Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/20/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200677 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:7014200677.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľky: F. A. Y. , narodenej 1.X.XXXX, bez dokladov totožnosti, ID osoby: XXX XXX, štátnej príslušníčky Afganskej islamskej republiky (ďalej len „Afganistan"), podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom Q. O., P. Š. O. F., P. Č. , aktuálne s miestom pobytu: X. Q. XX, W., zastúpenej pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska: Brečtanová 21, Bratislava kancelárie proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľky zo dňa 10.6.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-548-30/PO-Ž-2013 zo dňa 5.5.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu ČAS: MU-548-30/PO-Ž-2013 zo dňa 5.5.2014 v napadnutej časti o neudelení azylu p o t v r d z u j e. Navrhovateľke n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporcu ČAS: MU-548-30/PO-Ž-2013 zo dňa 5.5.2014 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len“ zákon o azyle“) navrhovateľke neudelil azyl na území Slovenskej republiky, avšak jej poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka. Výrok o neudelení azylu zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade neboli splnené podmienky jeho udelenia. Odporca opísal zistený stav veci a konštatoval, že navrhovateľku nie je možné zaradiť do určitej sociálnej skupiny, pričom súčasne poukázal na nenaplnenie objektívnej stránky, predpokladanej zákonom o azyle vo vzťahu k predpokladom udelenia azylu. Podľa právneho názoru odporcu ak by aj navrhovateľka čelila vyhrážkam, ktoré v priebehu konania prezentovala, tieto nesmerovali k dôvodom, ktoré má na mysli zákon o azyle - teda k definícii utečenca. Poskytnutie doplnkovej ochrany odporca odôvodnil nepriaznivou bezpečnostnou situáciou v Afganistane a tiež potrebou individuálnej ochrany navrhovateľky s poukazom na jej pôsobenie ako tlmočníčky. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 10.6.2014, ktorým sa domáhala jeho zrušenia vo výroku o neudelení azylu z dôvodov ust. § 250j ods. 2 písm. a) - d) zákona o azyle. Dôvodila, že bola objektom fyzického a psychického násilia (jej napadnutie, výhražné listy, vražda jej otca), ktorého príčinou bola jej príslušnosť k určitej sociálnej skupine, politické presvedčenia, príslušnosť k národnostnej menšine, pričom osobitne poukázala na výkon jej povolania (tlmočníčky) v minulosti. Rozpor s obsahom spisov videla v tom, že v spise sú založené správy o zabití afganských tlmočníkov. Nedostatočné zistenie stavu veci videla v tom, že odporca sa nezaoberal otázkou krvnej pomsty, ktorej navrhovateľka mohla potenciálne čeliť, skutočnosťou že navrhovateľka ako moslimka pracovala na dobrej pracovnej pozícii, otázkou postavenia žien, ktoré sú často diskriminované a tiež, že sa nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľka je tadžickej národnosti v kontexte postavenia národnostných menšín. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 5.8.2014. k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia a na jeho odôvodnení. Poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľku z dôvodu výkonu jej zamestnania nie je možné zaradiť do sociálnej skupiny, že k pomste na navrhovateľke nikdy nedošlo a že strach z rodiny snúbenca navrhovateľky nie je dôvodom na udelenie azylu v zmysle ust. § 8 zákona o azyle. Zotrval tiež na názore, že poskytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľke došlo k jej dostatočnej ochrane pred hrozbou vážneho bezprávia. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle., § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) na pojednávaní za prítomnosti zástupcov účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-548/PO-Ž-2013 z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľka po nelegálnom vstupe na slovenské územie vyhlásením zo 6.12.2013 požiadala o poskytnutie medzinárodnej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, lebo pracovala pre americkú armádu a jedna ozbrojená skupina sa jej a jej rodine vyhrážala. V priebehu vstupného pohovoru, konaného 16.12.2013 okrem iného uviedla, že od 11.4.2011 do 1.11.2011 pracovala vo vojenskom tábore „Qalla Hous US army corps of Engineery camp egger“ ako tlmočníčka a administratívna pracovníčka. Jej mesačný príjem bol 1 300 dolárov. Od 2.1.2012 do 1.5.2013 pracovala vo vojenskom tábore „Almoo“ a jej mesačný príjem bol 465 dolárov. Jej otec zomrel 23.6.2011, keď pri prevoze tovaru medzi Jalalabádom a Kábulom (v údolí Tangi Abrishem) jeho auto zastavili ozbrojenci a na auto zaútočili. Brata, ktorý sa v aute nachádzal, zbili, otca pobodali a porezali. Otec počas prevozu do nemocnice zomrel. Navrhovateľka vyslovila domnienku, že sa tak stalo preto, lebo ona a jej sestra pracovali ako tlmočníčky pre Američanov. Jej sestra Nooria pracuje ako tlmočníčka na americkom veľvyslanectve v Kábule. Tiež uviedla, že 8.11.2011 sa zasnúbila s Afgancom menom C. U., ktorý má anglické občianstvo. Asi po roku od zásnub sa dozvedela, že jej snúbenec má v Anglicku manželku, s ktorou má dve deti. Následne navrhovateľka od úmyslu zosobášiť sa upustila. O jej vycestovaní z Afganistanu rozhodol jej strýko, ktorý cestu zorganizoval a aj zaplatil. V krajine svojho pôvodu nebola nikdy trestaná, nebola členkou žiadnej politickej strany či hnutia. Zopakovala, že o azyl žiada z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko pracovala ako tlmočníčka pre americké jednotky, pričom sa jej rodine (po nejakom čase od smrti jej otca - 23.6.2011) opakovane telefonicky vyhrážali neznámi muži. K vyhrážkam začalo dochádzať potom, ako jej rodina dala na políciu podnet na vyšetrenie smrti otca. Po stiahnutí podnetu vyhrážky prestali, no po určitom čase opätovne začali. Tiež upresnila, že jej osobne sa ľudia nevyhrážali - vyhrážali sa celej jej rodine. Druhým dôvodom žiadosti bolo to, že sa odmietla (po zásnubách) vydať za svojho snúbenca, v dôsledku čoho jej toto rozhodnutie rodičia snúbenca vyčítali. Uviedla, že v Afganistane ak niekto zosmiešni rodinu, môžu sa mu za to pomstiť. Tiež uviedla, že 23.4.2013 cestovala do zamestnania. Najprv hromadnou dopravou do centra mesta, potom taxíkom. Počas cesty taxíkom, v ktorom okrem vodiča bol aj neznámy muž, jej tento muž povedal, že sa môže hanbiť a že nemá čo robiť pre cudzincov. Ak s touto prácou neprestane, zastrelí ju, pritom jej ukázal svoju zbraň. Tiež uviedla, že niekto do domu jej rodiny vhodil list adresovaný rodine, v ktorom stálo, že ak neprestanú pracovať pre cudzincov, pomstia sa im. Dňom 1.5.2013 prestala v tábore pracovať. Iné dôvody svojej žiadosti o azyl neuviedla. V priebehu konania pred odporcom navrhovateľka založila do spisu odporcu fotokópie dokladov, ktoré odporca podrobne identifikoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V priebehu konania odporca vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu navrhovateľky, obsahovo zamerané na bezpečnostnú situáciu a Afganistane, na postavenie a posudzovanie žiadostí o azyl ľudí, ktorí pracovali ako tlmočníci, ktoré sú súčasťami komplexných materiálov, identifikovaných v napadnutom rozhodnutí. Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: V úvode tejto časti odôvodnenia tohto rozsudku súd zdôrazňuje, že navrhovateľke bola poskytnutá doplnková ochrana a to s poukazom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Afganistane a tiež s poukazom na potrebu individuálnej ochrany navrhovateľky, ktorá vyplynula z posúdenia jej žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Takto poskytnutá ochrana teda v sebe zahŕňa ochranu pred všetkými druhmi vážneho bezprávia, ako ich má na mysli ust. § 2 písm. f) zákona o azyle. K námietke čiastočnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. I keď odôvodneniu napadnutého výroku rozhodnutia odporcu možno priznať určitú stručnosť, z odôvodnenia vyplýva, že dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nenaplnenie objektívnej stránky strachu, teda nepreukázanie odôvodnenosti obáv navrhovateľky ňou vyslovených. Podľa názoru súdu i keď stručnejšie odôvodnenie napadnutého výroku rozhodnutia nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľné. Svedčí o tom aj argumentácia navrhovateľky prezentovaná v podanom návrhu, podobne ako stanovisko súdu. K námietke rozporu napadnutého rozhodnutia s obsahom spisu: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Navrhovateľka v tejto námietke konkrétne poukázala na správy o zabití mladých afganských tlmočníkov, pracujúcich pre cudzie armádne zložky, pôsobiace v Afganistane. Odporca však v odôvodnení svojho rozhodnutia neargumentoval, že by sa tieto správy nezakladali na pravde. Nenamietané pôsobenie navrhovateľky ako tlmočníčky pracujúcej pre americké ozbrojené zložky zohľadnil poskytnutím doplnkovej ochrany v rámci individuálneho posúdenia potreby jej ochrany, ako to uviedol v odôvodnení poskytnutia tohto druhu medzinárodnej ochrany. Ak teda odporca neudelil navrhovateľke azyl (ale poskytol jej doplnkovú ochranu), ktorá skutočnosť je v zrejmom rozpore s názorom navrhovateľky, že je azyl mal byť udelený, takúto skutočnosť nie je podľa názoru súdu možné pokladať za rozpor s obsahom spisu. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Ani túto námietku súd neuznal ako dôvodnú. Odporca zákonným spôsobom vykonal s navrhovateľkou pohovory, v priebehu ktorých sa navrhovateľka podrobne vyjadrovala k jednotlivým dôvodom podanej žiadosti o azyl. Do spisu založil fotokópie dokumentov predložených navrhovateľkou, ktoré nespochybnil i napriek tomu, že ich originály mu predložené neboli. Vyhľadal a do spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľky, pochádzajúce z rôznych zdrojov, ktoré boli obsahovo zamerané na dôvody, prezentované navrhovateľkou. V podanom návrhu navrhovateľka v súvislosti s namietaným nedostatočne zisteným stavom veci poukázala na to, že odporca sa nezaoberal otázkou krvnej pomsty, ktorej navrhovateľka mohla potenciálne čeliť, skutočnosťou že navrhovateľka ako moslimka pracovala na dobrej pracovnej pozícii, otázkou postavenia žien, ktoré sú často diskriminované a tiež, že sa nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľka je tadžickej národnosti v kontexte postavenia národnostných menšín. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že ev. hroziace bezprávie odporca zohľadnil poskytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľke. Teda ak by aj navrhovateľke prípadne hrozila ujma z titulu, že sa odmietla vydať za svojho snúbenca, resp. že ako žena - moslimka pracovala, resp. z titulu všeobecného postavenia žien v afganskej spoločnosti, resp. z titulu príslušnosti navrhovateľky k národnostnej menšine (navrhovateľka však v konaní prezentovala iba obavu z pomsty za zosmiešnenie rodiny svojho snúbenca), poskytnutá ochrana jej poskytuje dostatočnú ochranu pred týmto, navrhovateľkou prezentovaným bezprávím. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Podobne ako predchádzajúce, ani túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Súd pokladá za potrebné poukázať na skutočnosť, že navrhovateľka nepožiadala o azyl z dôvodu svojej príslušnosti k menšinovej národnosti, resp. z dôvodu svojho postavenia ako ženy - moslimky, žijúcej v Afganistane. Preto argumentácia smerujúca k týmto atribútom a uvádzaná v podanom návrhu nie je dôvodná a súdu sa javí ako účelová. Navrhovateľka v priebehu vstupného pohovoru uviedla, že rodina jej snúbenca jej skutočnosť, že sa odmietla za snúbenca vydať vyčítala, resp. že ak sa zaňho nevydá, zosmiešni celú rodinu snúbenca. Z tejto interpretácie samotnou navrhovateľkou vyplýva, že sa jej nikto v súvislosti so svadbou nevyhrážal a s rodinou snúbenca nemala žiaden iný problém. Naviac ak by tomu tak aj bolo: 1/ s poukazom na ust. § 8 zákona o azyle by sa takéto počínanie nemohlo kvalifikovať ako perzekúcia z dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení; 2/ v prípade reálnej hrozby krvnej pomsty (ktorá skutočnosť však v konaní pred odporcom preukázaná nebola) by sa takáto hrozba mohla kvalifikovať ako hrozba (vážneho) bezprávia. V každom prípade však v tomto prípade nenastala žiadna okolnosť (udalosť), v dôsledku ktorej by mala navrhovateľka dôvod sa domnievať, že v súvislosti s neuskutočnenou svadbou jej niečo hrozí. Teda pokiaľ ide o tento dôvod žiadosti o azyl (okrem skutočnosti že hrozba krvnej pomsty bez ďalšieho nie je dôvodom k udeleniu azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle), absentuje odôvodnenosť navrhovateľkinej obavy (objektívna stránka). Pokiaľ ide o dôvod žiadosti navrhovateľky spočívajúci v tom, že pôsobila ako platená tlmočníčka na americkej základni: Navrhovateľka uviedla, že od 11.4.2011 do 1.11.2011 pracovala vo vojenskom tábore „Qalla Hous US army corps of Engineery camp egger“ ako tlmočníčka a administratívna pracovníčka. Jej mesačný príjem bol 1 300 dolárov. Od 2.1.2012 do 1.5.2013 pracovala vo vojenskom tábore „Almoo“ a jej mesačný príjem bol 465 dolárov. Uviedla, že sa domnieva, že príčinou napadnutia auta jej otca (23.6.2011) na ceste pri prevoze tovaru medzi Jalalabádom a Kábulom (v údolí Tangi Abrishem) bolo, že ona a jej sestra pôsobili ako tlmočníčky. Takáto domnienka navrhovateľky je však ničím nepodložená a už na prvý pohľad nepravdepodobná. Navrhovateľka tiež uviedla, že telefonické vyhrážky na adresu jej rodiny sa začali potom, ako jej rodina dala podnet na políciu, aby smrť otca polícia vyšetrila, pričom po stiahnutí tohto (trestného) oznámenia telefonáty prestali - po nejakom čase sa zopakovali. Z uvedeného je zrejmé to, že vyhrážky rodine priamo súviseli s podaním trestného oznámenia - žiadosti o vyšetrenie smrti otca ako aj to, že tieto smerovali voči rodine navrhovateľky. Navrhovateľka a podobne ani jej rodina následne nečelila žiadnemu konaniu, ktoré by smerovalo k potvrdeniu - uskutočneniu vyhrážok. Navrhovateľka tiež uviedla, že 23.4.2013 cestovala do práce. Najprv hromadnou dopravou do centra Kábulu, kde zastavila „taxík“ - súkromné auto, ktoré preváža ľudí, ktorí po určitej (zhodnej) trase potrebujú dostať na určené miesto. V tomto taxíku bol iba jeho vodič a jeden pasažier, sediaci vedľa vodiča. Tento pasažier sa mal po chvíli otočiť k navrhovateľke, vytiahnuť zbraň a vyhrážať sa jej, že ak neskončí s prácou ktorú vykonávala pre cudzincov, vystrieľa do nej celý zásobník. Nato auto zastalo a navrhovateľku z neho „vyhodili“. Navrhovateľka následne - k 1.5.2013 prestala pracovať. Ako to vyplýva z následnej výpovede navrhovateľky, následne (podobne ako nikdy predtým) nebola objektom žiadneho konania, ktoré by bolo jej ohrozením. (K tomuto incidentu súd, uvedomujúc si že tak robí nad rámec svojich oprávnení súvisiacich s preskúmaním napadnutého výroku rozhodnutia odporcu poznamenáva, že toto tvrdenie navrhovateľky sa javí ako nedôveryhodné. Predovšetkým preto, lebo je nepravdepodobné, žeby navrhovateľka zjavne náhodou nastúpila do auta - taxíka - v ktorom sa náhodou viezol pasažier, ktorý mal vedomosť o tom, že navrhovateľka pracuje ako tlmočníčka pre cudzincov - Američanov. Tento názor súdu však neovplyvnil posúdenie napadnutého výroku rozhodnutia, ako ho súd interpretuje týmto rozsudkom.) Navrhovateľka 16.12.2013 tiež uviedla, že pred 2 - 3 mesiacmi (teda cca v septembri 2013) im niekto do ich domu vhodil výhražný list, v ktorom bolo rodine vyčítané, že pracuje pre cudzincov, či sa zato nehanbia a ak s tým neprestanú, tak sa im pomstia. Navrhovateľka v tom čase už ako tlmočníčka nepracovala, jej sestra áno. I napriek tomu nebol voči rodine navrhovateľky či voči navrhovateľke alebo jej sestre (resp. jej rodine) vykonaný žiaden čin, ktorý by takým či onakým spôsobom potvrdzoval uskutočnenie vyhrážky. Z uvedených skutočností je zrejmé, že navrhovateľka v konaní pred odporcom nepreukázala naplnenie opodstatnenosti svojej obavy súvisiacej s výkonom jej zamestnania - tlmočníčky. Nikdy totižto nebola žiadnym spôsobom atakovaná, ktorý prípadný atak by bol uskutočnený či by smeroval k splneniu vyhrážok, ktorých objektom mala byť rodina navrhovateľky (v súvislosti s tým, že navrhovateľka, prípadne jej sestra pracovali ako tlmočníčky), resp. navrhovateľka sama. V konaní pred odporcom nebolo spochybnené pôsobenie navrhovateľky ako tlmočníčky pracujúcej pre americkú armádu. Nemožno vylúčiť, že toto jej zamestnanie by mohlo byť určitým okruhom tretích osôb vnímané ako výraz jej politického presvedčenia (i keď sama nikdy neuviedla, že by sa zamestnala ako tlmočníčka z dôvodu jej politického presvedčenia). Zo správ založených v spise odporcu vyplýva, že za istých okolností tlmočníci pracujúci pre cudzie ozbrojené sily môžu byť objektom ohrozenia. Avšak s poukazom na platnú právnu úpravu - konkrétne na ust. § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu musia byť súčasne naplnené všetky štyri predpoklady jeho udelenia. Teda (1) opodstatnenosť (2) obavy z (3) prenasledovania z (4) dôvodov rasových, národnostných, náboženských, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Z vyššie uvedeného vyplýva, čo konštatoval aj odporca v odôvodnení napadnutého výroku rozhodnutia, že v prípade navrhovateľky nebol naplnený min. jeden z predpokladov udelenia azylu - opodstatnenosť navrhovateľkiných obáv. Voči navrhovateľke nikto nikdy nekonal spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za naplnenie či za pokus o naplnenie vyhrážok, ktoré smerovali voči jej rodine. Napokon všetky vyhrážky smerovali k tomu, aby navrhovateľka „pre cudzincov“ prestala pracovať, čo v konečnom dôsledku aj akceptovala, ak od 1.5.2013 pracovať prestala. Súd poukazuje na skutočnosť, že odporca nijakým spôsobom nebagatelizoval dôsledky výkonu práce navrhovateľky ako tlmočníčky, ktorá skutočnosť sa prejavila v tom, že aj s poukazom na tento fakt poskytol navrhovateľke doplnkovú ochranu. Táto forma medzinárodnej ochrany poskytuje navrhovateľke dostatočnú záštitu aj pred touto formou ev. bezprávia. Pretože súd po posúdení navrhovateľkou vznesených námietok tieto neuznal ako námietky, v dôsledku ktorých by mal napadnutý výrok o neudelení azylu navrhovateľke zrušiť, pričom odporca správne posúdil nenaplnenie odôvodnenosti obáv navrhovateľky vo vzťahu k ňou prezentovaným dôvodom žiadosti o azyl, napadnutý výrok rozhodnutia odporcu ČAS: MU-548-30/PO-Ž-2013 zo dňa 5.5.2014 potvrdil. Súd iba poznamenáva, že sama navrhovateľka v podanom návrhu konštatovala, že nie je možné špecifikovať, ktorému zo zákonných stanovených aktov prenasledovania (poznámka súdu: ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle) by v prípade návratu čelila. Toto jej konštatovanie v podstate potvrdzuje právny názor vyslovený odporcom v napadnutom rozhodnutí. O trovách navrhovateľky súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľka i keď bola v konaní neúspešná, je zo zákona oslobodená od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ju súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).