Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/146/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116202751 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1116202751.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, vo veci vyslovenia prípustnosti prevzatia umiestnenej: R. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. ave XXX, X., adresa na doručovanie: P.O.R. 7, XXX XX T. pošta R. 1, zastúpenej opatrovníkom Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto, Vajanské nábr. 3, Bratislava, do ústavu: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítkova 4, Bratislava, pracovisko Nemocnica Staré mesto, Mickiewiczova 13, Bratislava, Psychiatrická klinika LF UK a ÚNB, na odvolanie umiestnenej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-4 a uzneseniu zo dňa 11.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-7, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-4 sa potvrdzuje . Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-7 sa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 10.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-4 potom, čo z úradnej povinnosti začal konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia R. I. do ústavu zdravotníckej starostlivosti, tejto v zmysle § 191b ods. 2 O.s.p. ustanovil opatrovníka pre konanie, a to Mestskú časť Bratislava - Staré mesto, Vajanské nábr. 3, Bratislava. Následným uznesením zo dňa 11.02.2016 č.k. 1Pu/28/2016-7 vyslovil, že prevzatie umiestnenej R. I., nar. XX.XX.XXXX do ústavu Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítkova 4, Bratislava, pracovisko Nemocnica Staré mesto, Mickiewiczova 13, Bratislava, Psychiatrická klinika LF UK a ÚNB, ku ktorému došlo dňa 09.02.2016 má zákonné dôvody, keď s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä vypočutie ošetrujúceho lekára a vypočutie umiestnenej dospel k záveru, že je potrebná liečba umiestnenej ústavnou formou, nakoľko bez potrebnej ústavnej liečby hrozilo umiestnenej ďalšie vážne zhoršovanie zdravotného stavu. Umiestnená v dôsledku porúch myslenia sa správala rizikovo a nepredvídateľne, k svojmu stavu bola nekritická, svoje paranoidné predstavy považovala za reálne, ktoré skutočnosti vylučovali možnosť riešiť stav umiestnenej formou ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Proti obom uzneseniam súdu prvého stupňa podala odvolanie umiestnená. Žiadala ich zrušiť. Pokiaľ ide o súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie, ktoré pozostávalo z výsluchu ošetrujúcej lekárky MUDr. Maríny Borovskej mala za to, že vyjadrenie ošetrujúcej lekárky bolo len účelovo spísané na danú situáciu, využívajúc klasické účelové vyjadrenia, na základe ktorých následne súd mohol odobriť jej prevzatie do ústavu bez jej súhlasu. Ošetrujúca lekárka podľa jej názoru sa nezaujímala o jej zdravotný stav natoľko, aby ho následne mohla bližšie spoznať, oboznámiť sa s ním a vydať vyjadrenie o tom, že sa správala rizikovo a nepredvídateľne. Uviedla, že bola vystavená nadmernému stresu, preto je potrebné vziať do úvahy aj tento faktor. Vyslovila presvedčenie, že spôsob, akým sa s ňou ako poškodenou následne zachádzalo nebol vhodný a prostriedky, ktoré boli použité neboli nevyhnutné. Pokiaľ súd v uznesení uviedol, že bola umiestnená na hospitalizáciu pre psychoticky motivované poruchy správania, s týmto tvrdením nesúhlasila, rovnako tvrdenia príslušníkov Policajného zboru o tom, že sa správala rušivo, neadekvátne vykrikovala po ulici, považovala za nepodložené. K tvrdeniu, že bola rezonantná a voči polícii verbálne agresívna uviedla, že vo veľkej miere bola vystavená stresu, keďže bola násilím vzatá a odvezená proti jej vôli niekam, kde nepatrí. Mala za to, že jej správaniu nemožno nič vyčítať, naopak, mala za to, že v danej situácii sa prejavila ako silná a odolná osobnosť. Správanie voči nej pri hospitalizácii bolo nevhodné, nielenže bola vzatá do ústavu bez jej súhlasu, ale správanie, ktoré sa voči nej uplatňovalo, hrubo porušovalo slobodu a ľudské práva. K vykonaniu dôkazov, a to jej výsluchu, vyslovila presvedčenie, že výsluch nebol dôsledne splnený. Ak by jej výsluch prebiehal bez zbytočných stresujúcich okolností a v inej situácii, než v akej sa v tej chvíli nachádzala, mala za to, že celý príbeh týkajúci sa problémov so skladom, ktorý pravidelne opakovala, by nabral reálne kontúry a objasnil by celú skutkovú situáciu, ktorú sa snažila priblížiť, čo jej však nebolo dovolené. Rozhodnutie o tom, či pacient bude alebo nebude aj bez súhlasu vzatý do ústavu predstavuje podľa jej názoru obrovský zásah do autonómie slobody a ľudských práv každého jednotlivca. V tejto súvislosti poukázala na čl. 16, 17 Ústavy SR, čl. 3, 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“). Vo vzťahu k čl. 3 a 5 Dohovoru poukázala na to, že esenciálnymi podmienkami zákonnosti držania je existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie pacienta, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez iného nie je dôvodom pre nútené držanie. Vo vzťahu k preukázaniu naplnenia oboch podmienok (duševná choroba a nebezpečnosť) poukázala aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR. Rovnako poukázala aj na § 11 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa ochrany osobnostných práv človeka - fyzickej osoby. Všeobecné osobnostné právo je absolútnym subjektívnym právom, ktoré predovšetkým zahŕňa právo na rešpekt a zachovanie dôstojnosti človeka, česť a dôstojnosť fyzickej osoby patrí k významným právnym hodnotám. Občiansky zákonník poskytuje ochranu cti a dôstojnosti človeka proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť a ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. V prípade porušenia ochrany osobnosti má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, a to s poukazom na § 13 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti vyslovila presvedčenie, že zásah do jej osobnostných práv predstavoval porušenie občianskej cti, znížil jej česť, dôstojnosť a tým do výraznej miery negatívne ovplyvnil jej postavenie v spoločnosti. Žiadala preto, aby odvolací súd ustálil, že jej prevzatie do ústavu bez jej súhlasu je vážnym zásahom do základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1 a ods. 6 Ústavy SR, v spojení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach, že prevzatie do ústavu bez jej súhlasu je porušením čl. 11 Občianskeho zákonníka, že správanie voči nej počas hospitalizácie predstavovalo porušenie čl. 16 Ústavy SR, v spojení s čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, že na základe § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa priznáva jej ako poškodenej primerané zadosťučinenie v peňažnej hodnote 2000,- eur a na základe čl. 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa priznáva jej ako poškodenej náhrada nemajetkovej ujmy v peňažnej sume 5000,- eur. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania umiestnenej nie sú dôvodné. Čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky určuje, že prípady, kedy možno prevziať osobu do ústavnej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu ustanovuje zákon. Aby nedochádzalo k zneužitiu ústavnej starostlivosti tým, že by niekto bol v rozpore so zákonom bez jeho súhlasu prijímaný do takéhoto ústavu, v ňom zadržiavaný alebo ponechávaný, upravuje Občiansky súdny poriadok v ust. § 191a až § 191g, osobitné konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia lebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti súdom. O každom umiestnenom súd začne konanie (§ 81 ods. 1, 3 O.s.p.), v ktorom ustanoví umiestnenému opatrovníka (§ 191b ods. 1, 2 O.s.p.) a vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov. V zmysle uvedených zákonných ustanovení v danej veci posudzoval aj súd prvého stupňa, keď po oznámení Univerzitnej nemocnice Bratislava, Pažítkova 4, Bratislava, pracovisko Nemocnica Staré mesto, Mickiewiczova 13, Bratislava, Psychiatrická klinika LF UK a ÚNB o nedobrovoľnom vstupe ustanovil umiestnenej opatrovníka na ochranu jej záujmov, začal konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, v rámci ktorého vykonal dokazovanie vypočutím ošetrujúceho lekára umiestnenej ako aj vypočutím umiestnenej, pričom pri rozhodovaní správne posudzoval zákonnosť dôvodov hospitalizácie umiestnenej zo dňa 09.02.2016. V danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu zdravotný stav umiestnenej prejavujúci sa v čase umiestnenia výraznými zmenami v jej správaní si vyžadoval ústavnú starostlivosť a pokiaľ za tejto situácie súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že prevzatie umiestnenej do ústavu zdravotníckej starostlivosti má zákonné dôvody, s jeho rozhodnutím, v ktorom súd prvého stupňa použil správne ustanovenia zákona a ktoré aj náležite odôvodnil, sa odvolací súd v plnej miere stotožnil. Pokiaľ o odvolanie umiestnenej voči uzneseniu súdu prvého stupňa o ustanovení opatrovníka treba uviesť, že umiestnená v odvolaní neuviedla dôvod podaného odvolania, t.j. či má námietky proti postupu súdu, ktorým jej bol ustanovený opatrovník alebo či namieta osobu ustanoveného opatrovníka. Vo vzťahu k postupu súdu, ktorým bol ustanovený umiestnenej opatrovník odvolací súd uvádza, že pre súd uvedená povinnosť vyplýva priamo z ust. § 191b ods. 2 O.s.p. a slúži na ochranu práv umiestnenej osoby. Pokiaľ ide o dôvody odvolania umiestnenej voči uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým vyslovil, že prevzatie má zákonné dôvody, tieto odvolací súd vyhodnotil v kontexte so zdravotným stavom, v akom sa umiestnená v čase hospitalizácie nachádzala. Z tohto pohľadu posudzoval námietky umiestnenej, že ošetrujúca lekárka sa nezaujímala o jej zdravotný stav natoľko, aby mohla vydať následné vyjadrenie pre súd. Pokiaľ ide o názor umiestnenej, že lekár má preskúmať stav pacienta do väčšej hĺbky s týmto je možné súhlasiť, na druhej strane však odvolací súd zdôrazňuje, že v zákonom stanovených lehotách pre dané konanie nie je možné vykonať dokazovanie namietané umiestnenou v odvolaní a od súdu nemožno požadovať v zákonom daných lehotách vykonanie aj iných dôkazov, než sú vyslovene uvedené v ust. § 191b ods. 3 O.s.p., t.j. výsluch ošetrujúceho lekára a výsluch umiestnenej. V danej veci súd prvého stupňa dokazovanie v intenciách ust. § 191b ods. 3 O.s.p. vykonal a na základe priameho kontaktu s ošetrujúcou lekárkou a umiestnenou pri ich vypočutí si sám vytvoril úsudok o veci, na základe ktorého následne vo veci rozhodol. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že u umiestnenej, ktorá bola prevzatá do zdravotníckeho zariadenia boli v čase jej prijatia prítomné také symptómy, ktoré umožnili prijať záver o tom, že jej prevzatie má zákonné dôvody. S poukazom na uvedené má odvolací súd za to, že postupom ako zdravotníckeho zariadenia, tak aj súdu nedošlo k porušeniu príslušných článkov Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv, či príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka citovaných umiestnenou v odvolaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.