizoval relevantné závery zistené na základe žiadosti o MVI, ktorej odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 10.02.2016, resp. nekonkretizoval dôvodnosť, resp. nutnosť MVI. 91. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že správca dane zaslal spolu šesť žiadostí o MVI, konkrétne išlo o žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013 (čiastočnú odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014, konečná odpoveď bola zaslaná dňa 10.02.2016, pričom táto žiadosť sa týkala odberateľa žalobcu a to spoločnosti NUBARRON, a.s.), ďalej o žiadosť č. 9201402/5/4560970/13/LehS zo dňa 13.11.2013 (odpoveď správca dane prijal dňa 26.05.2014, túto žiadosť urgoval dňa 17.03.2014, pričom táto sa týkala odberateľa žalobcu a to spoločnosti BEWEGA s.r.o.); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1682050/14/LehS zo dňa 07.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 03.09.2014, táto sa týkala dopravcu Z. J.); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1832960/14/Jk zo dňa 12.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 02.12.2014, táto sa týkala spoločnosti Ferrocel s.r.o.); ďalej o žiadosť č. 9201402/5/1853746/14/Jk zo dňa 13.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 26.11.2014, táto sa týkala spoločnosti Probe Invest s.r.o.); a žiadosť č. 9201402/5/1872621/14/LehS zo dňa 14.05.2014 (odpoveď správca dane prijal dňa 03.09.2014, táto sa týkala spoločnosti SLOVMIX s.r.o.). 92. Rovnako mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázané, že to bola práve žiadosť č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, na ktorú odpoveď správca dane čakal do 10.02.2016, pričom z tejto odpovede vyplýva záver, že spoločnosť NUBARRON, a.s. nepreukázala, že uskutočnila predmetné plnenia, táto spoločnosť so správcom dane nespolupracovala a nepredložila požadované doklady. Napriek tomuto záveru však správca dane uzavrel a to na základe overenia prostredníctvom dožiadania NDS, a.s. (podanie NDS, a.s. zo dňa 29.04.2014), že preverované vozidlá boli použité pri preprave tovaru a preto dodanie tovaru do spoločnosti NUBARRON, a.s. ponechal tak, ako ho žalobca uviedol v daňovom priznaní za marec 2013 s tým, že dodanie tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s. nebolo predmetom nálezu pri výkone kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2013 a preto správca dane šetrenia týkajúce sa tejto spoločnosti vrátane záverov z MVI vo svojom rozhodnutí neuviedol. Z uvedeného preto pre správny súd vyplýva záver, že správca dane disponoval informáciami o preprave tovaru odberateľovi NUBARRON, a.s. minimálne od 5. mája 2014, v ktorý deň bola správcovi dane doručená odpoveď od NDS, a.s. Práve vzhľadom na uvedenú skutočnosť, na ktorú poukazuje aj žalobca, je potrebné, aby správca dane zdôvodnil nutnosť získania ďalších informácií vo vzťahu k spoločnosti NUBARRON, a.s., nakoľko nateraz nie je správnemu súdu a ani žalobcovi zrejmé, aký význam pre rozhodnutie správcu dane mala mať konečná odpoveď dožiadaného daňového orgánu, konkrétne aké zistenia z tohto postupu mali vyplynúť a aký vplyv by mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. 93. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a to najmä na skutočnosť týkajúcu sa samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly a absencie náležitého odôvodnenia potreby získania požadovaných informácii prostredníctvom MVI na rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu si správny súd dovolí citovať z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/59/2018 zo dňa 25.09.2019, v ktorom sa najvyšší súd rovnako venoval dĺžke prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na výsledky MVI vo vzťahu k rozhodnutiu správcu dane. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bodoch 53 až 55 odôvodnenia svojho rozsudku skonštatoval nasledovné : 53. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane obdržal prevažnú väčšinu odpovedí na medzinárodné dožiadanie do konca prvého polroka 2014. Výnimku tvorila žiadosť adresovaná maďarskej daňovej správe, kde bola odpoveď doručená dňa 02.06.2014 a žiadosť adresovaná rakúskej daňovej správe, kde bola odpoveď doručená až dňa 26.01.2015. Napriek uvedenému správca dane pokračoval v konaní až dňa 26.01.2015 a rozhodol až dňa 29.11.2015. v danej veci tak nebola dodržaná maximálna lehota na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (uvedená v § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z. z.) a uvedená skutočnosť nesmie byť na ťarchu práv žalobkyne, pretože by to malo za následok porušenie princípu proporcionality v daňovom konaní. 54. Skúmanie odôvodnenosti a účelnosti prerušenia daňovej kontroly má veľký význam predovšetkým z dôvodu možného zneužitia inštitútu prerušenia daňovej kontroly na účely umelého predlžovania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vzhľadom na intenzitu zásahu do súkromnej sféry daňového subjektu, ku ktorému v súvislosti s daňovou kontrolou bezpochyby dochádza, že obzvlášť dôležité, aby bol tento zásah realizovaný v súlade so zásadou proporcionality a účelnosti s cieľom zamedziť faktickému a neefektívnemu predlžovaniu daňovej kontroly. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci správca dane rozposlal jednotlivé žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií až po viac ako 8 mesiacoch od začatia daňovej kontroly a od ústneho pojednávania, na ktorom sa dozvedel o obchodoch žalobkyne, ktoré neskôr prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií preveroval, t.j. až v čase blížiaceho sa uplynutia jednoročnej lehoty stanovenej na realizáciu daňovej kontroly. Uvedená skutočnosť podľa názoru kasačného súdu zintenzívňuje nevyhnutnosť náležitého odôvodnenia zákonnosti, účelnosti a primeranosti prerušenia daňovej kontroly realizovanej u žalobkyne. 55. Keďže daňová kontrola predstavuje zásadný zásah do právom chránenej sféry daňového subjektu, je povinnosťou daňových orgánov v prípade jej prerušenia z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií a prekročenia zákonnej lehoty jedného roka na vykonanie daňovej kontroly, aby vo svojich rozhodnutiach, ktoré vychádzajú zo zistení získaných počas tejto kontroly dôkladne odôvodnili, aké zistenia z tohto postupu vyplynuli a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Z dôvodu, že v rozhodnutiach správnych orgánov absentujú dôvody a správna úvaha o tom, aký význam malo tak dlhé prerušenie daňovej kontroly a aké boli zistenia z medzinárodnej výmeny informácií uskutočnených počas tohto prerušenia daňovej kontroly, na základe ktorých by bolo možné posúdiť účelnosť sporného prerušenia daňovej kontroly, prišiel kasačný súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov nie sú v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku, a teda trpia vadou nepreskúmateľnosti.“ 94. V súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu MVI Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. 4Sžfk/62/2018 zo dňa 02.07.2019 v bodoch 66 až 70 skonštatoval nasledovné : 66. Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účely výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade odôvodneného podozrenia o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. s využitím medzinárodnej výmeny informácií, overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia Rady ES (č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003) o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 - prepracované znenie) (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 46/2015 z 27. júla 2016). 67. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom kontexte zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. 68. Opierajúc sa o vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t.j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná. 69. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správa dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp. zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004). 70. V kontexte vyššie uvedeného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne stotožnil so závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorých je nevyhnutné, aby v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, daňové orgány v rámci rozhodnutí, ktoré sa vo svojich záveroch opierajú o zistenia získané počas kontroly (teda aj o informácie získané medzinárodnou výmenou informácií), náležitým spôsobom zdôvodnili, aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Pokiaľ v rozhodnutiach daňových orgánov predmetné náležitosti absentujú, možno vysloviť záver, že tieto nespĺňajú požiadavku riadneho odôvodnenia v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.“ 95. Vychádzajúc z citácie predmetných rozsudkov najvyššieho súdu správny súd súčasne dodáva, že najvyšší súd v nich nekonštatoval skutočnosť namietajúcu žalobcom a to, že po uplynutí lehôt stanovených v Nariadení č. 904/2010, ako aj v zákone č. 442/2012 Z. z. (§ 6 ods. 5) dochádza automaticky k pominutiu dôvodu prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 ods. 4 daňového poriadku, čo má za následok, že správca dane pokračuje v daňovej kontrole. Preto sa správny súd nestotožňuje so záverom žalobcu, že po uplynutí stanovených lehôt pominula prekážka prerušenia daňovej kontroly, ktorý záver žalobca podložil aj konkrétnymi rozsudkami správnych súdov, ktoré však nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe. 96. Čo je ale pre správny súd zásadné, najvyšší súd v oboch citovaných rozsudkoch poukázal na zásadnú skutočnosť, ktorú však správca dane, ako aj žalovaný v danom prípade opomenuli. Konkrétne ide o to, že v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií musia daňové orgány v rámci rozhodnutí, poukázať a zdôvodniť nutnosť získania určitých informácií prostredníctvom MVI s tým, že je nevyhnutné a to najmä z dôvodu dĺžky prerušenia daňovej kontroly uviesť, aké konkrétne zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. V danom prípade je nevyhnutné sa zamerať na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/ LehS zo dňa 11.10.2013, ktorej odpoveď bola doručená dňa 10.02.2016 a to práve s poukazom na skutočnosť, že správca dane už dňa 05.05.2014 disponoval informáciami o preprave tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s. 97. Pokiaľ ide o ďalšie čiastkové námietky týkajúce sa samotného prerušenia daňovej kontroly, správny súd tieto vyhodnotil za nedôvodné. Daňový poriadok nelimituje správcu dane, pokiaľ ide o zaslanie žiadostí o MVI s tým, že v danom prípade správca dane považoval za potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a Ferrocel s.r.o. práve na základe skutočností, že dodanie predmetného tovaru žalobcovi bolo dôvodne spochybnené, a preto bolo potrebné prostredníctvom MVI vypočuť konateľov týchto spoločností a zaobstarať ďalšie doklady a informácie, pričom vykonanie dožiadaní vo vzťahu k uvedeným spoločnostiam správny súd považuje za efektívne. Naviac správca dane podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závery z týchto dožiadaní a ich význam pre správne určenie dane. Pokiaľ ide o zaslanie žiadostí o MVI vo vzťahu k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru správny súd poukazuje na to, že správca dane zasielal žiadosti o MVI po uplynutí troch a štyroch mesiacov od začatia daňovej kontroly, konkrétne dňa 11.10.2013 (spoločnosť NUBARRON, a.s.) a 13.11.2013 (spoločnosť BEWEGA s.r.o.), čo sa správnemu súdu nejaví ako oneskorené konanie zo strany správcu dane, naviac vo vzťahu k spoločnosti BEWEGA s.r.o. mal správca dane k dispozícii odpoveď už dňa 26.05.2014, t.j. po 9 dňoch odo dňa prerušenia daňovej kontroly. 98. Problematickou preto zostáva výlučne žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/LehS zo dňa 11.10.2013, ktorej odpoveď bola doručená dňa 10.02.2016. Práve vo vzťahu k uvedenej žiadosti o MVI bude potrebné, aby správca dane náležite zdôvodnil nutnosť získania informácií prostredníctvom MVI na správne a úplné určenie dane vo vzťahu k spoločnosti NUBARRON, a.s. 99. Záverom k uvedenej námietke správny súd ešte dodáva, že môže byť veľmi problematické vyhodnotenie dôkazov aj bez výsledkov dožiadania v prípade intrakomunitárnych obchodov a to z dôvodu, že to môže byť práve žalobca, ktorý na svoju obranu bude namietať nedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nespolupráce dožiadaného daňového orgánu. Preto je nevyhnutné posudzovať individuálne a prísne konkrétne skutočnosti daného prípadu a vždy nájsť určitý modus operandi pri posudzovaní dĺžky vybavenia žiadosti o MVI, nakoľko pri zovšeobecňovaní podmienok, za akých sa má dĺžka prerušenia daňovej kontroly považovať už za neprimeranú, môže nastať situácia, že správca dane nebude na vybavenie žiadosti o MVI čakať a daň určí na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, čo na strane druhej môže byť na ťarchu daňového subjektu v podobe neunesenia dôkazného bremena. Rovnako je potrebné zopakovať, že prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účely výkonu daňovej kontroly, pričom práve v prípade odôvodneného podozrenia o fiktívnosti daňovým subjektom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. s využitím medzinárodnej výmeny informácií, overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. 100. Správny súd rovnako za dôvodnú považoval námietku, ktorou žalobca poukazoval na nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď tento tvrdil, že správca dane neuznal nárok na odpočet DPH zo všetkých faktúr vystavených dodávateľom NICK8, s.r.o., a to z dôvodu spochybnenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov, keď mal z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane preukázané, že správca dane po vykonanom dokazovaní vo vyrubovacom konaní a to na základe výsluchov svedkov uznal nárok na odpočet DPH od dodávateľa Ferrocel s.r.o. vo výške 37 977,11 eur a od dodávateľa NICK8, s.r.o. vo výške 13 395,71 eur s výnimkou faktúry č. 1301054 (str.82 prvostupňového rozhodnutia správcu dane). Z uvedeného dôvodu je preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia rozporné s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Toto pochybenie sa následne prejavilo aj vo vyhodnotení odvolacej námietky žalobcu práve vo vzťahu k neuznanej faktúre č. 1301054 od dodávateľa NICK8, s.r.o. 101. Vo vzťahu k výroku prvostupňového rozhodnutia a následne výroku napadnutého rozhodnutia však správny súd uvádza, že výrok prvostupňového rozhodnutia je správny, nakoľko žalobca si dodatočným daňovým priznaním uplatnil nárok na nadmerný odpočet vo výške 366 681,38 eur, ktorý vznikol ako rozdiel uplatneného odpočítania dane (r. 20) v celkovej výške 774 219,86 eur a dane (r. 19) 407 538,48 eur, pričom daňovou kontrolou nebol žalobcovi uznaný nadmerný odpočet vo výške 478 230,03 eur (pôvodne podľa protokolu zo dňa 26.02.2016 neuznaný nárok na odpočet DPH predstavoval sumu 529 602,85 eur), ktorý už ale zodpovedá uznanému nároku z faktúr od dodávateľa Ferrocel s.r.o., ako aj NICK8, s.r.o., pričom rozdiel dane bol určený správne ako rozdiel dane 407 538,48 eur a uznaný nárok na odpočet DPH vo výške 295 989,83 eur (z celkovej uplatnenej sumy 774 219,86 eur), čo predstavuje rozdiel dane na úhradu práve vo výške 115 548,65 eur. 102. Rovnako za dôvodnú považoval správny súd námietku týkajúcu sa výsluchu Tamása Odora prostredníctvom Daňového úradu Nitra, keď z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 06.11.2013 správny súd uzavrel, že tento sa v prítomnosti aj H. H. vyjadroval k zdaniteľným plneniam týkajúcich sa žalobcu, konkrétne vo vzťahu k faktúram č. 1301044, č. 1301047, č. 1301054, č. 13010532/2, a preto mal, z pohľadu správneho súdu, tento úkon dožiadaného správcu dane, povahu výsluchu svedka, o ktorom mal byť žalobca upovedomený podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku. Vychádzajúc z uvedeného preto správny súd uzavrel, že týmto úkonom bolo porušené procesné právo žalobcu garantované v citovanom ustanovení daňového poriadku. Rovnako správny súd vo vzťahu k uvedenému dodávateľovi poukazuje na zásadnú skutočnosť, a to, že na základe výzvy Daňového úradu v Nitre zo dňa 11.11.2013 spoločnosť NICK8, s.r.o. zaslala odpoveď, v ktorej vo vzťahu k relevantnej faktúre č. 1301054 uviedla, že keď prišla platba pod VS 1301054, táto bola vypárovaná na faktúru č. 1301053, nakoľko suma presne sedela na túto faktúru, avšak táto skutočnosť správnemu súdu z predložených výpisov z účtu nevyplýva, keď úhrada pod VS 1301054 dňa 27.03.2013 bola vo výške 31 000 eur a dňa 05.04.2013 vo výške 7 928,18 eur, t.j. spolu 38 928,18 eur, ktorá suma zodpovedá sume uvedenej na faktúre č. 1301054, pričom úhrada pod VS 1301053 bola uskutočnená dňa 04.04.2013 vo výške 12 000 eur a dňa 05.04.2013 vo výške 3 088,45 eur, t.j. spolu 15 088,45 eur, ktorá suma zodpovedá faktúre č. 13010532/2 zo dňa 27.03.2013. S poukazom na uvedené, argumenty tvrdené dodávateľom nezodpovedajú predloženým dôkazom. Tieto nezrovnalosti bude potrebné odstrániť preverením prepravy tovaru tak, ako to navrhoval žalobca na ústnom pojednávaní konanom dňa 16.07.2019 (strana 18), resp. bude potrebné vyhodnotiť skutočnosť, že z údajov v elektronickom mýtnom systéme vyplýva, že dňa 21.03.2013, t.j. deň ktorý mal byť dodaný tovar fakturovaný faktúrou č. 1301054 bol k žalobcovi určitý tovar prepravený. Vo vzťahu k opätovnému výsluchu bývalého konateľa Tamása Odora správny súd dodáva, že tento už pravdepodobne neprichádza do úvahy, nakoľko z údajov z Obchodného registra SR mal preukázané, že spoločnosť NICK8, s.r.o. (od 04.05.2015 obchodné meno Port Royal, s.r.o.) bola dňom 19.09.2020 ex offo vymazaná z obchodného registra. 103. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že vo vzťahu k výsluchom konkrétnym osôb, či už v rámci MVI alebo v rámci trestného konania, bolo porušené jeho právo klásť svedkom otázky, (§ 25 ods. 4 daňového poriadku) tak k uvedenému správny súd aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019 uvádza, že podklady získané na základe MVI, ako aj z trestného konania, nie sú samé o sebe dôkazom, ale len informáciou, ktorá musí byť následne verifikovaná riadne vykonaným dokazovaním v súčinnosti s daňovým subjektom. Tiež je rozhodujúce, aby skutočnosti získané prostredníctvom MVI mali podporu v iných vykonaných dôkazoch, ktorú skutočnosť mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázanú. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že preprava deklarovaného tovaru a to betonárskej ocele vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a následne BEWEGA s.r.o. nebola preukázaná, betonárska oceľ sa mala prevážať na osobných motorových vozidlách, žalobca mal konať so splnomocnenými zástupcami dodávateľov, a pokiaľ ide práve o tovar týchto spoločností, bola spochybnená ich samotná existencia a to práve z dôvodu nepreukázania prepravy tohto tovaru. Z pohľadu správneho súdu ide o relevantné skutočnosti, ktoré boli následne dokreslené výsledkami MVI vrátane výpovedí uskutočnených v rámci trestného konania. Naviac správny súd upriamuje pozornosť žalobcu, že o výsluchu Petra Hěrmana, ktorý sa mal uskutočniť dňa 11. júna 2014 bol upovedomený jeho splnomocnený zástupca, avšak tento sa na výsluch nedostavil (na uvedenom nič nemení skutočnosť, že výsluch sa pre neprítomnosť predvolaného neuskutočnil). S poukazom na uvedené, správny súd zastáva názor, že v prípade výsluchov osôb prostredníctvom MVI, ako aj v rámci trestného konania nemohlo zo strany správcu dane dôjsť k porušeniu ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku. 104. K samotnému ústnemu pojednávaniu, ktoré bolo uskutočnené dňa 15.01.2014 Daňovým úradom Bratislava na základe dožiadania správcu dane, na ktorom sa H. R., ako splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Probe Invest, s.r.o. vyjadrovala k zdaniteľným plneniam za zdaňovacie obdobie marec 2013, správny súd uvádza, že mal obsahom zápisnice o ústnom pojednávaní preukázané, že H. R. sa vyjadrovala k okolnostiam týkajúcich sa preverenia splnenia hmotnoprávnych podmienok zdaniteľných obchodov vo vzťahu k žalobcovi, čo znamená, že tento procesný úkon mal povahu výsluchu svedka (napríklad tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/34/2012 zo dňa 20. júna 2012), a preto mal byť žalobca o tomto úkone podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku upovedomený. V tejto súvislosti správny súd zároveň dodáva, že nespochybňuje oprávnenie správcu dane požiadať o vykonanie miestneho zisťovania, ktoré je zamerané na vyhľadávanie dôkazov, preverenie a zisťovanie skutočností, ktoré sú potrebné na účely správy daní, avšak je potrebné zabezpečiť, aby sa relevantné okolnosti vo vzťahu k nároku na odpočítanie DPH, bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k potvrdeniu dodania tovaru alebo služby, preberali v prítomnosti daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH, aby sa k nim mohol náležite vyjadriť, prípadne klásť doplňujúce otázky. Správny súd si na podporu svojho právneho názoru dovolí citovať z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/100/2017, konkrétne z bodu 54, v ktorom najvyšší súd uviedol nasledovné : „Iba takýto postup umožňuje vylúčiť neistotu daňového subjektu, že správca dane prostredníctvom otázok položených v jeho neprítomnosti neporušil zásadu zakotvenú v § 3 ods. 1 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 (najúplnejšie zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní) Daňového poriadku a súčasne, že správca dane sa pri výsluchoch predmetných osôb nezameral len na tie skutočnosti, ktoré mohli byť vykladané v neprospech daňového subjektu, pričom na tieto skutočnosti, ktoré naopak mohli uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdiť, sa nebude pýtať.“ 105. Správny súd, však napriek konštatovaniu uvedenému v bode 104 dodáva, že výsluch H. R. v prítomnosti žalobcu nie je potrebný, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, nakoľko vykonané dokazovanie dostatočne spochybňuje dodanie betonárskej ocele od spoločnosti Probe Invest, s.r.o. žalobcovi, a to napriek tomu, že H. R. dodanie tovaru potvrdila, avšak svoje tvrdenia nepodložila relevantnými dôkazmi. Následne boli tieto pochybnosti potvrdené aj prostredníctvom MVI. Správny súd však považoval za potrebné toto procesné pochybenie správcovi dane vytknúť, nakoľko je žiaduce, aby sa konajúce daňové orgány tomuto pochybeniu v naznačenom smere v budúcnosti vyvarovali a rešpektovali tak ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (bližšie uvedená v bode 104 tohto rozsudku). 106. Rovnako za nedôvodnú považoval správny súd námietku žalobcu, že konajúce daňové orgány nepreukázali žalobcovi vedomosť o podvodnom konaní v reťazci dodaní. Správny súd sa plne stotožňuje s ich záverom, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca figuroval v reťazci spoločností vytvorených za účelom neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov, pričom táto skutočnosť je preukázaná predovšetkým spochybnením samotnej prepravy tovaru, ktorá pochopiteľné smeruje k spochybneniu jeho existencie práve vo vzťahu k spoločnostiam Probe Invest s.r.o., SLOVMIX, s.r.o. a následne BEWEGA s.r.o., pričom správca dane konkrétne zistenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, ku každej tejto spoločnosti podrobne opísal. Rovnako bol žalobca s pochybnosťami správcu dane oboznámený, pričom bolo výlučne na ňom, aby tieto pochybnosti odstránil, k čomu však v rámci daňovej kontroly, ani vyrubovacieho konania s výnimkou spoločností NICK8, s.r.o. a Ferrocel s.r.o. nedošlo. 107. Záverom správny súd dodáva, že v prípade neuznania nároku žalobcu na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. vo vzťahu k spoločnosti BEWEGA s.r.o. správca dane vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého je odôvodnený záver, že nebolo preukázané, že tovar bol prepravený k odberateľovi BEWEGA s.r.o. deklarovanými prepravcami, čo malo za následok, že správca dane znížil dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane s možnosťou odpočítania dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. (riadok 15 a 16 daňového priznania) o sumu 2 546 146,90 eur. 108. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a f) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie. 109. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane náležite odôvodniť nutnosť získania konkrétnych informácií prostredníctvom MVI s tým, že je nevyhnutné a to najmä z dôvodu dĺžky prerušenia daňovej kontroly uviesť, aké konkrétne zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. V danom prípade je nevyhnutné sa zamerať na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4560318/13/ LehS zo dňa 11.10.2013, ktorej odpoveď bola doručená dňa 10.02.2016 a to práve s poukazom na skutočnosť, že správca dane už dňa 05.05.2014 disponoval informáciami o preprave tovaru spoločnosti NUBARRON, a.s. Rovnako bude potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k faktúre č. 1301054 vystavenej dodávateľom NICK8, s.r.o. v zmysle inštrukcií správneho súdu uvedených v bode 102 tohto rozsudku, pričom správca dane následne svoje rozhodnutie náležite odôvodní. 110. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 111. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 112. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.