Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/819/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113230720 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113230720.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: X. I., O. XX.XX.XXXX, V. R.. U. X, E. F., zastúpený usadeným euroadvokátom: JUDr. Lubomír Müller, so sídlom Nábrežie sv. Metoda 120/14, Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 20.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. septembra 2014, č. k. 16C/178/2013 - 61, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 11. septembra 2014, č. k. 16C/178/2013 - 61, uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.320 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.138,17 eur, na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy za výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že proti žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie a bol právoplatne odsúdený rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2T/11/1964 zo dňa 25.01.1964, v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. To-23/64 dňa 21.02.1964 za spáchanie trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zákona, pričom mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v dĺžke 12 mesiacov. Počas trestného stíhania bol odo dňa 08.01.1964 do 21.02.1964 vo väzbe, ktorá sa mu neskôr započítala do trestu odňatia slobody, pričom vo výkone trestu odňatia slobody bol nepretržite až do 08.01.1965. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 22.01.2010, sp. zn. 41Nt/11/2009 bola povolená obnova predmetného trestného konania a uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 32Tv/2/2010-16 zo dňa 01.03.2011 bolo podľa § 241 ods. 1 písmeno c/ Trestného poriadku v spojení s § 215 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti žalobcovi zastavené, pretože skutok, pre ktoré sa viedlo, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenia veci. Taktiež mal preukázané, že žalobca sa podaním doručeným Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 10.01.2012 domáhal uspokojenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody - žiadosti navrhovateľa nebolo vyhovené - žalobca splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie nároku na súde. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003, § 1 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zákona č. 58/1969 Zb., § 24 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb., čl. 5 ods.1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 46 ods. 3 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné čiastočne vyhovieť. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. mája 2007 nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom podmienkou na odškodnenie v zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom - predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5 Dohovoru, pričom škodou sa rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna, pričom článok 5 ods. 5 Dohovoru je nutné aplikovať prednostne pred zákonom. Konštatoval, že v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody žalobcom aplikoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru a na jeho základe je potrebné žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy priznať. Mal za to, že žalobcom označené konanie - vykonaný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov možno za stavu, keď trestné stíhanie žalobcu bolo neskôr zastavené, považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu, pričom v prejednávanom prípade došlo k porušeniu práv žalobcu, v dôsledku ktorých mu preukázateľne bola spôsobená nemajetková ujma. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z toho, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, sa zaoberal uplatnenou výškou nemajetkovej ujmy - žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur. Poukázal na to, že žalobca bol pozbavený osobnej slobody od 08.01.1964 do 08.01.1965, čo predstavuje 12 mesiacov, a teda 366 dní. Uviedol, že podľa žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur táto predstavuje za deň pozbavenia osobnej slobody sumu 54,64 eur (20.000,00 eur: 366 dní). Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy však považoval (súd prvej inštancie) sumu vo výške 20,00 eur za 1 deň pozbavenia osobnej slobody, ako i vzhľadom na odôvodnenie žalobcu v súvislosti s výškou v iných obdobných sporoch, ako i v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 2357/2010). Mal za to, že výkonom väzby a trestu odňatia slobody u žalobcu došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života - rozhodnutím o výkone trestu odňatia slobody a trvaním samotného trestu bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii odškodnenie náhradou nemajetkovej ujmy neupravuje, a nie je možné ho posúdiť ani podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko Dohovor sa nemôže vzťahovať na okolnosti, ku ktorým došlo pred 18.03.1992, kedy sa Dohovor stal pre Slovenskú republiku záväzný, uviedol, že nárok žalobcu na odškodnenie, a teda i nemajetkovú ujmu, vznikol až rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 32Tv/2/2010-16 zo dňa 01.03.2011, ktorým bolo po povolení obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2T 11/1964 zo dňa 25.01.201964, trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) v znení účinnom do 31.07.1964, zastavené. Keďže toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2011, teda v čase kedy Dohovor bol pre Slovenskú republiku už záväzný, nepovažoval uvedené argumentáciu žalovaného za dôvodnú. Poukázal na to, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ak právna úprava umožňovala nahradiť len škodu majetkovú, je jeho povinnosťou v súvislosti s ochranou práv jednotlivca aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V tejto súvislosti tiež odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 500/2013 zo dňa 05.11.2013. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného, že nárok žalobcu je prekludovaný, nakoľko nebol podaný v trojročnej prekluzívnej lehote stanovenej v zákone č. 119/1990 Zb., keď rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 41Nt/11/2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2010, a teda keď 3-ročná lehota uplynula 22.01.2013, žalobca podal žalobu v prejednávanej veci na súd dňa 12.09.2013 včas, keď naviac, uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 32Tv/2/2010-16 zo dňa 01.03.2011, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu, nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tov/11/2011-29 zo dňa 06.12.2011. Ďalej konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal i zaplatenia úrokov z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy, a to vo výške 8,5% ročne odo dňa 11.07.2012 do zaplatenia, keď podľa názoru žalobcu sa žalovaný dostal do omeškania dňom 11.07.2012 t.j. dňom nasledujúcim po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody. Uplatnené úroky z omeškania však žalobcovi nepriznal, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená i doba splnenia, a teda až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 15/97. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, pretože žalobca mal neúspech v časti nároku na zaplatenie príslušenstva, čo posúdil ako neúspech žalobcu v pomerne nepatrnej časti a v časti náhrady nemajetkovej ujmy, keď rozhodnutie o jej výške záviselo od úvahy súdu. Žalobcovi teda priznal náhradu trov konania vo výške 20 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.118,17 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku vo veci samej odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd aj v tomto rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietne. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal aplikáciu čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18. marca 1992 (dátum ratifikácie Dohovoru ČSFR), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. Poukázal na to, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1964 a vo výkone trestu odňatia slobody bol od 08.01.1964 do 08.01.1965, teda pred ratifikáciou Dohovoru, a preto nie je možné na daný prípad Dohovor aplikovať. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Európskeho súde pre ľudské práva z 28.9.2004 v prípade M. vs. Slovensko, kde súd vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony, Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. Ďalej poukázal na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo dňa 4.3.1996 v prípade G. V. R. R. V. proti Slovenskej republike, kde sťažovatelia namietali, že nemali žiadnu možnosť reštituovať svoj majetok, hoci tituly konfiškácie boli zrušené ex tunc podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a konštatoval, že vo svojom rozhodnutí Komisia uvádza, že sťažovateľov postihla konfiškácia ich majetku v roku 1973 a predtým v roku 1965, teda pred vyššie uvedeným dátumom (t. j. pred 18. marcom 1992), a preto Komisia nie je príslušná ratione temporis na preskúmanie okolností, za ktorých sa tieto konfiškácie uskutočnili, ani následku, že ďalej pôsobili v roku 1990, keď sťažovatelia mali prospech zo súdnej rehabilitácie. Ďalej poukázal aj na to, že dňa 02.10.2014 vydal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v dvoch prípadoch - R.Š. proti Slovenskej republike a Č. R. ďalší proti Slovenskej republike - sťažovatelia tu tvrdili, že v trestnom konaní, ktoré začalo ešte v roku 1976 a definitívne skončilo v roku 2009, došlo k porušeniu ich práv na spravodlivé konanie, pričom Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa tou časťou trestného konania, ktorá prebehla pred rokom 1992, kedy Dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR. Ďalej uviedol, že právny predchodca Slovenskej republiky prijal sériu rehabilitačných a reštitučných zákonov s cieľom poskytnúť nápravu za niektoré krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom komunistickom režime a ktoré neboli zlučiteľné s princípmi demokratickej spoločnosti, pričom jedným z týchto zákonov je aj zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime s tým, že okrem spoločenskej rehabilitácie sa má v zmysle uvedeného zákona týmto osobám poskytnúť aj primerané hmotné odškodnenie. Zákon č. 119/1990 Zb. vymedzuje ako primerané hmotné odškodnenie náhradu za stratu na zárobku, náhradu škody na zdraví, náhradu trov trestného konania, výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhradu zaplateného peňažného trestu. Žalobcovi však boli v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia jednotlivé náhrady tak, ako mu na ne vznikol nárok, priznané a vyplatené v celkovej výške 1.005,46 eur. V súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu uplatneným žalobcom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v ktorom sa uvádza, že hoci ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v civilnom sporovom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Uviedol, že napriek tomu, že podľa neho nie je daný právny základ pre priznanie nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, tak namieta aj výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že nakoľko zákonodarca nárok na nemateriálnu ujmu nezaradil do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb., súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy mal prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré svojím účelom sú najbližšie zák. č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách, pričom takýmito zákonmi sú napríklad zákon č. 305/1999 Z.z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov (podľa ktorého je možné priznať oprávnenej osobe peňažnú náhradu za každý i začatý mesiac deportácie alebo ukrývania v sume 99,59 eur) alebo zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. taktiež vzniesol námietku premlčania práva na náhradu škody. Tvrdil, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. a v súvislosti s ust. čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, pričom podľa ustanovenia § 23 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Mal za to, že vzhľadom na to, že uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 32Tv/2/2010 - 16 zo dňa 01.03.2011, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tov/11/2011 - 29 zo dňa 06.12.2011 a žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 12.09.2013, teda po uplynutí jednoročnej premlčacej lehoty, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov bol už premlčaný. 3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Oprávnenosť žalobou uplatneného nároku podporil označením súdnych rozhodnutí, nálezov Ústavného súdu Českej republiky a rozsudkom ESĽP v obdobných veciach. Uviedol, že vo veci nie je rozhodujúce, kedy došlo k predmetnému stíhaniu, ale kedy došlo k rehabilitácii, pričom až potom, čo došlo k rehabilitácii, možno uskutočniť odškodnenie, a to sa musí uskutočniť podľa predpisov platných v dobe rehabilitácie, nie v čase nezákonného odsúdenia. Tvrdil taktiež, že podľa jeho názoru nárok žalobcu premlčaný nie je, keďže vo veci išlo o obnovu ako pôvodného konania u Vojenského obvodového súdu Prešov, tak i rehabilitačného a premlčacia lehota podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. je trojročná a doposiaľ neskončila, pretože konečné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.12.2011 č. k. 23Tov/11/2011 - 29 bolo doručené dňa 05.01.2012. Záverom si uplatnil trovy odvolacieho konania. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 5. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách, zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. 6. Podľa ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli československými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie. 7. Podľa ust. § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83,- eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eur, výkonu väzby vo výške 20,- eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5,- eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne vyplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 8. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, § 26 a § 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 9. V preskúmavanom konaní nebolo sporné, že žalobca po svojej súdnej rehabilitácii u žalovaného uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnené väznenie, pričom žalovaný jeho žiadosti nevyhovel. V odvolacom konaní ostalo sporné len to, či žalobca má nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy alebo nie. 10. Podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. zahŕňa nárok na odškodnenie najmä vyššie citované náhrady. Aj napriek tomu, že v ust. § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len demonštratívne, nemožno na jeho základe rozhodnutím súdu priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a možnosť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrené vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné morálne zadosťučinenie. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje. Vzhľadom na to, že citovaný zákon je vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodnenie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969, zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami, a preto možno prijať záver, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy, alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného vyplýva, že aj keď ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu a priznať v civilnom sporovom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, alebo neskôr. Pokiaľ tak však neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred rokom 1989. Odvolací súd sa v tejto súvislosti v plnej miere stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011. 11. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Z. R. M. proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP, a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Z. R. M., odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP vzhliadol porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút "známeho náboženstva" a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z uvedeného je tak zrejmé, že aplikácia záverov rozhodnutia ESĽP vo veci Z. R. M. proti Grécku z dôvodu skutkovej i právnej odlišnosti v preskúmavanej veci neprichádza do úvahy. 12. Odvolací súd poukazuje aj na to, že Slovenská republika je ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992, a teda je zodpovedná za všetky skutky za obdobie od 18.3.1992. Žalobca bol však uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu v Prešove č. k. 2T 11/1964 zo dňa 25.01.1964 a vo väzbe a výkone trestu odňatia slobody bol od 08.01.1964 do 08.01.1965, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Odvolací súd sa oboznámil aj s rozhodnutiami českých súdov uvádzanými súdom prvej inštancie a v tejto súvislosti poukazuje tiež na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch žalobcovi priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, je nesprávna, pokiaľ v prípade nedostatku vnútroštátnej úpravy hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS- st.39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený, až potom, čo sa medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície, pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, že odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí prichádza do úvahy nárok na odškodnenie. Tento sekundárny nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej i nemateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v týchto štátoch, kde nie je Dohovor použiteľný priamo, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ však ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky sa eventuálne prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP taktiež rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci X. proti Chorvátsku, rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigiona dalĺ Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku). 13. Odvolací súd rovnako poukazuje na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, v ktorom Ústavný súd vo výroku I. rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (aj SR) záväzný, t.j. po 18.03.1992, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, keď žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska (žalobca podal žalobu dňa 12.09.2013). Odvolací súd k tomuto konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatných rozhodnutí vyplatené finančné zadosťučinenie, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní stanoviska pléna ÚS ČR) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané. Tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva, či medzinárodnej zmluvy, založili legitímne očakávania poškodených, podľa výroku II. stanoviska pléna nemožno tieto očakávania sklamať. Ústavný súd ČR sa preto iba snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon spočívajúci v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred ratifikáciou Dohovoru ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by obdobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil ÚS ČR vo svojom výroku II. Aplikácia výroku II. Stanoviska pléna ÚS ČR zo dňa 25.11.2014 je preto vylúčená. V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v ust. § 193 C.s.p. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca viazaný v konkrétnej veci aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na základe uvedeného potom nemožno nárok žalobcu odvodzovať od výroku II. stanoviska pléna ÚS ČR týkajúceho sa obdobných vecí. 14. Odvolací súd preto dospel k právnemu záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky vzniku nároku žalobcu na zaplatenie sumy 7.320 eur, ako náhrady nemateriálnej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb., zákona č. 58/1969 Zb., avšak ani ako náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej na základe čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd už nezaoberal námietkou žalovaného, že nárok žalobcu na náhradu nemateriálnej ujmy je premlčaný, nakoľko ju považoval za bezpredmetnú. 15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výše 7.320,- eur podľa § 388 C.s.p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, a ani na jeho zrušenie v tejto časti, a žalobu v tomto rozsahu zamietol. 16. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov celého konania v celom rozsahu priznal. O výške náhrady trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).