Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9Co/41/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108202371 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8108202371.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Doprava a mechanizácia, a.s. Prešov, so sídlom Strojnícka 9, Prešov 080 06, IČO: 00 605 956, právne zastúpeného advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, so sídlom v Prešove 080 01, Nám. legionárov č. 5, proti žalovanej: Mgr. J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom W., B. XX, občianka Slovenskej republiky, právne zastúpenej advokátom JUDr. Alojzom Naništom, so sídlom v Prešove, B. ul. č. 8, o určenie platenia odplaty za užívanie pozemku vo výške 3.674,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C/27/2008 - 144 zo dňa 3.12.2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/27/2008-160 zo dňa 18.5.2011, zhodou hlasov členov senátu takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/27/2008-160 zo dňa 18.5.2011 v jeho napadnutej zaväzujúcej časti vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 30.10.2010 do budúcna a odporkyni (v ďalšom texte žalovaná - § 79 ods. 1 O.s.p.) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (v ďalšom texte žalobca - § 79 ods. 1 O.s.p.) 5.111,-- eur titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 30.1.2006 do 29.9.2010. Ďalším výrokom zamietol návrh v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.2.2005 do 29.1.2006. Ako dôvod uviedol, že žalobca pôvodne žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 6.941,-- eur titulom užívania časti jeho parcely č. 3180 pod budovou číslo súpisné 11363 vo výmere 123 m2 za obdobie od 1.2.2005 do 29.9.2010. Vychádzal z výšky nájomného 300,-- Sk, resp. 9,95 eur za m2 na rok a požadoval priznať bezdôvodné obohatenie v tejto výške aj do budúcna. Súd zastavil konanie v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie do 30.10.2010 do budúcna postupom podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p., keď pri poslednej zmene návrhu zo dňa 3.9.2010 žalobca žiadal už len zaplatenie bezdôvodného obohatenia od 1.2.2005 do 29.9.2010. Žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností parcelné číslo 147/9 o výmere 1040 m2 zapísanej na LV číslo XXXX k. ú. N. M.. Na tejto parcele je postavená budova číslo súpisné 11363-sklad, vedená na LV č. XXXX k. ú. N. M.. Vlastníkom budovy je žalovaná. Žalobca ako podnikateľský subjekt bol založený jednorázovo Fondom národného majetku SR podľa zákona číslo 92/1991 Zb., pričom jeho majetok bol nadobudnutý delimitáciou z bývalého štátneho podniku Pozemné stavby. Ako vyplýva z dielčieho protokolu o delimitácii nehnuteľností uvedeného v zápisnici z 25.1.1991, stal sa žalobca vlastníkom nehnuteľností, ktoré tvorili stavebný dvor DMZ 09. V areáli bývalého štátneho podniku Pozemné stavby - DMZ sa nachádzala budova patriaca Kovovým konštrukciám, ktorá vznikla na základe dohody vtedajších štátnych podnikov. Nakoľko Doprava a mechanizácia používala trafostanicu vybudovanú na pozemku Kovových konštrukcií, recipročne Kovové konštrukcie využívali budovu stojacu na pozemku Dopravy a mechanizácie. Následne došlo k vybudovaniu vlastnej trafostanice zo strany Dopravy a mechanizácie a Kovové konštrukcie, ktoré túto budovu prestali využívať, sa dostali do konkurzu. V rámci konkurzného konania sa stala vlastníčkou predmetnej budovy žalovaná, pričom vlastníkom pozemku pod nehnuteľnosťou zostal žalobca. Ako vyplynulo z ohliadky na mieste samom, predmetná stavba sa nachádza pred vstupom do samotného areálu žalobcu pri parkovisku za asi 10 m širokým spevneným priestorom porasteným trávou V smere od verejnej komunikácie Strojnícka nie sú v tejto budove vybudované žiadne ploty alebo zátarasy. Budova je uzamknutá, pričom kľúče od predmetného objektu má žalovaná. Medzi účastníkmi konania boli zvolávané viaceré rokovania ohľadne vyriešenia tohoto stavu na podnet žalobcu, pričom žalovaná na tieto nereagovala. Podľa správy realitných kancelárií sa cena za prenájom spevnených a zastavaných plôch v lokalite Šarišské Lúky na Strojníckej ulici pohybuje v rozmedzí od 9.30 do 11,95 eur za m2 a za rok, a to v období rokov 2005 až 2007. Napriek výzvam žalobcu žalovaná neuzavrela žiadnu zmluvu o užívaní tejto nehnuteľnosti a odmieta zaplatiť žalobcovi akúkoľvek peňažnú sumu za užívanie tohto pozemku. Tým dochádza k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej na úkor žalobcu, nakoľko o príjem z prenájmu tejto nehnuteľnosti sú ukrátené aktíva žalobcu a naopak o túto sumu sa na druhej strane bezdôvodne obohacuje žalovaná tým, že užíva jeho nehnuteľnosť bezplatne. Preto súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je odôvodnený. Pokiaľ sa týka výšky bezdôvodného obohatenia, túto mal súd preukázanú z nájomných zmlúv uzavretých žalobcom s ďalšími podnikateľskými subjektmi v tejto lokalite, ako aj správami realitných kancelárií. Z týchto bolo preukázané, že primerané nájomné za užívanie spevnených plôch v tejto lokalite je vo výške 300,-- Sk za 1 m2 a na 1 rok. Výmera predmetných nehnuteľností v rozsahu 110 m2 nebola sporná. Ročné bezdôvodné obohatenie činí 33.000,-- Sk (110 m2 x 300,-- Sk), z čoho vyplýva, že mesačné bezdôvodné obohatenie je 2.750,-- Sk (33.000,-- Sk : 12). Za obdobie do 30.1.2006 do 29.9.2010 sa jedná o 11 mesiacov v roku 2006, o 12 mesiacov v roku 2007, 2008 a 2009, o 8 mesiacov v roku 2010, 2 dní v mesiaci január 2006 a 29 dní v mesiaci september 2010, teda ďalších 31 dní, čo činí 1 mesiac. Celková dĺžka doby uplatnenej žalobcom teda činí 56 mesiacov. Pri sume 2.750,-- Sk za 1 mesiac preto súd považoval za dôvodné priznať sumu 154.200,-- Sk (2.750,-- Sk x 56 mesiacov), čo je 5.111,-- eur. Súd zamietol návrh v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.2.2005 do 29.1.2006 vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, keď pri bezdôvodnom obohatení sa právo na jeho vydanie premlčuje za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ sa týka vznesenej kompenzačnej námietky žalovanej vo výške uplatneného bezdôvodného obohatenia, súd má za to, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaná uplatnila kompenzačnú námietku titulom náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť z dôvodu nemožnosti prenajať predmetnú budovu iným osobám, t. j. správanie sa žalovaného zabraňujúce jej prístupu k budove, čím jej vznikla škoda. Podľa názoru súdu žalobca neporušil žiadnu právnu povinnosť ani v zmysle § 420, ani v zmysle § 415 OZ. Pokiaľ sa týka námietky žalovanej vznesenej v súvislosti s § 15 zákona číslo 92/1991 Zb., súd má za to, že ani táto námietka nie je dôvodná. Predmetný sklad užívala spoločnosť Kovové konštrukcie z dôvodu, že predchodca žalobcu užíval trafostanicu vybudovanú v jej priestoroch, no po vybudovaní vlastnej trafostanice už nevyužíval trafostanicu Kovových konštrukcií a tieto nevyužívali sklad nachádzajúci sa v jeho priestoroch. Tento stav platil v čase privatizácie žalobcu a neskôr aj v čase, kedy nadobudla budovu žalovaná. Nebol naplnený predpoklad uvedený v § 15 ods. 1 zákona číslo 92/1991 Zb., že s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú aj záväzky vrátane neznámych. Podľa názoru súdu sa tu nejedná o neznámy záväzok existujúci v čase privatizácie, nakoľko tvrdenia žalobcu o tom, že v čase privatizácie už predmetný sklad neslúžil Kovovým konštrukciám z dôvodu vybudovania vlastnej trafostanice z ich strany, neboli v konaní vyvrátené. Dôkazné bremeno preukazujúce tieto skutočnosti vzhľadom na takto vznesenú námietku, leží na žalovanej, ktorá toto neuniesla a z vykonaného dokazovania nemožno zistiť opak. Návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere neboli vznesené, ani po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Nejedná sa o neznámy záväzok podľa citovaného zákona, nakoľko táto budova stála na pozemku žalobcu už v čase privatizácie, pričom za takýto záväzok možno považovať napríklad vyplatenie peňažných náhrad zamestnancov, o ktorých osoba, ktorá privatizovala majetok štátu, nevedela (R 95/2003 vedené pod sp. zn. 1So 83/2002). V danom prípade ide o stavbu na cudzom pozemku, ktorej režim poznal aj Občiansky zákonník v čase privatizácie podniku žalobcom. Ani z dielčieho protokolu o delimitácii nevyplýva žiadny záväzok pre žalobcu vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti. Posledným výrokom tohto rozsudku súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 2 O.s.p. a tým, že pôvodne bolo predmetom konania obdobie od 1.2.2005 do 29.9,2013, teda ešte 3 roky po dátume 29.9.2010 spolu o obdobie 104 mesiacov. Keďže žalobca bol úspešný v rozsahu 56 mesiacov, teda približne v 1, súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Napadla ním len výrok, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi 5.111,-- eur za obdobie od 30.1.2006 do 20.9.2010. Navrhla v tejto časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedla, že súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a ani inak nevyšli najavo a nezohľadnil skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo. Súd poukázal na dielčí protokol o delimitácii nehnuteľností uvedených v zápisnici z 21.1.1991, z ktorého vyvodil, že v dôsledku toho sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti, v tom čase v k. ú. W. - M. R., ktoré tvorili stavebný dvor GM 209. Dňa 21.1.1991 bol spísaný dielčí protokol o delimitácii nehnuteľností s právom hospodárenia. Z tohto vyplýva, že na základe organizačnej zmeny vykonanej podľa rozhodnutia Ministerstva výstavby a stavebníctva SR zo dňa 17.12.1990, došlo k zániku štátneho podniku Pozemné stavby Prešov a o jeho rozdelení a začlenení do novozaložených štátnych podnikov a o bezodplatnom prevode práva hospodárenia k jednotlivým častiam majetku, ktorý ku dňu vyčlenenia užívala preberajúca organizácia ako vnútroorganizačná jednotka. Predmetom delimitácie boli parcely, všetky označené ako zastavané plochy zapísané na LV číslo XXX a LV číslo XXX v kat. území W. - M. R.. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa nestal vlastníkom nehnuteľností na základe uvedeného dielčieho protokolu, ale jeho právny predchodca štátny podnik nadobudol k delimitovanej časti majetku právo hospodárenia. Z delimitačného protokolu ďalej vyplýva, že odovzdávané parcely boli už v tom čase evidované ako zastavaná plocha, pričom predmetom delimitácie neboli stavby. Žalobca v konaní preukázal listom vlastníctva číslo XXXX, že je vlastníkom parcely číslo 3180, teraz o výmere 110 m2, na ktorej je postavený sklad súpisné číslo 11363 vlastnícky patriaci žalobkyni. Pôvodne žalobca argumentoval, že vlastní parcelu číslo 147/9 o výmere 1040 m2 a budova skladu je vo výmere 123 m2. Žalobkyňa (zrejme žalovaná) poukazuje na uvedené nezrovnalosti, pokiaľ ide o identifikáciu samotnej parcely, na ktorej je postavená budova skladu medzi tým, ako je vyznačená v delimitačnom protokole, resp. v privatizačnej zmluve a v súčasnosti evidovaným číslom parcely. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že akciová spoločnosť „Doprava a mechanizácia, akciová spoločnosť Prešov“ bola založená jednorázovo FNM SR v súlade s § 154 zákona číslo 513/1991 Zb.. Pod uvedeným obchodným názvom bola akciová spoločnosť zapísaná od 21.4.1991 do 21.6.2004 a od uvedeného dňa podniká pod obchodným menom Doprava a mechanizácia, a.s. Prešov. Žalobca mohol nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam až na základe zákona číslo 92/1991 Zb. v znení účinnom od 1.4.1991 a nie skôr, resp. spôsobom (delimitačným protokolom), ako k tomu dospel súd prvého stupňa. Žalovaná navrhovala súdu, aby zadovážil privatizačný projekt, resp. privatizačnú zmluvu, aby bolo zrejmé, čo konkrétne sprivatizoval a aké práva a povinnosti prebral na seba v súvislosti s privatizáciou majetku štátu. Žalovaná nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 19.1.2001 číslo 1K 339/98 do svojho vlastníctva označenú nehnuteľnosť. Ako vyplýva z listu vlastníctva číslo XXX kat. územia N. M. Kovové konštrukcie š. p. Prešov boli cez Fond národného majetku sprivatizované v prospech TTD s.r.o. Michalovce a následne na Kovové konštrukcie - TTD, s.r.o. Prešov, ktoré v konkurze žalovanej predali uvedenú autoopravovňu. Tým, že si súd náležite neobjasnil spôsob (právny dôvod) nadobudnutia vlastníckeho práva, či už k parcele, resp. budove skladu, nesprávne aplikoval a interpretoval právnu normu. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona číslo 92/1991 Zb. kogentným spôsobom upravuje ako dôsledok prevodu vlastníckeho práva k privatizovanému majetku na jeho nadobúdateľa „i iných práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom“. Nie je rozhodujúce, či ide o záväzky súkromnoprávnej, či verejnoprávnej povahy, ani to, či bol konkrétny záväzok výslovne uvedený v zmluve. K prechodu iných práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom na nadobúdateľa nedochádza na základe prejavu vôle vyjadreného v zmluve, ale zo zákona, ku dňu účinnosti zmluvy o predaji privatizovaného majetku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca podpísaním privatizačnej zmluvy prevzal na seba záväzok strpieť na svojej parcele budovu skladu bezodplatne. Budova skladu bola postavená ešte v období, keď právni predchodcovia žalobcu a žalovanej boli štátnymi podnikmi a svedčilo im len právo hospodárenia s majetkom. Aj po ich privatizácii žalobca podľa vedomosti žalovanej nikdy nepožadoval od jej právneho predchodcu odplatu za užívanie uvedenej parcely. Túto odplatu spočiatku nepožadoval ani od žalovanej. Žalobca zákonným spôsobom neukončil tento bezodplatný právny vzťah. Samotná skutočnosť, že požaduje náhradu za užívanie nehnuteľností, nepostačuje pre záver, že tým odstúpil od vzniknutého a trvajúceho bezodplatného záväzkovoprávneho vzťahu. S poukazom na prechod majetku na žalobcu, ako i na žalovanú, neobstojí záver, že žalovaná užíva konkrétnu parcelu bez právneho dôvodu, pretože na základe kúpnej zmluvy vstúpila do práv a povinností svojho právneho predchodcu. Ak súd vec právne posúdil ako bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniká žalovanej tým, že užíva parcelu vlastnícky patriacu žalobcovi, tak vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Nie je dôvodný záver súdu, že sa nejedná o neznámy záväzok existujúci v čase privatizácie, pretože vtedy platná zákonná úprava takýto zákonný pojem nepoznala (rok 1992). Zároveň súd bez vecných dôvodov preniesol dôkazné bremeno na žalovanú, pričom v posudzovanej veci neide o prípad uvedený v § 133 O.s.p.. Vzhľadom na to, že záväzky a iné práva prechádzali na nadobúdateľa ex lege, bolo na žalobcovi, aby preukázal, že predmetný sklad v čase privatizácie už účelu neslúžil - čo je nepodstatné - pretože na parcele sklad stále stál a žalobca nepreukázal spojitosť medzi skladom a trafostanicou. Žalovaná namietla aj výšku bezdôvodného obohatenia. Poukázala na zmluvy o nájme zo spevnených plôch z 19.3.2007 medzi žalobcom a TERNO Plus s.r.o., kde bola dohodnutá suma 9,13 eur/1 m2 (265,-- Sk) ročne medzi žalobcom a PARFE s.r.o. Prešov z 28.8.2008 vo výške 8,46 eur/1 m2 (255,-- Sk) ročne, medzi žalobcom a Š. N. z 28.8.2008 8,30 eur/1 m2 ročne. Nie je dôvodná argumentácia súdu, že VZN Mesta Prešov je absolútne nepoužiteľné. V samotnom VZN je upravená výška nájmu nehnuteľností, ktoré Mesto Prešov prenajíma pre účely podnikania podnikateľským subjektom. Pri ohliadke súd zistil, že do budovy skladu sú dva prístupy. Prvý prístup je cez veľké plechové dvere, kde bol vchod vyše 30 rokov. V blízkosti tohto prístupu je cesta, ktorej je žalovaná spoluvlastníčkou. Zároveň sa v blízkosti nachádzajú nehnuteľnosti, v ktorých podniká. V čase kúpy uvedeného skladu sa žiadny plot, ktorý by bránil prístupu cez tieto plechové dvere, nenachádzal. Pokiaľ súd uzavrel, že žalovaná má možnosť prístupu cez ďalšie plechové dvere, musela by prechádzať cez pozemok žalobcu v dĺžke 35 metrov. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutú časť rozsudku potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Je toho názoru, že rozsudok je dôsledne a podrobne odôvodnený a nie je mu skutočne čo vytýkať. Odôvodneniu predchádzalo dokonalé zistenie skutkového stavu, vrátane ohliadky. Veľmi trápne vyznieva pokus spochybňovať privatizáciu štátneho podniku, ktorá bola veľmi dávno rozhodovaná zákonným spôsobom. Podľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe súdu z jeho činnosti. Toto ustanovenie vyvracia všetky špekulácie okolo spochybňovania privatizácie. Nehnuteľnosť odkúpila žalovaná v konkurze a jej tvrdenie, že táto budova je akýsi „nezistený majetok a žalobca je povinný strpieť jej existenciu na svojom pozemku“, je iba blud právneho zástupcu žalovanej. Na daný prípad sa vzťahujú ustanovenia § 120 a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bezodplatné dlhodobé užívanie parcely žalobcu pod stavbou žalovanou je zásahom do vlastníckeho práva žalobcu zo strany žalovanej. Z tejto väzby logicky vzniklo a stále postupom času ďalej vzniká a narastá bezdôvodné obohatenie žalovanej na úkor žalobcu, ktorý platí miestne dane z pozemku aj za časť plochy, na ktorej má stavbu vo vlastníctve žalovaná. Žalobkyňa nadobudla túto dezolátnu stavbu, ktorá je odpojená od všetkých médií a od nadobudnutia nepoužívaná. Akéže tu práva právnych predchodcov na bezplatné užívanie a akési čudné nepreukázané nástupníctvo žalovanej do týchto vzťahov. Výška obvyklej odplaty za nájom je preukázaná, súd správne zistil skutkový stav a správne aplikoval aj príslušné zákonné ustanovenia. Súčasne žalobca vzniesol námietku premlčania na všetky nároky uplatnené v odvolaní, nakoľko všetky nároky žalovanej vyplývajúce zo zákonov číslo 92/1991 Zb. a podľa zákona číslo 513/1991 Zb. vzniknuté žalobcovi od roku 1991, resp. 1992 a uplatňované v podanom odvolaní žalovanou v roku 2010, sú uplynutím premlčacej doby už dávno premlčané. Preto žiadal, aby odvolací súd sa už otázkou privatizácie a súvisiacich bezvýznamných argumentov už nezaoberal. Opravným uznesením zo dňa 18.5.2011 prvostupňový súd opravil druhý výrok rozsudku č. k. 10C/27/2008-144 zo dňa 3.12.2010, ktorý má správne znieť: „odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi 5.716,-- eur titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 30.1.2006 do 29.9.2010 v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“. Ďalej súd opravil odôvodnenie rozsudku č. k. 10C/27/2008-144 zo dňa 3.12.2010 tak, že posledná veta prvého odseku na piatej strane rozsudku má správne znieť: „Pri sume 2.750,-- Sk za jeden mesiac, preto súd považoval za dôvodné priznať sumu 154.200,-- Sk (2.750,-- Sk x 56 mesiacov), čo je 5.716,-- eur“. Taktiež súd opravil odôvodnenie rozsudku č. k. 10C/27/2008-144 zo dňa 3.12.2010 tak, že druhý odsek na 6. strane rozsudku má správne znieť: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd mal za to, že nárok navrhovateľa v uplatnenej výške je dôvodný, a to za obdobie od 30.1.2006 do 29.9.2010 v celkovej sume 5.716,-- eur“. Ako dôvod uviedol, že pri opise rozsudku došlo k chybe v písaní v druhom výroku rozsudku, ako aj v odôvodnení predmetného rozsudku na piatej strane rozsudku v poslednej vete prvého odseku a na šiestej strane v druhom odseku. Preto túto chybu v písaní podľa § 164 O.s.p. opravil. Proti tomuto opravnému uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedla, že v písomnom vyhotovení rozsudku zo dňa 5.12.2010 je vo výroku, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi 5.111,-- eur, uvedená správna suma. Aj odôvodnenie rozsudku na piatej strane, prvý odsek, posledná veta a tiež na šiestej strane druhý odsek, je správne. Avšak v zápisnici o pojednávaní zo dňa 3.12.2010, keď súd vyhlásil rozsudok, je nesprávne uvedená suma 5.716,-- eur. Z uvedeného je zrejmé, že je nesúlad medzi sumou uvedenou vo vyhlásenom rozsudku a jeho písomným vyhotovením. Napadnuté uznesenie, ktorým súd opravil rozsudok, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Podanými odvolaniami neboli dotknuté výroky rozsudku o zastavení časti konania a zamietnutí časti uplatneného nároku. Tieto výroky preto nadobudli právoplatnosť a tak ich nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený tieto rozhodnutia preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku a jeho opravného uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je v konečnom dôsledku opodstatnené. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a v tejto súvislosti aj nedostatočne zistil skutkový stav. Naviac žalobca v priebehu odvolacieho konania vzniesol aj námietku premlčania žalovanou uplatneného práva bezodplatného užívania parcely číslo 147/9 zastavanej stavbou vo vlastníctve žalobkyne súpisné číslo 11363. Pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci má zásadný význam zistenie, či k parcele číslo 147/9 zapísanej na LV číslo XXXX katastrálneho územia N. M. existovalo v čase nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu právo bezodplatného užívania časti tejto parcely nachádzajúcej sa pod stavbou súpisné číslo 11363 vlastníkom tejto stavby. Z doposiaľ vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je možné vyvodiť záver, že ku dňu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom k parcele číslo 147/9 neexistovala povinnosť vlastníka stavby súpisné číslo 11363 platiť úhradu za užívanie tejto stavby vlastníkovi pozemku. Nebolo však preukázané tvrdenie žalobcu, že v čase pred privatizáciou pozemku právny predchodca žalobcu umožňoval právnemu predchodcovi žalovanej užívanie pozemku za protihodnotu užívania stavby trafostanice, avšak, že ku dňu privatizácie už tento stav nepretrvával a právny predchodca žalovanej stavbu skladu už neužíval. V tejto súvislosti je podstatný výklad ustanovenia § 15 ods. 1 zákona číslo 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby, ďalej len zákona číslo 92/1991 Zb.. Podľa tohto ustanovenia predajom privatizovaného majetku prechádza na nadobúdateľa ku dňu účinnosti zmluvy vlastnícke právo k veciam, ako aj iné práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom. Nadobúdateľ majetku privatizovaného podľa zákona číslo 92/1991 Zb. je univerzálnym právnym nástupcom privatizovaného subjektu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/88/97). Privatizáciou majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom, pokiaľ takáto povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa privatizovaného majetku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 109/01 zo dňa 19.12.2001). Zákon 92/1991 Zb. je právnou normou riešiacou otázku tzv. veľkej privatizácie. Jeho účelom bolo previesť majetok štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, či iné štátne organizácie, alebo ktorý bol v správe Pozemkového fondu Slovenskej republiky, včítane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb, včítane majetkových účastí štátu na tomto podnikaní, na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby (§ 1 ods. 1 z. č. 92/1991 Zb.). Pre určenie privatizovaného majetku je rozhodujúce jeho vymedzenie v rozhodnutí podľa § 11 ods. 2 z. č. 92/1991 Zb. a v kúpnej zmluve, popr. v zakladateľskej listine subjektu, do ktorého základného kapitálu mal byť privatizovaný majetok vložený a teda nie v samotnom privatizačnom projekte, ktorý je iba podkladom pre privatizačný proces (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.4.2010 sp. zn. 32Cdo 3813/2008). To však nevylučuje, aby rozsah privatizovaného majetku, včítane záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom, nemohol byť zisťovaný aj z privatizačného projektu. Za záväzok súvisiaci s privatizovaným majetkom je treba považovať okrem iného aj záväzok strpieť, aby vlastník stavby postavenej na sprivatizovanom pozemku užíval bezodplatne pozemok pod touto stavbou. Podmienkou prechodu takéhoto záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku je však skutočnosť, že uvedené pozemky pod stavbou boli v čase privatizácie skutočne užívané vlastníkom stavby skladu bezodplatne. Za takéto bezodplatné užívanie pozemku nie je možné považovať užívanie spojené a podmienené tým, že vlastník sprivatizovaného pozemku ako protihodnotu za užívanie pozemku pod stavbou vo vlastníctve inej osoby, užíval v čase privatizácie bezodplatne inú stavbu vo vlastníctve tejto tretej osoby. Tento stav vzájomného užívania by však musel existovať ku dňu privatizácie pozemku. Pokiaľ došlo k zániku bezodplatnosti užívania stavby ešte v čase pred privatizáciou pozemku, nie je možné považovať užívanie privatizovaného pozemku pod stavbou vo vlastníctve tretej osoby za bezodplatné. Ak vlastník pozemku tento sprivatizoval aj so stavbou vo vlastníctve tretej osoby, ktorá ku dňu privatizácie pozemku mala právo bezodplatného užívania pozemku, toto právo bezodplatného užívania prešlo aj na právnych nástupcov tejto tretej osoby. Za tohoto stavu pochybil prvostupňový súd, keď na návrh žalovanej sa neoboznámil s privatizačným protokolom, resp. privatizačnou zmluvou o prevode majetku štátu na žalobcu. Nie je totiž vylúčené, že tieto dokumenty obsahovali aj údaje o podmienkach, za ktorých bol právny predchodca žalovanej oprávnený užívať stavbu skladu. Podaním takéhoto návrhu žalovaná nespochybňovala privatizáciu, ani vlastnícke právo žalobcu. Vykonaním tohoto dôkazu by sa len mohlo objasniť, či žalobcovi privatizačnou zmluvou vznikol záväzok strpieť bezodplatné užívanie pozemku pod stavbou skladu. Takto vzniklé právo bezodplatného užívania privatizovaného pozemku pod stavbou vo vlastníctve tretej osoby mohlo zaniknúť len za podmienok stanovených záväzkovým právom. Právo na bezodplatné užívanie cudzej veci je majetkovým právom, ktoré je premlčateľné. Vychádzajúc z týchto zásad, pokiaľ vlastník stavby na cudzom pozemku fakticky neužíva jemu patriace právo bezodplatného užívania nehnuteľností počas zákonom stanovenej doby, právo na bezodplatnosť užívania sa premlčí, pri zachovaní existencie samotného práva užívania pozemku. Podmienkou pre takéto premlčanie práva bezodplatnosti užívania cudzieho pozemku je skutočnosť, že vlastník stavby neužíva predmetný pozemok vôbec. Pokiaľ žalovaná nadobudla od svojho právneho predchodcu právo na bezodplatné užívanie pozemku pod stavbou skladu, avšak to právo nevyužívala počas premlčacej doby, došlo k premlčaniu tohoto práva žalovanej. V takom prípade vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného plateného v konkrétnom období v tejto lokalite. Ten istý záver platí aj v prípade, že žalobca pri privatizácii pozemku nenadobudol aj záväzok vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovanej strpieť bezodplatné užívanie pozemku pod stavbou skladu. Za užívanie stavby skladu žalovanou na pozemku vo vlastníctve žalobcu je treba považovať aj pretrvávanie existencie tejto stavby na uvedenom pozemku bez ohľadu na to, či a na aký účel bola stavba užívaná. Vychádzajúc z doposiaľ zisteného skutkového stavu, pokiaľ žalobca privatizáciou nadobudol vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovanej záväzok umožniť bezodplatné užívanie časti parcely č. 147/9 zapísanej na LV č. XXXX stavbou skladu súpisné číslo 11363 z LV č. XXXX, právo na bezodplatné užívanie tohto pozemku sa nepremlčalo. Pretože prvostupňový súd nevykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutom žalovanou na zistenie, či a aké záväzky nadobudol žalobca privatizáciou v súvislosti so stavbou skladu súpisné číslo 11363, a doposiaľ vykonané dôkazy nevylučujú závery v prospech žalovanej, musel byť preskúmavaný rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.