Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/181/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201350 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201350.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: G4S Secure Solutions (SK), a.s., IČO: 31 328 059, Višňová 16, Bratislava, zastúpený: Mgr. Martin Berec, advokát, DOMUS PETRA, Pod Sokolice 1/B, Trenčín, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: PPZ- B-1030-001/2013 zo dňa 07.05.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-B-1030-001/2013 zo dňa 07.05.2013 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ktorým žalovaný v odvolacom konaní zamietol odvolanie žalobcu ako prevádzkovateľa bezpečnostnej služby proti rozhodnutiu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č.p.: LIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 10.000,- eur za porušenie ustanovenia § 47 zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti (ďalej aj len zákon o súkromnej bezpečnosti) v znení neskorších predpisov a za porušenie § 56 ods. 5 druhá veta tohto zákona, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 91 ods. 1 písm. e/ zákona o súkromnej bezpečnosti, za porušenie § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 91 ods. 1 písm. d/ zákona o súkromnej bezpečnosti a toto rozhodnutie zároveň potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta 10.000,- eur za porušenie § 47 zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa dopustil tým, že neuschovával písomnosti týkajúce sa zamestnancov Viktora Peciara a Romana Smatušíka (bod 1), ďalej za porušenie § 56 ods. 5 druhá veta zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa dopustil tým, že dňa 05.01.2013 po preverení signálu „Poplach - vlámanie“ z bankomatu VÚB, a.s. neoznámil podozrenie z trestnej činnosti neodkladne miestne príslušnému útvaru Policajného zboru (bod 2) a napokon za porušenie § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa dopustil tým, že dňa 21.12.2012 v čase od 14.14 hod. do 14.28 hod. v Bratislave, Vlčie Hrdlo 53 v čase dotácie bankomatu spoločnosti VÚB, a.s. nezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti v hodnote 705.960,-eur, nachádzajúcej sa vo vozidle žalobcu, najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany (bod 3), čím sa žalobca v bode 1 a 2 dopustil správneho deliktu na úseku súkromnej bezpečnosti podľa § 91 ods. 1 písm. e/ zákona o súkromnej bezpečnosti a konaním uvedeným v bode 3 správneho deliktu na úseku súkromnej bezpečnosti podľa § 91 ods. 1 písm. d/ tohto zákona. Žalobca žiadal tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a žiadal nahradiť škodu vo výške 10.000,- eur predstavujúcu výšku pokuty, keďže túto už zaplatil. Opísal priebeh správneho konania a citoval ustanovenia § 84 ods. 2 a § 94 ods. 1 zákona o súkromnej bezpečnosti ako aj ustanovenia § 250i ods. 2 a § 250j ods. 5 O.s.p. s poukazom na plnú jurisdikciu správneho súdu, ktorý môže preskúmať nielen právnu, ale aj skutkovú a vecnú stránku konania a rozhodnutia. Rozhodnutia žiadal preskúmať len v časti o porušení § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa mal dopustiť nezabezpečením ochrany majetku pri preprave finančnej hotovosti najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany. Citoval § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, podľa ktorého prevádzkovateľ strážnej služby, ktorý vykonáva ochranu majetku a osoby pri preprave, je povinný zabezpečiť prepravu majetku a osoby vhodným motorovým vozidlom a ochranu majetku a osoby najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ak prepravuje majetok v hodnote od 166.000,- eur do 1.660.000,- eur. Rozhodnutia správnych orgánov sa nedostatočne vysporiadali so skutkovým stavom a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže ustanovenie § 8 zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorý vymedzuje pojmy používané v tomto zákone, v písm. b/ fyzickú ochranu explicitne a taxatívne vymedzuje alternatívne buď ako: 1. obchôdzka, 2. stráženie alebo 3. prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému a priame riadenie a kontrola týchto činností. V tejto súvislosti citoval ustanovenie § 8 písm. h/, g/ zákona o súkromnej bezpečnosti a vyslovil názor, že aj výsluchom svedkov Tichého a Jarábka bolo preukázané, že žalobca zabezpečil dostatočnú ochranu majetku najmenej dvoma osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré majú na starosti prevádzkovanie zabezpečovacieho a poplachového systému a priame riadenie a kontrolu týchto činností. Bol teda názoru, že keďže fyzickou ochranou sa rozumie nielen stráženie, ale aj prevádzkovanie zabezpečovacieho alebo poplachového systému a priame riadenie a kontrola týchto činností, čo v danom prípade vykonal, keďže dve osoby poverené výkonom fyzickej ochrany priamo riadili a kontrolovali prevádzkovanie zabezpečovacieho a poplachového systému. Tvrdenie žalovaného, ktorý vyžaduje, aby sa ochrana majetku a osoby pri preprave v zmysle § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti vykonávala nielen fyzickou ochranou, ale aj strážením a priamou prítomnosťou poverených osôb pri prepravovanom majetku, je postupom extra legem. Rovnako ani dôvodová správa k tomuto zákonu neindikuje, že by zmyslom § 56 ods. 7 zákona o súkromnej bezpečnosti malo byť v skutočnosti stráženie namiesto fyzickej ochrany. Uviedol, že väčšinu času bol majetok chránený štyrmi osobami - dve mali na starosti stráženie a dve prevádzkovali zabezpečovací alebo poplachový systém a priamo ho riadili a kontrolovali, pričom takýto spôsob ochrany majetku je ním považovaný za najefektívnejší. Žalovaným preferované priame stráženie majetku nenapĺňa dostatočne účel zákona o súkromnej bezpečnosti, nakoľko práve členovia posádky sú často osobami podieľajúcimi sa na páchaní protiprávnej činnosti. Záverom namietal, že správne orgány sa nesprávne vysporiadali s pojmom „preprava“, ktorý nie je v zákone o súkromnej bezpečnosti definovaný a jeho výklad je v neprospech žalobcu. Zdôraznil, že na definíciu pojmu preprava per analogiam nie je možné použiť súkromné právo. Predmetný skutok teda nie je správnym deliktom podľa § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti a toto konanie nebolo možné sankcionovať. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, poukázal na znenie § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, z ktorého vyplýva, že ochranu majetku a osoby musia vykonávať najmenej dve osoby poverené výkonom fyzickej ochrany. Čo sa rozumie fyzickou ochranou, upravuje § 8 písm. b/ tohto zákona, teda medzi iným aj stráženie a strážením sa v zmysle § 8 písm. e/ zákona o súkromnej bezpečnosti rozumie priamy výkon činností uvedených v § 2 ods. 1 písm. b/ a § 3 písm. a/ - f/ a i/, t. j. strážením sa rozumie okrem iných aj priamy výkon pri ochrane majetku a osoby pri preprave, kde sa vždy vyžaduje prítomnosť osoby poverenej výkonom fyzickej ochrany pri chránenom majetku. Nepostačuje teda, aby ochrana majetku pri preprave bola zabezpečená len prevádzkovaním zabezpečovacieho a poplachového systému a priamym riadením a kontrolou týchto činností. Všetky prvky množiny pojmu stráženie patria aj k množine pojmu fyzická ochrana a teda pojem stráženie je podmnožinou množiny fyzická ochrana, a teda aj samotný prvok „ochrana majetku a osoby“ je súčasťou množiny fyzická ochrana. K námietke ohľadne výkladu pojmu „preprava“ uviedol, že jedným zo znakov nášho právneho systému je aj monizmus, t.j. požiadavka, aby v štáte platilo len jedno právo. Tento znak právneho systému umožňuje aplikáciu ustanovení aj právneho predpisu všeobecnej povahy v prípade, že príslušné spoločenské vzťahy nie sú upravené v osobitnom zákone. Týmto sa správne orgány snažili vysvetliť obsah a spôsob použitia pojmu „preprava“. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého a prvostupňového rozhodnutia len v časti týkajúcej sa porušenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti za skutok spočívajúci v tom, že nezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti v hodnote 705.960,- eur nachádzajúcej sa vo vozidle žalobcu najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany. Medzi účastníkmi konania bol teda sporný iba výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti a to či žalobca splnil alebo nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť prepravu majetku (finančnej hotovosti 705.960,- eur) vhodným motorovým vozidlom (toto nebolo sporné) a ochranu majetku najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré mali byť prítomné pri chránenom majetku alebo postačovala ich prítomnosť pri prevádzkovaní zabezpečovacieho a poplachového systému a priamom riadení a kontrole tejto činnosti. Predmetom kontroly bolo v danom prípade: a) preverenie splnenia podmienok stanovených zákonom o súkromnej bezpečnosti pri preprave peňažnej hotovosti dňa 21.12.2012 v čase od 14.14 hod. do 14.31 hod. v Bratislave, Vlčie Hrdlo č. 53, kde došlo ku krádeži peňažnej hotovosti z vozidla prevádzkovateľa a b) preverenie splnenia zákonných podmienok pri prevádzkovaní poplachového systému (PCO), na ktorý bol dňa 05.01.2013 v čase okolo 03.20 hod. okrem iného pripojený aj bankomat VÚB, a. s. v Lozorne, kedy došlo k pokusu o odcudzenie peňažnej hotovosti z tohto bankomatu. Správne orgány boli názoru, že žalobca porušil okrem iných aj ustanovenie § 56 ods. 7 písm. a) zákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 21.12.2012 v čase od 14.14 hod. do 14.28 hod. v Bratislave, Vlčie Hrdlo č. 53 v čase dotácie bankomatu spoločnosti VÚB, a.s. nezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti v hodnote 705.960,-€ nachádzajúcej sa v tom čase vo vozidle žalobcu najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany. Z denného plánu dotovania bankomatov zo dňa 21.12.2012 bolo zistené, že vo vozidle sa na začiatku dňa a dotácií nachádzala hotovosť vo výške 999.000,-€. V čase krádeže bola vo vozidle prevádzkovateľa hotovosť vo výške 705.960,-€, pričom odcudzená bola hotovosť vo výške 662.960,-€. V predloženom dennom pláne sú uvedené ako osoby vykonávajúce dotácie Smatušík ako dotovač a Čergeť ako vodič, v kolónke pri funkcii ochranca nie je uvedené žiadne meno. Žalobca v správnom konaní uviedol, že členmi posádky vozidla boli jeho zamestnanci Čergeť a Smatušík. V čase krádeže títo členovia posádky vozidla neboli vo vozidle prítomní. Bol názoru, že splnil zákonnú povinnosť zabezpečiť ochranu majetku pri preprave majetku od 166 000 eur do 1 660 000 eur vhodným motorovým vozidlom. Dikcia § 56 ods. 7 a) zákona o súkromnej bezpečnosti explicitne nestanovuje, čo sa rozumie pod pojmom zabezpečiť prepravu najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany. Zamestnanci Čergeť a Smatušík spĺňali podmienky stanovené zákonom pre takéto osoby pri preprave majetku. Nespornou skutočnosťou tiež je, že ku krádeži peňažnej hotovosti nedošlo pri preprave hotovosti, ale zo zaparkovaného vozidla. V tomto prípade je potrebné prepravu interpretovať reštriktívne len ako premiestňovanie osôb a nákladov dopravnými prostriedkami. Najmä z pohľadu vyššie spomenutej skutočnosti, že odstavené riadne zabezpečené vozidlo bolo monitorované zabezpečovacím systémom, teda priebeh neprítomnosti posádky od uzamknutia vozidla až po návrat posádky do vozidla po cca 7 min. doplnením bankomatu je štandardne vyhodnocovaný interlokovým systémom, GPS systémom ako aj ostatnými elektronickými bezpečnostnými systémami. Priamo zákonodarca v taxatívnom výpočte fyzickej ochrany predpokladá využitie popri tzv. osobnej ochrane teda na mieste a v čase prítomnej osoby tiež tzv. neosobnú ochranu prostredníctvom poplachového alebo zabezpečovacieho systému. Zo špecifikácie motorového vozidla vyplýva, že počas vykonávania prepravy je zabezpečovaná ochrana vozidiel dvomi pracovníkmi na dvoch nezávislých miestach. Jedným je pracovník operačného strediska, druhým zamestnancom je zamestnanec Národného kontrolného centra. Uvedení pracovníci prostredníctvom systému GPS nepretržite monitorujú nasledujúce stavy vo vozidle (poloha, otvorenie dverí, panické tlačidlo a náklon vozidla). Títo pracovníci, ktorí napriek tomu, že nie sú fyzicky prítomní vo vozidle, sú schopní často dôslednejšie posúdiť prípadnú mimoriadnu situáciu ohľadom vozidla ako zamestnanci priamo vo vozidle. Podľa názoru súdu sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými dôkazmi zabezpečenými tak počas kontroly č.1, kontroly č. 2, ako aj s dôkazmi zabezpečenými v rámci správneho konania. Správne vyhodnotili dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a dospeli k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa súd stotožňuje, že žalobca sa dopustil správneho deliktu aj podľa § 91 ods. 1 písm. d/ zákona o súkromnej bezpečnosti za porušenie § 56 ods. 7 písm. a/ tohto zákona. Podľa § 56 zákona o súkromnej bezpečnosti (Povinnosti prevádzkovateľa strážnej služby) ods.7 je prevádzkovateľ strážnej služby, ktorý vykonáva ochranu majetku a osoby pri preprave, povinný zabezpečiť prepravu majetku a osoby vhodným motorovým vozidlom a ochranu majetku a osoby a) najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ak prepravuje majetok v hodnote od 166 000 eur do 1 660 000 eur. Z § 8 (Vymedzenie niektorých pojmov) zákona o súkromnej bezpečnosti, vyplýva, že na účely tohto zákona sa ďalej rozumie: b) fyzickou ochranou obchôdzka, stráženie, prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému a priame riadenie a kontrola týchto činností, g) zabezpečovacím systémom sústava elektrických, elektronických, mechanických alebo iných súčiastok tvoriacich pevne zabudovanú prekážku zabraňujúcu vstupu osoby alebo zvieraťa do chráneného objektu alebo na chránené miesto alebo výstupu z nich, alebo vjazdu dopravného prostriedku do chráneného objektu alebo na chránené miesto alebo výjazdu z nich, ktoré nemožno prekonať bez odborných znalostí alebo použitia sily, h) poplachovým systémom sústava elektrických, elektronických, mechanických alebo iných súčiastok tvoriacich predmet pevne zabudovaný na chránenom objekte alebo na chránenom mieste, alebo v chránenom objekte, ktorý po neoprávnenom zásahu na chránenom objekte alebo na chránenom mieste alebo po neoprávnenom zásahu do chráneného objektu alebo do chráneného miesta, alebo konaním osoby v chránenom objekte alebo na chránenom mieste v súlade so zákonom a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, vyvolá svetelný, zvukový alebo iný signál, e) strážením priamy výkon činností uvedených v § 2 ods. 1 písm. b) a § 3 písm. a) až f) a i) prítomnosťou osoby poverenej výkonom fyzickej ochrany na strážnom stanovisku v chránenom objekte, na chránenom mieste alebo pri chránenej osobe, alebo pri chránenom majetku, kde tieto činnosti má vykonávať, Podľa § 2 (Bezpečnostná služba) ods.1 zákona o súkromnej bezpečnosti druhy bezpečnostnej služby sú: b) profesionálna cezhraničná preprava eurovej hotovosti cestnou dopravou. Podľa § 3 (Strážna služba) zákona o súkromnej bezpečnosti strážna služba je a) ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, b) ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste, c) ochrana osoby, d) ochrana majetku a osoby pri preprave, e) ochrana prepravy majetku a osoby, f) zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb, i) monitorovanie činnosti osoby v uzavretom priestore alebo na uzavretom mieste. Uvedené činnosti sa teda považujú za stráženie. Naproti tomu strážením nie je strážna služba uvedená pod bodom g) - prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, prevádzkovanie ich častí, vyhodnocovanie narušenia chráneného objektu alebo chráneného miesta (ďalej len "prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému") a pod bodom h) - vypracúvanie plánu ochrany. V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci správnymi orgánmi a v podrobnostiach odkazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré nemá význam detailne opisovať v rozsudku. Žalovaný správne poukázal na dôvodovú správu k zákonu o súkromnej bezpečnosti a účel tejto zákonnej úpravy. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00). V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07-38 z 1. júla 2008 sa ústavný súd zaoberal okrem iného aj metodológiou výkladu ustanovení právneho poriadku: “ ... Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona...“ Vychádzajúc jednak z obsahu a zmyslu vyššie citovaných ustanovení právneho predpisu (zákona o súkromnej bezpečnosti) a samozrejme z ich doslovného znenia, považuje súd výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a) zákona o súkromnej bezpečnosti žalovaným za správny. Keďže žalobca bol povinný zabezpečiť prepravu majetku (v danom prípade finančnej hotovosti 705.960,- eur) vhodným motorovým vozidlom a ochranu tohto majetku najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré mali byť prítomné pri chránenom majetku, teda mali ho strážiť, avšak túto povinnosť porušil, dopustil sa správneho deliktu. Pre naplnenie pojmu fyzická ochrana v súvislosti s ochranou majetku nepostačovala prítomnosť 2 osôb pri prevádzkovaní zabezpečovacieho a poplachového systému a priamom riadení a kontrole tejto činnosti. Je irelevantné tvrdenie žalobcu, že takýto spôsob ochrany majetku je podľa neho najefektívnejší, keďže spolupáchateľmi protiprávnej činnosti sú väčšinou práve osoby fyzicky prítomné pri chránenom majetku. Navyše v danom prípade zlyhal aj tento systém, keďže bočné posuvné dvere vozidla signál GPS nevysielajú. Ak by bol majetok chránený podľa zákona o súkromnej bezpečnosti najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany prítomnými vo vozidle - pri chránenom majetku, zrejme by ku škode - odcudzeniu peňazí nedošlo. Tvrdenie žalobcu, že ku krádeži peňazí nedošlo pri preprave ale zo zaparkovaného vozidla, a teda nemožno aplikovať § 56 ods. 7 písm. a/ zákona o súkromnej bezpečnosti, treba striktne odmietnuť. Prepravou nie je len samotný pohyb vozidla, v ktorom sa nachádza chránený majetok, ale samozrejme aj čas, keď vozidlo (pri preprave) z akéhokoľvek dôvodu stojí. Preprava začína naložením a končí vyložením zásielky, t.j. v danom prípade od momentu naloženia peňazí určených na dotáciu bankomatov až po ukončenie prepravy, t.j. splnenie povinnosti dotácie bankomatov v určený deň, bez ohľadu na počet zastávok. Žalovaný sa touto námietkou detailne zaoberal a súd nemá dôvod sa od jeho logických argumentov odchýliť. Súd nenašiel žiaden dôvod meniť výšku uloženej pokuty, keďže táto bolo uložená v medziach zákonnej sadzby a jej výška bola správnymi orgánmi riadne odôvodnená s poukazom na § 91 ods. 4 zákona o súkromnej bezpečnosti, pričom spĺňa jednak preventívny ako aj represívny účel. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach žalobných dôvodov dospel súd k záveru, že žalobu je potrebnú ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovaný podľa ustálenej judikatúry v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.