Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/20/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200202 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200202.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: SWC Trnava, spol. s r.o., so sídlom Hospodárska 53, 917 01 Trnava, IČO: 36 251 615, právne zast.: JUDr. Vlastimil Petřek, PhD., advokát, so sídlom Zátišie 1841/23, 925 21 Sládkovičovo proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná ul.č.63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102421101/2016 zo dňa 22.01.2016, takto r o z h o d o l : I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102421101/2016 zo dňa 22.1.2016 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou podanou dňa 04.04.2016 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102421101/2016 zo dňa 22.01.2016, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Trnava č.21017093/2015 zo dňa 19.10.2015, ktorým tento prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 74.924,91 Eur za zdaňovacie obdobie november 2013. 2. Žalobca v žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v žalobe poukázal na ustanovenia daňového poriadku, najmä ust. § 3 ods. 1, § 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 20 a §25 daňového poriadku, ktorými sa podľa jeho názoru daňový úrad ani žalovaný neriadili. Žalobca uviedol, že všetky skutkové závery oprel správca dane a následne aj žalovaný o kópiu zápisnice o výsluchu obvineného R. Q., ktorý uviedol, že obchody prebiehali tak, že p. Komárňanský, ktorý bol konateľom žalobcu si zabezpečoval tovar a spoločnosť Spiritis, s.r.o. mu ho len vyfakturovala ako dodávateľ, teda spoločnosť Spiritis s.r.o. nebola skutočným dodávateľom tovaru, ktorý bol následne fakturovaný a z ktorého si uplatnil žalobca odpočítanie dane od dodávateľa Spiritis, s.r.o.. Samotná existencia tovaru poľnohospodárskych komodít nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodávaný dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach. Keďže žalovaný resp. prvostupňový správny orgán oprel túto spornosť o výpoveď R. Q., ktorá bola vykonaná pred orgánmi činnými v trestnom konaní a táto jeho výpoveď nebola uskutočnená pred daňovými orgánmi, žalobca má za to, že došlo k porušeniu ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku a práve tento svedok mal byť vypočutý za prítomnosti žalobcu a mali byť odstraňované rozpory v jeho výpovedi s predloženým čestným vyhlásením tohto svedka, ktorý v tomto čestnom prehlásení uviedol v podstate iné skutočnosti ako uviedol počas výsluchu, v ktorom vystupoval ako obvinený. Žalobca poukazuje, že žalovaný nijako nespochybnil existenciu tovaru a zároveň pre svoje závery nezohľadnil na základe uzavretých zmlúv vystavené faktúry, dodacie listy a rovnako tak nezohľadnil vyjadrenie konateľa spoločnosti p. Komárňanského, pretože ako uvádza žalovaný vyjadrenia Komárňanského sú v rozpore so zistenými dôkazmi správcu dane. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok NS SR č.5Sžf 49/2010, ktorý sa zaoberal rozložením dôkazného bremena, kedy podľa tohto rozsudku nemožno preniesť ťarchu dôkazného bremena v celom rozsahu na daňový subjekt, pokiaľ sa majú dokazovať skutočnosti, ktoré sú spojené s otázkou či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, táto skutočnosť je dôkazným bremenom správcu dane. Ďalej poukázal žalobca na rozsudok NS ČR č.5Afs 83/2013, podľa ktorého je správca dane povinný identifikovať konkrétne skutočnosti na základe ktorých hodnotí predložené účtovné doklady ako nevierohodné, neúplné, nepreukazné, či nesprávne, teda dôkazné bremeno nemožno poňať extenzívne, je nutné vymedziť jeho rozmer, čím sa však žalovaný ani správca dane neriadil. Žalobca ďalej uviedol, že v danej právnej veci nebolo sporné ani daňovým úradom spochybnené, že tovar existoval, na tovar dodaný spoločnosťou Spiritis, s.r.o. boli riadne vystavené faktúry, ktoré spĺňali náležitosti v zmysle § 71 zákona o DPH, fakturovaná cena bola uhradená a rovnako tak bola na základe týchto faktúr zaplatená DPH. Poukázal, že spornou otázkou zostala skutočnosť, či žalobca má znášať následky nedostatočného výkonu štátnej správy daňovými úradmi, ktoré sa prejavili v tom, že namiesto toho aby prijatú DPH odviedla správcovi dane spoločnosť Spiritis, s.r.o., tento výpadok dane mal znášať žalobca, ktorý preukázateľne na základe riadne vystavených faktúr uhradil cenu za tovar a sumu DPH. 3. V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie aj žalovaný a to dňa 1.6.2016, v ktorom konštatoval, že preverovaním prvostupňového orgánu nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane na základe sporných faktúr od dodávateľa Spiritis s.r.o.. Samotná existencia tovaru poľnohospodárskych komodít nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedených a sporných faktúrach. P.Q., splnomocnený zástupca dodávateľa sa vyjadril v tom zmysle, že spoločnosť Spiritis s.r.o. reálne nenadobúdala tovar, ani ho reálne nedodávala, faktúry boli fiktívne vystavené. Výsledky zistení preukazujú, že jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody. Poukázal, že spoločnosť Spiritis s.r.o. za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodala daňové priznanie k dani DPH a daň do štátneho rozpočtu neodviedla. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňový orgán odpočítanie dane neuznal, pretože dospel k záveru, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky a žalovaný sa s jeho názorom stotožnil. Pokiaľ žalobca poukazuje, že žalovaný sa neriadil ustanoveniami daňového poriadku, tak žalovaný sa týmto názorom nestotožňuje, pretože zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že prvostupňový orgán opakovane vyzýval žalobcu, aby predložil prehľad pohybu účtu 132 za rok 2013, prehľad nákupu po položkách, s uvedením množstva a ceny, aby ku konkrétnym dodávkam - dodávateľským faktúram doložil konkrétne čísla odberateľských faktúr a účtovný denník. Doklady však zo strany žalobcu predložené neboli a to aj napriek ďalšej výzve zo dňa 07.07.2015, napriek tomu, že sa žalobca s prvostupňovým orgánom dohodol na predložení vyjadrenia do 31.8.2015. Ani k tomuto dátumu neboli doklady predložené. V nadväznosti na doručený protokol dňa 17.9.2015, spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu, žalobca síce doručil do elektronickej podateľne ako aj v listinnej podobe dňa 9.10.2015 vyjadrenie k výzve, avšak táto bola doručená po lehote, ktorá uplynula 8.10.2015 a zmeškanie ktoré nemožno odpustiť. Pokiaľ žalobca poukázal, že správca dane mal nefunkčný informačný systém, prvostupňový orgán preverovaním zistil, že dňa 8.10.2015 nebol evidovaný výpadok podávania cez portál a cez aplikáciu e-dane, ktorá bola funkčná. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na výpoveď R. Q., v zápisnici o výsluchu obvineného zo dňa 20.5.2014, ktorý uviedol, že obchody prebiehali tak, že p. Komárňanský - konateľ spoločnosti žalobcu si zabezpečil tovar sám a spoločnosť Spiritis s.r.o. mu ho len vyfakturovala ako dodávateľ. P. Komárňanský uviedol kde bol tovar naložený, kde bol vyložený, evidenčné číslo vozidla, druh tovaru a jeho váhu. P. Q. potom vystavil faktúru, ktorú p.Hvížďalka - konateľ spoločnosti Spiritis s.r.o. podpísal, nikdy neoveroval skutočnosti uvedené na faktúrach a nikdy nebol pri nakládke ani vykládke tovaru, ani nevidel ktoré autá tento tovar prepravovali a v akom množstve. P. Komárňanský poslal na účet spoločnosti finančné prostriedky, ktoré p. Q. vybral, ponechal si dohodnutú províziu 5% a zvyšok vrátil v hotovosti p. Komárňanskému. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že tento svedok nebol vypočutý pred daňovými úradmi, za prítomnosti žalobcu, žalovaný uviedol, že výsluch svedka R. Q. bol vykonaný v súlade s príslušnými právnymi predpismi, výpoveď svedka bola vyhodnotená v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazu a vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Dôkazy na ktoré poukazuje žalobca, čestné prehlásenie nie je možné považovať za relevantné dôkazy a to bez ohľadu na skutočnosť, že vyjadrenia R. Q. uvedené v predloženom čestnom prehlásení sú v rozpore s jeho vyjadreniami uvedenými v zápisnici. Žalovaný teda konštatoval, že predložené dôkazy žalobcom nie sú v súlade s údajmi uvedenými v evidencii DPH s evidenciou na predloženom účte 132 a to vo viacerých zdaňovacích obdobiach. Nesúlad spočíva v časovom posune účtovania prijatého tovaru na sklad a uplatnenia odpočítania DPH, rovnako tvrdenia uvedené vo vyjadrení sa k zisteniam uvedeným v protokole v zmysle výzvy nie sú relevantným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak ako deklarujú sporné faktúry, pretože žalovaný nespochybňuje existenciu tovaru, ale skutočnosť ako obchody prebiehali. Z uvedeného dôvodu preverovanie prevzatia tovaru u konečných spracovateľov, príp. preverovanie prepravy resp. vypočutie osôb nie je pre vyslovenie záveru o nepriznaní odpočítania DPH zo sporných faktúr opodstatnené vo vzťahu k predloženým čestným vyhláseniam, ktoré majú potvrdzovať skutočné dodávky tovaru. Žalovaný preto skonštatoval, že prvostupňový orgán v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, bránil záujmy štátu a dbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených osôb použil len zákonné prostriedky, ktoré boli nevyhnutné na dosiahnutie účelu a preukázania rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na zásadu upravenú v § 3 ods. 8 daňového poriadku, v zmysle ktorej je právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní úzko spolupracovať so správcom dane, ktorou sa však žalobca dôsledne neriadil. Žalovaný, resp. správca dane poukázal, že žalobca predložil na odpočítanie dane aj faktúry, na základe ktorých bolo zistené, že spoločnosť Spiritis s.r.o. dodala tovar - poľnohospodárske komodity odberateľovi spoločnosti TRITICA - odbytové družstvo, družstvo Trnava a teda nie žalobcovi. 4. Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č.21017093/2015 zo dňa 19.10.2015 súd zistil, že správca dane vyrubil žalobcovi týmto rozhodnutím rozdiel dane v sume 74.924,91 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v rámci vykonanej kontroly zistil skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva, umelý charakter transakcií. Tieto skutočnosti viedli k záveru k zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom transakcie. Správca dane preto nepriznal kontrolovanému daňovému subjektu právo na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie november 2013 od dodávateľa Spiritis s.r.o., so sídlom Dudince vo výške 74.924,91 Eur. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa10.11.2015 odvolanie, v ktorom uviedol v podstate rovnaké skutočnosti, ktoré sú obsahom žalobného návrhu. 6. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 102421101/2016 zo dňa 22.1.2016 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že po preskúmaní spisového materiálu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel žalovaný k záveru, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno v rámci daňového konania, nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočet DPH viaže. Pri daňovom konaní sa uplatňuje zásada prejednávacia a nie zásada vyhľadávacia. Zákonná povinnosť musí byť nielen uvedená na dokladoch, ale musí byť aj skutočne vykonaná, pričom všetky údaje musia byť pravdivo uvedené a osobami na dokladoch zrealizované. Vystavením faktúry, dodacieho listu a zmluvy nenastanú zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania DPH. Údaje obsiahnuté vo faktúrach musia mať povahu faktúr, ktoré v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. Bolo na daňovom subjekte, aby preukázal reálnosť svojich tvrdení o dodaní sporného tovaru daným dodávateľom spoločnosti Spiritis s.r.o.. Daňový subjekt však vierohodným spôsobom nepreukázal, že sporný tovar deklarovaný spornými faktúrami dodal práve tento dodávateľ, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade znáša daňový subjekt, ktorý musí vystupovať s odbornou starostlivosťou, aby mohol v prípade daňovej kontroly preukázať oprávnenosť nároku odpočítania DPH. Ak sa spoľahol žalobca, že faktúry vystavené spoločnosťou Spiritis s.r.o. sú dostatočné na preukázanie oprávnenosti uplatneného odpočítania DPH, pri prípadnej daňovej kontrole musí niesť toto riziko, že to tak nemusí byť. 7. Krajský súd v Trnave prejedal vec na pojednávaní konanom dňa 06.04.2017 v zmysle § 107 ods. 1 a nasl. SSP, pričom zistil, že žaloba je dôvodná. Podľa § 107 SSP (1) Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. 8. Právny zástupca žalobcu sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania. 9. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že trvá na svojich písomných vyjadreniach, ktoré predložili súdu a žiadala žalobu zamietnuť. 10. Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. Základné zásady správy daní (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 24 ods. 2, 4 zák.č. 563/2009 Z.z. Dokazovanie (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 25 ods. 1, 4 zák.č.563/2009 Z.z. Svedok (1) Každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20. (4) Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Podľa § 20 ods. 1, 2 zák.č. 563/2009 Z.z. Predvolanie a predvedenie (1) Správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť pri správe daní je nevyhnutná. V predvolaní súčasne upozorní na právne následky nedostavenia sa. Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk. (2) Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať o jej predvedenie. Podľa § 49 ods. 1, 2 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov Odpočítanie dane platiteľom (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. **) Podľa § 51 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov Uplatnenie práva na odpočítanie dane (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. (2) Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. (3) Ak v dôsledku oneskoreného doručenia faktúry je platiteľ povinný podať dodatočné daňové priznanie z dôvodu, že daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vznikla podľa § 20 ods. 1 písm. b), má platiteľ právo vykonať odpočítanie dane v zdaňovacom období, za ktoré podáva dodatočné daňové priznanie, ak ku dňu podania dodatočného daňového priznania má faktúru. (4) Ak je účtovným obdobím platiteľa hospodársky rok, na účely odseku 2 sa kalendárnym rokom rozumie hospodársky rok. (5) Odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie. 11. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že Daňový úrad v Trnave vykonal u žalobcu, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 až december 2013. O výsledku kontroly správca dane vyhotovil Protokol č.20766504/2015 zo dňa 3.9.2015, ktorý bol prílohou výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole č.20777143/2015 zo dňa 7.9.2015 a výzva s protokolom bola žalobcovi doručená dňa 7.9.2015. 12. Predmetom preskúmavania v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. 102421101/2016 zo dňa 22.1.2016 za zdaňovacie obdobie november2013. V súvislosti so zdaňovacím obdobím november 2013 Daňový úrad preveroval dodávateľské faktúry od spoločnosti Spiritis s.r.o., ktorá mala dodávať žalobcovi poľnohospodárske komodity. Na základe kontrolných zistení za kontrolované zdaňovacie obdobie november 2013 správca dane dospel k nasledovným zisteniam: dodávateľ Spiritis s.r.o., so sídlom Dudince, podal posledné daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013. Na výzvy správcu dane nereagoval, na základe generálnej plnej moci splnomocnený zástupca R. Q. v mieste svojho trvalého bydliska sa nezdržiava a poštu nepreberá. Na ústnom pojednávaní zo dňa 19.8.2014 splnomocnený zástupca spoločnosti Spiritis s.r.o. R. Q. sa vyjadril o uskutočnení obchodného vzťahu. Na základe vyjadrenia R. Q. správca dane mal preukázané, že zdaniteľné plnenie sa reálne neuskutočnilo tak ako daňový subjekt Spiritis s.r.o. deklaroval v dodávateľských faktúrach. Z uvedeného dôvodu správca dane konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty ako aj ust. § 49 ods. 2 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Podľa zistení správcu dane daňová povinnosť deklarovaného tovaru a služieb za dodanie poľnohospodárskych komodít nevznikla v zdaňovacom období november 2013, pretože dodanie uvedených tovarov tak ako to deklaroval kontrolovaný daňový subjekt predloženými faktúrami sa reálne neuskutočnil v zdaňovacom období 2013 a rovnako nebolo preukázané, že poľnohospodárske komodity dodala žalobcovi práve spoločnosť Spiritis s.r.o., ktorá mala vystaviť aj dodávateľské faktúry. V súvislosti so spornými faktúrami, ktoré predložil žalobca a z ktorých vyplývalo, že spoločnosť Spiritis s.r.o. dodala tovar spoločnosti TRITICA - odbytové družstvo, družstvo Trnava Krajský súd v Trnave poznamenáva, že žalobca vo vzťahu k týmto deklarovaným obchodom nepodal žiadne námietky a preto súd nepovažoval za potrebné sa k týmto dokladom vyjadrovať a považuje spochybnenie dodávateľských faktúr od dodávateľa Spiritis s.r.o. pre odberateľa TRITICA - odbytové družstvo, družstvo Trnava za správne a nepriznanie práva na odpočítanie dane žalobcovi v tejto časti za súladné so zisteným skutkovým stavom. 13. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že jedinou spôsobilou námietkou vo vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia žalovaného je námietka, že v danom prípade nebol zo strany správcu dane, resp. žalovaného vypočutý svedok R. Q., čím došlo k porušeniu ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku. 14. Žalovaný ako aj správca dane sa práve na výpoveď tohto svedka odvolávajú, pričom tento svedok mal poukázať na to, že konateľ spoločnosti žalobcu si zabezpečoval tovar sám, pričom R. Q. ako konateľ, ako zástupca spoločnosti Spiritis s.r.o. tento tovar len fakturoval na základe pokynu konateľa spoločnosti žalobcu Jozefa Komárňanského a za čo dostával províziu po zaplatení týchto faktúr vo výške 5% a zvyšok peňazí mal v hotovosti vrátiť práve konateľovi spoločnosti žalobcu. Pokiaľ bola výpoveď tohto svedka vykonaná pred orgánmi činnými v trestnom konaní, krajský súd poukazuje na to, že daňový subjekt, teda žalobca pri výpovedi tohto svedka nemohol byť prítomný. Správca dane ako aj žalovaný práve výpoveď tohto svedka považoval za zásadnú vo vzťahu k preukázaniu dodania tovaru spoločnosťou Spiritis s.r.o. žalobcovi tak ako to bolo deklarované dodávateľskými faktúrami. Ustanovenie § 25 ods. 4 daňového poriadku jednoznačne prikazuje správcovi dane, aby v prípade výsluchu svedka bol prítomný daňový subjekt alebo jeho zástupca, aby mohol pri jeho vypočutí klásť mu otázky a správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne daňový subjekt upovedomiť, resp. upovedomiť jeho zástupcu. Zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane výsluch tohto svedka nevykonal, uspokojil sa len s predvolávaním tohto svedka, na ktoré tento svedok nereagoval a následne sa správca dane uspokojil len s výpoveďou tejto osoby vykonanou pred orgánmi činnými v trestnom konaní. V danom prípade teda bola daňovému subjektu odňatá možnosť klásť tomuto svedkovi otázky a tak odstrániť prípadné rozpory v jeho výpovediach, nakoľko aj sám správca dane poukazuje, že žalobca predložil následne čestné vyhlásenie tohto svedka, v ktorom sú uvádzané úplne iné skutočnosti, ako uvádzal tento svedok v čase keď vypovedal ako obvinený pred orgánmi činnými v trestnom konaní. 15. Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý bol podporený aj príslušnou judikatúrou NS SR, že čestné prehlásenie v rámci dokazovania nie je relevantným dôkazom, ktorý by mohol byť použitý ako zásadný dôkaz pre preukázanie určitých skutočností, avšak krajský súd v danom smere poukazuje na to, že podľa vyhlásenia R. Q. zo dňa 7.10.2015, ktoré bolo overené aj pred notárom vyplýva, že tento svedok prehlásil, že firma Spiritis s.r.o. opakovane dodávala v novembri 2013 žalobcovi kukuricu, podľa požiadavky odberateľa a toto jeho vyhlásenie je v rozpore s jeho tvrdením, ktoré bolo vykonané počas výsluchu dňa 20.5.2014 v zápisnici o výsluchu obvineného č.ČVS:PPZ-604/NKA-FP-ST-2013. 16. Pokiaľ žalovaný, resp. správca dane použil pre účely dokazovania zápisnicu vykonanú pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorú považuje za zásadný dôkaz, ktorým nebolo resp. ktorým bolo vyvrátené, že fakturovaný tovar bol dodávateľom Spiritis s.r.o. dodaný žalobcovi, tak bolo jeho povinnosťou, pokiaľ existuje ďalší dôkaz, ktorý toto tvrdenie spochybňuje, tieto rozpory odstrániť. V tomto smere sa krajský súd stotožňuje s vysloveným názorom žalobcu, že bolo porušené právo na spravodlivý proces, ktorému zodpovedá taký postup, podľa ktorého bolo zo strany správcu dane povinný tieto rozpory náležite odstrániť, vypočuť svedka R. Q. v rámci daňového konania a to za prítomnosti žalobcu. Pasivita správcu dane, ktorý len formálne predvolal tohto svedka R. Q. na výsluch, bez toho, že by zabezpečil jeho prítomnosť je vážnym procesným pochybením, ktoré má za následok to, že krajský súd považuje rozhodnutie žalovaného resp. aj správcu dane za nezákonné. 17. Preberanie zákonne získaného dôkazu v trestnom konaní pre účely daňového konania musí správca dane vyhodnotiť aj z hľadiska procesnej použiteľnosti. Najmä vo vzťahu k výpovedi svedka, ktorého výpoveď má zásadný význam pre rozhodnutie správcu dane. V danom prípade ak má byť použitá výpoveď obvineného vykonaná pred orgánmi činnými v trestnom konaní ako výpoveď svedka pre účely daňového konania, treba vychádzať zo skutočnosti, že tá istá osoba vystupuje v každom tomto konaní v inom procesnom postavení. Preto výpoveď obvineného nie je možné bez ďalšieho použiť ako výpoveď svedka, ktorý popiera všetky fakty tvrdené žalobcom ohľadne vykonaných zdaniteľných obchodov, bez toho, aby žalobca mohol k tejto výpovedi zaujať bezprostredné relevantné stanovisko ako to predpokladá ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku. 18. Zákon totiž umožňuje obvinenému v rámci trestného konania využiť právo nevypovedať, brániť sa akýmkoľvek spôsobom voči obvineniu aký uzná za vhodný, teda aj klamať, naproti tomu svedok takéto oprávnenie v trestnom, ani v daňovom konaní nemá, pretože je povinný hovoriť pravdu, nič nezamlčovať, inak sa vystavuje riziku stíhania pre trestný čin krivej výpovede. 19. Krajský súd preto zastáva názor, že rozdielne postavenie jednej osoby v dvoch rozlišných konaniach má za následok, že preberanie výpovede obvineného z trestného konania ako výpoveď svedka v daňovom konaní, v ktorom má táto výpoveď zásadný význam pre posúdenie oprávnenosti nároku daňového subjektu na zaplatenie rozdielu dane je neprípustné. 20. Správca dane bol povinný vykonať tento dôkaz v rámci daňového konania, za podmienok určených daňovým poriadkom, aby nevznikli pochybnosti, že zistenie objektívnej pravdy v danom prípade bolo nedostatočné. 21. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že uskutočnenie obchodu medzi dodávateľom spoločnosťou Spiritis s.r.o. a žalobcom tak ako je to deklarované dokladmi predloženými správcovi dane zo strany žalobcu je spochybnené aj tým, že bol zistený nesúlad medzi dokladmi v evidencii DPH a evidenciou na účte žalobcu 132 a to vo viacerých zdaňovacích obdobiach Krajský súd v Trnave konštatuje, že správca dane, resp. žalovaný dostatočným spôsobom vo svojich rozhodnutiach nezdôvodnili ako tento nesúlad spočívajúci v časovom posune účtovania prijatého tovaru na sklad a uplatnenie odpočítania DPH spochybňuje to, že obchody ktoré deklaroval žalobca neprebehli tak ako to žalobca tvrdí. Časový nesúlad mohol byť spôsobený aj nesprávnym vedením účtovníctva a nepreukazuje sám o sebe, že obchody z dodávateľských faktúr od spoločnosti Spiritis s.r.o. neboli žalobcom uskutočnené, navyše ak žalovaný a ani správca dane nespochybňujú faktickú existenciu tovaru. 22. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti, krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, pretože zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 24. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.