Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/195/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112201201 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112201201.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: F.. J.. A. A., E.., A. M. XX, K., zastúpeného: JUDr. Richard Kovalčík, advokát, so sídlom Rázusova č. 1, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 28.septembra 2015, č.k. 7C 8/2012-255, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 1 095 739,10 eur z titulu nesprávneho úradného postupu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Poukázal na to, že žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 9C/98/92-26 zo dňa 29.01.1993 bol potvrdený jeho nárok z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár a náhrady za znehodnotené budovy vo výške 1 442 857 Sk a rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 9C/98/92-60 zo dňa 08.04.1994 mu bol priznaný nárok čo do výšky 159 506 Kčs. Listom zo dňa 12.10.1995 vyzval riaditeľa ŠM Hodejov, š.p. Hodejov na vydanie majetkových náhrad v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Nakoľko tento nereagoval na uvedenú výzvu, listom zo dňa 05.11.1995 sa obrátil so žiadosťou o vysporiadanie svojich reštitučných náhrad na Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Toto mu listom zo dňa 12.08.1996 a zo dňa 20.09.1996 oznámilo, že jeho oprávnené a štátnym podnikom ŠM Hodejov, š.p. Hodejov nevysporiadané reštitučné nároky celkovo vo výške 1 568 000 Sk sú zahrnuté v základnom privatizačnom projekte a následne listom zo dňa 12.01.2009 mu oznámilo, že žiadna výška takýchto jeho nárokov sa v privatizačných projektoch tohto štátneho podniku nenachádza. Vzhľadom na uvedené mal za to, že Ministerstvo pôdohospodárstva SR a Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR nepostupovali v súlade so zákonom. V dôsledku nesprávneho úradného postupu zapríčinilo nezaradenie, resp. vyňatie jeho nárokov z privatizačného projektu ŠM HODEJOV, š.p. Hodejov, čím mu vznikla ním žalovaná škoda. Ako nesprávny úradný postup Ministerstva pôdohospodárstva SR označil, že nezaradil jeho pohľadávku do privatizácie. Zo skutkového hľadiska mal preukázané, že listom Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 12.08.1996 a zo dňa 20.09.1996 bolo žalobcovi oznámené, že neuhradené záväzky v hodnote 1 568 000 Sk boli zahrnuté v základnom privatizačnom projekte. Z oznámenia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 12.01.2009 zistil, že žalobcovi bolo oznámené, že žiadna výška jeho oprávnených a ŠM Hodejov, š.p. Hodejov nevysporiadaných reštitučných nárokov sa v privatizačnom projekte tohto ŠP neuvádza. Z obsahu spisu Okresného súdu Rimavská Sobota zistil, že Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom č.k. 9C 98/1992-26 zo dňa 29.01.1993 rozhodol o návrhu žalobcu, ktorým žiadal o vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár v zmysle zákona č. 229/91 Zb. a o náhradu za zdevastované budovy tak, že rozhodol, že žaloba voči ŠM Hodejov je do výšky 159 506 Kčs dôvodná a vo zvyšku ju zamietol. Rozsudkom č.k. 9C 98/1992-60 zo dňa 08.04.1994 rozhodol o návrhu žalobcu, ktorým žiadal o vydanie náhrady za živý a mŕtvy inventár v zmysle zákona č. 229/91 Zb. a o náhradu za zdevastované budovy tak, že žaloba je voči ŠM Hodejov do výšky 1 422 857 Kčs dôvodná a vo zvyšku ju zamietol. Z podania na č.l. 126-127 zo dňa 12.10.1995 zistil, že žalobca v tom spore vyčíslil výšku ním uvádzanej náhrady škody, ušlého zisku a škodu z omeškania ku dňu 31.10.1995. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.12.1995 zistil, že medzi stranami došlo k podpísaniu dohody ohľadom vydania ovčína, traktora a 10 ks ošípaných. Z podania žalobcu na č.l. 214 vyplynula hodnota vysporiadaných reštitučných, ktoré mu boli vydané. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.10.1999 (č.l. 237) bol vyhlásený konkurz na ŠM Hodejov. Dňa 06.03.2013 bol ŠM Hodejov vymazaný. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7NC/7/2000 zistil, že žalobca sa podaním zo dňa 20.09.1999 domáhal plnenia, v ktorom by súd zaviazal Slovenskú republiku uhradiť mu vzniknutú škodu vo výške vyčíslenej ku dňu rozhodnutia titulom zodpovednosti štátu za nezákonný postup štátnych orgánov pri riešení jeho sporu; žalobu odôvodnil tým, že štátne orgány pri plnení si svojich zákonných povinností vydania jeho oprávnených reštitučných nárokov v zmysle zákonov č. 229/1991 Zb., č. 75/1993 Z.z., č. 92/1991 Zb. ako aj súdneho rozhodnutia sp.zn. 9C 98/92-60 postupovali protiprávne a nezákonným postupom privatizovali ŠM Hodejov, ktorý bol povinnou osobou na vyrovnanie jeho reštitučných oprávnených nárokov, poukázal na to, že jeho nárok voči štátu a penále k 30.6.1999 predstavuje sumu 15.000.000,- Sk. Argumentoval, že Ministerstvo pôdohospodárstva SR ako zakladateľ ŠM v plnej miere zodpovedalo za priebeh privatizácie svojho podniku v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. a nesprávnosť postupu videl v tom, že celý priebeh privatizácie sa realizoval protizákonne rozpredajom a vytunelovaním ŠM v prospech jeho vedenia bez ohľadu na veriteľov a oprávnené osoby. Zdôraznil, že jeho pohľadávka voči štátu spôsobená nezákonnými rozhodnutiami predstavovala ku dňu 30.06.1999 sumu 7 269 803 Sk a hodnota nevydaných reštitučných nárokov so škodou mu spôsobenou, s uvážením inflácie ako aj zvýšenia úrokovej sadzby by bola minimálne 2x vyššia s tým, že predpokladaná výška škody, spôsobenej mu štátom, bude ku dňu rozhodnutia predstavovať viac ako 15 miliónov Sk; k žalobe pripojil listiny totožné s listinami založenými v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 7C/8/2012; pričom v priebehu sporu upravoval výšku ním požadovanej škody, a to podaním zo dňa 28.10.2000 uviedol, že hodnota nevydaných reštitučných nárokov so škodou mu spôsobenou, s uvážením inflácie ako aj zvýšenia úrokovej sadzby, ktorú žiada od štátu predstavuje sumu 20 000 000 Sk, podaním zo dňa 19.05.2003 sumu 42 000 000 Sk a podaním zo dňa 31.03.2004 sumu 50 400 000 Sk, podaním zo dňa 18.08.2004 spresnil, že jeho škoda predstavuje sumu 96 722 84 Sk a doložil podanie označené ako vysporiadanie reštitučných nárokov podľa cenových relácií platných k 24.06.1991, zákona č. 11/1994 Zb. (č.l. 94-98), z ktorého vyplynulo, že škoda pozostávala z hodnoty nevydaných reštitučných pohľadávok, úrokov z omeškania za nevydané nehnuteľnosti a nevydaný živý a mŕtvy inventár, z úveru na nákup mechanizácie zo dňa 20.09.1991, zo škody spôsobenej oneskoreným vydaním 100 ks oviec, ušlého zisku spôsobeného nevydaním oviec v zákonnej lehote, ušlého zisku spôsobeného nevydaním 10 ks dojníc za obdobie od 01.11.1991 do 31.08.2004. V tomto konaní nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej pre neodstránenie vád podania. Ďalej konštatoval, že z podania označeného ako vyčíslenie nevydaných reštitučných nárokov a škody v zmysle Obchodného zákona založeného do spisu na pojednávaní konanom dňa 25.05.2015 vyplynulo, že škoda žalobcu pozostávala z hodnoty nevydaných reštitučných pohľadávok, úrokov z omeškania za nevydané nehnuteľnosti (zdevastované budovy) a nevydaný živý a mŕtvy inventár, z úveru na nákup mechanizácie zo dňa 20.09.1991, zo škody spôsobenej oneskoreným vydaním 100 ks oviec, ušlého zisku spôsobeného nevydaním oviec v zákonnej lehote, ušlého zisku spôsobeného nevydaním 10 ks dojníc za obdobie o 01.07.1991 do mája 2015; z podania žalobcu predloženého na pojednávaní dňa 28.09.2015 označeného vyčíslenie peňažného záväzku písomne uznaného MP SR vyplynulo, že škoda žalobcu pozostávala z hodnoty nevydaných reštitučných pohľadávok, úrokov z omeškania za nevydané nehnuteľnosti (zdevastované budovy) a nevydaný živý a mŕtvy inventár, z úveru na nákup mechanizácie zo dňa 20.09.1991, zo škody spôsobenej oneskoreným vydaním 100 ks oviec, ušlého zisku spôsobeného nevydaním oviec v zákonnej lehote, ušlého zisku spôsobeného nevydaním 10 ks dojníc za obdobie o 01.07.1991 do 30.09.2015. V priebehu sporu žalobca spresnil, že celková suma 1 095 739,10 eur, ktorú požaduje od žalovaného titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu, pozostáva zo sumy 19 659,70 eur skutočná škoda z nevydanie dohodnutých komodít živého a mŕtveho inventára, ďalej z úrokov z omeškania vo výške 18,6 % ročne a inflačného koeficientu v sume 1 036 083,54 eur a suma 52 306,86 eur (ušlý zisk) - po dopočítaní čiastočného plnenia v konkurze a sumy 24 617,18 eur, ktorá suma sú náklady na obstaranie úveru, pričom hodnota úveru je skutočná škoda (od týchto súm odpočítal suma 36 928,18 eur, ktorá mu bola vyplatená v rámci konkurzu na štátny podnik). Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 1 ods. 1, ods.2, ods.3, § 4 ods. 1 , § 18 ods. 1, ods.2, § 22 ods., ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Za dôvodnú považoval žalovaným vznesenú námietku premlčania, keď zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7NC/7/2000 zistil, že žalobca sa podaním zo dňa 12.09.1999 domáhal náhrady škody voči štátu, ktorú mu štát mal spôsobiť svojím nesprávnym úradným postupom v priebehu "riešenia jeho kauzy"- nárokov mu plynúcich z rozhodnutí Okresného súdu v Rimavskej Sobote v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/98/92, ktorý spočíval v tom, že priebeh privatizácie prebehol nezákonným postupom, a to vo výške 7 269 803 Sk ku dňu 30.06.1999, s tým, že mal za to, že hodnota nevydaných reštitučných nárokov s uvážením inflácie ako aj zvýšenia úrokovej sadzby bude ku dňu rozhodnutia predstavovať viac ako 15 miliónov Sk, k podaniu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nc/7/2000 ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/8/2012 pripojil žalobca totožné dôkazy, z jeho špecifikácií škody vyplynulo, že táto pozostáva z hodnoty nevydaných reštitučných pohľadávok, úrokov z omeškania za nevydané nehnuteľnosti a nevydaný živý a mŕtvy inventár, z úveru na nákup mechanizácie zo dňa 20.09.1991, zo škody spôsobenej oneskoreným vydaním 100 ks oviec, ušlého zisku spôsobeného nevydaním oviec v zákonnej lehote, ušlého zisku spôsobeného nevydaním 10 ks dojníc s tým, že v tejto špecifikácii sa menila výška úrokov z omeškania v závislosti od plynutia času; výška istiny ako aj druh istiny však v podaniach ostávali nemenné. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca o vzniku škody vedel najneskôr dňom podania žaloby 20.09.1999. Z uvedeného potom ustálil, že žalobca sa o tom, že mu vznikla škoda v súvislosti s ním namietaným neprávnym postupom štátu - nezákonným priebehom privatizácie, dozvedel najneskôr dňom podania uvedeného podania, teda dňom 20.09.1999, a od tohto dňa mu aj začala plynúť trojročná premlčacia doba a k jej uplynutiu došlo 20.09.2002. Ďalej poukázal na to, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a uvedeným postupom alebo rozhodnutím. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa obnovil pôvodný stav. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného, ktoré mohol poškodený odôvodnene, teda preukázateľne očakávať so zreteľom k obvyklému chodu vecí. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Nepostačuje teda hypotetický ušlý zisk, vždy sa musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, čo so sebou prináša povinnosť dôveryhodne preukázať zo strany poškodeného reálnosť zisku. Pri priznaní ušlého zisku musí ísť o vysokú pravdepodobnosť realizácie zisku, ktorá sa podľa bežného uvažovania blíži k istote. Platí, že konkrétnu výšku ušlého zisku je potrebné dokázať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom. Nie je prípustný zjednodušený spôsob vyčíslenia ušlého zisku prostredníctvom tzv. abstraktného ušlého zisku na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov. S poukazom na uvedené na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že z troch kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody nebola splnená podmienka vzniku škody. K skutočnej škode uviedol, že žalobca jej výšku stanovil hypoteticky za situácie, že by mu bol vydaný inventár bez prihliadnutia na skutočný stav majetku povinnej osoby. Podstatné je, že z majetku daného do privatizácie sa uspokojujú pohľadávky veriteľov len čo do výšky majetku, ktorý v privatizovanom podniku zostal. Preto vyčíslenie škody s prihliadnutím na hodnotu dobytka, ktorý by mal ním predpokladanú produktivitu oviec a kráv, je čisto hypotetické a nie je z neho možné usudzovať, že sa jedná o škodu, ktorá mu aj skutočne vznikla. Pokiaľ žalobca namietal, že mu ŠM Hodejov dal len neproduktívny dobytok a nevydal mu produktívne "dojnice" konštatoval, že dobytok prevzal na základe dohody uzavretej s povinným subjektom. Uvedený dobytok mu bol vydaný povinným subjektom v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu v Rimavskej Sobote v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/98/1992, na základe skutočnosti spočívajúcej v tom, že povinný subjekt mohol vydať ako náhradu jedine to, čím disponoval, a teda pokiaľ nedisponoval dobytkom, ktorý by bol v takej kvalite akú žalobca vyžaduje, tak k takémuto vydaniu ani nemohlo dôjsť. Pokiaľ žalobca v ním vyčíslenej sume označenej ako škoda žaloval kapitalizačné úroky ako aj úroky z omeškania, konštatoval, že v danom prípade sa nejedná o skutočnú škodu. Kapitalizácia úrokov sa vzťahuje na situáciu keď sa nahromadené úroky pridajú k istine a berú sa do úvahy na účely počítania ďalších úrokov. Za skutočnú škodu nepovažoval ani náklady na obstaranie úveru; žalobca si zobral úver, takto získané finančné prostriedky znamenali zväčšenie jeho majetku, teda nie zmenšenie. Nárok na ušlý zisk, spočívajúci z nevydaných dojníc, oviec a barana za obdobie 6,5 roka od 01.07.1991 a ušlý zisk z jahniat nepovažoval za dôvodný s konštatovaním, že samotné vydanie hospodárskych zvierat by tvrdený zisk ešte nezakladalo. Nie je totiž istá žalobcom predpokladaná produkcia mlieka a mäsa, a čo je najdôležitejšie, ani odbyt produktov na trhu. Žalobca ničím nepreukázal, že mal predbežne dohodnuté kontrakty od konkrétneho odberateľa. Teda zväčšenie majetku žalobcu sa nedalo dôvodne predpokladať len zo samotného vydania hospodárskych zvierat. S poukazom na § 558 Občianskeho zákonníka ako nedôvodnú posúdil aj námietku žalobcu, že žalovaný uznal dlh. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že viackrát v priebehu konania poukazoval na to, že svoj reštitučný nárok voči štátnemu podniku štátny majetok Hodejov si uplatnil v konkurznom konaní na majetok tohto štátneho podniku, pričom o tomto nároku spočívajúcom v náhrade za nevydaný živý a mŕtvy inventár a nehnuteľnosti, ako aj v ušlom zisku v dôsledku nevydania produktívneho dobytka, rozhodoval v incidenčných sporoch Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý jeho uplatnené nároky uznal čo do sumy 1 112 498,45 Sk (36 928,18 eur), 311 400 Sk (10 336,59 eur) pokiaľ ide o skutočnú škodu a do sumy 1 277 120 SK (42 392,62 eur) pokiaľ ide o ušlý zisk. Predmetné súdom priznané nároky (pohľadávky) boli v konkurznom konaní čiastočne uspokojené čo do sumy 36 928,18 eur pokiaľ ide o skutočnú škodu a čo do sumy 422,34 eur pokiaľ ide o časť skutočnej škody a ušlý zisk. V dôsledku pochybení žalovaného v rámci privatizačného procesu na majetok štátny podnik Štátny majetok Hodejov došlo k stavu, že vzhľadom na ukončenie konkurzu na majetok štátneho podniku a jeho následný výmaz z obchodného registra, sa už nemôže domôcť uspokojenia zvyšku svojej pohľadávky. Škoda, ktorú vymáha proti štátu, spočíva v znížení hodnoty jeho judikovanej pohľadávky a škoda predstavuje sumu, v ktorej sa stala pohľadávka nevymožiteľnou. Vzhľadom na to sa mohol reálne dozvedieť o vzniku škody až momentom, kedy sa stalo nepochybným, že jeho pohľadávka v neuhradenej časti nebude štátnym podnikom uspokojená a k tomu mohlo dôjsť najskôr dňom uverejnenia rozvrhu konkurznej podstaty v obchodnom vestníku dňa 26. 08. 2010, najneskôr dňom výmazu štátneho podniku z obchodného registra dňom 06. 03. 2013, a teda nemohlo dôjsť k uplynutiu premlčacej doby vzhľadom na dátum podania žaloby. Skutočnosť, že sa svojho nároku domáhal už v roku 1999 v konaní sp.zn. 7Nc/7/2000, je právne irelevantné, pretože v tom čase boli pohľadávky uplatnené v konkurznom konaní, prebiehali incidenčné spory o popretie, resp. určenie pravosti jeho pohľadávok, a teda nemohol vedieť či a v akom rozsahu budú uspokojené a táto jeho žaloba bola preto podaná predčasne. Za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný považoval záver súdu prvej inštancie, že mohol prevziať dobytok na základe dohody uzatvorenej s povinným subjektom, pričom povinný subjekt mohol vydať ako náhradu jedine to, čím disponoval, a teda pokiaľ nedisponoval dobytkom, ktorý bol v takej kvalite, akú vyžadoval, k takémuto vydaniu ani nemohlo dôjsť. V tejto súvislosti poukázal na to, že z dôkazov predloženými v konaní (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 27Cb 55/1999 - 172 zo dňa 25. 01. 2008 a sp.zn. 27Cb 49/99 zo dňa 02. 12. 2004), nepochybne vyplýva, že povinný štátny podnik mu mal podľa dohody vydať produktívne hospodárske zvieratá a v rozpore s tým, vydal iné, čo bolo základom pre uznanie jeho pohľadávky prihlásenej do konkurzu. Z rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici je zrejmé priznanie nielen skutočnej škody reprezentovanej sumou 36 928,18 eur + 10 336,59 eur, ale aj úšlého zisku spočívajúceho v nedosiahnutí predpokladanej produkcie hospodárskych zvierat vo výške 42 392,62 eur, pričom ide o pohľadávky priznané právoplatnými rozhodnutiami súdu, ktorými je súd v tomto konaní viazaný a sú základom posudzovaného nároku v tomto konaní, a preto nemožno hovoriť o ich hypotetickej škode. Na podanom odvolaní žalobca zotrval aj v následnom svojom vyjadrení. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca sa o škode dozvedel už v roku 1999 vzhľadom na skôr podanú žalobu na Okresný súd Bratislava I pod sp.zn. 7NcC 7/2000. Rozsudok súdu prvej inštancie preto žiadal ako vecne správny a zákonný potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov strán; všetko potrebné dokazovanie na posúdenie, či žalobcovi vznikla ním uplatňovaná škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (§ 1 ods. 1, ods.2, ods.3, § 4 ods. 1 , § 18 ods. 1, ods.2, § 22 ods.1, ods. 2), ktoré aj správne vyložil v súlade so súdno-aplikačnou praxou a ustálenou rozhodovacou činnosťou a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby z dôvodu uplatnenia žalovanej pohľadávky po uplynutí premlčacej doby, ako aj s poukazom na neunesenia dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k vzniku a výške jednotlivých nárokov na náhradu škody, aj riadne odôvodnil. Žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu obsahuje relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol, a v rozsahu dostatočne potrebnom, aby proti týmto jeho záverom mohol žalobca náležite skutkovo, a najmä právne argumentovať, a aby ho bolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých záverov, a preto v tejto súvislosti bolo zachované právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom. 6. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 7. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré podstatné sporné otázky z hľadiska námietok tvrdených žalobcom v rámci uplatňovaných odvolacích dôvodov. 8. V danej veci žalobca argumentoval, že uplatňovaná škoda mu vznikla tým, že nevymohol svoje reštitučné nároky a nároky na náhradu škody voči štátnemu podniku Štátny majetok Hodejov v konkurznom konaní vyhlásenom na jeho majetok, v rámci ktorého si svoje pohľadávky prihlásil. Škoda mala teda predstavovať sumu, v ktorej sa stala jeho pohľadávka voči štátnemu podniku nevymožiteľnou. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že v konkurznom konaní rozhodoval o ním uplatňovanom nároku za nevydaný živý a mŕtvy inventár a nehnuteľnosti, ako aj o ušlom zisku v dôsledku nevydania neproduktívneho dobytka, v incidenčných sporoch Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý jeho uplatnené nároky uznal čo do sumy 1 112 498,45 Sk (36 928,18 eur), 311 400 Sk (10 336,59 eur) pokiaľ ide o skutočnú škodu a do sumy 1 277 120 SK (42 392,62 eur) pokiaľ ide o ušlý zisk. Predmetné súdom priznané nároky (pohľadávky) boli v konkurznom konaní čiastočne uspokojené čo do sumy 36 928,18 eur pokiaľ ide o skutočnú škodu a čo do sumy 422,34 eur pokiaľ ide o časť skutočnej škody a ušlý zisk. Vychádzajúc zo špecifikácie žalovanej pohľadávky uplatňovanej žalobcom v tomto spore na pojednávaní dňa 28.09.2015 (č.l. 217); podľa ktorej pozostáva suma 1 095 684,02 eur zo sumy 19 659,70 eur skutočná škoda z nevydania dohodnutých komodít živého a mŕtveho inventára (úrok z omeškania), ďalej z úrokov z omeškania vo výške 18,6 % ročne a inflačného koeficientu v sume 1 036 083,54 eur (skutočná škoda) a suma 52 306,86 eur (ušlý zisk) - po dopočítaní čiastočného plnenia v konkurze a sumy 24 617,18 eur, ktorá suma sú náklady na obstaranie úveru, pričom hodnota úveru je skutočná škoda; a tiež zo špecifikácie škody podaním na č.l. 225 v sume 1.095.684,02 eur; vymedzenej ako hodnota s omeškaním vydaného živého a mŕtveho inventára 19 604,62 eur, skutočná škoda 1 036 083,54 eur, ušlý zisk z nevydania 100 ks oviec a 10 ks dojníc 52 306,86 eur, škoda vynaložením nákladov 24 617,18 eur; dospel odvolací súd k záveru, že z týchto špecifikácií jednoznačne nevyplýva tvrdenie žalobu, že si v tomto spore uplatňuje titulom náhrady škody nároky, ktoré si ako pohľadávky prihlásil do konkurzu vedeného na majetok štátneho podniku, ktoré po jeho skončení a následnom výmaze štátneho podniku z obchodného registra, neboli uspokojené z jeho majetku, od ktorých skutočností odvodzuje svoju vedomosť o vzniknutej škode. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, žalobca si uplatňuje identické nároky na náhradu škody, ktoré si uplatnil už skôr, a to dňa 20.09.1999 žalobou podanou proti žalovanému na Okresný súd Bratislava I pod sp.zn. 7Nc 7/2000. Na základe žalobcom vymedzených rozhodujúcich skutočností v žalobnom návrhu a následne v priebehu konania ohľadne ním uplatňovaného nároku na náhradu škody a ním predložených listinných dôkazov o tom, aké pohľadávky si uplatnil v konkurznom konaní, v akom rozsahu boli priznané a uspokojené, nie je vôbec možné stotožniť nevymožiteľnosť jeho pohľadávok v konkurznom konaní z majetku úpadcu s pohľadávkami uplatňovanými v tomto spore. Žalobca sa nemohol o uplatňovanej škode dozvedieť až výmazom štátneho podniku z obchodného registra dňom 06.03.2013, nakoľko žalobu podal už dňa 13.01.2012. Za účelové považuje odvolací súd tvrdenie žalobcu, že o škode sa mal dozvedieť až dňom uverejnenia rozvrhu konkurznej podstaty v obchodom vestníku dňa 26.08.2010, keď z obsahu spisu vyplýva, že uvedenú skutočnosť v podanej žalobe (až v roku 2012) neuvádza v rámci vymedzenia rozhodujúcich skutočností a ani výšku uplatňovanej náhrady škody neodvodzuje od neuspokojenia jeho pohľadávok v konkurze vyhlásenom na štátny podnik. 9. Pokiaľ by aj žalobcovi mala vzniknúť škoda nevymožením pohľadávky na vydanie reštitučných nárokov a nárokov na zaplatenie náhrady škody proti štátnemu podniku Štátny majetok Hodejov, vznik tejto škody, o ktorej sa mal žalobca dozvedieť po skončení konkurzu na majetok štátneho podniku a jeho výmazom z obchodného registra, kedy mu bola známa výška neuspokojenej a nevymoženej pohľadávky, predstavujúcej výšku škody uplatňovanej v tomto spore, takto vymedzená škoda by nemohla byť v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom, ktorého sa mal žalovaný dopustiť porušením § 7 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., ako zakladateľ štátneho podniku zodpovedný za vypracovanie jeho privatizačného podniku tým, že jeho reštitučný nárok nebol zaradený do privatizačného projektu, resp., že bol z neho vyňatý; táto škoda by mu mohla vzniknúť len v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nedostatkom majetku štátneho podniku na uspokojenie jeho pohľadávok, nie však ako dôsledok nezaradenia jeho reštitučných nárokov do privatizačného projektu. 10. Správne preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobca; vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 7Nc 7/2000, v ktorom si uplatňoval totožné nároky ako v prebiehajúcom spore; mal o uplatňovanej škode dostatočnú vedomosť dňom podania jeho skoršej žaloby proti žalovanému dňa 20.09.1999; ktoré si uplatnil tiež bez zreteľa na prihlásenie pohľadávok v konkurze vyhlásenom dňa 21.10.1998 a ich uspokojenia z rozvrhu konkurznej podstaty. 11. Pokiaľ žalobca namietal, že štátny podnik, ako povinný, mu mal vydať produktívne hospodárske zvieratá a v rozpore s týmto jeho záväzkom mu vydal iné, správne poukázal súd prvej inštancie na tú skutočnosť, že štátny podnik ako povinný subjekt nemohol uspokojiť reštitučný nárok žalobcu z iného ako skutočného majetku ktorým disponoval, a uplatňovaná škoda vychádzajúca z predpokladanej produktivity dobytka je hypotetická. Navyše v tomto prípade vzniknutej škody by došlo k porušeniu dohody zo strany štátneho podniku (ako povinného), ktorý by priamo zodpovedal žalobcovi za vznik škody spôsobenej mu vydaním neproduktívnych hospodárskych zvierat, a preto vznik tejto škody nemôže byť v príčinnej súvislosti so zodpovednosťou žalovaného za nezaradenie reštitučného nároku žalobcu do privatizačného projektu štátneho podniku. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žalovaný môže zodpovedať žalobcovi len za škodu zodpovedajúcu výške jemu voči štátnemu podniku právoplatne priznaného a neuspokojeného reštitučného nároku štátnym podnikom , ale už nie za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť priamo voči štátnemu podniku tým, že mu oneskorene vydal jeho reštitučné nároky alebo porušením § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., resp. podľa § 380 Obchodného zákonníka, nakoľko žalovanému v rámci jeho zodpovednosti za vypracovanie privatizačného podniku nemožno klásť na zodpovednosť nezaradenie do privatizačného projektu štátneho podniku aj (ďalších) nárokov žalobcu, ktoré mu vznikli priamo proti štátnemu podniku na náhradu škody porušením jeho zákonných a zmluvných povinností. 12. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na právoplatné rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými mu bola priznaná nielen skutočná škoda 36.928,18 eur + 10.336,59 eur, ale aj ušlý zisk nedosiahnutím predpokladanej produkcie hospodárskych zvierat vo výške 42.392,62 eur, tieto nároky nekorešpondujú s uplatňovaným nárokom 1.095.684,02 eur v tomto spore, preto; ako už bolo spomenuté vyššie; nemožno nepochybne dospieť k záveru, že žalobcom uplatňovaná škoda v sume 1.095.684,02 eur je totožná s nárokmi priznanými žalobcovi v incidenčných konaniach a nevymožených voči štátnemu podniku. 13. Správne poukázal súd prvej inštancie aj na tú skutočnosť, že žalobcom uplatňované nároky na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku sú založené len na jeho všeobecných tvrdeniach, ktoré nie sú podložené žiadnymi konkrétnymi relevantnými podkladmi. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie aj v tom, že náhrada škody bola žalobcom uplatňovaná len v hypotetickej rovine, bez preukázania konkrétnych skutkových okolností, na základe ktorých by bolo možné logickými úvahami dospieť k presvedčeniu, že ku škode by bolo došlo nebyť nesprávneho úradného postupu orgánu štátu. Takto uplatnený nárok bez dôkazne podloženého reálneho základu zostal len v rovine fikcie. Zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len za predpokladu súčasného naplnenia aj takých predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a ich príčinná súvislosť s nesprávnym úradným postupom, pričom bolo správne konštatované súdom prvej inštancie, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu v postavení poškodeného; pre úspech v spore nepostačuje len presvedčenie žalobcu o vzniknutej škode bez jej dostatočnej objektivizácie v predmetnom spore. 14. Za nenáležitú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 28.09.2015 nepochybne vyplýva, že (ani) žalobca po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a preto správne súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ teda bol žalobca riadne poučený o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom v prvoinštančnom konaní dôkazy riadne (označením konkrétneho dôkazného prostriedku a právne významnej skutočnosti) a včas (do vyhlásenia uznesenia) nepredložil ani neoznačil, nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie dôkazy. V nadväznosti na podanie žalobcu zo dňa 12.01.2016 označeného ako doplnenie dôkazov odvolací súd poznamenáva, že odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm. e/ O.s.p. (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP) v spojení s § 205a ods. 1 O.s.p. (§ 366 CSP) nebol žalobcom uplatňovaný včas , t.j. do uplynutia lehoty na odvolanie v zmysle § 205 ods. 3 O.s.p. Z uvedeného vyplýva, že skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené stranami do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie, bolo potrebné považovať za úplný a žalobca neopodstatnene vytýka prvoinštančnému súdu, že rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu v danej veci. Odvolanie žalobcu preto ani z hľadiska ním uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1, písm. c/ O.s.p. ( § 365 ods. 1 písm. e/ CSP) neobstojí. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatnenému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).