Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22Co/83/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200664 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317200664.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobkyne: U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. G. L. XXX, XXX XX P. G. L., zast. Mgr. Matúš Macko, Karpatská 804/10, Svidník, proti žalovanému: Endepro, s. r. o., v likvidácii, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zast. De minimis, spol. s r.o., Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 15Csp/24/2017 - 157 zo dňa 20.02.2018, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: „1. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 687,98 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 687,98 €, od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia 687,98 € to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX z XX.XX.XXXX, v ktorej je uvedený administratívny poplatok je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. 3. Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX z XX.XX.XXXX uvedená v bode 1-2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnuté služby podľa ods. 1 platí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 412,00 € zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a to v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 6,86€ a poslednú splátku vo výške 7,26€ počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej zmluve o spotrebiteľskom úvere je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. 4. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania na účet právneho zástupcu žalobkyni v O. banke M.. M. M., do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o trovách konania. 5. Žalobkyni priznáva plnú náhradu trov konania.“. 2. Spor právne posúdil podľa ust. § 3, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. 3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola dňa XX.X.XXXX uzavretá zmluva spotrebiteľskom o úvere č. XXXXXXXXX. Zároveň dňa XX.X.XXXX bola uzavretá aj zmluva o zabezpečení splátok úveru s odmenou 412,- eur v 60 splátkach vo výške 6,86 eur a poslednou splátkou vo výške 7,26 eur. Uvedenú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného údaj o konečnej splatnosti úveru. V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a) zákona absencia uvedenej náležitosti nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj o konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru, nejednoznačne určený deň stanovený počtom dní od uzavretia zmluvy). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. V predmetnej zmluve absentuje aj údaj o predpokladoch použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto súd prvej inštancie skonštatoval, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9 odsek 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca do zmluvy uviedol len celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jej jednotlivé zložky. Súd prvej inštancie teda mal niekoľko dôvodov (§ 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z.) na to, aby považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobkyňa čerpala u žalovaného sumu 800,- eur, no zaplatila mu sumu 1.487,98 eur, preplatila tým sumu 687,98 eur (nesprávne uvedené 522,55 eur), ktorá patrí žalobkyni na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Žalobkyňa okrem splátok úveru uhrádzala aj platby zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. V tejto súvislosti súd upozornil na to, že odmena z uvedenej zmluvy predstavovala sumu 412,- eur, čo je viac ako 50 % zo sumy poskytnutého úveru. Súd je toho názoru, že táto zmluva bola len umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú zmluvu. V skutočnosti však je potrebné ju vnímať ako súčasť úverovej zmluvy, pretože prestavuje len spôsob splácania úveru formou osobných výberov splátok za službu, ktorá bola viazaná na samotný poskytnutý úver. Jedná sa iba o doplnkovú službu, ktorá mala byť poskytovaná zo strany žalovaného, a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Minimálne tak uvedenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru možno považovať za rozpornú s dobrými mravmi, keďže spotrebiteľ (žalobkyňa) mala platiť za túto službu odmenu vo výške predstavujúcej viac ako polovicu z poskytnutého úveru. Výška danej odmeny sa teda odvíja od výšky úveru, a to vedie k záveru, že žalovaný takýmto spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci v podstate aj spomínaná odmena odvíjajúca sa od výšky úveru plnila účel úroku. Ak by skutočne malo ísť o odmenu za výber splátok, tá by mala byť rovnaká v každej jednej veci a je nelogické, aby mala závisieť od výšky úveru. Pokiaľ sa jedná o administratívny poplatok vo výške 160,80 eur, ktorý žalobkyňa žalovanému uhradila v súvislosti s poskytnutým úverom, súd uviedol, že z úverovej zmluvy nie je vôbec zrejmé, za akú službu mala žalobkyňa daný poplatok uhradiť. Samotná neurčitosť administratívneho poplatku vedie k záveru, že takýto poplatok je neprijateľný. Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení. Takéto dojednanie súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda za podmienku neplatnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa. Na základe tejto zmluvnej podmienky teda žalobkyni nevznikla povinnosť administratívny poplatok žalovanému zaplatiť. Súd priznal žalobkyni úrok z omeškania od 29.11.2017 (keďže žaloba bola doručená dňa 28.11.2017 žalovanému). Námietku premlčania vznesenú žalovaným nezohľadnil s poukazom na ust. § 107 ods. 1 - 3 OZ vzhľadom na úmyselné bezdôvodné obohatenie, 10- ročnú objektívnu lehotu a v danom prípade aj na dodržanie 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty po odpovedi Združenia HOOS z júna 2016, keďže žaloba bola podaná dňa 26.1.2017. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd, nakoľko o veci mal rozhodovať iný (zákonný) sudca. V tomto súdnom spore konal a napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie prostredníctvom nezákonného sudcu. Pred okresným súdom ako súdom prvej inštancie sa totiž súčasne medzi tými istými stranami vo veciach skutkovo aj právne spolu súvisiacich (takmer identických) konali až tri samostatné konania (sp. zn. 6Csp12/2017, 9Csp/24/2017 a 15Csp/24/2017), pričom konanie, ktoré je predmetom tohto sporu nezačalo ako prvé a predchádzalo mu konanie so sp. zn. 6Csp12/2017 pojednávané sudcom pani B.. C.. Na uvedenú skutočnosť žalovaný okresný súd z opatrnosti aj výslovne upozornil, napriek tomu okresný súd svoju zákonnú povinnosť úplne ignoroval a predmetné konania nespojil, hoc je to jeho zákonná povinnosť. Ďalej namietal absenciu riadneho odôvodnenia, nesplnenie elementárnej požiadavky určitosti a jasnosti výrokov napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere uviedol, že kým do rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 (t. j. do 9. novembra 2016) panovala v slovenskej vnútroštátnej aplikačnej praxi značná dvojkoľajnosť pri výklade náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, tak po 9. novembri 2016 bolo nerešpektovanie tohto záväzného právneho názoru Súdneho dvoru EÚ už len ojedinelé a po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017 (t. j. od 22. februára 2018) je takéto nerešpektovanie už excesom zo strany orgánu aplikácie práva, ktorý aj v zmysle elementárnej právnej istoty by už nastať nemal. V prípade napadnutého rozsudku sa však presne toto stalo. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd urobil všetko preto, aby neaplikoval eurokonformný výklad, ohľadne predmetných náležitostí, ku ktorým sa jasne vyjadril Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/15, pričom dôvody ktoré okresný súd v tejto súvislosti uvádza sú nesprávne. V danom prípade sú splnené všetky podmienky na aplikáciu minimálne (nepriameho) eurokonformého výkladu, z čoho sú vnútroštátne orgány (nie len súdy) povinné prioritne vychádzať, no napriek tomu to okresný súd úplne ignoroval. V súvislosti s predpokladmi na výpočet RPMN okresný súd nijako neaplikoval práva na konkrétny skutkový stav, ale len odcitoval časť nejakého súdneho rozhodnutia (bod 25), týkajúce sa úplnej inej veci. Takýto spôsob odôvodnenia súdneho rozhodnutia považuje žalovaný za absolútne nedostatočný a tiež prekvapivý, keďže konajúci sudca s niečím takýmto vyrukoval po prvýkrát, hoc už rovnaké adhézne zmluvy žalovaného posudzoval. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená „len“ RPMN, ale aj všetky predpoklady pre jej výpočet. Žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia len zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo okresný súd nerešpektoval a rozhodol ultra petitum. Okrem toho žalovaný v konaní vzniesol riadne aj námietku premlčania, na ktorú okresný súd neprihliadol, pretože podľa jeho názoru žiadna premlčacia doba neuplynula, čo zdôvodnil absolútne nevecnými argumentami, pričom rozhodol aj v rozpore s judikatúrou najvyšších súdnych inštancií, pričom svoj počin okresný súd dokonca ani nijako nevysvetlil. Žalovaný nenachádza zákonné ustanovenie, podľa ktorého by v prípade spotrebiteľských sporov začínala plynúť subjektívna premlčacia doba od iného okamihu alebo po splnení iných podmienok ako v iných sporoch. Okresný súd nesprávne posúdil aj objektívnu premlčaciu dobu, pretože mal za to, že na konkrétny prípad sa vzťahuje desaťročná objektívna premlčacia doba, vzhľadom k tomu, že vraj malo ísť o úmyselné konanie žalovaného. Uvedený argument okresného súdu sa jednak nijako netýka zmluvy o zabezpečení splátok úveru, no predovšetkým v absolútnom rozpore so zákonom považuje akýkoľvek rozpor so zákonom pri konaní dodávateľa, za jeho úmyselné protizákonné konanie a to aj napriek tomu, že úmysel sa nikdy nepreukazuje statusom zmluvnej strany v konkrétnom zmluvnom vzťahu. Pre určenie neprijateľnosti podmienky v rámci 2. výroku napadnutého rozsudku neboli splnené až dve z troch povinných kumulatívnych podmienok a v prípade 3. výroku napadnutého rozsudku neboli tiež splnené až dve z troch povinných kumulatívnych podmienok. II. výrok napadnutého rozsudku neobsahuje znenie žiadnej zmluvnej podmienky, ktorá by bola obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere, čo je nevyhnutná podmienka pre určenie neprijateľnej podmienky vo výroku súdneho rozhodnutia (§ 295 CSP). Bolo povinnosť okresného súdu presne určiť konkrétnu zmluvnú podmienku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej znenie presne uviesť vo výroku, presne tak ako to mimochodom urobil okresný súd v 3. výroku, čo sa však v prípade 2. výroku očividne nestalo. Okresný súd však svojim 3. výrokom napadnutého rozsudku neakceptovateľným spôsobom zasiahol do zmluvnej slobody, kedy z odplatnej zmluvy spravil zmluvu bezodplatnú a to napriek tomu, že v nej dojednaná odmena bola jednou z dvoch (popri predmete) hlavných náležitostí predmetných zmlúv. Žalovaný nikdy netvrdil, že by zmluva o zabezpečení splátok úveru nepodliehala kontrole v rámci ochrany spotrebiteľa, ale tvrdil, že cena, ktorá je vyjadrená jasno, určito a zrozumiteľne, presne ako v tomto prípade, nemôže byť neprijateľnou podmienkou, pretože to právna úprava výslovne vylučuje (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Napriek tomu, v priamom rozpore s predmetným zákonným ustanovením však okresný súd postupoval. Okrem toho je ešte aj spôsob posudzovania primeranosti ceny zo strany okresného súdu absolútne nesprávny, keďže okresný súd svoj záver o neprimeranej výške odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru odôvodnil porovnaním s predmetom úplne inej zmluvy (výškou spotrebiteľského úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd sa vôbec nezameral na situáciu na trhu v rozhodnom čase v súvislosti s cenami za služby zabezpečenia splátok úveru, ale namiesto toho uvedené porovnal s úplne inou veličinou, s ktorou nemá žiaden súvis, pretože odmena zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru nesúvisí so spotrebiteľským úverom. Ak chcel okresný súd vykonať nejakú komparáciu, bolo jeho povinnosťou porovnávať porovnateľné (najlepšie rovnaké) veličiny, čo sa však v danom prípade očividne nestalo, preto aj závery, ktoré z toho okresnému súdu vzišli, sú nesprávne a pre toto konanie aj absolútne nepoužiteľné. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si trovy konania. 5. K odvolaniu žalovanému sa žalobkyňa písomne nevyjadrila. 6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. 8. K odvolacej námietke žalovaného, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, nakoľko sa medzi tými istými stranami vo veciach skutkovo aj právne spolu súvisiacimi konali až tri samostatné konania, no súd prvej inštancie si svoju zákonnú povinnosť spojiť konanie nesplnil, odvolací súd uvádza nasledovné. 9. Podľa § 166 ods. 1 CSP, v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr. 10. Ako uviedol samotný žalovaný v odolaní, konanie, ktoré je predmetom tohto sporu nezačalo ako prvé, a preto v zmysle ust. § 166 ods. 1 CSP nebolo úlohou sudcu, ktorý prejednával predmetnú vec spájať veci, keďže o spojení konaní rozhodne sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr. Práve na tom sudcovi, u ktorého sa konanie začalo skôr, je posúdenie, či sú splnené zákonné podmienky na spojenie vecí. V prípade, že tento sudca nerozhodne o spojení vecí, nemožno hovoriť o tom, že by v ďalšej veci nerozhodoval zákonný sudca. 11. K odvolacím námietkam týkajúcim sa náležitostí zmluvy odvolací súd uvádza nasledovné. 12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy (XX.XX.XXXX), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 13. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu XX.XX.XXXX, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 14. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu XX.XX.XXXX poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 15. Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľka, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 16. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. 17. Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z. z.) rozširuje z dôvodov ochrany spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru ochrany spotrebiteľovi. 18. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu má podobu predtlačeného formulárového tlačiva, do ktorého predtlače boli doplnené údaje ako identifikačné údaje týkajúce sa klienta (žalobkyne) a údaje o samotnom úvere. Podľa názoru odvolateľa, v Zmluve o úvere bol uvedený termín konečnej splatnosti, a to tak, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a že termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere. V tejto súvislosti treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere, že Zmluva o úvere neobsahuje povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zákonodarca ako podstatnú náležitosť zmluvy predpisuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (ustanovenie § 9 odsek 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z. z.) a s jej neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (ustanovenie § 11 odsek 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), tak je zrejmé, že táto musela byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedená v takejto zmluve. 19. Doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti musí byť určená presne, jasne, určito a zrozumiteľne. V danom prípade je síce v Zmluve o úvere uvedené, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov, že termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere, ale takéto určenie je podľa názoru odvolacieho súdu nepostačujúce, neurčité a nezrozumiteľné. Nestačí len dedukcia z údajov uvedených v Zmluve o úvere. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí jednoznačne o jednej z náležitostí zmluvy - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Takýto údaj ale v zmluve absentuje. V Zmluve o úvere je uvedené, že konečná splatnosť je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy o úvere, a následne v kolónke „Hotovostný režim“ je uvedený text, že splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po dni uzavretia Zmluvy o úvere a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Ak teda v Zmluve o úvere je na jednej strane uvedené, že úver je poskytnutý na dobu 60 týždňov a na druhej strane je tiež uvedené, že úver má byť splácaný až počnúc mesiacom nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru s tým, že prvá splátka je splatná 7. deň od poskytnutia úveru, tak tu je absolútne zrejmý rozpor, lebo nie je zrejmé, kedy vlastne sa má začať úver splácať a kedy je jeho konečná splatnosť. 20. Podľa názoru odvolacieho súdu, teda nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej Zmluvy o úvere. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy, akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy, preto zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy počet splátok. 21. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. 22. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 23. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. 24. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty. 25. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN. 26. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný. 27. Zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/ EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. 28. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 29. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a pod . 30. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES). 31. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm. k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu (č. l. 3 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky. 32. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“ 33. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.“ 34. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: 1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, 2. odporoval by princípu právnej istoty, 3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm.j/, príloha II., 2.). 35. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov. 36. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. 37. 8. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 38. Podľa § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 39. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 40. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 41. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 42. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). 43. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ . 44. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 3, § 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. 45. V zmluve uvedený úrok vo výške 23,57 %, nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti, nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží ho upravovať tak, aby zodpovedal zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Napokon nárok na úrok žalovanému neprináleží z dôvodu, že úver sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám. Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. 46. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009, kde sa uvádza: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej Finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byt v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ 47. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/). 48. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 23,57 % ročne dvojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (údaje zverejnené NBS). Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o jej rozpore s dobrými mravmi. 49. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. 50. Vo vzťahu k zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa XX.XX.XXXX odvolací súd uvádza, že žalobkyňa ako spotrebiteľka a ako slabšia strana sporu nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (MOSTAZA CLARO). Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo podmienkou poskytnutia úveru. 51. Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu naväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Spätosť predmetných zmlúv je daná tým, že v prípade neuzavretia zmluvy o úvere by bolo bezpredmetné uzatvárať zmluvu o zabezpečení splátok, keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť žalobkyne plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach. 52. Dohoda o poskytnutí služby preto podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho zákonníka, keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia, pričom cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov. 53. Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok vo výške 412,- Eur (č. l. 5 spisu) predstavuje viac ako XX % poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, čo spôsobuje jej neplatnosť. 54. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“ 55. V zmluve o úvere je tiež uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, a to 160,80 Eur (č. l. 3 spisu). Je zrejmé, že výška tohto poplatku predstavuje viac ako 20 % výšky poskytnutého úveru, pričom žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému za bližšie neručené služby neprimerane vysoký poplatok, aj za stavu, že žalovaným žiadna služba poskytnutá nebude. Naviac stanovením paušálnej výšky poplatku sa žalovaný snaží obísť prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady vzniknuté s poskytnutím tej-ktorej služby, napr. zaslaním upomienky, vyhotovením duplikátov zmluvných dokumentov a pod.. Predmetné ustanovenie zmluvy o poplatku za garantovanú službu tak vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa, a to s ohľadom na jeho koncepciu a samotnú výšku poplatku. Ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 56. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne. 57. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). 58. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. 59. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33). 60. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala na súde 26.01.2017, t. j. aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela v júni 2016 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobkyňa predložila prvoinštančnému súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz (č. l. 128 spisu). Nie je množné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že predmetné prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá vo vzťahu k posúdeniu premlčacej doby relevanciu. V zmysle prehlásenia združenie po oboznámení sa s úverovou zmluvou a ostatnými podkladmi informovalo žalobkyňu o náležitostiach spotrebiteľskej zmluvy a neprimeraných odplatách. Z uvedeného možno vyvodiť, že až týmto okamihom sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaný nemal nárok na žalobkyňou poskytnuté plnenie s výnimkou istiny úveru, a teda že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. V konaní nevyšlo najavo, že by sa žalobkyňa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela skôr. 61. Pre začiatok plynutia 3 ročnej, príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006). 62. Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy (XX.X.XXXX), ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). 63. So zreteľom na to je správny záver súdu prvej inštancie poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10- ročnej premlčacej doby. Keďže žalobkyňa žalovanému uhradila celkovo 1.487,98 Eur, úhrady žalobkyne presahujúce 800,- Eur predstavujú plnenie bez právneho dôvodu. Preto rozdiel medzi platbami, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému (1.487,98 Eur) a výškou poskytnutého úveru (800,- Eur), teda sumu 687,98 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobkyni (§ 451 Občianskeho zákonníka). 64. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne a úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). 65. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. 66. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05). 67. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania. Odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, aj tento výrok postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil. 68. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. 69. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).