Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/289/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247497 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110247497.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Ing. T. Ď., Q. XX, F., zastúpeného advokátom JUDr. Adamom Puškárom, Karpatská 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 11, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovú ujmu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/222/2010-132, zo dňa 18.2.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu 6.12.2010, domáhal voči žalovanému náhrady škody 15,34 eura a nemajetkovej ujmy 99.581,76 eura titulom nesprávneho úradného postupu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“). Nesprávneho úradného postupu sa mal dopustiť Útvar na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou (ďalej len „ÚVTOS“) tým, že v dňoch 4.6.2007, 2.7.2007 a 3.10.2007 vrátil odosielateľom balíky, zaslané žalobcovi počas výkonu trestu odňatia slobody ako nepovolené, čím porušil ustanovenia § 25 ods. 1, § 26, § 38 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky MS SR č. 664/2005 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Žalobca uviedol, že mu vznikla škoda vo výške dvoch poplatkov uhradených poštovému podniku 109,- Sk a pri vrátení balíka 69,- Sk a priama škoda vo výške štyroch poplatkov uhradených poštovému podniku, t.j. dva poplatky pri márnom zaslaní balíka 85 eur (správne Sk) a dva poplatky pri vrátení týchto balíkov 57 eur (správne Sk), spolu 462,- Sk, t.j. 15,34 eura. Ďalej dôvodil, že dôsledky nezákonného postupu sa prejavili aj v jeho osobnej sfére; významne sa znížila jeho viera v spravodlivosť a zákonnosť, a tým bol v značnej miere narušený účel uloženého trestu. Postup orgánu verejnej moci pociťoval ako násilie na svojej osobe, ktoré musel strpieť vzhľadom na represívnu povahu orgánu, ktorý toto násilie vykonával. Tvrdil, že tento postup u neho vyvolal pocit menejcennosti. S poukazom na uvedené si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 1.000.000,- Sk za každý jednotlivý prípad nesprávneho úradného postupu, t.j. celkovo 3.000.000,- Sk (99.581,76 eura). 2. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žaloba žalobcu nie je v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 2, § 9 ods. 1, § 27b zákona č. 514/2003 Z.z. dôvodná. Dospel k záveru, že žalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaným subjektom. Konštatoval, že pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu, vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá strana sporu, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Zdôraznil, že nositeľom zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, má spôsobilosť byť účastníkom občianskoprávnych vzťahoch a má spôsobilosť byť stranou civilného sporového konania. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý spôsobil škodu; tým je orgán štátu. Podotkol, že štát zodpovedá za tieto orgány, pričom ony samy nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. 3. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že žalobca označil v žalobe ako žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V konaní nebol podaný návrh podľa § 92 ods. 2, ods. 4 O.s.p. a nedošlo k zámene účastníka konania na strane žalovaného. Tvrdenie žalobcu, že postačuje dodatočná oprava, resp. spresnenie subjektu na strane žalovaného na Slovenskú republiku, tak ako to uviedol v písomnom podaní z 2.10.2014 a označil žalovaného ako Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nesprávne. V danom prípade by išlo o označenie iného subjektu na strane žalovaného (pôvodne označený žalovaný Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), čo nemožno považovať za spresnenie označenia. V tejto súvislosti dodal, že upresnením označenia žalovaného žalobcom podľa návrhu z 2.10.2014 išlo o taký úkon týkajúci sa spresnenia označenia žalovaného, na základe ktorého by sa žalovaným stal úplne iný nový subjekt. Žalobca označil ako žalovaného štátny orgán, pričom je nepochybné, že takto označená strana sporu má právnu subjektivitu a jej označenie v žalobe je vyčerpávajúce, teda úplné, presné, určité a zrozumiteľné tak, že ho nebolo možné zameniť s iným subjektom a v konaní tak nevznikli pochybnosti o tom, kto má vystupovať ako žalovaný; preto takéto riadne označenie žalovaného si nevyžadovalo odstránenie vady v jeho označení doplnením alebo opravou podania postupom podľa § 43 O.s.p. Podotkol, že v danej veci je právom žalobcu určiť, koho žaluje, pričom za označenie žalovaného subjektu, za obsah žaloby a za formuláciu žalobného petitu zodpovedá žalobca. Súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv a povinností, nemôže však za žalobcu vykonať priamu vecnú formuláciu žaloby a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby tej ktorej žaloby v konkrétnom prípade. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobca nepodal žalobu priamo proti štátu, ale proti samotnému ústrednému orgánu štátu - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý má rovnako ako štát, samostatnú právu subjektivitu, teda aj spôsobilosť samostatne konať pred súdom. Vzhľadom k tejto skutočnosti žalobu ako nedôvodnú zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane takto označeného žalovaného. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli. 4. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že žaloba od začiatku smerovala proti Slovenskej republike, v zastúpení ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Poukázal na druhú definíciu účastníka konania podľa druhej časti vety § 90 O.s.p., platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, podľa ktorého účastníkmi konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. V konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa postupuje podľa uvedenej druhej definície, kde ex lege je účastník konania definovaný podľa § 3 ods. 1 ako štát, čiže Slovenská republika. Ďalej poukázal na § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom je určený orgán, ktorý v mene štátu koná. Z uvedeného podľa jeho názoru jasne vyplývalo, že žalovaným je Slovenská republika. Zo samotnej žaloby bolo taktiež zrejmé, že hovorí o pasívnej legitimácii síce ministerstva, ale konajúceho v mene štátu. Pasívna legitimácia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky bola daná v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tvrdil, že v písomnom podaní z 2.10.2014 nejde o upresnenie subjektu na strane žalovaného, ale o označenie úplne iného subjektu. Zotrval na názore, že od počiatku je žalovaným Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z jeho prednesov na pojednávaniach, z podaného vyjadrenia advokáta k doterajšiemu konaniu i zo samotnej žaloby jasne vyplývalo, že žalovaným je Slovenská republika. Do pozornosti odvolacieho súdu dal aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 11/94, zo dňa 28.4.1994 podľa ktorého o zámenu účastníka civilného sporového konania nejde, ak sa v priebehu konania iba odstráni vada spočívajúca v neúplnom označení inak nepochybnej strany sporu. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 6. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom ÚVTOS. Súd prvej inštancie pri hľadaní odpovede na otázku posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vychádzal zo žalobného návrhu, v ktorom žalobca za žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti SR, pričom v priebehu konania nepodal návrh podľa § 92 ods. 2 O.s.p., aby do konania vstúpil ďalší účastník konania alebo podľa § 92 ods. 4 O.s.p., aby žalovaný z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Tvrdenie žalobcu, že postačuje dodatočné spresnenie označenia žalovaného, uvedené v jeho podaní z 2.10.2014, v ktorom ako žalovaného uviedol Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, vyhodnotil ako nesprávne, keďže týmto by sa žalovaným stal úplne iný, nový subjekt. 7. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca podal žalobu vo veci náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. proti Ministerstvu spravodlivosti SR a jeho pasívnu legitimáciu odôvodnil ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) tohto zák., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. koná v mene štátu ministerstvo, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Žalobca podal s rovnakým odôvodním príslušnosti ministerstva spravodlivosti konať za štát aj žiadosť na predbežné prerokovanie náhrady predmetnej škody. Ministerstvo spravodlivosti hneď vo vyjadrení k žalobnému návrhu namietalo svoju pasívnu legitimáciu vo veci s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého, ak je účastníkom konania štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať a tým, že zodpovedným za uplatnený nárok je štát, ktorý by vo veci zastupoval orgán podľa ustanovenia § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. Na pojednávaní 19.11.2013 k námietke vecnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že je zrejmé, že označeným žalovaným je Slovenská republika, tak ako je to aj v súdnom spise. Vo vyjadrení k priebehu konania z 5.6.2014 žalobca uviedol, že trvá na tom, že žaloba je podaná voči Slovenskej republike, i keď označenej prostredníctvom konajúceho príslušného ministerstva. Ak by bol súd iného názoru, tak navrhol súdu zvážiť zámenu žalovaného podľa ustanovenia § 92 ods. 4 O.s.p. tak, že žalovaný z konania vystúpi a na jeho miesto nastúpi Slovenská republika, konajúca však opäť prostredníctvom ministerstva spravodlivosti a zopakoval, že žaluje Slovenskú republiku. Minister spravodlivosti v poverení Mgr. Y. Q.E. na konanie za ministerstvo v predmetnom spore z 16.9.2013 (č.l. 116) uviedol, že ide o spor proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobca v podaní z 1.10.2014 uviedol, že žalovanou v predmetnom spore je Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava. K tomuto pripojil definície účastníka civilného konania podľa § 90 a § 94 ods. 1 O.s.p. s tým, že v konaní sa postupuje podľa definície v § 90 druhej časti vety, keďže účastník konania je definovaný v § 3 ods. 1 zák. č. 514/203 Z.z. ako štát, čiže Slovenská republika a následne, v § 4 je určený orgán, ktorý v mene štátu koná. Tak isto z textu žaloby, a jeho prednesov je zrejmé, že vychádza z toho, že ministerstvo je orgán, ktorý koná v mene štátu. Toto vyjadrenie uzavrel tak, že nežiada o zámenu účastníka, nakoľko týmto je od počiatku Slovenská republika, ale o spresnenie označenia žalovaného, ktorým je Slovenská republika, v mene ktorej koná ministerstvo spravodlivosti. Na pojednávaní 18.2.2015 žalobca v podstate zopakoval predchádzajúce vyjadrenia k označeniu žalovaného s tým, že zo zákona je účastníkom konania Slovenská republika. 8. Podľa § 43 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, sudca alebo iný poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Podľa § 43 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu, môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal. 9. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 O.s.p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo strán sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musel vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov strán civilného sporového konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov strán, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie, to vyjadroval tak, že umožňoval odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (viď Nález Ústavného súdu z 28. septembra 2008 sp. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010). 10. Z obsahu žaloby teda vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu podľa jeho tvrdenia nesprávnym úradným postupom ÚVTOS, ktorý mu nedovolil prijať 3 balíky počas výkonu jeho trestu odňatia slobody v rozpore s § 26 a § 38 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z.z., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 3 ods. 1 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. 11. Žalobca v žalobe označil za žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aj keď z obsahu jeho žaloby je zrejmé, že uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedeného nepochybne vyplýva zjavný rozpor medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t.j. proti štátu, a označením žalovaného, ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu. Uvedený rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť žaloby vo forme neurčitého a nepresného označenia žalovaného subjektu. V zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie uznesením vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby v určenej lehote a poučiť ho, ako treba vadu v označení žalovaného vykonať. 12. Vada žaloby spočívajúca v tom, že vymedzenie žalovaného v žalobe nekorešpondovalo s ostatnou časťou žaloby, teda mala byť súdom prvej inštancie odstraňovaná podľa § 43 ods. 1 O.s.p. (teraz § 129 C.s.p.), podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval a žalobcu v rámci prípravy na pojednávanie nevyzval, aby žaloba podaná podľa zák. č. 514/2003 Z.z., s ohľadom na jeho ustanovenie § 3 a § 4, bola daná do súladu s ustanovením § 79 ods. 1 šiesta veta O.s.p., podľa ktorého ak bol účastníkom štát, žaloba musela obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Súd prvej inštancie bez výzvy na opravu nesprávneho žalobného návrhu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. konal o žalobe, v ktorej bol uvedený žalovaný, ktorý s ohľadom na úpravy v zák. č. 514/2003 Z.z. nemá pasívnu legitimáciu vo veci a až po prejednaní veci na pojednávaniach konaných 19.11.2013, 25.2.2014, 21.5.2014, 19.11.2014 a 18.2.2015 žalobný návrh zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného. Súd prvej inštancie v priebehu konania nereagoval hneď ani na námietku žalovaného, že nemá pasívnu legitimáciu v konaní, ktorou sa bránil už vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu 8.3.2011 a ani na viaceré vyjadrenia žalobcu, že vo veci je žalovanou Slovenská republika a jeho odôvodnenia označenia žalovaného, ktoré si zvolil. K tomuto odvolací súd poukazuje na záver ústavného súdu v uvedenom náleze, že si je vedomý svojej ustálenej judikatúry, ako aj judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve, resp. o otázkach vecnej legitimácie, avšak tento názor nie je možné uplatňovať rigorózne bez prihliadania na špecifiká konkrétneho konania. 13. Vadu žaloby nemožno zamieňať za nedostatok v podmienkach konania. Pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu (napr. rozsiahle dokazovanie), súd je povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti, reprezentovaným článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovením § 1 O.s.p., a tým aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 143/2006). 14. Špecifikom daného konania bolo, že nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podal žalobca podľa osobitného zákona, ktorý upravuje (stanovuje) zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci a určuje aj orgán, ktorý v súdnom spore pri uplatňovaní tejto zodpovednosti koná v mene štátu. Žalobca už v žalobe uviedol, že zodpovedným na uplatňované náhrady je štát, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR, i keď nie právne perfektným spôsobom, čo spôsobilo vadu žaloby. Ak v tomto konaní nebol riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vady žaloby, je treba to považovať za vadu konania. Pokiaľ táto vada žaloby nebola v priebehu konania súdom prvej inštancie zhojená a táto skutočnosť bola dôvodom neúspechu strany sporu, konanie je potom postihnuté vadou predstavujúcou významný zásah do procesného postavenia tejto strany, resp. porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 361/2010). 15. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantné odvolacie dôvody žalobcu, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie jeho označenia žalovaného. Súd prvej inštancie tak znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. 16. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyzve žalobcu na odstránenie rozporov žaloby podľa § 129 ods. 1 a 2 C.s.p., týkajúcich sa označenia žalovaného a následne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie, na základe vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti ustáli skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu, opätovne rozhodne vo veci a svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. 17. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 O.s.p.). 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).