Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1SZa/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200723 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: R. C., nar. X.X.XXXX, štátny príslušník Nepálu, bez cestovného dokladu t. č. v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu o predĺžení zaistenia, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/11/2016-29 z 03.05.2016, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/11/2016-29 z 03.05.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA8-26-002/2016-AV zo 07.04.2016, ktorým tento podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia o dva mesiace dňom 09.04.2016 do 09.06.2016. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia bola skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“) a že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad počas pôvodnej doby zaistenia, t. j. do 09.04.2016. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že, navrhovateľovi bolo Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda vydané rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-BA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015 o administratívnom vyhostení v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na jeden rok. Na základe vyššie uvedených skutočností bol dňa 09.10.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený na základe rozhodnutia odporcu pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-30-009/2015-AV z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a bol umiestnený v ÚPZC Medveďov. Dňa 06.04.2016 bola odporcovi doručená žiadosť ÚPZC Medveďov o stanovisko k predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa pod č. p.: PPZ-HCP-ME-012-006/2016-U. Z tejto bolo zrejmé, že s navrhovateľom bol vykonaný osobný pohovor, ktorý spoluprácu odmietol, uviedol, že dotazník nevyplní, nakoľko chce ostať na území Slovenskej republiky. Ďalej navrhovateľ odmieta vyplniť dotazník k žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia odporca nedisponoval informáciami a neevidoval žiadnu odpoveď zo strany Veľvyslanectva Nepálskej federatívnej demokratickej republiky a ani nebol pre navrhovateľa vystavený náhradný cestovný doklad. Navrhovateľ do zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 07.04.2016 pod č. p.: PPZ-HCP- BA8-26-001/2016-AV uviedol, že na územie Slovenskej republiky sa dostal nelegálne v máji roku 2004 a požiadal o azyl päťkrát. Jeho posledná žiadosť bola rozhodnutím Migračného úradu zastavená a nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2015. Dňa 09.10.2015 bol umiestnený do priestorov pobytového tábora Medveďov. Nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu. V konaní o zaistení, predĺžení lehoty zaistenia nemá právneho zástupcu, ale žiada o to Ligu za ľudské práva. Po návrate do domovskej krajiny by musel zaplatiť výkupné skupine MOIST. Obavy z návratu do domovskej krajiny má totožné, s tými ktoré uviedol na Migračnom úrade. Všetky listinné dôkazy boli odovzdané na Migračný úrad ako aj na súd v Bratislave. Rodinných príslušníkov na území Slovenskej republiky nemá. Odmietnutie spolupráce a nevyplnenie dotazníkov, ktoré mu boli predložené pracovníkmi ÚPZC Medveďov zdôvodnil tým, že to nemá význam. Avšak od uvedenej doby už bude s príslušníkmi útvaru spolupracovať. Počas pobytu v tábore nič neurobil aby sa mu vybavil náhradný cestovný doklad. Nikoho neoslovil. Uviedol, že trvá na svojom vyhlásení, že je štátnym príslušníkom Nepálu, avšak žiadnym hodnoverným spôsobom to nevie preukázať. Ubytovanie, ani finančné prostriedky si nevie zabezpečiť a z toho dôvodu alternatíva hlásenia pobytu, ako i zloženie peňažnej záruky nepripadá do úvahy. Taktiež uviedol, že predĺženie zaistenia sa nedotkne jeho súkromného a rodinného života a na území Slovenskej republiky sa nedopustil žiadneho priestupku ani trestného činu. Odporca po preštudovaní žiadosti ÚPZC Medveďov prehodnotil celý spisový materiál a na základe zistených skutočností skonštatoval, že navrhovateľ po celú dobu jeho zaistenia nespolupracoval, odmietol vyplniť osobný dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a i napriek opakovanej žiadosti o poskytnutie informácie o stave vystavenia náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí nie je evidovaná odpoveď zo strany Veľvyslanectva Nepálskej federatívnej demokratickej republiky. Odporca skúmal účel zaistenia a konštatoval, že tento doposiaľ nezanikol, navrhovateľ nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ- HCP-BA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015. V prípade navrhovateľa alternatívne riešenia zaistenia neprichádzajú do úvahy, keďže sám uviedol, že nemá finančnú hotovosť, nevie si zabezpečiť ubytovanie a taktiež je riziko, že bude mariť výkon rozhodnutia, nakoľko počas azylového konania v dvoch prípadoch opustil územie Slovenskej republiky, jeden krát bol vrátený na základe Dublinského dohovoru z Nemecka a jeden krát bol vrátený z Českej republiky. Je neprípustné umožniť navrhovateľovi v pokračovaní neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Odporca sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa podľa článku 8 ods. l Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv základných slobôd a po zvážení všetkých skutočností počas konania neboli zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené a zdokladované žiadne závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Na základe šetrení ako aj z listinných dôkazov odporca dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva navrhovateľa s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa navrhovateľ nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal odporca za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv navrhovateľa. Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), v ktorom uviedol, že s uvedeným rozhodnutím nesúhlasí a zastáva názor, že by malo byť napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia zrušené podľa § 250 j ods. 2 písm. d/ O.s.p., nakoľko rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. t. j. preto, že zistenie je nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa názoru navrhovateľa odporca dostatočne nezistil skutkový stav veci ktorý je potrebný pre riadne a zákonné rozhodnutie ako aj svoj záver o nemožnosti uloženia alternatívy k zaisteniu nedostatočným spôsobom odôvodnil odporca má povinnosť náležite odôvodniť na základe čoho sa rozhodol neaplikovať miernejšie donucovacie opatrenie, z čoho pramení jeho obava, že by navrhovateľ utiekol alebo sa skrýval. Odporca si protirečí, raz poukazuje na opustenie územia, raz na neumožnenie neoprávneného pobytu navrhovateľa na území SR čo je dôkazom zmätočnosti a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd v prvostupňovom súdnom konaní dospel k záveru, že odporca sústavne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z hľadiska dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť na strane navrhovateľa v súvislosti s predĺžením zaistenia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd skonštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ak aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj so správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav v súlade s ust. § 32 ods. 1 správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostačujúce, dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 47 správneho poriadku ako je uvedenie skutočností ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dokladov ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa Navrhovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie a z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t. j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozsudku krajského súdu namietal, že tento nespĺňa náležitosti v zmysle § 157 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., je nepresvedčivý z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, a to práve s ohľadom na jeho odôvodnenie, ktorého rozsah - vlastný text súdu obsahuje len dvanásť riadkov v rámci jedného odseku. Citoval z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Odkázal aj na rozhodnutie R 37/1985, v ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“ Rozhodnutiu súdu prvého stupňa vytýkal, že vlastný text rozhodnutia krajského súdu neobsahuje žiadnu nadväznosť na konkrétne aspekty prípadu navrhovateľa a predstavuje iba všeobecné tvrdenia súdu (ktoré by mohli byť súčasťou ktoréhokoľvek iného súdneho rozhodnutia v podobnej veci s podobným výsledkom) opierajúce sa o zákonný text a to bez zohľadnenia a vyzdvihnutia osobitných okolností prípadu navrhovateľa a rozhodnutia odporcu. V rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal námietkami navrhovateľa vznesenými v opravnom prostriedku poukazujúcimi na nezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu pokiaľ ide o deň zaistenia na základe rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; absenciu odôvodnenia účelu ďalšieho obmedzenia osobnej slobody; skutočnosť, že v ÚPZC s navrhovateľom 13.10.2015 nikto nekomunikoval, teda tvrdenia o nespolupráci nie sú pravdivé; aplikáciu menej prísnych donucovacích opatrení, a iné. Nepreskúmateľnosť záverov odôvodnenia rozsudku krajského súdu spočíva v tom, že krajský súd vo svojom rozsudku vôbec nereagoval ani na jednu námietku. Vo vzťahu k námietke, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia poukázal na to, že v súvislosti s konštatovaním súdu o nespolupráci navrhovateľa s príslušníkom ÚPZC opakovane zdôraznil, že s ním nikto nekomunikoval, nemal žiadnu vedomosť o vykonávaných úkonoch smerujúcich k vystaveniu cestovného alebo náhradného cestovného dokladu, ani za ním nikto od odporcu či z ÚPZC od 13.10.2015 neprišiel s požiadavkou na vyplnenie dotazníka či iných dokumentov. Navrhovateľ poukázal na to, že krajský súd pri popisovaní skutkového a právneho stavu zisteného z obsahu spisového materiálu nepostupoval objektívne; selektoval informácie v navrhovateľov neprospech a zdôraznil "problém jeho nespolupráce", avšak už nepopísal nekonanie odporcu a ÚPZC vo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení počas doby zaistenia. Navrhovateľ poukázal na znenie čl. 15 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 200S/11S/ES "Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun." Faktická nemožnosť vyhostenia nastáva najčastejšie v prípade, ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom. Túto situáciu riešil ESĽP v prípade Mikolenko vs. Estónsko, kde súd dospel k záveru, že "vyhostenie sťažovateľa sa stalo fakticky nemožné, lebo si vyžadovalo jeho spoluprácu, ktorú ale on odmietal poskytnúť". Prakticky rovnaký názor vyslovil ESĽP v rozsudku Louled Massoud vs. Malta. Podľa tvrdení navrhovateľa platí, že hodnotenie, či predpoklad vyhostenia je v danom prípade reálny, nie je hodnotením založeným na istote, ale na pravdepodobnosti. To znamená, že zaistenie cudzinca je s čl. 5 ods. 1 nezlučiteľné nielen vtedy, keď je možnosť jeho vyhostenia úplne vylúčená, ale zakaždým, ak existuje v danom prípade "pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie". Samotná teoretická možnosť, že sa cudzinca snáď niekedy v budúcnosti podarí vyhostiť, z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. f) nestačí (Mikolenko vs. Estónsko). Z uvedeného vyplýva, že aj keby boli tvrdenia o navrhovateľovej nespolupráci pravdivé, nebolo by možné rozhodnúť, že predĺženie lehoty zaistenia je zákonné preto, lebo doposiaľ sa pre nespoluprácu nepodarilo vyhostenie zrealizovať, pretože neexistuje reálny predpoklad jeho vyhostenia. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení, navrhovateľ zdôraznil, že neoprávnený pobyt nie je sám o sebe dôvodom na zaistenie cudzinca, a to ani podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ani podľa článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zákone o pobyte cudzincov sú dôvody na zaistenie jasne uvedené v § 88 ods. 1 (v konaní o administratívnom vyhostení; na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia; na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Dublinského nariadenia; na účel vrátenia podľa readmisnej zmluvy). Taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide aplikáciu alternatív k zaisteniu. Odporca sa musí riadiť zákonnými ustanoveniami a nemôže uviesť, že aj keby navrhovateľ disponoval finančnými prostriedkami v dostatočnom množstve a vedel preukázať zabezpečenie hradenia si svojho pobytu, že aj tak by nebolo možné aplikovať menej prísne donucovacie opatrenia z dôvodu, že nedisponuje dokladmi potrebnými k prekročeniu schengenskej hranice a k pobytu na území SR. Z príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov ustanovení je zrejmé, že hlásenie pobytu alebo zloženie finančnej záruky, ako dve alternatívy k zaisteniu, ktoré pozná zákon o pobyte cudzincov, je možné aplikovať vždy, keď sa koná vo veci administratívneho vyhostenia, okrem prípadov, kedy štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok, alebo ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, pričom navrhovateľ takúto hrozbu nepredstavuje. Zákon nepozná ako dôvod neuloženia alternatívy k zaisteniu absenciu dokladov potrebných k prekročeniu schengenskej hranice, resp. k udeleniu pobytu na území SR. Vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľ poukázal na námietku uvedenú v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Namietal, že ani v tomto prípade odporca nemohol dospieť k záveru, že existuje riziko úteku. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja, mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. Zároveň poukázal na existenciu tolerovaného pobytu, ktorý možno podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné. K žiadosti o tolerovaný pobyt nie je potrebné predložiť cestovný doklad ani osobné doklady, stačí priložiť doklady, ktorými potvrdí skutočnosti odôvodňujúce udelenie tolerovaného pobytu (§ 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Navyše, udelenie pobytu a uloženie alternatívy k zaisteniu sú dva úplne odlišné inštitúty zákona o pobyte cudzincov a odporca ani krajský súd by si ich nemali zamieňať. Alternatíva k zaisteniu sa posudzuje a udeľuje práve vtedy, keď cudzinec nemá pobyt a koná sa vo veci jeho administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ uviedol, že menej prísne donucovacie opatrenia sa majú aplikovať vždy, keď je to možné, a zaistenie je krajným opatrením. Odporcov záver o nemožnosti aplikácie miernejšieho donucovacieho opatrenia ako zaistenia je absolútne nesprávny a vnútorne si protirečí. V súvislosti s námietkou účelu predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľ poukázal na to, že krajský súd sa nevyjadril ani k námietke vznesenej v opravnom prostriedku pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu z dôvodu, že sa nezaoberal otázkou, či predĺženie lehoty zaistenia naplní zákonný účel. Odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia zaistenia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu teda spočíva v tom, že sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia a vyhostiteľnosťou navrhovateľa. S odkazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/14/2016 zo dňa 22.02.2016 a sp. zn.: 4Sp/l/2016 zo dňa 15. januára 2016 zdôraznil povinnosť odporcu v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia uviesť aj úkony, ktoré je ďalej potrebné vykonať za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. V súvislosti s otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľ poukázal na relevantnú českú a slovenskú judikatúru; citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.4.2011, podľa ktorého "vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.“ a tiež z nálezu ústavného súdu II. ÚS 264/09-81 z 19. októbra 2010, podľa ktorého „limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Ak nemožno realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nemožno zaistenie považovať za účelné. Logickým predpokladom zaistenia je teda to, že jeho účel bude môcť byť naplnený.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, pričom zároveň nariadi bezodkladné prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Medveďov, alternatívne aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení k opravnému prostriedku a doplnil, že v prípade účastníka konania takéto alternatívne riešenia zaistenia neprichádzajú do úvahy, keďže sám účastník konania uviedol, že nemá finančnú hotovosť, nemá žiadne financie, nevie si zabezpečiť ubytovanie a taktiež je riziko, že účastník konania bude mariť výkon rozhodnutia, nakoľko účastník konania počas azylového konania v dvoch prípadoch opustil územie Slovenskej republiky, jedenkrát bol vrátený na základe Dublinského dohovoru z Nemecka a jedenkrát bol vrátený z Českej republiky. Je pre správny orgán neprípustné umožniť účastníkovi konania v pokračovaní neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Zdôraznil, že potreba zaistiť účastníka konania a obmedziť ho na osobnej slobode je nevyhnutná z dôvodu existencie vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP- BA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015 vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a to z dôvodu, že účastník konania sa ako vízový cudzinec na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene bez platného cestovného dokladu, bez víza a bez povolenia príslušných orgánov Slovenskej republiky. Dňa 25.05.2016 im bola zaslaná a zaevidovaná pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-26-012/2016-AV informácia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorá vo svojej písomnosti informovala, že po umiestnení cudzinca do priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov policajti Oddelenia cudzineckej polície dňa 13.10.2015 vykonali osobný pohovor s cudzincom, ktorý spoluprácu odmietol, uviedol, že dotazník vypĺňať nebude, nakoľko chce ostať na území SR. Po už vyššie uvedených vykonaných úkonoch ohľadne navrhovateľa bola dňa 07.04.2;016 zaslaná žiadosť o vystavenie NCD priamo na Veľvyslanectvo Nepálu v Berlíne. Následne dňa 06.05.2016 bola odovzdaná na KO MZV a EZ žiadosť o poskytnutie informácií o stave vystavenia NCD pre cudzinca, odkiaľ dňa 18.05.2016 bola obdržaná odpoveď, že aj napriek urgencii o vydanie NCD, tento nebol doposiaľ zo strany Veľvyslanectva Nepálu zaslaný. Na záver odpovede bolo uvedené, že predmetná žiadosť o vydanie NCD bola zo strany UPZC Medveďov doplnená dňa 12.04.2016 o formulár, ktorý je potrebný na vystavenie dokladu bol zaslaný na Veľvyslanectvo Nepálu v Berlíne a vec bude ďalej urgovaná. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť. V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal najmä, či sa krajský súd zaoberal námietkami navrhovateľa, pretože navrhovateľ v odvolaní namietal, že rozsudok krajského súdu je nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. „v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.“ Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.). Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.“ Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný a zmätočný. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú. Z opravného prostriedku vyplýva, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Namietal, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a aby ho nebolo možné považovať za arbitrárne, musí obsahovať zákonom stanovený dôvod na zaistenie, preukázanie aplikácie zaistenia ako poslednej možnosti za predpokladu, že iné menej závažné donucujúce prostriedky nie je možné použiť, dĺžka zaistenia musí byť čo najkratšia, musí spĺňať podmienku individuálneho posúdenia prípadu a riadneho odôvodnenia rozhodnutia o zaistení. Navrhovateľ ďalej vytýkal, že odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia zaistenia a zdôraznil, že správny orgán sa aj v odôvodnení rozhodnutia o zaistení musí zaoberať otázkou „vyhostiteľnosti“ cudzinca a to v súvislosti s konkrétnou krajinou, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Odporca podľa navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho možného úteku a nezistil skutočný stav spôsobom dostatočným na posúdenie veci a náležitým spôsobom nepreskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k domovskej krajine. Krajský súd sa žiadnou z uvedených námietok navrhovateľa nezaoberal. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29). Ústavný súd Slovenskej republiky sa už viackrát vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (napr. Nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03), dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem všeobecného konštatovania súladu napadnutého rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov a správnym poriadkom neuviedol žiadne podrobnejšie dôvody, pre ktoré rozhodnutie správneho orgánu o predĺžení lehoty zaistenia potvrdil. Jeho rozhodnutie tak trpí vadou brániacou odvolaciemu súdu zaujať stanovisko k zákonnosti rozhodnutia odporcu, pre zjavnú absenciu úvah, na základe ktorých dospel k takému záveru a aplikácii zákonných ustanovení z ktorých vychádzal (ktoré v rozhodnutí ani nezmienil). Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok krajského súdu nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na otázky a argumenty vznesené navrhovateľom v konaní, resp. z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či sa nimi súd vôbec zaoberal. Za daných okolností napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Týmito vlastnosťami odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nedisponuje, preto je možné konštatovať, že je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný, čo následne odôvodňuje záver, že uvedeným postupom súd prvého stupňa navrhovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad účinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho rozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom súdu by sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred príslušným súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu postupovať tak ako to načrtol odvolací súd v tomto rozhodnutí, prejedná vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami navrhovateľa, znovu vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.