Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/309/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201684 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010201684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, S., X. federácia, zastúpený: JUDr. Tatiana Ježová, advokátka, Martinčekova ul. č. 6, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.p.:UHCP-BA-HCP-R-172-036/2010 zo dňa 30.07.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.09.2010 domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.p.:UHCP-BA-HCP-R-172-036/2010 zo dňa 30.07.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.p.: UHCP-BA-OCP-AV-100-007/2010-TVO zo dňa 25.04.2010, ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1 písm. b/, bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov administratívne vyhostený, bol mu určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 roky, t.j. do 25.04.2013 a bolo mu určené podľa § 56 ods. 1 citovaného zákona vycestovanie do krajiny pôvodu X. federácie alebo do ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho príjme. Y. zrušiť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že do krajiny svojho pôvodu sa nemôže a nechce vrátiť, pretože v tejto krajine má stále pretrvávajúcu obavu o život a v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe bezprávia. Vysvetlil, že v X. federácii absolvoval policajnú akadémiu a po jej absolvovaní bol zaradený na útvar boja proti omamným látkam, kde zasahoval v rôznych protidrogových akciách. O. zamestnávateľ však nevedel utajiť jeho identitu a príslušníci ruskej drogovej mafie ho po jeho prezradení začali vyhľadávať a vyhrážali sa jemu a jeho rodine zabitím. Žalobca taktiež namietal, že je rozdielna situácia v moskovskej oblasti a v oblasti B., ktorá je súčasťou X. federácie a susedí s L.. Podľa žalobcu nie je pravdou, že celá X. federácia je demokratickou republikou. Podľa jeho subjektívneho vnímania samotná vláda pácha genocídu na čečenskej a dagestanskej národnosti, pričom v tejto oblasti sa nezachovávajú základné práva a slobody. Uviedol, že aj on je dagestanského pôvodu a pre svoju príslušnosť k tejto národnosti sa neustále obáva o svoj život a z toho dôvodu nemôže a nechce žiť v krajine svojho pôvodu. Ďalej uviedol, že na území SR chce žiť aj za účelom zlúčenia rodiny, nakoľko jeho matka žije na Slovensku už viac ako 11 rokov, má povolenie na pobyt, je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti (bytu), kde trvalo žije a je aj dostatočne finančne spôsobilá zabezpečiť po tejto stránke žalobcu. Žalobca zdôraznil, že i on sám je dostatočne spôsobilý aby financoval svoj pobyt na území SR. Navyše je jediné dieťa svojej matky a sú k sebe veľmi citovo naviazaní. Taktiež zo zdravotného hľadiska nie je jeho matka príliš v poriadku a preto by chcel s ňou zlúčiť rodinu a viesť tu rodinný život spolu a byť jej nablízku v čase choroby a staroby. Uviedol, že na území SR chce zotrvať aj z toho dôvodu, že si chce usporiadať svoje rodinné vzťahy, keďže je so svojou manželkou v rozvodovom konaní, ktoré sa vedie pred Okresným súdom Bratislava V. Žalobca chce byť prítomný na prerokovaní jeho veci a chce uplatniť svoje právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Žalobca napokon uviedol, že na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava V prebieha voči jeho osobe trestné stíhanie pre trestný čin vydierania. Trval na tom, že sa nedopustil trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu. Pokiaľ by nemohol zotrvať na území SR, bude mu bránené v uplatňovaní jeho základných práv a slobôd, pretože má právo byť prítomný na prerokovaní jeho veci, rovnako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v trestnom konaní. Zároveň jeho prítomnosť umožní rýchlejšie a spravodlivejšie rozhodnutie v danej trestnej veci. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomne dňa 25.10.2010. Zotrval na svojom doterajšom právnom názore a žalobu žiadal zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca bol dňa 23.04.2010 o 15:00 hod. zadržaný v Bratislave, nakoľko bol podozrivý zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Následne bol eskortovaný na Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V. Dňa 24.04.2010 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V príkazom podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku prikázal prepustenie obvineného žalobcu zo zadržania na slobodu, nakoľko zadovážené dôkazy nepostačovali k podaniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Žalobca nedisponoval platným cestovným dokladom a nevedel preukázať oprávnenosť pobytu na území SR. Vzniklo podozrenie, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Dňa 24.04.2010 bola so žalobcom na Oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku, v ktorej žalobca využil svoje právo nevypovedať. Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava preverovaním zistilo, že žalobca mal v roku 2009 v Českej republike udelené dvakrát turistické víza typu C v termínoch od 17.05.2009 do 31.05.2009 a od 16.06.2009 do 16.09.2009. Preverovaním bolo tiež zistené, že žalobca nemal, ani v minulosti ani v čase preverovania, povolený trvalý pobyt v Českej republike. Následne bolo dňa 25.04.2010 vydané prvostupňovým orgánom rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu. Toto rozhodnutie bolo potvrdené žalovaným. Žalobné námietky žalobcu považoval žalovaný za neopodstatnené. Tvrdenie, že žalobca a jeho rodina sú ohrození Ruskou mafiou, nepovažoval za skutočnosť zakladajúcu prekážku administratívneho vyhostenia. Skutočnosť, že na žalobcovi je ako na príslušníkovi dagestanskej národnosti páchaná genocída nepovažoval za pravdivé. Skutočnosť, že žalobca bol absolventom policajnej akadémie v X. a vyštudoval právo preukazuje, že nemohol byť perzekvovaný. Žalovaný mal za to, že nie je nutné preukazovať skutočnosť, že absolvovanie takejto inštitúcie je pomerne náročné. Ani to však nezaručuje, že absolvent Policajnej akadémie prejde ďalším výberom a bude prijatý ako príslušník do Útvaru boja proti omamným látkam. Žalovaný zdôraznil, že X. federácia je demokratickým federatívnym štátom a táto skutočnosť nebola spochybnená žiadnym nezávislým medzinárodným subjektom (napr. OSN). Je tiež nutné si uvedomiť, že v prípade X. federácie sa jedná o suverénny štát s rozlohou 17 098 242 km2 a z toho B. republika zaberá približne 0,294 % z celkovej rozlohy. Žalobca sám uvádzal, že je nutné zásadne rozlišovať situáciu v moskovskej oblasti a v B.. Z uvedeného je evidentné, že žalobca pripúšťa, že jeho bezpečnosť nie je v inej časti Ruskej federácie ohrozená. Ďalej uviedol, že sám žalobca počas konania o administratívnom vyhostení uvádzal, že má trvalý pobyt na adrese D. XX, S., S. kraj, X. federácia, pričom S. kraj je jedným z krajov X. federácie a nie je súčasťou B. republiky, teda oblasti, ktorá bola uvádzaná v žalobe a v správe P. za ľudské práva. Žalovaný označil tvrdenia žalobcu za plné rozporov a v žiadnom prípade nevyvracajúce skutkový stav zistený správnymi orgánmi. Dodal, že žalobca už v minulosti opakovane konal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami platnými na území SR a bol dňa 13.03.2003 administratívne vyhostený z územia SR do 13.03.2006. Dňa 01.08.2005 bol opakovane administratívne vyhostený rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ v Bratislave č.p.: PPZ-223-5/OCP-BA-AV/2005 zo dňa 01.08.2005, pričom mu bol predĺžený zákaz vstupu na území SR do 13.03.2009. Pokiaľ ide o žalobcove tvrdenia týkajúce sa jeho matky, žalovaný uviedol, že táto sa zdržiava od roku 2000 mimo domovskej krajiny z dôvodu uzatvorenia manželstva so štátnym príslušníkom SR. V súčasnosti matka žalobcu má vydané ďalšie povolenie na trvalý pobyt na území SR. V prípade, ak by bol medzi žalobcom a jeho matkou skutočne taký vzťah ako uvádza, nie je žalovanému jasná skutočnosť, prečo si pobyt na území SR doteraz nelegalizoval, ale chcel tak vykonať až po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení. K žalobcom uvádzanému článku 8 Dohovoru žalovaný uviedol, že keďže matka žalobcu žije na území SR spolu s manželom, nie je pravdou, že by na území SR žila sama a preto by žalobca s ňou chcel žiť ako jej opora. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že prekážkou vyhostenia bolo i prebiehajúce rozvodové konanie a trestné stíhanie. Svoje práva vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR môže žalobca realizovať aj mimo územia SR, pričom sa môže obhajovať sám, alebo si slobodne zvoliť právneho zástupcu. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby boli v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. V administratívnom spise žalovaného sa okrem rozhodnutia vydaného prvostupňovým správnym orgánom a žalovaným nachádza zápisnica o podaní vysvetlenia zo dňa 24.04.2010, správa veľvyslanca Švajčiarska, že žalobcovi nebolo vydané švajčiarske vízum, správa o trvalom pobyte žalobcu (S.) od Veľvyslanectva SR v A., správa Prezídia PZ, že žalobca je osobou záujmovou s kriminálnou minulosťou a odpis registra trestov žalobcu s tromi trestnými záznamami. Rozhodnutia vydané vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu vydané prvostupňovým orgánom i žalovaným boli odôvodnené obdobne ako vyjadrenie k žalobe. Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak 1. vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia, 2. odmieta hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, 3. zdržiava sa na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a koná v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou alebo s rozhodnutím vlády Slovenskej republiky, 4. uvedie v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, 5. zistí, že účel, na ktorý bolo cudzincovi udelené povolenie na prechodný pobyt, zanikol a že cudzinec túto skutočnosť neoznámil policajnému útvaru, 6. marí výkon rozhodnutia štátneho orgánu alebo 7. iným spôsobom závažne poruší alebo opakovane porušuje všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu23b) alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade, keď cudzinec vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia, alebo sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia, policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť mu zákaz vstupu. Zákaz vstupu sa určuje do piatich rokov, najmenej však na jeden rok. Uvedený predpis umožňuje správnemu orgánu pre uvedený postup voľnú úvahu (diskrečná právomoc). Znamená to, že sa ponecháva správnemu orgánu možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije oprávnenie dané mu zákonom. V týchto prípadoch správny orgán skúma, či existujú dôvody na administratívne vyhostenie ustanovené zákonom a či existuje prekážka vyhostenia (§ 58). Po preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákona platného a účinného v čase rozhodnom pre konanie. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Nemal cestovný pas, ani povolenie príslušných orgánov Slovenskej republiky. V krajine pôvodu štátu žalobcovi nebol uložený trest smrti a nie je ani predpoklad, že mu takýto trest môže byť uložený. Žalobca namietal, že , že do krajiny svojho pôvodu sa nemôže a nechce vrátiť, pretože v tejto krajine má stále pretrvávajúcu obavu o jeho život a v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe bezprávia. Svoju námietku podoprel tvrdením, že ako bývalému príslušníkovi protidrogovej jednotky, po odhalení jeho identity, sa príslušníci ruskej drogovej mafie vyhrážali jemu a jeho rodine zabitím. Toto svoje tvrdenie však žalobca pred správnymi orgánmi nepodložil žiadnym právne relevantným dôkazom. Pri posudzovaní prekážok administratívneho vyhostenia nebolo možné vychádzať len z tvrdenia žalobcu a jeho jednostranných pocitov. Ďalej žalobca obavu o svoj život odôvodnil tým, že je dagestanskej národnosti, že vláda Ruskej federácie pácha genocídu na čečenskej a dagestanskej národnosti, pričom v dagestanskej oblasti, na rozdiel od moskovskej oblasti, sa nezachovávajú základné práva a slobody. Taktiež toto tvrdenie súd nepovažoval za opodstatnené. Ako žalovaný správne uviedol vo svojom rozhodnutí a vo vyjadrení k žalobe, už samotná skutočnosť, že žalobcovi bolo umožnené vyštudovať policajnú akadémiu a stal sa príslušníkom Útvaru boja proti omamným látkam, vyvracia tvrdenie o diskriminácii žalobcu pre jeho národnostný pôvod. B. oblasť X. federácie tvorí len 0,3 % územia štátu, ktorý je všeobecne považovaný za demokratický, dodržiavajúci základné práva a slobody. Mimo to, žalobca počas konania o administratívnom vyhostení uviedol, že má trvalý pobyt v Stavropoľskom kraji X. federácie, ktorý nie je súčasťou B. republiky. V štáte (krajine) pôvodu, do ktorej bol žalobca administratívne vyhostený, nie je ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Preto súd v tomto ohľade nevidel prekážku administratívneho vyhostenia a nepovažoval žalobcom vznesenú námietku za opodstatnenú. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že na území Slovenskej republiky chce žiť za účelom spojenia rodiny, že chce žiť spolu so svojou matkou, ktorej je jediným synom a chce jej byť na blízku a byť jej oporou (v nie práve najlepšom zdravotnom stave), súd túto námietku nepovažoval za prekážku brániacu administratívnemu vyhosteniu. Žalovaný mal v konaní za preukázané, že matka žalobcu od roku 2000 žije na území Slovenskej republiky so svojim manželom, občanom Slovenskej republiky, s ktorým vedie spoločnú domácnosť. Žalobcom deklarovanému úmyslu, byť svojej matke oporou, odporuje to, že sa svoj pobyt na území Slovenskej republiky nesnažil zlegalizovať, ale chcel tak vykonať až po začatí konania o administratívnom vyhostení. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o potrebe aplikovať pre tento prípad článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na to, že žalobcova matka nežije sama a nie je odkázaná na žalobcovu starostlivosť, nepovažoval súd námietku žalobcu za opodstatnenú. Súd nepovažoval za opodstatnené ani námietky žalobcu týkajúce sa potreby jeho zotrvania na území Slovenskej republiky z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania o rozvod manželstva žalobcu a z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania žalobcu. Uvedené skutočnosti nie sú prekážkou vyhostenia. Neprítomnosť žalobcu na území Slovenskej republiky z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia nie je v konflikte s ústavne garantovaným právom, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti. Svoje práva môže žalobca realizovať aj mimo územia SR. Môže vypovedať pred príslušným dožiadaným orgánom Ruskej federácie. Jeho neprítomnosť na území Slovenskej republiky nemôže byť prekážkou tomu, aby sa oboznámil so všetkými dôkazmi zadováženými v konaní o rozvode, či v trestnom konaní a mohol sa k nim vyjadriť. Žalobcovi v uvedených konaniach nebude bránené konať. Môže tak robiť sám, alebo prostredníctvom zástupcu. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, tento po právnej stránke správne posúdil a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili. Keďže napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie tohto rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovanému v danom prípade podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania nepatrí. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajskom súde v Bratislave, písomne, dvojmo. Odvolanie má mať náležitosti uvedené v ust. § 205 O.s.p.