Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/79/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200743 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2014200743.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Pavla Lacza v právnej veci žalobcu Alojza Horvátha, Hlavná 992/45, 924 01 Galanta, IČO: 30 347 963, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/348440/2014/4779 zo dňa 31. júla 2014 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/348440/2014/4779 zo dňa 31.7.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na trovách konania 70,- Eur za zaplatený súdny poplatok a na trovách právneho zastúpenia k rukám zastupujúcej advokátky JUDr. Ľubice Masárovej 340,90 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.1100306/1/348440/2014/4779 zo dňa 31.7.2014, ktorým bolo podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/541470/2014 zo dňa 10.2.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 7500,45 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011, vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, garantované čl.48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 - december 2011, pri ktorej správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku a daňovému subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a chybné údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 04.12.2013, ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 09.12.2013 na vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa 08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa 20.01.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, pričom žalobca túto povinnosť nerešpektoval, vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého záveru správca dane bez ústneho pojednávania, na ktorom by pripomienky žalobcu prerokoval, vydal prvostupňové rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu ale správca dane bol povinný sa predmetným podaním zaoberať a podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie nedostatkov, pre ktoré podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne konanie. Žalobca bol na základe takéhoto právneho predpisu proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva, svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie, pretože vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak. Takýto vynútený postup žalobca označil i za zásah do súkromia a s odkazom na uvedenú argumentáciu dal podnet konajúcemu súdu, aby podal návrh Ústavnému súdu SR na preskúmanie súladu ust. § 14 Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s čl.19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl.12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4. Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože verejné výroky plk. Ing. B.C., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak jeho presvedčenia o spáchaní daňového podvodu zo strany žalobcu, prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a naviac, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. B.C. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem, že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na rozhodovanie žalovaného, je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60 ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni. Ďalej žalobca namietal nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená od 12.04.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval, keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho, že neboli splnené ani podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil, bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu správca dane nevykonal žiadne iné úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný. Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku. V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci, v súvislosti s čím poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. Má za to, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponovala predmetným tovarom a či bola schopná ho dodať a tým splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a podvodov a uložili tresty takejto zdaniteľnej. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia“ tovaru jeho dodávateľom a následného predaja žalobcovi, pretože takáto podmienka z ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom vo vlastnom mene disponovať, čo vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a dodal okrem tých, ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru, konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ, resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane jeho dodávateľa. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa, čo žalobca dodržal. Žalobca namietal porušenie svojich práv i pri výsluchu svedka P. D., keď mu nebolo umožnené byť prítomný na jeho vypočutí, čím správca dane porušil zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti ako aj ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Podľa jeho názoru možno mať dôvodné pochybnosti o spôsobe, akým správca dane jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v spise získal, so spisom bolo manipulované a dodatočne boli do neho dopĺňané listiny, pričom jemu nebolo umožnené riadne a včas sa s celým obsahom spisu oboznámiť, o čom svedčia jeho opakované podania správcovi dane. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly viedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov (zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo rozhodované. K námietke porušenia čl.48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu o vzniknutých povinnostiach správcom dane, bolo tak urobené vo výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam, ktorej predchádza samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola. K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným, skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s odkazom na ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal, že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol, že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Zákonnú dĺžku daňovej kontroly žalovaný rešpektoval, kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej správca dane i počas prerušenej daňovej kontrole vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť“ možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19. Skutkový stav bol zistený dostatočne a námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa zistenia správcu dane bol žalobcovi tovar dodávaný priamo od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca ani nepopieral a práve vstupom tuzemskej spoločnosti do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje“ vo forme uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej žalobe odkázal, žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení platiteľa dane. K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. D.alovaný uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013. V podaní zo dňa 26.1.2016 žalobca v súvislosti so svojou námietkou týkajúcou sa manipulácie s administratívnym spisom poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1 Sžp1/2010, v zmysle ktorého musí byť administratívny spis vedený tak, aby obsahoval chronologický a číselne usporiadaný zoznam nadväzujúci na zažurnalizované súčasti spisu, na základe ktorého si účastník môže preveriť jeho úplnosť, s tým, že podľa jeho zistenia opätovne došlo k manipulácii s administratívnym spisom pri jeho predložení súdu, spis je neúplný, neobsahuje všetky listiny, ktoré mu boli sprístupnené pri príprave žaloby, ani listiny, na ktoré sa v žalobe odvoláva - podanie zo dňa 8.1.2014 k protokolu z daňovej kontroly, oznámenie Daňového úradu Trnava zo dňa 20.1.2014, upozornenie zo dňa 23.1.2014, oznámenie Daňového úradu Trnava zo dňa 10.2.2014. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods.1 O.s.p. prejednal vec podľa § 250f ods.3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru, že v danom prípade boli naplnené podmienky procesného predpisu pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Podľa § 244 O.s.p. (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i O.s.p. (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa obsahu spisového materiálu výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 04.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol) bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 bol príslušný Protokol zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 09.12.2013. Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 10.02.2014 pod č. 9211401/5/541470/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 7500,45 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011, v odôvodnení ktorého okrem iného konštatoval, že daňový subjekt v lehote stanovenej správcom dane vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly nepodal a že lehota na vyjadrenie k protokolu uplynula dňa 27.1.2014. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/348440/2014/4779 zo dňa 31.07.2014 postupom podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane potvrdil. Pre posúdenie zákonnosti postupu rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O.s.p. sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci vrátane originálu dokladov o doručení (R 66/1988). V prípade že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis resp. predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať či správny orgán postupoval a rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takejto situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo o sebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.8Sžf 41/2011). V zmysle ustálenej judikatúry NS SR je povinnosťou správneho orgánu predložiť úplný administratívny spis a nie je úlohou súdu, aby po predložení nekompletného administratívneho spisu opakovane vyzýval správny orgán na doplnenie všetkých podkladov ktoré by v administratívnom spise mali byť ( 2Sžo 158/2010). V danom prípade súd v súlade s námietkou žalobcu zistil, že žalovaným predložený administratívny spis neobsahuje všetky doklady tvoriace spis daňového subjektu tak, ako bol tento obsah zaznamenaný v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 18.9.2014 č.9211401/5/4191933/2014. V neposlednom rade spis neobsahuje vyjadrenie žalobcu k protokolu o daňovej kontrole, na podanie ktorého v lehote 30 dní správca dane sám žalobcu v súlade s ustanovením § 46 ods.8 Daňového poriadku vyzval, ako ani komunikáciu účastníkov týkajúcu sa tohto podania /oznámenia správcu dane zo dňa 20.1.2014 a 10.2.2014 adresované žalobcovi o bezpredmetnosti a právnej neúčinnosti jeho podania, upozornenie žalobcu zo dňa 23.1.2014/. Nezaradenie týchto písomností do obsahu spisu žalovaný nezdôvodnil, zrejme vyplýva zo skutočnosti, že žalobca podanie nerealizoval zákonom predpísanou formou - elektronickými prostriedkami / §14 Daňového poriadku/, ale písomnou formou, ktorá žalovaného, podľa jeho názoru, zbavuje povinnosti podaním sa zaoberať. Odhliadnuc už od skutočnosti, že žalobcom zvolená forma podania nijak nesťažujúca možnosť poznania jeho obsahu, a charakter tohto obsahu, podanie k zaradeniu do spisu daňového subjektu logicky predurčuje, žalovaný svojim postupom nemajúcim oporu v procesnom predpise priamo sťažil preskúmanie zákonnosti svojho rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu správnych orgánov. K samotnému neprihliadaniu na iné ako elektronickými prostriedkami realizované podanie, či jeho bezpredmetnosti podľa tvrdenia žalovaného, je potrebné konštatovať, že žalovaný, ani správny orgán prvého stupňa, v odôvodnení rozhodnutia a vo vyjadrení k veci nekonkretizoval ustanovenie zákona, ani právnu konštrukciu, ktorá by ho oprávňovala na takéto podanie bez ďalšieho neprihliadať / nezaradiť ho do spisu, prípadne ho skartovať?/. Nedostatok právnej úpravy vo vzťahu k podaniu nezodpovedajúcemu požiadavke ustanovenia § 14 /v čase realizácie podania/ žalovanému neposkytuje priestor k svojvoľnému postupu zjavne v neprospech daňového subjektu, ktorý už aj vzhľadom na novelizáciu a doplnenie Daňového poriadku / §13 ods.10 v spojení s ods.8 a 9/s účinnosťou od 1.1.2016 ukladajúcu daňovému orgánu povinnosť vyzvať daňový subjekt k odstráneniu nedostatkov podania a poučiť ho o následkoch nerešpektovania výzvy, možno označiť za odporujúci zásadám daňového konania. Z vyššie uvádzaných dôvodov súd rozhodnutie žalovaného podľa §250j ods.3 O.s.p.ako nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. Podľa §250k ods.1 O.s.p. súd priznal v konaní úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku 70 eur a vo výške nákladov právneho zastúpenia pri dvoch úkonoch zastupujúcej advokátky /prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby/ s tarifnou odmenou 2x134 eur, s paušálnymi náhradami výdavkov 2x8,04 eur a DPH v celkovej výške 56,82 eur. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti rozhodnutiu vo veci samej odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu o náhrade trov konania možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.