Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/120/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110205340 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110205340.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: D. D., T. U. XX/XX, C. J., zastúpeného advokátom: JUDr. Vladimír Zvara, SNP 1/A, Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. septembra 2017 č.k. 16C 25/2010-266 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.januára 2019 č.k. 16C/25/2010-282, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 000 eur a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš sp.zn. 5Er 1202/2006 zo dňa 11.12.2006, ktorým súd zamietol námietky žalobcu proti exekúcii, vydal vyšší súdny úradník. O odvolaní žalobcu proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením sp. zn. 16CoE/2/2007 zo dňa 31.01.2007 odvolanie odmietol z dôvodu, že odvolanie smerovalo voči uzneseniu, voči ktorému nie je prípustné. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Cdo/167/2008 zo dňa 25. septembra 2008 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolanie je prípustné aj voči takému rozhodnutiu, proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 16CoE/77/2008 zo dňa 30.08.2008 zrušil uznesenie Okresného súdu Veľkú Krtíš sp. zn. 5Et/1202/2006 zo dňa 25.09.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 10.02.2009 sp. zn. 5Er/1202/2006 námietky žalobcu ako povinného proti exekúcii zamietol. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dovolanie, vo vzťahu ku ktorému spresnil, že sa jedná o návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd Veľký Krtíš uznesením sp. zn. 5Er/1202/2006 zo dňa 26.08.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.05.2011, sp. zn. 16CoE/105/2011 návrh žalobcu na zastavenie exekúcie zamietol. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd uznesením zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 5Cdo/354/2012 odmietol. Z oznámenia oprávneného zo dňa 01.07.2014 zistil, že predmetné exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky a z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že exekúcia bola ukončená vymožením pohľadávky. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 , ods.2, § 17 ods. 1 a ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno vyhovieť. Konštatoval, že rozhodnutie, ktoré označil žalobca ako nezákonné, t.j. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.05.2007, sp. zn. 16CoE 2/2002, možno považovať za nezákonné rozhodnutie s ohľadom na definíciu nezákonného rozhodnutia uvedenú v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z, teda išlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, v tomto prípade Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zároveň porušenie zákona konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody- nemajetkovej ujmy a nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, ktorý nárok žalobca odvodzoval od skutočnosti, že v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia sa o tom, že je voči nemu vedená exekúcia dozvedeli spoluobyvatelia obce, mal za to už samotné vedenie exekúcie malo pre neho ako občana nenapraviteľné následky, lebo to ohrozilo jeho postavenie; z dôvodu vedenia exekučnej veci bolo na neho hľadené ako na osobu, ktorá si neplní svoje záväzky. Žalobca tým, že sa voči nemu začalo exekučné konanie cítil, že sa ľudia v dedine na neho inak pozerajú, nakoľko o jeho exekúcii každý vedel. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že samotná existencia nezákonného rozhodnutia o odmietnutí odvolania žalobcu nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., a ich existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života. V tomto smere vyhodnotil za nepostačujúce len vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu o tom, že samotné vedenie exekúcie malo pre neho ako občana nenapraviteľné následky, lebo to ohrozilo jeho postavenie a , že z dôvodu vedenia exekučnej veci bolo na neho hľadené ako na osobu, ktorá si neplní svoje záväzky a rovnako ani reprodukovanie pocitov žalobcu, že tým, že sa voči nemu začalo exekučné konanie cítil, že sa ľudia v dedine na neho inak pozerajú, nakoľko o jeho exekúcii každý vedel v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže tieto neboli osvedčené inými dôkazmi. Nemožno konštatovať, že tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici odmietol jeho odvolanie voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí jeho námietok voči exekúcii ako neprípustné, bolo ohrozené jeho postavenie. Z obsahu exekučného spisu vzhľadom na výsledok exekučného konania možno dospieť k záveru, že exekučné konanie bolo voči žalobcovi vedené oprávnene, nakoľko exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky. Rovnako za nedôvodné považoval žalobcove tvrdenie, že v dôsledku uvedeného nezákonného rozhodnutia bolo na žalobcu nazerané ako na osobu, ktorá si neplní svoje záväzky. Žalobca jednak uvedené tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal a jednak predmetné exekučné konanie bolo ukončené vymoženým dlžnej sumy, ktoré bola predmetom exekučného konania. Z uvedeného dôvodu potom v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia - odmietnutia žalobcovho odvolania voči uzneseniu súdu sp. zn. 5Er 1202/2006 zo dňa 11.12.2006 a vznikom nemajetkovej ujmy, keď príčinná súvislosť musí byť priama a neprerušená. Na základe uvedeného posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol, keď v konaní nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, vznik príčinnej súvislosti medzi žalobcom uvádzanou nemajetkovou ujmou a rozhodnutím, teda základný predpoklad vyvodenia zodpovednosti žalovaného za škodu ako aj podmienok pre priznanie náhrady škody. Pokiaľ žalobca vytýkal ako nesprávny i postup súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici, keď uznesením zo dňa 31.05.2007, sp. zn. 16CoE 2/2002 odmietol žalobcovo odvolanie voči uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník ako neprípustné, konštatoval, že žalobca namietal postup súdu, ktorý viedol a v konečnom dôsledku sa aj prejavil vo vydaní rozhodnutia v tomto konaní. Podľa ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Pokiaľ teda formálne namietal nesprávnosť postupu krajského súdu bezprostredne súvisiaci s výsledkom rozhodnutia o jeho odvolaní, v skutočnosti namietal jeho nezákonnosť. Žalobca tak nepreukázal ani existenciu nesprávneho úradného postupu, existenciu vzniku nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 1 C.s.p. a § 257 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že skúmať príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody možno len vtedy, ak sú dané a zistené obe veličiny, a to existencia nezákonného rozhodnutia a existencia škody - nemajetkovej ujmy. Nesprávny úradný postup považoval za založený tým, že v dovolacom konaní bolo jednoznačne konštatované, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci - súdov. Uviedol, že je potrebné vychádzať z premisy, že už len samotná existencia nezákonného rozhodnutia s konštatovaním nezákonného postupu vytvára situácie, ktoré treba prezumovať, že na strane poškodenej strany vznikla ujma, ktorá má charakter nemajetkovej ujmy a keďže napraviť toto pochybenie zo strany orgánov verejnej moci nie je možné inak, treba túto ujmu odčiniť formou peňažného plnenia. Zo strany orgánov verejnej moci jednoznačne došlo k porušeniu jeho ústavných práv, bola mu odopretá možnosť a právo vystupovať ako účastníkovi konania pred súdom a toto porušovanie jeho práv trvalo od 11.12.2006 do 25.09.2008. Tým, že došlo u neho k zásahom do jeho ústavných a procesných práv, nesporne mu vznikla nemajetková ujma, pretože jeho spoločenské a obdobné postavenie bolo poškodené zo strany štátu. Rozhodnutím Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu v Banskej Bystrici v exekučnom konaní došlo k hlbokému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý odôvodňuje priznanie odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy. Argumentoval, že vznik nemajetkovej ujmy nie je objektívnou skutočnosťou, ktorú by bolo možné hmatateľne preukázať alebo matematicky vyčísliť, a preto len samotné konštatovanie súdu prvej inštancie, že nie je preukázaná existencia nemajetkovej ujmy, nie je postačujúcim a hodnoverným rozhodnutím o ním uplatnených nárokoch. Zastáva názor, že za každé porušenie právnych predpisov štát musí niesť zodpovednosť v rozsahu jeho zavinenia a v rozsahu, ktorým bolo zasiahnuté do ústavných a procesných práv občana. Tvrdil, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je právom absolútnym a štát nemôže byť zvýhodnený rôznymi zákonnými obmedzeniami na uplatnenie zodpovednostného práva. Nemajetková ujma bola spôsobená práve hlbokým zásahom do jeho osobnostných, ústavných a procesnoprávnych práv, čím bolo znevážené jeho postavenie a už samotné konštatovanie, že sa tak stalo nezákonnými rozhodnutiami a nezákonným postupom, je postačujúce na to, aby súd pristúpil k úvahám, či ním uplatnená výška nemajetkovej ujmy, ktorá nemá merateľné veličiny, je adekvátna intenzitou zásahu alebo nie a mal súd správne jeho žalobe v plnom alebo v obmedzenom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovaného na náhradu trov súdneho konania. 3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie náležite posúdil dôvodnosť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 000 eur vzniknutej mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní a nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške, a procesnej obrany, ktorou sa žalovaný bránil proti žalobnému nároku, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (§ 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je spôsobilé; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní neboli zistené (ani žalobcom uplatnené) také nové skutočnosti alebo dôkazy, resp. prostriedky procesného útoku, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 5. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 6. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou zmiernenia trestu, formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Peňažná forma zadosťučinenia je tak subsidiárna a nastupuje až v prípade, ak dostatočným prostriedkom nápravy nie je samotné konštatovanie porušenia práva a nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť a mala by zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. Nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 7. V preskúmavanej veci tak bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať, že mu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia vznikla imateriálna ujma v jednotlivých oblastiach jeho života, ako aj to, že zadosťučinenie v inej ako peňažnej podobe, nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Z hľadiska posudzovania, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy stíha výlučne poškodeného, čo vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). 8. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho názoru, že nezákonné rozhodnutie nemožno považovať bez ďalšieho za také neoprávnené konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, vzniknúť a jeho tvrdenia; prednesené len vo všeobecnej rovine; zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca; ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie za situácie, keď vznik ujmy sa neprezumuje; náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia v exekučnom konaní. 9. V tejto súvislosti je preto správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Len úsudok ( pravdepodobnosť) o existencii žalobcom tvrdených skutočností rozhodujúcich pre vznik uplatňovaného peňažného nároku nepostačuje pre záver o unesení dôkazného bremena. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán sporu za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, a jeho právny záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je správny. 10. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dospel k záveru, že z výsledkov vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť, že už len samotná skutočnosť, že žalobcovi bola ako účastníkovi exekučného konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, odopretá možnosť vystupovať ako účastník konania a uplatňovať svoje procesné práva, svojím rozsahom a intenzitou predstavovala značný zásah do jeho ústavou garantovaných práv a že by mala závažné nepriaznivé dopady na jeho spoločenské postavenie a uplatnenie. Len potenciálna možnosť vzniku negatívnych následkov v spoločenskom postavení žalobcu nepostačuje pre priznanie finančnej kompenzácie. Rovnako len subjektívne pocity žalobcu nezakladajú vznik nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Dôkazne nepodložené zostalo aj tvrdenie žalobcu o dopadoch vedenia exekúcie na základe nezákonného rozhodnutia v jeho najbližšom okolí. Napokon súd prvej inštancie správne poukázal aj na nedostatok príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou, s ktorými závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolaciemu súdu sa javí ako postačujúce; za účelom zmiernenia, resp. vyváženia, následkov ujmy vzniknutej vydaním nezákonného rozhodnutia; samotné zrušenie nezákonného rozhodnutia a následné vykonanie nápravy exekučným súdom. Neobstojí tak argumentácia žalobcu v jeho odvolaní, že jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný vzhľadom na hlboký zásah do jeho osobnostných práv a vznik nenapraviteľnej ujmy v podobe zneváženia jeho spoločenského postavenia. 11. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť vydaním nezákonného rozhodnutia v exekučnom konaní, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami tvrdenými žalobcom v priebehu konania vo väzbe na výsledky vykonaného dokazovania, a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).