Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/43/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200200 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012200200.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: FELBERMAYR SLOVAKIA, s.r.o., Galvaniho 24, Bratislava, IČO: 35 801 328, zastúpený: IURISTICO, s.r.o., Štefánikova 26, Košice, JUDr. Matej Kukura, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: 20379/2011/SCLVD-42694 zo dňa 19.08.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: XXXXX/XXXX/SCLVD-XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX i prvostupňové rozhodnutie I. úradu SR č.p.: XXXX/XXX-XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66 € na súdnom poplatku za žalobu a v sume 929,82 € na nákladoch právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu žalobcu, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.02.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: XXXXX/XXXX/SCLVD-XXXXX zo dňa 19.08.2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Leteckého úradu SR č.p.: XXXX/XXX-XX/XXXX zo dňa 07.06.2011 o uložení pokuty žalobcovi vo výške X.XXX,- eur podľa § 51 ods. 3 písm. e/ zák. č. 143/1998 Z.z. o civilnom letectve v znení neskorších predpisov (ďalej len letecký zákon) za opakované ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky bez súhlasu leteckého úradu, ktorého sa dopustil tým, že v územnom obvode Letiska Košice na svojich pozemkoch v k.ú. X., obec W. - X. (areál FELBERMAYR) a/ dňa 26.04.2011 v čase 07:24 - 07:30 hod. na severovýchodnom okraji areálu FELBERMAYR došlo k vysunutiu ramena autožeriava cca do výšky roviny očí riadiaceho Stanovišťa TWR Košice, teda min. 263 m n.m. bez vedomia TWR, resp. prevádzkovateľa letiska; b/ dňa 23.03.2011 minimálne v čase od 11:55 do 13:00 hod. došlo k vysunutiu ramena autožeriava nad úroveň najvyššieho bodu riadiacej veže Letiska Košice, teda min. 266 m n.m. bez vedomia TWR, resp. prevádzkovateľa letiska. Uvedenými konaniami došlo k narušeniu ochranného pásma - prechodovej plochy Letiska Košice - leteckého pozemného zariadenia okrskového prehľadového rádiolokátora SRE - leteckého pozemného zariadenia všesmerového rádiomajáka D-VOR/DME KSC. Žalobca v žalobe uviedol, že z rozhodnutia Leteckého úradu SR v inej veci sa dozvedel, že správne orgány mylne vedú rozhodnutie Leteckého úradu SR zo dňa 07.06.2011 č.p. XXXX/XXX-XX/XXXX ako právoplatné, hoci doposiaľ nebolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené rozhodnutie žalovaného o odvolaní v tejto veci. Preto lehota na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného zo dňa 19.08.2011, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti rozhodnutiu Leteckého úradu SR zo dňa 07.06.2011, podľa žalobcu ani nezačala plynúť. Z tohto dôvodu žalobca žiadal doručiť napadnuté rozhodnutie jeho právnemu zástupcovi. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa i napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že konaniami opísanými vo výroku prvostupňového rozhodnutia nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona. Poukázal na gramatický a systematický výklad uvedeného ustanovenia tvrdiac, že k spáchaniu predmetného deliktu mohlo dôjsť len jedným z dvoch alternatívne uvedených konaní a to : a/ zriadením stavby - k čomu nepochybne nedošlo, b/ zriadením zariadenia nestavebnej povahy - k čomu tiež činnosťou spočívajúcou v jednorázovom zdvihnutí ramena žeriava dôjsť nemohlo. Bol toho názoru, že naplnenie pojmových znakov „zriadenie zariadenia nestavebnej povahy“ vyžaduje určitú trvalosť a stabilnosť zásahu. Skutková podstata deliktu v zmysle uvedeného ustanovenia nemohla byť podľa žalobcu naplnená, pretože v danom prípade išlo iba o činnosť, pohnutie zariadením, ktorú nie je možné zaradiť pod žiadnu z významových rovín slova „zriadiť“ (citovaných v žalobe) podľa publikácií Slovník slovenského jazyka (SAV 1965) a Synonymický slovník slovenčiny (Veda 2004). Uvedený gramatický výklad pojmu zriadiť podporuje podľa žalobcu i výklad systematický. Poukázal na okruh povinností a obmedzení, ktoré môže letecký úrad v zmysle § 29 ods. 3 leteckého zákona stanoviť pri určení ochranných pásiem, pričom trval na tom, že zdvihnutie ramena žeriava do výšky ochranného pásma nie je možné považovať za zriadenie zariadenia nestavebnej povahy ani z hľadiska bežného významu a chápania daného výrazu. Podriadenie takejto činnosti pod pojem zriadenie zariadenia by potom znamenalo, že i prejazd autožeriava zo zdvihnutým ramenom cez ochranné pásmo by sa malo považovať za zriadenia zariadenia, čím by sa poprel význam pojmu zriadenie. Žalobca ďalej poukázal na to, že skutková podstata správneho deliktu má byť dostatočne určitá a nemôže byť rozširujúcim výkladom či na podklade analógie rozširovaná mimo svoje vlastné slovné vyjadrenie. Hypotéza ustanovenia zákona upravujúca predpoklady deliktuálnej zodpovednosti nemôže byť menená, extenzifikovaná ani prípadným územným plánom obce, ktorý je vo svojej záväznej časti vydávaný vo forme všeobecne záväzného nariadenia, ktoré je vždy iba právnym predpisom nižšej právnej sily než zákon. Preto porušenie zákazov a povinností ustanovených v územnom pláne, v rozsahu presahujúcom okruh povinností definovaných v hypotéze skutkovej podstaty deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona, neumožňuje sankcionovať tieto nadrámcové povinnosti prostredníctvom uvedenej skutkovej podstaty. Aj konštatovanie o porušení v rozhodnutí uvedených ochranných pásiem je podľa žalobcu vo viacerých smeroch vadné, pretože k porušeniu ochranných pásiem mohlo dôjsť len zriadením objektov, čo z vyššie opísaných dôvodov podľa žalobcu nenastalo. Žalobca namietal, že skutkom zo dňa 26.04.2011 pri nastavení dolnej hranice ochranného pásma výškou 265,5 m n.m. (vzostupne k hladine 277m n.m.) v žiadnom prípade nemohol porušiť ochranné pásmo leteckého pozemného zariadenia všesmerového rádiomajáka a vzhľadom na tesnosť presiahnutia tvrdenej výškovej hranice skutkom z 23.03.2011, ako i potencionálnej nepresnosti záznamových prostriedkov, je toto porušenie ochranného pásma v uvedený deň tiež sporné. S týmito námietkami sa žalovaný podľa názoru žalobcu nevysporiadal. Žalobca však tvrdil, že ak by aj došlo k narušeniu ochranných pásiem danými skutkami, nie je možné automaticky uzavrieť, že tým došlo k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona, pokiaľ konkrétne narušenie ochranného pásma nie je subsumovateľné pod všeobecné znaky tejto alternatívnej skutkovej podstaty. Podľa názoru žalobcu napadnutému rozhodnutiu v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku chýbajú dostatočné dôvody a to ako do základov zodpovednosti, i do výšky pokuty, pričom správny orgán sa podľa žalobcu nevyrovnal s jeho námietkami spočívajúcimi v poukaze na inú fyzickú osobu delikventa („servisný technik z Rakúska“) ku skutku z 23.03.2011 a k tvrdeniu o nepreukázaní skutku z 26.04.2011. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že je povinnosťou správneho orgánu delikt dokázať, pretože obvinený nemá praktickú možnosť dokázať, že delikt nespáchal. Správny orgán by sa podľa žalobcu nemal uspokojiť s dovodením viny len na základe súkromnoprávnej listiny a v pochybnostiach by mal rozhodnúť v prospech obvineného. K výške uloženej pokuty, ktorá je v § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona ohraničená len najvyššou možnou sumou ekvivalentu 500.000,- Sk, žalobca uviedol, že z rozhodnutia jasne nevyplýva, akými úvahami sa správny orgán pri určovaní výšky pokuty spravoval. Žalobca bol toho názoru, že primeranou a odôvodnenou mohla byť aj pokuta v nižšej výške. Poukázal na to, že z hľadiska polohy areálu žalobcu voči leteckým pozemným zariadeniam, ploche a využitiu dotknutého letiska sa javí, že tvrdenými konaniami nielenže nedošlo k ohrozeniu, ale ani nemohlo dôjsť k ohrozeniu letovej prevádzky, čo je súčasťou vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu. Ani poukaz na iný prípad, v ktorom bola uložená pokuta v rovnakej výške, nie je podľa žalobcu postačujúce pre obhájenie skutočnosti, že nevznikajú neodôvodnené rozdiely pri rozhodovaní v obdobných veciach, a už vôbec nie pre ilustráciu dôvodnosti takejto pokuty v prejednávanej veci. Žalovaný v písomnom podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 02.07.2012 uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného skutočne nebolo doručované spoločnosti IURISTICO, s.r.o. ako právnemu zástupcovi žalobcu, ale priamo žalobcovi. Vzhľadom na to nie je podľa žalovaného splnená podmienka na preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia v zmysle § 247 a nasl. O.s.p. a preto žalovaný žiadal konanie vo veci podľa § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť. Podaním zo dňa 09.10.2013 žalovaný na výzvu súdu doplnil vyjadrenie k žalobným dôvodom. Uviedol, že letecký zákon ani iné predpisy nevyžadujú pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ uvedeného zákona žiadnu trvalosť ani stabilnosť. Považoval za nepochybné, že vysunutím ramena žeriava došlo k zriadeniu zariadenia nestavebnej povahy, nakoľko žeriav ako stroj na dvíhanie a prenášanie ťažkých bremien je mechanizmom na vykonávanie istej činnosti (v prípade autožeriava je predmetný mechanizmus upevnený na podvozku nákladného auta) a teda je nepochybne zariadením. Vztýčenie ramena autožeriava tak, že zasahuje do ochranného pásma letiska alebo leteckého pozemného zariadenia, jednoznačne je zriadením zariadenia nestavebnej povahy, ktoré môže ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky a teda napĺňa znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa vyššie spomenutého ustanovenia leteckého zákona. Žalovaný uviedol, že z pohľadu leteckej dopravy nie je až také podstatné, či je prekážka v ochranných pásmach tvorená stavbou, vysunutým ramenom žeriava alebo iným objektom. Vzhľadom na rýchlosť letiacich lietadiel a ich konštrukciu by zrážka s akýmkoľvek hmotným objektom s hmotnosťou a materiálnym zložením podobným žeriavom, resp. inej ťažkej technike mala fatálne následky. I keď sa pravdepodobnosť kolízie lietadla so žeriavom nezdá byť pravdepodobná, toto riziko nie je nulové. Aj takáto nízka úroveň rizika je podľa žalovaného neakceptovateľná. Súčasná úroveň prevádzkovej bezpečnosti leteckej dopravy bola podľa žalovaného dosiahnutá aj vďaka eliminácii stoviek podobne malých rizík. Zákonodarca v § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona taxatívne nevymenoval všetky možnosti vytvorenia leteckých prekážok a pri definovaní skutkovej podstaty využil všeobecné termíny. Podľa žalovaného však nie je pochybnosť o tom, že činnosťou žalobcu došlo k zriadeniu zariadenia nestavebnej povahy. Za štandardných okolností (nie núdzových) sa podľa žalovaného lietadlá prilietajúce na Letisko Košice zrejme nikdy neocitnú nad areálom FELBERMAYR. Ak by sa tam nejaké lietadlo vyskytlo, stalo by sa tak pravdepodobne po nevydarenom priblížení alebo v prípade zlých poveternostných podmienok, ktoré sú v uvedenom priestore bežné. Ochranné pásma letísk poskytujú podľa žalovaného priestor aj na zvládnutie nevydarených priblížení rôznych núdzových situácií. Žalovaný zaujal názor, že žalobca sa nemôže vyviniť z objektívnej zodpovednosti tvrdením, že o ochranných pásmach nevedel a ani nemohol vedieť. Deliktuálna zodpovednosť podľa leteckého zákona nie je extenzifikovaná územným plánom, samotné nedodržiavanie územného plánu je podľa žalovaného sankcionovateľné na základe stavebného zákona inými orgánmi. Záväznosť územných plánov aj pokiaľ ide o ochranné pásma v danej lokalite vyplýva najmä zo stavebného zákona, s poukazom na nariadenie vlády č. 528/2002 Z.z., ktorým sa vyhlasuje záväzná časť Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2001 a č. 281/1998 Z.z., ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu veľkého územného celku Košický kraj. K námietkam žalobcu spochybňujúcim jeho zodpovednosť za správny delikt žalovaný uviedol, že vzhľadom na objektívnu zodpovednosť právnickej osoby nie je podstatné, či so žeriavom manipuloval jej zamestnanec alebo bližšie neurčený „servisný technik z Rakúska“, pokiaľ nepredloží doklady preukazujúce, že areál FELBERMAYR alebo jeho časť v čase spáchania skutkov uvedených vo výrokovej časti rozhodnutia užíval na podnikateľskú prípadne inú činnosť iný subjekt. Oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke zo dňa 26.04.2011/11.15 UTC nie je podľa žalovaného súkromnoprávnou listinou, ale ide o hlásenie osoby činnej v civilnom letectve podľa nariadenia vlády č. 661/2005 Z.z. o ohlasovaní udalostí v civilnom letectve, pričom o hodnovernosti skutočností uvedených v predmetnom oznámení nemožno mať pochybnosti, pokiaľ sa nepreukáže opak. K výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že ide o opakované porušenie ochranných pásiem zo strany žalobcu. Z pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že rozhodnutím č.j.: XXX-XXX-OP/XXXX-XXXX. zo dňa 09.11.2001 Letecký úrad Slovenskej republiky rozhodol o určení ochranných pásiem Letiska Košice vrátane leteckých pozemných zariadení, pričom v rozhodnutí vymedzil aj ochranné pásmo prechodovej plochy letiska, leteckého pozemného zariadenia okrskového prehľadového rádiolokátoru SRE a leteckého pozemného zariadenia všesmerového rádiomajáka D- VOR/DME KSC. Na základe vnútorného listu riaditeľa sekcie navigačných služieb a letísk Leteckého úradu SR zo dňa 04.04.2011 a pripojenej fotodokumentácie ku skutku zo dňa 23.03.2011 a na základe oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke podanej pracovníkom TWR Košice ku skutku zo dňa 26.04.2011 začal Letecký úrad SR voči žalobcovi správne konanie vo veci podozrenia zo spáchania správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona. Upovedomenie o začatí konania doručil žalobcovi, ktorého predvolal na ústne pojednávanie, vypočul jeho zástupcu a vydal dňa 07.06.2011 rozhodnutie č.p.: XXXX/ XXX-XX/XXXX, ktorým uložil žalobcov pokutu vo výške 3.000 eur za ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky bez súhlasu leteckého úradu na skutkovom základe opísanom v prvom odseku odôvodnenia tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ochranné pásma Letiska Košice vrátane leteckých pozemných zariadení a uviedol, že v konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by zbavili žalobcu objektívnej zodpovednosti za porušenie obmedzení vyplývajúcich z existencie ochranných pásiem. Pri určovaní výšky pokuty prihliadol na charakter a závažnosť zisteného protiprávneho konania spočívajúceho v opakovanom porušení ochranných pásiem letiska a leteckých pozemných zariadení, čím došlo k ohrozeniu leteckej prevádzky na letisku. Zvážil aj skutočnosť, že letecký úrad neeviduje v tejto súvislosti žiadnu nehodu ani vážny incident. Preto považoval uloženú výšku pokuty za primeranú. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu - spoločnosti IURISTICO, s.r.o., ku ktorému v prílohe podania zo dňa 19.07.2011 doložil písomné plnomocenstvo udelené uvedenej advokátskej kancelárii. Rozhodnutím č.p. XXXXX/XXXX/SCLVD- XXXXX žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie leteckého úradu potvrdil. Podľa pokynu na písomnom vyhotovení rozhodnutia sa rozhodnutie doručovalo žalobcovi a žalovanému, právnemu zástupcovi žalobcu doručované nebolo. V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi Leteckého úradu SR. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dňa 27.11.2013 vyhlásil rozsudok č.k. 2S 43/2012-44, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: XXXXX/XXXX/SCLVD-XXXXX zo dňa 19.08.2011 i prvostupňové rozhodnutie Leteckého úradu SR č.p.: XXXX/XXX-XX/XXXX zo dňa 07.06.2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmal predovšetkým opodstatnenosť žiadosti žalobcu o doručenie napadnutého rozhodnutia jeho právnemu zástupcovi a dospel k záveru, že táto žiadosť nie je dôvodná. Na základe obsahu administratívneho spisu v predmetnej veci konštatoval, že od štádia odvolacieho konania bol žalobca zastúpený právnym zástupcom (spoločnosťou IURISTICO, s.r.o.), ktorej udelil plnomocenstvo pre celé konanie a po podaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu toto plnomocenstvo správnemu orgánu predložil. V zmysle § 25 ods. 5 správneho poriadku, ktorého právneho režimu konanie podľa leteckého zákona podlieha (§55 ods. 1 leteckého zákona), mal žalovaný doručiť napadnuté rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu, tak ako to urobil správny orgán prvého stupňa v prípade upovedomenia o odstúpení odvolania žalovanému. Napadnuté druhostupňové rozhodnutie z neznámych príčin nebolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ale priamo žalobcovi dňa 24.08.2011, kedy podľa doložky vyznačenej na samotnom rozhodnutí nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť. Krajský súd v rozsudku uviedol, že Občiansky súdny poriadok umožňuje správnemu súdu uložiť žalovanému správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie tomu, kto tvrdí, že mu rozhodnutie nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať (tzv. opomenutý účastník), a to na základe jeho žiadosti a za predpokladu, že od vydania takéhoto rozhodnutia neuplynula lehota troch rokov. Konštatoval, že v prejednávanej veci dôvod na zmienený postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. nebol daný, nakoľko so žalobcom sa v správnom konaní riadne konalo a napadnuté druhostupňové rozhodnutie mu aj bolo doručené, aj keď namiesto neho malo byť rozhodnutie podľa zákona doručované len jeho právnemu zástupcovi. Z obsahu žaloby považoval za zrejmé, že právny zástupca žalobcu sa s napadnutým rozhodnutím žalovaného oboznámil, keďže proti nemu podal kvalifikovanú správnu žalobu. Pokyn na doručovanie napadnutého rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu by za daných okolností bol podľa názoru súdu zbytočným formalizmom, ktorý by nemohol viesť k ničomu inému než k vecnému prejednaniu už uplatnených žalobných dôvodov. Nakoľko je však nesporným faktom, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne doručené právnemu zástupcovi žalobcu s plnou mocou pre celé správne konanie, nepočítal súd dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.) od doručenia rozhodnutia žalobcovi, ale vychádzal zo skutočnosti, že toto rozhodnutie sa jeho právnemu zástupcovi stalo známym najneskôr v deň predchádzajúci podaniu žaloby tunajšiemu súdu na poštovú prepravu dňa 06.02.2012. Súd preto považoval žalobu za podanú včas a v zákonnej lehote a bez pokynu žalovanému na opätovné doručovanie rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu pristúpil z dôvodu procesnej ekonómie k vecnému prejednaniu žalobných dôvodov. K meritu veci súd uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany správnych orgánov a považoval za účelovú argumentáciu žalobcu opretú o vyššie opísaný gramatický a systematický výklad pojmu „zriadiť“ na účely aplikácie ustanovenia § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona. Súd v zhode so žalovaným zaujal názor, že vztýčenie ramena autožeriava do výšky zasahujúcej do ochranných pásiem letiska a leteckých pozemných zariadení možno na účely uvedeného ustanovenia leteckého zákona považovať za zriadenie zariadenia nestavebnej povahy, ktoré bez súhlasu leteckého úradu môže ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky. Pokiaľ teda správny orgán prvého stupňa i žalovaný posúdili konanie žalobcu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona, postupovali podľa názoru súdu v súlade so zákonom a v jeho medziach. Pri výklade predmetného ustanovenia je potrebné vychádzať z jeho účelu, ktorým je zabezpečenie ochrany leteckej prevádzky pred zriaďovaním stavieb a akýchkoľvek nestavebných zariadení, ktoré by mohli tvoriť trvalú či dočasnú prekážku bezpečnej leteckej prevádzky či bezporuchového chodu leteckých pozemných zariadení. Teleologickým výkladom tejto právnej normy preto nebolo možné podľa názoru súdu dospieť k inému záveru, než je taký, že v ochranných pásmach letiska sa nemôžu pohybovať stavebné či iné mechanizmy, ktoré by ktoroukoľvek svojou časťou a po ľubovoľnú dobu bez súhlasu prevádzkovateľa letiska či leteckého úradu do týchto ochranných pásiem zasahovali. Nie je pritom rozhodujúca intenzita letovej prevádzky na danom letisku ani nízka pravdepodobnosť kolízie lietadla s takýmto zasahujúcim zariadením. Každý, kto uvedené zákazy poruší bez súhlasu leteckého úradu, ohrozuje bezpečnosť leteckej prevádzky a dopúšťa sa tak správneho deliktu. Ku skutku zo dňa 23.03.2011 (uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia pod písm. B), zaujal súd názor, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav a umožnili žalobcovi uplatniť v konaní všetky zákonom garantované procesné práva. Zistený skutkový stav po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náležite odôvodnili, pričom sa s argumentáciou žalobcu v potrebnom rozsahu vysporiadali. Žalobca musel vedieť a podľa výpovede jeho zástupcu na pojednávaní pred správnym orgánom prvého stupňa aj vedel, že vztyčovaním ramena autožeriava v areáli spoločnosti na úroveň riadiacej veže letiska zasahuje do ochranných pásiem letiska a leteckých pozemných zariadení, čím môže ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky. Týmto konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona, bez zreteľa na to, aký bol obsah územného plánu danej lokality, ktorý z deliktuálnou zodpovednosťou žalobcu prakticky nesúvisí. Súd sa stotožnil so závermi žalovaného, že zodpovednosť za predmetný správny delikt je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie, čo znamená, že je právne bezvýznamné, či autožeriav, prevádzkou ktorého bol porušený zákon, ovládal zamestnanec žalobcu alebo „servisný technik z Rakúska“ bez dostatočného poučenia o povinnostiach vyplývajúcich zo zákona. Ku skutku zo dňa 26.04.2011 (v rozhodnutí Leteckého úradu SR uvedený pod bodom A) súd uviedol, že podľa obsahu administratívneho spisu jediným podkladom pre rozhodnutie v tomto bode bola fotokópia oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke, podaného zamestnancom Letiska Košice, podľa ktorého v uvedený deň bol riadiacou vežou v ochranných pásmach letiska zaregistrovaný žeriav vysúvajúci rameno v areáli žalobcu, pričom rameno bolo vysunuté „cca do výšky roviny očí riadiaceho TWR na niekoľko minút bez vedomia TWR resp. orgánu Letiska Košice“. Súd poukázal na to, že žalobca v konaní pred správnym orgánom toto konanie poprel a uviedol, že pokiaľ neexistuje fotodokumentácia k spomínanej udalosti, považuje to len za tvrdenie bez dôkazov. Správny orgán prvého stupňa ani v odvolacom konaní žalovaný obsah predmetného oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke nijako nepreverili a nezabezpečili žiadne ďalšie podklady pre rozhodnutie o tomto skutku. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s týmito námietkami žalobcu riadne nevysporiadal. Za týchto okolností považoval súd rozhodnutie správnych orgánov o uložení pokuty za spáchanie skutku zo dňa 26.04.2011 za nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu bolo v tejto časti nedostačujúce na posúdenie veci a porušenie zákona nebolo žalobcovi dostatočne preukázané. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko v prípade viacčinného súbehu spoločne prejednaných deliktov by čiastočné zrušenie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov o uložení pokuty v tej časti, ktorá sa týkala skutkovo nepodloženého konania žalobcu zo dňa 26.04.2011, prekračovalo medze rozhodovacích právomocí správneho súdu podľa § 250j O.s.p. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi právo na náhradu trov v rozsahu 1 vynaložených nákladov vyčíslených právnym zástupcom žalobcu, pričom dôvod hodný osobitného zreteľa pre krátenie priznaných trov videl súd v len čiastočnom úspechu žalobcu, keď v jednom z dvoch spoločne sankcionovaných konaní bolo napadnuté rozhodnutie v medziach zákona. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením č.k. 6Sžo/41/2014 zo dňa 15.07.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 43/12-44 zo dňa 27.12.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pokiaľ krajský súd návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému doručiť napadnuté rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný, vykonal súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia a v merite veci rozhodol rozsudkom, vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude predovšetkým uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobou napadnuté rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu a po nadobudnutí právoplatnosti toto rozhodnutie preskúmať v rozsahu žalobných dôvodov a vo veci samej opätovne rozhodnúť. Krajský súd v ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rešpektoval jeho pokyn a uznesením zo dňa 27.08.2015 podľa § 250b ods. 2 O.s.p. uložil žalovanému povinnosť doručiť právnemu zástupcovi žalobcu rozhodnutie č. XXXXX/XXXX/SCLVD-XXXXX zo dňa 19.08.2011 do 15 dní. V písomnom podaní doručeným tunajšiemu súdu dňa 30.11.2015 žalobca potvrdil, že mu dňa 01.10.2015 bolo na adresu jeho právneho zástupcu doručené rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.08.2011 (jeho notársky overená kópia). K veci uviedol, že na podanej žalobe v plnom rozsahu zotrváva. Zároveň upozornil na nutnosť prihliadať k márnemu uplynutiu subjektívnej i objektívnej prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie podľa § 52 leteckého zákona, v ktorých bolo potrebné konanie právoplatne ukončiť. Tvrdil, že obe tieto lehoty, s prihliadnutím k času tvrdeného spáchania deliktu a k dátumu riadneho doručenia rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu žalobcovi na adresu jeho právneho zástupcu pre celé konanie (01.10.2015), už uplynuli. Konanie o uložení pokuty by preto malo byť podľa názoru žalobcu bez ďalšieho zastavené. Mal za to, že nakoľko ide o rozhodovanie o sankciách, súd by mohol v rámci plnej jurisdikcie aj sám o zastavení konania rozhodnúť bez toho, aby rozhodnutie žalovaného zrušoval a vec mu vracal na ďalšie konanie. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s nutnosťou zastavenia konania, poukázal žalobca na žalobné dôvody a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona letecký úrad môže právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 16 600 eur, ak zriaďuje stavby a zariadenia nestavebnej povahy, ktoré môžu ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky, bez súhlasu leteckého úradu. Podľa § 52 leteckého zákona pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa ministerstvo alebo Dopravný úrad dozvedeli o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Podľa § 246d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti (V. časť Správne súdnictvo) neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov. V ďalšom konaní súd opätovne preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal a to na podklade dôvodov, ktoré viedol žalobca v podanej žalobe. Keďže Najvyšší súd SR sa vo vyššie označenom rozhodnutí k meritu veci nevyjadril a zároveň neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali korekciu skoršieho právneho názoru krajského súdu, poukazuje senát na vyššie opísané právne závery, ktoré vyslovil v rozsudku zo dňa 27.11.2013, na ktorých v celom rozsahu zotrváva. Pokiaľ ide o skutok zo dňa 23.03.2011, správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili, pričom svoje závery týkajúce sa zodpovednosti žalobcu za správny delikt aj náležite odôvodnili. Ku skutku zo dňa 26.04.2011 mohol súd len opätovne skonštatovať, že oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke zo dňa 26.04.2011, vyhotovené zamestnancom (riadiacim letovej prevádzky) štátneho podniku Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky, bolo jediným podkladom pre rozhodnutie o tomto skutku, ktorého spáchanie žalobca poprel. Napriek skutočnostiam, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní proti rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 27.11.2013, že riadiaci letovej prevádzky je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti leteckého personálu, o percepčných a kognitívnych schopnostiach ktorého nemal správny orgán žiadne pochybnosti, zotrváva krajský súd na názore, že skutočnosti uvedené v oznámení zo dňa 26.04.2011 neboli správnym orgánom nijako preverené, skutok nebol fotograficky zdokumentovaný (tak ako predchádzajúci skutok zo dňa 23.03.2011) a službukonajúci riadiaci letovej prevádzky ani nebol vypočutý v správnom konaní ako svedok. Podľa leteckého zákona nemá predmetné oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke vyššiu hodnovernosť alebo dôkaznú silu ako ktorýkoľvek iný dôkaz. Keďže žalobca spáchanie tohto skutku poprel a správny orgán nemal k dispozícii okrem oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke žiaden iný podklad pre založenie deliktuálnej zodpovednosti žalobcu, považoval súd rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov o uložení pokuty za spáchanie skutku zo dňa 26.04.2011 za nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu bolo v tejto časti nedostačujúce na posúdenie veci. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom plynutia času určeného zákonom na uloženie sankcie za správny delikt, možno prisvedčiť žalobcovi, že na plynutie prekluzívnej lehoty určujúcej zánik deliktuálnej zodpovednosti je správny súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či žalobca túto skutočnosť v žalobe namieta alebo nie, teda z úradnej povinnosti. Objektívna trojročná lehota pre uloženie pokuty za skutky zo dňa 23.03.2011 a 26.04.2011 začala plynúť odo dňa, kedy malo k porušeniu povinnosti dôjsť. Subjektívna lehota v trvaní jeden rok na rozhodnutie o uložení pokuty začala plynúť najneskôr od začatia správneho konania, ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 09.05.2011. O uložení sankcie rozhodli správne orgány oboch stupňov ešte v roku 2011, teda v rámci subjektívnej i objektívnej lehoty podľa § 52 leteckého zákona. Žalobca podal na tunajšom súde žalobu proti napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu v mesiaci február 2012. Podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia sa v zmysle § 246d O.s.p. prerušilo plynutie lehôt stanovených v § 52 leteckého zákona pre zánik zodpovednosti za správny delikt. V tejto súvislosti nie je rozhodujúce, kedy nadobudlo napadnuté rozhodnutie právoplatnosť. Keďže konanie na súde sa doposiaľ právoplatne neskončilo, možno spoľahlivo konštatovať, že objektívna ani subjektívna lehota určená pre zánik zodpovednosti za správny delikt podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona uplynúť nemohla. Z uvedených dôvodov sa krajský súd nestotožnil s názorom žalobcu, že pre uplynutie lehôt podľa § 52 leteckého zákona je potrebné konanie vo veci zastaviť. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vrátiť veci žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi plnú náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenom súdnom poplatku za žalobu v sume 66,- eur a na nákladoch právneho zastúpenia advokátom za šesť úkonov právnej služby (§ 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, § 13a ods. 2 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), z toho dva v roku 2012 2x 127,16 € - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd, 2x 7,63 € paušálna náhrada, jeden úkon v roku 2013 - písomné podanie vo veci 1x 130,16 €, 7,81 € paušálna náhrada, ďalej za dva úkony v roku 2014 - odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania 1x 67 eur (polovica základnej sadzby tarifnej odmeny), paušálna náhrada 1x 8,04 eur, písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného proti rozsudku vo veci samej 1x 134 eur, paušálna náhrada 1x 8,04 eur, jeden úkon v roku 2015 - písomné vyjadrenie vo veci samej 1x 139,83 eur, paušálna náhrada 1x 8,39 eur. Celková priznaná náhrada trov právneho zastúpenia žalobcu vrátane 20% DPH predstavuje sumu 929,82 €. Pokiaľ ide o rozsah priznanej náhrady trov, súd prehodnotil svoj názor uvedený v skoršom rozsudku zo dňa 27.11.2013, týkajúci sa krátenia trov v konaní úspešného žalobcu, nakoľko mieru úspechu v konaní posudzoval podľa jeho výsledku, ktorým bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.