Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/137/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200665 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200665.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Privatbanka, a.s., IČO: 31 634 419, Einsteinova 25, Bratislava, zastúpený: Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-3/2012 zo dňa 25.01.2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-3/2012 zo dňa 25.01.2012, ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky Finančnej polície, č. PPZ-BOK-FP- II-28-011/2011 zo dňa 18.11.2011, z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66 € na súdnom poplatku za žalobu a v sume 633,85 € na trovách právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.01.2012 bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané dňa 18.11.2011 Ministerstvom vnútra SR, Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskou jednotkou Finančnej polície (ďalej aj ako „Finančná spravodajská jednotka“ alebo aj ako „SJFP“), ktorým bola žalobcovi uložená podľa § 33 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pre legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 297/2008 Z.z.“ alebo ako „zákon“) pokuta vo výške 15.000 € za nesplnenie: a) povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. d/ zákona, ktoré spočívalo v tom, že žalobca, ktorý bol v období od 01.01.2009 do 07.03.2011 zaradený medzi povinné osoby podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona, v kontrolovanom období od 01.01.2009 do 07.03.2011, pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona v žiadnom z kontrolovaných prípadov pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu pôvod finančných prostriedkov v hodnote do 15.000 €, b) povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 zákona, ktoré spočívalo v tom, že žalobca v 248 zadokumentovaných prípadoch (zoznam tvorí prílohu č. 1 rozhodnutia z 18.11.2011, kópie dokumentov tvoria prílohu č. 5 záznamu č. PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 zo dňa 11.03.2011), v čo najväčšej možnej miere nepreskúmal účel týchto obchodov a zároveň podľa § 14 ods. 3 zákona o účele uvedených obchodov nevyhotovil písomný záznam, c) povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, ktoré spočívalo v tom, že pri vykonanej kontrole nebolo možné zistiť, na základe čoho bolo týchto 248 obchodných prípadov uvedených v písm. b/ výroku tohto rozhodnutia posúdených ako obvyklých, pričom z posudzovania uvedených obchodov účastník konania nevypracoval žiadne písomné záznamy, d) povinnosti ustanovenej v § 17 ods. 1, ktoré spočívalo v tom, že v prípade klienta „Pohoda seniorov, n.o.“ z 25.06.2010 žalobca mal identifikovanú obchodnú operáciu posúdiť ako neobvyklú a následne ju ako neobvyklú obchodnú operáciu ohlásiť bez zbytočného odkladu finančnej spravodajskej jednotke a taktiež v tom, že žalobca v 4 zadokumentovaných obchodných prípadoch spoločností: Viltara LCC, Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore Corporation BHC, neohlásil finančnej spravodajskej jednotke ukončenie obchodného vzťahu podľa § 15 písm. a/ zákona ako neobvyklú obchodnú operáciu, nakoľko žalobca v uvedených prípadoch nemohol vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta. Žalobca namietal, že rozhodnutie o rozklade vydala neoprávnená osoba. Poukázal na § 61 ods. 2 veta prvá správneho poriadku, podľa ktorého o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Podľa názoru žalobcu právomoc vedúceho ústredného orgánu štátnej správy rozhodovať o rozklade nemožno delegovať na inú osobu a taktiež vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je oprávnený sa pri tejto činnosti nechať zastúpiť inou osobou. Taktiež vedúci ústredného orgánu štátnej správy sa nemôže nechať zastúpiť ani pri podpisovaní rozhodnutia o rozklade, pretože podpis rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovania o rozklade, ktoré celé prináleží výlučne vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy. V prípade, ak iná osoba ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy vydá (podpíše) rozhodnutie o rozklade, tak takéto rozhodnutie je nezákonné pre porušenia ustanovení o funkčnej príslušnosti a znamená zásah do práva účastníka správneho konania. V predmetnom prípade rozhodnutie o rozklade nebolo vydané (podpísané) ministrom vnútra SR (v čase vydania rozhodnutia ním bol Daniel Lipšic) ako vedúcim ministerstva vnútra, ale štátnym tajomníkom ministerstva (v danom čase ním bol Maroš Žilinka). Rozhodnutie o rozklade podpísané štátnym tajomníkom žalovaného bolo podľa žalobcu porušením ust. § 61 ods. 2 správneho poriadku a ustanovenia o funkčnej príslušnosti a z toho dôvodu je rozhodnutie žalovaného nezákonné. Pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného, v ktorom sa žalobcovi vytýka porušenie § 10 ods. 1 písm. d/ zákona, pretože ako povinná osoba v kontrolovanom období pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona v žiadnom z kontrolovaných prípadov pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval, závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu, pôvod finančných prostriedkov v hodnote do 15.000 €, podľa názoru žalobcu je rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné, pretože vo výroku absentuje miestne, časové a vecné vymedzenie skutku. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo správnej aplikácie zákona, ak dospel k záveru, že žalobca má podľa zákona povinnosť preukazovať plnenie akýchkoľvek povinností podľa zákona vždy písomne. Skutočnosť, že žalovaný ako aj SJFP posudzovali v rámci kontroly len písomné interné oznámenia, ktorých hodnota prevyšuje 15.000 €, nepreukazuje, že by tak žalobca nerobil aj v iných prípadoch (t.j., že by v iných prípadoch pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu pôvod finančných prostriedkov). Podľa žalobcu z administratívneho spisu nijako nevyplýva, či SJFP pri kontrole skúmala, či vôbec a koľko klientských operácií žalobca realizuje pod túto hodnotu a či naozaj žalobca túto povinnosť neplní. Z rozhodnutia o rozklade nevyplýva, že by žalovaný alebo SJFP v tejto veci uskutočnili v rámci správneho konania akékoľvek dokazovanie. Záver rozhodnutí vychádza len z predpokladu, že keďže v rámci kontroly predložil žalobca len interné oznámenia, ktoré sa týkajú len obchodov s kontrolou nad 15.000 €, takže do tejto hodnoty si žalobca povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm. d/ zákona neplnil. Túto skutočnosť žalobca poprel a tvrdil, že ani žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa s touto otázkou nijako nevysporiadali a vychádzali len z určitého, ničím však nepodloženého predpokladu, ktorý však nevyplýva zo žiadneho dôkazu, ktorý by zdôvodňoval konštatovanie takéhoto porušenia. Podľa žalobcu takýto záver nemôže vyplynúť ani z dokumentu „Záznam zo začatia kontroly“ č. PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 a ani z údajov poskytnutých Ing. Milanom Čerešňom a Ing. Ladislavom Kollerom, pretože títo zastupovali žalobcu pri kontrole na základe plnomocenstva, nevypovedali ako svedkovia a teda ich výpoveď nemôže byť použitá ako dôkaz v zmysle správneho poriadku. Žalobca namietal rozpor medzi prvostupňovým a druhostupňovým rozhodnutím, keď v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa uvádza, že žalobca pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona v jednom prípade pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval...., zatiaľ čo v druhostupňovom rozhodnutí sa uvádza, že žalobca pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona ani v jednom prípade pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval..., z čoho nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, či tento záver mal vyplynúť z posúdenia jedného prípadu alebo z neurčitého počtu obchodných operácií. K povinnosti podľa § 10 ods. 1 písm. d/ zákona žalobca uviedol, že jednotlivé obchody sú monitorované priebežne pomocou bankového informačného systému AXA (história operácií na účte) zamestnancom pobočky pri každej operácii, pričom zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov je vykonávané povinnou osobu (žalobcom) pri uzatváraní obchodného vzťahu (t.j. je zrejmé, že sa tak robilo v každom jednom prípade). Podľa žalobcu je výrok rozhodnutia o rozklade ako aj prvostupňového rozhodnutia vo vyššie uvedenej časti nepreskúmateľný, pretože je neurčitý. Z odôvodnenia rozhodnutia o rozklade alebo prvostupňového rozhodnutia je nepochybné, že zdôvodnenie tejto časti výroku rozhodnutí nie je možné oprieť o žiadne dokazovanie. Ďalej žalobca poukázal na to, že mal v Programe vlastnej činnosti banky zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu, účinnom od 31.12.2010 (vydaný vo forme Pokynu banky č. 44/2010 - definovaný v Rozhodnutiach ako Program), ako aj v Programe vlastnej činnosti banky zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu účinnom od 01.01.2009 (vydaný vo forme Pokynu banky č. 1/2009 - definovaný v Rozhodnutiach ako Program 1), v čl. VI osobitne upravenú časť nazvanú ako spôsob hodnotenia riadenia rizík. Z ustanovení uvedeného článku jasne vyplýva, že žalobca si túto povinnosť splnil. Poznamenal, že pri posudzovaní obchodov príslušný zamestnanec žalobcu vyhodnocuje informácie, ktoré získa od klienta aj z hľadiska rizík legalizácie. U žalobcu bol systém nastavený prevažne tak, že jednotliví klienti sú pridelení určitému konkrétnemu zamestnancovi, ktorý dôkladne svojich klientov pozná, ako aj ich obchodné a podnikateľské aktivity. Je síce pravdou, že žalobca nevytváral žiadne rizikové profily klientov, ale je nepopierateľne zjavné, že u žalobcu boli jednoznačne stanovené kritériá pre vyhodnocovanie rizika. Okrem toho žalobca v konaní uviedol (v odpovedi na otázku č. 1,4 Záznamu o začatí kontroly č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011 zo dňa 07.03.2011) konkrétne príklady, kedy sú klienti automaticky zaradení do skupiny s vyšším rizikom. Žalovaný a ani prvostupňový správny orgán sa touto otázkou nijako nezaoberali a len čisto účelovo, bez možnosti následného preskúmania, vyvodili záver spočívajúci v konštatovaní tohto porušenia, hoci zo samotného administratívneho spisu vyplýva, že tomu tak nebolo. Žalobcom v čl. VI Programu ako aj Programu 1 upravený spôsob hodnotenia riadenia rizík, ktorý bol a je v praxi žalobcu uplatňovaný, bol spracovaný v súlade s § 20 ods. 2 písm. c/ zákona. Tým, že sa u žalobcu posudzoval rizikový stupeň vo vzťahu ku každému konkrétnemu klientovi (toto jasne vyplýva aj z administratívneho spisu), je takéto posudzovanie konaním, ktoré je v súlade s § 10 ods. 4 zákona. Toto ustanovenie zákona navyše neukladá žalobcovi povinnosť vytvoriť určité formálne zovšeobecnené formy rizikových stupňov, ale požaduje len to, aby sa rizikovosť posudzovala v závislosti od klienta, čo bolo podľa názoru žalobcu z jeho strany splnené. Pokiaľ ide o v rozhodnutí žalovaného vytýkané porušenie § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona, žalobca uviedol, že v tejto časti je výrok opäť nepreskúmateľný. Žalobcovi nie je zrejmé, akým spôsobom mal plniť túto povinnosť, t.j. aké konkrétne úkony mali správne orgány na mysli, keď požadovali, aby žalobca splnil povinnosť v čo najväčšej miere preskúmať účel obchodných prípadov. Žalobca poukázal na to, že z Programu 1 ako z Programu jednoznačne vyplýva, že zamestnanci žalobcu museli zisťovať účel. Táto skutočnosť pri najmenšom vyplýva z bodov 5.2 písm. b/, 5.3 písm. c/, 6.2 písm. g/, 6.3 písm. c/, 7.3 písm. d/, 9.11 ako aj 10.1. Žalobca namietal, že tvrdenia uvedené v rozhodnutiach oboch stupňov si navzájom protirečia, keď v nich žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán na jednej strane priznávajú, že zamestnanci vyhotovovali písomné hlásenia, ale na druhej strane dôvodili, že neboli vyhotovované písomné záznamy podľa § 14 ods. 3 zákona. Správne orgány sa nevysporiadali s otázkou, prečo interné hlásenia zamestnancov žalobcu nemôžu byť považované za písomné záznamy podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona. Podľa názoru žalobcu tieto záznamy plnia ten istý účel, ako vyplýva z § 14 ods. 3 zákona. Ďalej žalobca namietal, že v odôvodnení dotknutej časti výroku sa uvádza, že zamestnanci žalobcu plnili povinnosť podľa bodu 10.1 Programu. Program však bol účinný až od 31.12.2010, pritom tento argument sa vzťahuje na údajných 248 zadokumentovaných obchodných prípadov, ktoré však všetky boli z roku 2009. Rovnako zmätočný je aj odkaz na Program v nasledujúcom odseku, keď žalovaný v rozhodnutí uvádza, že údajne v žiadnom ustanovení Programu nie je zakotvená povinnosť ustanovená v § 14 ods. 3 zákona. Preto to žalobca nemohol považovať za chybu v písaní, pretože v nasledujúcom odseku je už odkaz na Program 1, t.j. ten program, ktorý sa ako jediný mohol vzťahovať na 248 zadokumentovaných obchodných prípadov, pretože jedine ten bol v čase vykonania predmetných obchodov účinný (v uvedenom odseku sa odkazuje na body 8.2, 9.7 ako aj 9.3 Programu 1). Žalobca ďalej uviedol, že skutočnosť, že u neho bola povinnosť vyhotovovať hlásenia, resp. informácie písomne stanovené, vyplýva nepochybne z bodov 9.3, 9.5 a 9.8 Programu 1 ako aj Programu. Žalobca si túto povinnosť v priebehu roku 2009 (t.j. v období, do ktorého spadá všetkých 248 obchodných prípadov) v dostatočnej miere plnil a obchodom, ktoré mali skutočne prvky zložitosti, nezvyčajnú povahu alebo nemali známy ekonomický a právny účel, u žalobcu venovala náležitú pozornosť aj pracovná skupina, ktorá vyhotovovala zo svojich zasadnutí písomné záznamy. Ani žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach s touto skutočnosťou nevysporiadali, dokonca z administratívneho spisu je zrejmé, že túto skutočnosť ani neskúmali. Žalobca nesúhlasil ani so záverom správnych orgánov, že sa mal dopustiť porušenia § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, keď bolo konštatované, že pri vykonanej kontrole nebolo možné zistiť, na základe čoho bolo 248 obchodných prípadov posúdených ako obvyklých, pričom z posudzovania uvedených obchodov žalobca nevypracoval žiadne písomné záznamy. Podľa žalobcu z § 20 zákona mu nevyplýva povinnosť vypracovávať písomné záznamy a táto povinnosť by mohla žalobcovi vyplývať z § 14 ods. 3 zákona. Ustanovenie § 20 zákona žalobcovi ukladá len povinnosť mať vypracovaný program a tento program aj následne aktualizovať. Túto povinnosť žalobca splnil a preukázal pri kontrole. Okrem toho sa týmto ustanovením ukladá žalobcovi aj povinnosť zabezpečiť odbornú prípravu zamestnancov najmenej raz za kalendárny rok, vždy pred zaradením zamestnanca na prácu a všetkým zamestnancom zabezpečiť prístup k programu. Aj splnenie tejto povinnosti žalobca preukázal. Vytýkané porušenie zákona podľa žalobcu nekorešponduje s právnym odôvodnením. Skutočnosť, že žalobca mal porušiť svoju povinnosť tým, že nevypracoval žiadne písomné záznamy, nie je možné vyvodiť z § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, ktorý takúto povinnosť žalobcovi neukladá. Nesprávna je potom aj celková aplikácia § 30 ods. 3 zákona, ak z tohto ustanovenia správne orgány vyvodzujú povinnosť povinných osôb poskytovať SJFP na požiadanie akékoľvek informácie a písomné doklady za obdobie predchádzajúcich 5 rokov; toto ustanovenie výslovne špecifikuje túto povinnosť len vo vzťahu k plneniu povinnosti podľa § 20 zákona, t.j. na základe § 30 ods. 3 zákona je správny orgán len oprávnený domáhať sa predloženia programu, jeho aktualizácie, či tento program obsahuje podstatné náležitosti uvedené v ods. 2 a predloženie dokladov a informácií o plnení povinnosti zabezpečovať odbornú prípravu zamestnancov a zabezpečovať nepretržitý prístup k programu. Uvedená časť výroku teda podľa žalobcu trpí prinajmenšom tou vadou, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vec nesprávne právne posúdili. Žalobca namietal aj odôvodnenie týkajúce sa porušenia hore uvedenej povinnosti tým, že žalobca ako povinná osoba nemal v Programe 1 ani v Programe špecifikovanú zásadu „Poznaj svojho klienta“, ktorú si stanovil uplatňovať, ako aj presne stanovené formy NOO, nemohol podľa postupu uvedeného v bode 9.7 Programu 1 (resp. bodu 9.5 Programu) posudzovať obvyklosť, resp. neobvyklosť pripravovaných alebo vykonávaných obchodov a tým zisťovať možnosť vzniku neobvyklej obchodnej operácie, ktoré bol následne povinný ohlasovať SJFP. Podľa žalobcu takéto tvrdenie nemá oporu vo výsledkoch kontroly a nie je pravdivý záver, že žalobca nemal v uvedených programoch vymedzené formy neobvyklej obchodnej operácie (tieto boli špecifikované v čl. 5). To, že žalobca svoju povinnosť v tomto smere plnil, potvrdzujú aj záznamy vykonané správnym orgánom, ktoré sú zaradené aj v administratívnom spise a to pri jednotlivých bodoch 9.7 Programu 1, resp. 9.5 Programu, kde sa uvádza, že „posudzujú, ale nevedú záznamy“. Žalobca podotkol, že uvedené ustanovenia kladú na zamestnancov žalobcu povinnosť posudzovať finančné operácie podľa tejto zásady, čo bolo zamestnancami potvrdené aj počas kontroly, t.j. že tak postupujú. Povinnosť vypracovávať písomné záznamy ku každej osobnej operácii nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona, preto nie je ani možné vo všeobecnosti vyvodzovať akékoľvek právne závery, že žalobca si túto povinnosť neplnil vo všeobecnosti, keďže vo všeobecnosti takúto povinnosť ani nemal. Bolo teda na SJFP a žalovanom, aby v rozhodnutiach riadne vymedzili, v ktorých konkrétnych prípadoch malo dôjsť k takémuto porušeniu. Toto však z rozhodnutí správnych orgánov podľa žalobcu nevyplýva. Žalobca namietal aj záver správnych orgánov, že porušil § 17 ods. 1 zákona, keď neohlásil neobvyklú obchodnú operáciu v prípade klienta „Pohoda seniorov n.o.“ zo dňa 25.06.2010. Žalobca uviedol, že v tejto časti je výrok nepreskúmateľný pre absenciu miestneho, časového a vecného vymedzenia skutku. Žalobca v konaní dostatočne uviedol dôvod, prečo túto obchodnú operáciu vyhodnotil ako obvyklú. Účel, ktorý v tejto súvislosti zisťoval pri súčasnom aplikovaní zásady „Poznaj svojho klienta“, nevykazoval žiadne znaky neobvyklosti v zmysle zákona. To, že formálne by táto operácia zodpovedala nejakej forme neobvyklej obchodnej operácii podľa bodov 5.2 alebo 5.3 Programu, sama o sebe nezakladá povinnosť žalobcu túto operáciu vyhodnotiť ako neobvyklú tak, ako sa to uvádza v napadnutom rozhodnutí. Ani v jednom z rozhodnutí sa správne orgány nevysporiadali s otázkou, v čom konkrétnom má byť v danom prípade znak neobvyklosti, čo robí také rozhodnutie nepreskúmateľným. Vyvodzovať záver len z toho, že to zodpovedá jednej z foriem neobvyklej obchodnej operácii (nejako nešpecifikovanej), samo o sebe nezakladá podľa zákona povinnosť žalobcu obchod posúdiť ako neobvyklý. V zmysle § 10 ods. 4 zákona pri takomto posudzovaní je potrebné vziať do úvahy aj iné okolnosti, vrátane osoby klienta, teda zásada „Poznaj svojho klienta“ hrá pri posudzovaní obchodu ako neobvyklej obchodnej operácie zásadnú úlohu. Keďže žalobca v danom prípade tak aj urobil, splnil svoju povinnosť podľa zákona a nemal povinnosť oznámiť tento obchod ako neobvyklú obchodnú operáciu podľa § 17 ods. 1 zákona, t.j. vytýkanú povinnosť neporušil. Pokiaľ ide o neohlásenie ukončenia obchodného vzťahu podľa § 15 písm. a/ zákona ako neobvyklej obchodnej operácie v štyroch zadokumentovaných obchodných prípadoch spoločností Viltara LCC, Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore Corporation BHC žalobca uviedol, že v tejto časti pre absentujúce miestne časové a vecné vymedzenie skutku je výrok rozhodnutia nepreskúmateľný. Zároveň poukázal na § 15 a § 17 ods. 1 druhá veta zákona a uviedol, že povinnosť podľa § 17 ods. 1 zákona sa nevzťahuje na všetky prípady, ktoré vymedzuje § 15 zákona, ale len na prípad, ak dôjde k odmietnutiu vykonať požadovanú obchodnú operáciu. Len v tomto prípade zákon ukladá žalobcovi povinnosť ohlásiť túto skutočnosť SJFP. Z uvedeného je možné vyvodiť záver aj negatívne, t.j. že žalobcovi sa táto povinnosť neukladá v ostatných prípadoch, ktoré sú vymedzené v § 15, t.j. nie je povinný ohlásiť odmietnutie uzavretia obchodného vzťahu a ukončenie obchodného vzťahu. Ak by zákonodarca chcel spojiť povinnosť podľa § 17 ods. 1 zákona aj s týmito prípadmi, formulácia ustanovenia § 17 ods. 1 zákona by musela znieť inak. Navyše, v zmysle § 17 ods. 1 druhá veta zákona sa na vznik povinnosti vyžaduje aj naplnenie ďalšieho predpokladu, a to, že vykonanie obchodnej operácie, ktorá musí byť odmietnutá, sa požaduje. V prípade štyroch vytknutých prípadoch nebol naplnený ani jeden z predpokladov ustanovený v § 17 ods. 1 zákona, pretože išlo o ukončenie obchodného vzťahu a nie o odmietnutie vykonania požadovaného obchodu. Navyše, išlo o ukončenie obchodného vzťahu v súlade so zákonom a to podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka. Len samotná skutočnosť, že došlo k ukončeniu obchodného vzťahu, nezakladá stav, že každú takúto skutočnosť je potrebné kvalifikovať ako neobvyklú obchodnú operáciu, ktorú je potrebné ohlásiť SJFP. Uvedená povinnosť nevyplýva ani z § 10 ods. 1 zákona, na ktorý sa rozhodnutia odvolávajú. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutí v časti uloženej pokuty. Tieto konštatovali nedostatky a s tým súvisiace porušenia zákona v činnosti žalobcu rozdelené do 4 skupín - porušenie § 10 ods. 1 písm. d/, porušenie § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona, porušenie § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona a napokon porušenie § 17 ods. 1 zákona. Podľa názoru žalobcu bolo potrebné určiť výšku pokuty pre každé jedno nezávislé porušenie právneho predpisu a v rozhodnutí mali byť uvedené pokuty aj ich výška za každé jedno porušenie. V dôsledku neurčenia výšky pokuty za každé jedno z porušení zákona, ako aj neurčenia zákonného ustanovenia, na základe ktorého a v akej výške bola podľa tohto ustanovenia za každé jedno porušenie určená pokuta, sú rozhodnutia prvostupňové ako aj žalobou napadnuté, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, teda sú nezákonné. Taktiež žalobca poukázal na znenie § 33 ods. 3 zákona, podľa ktorého pri určovaní výšky pokuty finančná spravodajská jednotka prihliada na závažnosť, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania a prípadne opakované neplnenie alebo porušovanie povinností ustanovených zákonom. Podľa názoru žalobcu správne orgány svoju povinnosť odôvodniť výšku pokuty z uvedených hľadísk nesplnili. Žalobca nesúhlasil, že aspekt závažnosti bol založený na skutočnosti, že žalobca je bankou a že z doterajšej praxe SJFP vyplýva, že banky sú najčastejšie zneužívané zo strany potenciálnych páchateľov. Je nezlučiteľné so zákonom, aby sa pri ukladaní pokuty vopred hľadelo na osobu, ktorá je sankcionovaná, ako na vinnú, resp., aby jej osobný status (banka) bol pre ňu priťažujúcou skutočnosťou. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo v podstate pretransformované aj do žalobou napadnutého rozhodnutia, sa uvádza, že naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu vyplýva z toho, že žalobca nezisťoval účel obchodov podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, nezisťoval dôvod obvyklosti obchodov pri ich posudzovaní podľa § 14 ods. 1 zákona a nezisťoval pôvod finančných prostriedkov do hodnoty 15.000 € a že udržiaval protiprávny stav po dlhšiu dobu. Z výrokovej časti rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že pokuta sa žalobcovi uložila aj za iné porušenie zákona. Preto je toto zdôvodnenie nedostatočné a nepreskúmateľné. Žalobca namietal, že správny orgán uložil žalobcovi pokutu s ohľadom na aspekt preventívneho pôsobenia zákona, pričom podľa žalobcu takýto aspekt z ustanovenia § 33 ods. 3 zákona nevyplýva. Žalobca taktiež nepovažuje za dostatočné, ak je výška pokuty odôvodnená len odkazom na zákonné ustanovenia. Žalobca namietal tiež procesné nedostatky konania správnych orgánov. Prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu priamo v upovedomení o začatí správneho konania zo dňa 07.10.2011, aby sa do 7 dní odo dňa doručenia tohto upovedomenia vyjadril k začatiu správneho konania. Urobil to však rýdzo formálne, keďže sa tak stalo až pri prvom úkone v správnom konaní. Týmto správny orgán nedal možnosť, aby sa žalobca mohol riadne oboznámiť s podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a k spôsobom jeho zistenia. Navyše to nasvedčuje aj tomu, že správny orgán nemal v úmysle vykonať dokazovanie, t.j. už vopred bol rozhodnutý postupovať v rozpore so zákonom. Zo strany prvostupňového správneho orgánu došlo k porušeniu § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku, pretože žalobca nebol vyzvaný na predloženie dôkazov týkajúcich sa preukázania/popretia oprávnenosti / pravdivosti tvrdení prvostupňového orgánu. Vo vyjadrení k upovedomeniu o začatí správneho konania zo dňa 25.10.2011 žalobca spochybnil závery SJFP uvedené v upovedomení, napriek tomu správny orgán bez ďalšieho pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Žalobca mal za to, že zistenie skutkového stavu prvostupňovým správnym orgánom je nedostatočné na riadne posúdenie veci. Podľa názoru žalobcu je len logické, že ak sa správne konanie začína, správny orgán len začína zisťovať skutočný stav veci a podklady pre vydanie správneho rozhodnutia. Vždy však musí postupovať procesne korektným spôsobom, t.j. v zásade s dokazovaním. Musí byť daná skutočná, nie formálna možnosť účastníkovi, aby sa po oboznámení s predbežným podkladom pre vydanie rozhodnutia rozhodol, či bude navrhovať dôkazy alebo nie. Až následne je možné adresovať poslednú výzvu pred vydaním rozhodnutia, aby urobil záverečné vyjadrenia k veci v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku. Správny orgán sa ustanoveniami § 32 a 33 správneho poriadku neriadil, preto porušil zákon a zaťažil tak správne konania a napadnuté rozhodnutie vadou, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný ako druhostupňový správny orgán v druhostupňovom konaní správne konanie v celom rozsahu zastaviť, alebo v prípade, ak dospel k záveru, že je potrebné uložiť akúkoľvek sankciu, mal vec najprv vrátiť prvostupňovému orgánu, aby boli tieto závažné procesné nedostatky odstránené. Žalovaný však v rozpore s uvedeným rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Taktiež druhostupňové konanie je podľa neho postihnuté vadou (neumožnením účastníkovi konania riadne sa oboznámiť so všetkými podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa k nim pred vydaním rozhodnutia). Žalovaný nevyzval žalobcu na oboznámenie sa s podkladmi druhostupňového rozhodnutia, ani s písomným stanoviskom rozkladovej komisie, ktorá podľa nahliadnutia do spisu žalovaného zasadla dňa 18.01.2012. Tým, že žalobca nemal možnosť sa s týmto podkladom napadnutého druhostupňového rozhodnutia oboznámiť, bolo mu odňaté jeho procesné právo vyjadriť sa k tomuto podkladu, a tak legálne a legitímne ovplyvňovať rozhodovanie druhostupňového správneho orgánu. Žalobca namietal, že právne závery oboch rozhodnutí boli vyvodené len zo zistení, ktoré vyplývajú z vykonanej kontroly, v nadväznosti na ktorú začalo správne konanie o uložení pokuty. Obe rozhodnutia preto nevychádzajú z vykonaného dokazovania, pretože v správnom konaní nebolo dokazovanie vykonané vôbec. Žalobca poukázal tiež na to, že v zmysle zásad Vlády SR (uznesenie č. 12111/2002) na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií osobitnú rozkladovú komisiu zriaďuje minister ako svoj stály odborný orgán na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch podaných v správnom konaní vo veciach, o ktorých rozhodlo ministerstvo. Funkciu tejto komisie v rámci ministerstva vnútra plní osobitná komisia ministra vnútra na prípravu návrhov rozhodnutí ministra vnútra. Z administratívneho spisu vyplynulo, že rozkladová komisia zasadala dňa 18.11.2012 a jednohlasne navrhla rozklad podaný žalobcom zamietnuť a potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. Vzhľadom na absenciu prezenčnej listiny v administratívnom spise nie je vôbec zrejmé, ktorí členovia komisie boli prítomní na zasadnutí rozkladovej komisie, či boli splnené požiadavky na zloženie komisie pri rozhodovaní o rozklade, t.j. obmedzenie, v zmysle ktorého členom komisie nemôže byť zamestnanec na útvare ministerstva, ktorého rozhodnutia komisia preskúmava, ako aj obmedzenie ohľadne počtu členov komisie, ktorí sú zamestnancami ministerstva, ako aj minimálne požiadavky na počet členov, ktorých musí byť najmenej 5, či bola komisia pri rozhodovaní uznášania schopná, či nebolo rozhodnutie komisie zaťažené vadou z dôvodu neprítomnosti členov komisie, ktorí by mali byť vylúčení z prejednávania veci. Z administratívneho spisu vôbec nevyplýva, na základe akých podkladov bol prijatý jednohlasný návrh komisie, ktorá bola povinná posúdiť prvostupňové rozhodnutie ako po skutkovej, tak aj po právnej stránke. Žalobca poukázal na to, že v administratívnom spise sa návrh rozhodnutia komisie nenachádzal a žalobcovi nebol ani ako podklad pre rozhodnutie druhostupňového orgánu predložený, čím sa žalobca ako účastník konania nemal možnosť vyjadriť k podkladom druhostupňového rozhodnutia. Žalobca namietal nedostatky administratívneho spisu, v ktorom po nahliadnutí zistil, že správne orgány neviedli spisovú dokumentáciu a administratívny spis riadne. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je pod administratívnym spisom potrebné rozumieť úplný, žurnalizovaný, originálny, zväzok listín týkajúci sa veci, vrátane originálov dokladov o doručení rozhodnutia. Nahliadnutím do administratívneho spisu správnych orgánov žalobca zistil, že tento spis nebol riadne žurnalizovaný a pozostáva len z voľne uložených číselne nezoradených listín. Taktiež možno hovoriť o neúplnosti administratívneho spisu a absencii viacerých dokumentov týkajúcich sa činnosti rozkladovej komisie pre rozhodovanie o rozklade podanom žalobcom. V uvedenom administratívnom spise sa síce nachádzal dokument - zápisnica rozkladovej komisie zo dňa 18.01.2012, avšak listina prítomných, ktorá mala podľa zápisnice tvoriť jej prílohu, sa v spise nenachádza. Záverom žalobca namietal absenciu písomného oznámenia o ukončení kontroly. V zmysle poverenia na vykonanie kontroly boli zamestnanci SJFP poverení na vykonanie kontroly ohľadom plnenia povinnosti podľa zákona u žalobcu ako povinnej osoby v čase od 07.03.2011 do dňa doručenia písomného oznámenia o ukončení kontroly. Písomné oznámenie o ukončení kontroly žalobcovi doručené nebolo. Tento obdržal od SJFP list - oznámenie s kontrolnými zisteniami zo dňa 11.07.2011, avšak uvedený dokument uvádza len deň začiatku vykonávanej kontroly. Zo žiadneho dokumentu SJFP nevyplýva skutočnosť, že by SJFP doručila žalobcovi písomné oznámenie o ukončení kontroly. Uvedená skutočnosť je nielen v rozpore s postupom uvedeným v samotnom poverení na vykonanie kontroly, ale podľa žalobcu aj zo štandardným postupom pri výkone kontroly. Je pri najmenšom pochybné, že ak kontrola skončená nebola riadne, či správny orgán mohol z jej základu vôbec akokoľvek vychádzať v správnom konaní. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 29.10.2012, žiadal ju zamietnuť. Pokiaľ žalobca poukázal na skutočnosť, že okamih skončenia kontroly je sporný, žalovaný uviedol, že SJFP začala kontrolu podľa § 26 ods. 2 písm. c/ a § 29 ods. 1 zákona, pričom povinnej osobe zaslala pred začatím kontroly upovedomenie o vykonaní kontroly a pri začatí kontroly bolo štatutárnym zástupcom povinnej osoby predložené aj poverenie na vykonanie kontroly. Po vykonaní kontroly bolo povinnej osobe zaslané oznámenie s kontrolnými zisteniami č. PPZ-BOK-FP-II-28-008/2011 zo dňa 11.07.2011, v ktorom bolo uvedené kontrolované obdobie (od 01.01.2009 do 07.03.2011), kontrolou zistené porušenia zákona a bola daná možnosť povinnej osobe do 7 dní sa vyjadriť ku kontrolným zisteniam. Z obsahu uvedeného oboznámenia s kontrolnými zisteniami teda jednoznačne vyplynulo, že kontrola je zo strany SJFP ukončená. Zákon nestanovuje pre SJFP konkrétnu formu, ako oznámiť ukončenie kontroly, interný predpis zameraný na kontrolu povinných osôb účinný v čase kontroly, ktorým bol Pokyn riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru č. 6/2008, ukladal SJFP oznámiť ukončenie kontroly povinnej osobe iba v prípade, ak sa kontrolou nezistili skutočnosti odôvodňujúce začatie správneho konania. V rozhodnutí o uložení pokuty je konkrétne a presne uvedené, v akom časovom období kontrola trvala a nemožno preto tvrdiť, že nebola ukončená. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že rozhodnutie je podpísané v zastúpení ministra vnútra štátnym tajomníkom, žalovaný uviedol poukazujúc na § 61 ods. 2 správneho poriadku a § 4 ods. 2 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, že v čase neprítomnosti ministra ho v rozsahu jeho práv a povinností zastupuje štátny tajomník. Striktné zotrvanie na neprípustnosti zo zastupovania ministra štátnym tajomníkom by mohlo viesť v čase neprítomnosti alebo pracovnej neschopnosti k nefunkčnosti resp. nečinnosti správneho orgánu konajúceho o rozklade, napriek prerokovaniu veci a napríklad v určitých konaniach aj k zmeškaniu lehoty na rozhodnutie. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že výrok rozhodnutia týkajúci sa porušenia § 10 ods. 1 písm. d/ zákona je nepreskúmateľný. V rozhodnutí vo výrokovej časti je uvedené kontrolované obdobie, v ktorom sa povinná osoba dopustila jednotlivých porušení zákona a takisto je opísané, ktoré ustanovenia zákona, v ktorých prípadoch a akým spôsobom ich povinná osoba (žalobca) porušila. Z miestneho, časového a vecného vymedzenia a popisu konania povinnej osoby, ktorým porušila, alebo nesplnila zákonom stanovenú povinnosť s odkazom na zoznam konkrétnych prípadov uvedených v prílohe rozhodnutia, možno jednoznačne vyvodiť záver, že uvedené konanie povinnej osoby a skutkové údaje, resp. skutky sú dostatočne identifikované a nezameniteľné s inými skutkami. Správny orgán v tejto súvislosti vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu z uzavretých zmlúv s klientmi, kde vyhlásenie o pôvode finančných prostriedkov bolo len vo vzťahu k sume nad 15.000 €, z predložených zložiek všetkých klientov, ktorí sa nachádzali v interných oznámeniach za roky 2009, 2010 a 2011, kde boli zistené aj operácie pod 15.000 € (úradný záznam č. PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 zo dňa 11.03.2011), z vyjadrenia žalobcu v zázname zo začatia kontroly č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011 zo dňa 07.03.2011, kde na strane 2 vyjadrenia bolo jednoznačne uvedené, že žalobca nezisťuje pôvod finančných prostriedkov do 15.000 € a zároveň žalobca nepredložil do vydania rozhodnutia žiadne doklady o plnení tejto povinnosti, napriek tomu, že bolo začaté správne konanie aj za neplnenie povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. d/ zákona. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že povinná osoba splnila povinnosť určiť si v programe vlastnej činnosti konkrétne riziká legalizácie alebo financovania terorizmu, pretože pri kontrole bolo zistené, že povinná osoba nevypracovala časť programu týkajúcu sa spôsobu hodnotenia a riadenia rizík v súlade s § 20 ods. 2 písm. c/ zákona, čo bolo konštatované v oboznámení s kontrolnými zisteniami zo dňa 11.07.2011. V rámci tejto časti programu povinná osoba okrem iného bola povinná jednoznačne stanoviť riziká, resp. rizikové skupiny, s podmienkami vykonania príslušného druhu starostlivosti s ohľadom na činnosť, ktorú vykonáva. Z tejto časti programu muselo byť zamestnancom, resp. osobe, ktorá sa podľa jeho ustanoveniami riadi, nepochybne zrejmé, aké podmienky musia byť splnené na vykonanie príslušného druhu starostlivosti, spôsob získavania predpísaných informácií, resp. vykonávania predpísaných opatrení, ako aj informácia, kde a ako zaznamenať údaje získané v rámci vykonania príslušného druhu starostlivosti v súvislosti s preukázaním primeranosti rozsahu starostlivosti podľa § 10 ods. 4, čo v konkrétnej podobe v programe povinnej osoby absentovalo. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona, žalovaný uviedol, že žalobca čiastočne plnil povinnosti uvedené v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, teda venoval osobitnú pozornosť obchodom, ktoré majú prvky zložitosti, nezvyčajnej povahy alebo nemajú zrejmý ekonomický alebo zákonný účel, ale ako bolo pri kontrole zistené v 248 zadokumentovaných prípadoch, žalobca v čo najväčšej možnej miere nepreskúmal účel týchto obchodov a zároveň tak, ako mu ukladá § 14 ods. 3 zákona, o uvedených obchodoch a ich účele nevytvoril žiadne písomné záznamy. Žalobca k uvedeným 248 prípadom nepredložil pri kontrole SJFP a ani v celom priebehu správneho konania žiadny písomný záznam vypracovaný podľa § 14 ods. 3 zákona, ktorý by obsahoval zistenia o účele obchodov podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, čím nesplnil povinnosť uvedenú v § 14 ods. 2 písm. a/ a v § 14 ods. 3 zákona, pretože nezistil účel týchto obchodov a nevypracoval písomný záznam, ktorý je povinný mať k dispozícii pri kontrole podľa § 29. Táto povinnosť uvedená v § 14 ods. 3 zákona nebola v čase kontroly obsiahnutá v žiadnej časti Programu a Programu 1, preto ju zamestnanci ani nemohli prakticky plniť. Neplnenie povinnosti ustanovených v § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona jednoznačne preukazuje aj tá skutočnosť, že na základe záverov vykonaného auditu zo dňa 14.12.2009 bol doplnený program (pokyn č. 44/2010) a povinná osoba začala od 01.01.2010 v prípade tých obchodov, ktoré sú obsahom interných oznámení, zisťovať aj ich účel a tieto informácie zaznamenávať písomne na tlačivo „Interné oznámenie“. Bod č. 9.3 Programu sa týka iba posudzovania operácií nad 15.000 € a nie všetkých druhov obchodov a ich účelu podľa povinnosti uvedenej v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, čo podľa žalovaného jednoznačne dokazuje zistenie SJFP, že povinná osoba pri týchto obchodoch nezisťovala ich účel a zároveň tieto informácie nemohla ani žiadnym preukázateľným spôsobom zaznamenávať. Bod č. 9.6 Programu sa týka posudzovania všetkých obchodov podľa § 14 ods. 1 zákona a ich porovnávania s formami neobvyklej obchodnej operácie. Bod 9.8 Programu sa týka vyhodnocovania obchodných operácií klientov v súvislosti s medzinárodnými sankciami a zisťovania neobvyklých obchodných informácií. Interné oznámenia povinnej osoby zasielané od 01.01.2010 skupine AML nemožno považovať za písomné záznamy podľa § 14 ods. 3 zákona, pretože neobsahujú informácie o účele obchodov. Žalovaný dodal, že zákon priamo nestanovuje povinnosť zaznamenávať účel obchodov podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona do záznamu podľa § 14 ods. 3 zákona, a z logického výkladu vyplýva, že ak povinná osoba vypracováva takýto záznam o uvedených obchodoch, tento záznam by mal obsahovať aj informácie o účele týchto obchodov, ak účel bol zisťovaný. Povinná osoba žiadnym preukázateľným spôsobom nevedela doložiť splnenie povinnosti zisťovania účelu obchodov uvedených v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona pri výkone kontroly, ani v celom správnom konaní. Tým, že žalobca nezisťoval konkrétne informácie týkajúce sa posudzovaných obchodov z hľadiska ich neobvyklosti, vyhol sa hodnoteniu toho, či v daných 248 oznámených prípadoch nemohlo ísť o neobvyklé obchodné operácie, ktoré je povinná osoba podľa § 17 ods. 1 zákona povinná ohlásiť SJFP bez zbytočného odkladu. Pokiaľ by skupina AML žalobcu pristúpila k posudzovaniu obchodov dôsledne a zodpovedne, musela by odôvodniť, prečo ide o obchod obvyklý, prípadne žiadať od pracovníkov banky, ktorí interné oznámenia spracovali, ich doplnenie a vysvetlenie, čo však žalobca nevykonal, a ani to žiadnym iným hodnoverným spôsobom pri kontrole alebo správnom konaní nepreukázal. K tomu žalovaný uviedol, že ak povinná osoba nepreukázala a hodnoverne nevysvetlila, že ide o obchod obvyklý a z akého dôvodu, nevyvrátila tým ani možnosť, že išlo o obchod neobvyklý. Povinná osoba v rozpore s účelom zákona, ktorým je preventívna ochrana, nevykonala zákonom stanovené opatrenia na zistenie tej skutočnosti, či klient nepripravuje alebo nevykonáva neobvyklú obchodnú operáciu. K námietkam týkajúcim sa porušenia § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona žalovaný uviedol, že nesplnenie tejto povinnosti spočívalo najmä v tom, že SJFP pri vykonanej kontrole nemohla zistiť, prečo boli identifikované obchodné operácie (248 zadokumentovaných obchodov) označené povinnou osobou za obvyklé, lebo z posudzovania uvedených obchodov neboli vypracované žiadne písomné záznamy, ktoré by takýto záver odôvodňovali. Taktiež povinná osoba týmto konaním zabránila SJFP preveriť skutočnosť, či v 248 posudzovaných prípadoch nemohlo ísť o neobvyklé obchodné operácie, ktoré je žalobca povinný podľa § 17 ods. 1 zákona ohlásiť SJFP. Žalobca bol povinný podľa § 30 ods. 3 s poukázaním na § 20 zákona predložiť písomné doklady o plnení povinností vyplývajúcich pre povinnú osobu zo zákona pre potreby dostatočného preukázania plnenia týchto povinností. Ich splnenie nie je možné jednoznačne preukázať iným spôsobom ako písomnými dokladmi, preto je nutné, aby povinná osoba získané údaje písomne, resp. elektronicky zaznamenala a SJFP ich pri kontrole poskytla. Žalobca tvrdil, že pri posudzovaní neobvyklých obchodných operácií vychádzal aj zo zásady „Poznaj svojho klienta“ (bod č. 9.5 Programu, resp. bod 9.7 Programu 1), nevypracoval však žiadne písomné záznamy týkajúce sa podnikateľských a finančných aktivít klientov a ani iné písomné záznamy o priebehu a výsledku posudzovania klientov a ich obchodov podľa tejto zásady. Zásada „Poznaj svojho klienta“ nebola nikde v programe ani v inom internom predpise povinnej osoby konkrétne špecifikovaná, pričom zákon ju taktiež nijako nedefinuje. Keďže žalobca nemal v Programe ani v Programe 1 rozpracovanú vyššie uvedenú zásadu, ktorú si sám ustanovil uplatňovať, ani presne stanovené formy neobvyklých obchodných operácií, nemohol podľa postupu uvedeného v ust. bodu 9.7 Programu 1 (resp. bodu 9.5 Programu) posudzovať obvyklosť, resp. neobvyklosť pripravovaných alebo vykonávaných obchodov a tým zisťovať možnosť vzniku neobvyklej obchodnej operácie. K námietkam týkajúcim sa porušenia § 17 ods. 1 zákona žalovaný uviedol, že v prípadoch spoločností Viltara LCC, Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore corporation BHC žalobca ukončil obchodný vzťah podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože nemohol vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta. Túto skutočnosť potvrdili do písomnosti „Záznam zo začatia kontroly“ č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011 zo dňa 07.03.2011 aj zástupcovia žalobcu (Ing. Mgr. Milan Čerešňa a Ing. Ladislav Koller). Ukončenie obchodného vzťahu podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka nemá vplyv na plnenie povinností povinnou osobou uvedených v § 15 a 17 ods. 1 zákona, pretože ide o vykonávanie starostlivosti vo vzťahu ku klientovi podľa § 10 zákona. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/, podľa ktorého je neobvyklou obchodnou operáciou najmä obchod, pri ktorom sa klient odmieta identifikovať alebo poskytnúť údaje potrebné na vykonanie starostlivosti povinnou osobou podľa § 10 až 2 zákona. Vzhľadom nato, že uvedené obchodné vzťahy boli ukončené preto, lebo povinná osoba nemohla vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta, išlo o neobvyklé obchodné operácie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona a žalobca ich mal hlásiť podľa § 17 ods. 1 zákona. Túto svoju povinnosť si žalobca nesplnil a z toho vyplýva, že tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe bolo nepravdivé, resp. sa zakladá na subjektívnom výklade zákona, ktorý je v rozpore s cieľom, ktorý sa má aplikáciou zákona v praxi dosiahnuť. Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia o uložení pokuty, žalovaný uviedol, že zákon nestanovuje správnemu orgánu uložiť pri ukladaní pokút absorbčnú, alebo kumulačnú metódu, preto správny orgán pri ukladaní pokuty vychádzal z právnej praxe a uložil za všetky správne delikty, ktorých sa žalobca dopustil v rámci kontrolovaného obdobia jednu pokutu. Doposiaľ žiaden rozsudok krajských súdov ani Najvyššieho súdu SR nespochybnil zákonnosť tohto doterajšieho postupu. Za nedôvodnú považoval žalovaný tiež námietku žalobcu týkajúcu sa odôvodnenia výšky pokuty, poukázal na svoju diskrečnú právomoc, ako zákonom dovolený rozhodovací proces, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach uplatňuje svoju právomoc, ak určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu, musí byť aj náležite odôvodnené. Pokuta bola uložená v tom najnižšom pásme, ako podľa zákona mohla byť za takýto správny delikt uložená, kedy maximálna možná výška pokuty podľa § 33 ods. 1 písm. a/ zákona za porušenie povinnosti v § 14 zákona je až vo výške 165.969 €. Pri určovaní výšky pokuty vychádzal žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán, z ustanovenia § 33 ods. 3 zákona, podľa ktorého sa prihliada na závažnosť, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania a prípadne na opakované nesplnenie alebo porušenie povinností ustanovených citovaným zákonom alebo na jeho základe. Závažnosť protiprávneho konania je podľa žalovaného dostatočne odôvodnená v rozhodnutí o uložení pokuty (str. 9 a 10). Poukázanie na postavenie povinnej osoby ako banky nemožno zamieňať s priťažujúcou okolnosťou, ale vzhľadom na oblasť pôsobenia banky, na početnosť klientely a vzhľadom k charakteru pripravovaných a vykonávaných obchodných operácií klientmi, musel správny orgán vziať do úvahy aj uvedené špecifiká povinnej osoby a zohľadniť ich pri určovaní výšky pokuty v rámci správnej úvahy. Ostatné námietky týkajúce sa vedenia konania na prvom a druhom stupni správneho konania považoval žalovaný za právne irelevantné. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne a preto súd podľa § 250j ods.2 písm. a), d) e) O.s.p. obe rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z pripojeného administratívneho spisu a z listín predložených žalobcom vyplynuli skutkové okolnosti tak, ako ich opísali účastníci konania vo svojich písomných podaniach. K sporným otázkam súvisiacim s obsahom administratívneho spisu sa súd vyjadrí nižšie. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa a) identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie, b) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu identifikácia konečného užívateľa výhod a prijatie primeraných opatrení na overenie jeho identifikácie, vrátane opatrení na zistenie vlastníckej štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je právnickou osobou alebo združením majetku, c) získanie informácií o účele a plánovanej povahe obchodného vzťahu, d) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu, vrátane preskúmania konkrétnych obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel zistenia, či vykonávané obchody sú v súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho podnikateľskom profile a prehľade možných rizík spojených s klientom, a v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii o klientovi. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi a) pri uzatváraní obchodného vzťahu, b) pri vykonaní príležitostného obchodu mimo obchodného vzťahu v hodnote najmenej 15 000 €, pričom nezáleží na tom, či je obchod vykonaný jednotlivo alebo ako viaceré na seba nadväzujúce obchody, ktoré sú alebo môžu byť prepojené, c) ak je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu bez ohľadu na hodnotu obchodu, d) pri pochybnostiach o pravdivosti alebo úplnosti predtým získaných identifikačných údajov o klientovi, alebo e) ak ide o výplatu zostatku zrušeného vkladu na doručiteľa. Podľa § 10 ods. 4 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba určí rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Riziko legalizácie alebo financovania terorizmu na účely tohto zákona posudzuje povinná osoba v závislosti od klienta, druhu obchodu, obchodného vzťahu alebo konkrétneho obchodu. Povinná osoba je povinná pri kontrole preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná posudzovať, či je pripravovaný alebo vykonávaný obchod neobvyklý. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná venovať osobitnú pozornosť a) všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom a všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom povinná osoba je povinná v čo najväčšej možnej miere preskúmať účel týchto obchodov, b) každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, ktoré môže vzniknúť z druhu obchodu, konkrétneho obchodu alebo nových technologických postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu podporovať anonymitu, a je povinná prijať náležité opatrenia, ak je to potrebné na zabránenie ich použitia na účely legalizácie a financovania terorizmu. Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná o obchodoch podľa odseku 2 písm. a) urobiť písomný záznam, ktorý je povinná mať k dispozícii pri kontrole podľa § 29. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná písomne vypracovať a aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii a financovaniu terorizmu (ďalej len "program") v štátnom jazyku. Povinná osoba je povinná aktualizovať program v súvislosti so zmenou predmetu činnosti povinnej osoby. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. program musí obsahovať a) prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií podľa predmetu činnosti povinnej osoby, b) spôsob vykonávania starostlivosti vo vzťahu ku klientovi, c) spôsob hodnotenia a riadenia rizík podľa § 10 ods. 4, d) postup pri posudzovaní, či je pripravovaný alebo vykonávaný obchod neobvyklý, e) postup od zistenia neobvyklej obchodnej operácie po jej neodkladné ohlásenie finančnej spravodajskej jednotke, vrátane postupu a zodpovednosti zamestnancov, ktorí neobvyklú obchodnú operáciu posudzujú, f) postup pri zdržaní neobvyklej obchodnej operácie podľa § 16, g) postup pri uchovávaní údajov podľa § 19, h) určenie osoby, ktorá je zodpovedná za ochranu pred legalizáciou a financovaním terorizmu a zabezpečuje ohlasovanie neobvyklých obchodných operácií a priebežný styk s finančnou spravodajskou jednotkou, i) spôsob zabezpečenia ochrany zamestnanca, ktorý zisťuje neobvyklé obchodné operácie, j) obsah a harmonogram odbornej prípravy zamestnancov, ktorí môžu pri svojej práci prísť do styku s neobvyklou obchodnou operáciou, k) spôsob vykonávania kontroly dodržiavania programu a povinností vyplývajúcich z tohto zákona pre povinnú osobu. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná poskytovať finančnej spravodajskej jednotke na požiadanie informácie a písomné doklady o plnení povinností podľa § 20 za obdobie predchádzajúcich piatich rokov. K základnej a medzi účastníkmi spornej otázke prípustnosti podpisu štátneho tajomníka žalovaného na predmetnom preskúmavanom rozhodnutí súd uvádza, že § 61 ods. 2 určuje, že o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu ústrednému orgánu štátnej správy, akým je i žalovaný, rozhoduje vedúci tohto orgánu na základe ním ustanovenej osobitnej komisie (rozkladovej komisie). V danom prípade o rozklade mal rozhodnúť minister vnútra SR (žalovaného). Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu, že jedinou osobou, ktorá je oprávnená takéto rozhodnutie podpísať, je minister. V súlade so zákonom č. 575/2001 Z.z. ministra zastupuje v čase jeho neprítomnosti štátny tajomník, pričom minister môže poveriť ktoréhokoľvek podriadeného (teda aj štátneho tajomníka) na vybavovanie agendy (vykonanie úkonu), ktorá spadá do ministrovej právomoci. V uvedenej veci žalovaný nepreukázal, že by štátny tajomník, ktorý podpísal preskúmavané rozhodnutie žalovaného, konal na základe poverenia, ktoré by ho oprávňovalo na tento úkon. Taktiež nebolo žalovaným preukázané, že by minister v čase rozhodnom pre toto konanie nebol prítomný v úrade. Žalobca naopak predložil dôkazy o ministrovej prítomnosti v deň vydania rozhodnutia o rozklade. Ako vyplýva z dôkazu predloženého žalobcom v jeho písomnom podaní dňa 28.10.2014, minister sa v rozhodnom čase pre posúdenie uvedenej otázky (25.01.2012) nachádzal v úrade, nebol služobne vycestovaný mimo sídla úradu (mesto Bratislava) žalovaného, ani u neho nenastali zákonné prekážky v práci (PN, dovolenka). V daný deň sa zúčastnil rozhlasového vysielania Rádia Expres, pričom podľa jeho vlastných slov po ukončení relácie išiel do sídla žalovaného. Nebol teda preukázaný právny dôvod na to, aby štátny tajomník rozhodoval o predmetnom rozklade a aby na preskúmavanom rozhodnutí bol uvedený jeho a nie ministrov podpis. Zákon č. 297/2008 Z.z. upravuje práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri predchádzaní a odhaľovaní legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu. V ustanovení § 4 tento zákon definuje inštitút neobvyklej obchodnej operácie ako úkon, ktorý nasvedčuje tomu, že jeho vykonaním môže dôjsť k legalizácii alebo financovaniu terorizmu. O neobvyklú obchodnú operáciu ide aj vtedy, ak táto svojim objemom alebo zložitosťou zjavne vybočuje z bežného rámca a povahy určitého druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta, alebo nemá žiaden zrejmý ekonomický alebo zákonný účel, alebo pri ktorej sa klient odmieta identifikovať alebo poskytnúť údaje potrebné na vykonávanie starostlivosti podľa § 10 až 12 tohto zákona. Aby povinná osoba, ktorou je aj žalobca, mohla účinným spôsobom podieľať na ochrane oprávneného záujmu chráneného týmto zákonom, je povinná vykonávať základnú starostlivosť definovanú v § 10 a venovať osobitnú pozornosť všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom a všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom je povinná osoba venovať osobitnú pozornosť aj každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, ktoré môže vzniknúť z určitého druhu obchodu, z konkrétneho obchodu, alebo z nových technologických postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu podporovať anonymitu. Neobvyklú obchodnú operáciu je povinná osoba povinná ohlásiť SJFP bez zbytočného odkladu. V tomto kontexte musí povinná osoba prijať náležité opatrenia, z ktorým jeden je povinnosť vypracovať program vlastnej činnosti zameranej na ochranu oprávnenému záujmu chráneného týmto zákonom. K časti a) výroku: V správnom konaní bolo zisteniami z kontroly vykonanej u žalobcu za obdobie od 01.01.2009 do 07.03.2011 dostatočne preukázané, že tento ako povinná osoba nezisťoval v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu pôvod finančných prostriedkov v hodnote do 15.000 € (zisťovanie vykonával len pri obchodoch nad 15.000 eur v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách), nevypracúval a nehodnotil rizikové profily klientov a v žiadnej časti predložených programov nemal stanovené konkrétne riziká vzhľadom na predmet jeho činnosti a charakter vykonávaných operácií, ktoré by odôvodňovali vykonanie tých úkonov základnej starostlivosti, ktoré zákon viaže na podmienku podľa § 10 ods. 1 písm. b/ a d/, § 10 ods. 8 a 11 zákon. Správne orgány mali v konaní preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmlúv s klientmi (pri obchodnom vzťahu) zisťoval pôvod peňazí len pri sumách nad 15.000 €, pričom však vykonával aj operácie v nižších finančných čiastkach. Pokiaľ žalobca v samotnom konaní nepreukázal, že základnú starostlivosť v zmysle uvedeného ustanovenia zákona vykonával a o tomto jeho tvrdení dôkaz nepredložil ani súdu, nemožno za právne relevantné považovať jeho námietky, že takúto základnú starostlivosť vykonával, len správny orgán to nedostatočne preveril. Správnosť záveru žalovaného podporuje i skutočnosť, že žalobca nemal v žiadnej časti predložených programov stanovené predmetné riziká, nemohol teda ani plniť povinnosť určenú § 10 ods. 1 písm. d/ zákona. Súd podotýka, že vykonávanie úkonov vyplývajúcich zo zákona č. 297/2008 Z.z. nemožno zamieňať a stotožňovať s plnením povinností podľa zákona č. 297/2008 Z.z.. K námietke nepreskúmateľnosti výroku rozhodnutia: Žalobca vo svojej žalobe namietal nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia tvrdiac, že jeho časti týkajúce sa jednotlivých skutkových podstát neobsahovali miestne, časové a vecné vymedzenie skutku. S týmito námietkami žalobcu (mimo nižšie uvedených) sa súd nestotožnil a uvádza, že výrok mimo nižšie uvedenej vymedzenej časti je z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovateľný. Výrok rozhodnutia správneho orgánu je jadrom celého rozhodnutia, lebo obsahuje rozhodnutie vo veci, z ktorého musia byť zrejmé priznané oprávnenia, ukladané právne povinnosti a aplikované právne ustanovenia a ak sa ukladá niečo plniť, musí byť uvedená aj lehota na plnenie; súčasťou má byť aj rozhodnutie o náhrade trov konania. Výrok musí byť stručný, ale nemá poskytovať možnosť dvojakého výkladu. Vy´rok rozhodnutia o postihu za spra´vny delikt musi´ obsahovatˇ popis skutku s uvedeni´m miesta, cˇasu a spo^sobu jeho spa´chania, popri´pade iny´ch skutocˇnosti´, ktore´ su´ potrebne´ k tomu, aby skutok nemohol bytˇ zameneny´ s iny´m. Ak spra´vny orga´n neuvedie tieto na ´ležitosti do vy´roku svojho rozhodnutia, porusˇi´ ty´m ustanovenie § 47 ods. 2 za´kona cˇ. 71/1967 Zb. o spra´vnom konani´. Vy´rok rozhodnutia predstavuje najdo^ležitejsˇiu cˇastˇ rozhodnutia, lebo su´ v nˇom urcˇene´ konkre´tne pra´va a povinnosti u´cˇastni´kov konania. Musi´ bytˇ preto urcˇity ´ a konkre´tny, aby nevznikli pochybnosti o tom, cˇo bolo predmetom spra´vneho konania. Deliktom sa rozumie take´ porusˇenie povinnosti´ (konanie alebo opomenutie), ktore´ konkre´tny za´kon takto oznacˇuje. Vymedzenie predmetu konania vo vy´roku rozhodnutia o spra´vnom delikte musi´ spocˇi ´vatˇ v nezameniteľnej sˇpecifika´cii deliktu. Za´konna´ u´prava náležitostí výrokovej časti rozhodnutia je jednoznacˇna´ napr. pokialˇ ide o konanie o trestny´ch cˇinoch, pretože podlˇa trestne´ho za´kona musi´ vy´rok rozsudku presne oznacˇovatˇ trestny´ cˇin, ktore´ho sa ty´ka, a to nielen za´konny´m pomenovani ´m a uvedeni´m pri´slusˇne´ho za´konne´ho ustanovenia, ale aj uvedeni´m miesta, cˇasu a spo^sobu spa ´chania, popri´pade i iny´ch skutocˇnosti´ potrebny´ch na to, aby skutok nemohol bytˇ zameneny´ s iny´m. U priestupkov je obdobna´ pra´vna u´prava, keďže vy´rok rozhodnutia o priestupku musi´ podľa zákona obsahovatˇ taktiež popis skutku s oznacˇeni´m miesta a cˇasu jeho spa´chania, vyslovenie viny, druh a vy´meru sankcie. Pri iny´ch spra´vnych deliktoch take´to jednoznacˇne´ vymedzenie vy´roku rozhodnutia v pra´vnej u´prave nie je a odkazuje tu len na spra´vny poriadok (§ 47 ods. 2 za´kona cˇ. 71/1967 Zb.). Vymedzenie predmetu konania vo vy´roku rozhodnutia o spra´vnom delikte musi´ obdobne spocˇi´vatˇ v sˇpecifika´cii deliktu tak, aby sankcionovane´ konanie nebolo zamenitelˇne´ s iny´m konani´m. Tento za ´ver je vyvoditelˇny´ z ustanovenia § 47 ods. 2 spra´vneho poriadku. Rozhodnutie spra´vneho orga´nu o uloženi´ pokuty za spra´vny delikt je potrebne´ považovatˇ za rozhodnutie trestne´ho charakteru a preto je nevyhnutne´ vymedzitˇ vo vy´rokovej cˇasti čo najpresnejšie, za ake´ konkre´tne konanie je subjekt postihnuty´. Taka´to požiadavka platí pre všetky sankcˇne´ konania, a to predovsˇetky´m z do^vodu vylu ´cˇenia prekážky litispendencie, dvojite´ho postihu pre rovnaky´ skutok, pre vylu´cˇenie preka´žky veci rozhodnutej, pre urcˇenie rozsahu dokazovania i pre zabezpečenie práva účinnej obhajoby. Krajský súd má za to, že výrok rozhodnutia v jeho časti a) a d) (opísané na str. 2, 3 tohto rozsudku) obsahuje uvedenie zákonných ustanovení, ktoré boli konaním žalobcu porušené, popis skutku s uvedeni ´m miesta, cˇasu a spo^sobu jeho spa´chania a preto vyššie opísané štandardy napĺňa. K časti b) a c) výroku: Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia v časti b) a c), súd síce tieto časti ako také nepovažoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, je však toho názoru, že porušenia zákona v nich uvedené neboli v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu náležite rozobraté a zdôvodnené. Preto považoval súd rozhodnutie prvostupnˇove´ho ako i druhostupnˇove´ho spra´vneho orga´nu v tomto rozsahu za nepreskúmateľné (ako uvádza súd nižšie), cˇo bol jeden z do^vodov pre zrusˇenie rozhodnuti´ spra ´vnych orga´nov oboch stupňov. Vlastny´ vy´rok nepresvedcˇi´ o spra´vnosti a zákonnosti rozhodnutia, ak nebude riadne odo^vodneny ´. Odo^vodnenie je zhrnuti´m vsˇetky´ch zisteny´ch skutocˇnosti´ odo^vodnˇuju´cich vy´rok rozhodnutia. Musi´ preto v plnom rozsahu zodpovedatˇ skutocˇny´m vy´sledkom uskutocˇnene´ho konania. V odo^vodneni´ rozhodnutia spra´vny orga´n uvedie, ktore´ skutocˇnosti boli podkladom na rozhodnutie, aky´mi u´vahami bol vedeny´ pri hodnoteni´ do^kazov, ako pouzˇil spra´vnu u´vahu pri pouzˇiti´ pra´vnych predpisov, na za´klade ktory´ch rozhodoval a ako sa vyrovnal s na´vrhmi a na´mietkami u´cˇastni´kov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V rozhodnuti´ sa spravidla, pokialˇ ide o skutkovu ´ stra´nku, najprv uvedie podstata veci, a potom nasleduje rozbor do^kazov a ostatny´ch podkladov rozhodnutia. V odo^vodneni´ je nutne´ reagovatˇ na pri´padne´ pripomienky a na´vrhy u´cˇastni´kov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia. Potom by mali bytˇ uvedene´ za´very o tom, ktore ´ skutocˇnosti su´ vzate´ za nepochybne zistene´, posu´di sa pra´vny vy´znam ty´chto skutocˇnosti´ a vyslovi´ sa u´sudok o predmete konania s poukazom na pra´vnu normu, citovanu´ vo vy´roku rozhodnutia a zdo^vodni´ sa jej pouzˇitie v konkre´tnom pri´pade. Je si´ce mozˇne´ zvolitˇ si ine´ usporiadanie odo^vodnenia so zretelˇom na povahu tej ktorej prejedna´vanej veci, ale v kazˇdom pri´pade je potrebne ´, aby bola vystihnuta´ podstata veci a aby odo^vodnenie nebolo zatˇazˇovane´ u´dajmi a u´vahami bezvy´znamny´mi, ktore´ by boli na u´kor zrozumitelˇnosti, alebo naopak aby netrpelo nedostatkom do^vodov. Ty´mto pozˇiadavka´m rozhodnutie spra´vneho orga´nu prve´ho stupnˇa v jeho príslušnej časti nevyhovuje a tento nedostatok nenapravil ani žalovaný v zˇalobou napadnutom rozhodnutí. K časti b) výroku, podľa ktorého žalobca v 248 obchodných prípadoch porušil § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, súd poukazuje na to, že z rozhodnutia žalovaného ani z prvostupňového rozhodnutia sa nedá zistiť, prečo vo výroku a v prílohe č. 1 uvedené obchodné operácie spĺňali kritériá § 14 ods. 1 písm. a/ zákona, a prečo mal žalobca týmto obchodným operáciám venovať osobitnú pozornosť. Z tohto hľadiska je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súd z neho nemôže určiť, či skutočne zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 14 ods. 1 písm. a/ zákona. Nemožno súhlasiť so záverom žalovaného, že ak povinná osoba nepreukázala a hodnoverne nevysvetlila, že ide o obchod obvyklý, nevyvrátila tým ani možnosť, že išlo o obchod neobvyklý. Takéto tvrdenie je v priamom rozpore s princípom prezumpcie neviny uplatňovanej v deliktuálnom konaní. Skutočnosť, že neboli z uvedených 248 obchodných prípadov urobené písomné záznamy, nemožno subsumovať pod uvedené zákonné ustanovenie. Pre časť c) výroku o porušení § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona platí to isté, čo bolo uvedené v predchádzajúcom odseku. K časti d) výroku: Pokiaľ ide o prípad klienta „Pohoda seniorov n.o.“, súd poukazuje na bod 5.2 programu (program vlastnej činnosti banky zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu - Pokyn banky 1/2009), ktorý sa venuje prehľadu neobvyklých obchodných operácií. Neobvyklou obchodnou operáciou je podľa tohto ustanovenia najmä obchod, ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu zjavne vybočuje z bežného rámca alebo povahy určitého druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta, alebo ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu nemá žiaden zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel. V bode 5.3. čl. 5 Programu sa nachádza prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií a za takúto sa považuje jednorazový vklad alebo výber v hotovosti nad 15.000 € alebo v protihodnote v cudzej mene vykonaný klientom, pohyby na účtoch klientov, ktoré nezodpovedajú povahe alebo rozsahu ich podnikateľských činností a počet obratov na účte v jeden deň alebo v dňoch nasledujúcich po sebe, nezodpovedajúcich obvyklým peňažným operáciám klienta. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade bol založený nevyhnutne dôvod posúdiť tento obchod ako neobvyklý a ohlásiť ho SJFP. Pokiaľ teda obchodná operácia vykazovala čo i len jeden znak neobvyklosti, ako to vyplýva z bodov 5.2 alebo 5.3 Programu 1, bol žalobca povinný postupovať v zmysle § 17 ods. 1 zákona a neobvyklú obchodnú operáciu ohlásiť bez zbytočného odkladu SJFP. V tomto smere závery kontroly a rozhodnutia preskúmavaného na základe žaloby považoval súd za opodstatnené a zákonné. Pri zostávajúcich 4 prípadoch sa v administratívnom spise nenachádza listina preukazujúca tvrdenie, že by žalobca mal v týchto prípadoch postupovať podľa § 17 ods. 1 zákona. Žalovaný (ani prvostupňový správny orgán) toto vo svojom rozhodnutí (ani pred súdom) nijako nevysvetlil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca nemohol vykonať základnú starostlivosť podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta, táto skutočnosť z listín, ktoré sú v administratívnom spise nevyplýva, ani nemožno túto vyvodiť z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného alebo prvostupňového správneho orgánu. Prečo išlo o neobvyklú obchodnú operáciu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona žalovaný neodôvodnil. Preto sa uvedený právny záver žalovaného tak, ako bol formulovaný v jeho rozhodnutí, z tohto hľadiska javí arbitrárnym a rozhodnutie žalovaného v tomto kontexte nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti uloženej pokuty: Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu bola uložená jedna pokuta namiesto viacerých pokút za každé porušenie zákona jednotlivo, súd uvádza, že v danom prípade je potrebné vychádzať zo všeobecných zásad administratívneho trestania a aplikačnej praxe, podľa ktorých sa za viaceré správne delikty, ktorých sa dopustila v rámci kontrolovaného obdobia jedna povinná osoba, ukladá jedna pokutu. Krajský súd poukazuje na v tomto smere už ustálenú súdnu judikatúru, z ktorej vyplýva, že pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) a pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže chránený záujem, proti ktorému delikt smeruje. V danom prípade došlo ku spáchaniu viacerých správnych deliktov vo viacčinnom súbehu. Správny poriadok ani osobitný zákon neupravuje špeciálne postup správneho orgánu pri postihu za súbeh viacerých iných správnych deliktov. Je preto potrebné použiť analógiu s trestným zákonom a aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu. Správny orgán teda uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. V prípade preskúmavanom súdom sa žalobca dopustil iných správnych deliktov, za ktoré zákon ukladá rovnakú sankciu (pokutu). V zmysle uvedeného preto správny orgán mohol uložiť sankciu za ktorékoľvek z nich. Nie je bez právneho významu, že použitie absorpčnej zásady pri trestaní za viacčinný súbeh, pri spáchaní viacerých správnych deliktov tým istým subjektom, bolo na prospech žalobcu. Pokiaľ by žalovaný nepoužil absorpčnú zásadu, neuložil by trest za jeden správny delikt (jeden zo štyroch), ale ukladal by za každé porušenie zákona samostatnú sankciu, bola by sankcia uložená žalobcovi zrejme oveľa vyššia. K ostatným námietkam: Ostatné výhrady žalobcu týkajúce sa priebehu konania nie sú vzhľadom na vyššie uvedené dôvody rozhodnutia súdu (výrok rozsudku) právne významné a preto súd nepovažoval za potrebné ich osobitne rozoberať. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov posúdili vec v naznačenom smere po právnej stránke nesprávne, pričom svoje závery z vyššie opísaného pohľadu nedostatočne odôvodnili. Preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude správny orgán právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenie súdneho poplatku 66 € a nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (2012) v sume 152,59 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (2012) v sume 152,59 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €, - Účasť na pojednávaní (30.04.2014) v sume 33,50 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €. - Účasť na pojednávaní (22.10.2014) v sume 160,80 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €. - Účasť na pojednávaní (05.11.2014) v sume 67 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €. Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 699,85 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.