Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-47Sa/20/2022 2017200260 17. 01. 2024 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2024:2017200260.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, E., zastúpeného spoločnosťou ALMOND LEGAL s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 14.06.2017, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica listom č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 09.08.2016 oznámila žalobcovi, že mu dňa 30. júna 2016 zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) z dôvodu, že jeho príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) za kalendárny rok 2015 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 ZSP. V zmysle poučenia uvedeného oznámenia žalobca podal včas námietku proti oznámeniu o zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO s odôvodnením, že jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako SZČO zaniklo dňa 31.01.2014 na základe skutočnosti, že odo dňa 01.02.2014 žalobca nevykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby a od uvedeného dňa je žalobca zamestnancom v obchodnej spoločnosti Du-Al s. r. o., so sídlom Štefánikovo nám. 625, Kopčany, IČO: 47 253 461 a odvody za žalobcu odvádza uvedený zamestnávateľ. Žalovaný namietal, že v januári 2014 ukončil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a odhlásil sa zo sociálneho poistenia SZČO podaním registračného listu FO na Sociálnu poisťovňu, pobočka Senica. Mal za to, že pobočka Sociálnej poisťovne po podaní odhlášky žalobcom nespochybnila zánik jeho povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO a je zrejmé, že ho považovala za nesporný. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu vyznačením v spise ako v nespornom prípade, a teda už nie je možné opätovne rozhodovať vo veci, ani s využitím mimoriadneho opravného prostriedku obnovy konania podľa § 222 ods. 3 ZSP z dôvodu uplynutia lehoty. 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09.2016 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 30. júna 2016. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 21 ods. 1 ZSP, ďalej poukazom na informáciu poskytnutú z elektronickej evidencie Slovenskou
lekárskou komorou, že žalobca je držiteľom platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. TT/0822/06 s dátumom vzniku 07.07.2006 s trvaním doposiaľ, ako aj poukazom na údaje získané od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) o výške príjmov žalobcu z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2015, ktoré neboli vyššie ako zákonom stanovená hranica. Zároveň orgán sociálneho poistenia prvého stupňa konštatoval, že žalobca dňa 12.05.2014 doložil odhlášku z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby ku dňu 31.01.2014, čo je dátum zrušenia rozhodnutia č. TA/2006/4232 o prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia, vydaného Trnavským samosprávnym krajom. Správny orgán prvého stupňa dôvodil, že 31.01.2014 neboli zaniknuté všetky oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti a boli presiahnuté príjmy pre vznik a trvanie povinného poistenia SZČO za roky 2012, 2013, 2014, preto povinné sociálne poistenie žalobcu ako SZČO nezaniklo k 31.01.2014, o čom bolo vydané rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 10.06.2016, právoplatné dňa 19.07.2016, proti ktorému žalobca nepodal odvolanie. 3. Žalovaná na základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09.2016 postupom podľa § 218 ods. 1 a 2 ZSP rozhodnutím č. XXXXXX/XXXX-XX zo dňa 14.06.2017 odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica zmenila tak, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcu ako SZČO zaniklo dňa 30. septembra 2016 a vo zvyšku rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 21.06.2017. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa. Zároveň konštatovala nesplnenie podmienok na zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2014, v danom prípade ku dňu 31.01.2014, pretože žalobca bol naďalej držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0822/06, ktorá bola pozastavená od 08.10.2016 a zrušená bola ku dňu 25.10.2016, pričom žalobca dosiahol za roky 2012, 2013, 2014 príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré presiahli zákonom stanovenú sumu. Vzhľadom k tomu, že daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za roky 2014 a 2015 žalobca podal v júni 2015 a v júni 2016, t. j. v predĺženej lehote, žalovaná zmenila dátum zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO v súlade s § 21 ods. 2 ZSP v znení účinnom od 01.01.2014 na dátum zániku povinného sociálneho poistenia na 30.09.2016. Žalovaná vyslovila právny názor, že prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (a to bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom o sociálnom poistení stanovená hranica, tejto SZČO - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká resp. pokračuje. II. Žaloba a jej dôvody 4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočke Senica na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 5. Žalobca zopakoval skutkové okolnosti majúce vplyv na zánik jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO ku dňu 31.01.2014. V tejto súvislosti uviedol, že k uvedenému dátumu zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu zaniklo postavenie SZČO. Dôkazom toho je podľa žalobcu aj skutočnosť, že žalobca požiadal o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane. 6. Nesprávne právne posúdenie veci žalovanou žalobca vzhliadol v tom, že pre účely posúdenia zániku povinnej účasti žalobcu na sociálnom poistení bola správnymi orgánmi oboch stupňov použitá nesprávna definícia statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa neúčinného znenia § 5 zákona o sociálnom poistení. S poukazom na prechodné ustanovenie § 293cu ZSP žalobca uviedol, že status žalobcu ako SZČO mal byť pre účely zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu (teda povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, ktoré zaniklo v období od 01.01.2014 do 30.06.2014) posudzovaný podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2013, podľa ktorého bolo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby viazané na jej registráciu na daňovom úrade. 7. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu potrebného na posúdenie zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu, spočívajúce v tom, že správne orgány oboch stupňov sa vôbec nezaoberali skutočnosťou a nepreverovali, že žalobca v čase od 01.02.2014 nevykonával činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe licencie L1A.
Podľa názoru žalobcu touto skutočnosťou sa mali orgány sociálneho poistenia zaoberať predtým, ako posudzovali príjem žalobcu z podnikania za zdaňovacie obdobie rokov 2013 a 2014, keďže na dosiahnutie príjmov z podnikania licenciu L1A nevyužíval. 8. Žalobca mal za to, že jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako SZČO zaniklo dňa 31.01.2014 na základe skutočnosti, že odo dňa 01.02.2014 žalobca nevykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby a od uvedeného dňa je žalobca zamestnancom v obchodnej spoločnosti Du-Al s. r. o. so sídlom v Kopčanoch a odvody za žalobcu odvádza uvedený zamestnávateľ. Žalovaný zopakoval, že v januári 2014 ukončil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a odhlásil sa zo sociálneho poistenia SZČO podaním registračného listu FO na Sociálnu poisťovňu, pobočka Senica. Mal za to, že pobočka Sociálnej poisťovne po podaní odhlášky žalobcom vyše dva roky nespochybnila zánik jeho povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO a je zrejmé, že ho považovala za nesporný. 9. S poukazom na znenie § 21 ods. 4 ZSP, podľa ktorého SZČO zanikne povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňom zániku oprávnenia na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 ZSP, žalobca rovnako namietal nesprávne právne posúdenie zákonných podmienok zániku jeho účasti na povinnom sociálnom poistení, nakoľko ustanovenie § 21 ods. 4 ZSP je špecifickým ustanovením vo vzťahu k § 21 ods. 1 ZSP a pre účely zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO z dôvodu zániku statusu SZČO sa na príjem tejto osoby neprihliada. Podľa žalobcu v takomto prípade poistenie zaniká dňom, kedy nastali právne skutočnosti predpokladané ustanovením § 21 ods. 1 ZSP, čo je v danom prípade dňom zániku oprávnenia žalobcu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia všeobecnej ambulancie pre dospelých dňom 31.01.2014. 10. Vo vzťahu k administratívnemu konaniu predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutí oboch stupňov žalobca v žalobe s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a na závery rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní, v zmysle ktorých sa zásady správneho konania majú aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje, namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku) a konanie vo veci zániku povinného sociálneho poistenia SZČO napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Konkrétne žalobca s poukazom na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 ZSP namietal postup správneho orgánu prvého stupňa voči nemu, pretože Sociálna poisťovňa, pobočka Senica žalobcu neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla mu príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím žalobcovi znemožnila vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uplatniť jeho návrhy. 11. V súvislosti s prekážkou rozhodnutej veci žalobca uviedol, že Sociálnej poisťovni, pobočka Senica oznámil skutočnosti rozhodujúce pre zánik jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.01.2014. Po preskúmaní všetkých skutočností predmetná pobočka žalovanej vo veci bez vydania písomného rozhodnutia rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO vyznačením v spise, pričom žalobca vychádzal z toho, že mu nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení, a teda jeho podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. S poukazom na ustanovenia § 209 ods. 1 ZSP a § 222 ods. 3 a 4 citovaného zákona, upravujúce podmienky a lehotu na podanie návrhu na nariadenie obnovy konania, žalobca uviedol, že od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, a preto pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení, čo je taktiež dôvod, pre ktorý žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej za nezákonné. III. Vyjadrenie žalovanej a žalobcu 12. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 13. Námietky žalobcu týkajúce sa jeho registrácie na daňovom úrade žalovaná označila za právne irelevantné, pretože na základe novely zákona o sociálnom poistení s účinnosťou od 01.07.2014 bolo zrušené založenie postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia na registrácii podľa osobitného predpisu, t. j. na registrácii fyzickej osoby na daňovom úrade ( táto registrácia bola rozhodujúca na nadobudnutie postavenia SZČO od 01.01.2011 do 30.06.2014). V tejto súvislosti žalovaná dala do pozornosti skutočnosť, že podľa údajov poskytnutých Sociálnej poisťovni Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky bol žalobca registrovaný na dani z príjmu fyzických osôb v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 ZSP v období od 23.09.1998 do 11.08.2015, a nie ako tvrdil žalobca v správnej žalobe, že bol registrovaný do 31.01.2014. 14. Ohľadom účinnosti aplikovaného zákona o sociálnom poistení žalovaná uviedla, že predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu dňa 30.06.2016, resp.
30.09.2016, a preto bola žalovaná povinná aplikovať ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v tomto čase, a nie v znení účinnom do 31.12.2013. 15. V súvislosti so vznikom povinného sociálneho poistenia SZČO žalovaná uviedla, že samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO automaticky nezakladá vznik povinného sociálneho poistenia tejto osoby, nakoľko jeho vznik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem. 16. Pre posúdenie zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu žalovaná považovala za podstatné skutočnosti, že v rokoch 2012 až 2014 žalobca dosahoval príjem z podnikania ako samostatne zárobkovo činná osoba vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, keďže bol držiteľom licencie L1A na poskytovanie samostatnej zdravotníckej starostlivosti v povolaní lekár. Pre zrušenie povinnej účasti žalobcu na povinnom sociálnom poistení bola rozhodujúca skutočnosť, že v roku 2015 už zákonom stanovenú hranicu jeho príjem nepresiahol. Žalovaná zopakovala, že žalobca bol aj naďalej po 31.01.2014 držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0822/06 (s dátumom vzniku 07.07.2006), ktorá bola pozastavená od 08.10.2016 do 24.08.2017, pričom táto licencia bola zrušená ku dňu 25.10.2016. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou žalovaná zdôraznila podmienky zániku povinného sociálneho poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 ZSP, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 ZSP, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Podľa žalovanej je zrejmé, že žalobca bol v období po 01.01.2014 držiteľom platného oprávnenia na vykonávanie činnosti (licencie L1A, ktorá je oprávnením na podnikanie v zmysle § 3 ods. 4 písm. a/ až e/ v spojení s § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), pričom toto oprávnenie mu bolo zrušené až ku dňu 25.10.2016. Podľa žalovanej pri posudzovaní trvania povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla príjem podľa § 6 zákona o dani z príjmov, a to bez ohľadu na to, na základe ktorého oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo samostatnej zárobkovej činnosti tento príjem dosiahla. 17. Ku skutočnosti, že žalobca je od 01.02.2014 zamestnancom obchodnej spoločnosti Du-Al s. r. o., žalovaná uviedla, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO. Ustanovenie § 138 ods. 11 ZSP v znení zákona č. 252/2012 Z. z. upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. Žalovaná doplnila, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“, a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, relevantných na vznik, resp. na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nie je rozhodujúce, či samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý tejto osobe zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. 18. Podľa názoru žalovanej pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby a v relevantnom období dosahuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, a to bez ohľadu na skutočnosť, z ktorej činnosti príjem dosiahla. Rovnako ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z. 19. Ohľadom namietanej prekážky rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo
veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Preto tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, je bez právnej opory. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca dňa 12.05.2014 predložil pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 31.01.2014, avšak podľa žalovanej takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. 20. Podľa názoru žalovanej žalobca ako poistenec mal v zmysle ustanovenia § 227 ods. 2 písm. a) ZSP povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na zánik jeho povinného sociálneho poistenia. Ak by tak žalobca v prípade predloženia predmetného registračného listu FO urobil, bol by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď upozornený, že zánik povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľom oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, t. j. licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Avšak túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Senica až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa 07.04.2016, pričom do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Taktiež pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania, nakoľko vo veci sporného zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO ku dňu 30.06.2016, resp. ku dňu 30.09.2016 neexistovalo právoplatné rozhodnutie. 21. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že v súvislosti s odhláškou žalobcu z povinného sociálneho poistenia SZČO ku dňu 31.01.2014 Sociálna poisťovňa, pobočka Senica po overení podkladov a zistení skutočnosti, že žalobca bol v relevantnom čase držiteľom licencie L1A s príjmom presahujúcim zákonom stanovenú hranicu, rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 ZSP o nezániku sociálneho poistenia žalobcu ku dňu 31.01.2014 ako v spornom prípade. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica v uvedenej veci č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 10.06.2016, právoplatné dňa 19.07.2016, je teda po márnom uplynutí lehoty na podanie odvolania rozhodnutím konečným, ktoré záväzným spôsobom upravilo pomery žalobcu na účely sociálneho poistenia. Preto nemôže byť opätovne posudzované v následnom konaní. Žalobca v žalobe namietal skutočnosti týkajúce sa predovšetkým nezániku jeho povinného sociálneho poistenia dňa 31.01.2014, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté vyššie uvedeným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Senica, avšak predmetom tohto konania je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu dňa 30.09.2016. 22. Ohľadom namietaného spôsobu začatia preskúmavaného administratívneho konania žalovaná s poukazom na ustanovenia § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 ZSP a s poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 uviedla, že za prvý úkon v konaní začatom z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. 23. Vo vzťahu k napádanému porušeniu procesných práv účastníka administratívneho konania, najmä zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, žalovaná s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 a na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/7/2017 a sp. zn. 5Sa/8/2017 uviedla, že zákon o sociálnom poistení taktiež neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 172 ods. 1 ZSP, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní v konaniach vo veciach sociálneho poistenia. 24. Žalovaná mala za to, že Sociálna poisťovňa v čase vydania rozhodnutia disponovala všetkými potrebnými podkladmi pre jeho vydanie, toto rozhodnutie vychádza z riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu veci. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (§ 196 ods. 7 ZSP), z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. 25. V replike zo dňa 12.02.2018 na vyjadrenie žalovanej žalobca argumentačne zotrvával na svojich žalobných dôvodoch, ako aj na žalobnom petite. Vo vzťahu k príjmom dosahovaným do 31.01.2014 uviedol, že tieto plynuli len z činnosti, ktorú žalobca vykonával na základe povolenia príslušného samosprávneho kraja č. TA/2006/4232 na prevádzkovanie zdravotnej ambulancie všeobecného lekára, pričom žalobca na základe licencie L1A pred 31.01.2014 a ani od 01.02.2014 nedosahoval žiadne príjmy. Žalobca s poukazom na uvedené skutočnosti vyjadril presvedčenie, že došlo k zániku jeho povinnej účasti na sociálnom poistení bez ohľadu na dosiahnutie zákonom požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom období. Apeloval na neformálny výklad zákona, s prihliadnutím na účel ním sledovaný, pričom dal do pozornosti, že v postavení SZČO si žalobca vždy riadne a včas plnil svoje odvodové povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení a od 01.02.2014 tieto odvodové povinnosti riadne a včas plní jeho zamestnávateľ obchodná spoločnosť Du-Al s. r. o. 26. Žalovaná sa k replike žalobcu v lehote určenej správnym súdom nevyjadrila. IV. Rozhodnutie súdu 27. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 13.09.2018, č. k. 45Sa/23/2017 – 101 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 14.06.2017 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09.2016 a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Senica na ďalšie konanie. 28. Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 15.07.2022, sp. zn. 7Sžsk/29/2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.09.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, keď mal za to, že je nesprávny právny záver krajského súdu, že formálne držanie licencie L1A žalobcom bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby aj po zániku povolenia Trnavského samosprávneho kraja boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. 29. Žalobca následne trval na podanej žalobe. V. Relevantná právna úprava 30. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 32. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 33. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 34. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 35. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 36. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 37. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 38. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 39. Podľa § 493e SSP úč. od 01.07.2023 konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 40. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu.
41. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. 42. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5. 43. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. 44. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 nebol vyšší ako 12násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak. 45. Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá nevykonáva činnosť uvedenú v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 na základe oprávnenia, zaniká aj odo dňa, od ktorého podľa svojho čestného vyhlásenia nevykonáva túto činnosť, najskôr odo dňa doručenia tohto vyhlásenia Sociálnej poisťovni. Ak povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe nevznikne podľa odseku 5, odseky 1 a 2 sa nepoužijú v kalendárnom roku, a) v ktorom oprávnenie zaniklo alebo v ktorom podľa čestného vyhlásenia samostatne zárobkovo činnej osoby nevykonáva činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, ak táto skutočnosť nastala v období od 1. januára do 30. júna, alebo do 30. septembra, ak jej bola predĺžená lehota na podanie daňového priznania, b) ktorý nasleduje po kalendárnom roku, v ktorom oprávnenie zaniklo alebo v ktorom podľa čestného vyhlásenia samostatne zárobkovo činnej osoby nevykonáva činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3. 42. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení, do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 43. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. 44. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. 45. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 46. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 47. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 48. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 49. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
50. Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola). 51. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/). 52. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. 53. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. 54. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ, b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik, c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik, d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 55. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Trnave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 17.01.2024, nakoľko žiaden z účastníkov nežiadal o nariadenie pojednávania. V súlade s § 137 ods. 4 SSP bolo oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania vyvesené na úradnej tabuli a zverejnené na webovej stránke súdu. 46. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu, súčasť ktorého tvorí aj administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2016. K tejto otázke zaujal podrobné stanovisko Najvyšší správny súd SR v rozsudku zo dňa 15.07.2022, sp. zn. 7Sžsk/29/2019, ktorého časť odôvodnenia správny súd v celosti preberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu jeho záverov ako aj z dôvodu, že kasačný súd poskytol vyčerpávajúci výklad vývoja najnovšej judikatúry v obdobných veciach. V odôvodnení predmetného rozhodnutia Najvyšší správny súd SR uviedol: Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].“ Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4
písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“ Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“ V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
(ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.“ 47. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“ O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“ Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné.“ 48. Ďalej Najvyšší správy súd SR v rozsudku uviedol: „Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že Slovenská lekárska komora poskytla Sociálnej poisťovni informáciu o vydanej licencii L1A/TT/0822/06 s dátumom vzniku 07.07.2006, na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Držiteľom licencie bol žalobca do 25.10.2016 a na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/00765/2013/ OIZaHF zo dňa 16.12.2013 bolo zrušené povolenie Trnavského samosprávneho kraja č. Ta/2006/4232 zo dňa 07.12.2006 na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobcom a ktorého prevádzku žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba ukončil dňom 31.01.2014. Sociálnej poisťovni bola odhláška Registračný list FO - odhláška samostatne zárobkovo činnej osoby žalobcom doručená zhodne dňa 31.01.2014. Tak, ako to z vykonaného dokazovania vyplynulo po podaní odhlášky žalobca od 01.02.2014 vykonával lekárske povolanie ako zamestnanec v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie Du-Al s. r. o. Z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky bolo preukázateľne zistené, že žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba mal príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2012 vo výške 41.877,87 eur, za rok 2013 dosiahol príjem z podnikania 48.909,96 eur a za rok 2014 dosiahol príjem 14.919,55 eur. V uvedených kalendárnych rokoch tak žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba dosiahol príjmy, ktoré boli vyššie ako zákonom ustanovená suma za jednotlivé kalendárne roky, resp. vyššie ako bol 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu. Kasačný súd po vyhodnotení dôvodov uvedených sťažovateľkou (žalovanou) v kasačnej sťažnosti dospel k názoru o nesprávnom právnom posúdení veci správnym súdom. Zistil, že žalobca nesprávne poukázal na to, že zrušením povolenia Trnavským samosprávnym krajom č. Ta/00765/2013/OZaHF-005 zo dňa 16.12.2013 o prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia všeobecnej ambulancie pre dospelých s miestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia Obvodné zdravotné stredisko Kopčany, ktorého prevádzku žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba ukončil dňom 31.01.2014 splnil aj podmienky pre zánik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 338/2013 Z. z. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 a 3 zaniká aj odo dňa, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie tejto činnosti. Vzhľadom na uvedené
však nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca bol aj po 31.01.2014 držiteľom platného oprávnenia na vykonávanie činnosti (licencie) L1A. Žalobca v konaní nenamietal pozastavenie tejto licencie až ku dňu 25.10.2016. Pokiaľ teda žalovaná dospela k záveru, že na základe licencie L1A a príjmov zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2012, 2013 a 2014 žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. septembra 2016, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR. Žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zároveň bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie žalobcu, že licenciu L1A nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Keďže právna podstata žalobných námietok žalobcu a kasačných námietok, ktoré žalovaná uviedla vo svojej kasačnej sťažnosti korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené, kasačný súd považuje za nesprávny právny záver krajského súdu, že formálne držanie licencie L1A žalobcom bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby aj po zániku povolenia Trnavského samosprávneho kraja boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.“ 56. Právnym názorom kasačného súdu v predmetnej veci je správny súd viazaný. Keďže Najvyšší správy súd SR sa vyčerpávajúco zoberal otázkou zániku povinného poistenia žalobcu, správny súd už nepovažuje za potrebné k nemu niečo dodávať. 57. Pokiaľ žalobca namietal aj to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Senica ho neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla mu príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím mu znemožnila vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uplatniť jeho návrhy, k tomu súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, podľa ktorého „zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, vylučujúc použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, t. j. správneho poriadku. Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení). Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť žalovanej pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ Závery tohto rozhodnutia NS SR je možné použiť aj na prejednávanú vec. 58. V danej súvislosti súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Pokiaľ správny orgán, na ktorého konanie sa aj vzťahuje Správny poriadok, vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, avšak je potom na posúdení súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Samotné porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku nie je dostatočným dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili
formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Pokiaľ by teda súd na základe argumentácie žalobcu, že zásady správneho konania sa majú aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje, a teda, že v danom prípade došlo k porušeniu zásady úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku), aj dospel k záveru, že sa žalovaná resp. prvostupňový orgán dopustil v konaní procesného pochybenia, bolo by to dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia iba v prípade, že by toto pochybenie malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a teda by bolo možné predpokladať, že ak by došlo k zopakovaniu procesu, mohlo by to privodiť vecne iné, výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu. V danom prípade však žalovaný rozhodol vecne správne, čo už bolo aj predmetom preskúmania Najvyššieho správneho súdu SR. 59. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 60. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).