Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/164/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201284 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1009201284.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Petra Pospecha, v právnej veci žalobcu: I. V., bytom Z. X, XXX XX A. - okolie, zastúpený JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, Bajzova 2, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24.07.2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, e/, O.s.p. a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1330,37 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.08.2009 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24.07.2009, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 09.04.2009 č.: 142 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Taktiež sa domáhal náhrady trov konania. Žalobca v žalobe uvádza, že dňa 09.04.2009 vydal prvostupňový správny orgán Personálny rozkaz č. 142, podľa ktorého bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru v stálej štátnej službe vo funkcií referent pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Košice, odboru poriadkovej polície KR PZ v Košiciach, služobného úradu KR PZ v Košiciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza, že žalobca dňa 21.03.2009 v rámci výkonu štátnej služby asi o 11,40 hod. na Južnej triede v Košiciach v budove OO PZ Košice - Juh, potom čo bola obmedzená osobná sloboda F. B., D. A., A. I., H. O., H. I. a K. I. a ich predvedení do budovy, spoločne s ďalšími príslušníkmi policajného zboru (ďalej iba PZ) za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli do naha, aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela. V tomto konaní žalobca ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil nadriadeným. Žalobca uvádza, že tento skutkový stav bol zistený a preukázaný vlastným šetrením nadriadeného, najmä zápisnice o výsluchu uvedených osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci, v ktorých popísali okolnosti protiprávneho konania PZ a obrazový a zvukový záznam na CD nosiči, na ktorom je zaznamenané uvedené protiprávne konanie a ktorý bol zverejnený dňa 08.04.2009 v rôznych médiách, úradný záznam z obrazovej a zvukovej analýzy videonahrávok, kópiu plánu služieb, kópiu hliadkovej knihy, záznam zo služby, úradný záznam zo 07.04. - 08.04.2009. V závere rozhodnutia žalovaný uvádza, že žalobca uvedeným konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a nebol čestný a disciplinovaný, pretože v rámci výkonu služby sa zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami, nezabránil tomuto konaniu, ani ho neoznámil nadriadeným. Proti tomuto personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad a žalovaný rozhodnutím zo dňa 24.07.2009 Č.p.: SLV-64/PK-2009 rozklad zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalobca žiada uvedené rozhodnutia zrušiť, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca tvrdí, že nebola splnená požiadavka objektivity a nestrannosti počas druhostupňového konania a tým je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Ako dôvod žalobca uvádza, že prvostupňové rozhodnutie vydal minister vnútra SR, ktorý rozhodoval o rozklade, čím sám seba podľa názoru žalobcu, z rozhodovania o rozklade vylúčil. Podľa názoru žalobcu týmto došlo k porušeniu § 9 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutia nemajú náležitosti ustanovenia § 241 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z., pretože neobsahuje v skutkovej vete výroku rozhodnutia identifikovateľné vymedzenie skutku, ktorým žalobca zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť, teda popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Odôvodnenie rozhodnutí nenahrádza jeho výrok. Žalobca ďalej namieta aj to, že Personálny rozkaz ministra vnútra SR z 09.04.2009 nebol podpísaný konajúcou osobu a poukazuje tým na ustanovenie § 250 zák. č. 73/1998 Z.z, kde sú vymenované neplatné právne úkony a medzi nimi nie je neplatný právny úkon, ktorý nie je podpísaný konajúcou osobou, preto sa odvoláva žalobca na ustanovenie § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tiež namieta, či o prepustení žalobcu rozhodol kompetentný orgán a poukazuje tým na ustanovenie § 193 ods. 1. zák. č. 73/1998 Z.z. Žalobca uvádza, že skutkový stav bol žalovaným zisťovaný šetrením príslušného nadriadeného, ktorý ako dôkaz použil obrazový a zvukový záznam na CD nosiči, na ktorom je zaznamenané protiprávne konanie a ktorý bol zverejnený v rôznych médiách, úradný záznam z obrazovej a zvukovej analýzy videonahrávok. V tejto časti žalobca poukazuje na ustanovenie § 238 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého získaný dôkaz musí byť v súlade s právnym predpisom a dôkaz musí byť prvotný, autentický, získaný zákonným spôsobom. Žalobca tvrdí, že žiaden záznam mu nebol prehratý, nebol prítomný pri výsluchu svedkov a k dôkazom sa nevyjadril. Na túto námietku reagoval žalovaný v rozhodnutí o rozklade tak, že samotný obrazový a zvukový záznam bol nasnímaný niektorým prítomným policajtom počas ich protiprávneho konania a tento záznam nadriadený najskôr vzhliadol v médiách a potom v úradnom zázname vykonal zvukovú a obrazovú analýzu videonahrávok, kde bol žalobca spoznaný. Žalobca tvrdí, že prvotný priamy dôkaz by mal byť, tak ako to uvádza v rozhodnutí nahrávka mobilným telefónom a nie nahrávka na CD nosiči, ktorá je už upravovaná, preto takto už nemôže slúžiť ako dôkaz. Podľa jeho názoru dôkaz získaný žalovaným nebol získaný v súlade s právnymi predpismi a v tejto časti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca uvádza, že od začiatku konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru tvrdil, že sa nedopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy, nikdy nenútil zadržané osoby sa vyzliekať a pod hrozbou násilia ich nútiť, aby sa bili, od takého konania sa dištancoval. Žalobca uvádza, že v úradnom zázname zo dňa 07. a 08.04.2009 opísal priebeh jeho činnosti dňa 21.03.2009 pri zadržaný šiestich mladistvých a maloletých spolu s ostatnými členmi hliadky. Poprel, že by sa zúčastnil protiprávneho konania opísaného v odôvodnení rozhodnutí, a nie je pravdou tvrdenie, že by sa odmietol k veci vyjadriť. Žalobca nemá vedomosť, akým spôsobom a kedy boli vypočúvaní svedkovia F. B., D. A., A. I., H. O., H. I. a K. I., pretože nebol prítomný pri ich vypočúvaní. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, aké skutočnosti preukazujú žalobcovu vinu a z odôvodnenia rozhodnutia v často týkajúcej sa jeho námietok žalovaný uvádza: „že skutkový stav uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zakladajúci dôvod môjho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ, teda zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti mi bolo preukázané spisovým materiálom, skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy podľa § 238 zákona použil výsledky vlastného šetrenia, na základe ktorého zabezpečil zápisnice o výsluchu osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo dňa 08.04.2009, a to F. B., D. A., A. I., H. O., H. I. a K. I., ktorí opísali okolnosti uvedeného protiprávneho konania a ktorý bol dňa 08.04.2009 v rôznych médiách, úradný záznam z obrazovej a zvukovej analýzy, videonahrávok a listinné dôkazy.“ Žalobca poukazuje na to, že administratívne konanie je ovládnuté zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zmyslom voľného hodnotenia dôkazov je, aby správny orgán sám uvážil, ktorý dôkaz je vierohodný a to na základe pravidiel logiky a skúsenosti. Zásada voľného hodnotenia však nezbavuje správny orgán povinnosti uviesť v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré považuje za preukázané a dôvody ako k tomuto záveru dospel. Žalobca dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú riadne odôvodnenie a preto došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože ako súčasť základného práva na právnu ochranu sa vyžaduje, aby správny orgán jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01.10.2009 k žalobe uviedol, že žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný uvádza, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe, ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania, ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Sž 64-68/2001). Žalovanému žalobca žiadne konkrétne pochybenia vo vykonanom dokazovaní nevytkol a v samostatnom personálnom konaní vedenom v súlade s ustanoveniami zákona na podporu svojich tvrdení nepredložil a nenavrhol vykonať žiadne dôkazy v zmysle § 238 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru bol spracovaný veliteľom Pohotovostnej motorizovanej jednotky, odboru poriadkovej polície KR PZ v Košiciach doručený k realizácií riaditeľom OPP KR PZ v Košiciach, riaditeľom KR PZ, ako aj prezidentovi PZ. Skutočnosťou, ktorá bola dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo to, že dňa 21.03.2009 v rámci výkonu štátnej služby okolo 11,40 hod. na Južnej triede č. 64 v Košiciach v budove OO PZ Košice - Juh, potom čo podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku bola obmedzená osobná sloboda F. B., D. A., A. I., H. O., H. I. a K. I. a ich predvedení OO PZ, spoločne s ďalšími príslušníkmi PZ za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli do naha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela. V tomto konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil nadriadeným. Žalovaný uvádza, že príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta podľa § 192 ods. 2 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. je v danej veci iba minister vnútra SR v medziach zákona, v súlade s povolenou voľnou úvahou, v ktorej je nezastupiteľný, posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom aj rozhodol. Žalovaný postupoval pri zistení skutkového stavu a zadovážených dôkazov podľa § 238 zák. č. 73/1998 Z.z. Tieto dôkazy podľa názoru žalovaného dostatočne usvedčujú žalobcu zo spáchaného protiprávneho konania. Pokiaľ ide o plnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje ustanovenie § 192 ods. 1 písm. e/ zákona sú: · Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný, keď ako príslušník PZ v rámci výkonu služby sa zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami, ktoré boli predvedené na OO PZ Košice - Juh, nezabránil tomuto konaniu a ani ho neoznámil. · Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívalo v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď si svedomito nesplnil úlohu uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 zák. č. 171/1993) rozkazmi a nariadeniami nadriadených (čl. 1 prílohy k nariadeniu Ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ; čl. 1 ods. 1 písm. f/ nariadenia Ministra vnútra SR č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru) na úseku svojho služobného zaradenia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/, e/, g/ a h/ zákona. · Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočívala v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovanie dôvery občanov v PZ osobitne preto, že ako príslušník PZ je povinný plniť svedomito úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. · Je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ vydanými okrem iného aj na zamedzenie konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ, alebo ohroziť dôveru v tento zbor, sa takéhoto konania dopustil. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má byť vzorom pre ostatným občanov. Konanie žalobcu je o to závažnejšie, že ako príslušník PZ počas výkonu služby nevynaložil svoje sily a schopnosti na ochranu práv a slobôd občana, ale naopak svojim konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. f/ Nariadenia Ministra vnútra SR č. 18/2008, policajt poruší služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä keď úmyselne koná proti majetku, životu, zdraviu a osobnej slobode iného. Žalovaný uvádza, že bola dodržaná aj zákonná povinnosť uvedená v § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. tým, že návrh na prepustenie žalobcu príslušný nadriadený pred vydaním personálneho rozkazu vopred predložil na prerokovanie príslušnému odborovému orgánu, ktorý sa vo svojom stanovisku vyjadril k predmetu veci. Žalovaný uvádza, že v danom prípade žalobca nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach vyplývajúcich mu zo zákona, pretože zo strany žalovaného boli dodržané ustanovenia § 238 a § 233 zák. č. 73/1998 Z.z. Práve žalobca nepostupoval v súlade s § 238 ods. 3 zák. č. 78/1998 Z.z., pretože v samostatnom personálnom konaní o jeho prepustení, a taktiež v podanom rozklade, sám nepredložil taký hodnoverný a presvedčivý dôkaz, ktorý by spochybnil objektívne zistený skutkový stave veci a vyvrátil dôvody, na základe ktorých bol v jeho prípade použitý inštitút prepustenia podľa § 192 ods. 1 psím. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. Žalovaný zdôrazňuje, že na základe uvedených skutočností jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sa žalobca dopustil protiprávneho konania, ktorým došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok prepustenia. Žalovaný zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 247a zák. č. 73/1998 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia. Taktiež zdôrazňuje, že nie je dôvodné sa odvolávať na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože z obsahu podanej žaloby nie je zrejmé, v čo podľa žalobcu došlo k porušeniu uvedeného článku ústavy. Taktiež nie je dôvodné sa odvolávať na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, právo členských štátov rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej správy budú vyňaté spod čl. 6 Európskeho dohovoru. Je potrebné zdôrazniť, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aplikovateľný len na civilné právo a záväzky. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že spory týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru policajta nepatria do oblasti súkromného práva ale do oblasti verejného práva. Žalovaný k časti žaloby, v ktorej sa namieta obsah výroku rozhodnutia personálneho rozkazu poukazuje na rozhodnutie NS SR č. 4 Sž 74/02, v ktorom je uvedené „Pri určenej obsahovej štruktúre rozhodnutia výrok má obsahovať len autoritatívne riešenie otázky, ktorá bola predmetom rozhodovania a uvedenia právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo“. Taktiež žalovaný poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrení v rozhodnutí sp. zn. 4 Sž 99/03, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR č. I.ÚS 105/06-45. Žalovaný uvádza, že prepustenie zo služobného pomeru sa nepovažuje za sankciu, ale podľa ustanovenia § 189 písm. c/ zák. č. 73/1998 Z.z. je to jeden z druhov skončenia služobného pomeru. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá za povinnosť žalovanému vo výrokovej časti popisovať skutkové zistenia. Čo sa týka výroku rozhodnutia o podanom rozklade tento je v súlade s § 241 ods. 2, ako aj s § 243 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z. Žalovaný zdôrazňuje, že nie je možné stotožniť sa s námietkou žalobcu o neplatnosti právneho úkonu podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa § 266 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a § 246 oznamujú sa doručením ich odpisu. Tiež žalovaný nesúhlasil s námietkou, ktorú uvádza žalobca v žalobe, ktorá sa týka príslušnosti rozhodovania o prepustení zo služobného pomeru policajta. Žalovaný poukazuje na § 3 zák. č. 73/1998 Z.z. a na základe tohto ustanovenia bolo vydané Nariadenie ministra vnútra č. 62/2003 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru o štátnej službe príslušníkov PZ, ktoré nadobudlo účinnosť 01.01.2004, v ktorom je striktne stanovená personálna pôsobnosť nadriadených voči podriadeným policajtom. Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. sa považuje len minister vnútra SR, pretože túto právomoc prepustiť zo služobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu. V tejto časti vyjadrenia žalovaný poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Sž 152/00, 4 Sž 117/03, 6 Sž 69/95, 6 Sž 13/01 a 6 Sž 127/03, 6 Sž 43/02, 4 Sž 74/02, 1 Sž-o-NS 75/04. S tým, že žalovaný uvádza, že práve aj za tým účelom, aby zo strany nadriadených v personálnych otázkach nedochádzalo k rozdielnemu postoju voči podriadeným policajtom, kompetenciu prepustiť policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. si ponechal vo svojej výlučnej personálnej pôsobnosti iba minister vnútra SR. Žalovaný v časti žalobcovej žaloby, v ktorej poukazoval na skutočnosť, že zadovážené dôkazy boli získané v rozpore s právnymi predpismi, je toho názoru, že boli získané v súlade s právnymi predpismi. S uvedenými dôkazmi sa mal možnosť žalobca oboznámiť dňa 08.04.2009, kedy mu bolo umožnené oboznámiť sa s návrhom na jeho prepustenie ako aj s celým podkladovým materiálom vzťahujúcim sa na vec. Zároveň bol poučený o práve nazrieť do predloženého spisového materiálu, urobiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie a k dôkaznému materiálu, navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy a tiež o možnosti predložiť žalovanému v stanovenej lehote písomné pripomienky, námietky, návrhy a dôkazy. Práve žalobca po oboznámení sa s návrhom na prepustenie prehlásil, že žiadne pripomienky nemá a ani v lehote stanovenej žalovaným nepredložil ohľadom predmetnej veci žiadne námietky, pripomienky, návrhy a dôkazy. Pokiaľ ide o samotný obrazový a zvukový záznam, tento bol nasnímaný niektorým z tam prítomných policajtov práve počas ich protiprávneho konania. Tento obrazový a zvukový záznam vzhliadol nadriadený najprv v médiách, aby následné vykonal zvukovú a obrazovú analýzu jeho jednotlivých sekvencií, kde na zvukovej a obrazovej nahrávke č. 1 bol spoznaný žalobca na pravej strane záznamu pri automate na kávu. Žalovaný uvádza, že žalobca nevyužil zákonnú možnosť a v súlade s § 238 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z. na podporu svojich tvrdení nenavrhoval vykonať žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil skutkový stav veci, pričom podľa ustanovenia § 237 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z., účastníci konania sú povinní postupovať tak, aby svojim konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania. Z obrazovo-zvukových záznamov vyplýva, že protiprávneho konania príslušníkov PZ za zúčastnili aj príslušníci so služobným psom. Žalovaný uvádza, že žalobca sa ani nepokúsil ostatným policajtom zabrániť v pokračovaní ich ponižujúceho zaobchádzania, so šesticou tam predvedených mladistvých a maloletých rómskych chlapcov, ani toto ich konanie neoznámil nadriadeným. Žalobca nepredložil a dokonca ani nenavrhol vykonať taký dôkaz, ktorým by hodnovernosť týchto výpovedí bola spochybnená. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že výpovede maloletých a mladistvých osôb sú nedôveryhodné a že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v tejto časti nemožno uznať za riadne odôvodnené. Ak žalobca poukazuje na akýsi rozpor vo svedeckých výpovediach, ktoré však bližšie nekonkretizuje, táto námietka nie je dôvodná. Nie je dôvod neveriť výpovedi maloletých a mladistvých osôb, pretože ich výpovede sú v súlade so zadováženým obrazovo-zvukovým záznamom, s ktorým sa mohol oboznámiť aj žalobca. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že Personálny rozkaz ako aj napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a poukazuje na právny názor NS SR uvedený v rozhodnutí 4 Sž 149/1999. Príslušný nadriadený žalobcu si zadovážil dostatočné množstvo dôkazov, ktoré boli ministrom vnútra SR vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu, pritom dospel k záveru, že žalobca sa dopustil konania zakladajúceho dôvod prepustenia zo služobného pomeru. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy žalovaného, ktorý posudzuje, či určitú skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo je potrebné si obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V samostatnom personálnom konaní vedenom podľa ustanovení zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými môže žalovaný zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný má za to, že protiprávne konanie bolo žalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané. Žalovaný uvádza, že žalobca nebol zo služobného pomeru príslušníka PZ prepustený z dôvodu, že spáchal skutok, ktorý je uvedený v Trestnom zákona, ale z dôvodu, že svojim protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, a to že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Správno-personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Sžo 152/2007). Každý príslušník PZ musí spĺňať požadované vlastnosti, a to: čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov, a keď tieto vlastnosti nemá a prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť PZ. Žalovaný ďalej uvádza, že každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené sú aj vyššie nároky na činnosť príslušníkov PZ. Žalovaný poukazuje na ust. § 17 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. s tým, že príslušníci PZ pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, tak ako sa k tomu zaviazali. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v čase rozhodovania o prepustení žalobcu posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu v súlade so zákonom a preto rozhodol tak, ako je to uvedené v rozhodnutiach žalovaného. Krajský súd v danej veci rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/ e/ a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie, ktorý žiadal žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v odvolaniu. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 8Sžo 41/2011 zo dňa 29.09.2011 z dôvodu, že krajský súd v rozhodnutí zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a e/ a v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p., a preto Najvyšší súd SR skonštatoval, že odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé a vydané v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Bratislave ako súd miestne a vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe s poukazom na § 249 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť v súlade s § 250j ods. 2 písm. c/, e/ O.s.p., pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných aj hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j., najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Úlohou súdu bolo v predmetnej veci preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods.1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. v stálej štátnej službe vo funkcií referent pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Košice, odboru poriadkovej polície KR PZ v Košiciach, služobného úradu KR PZ v Košiciach. Súd po nahliadnutí do administratívneho spisu zistil, že obsahom administratívneho spisu sú tieto doklady: Začatie konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru - upovedomenie zo dňa 08.04.2009, Úradný záznam zo dňa 07 a 08.04.2009 spísaný žalobcom, Zápisnica o výsluchu účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru zo dňa 08.09.2009, Zápisnice o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo dňa 08.04.2009 vypočúvaných A. I., D. A., K. I., F. B., H. O., H. I., Úradný záznam (zvuková a obrazová analýza video nahrávok zo dňa 03.03.2009) spolu s pripojenou prílohou č. 1 a 2, Prehľad o výkone hliadkovej služby policajtov PMJ na deň 21.03.2009 v čase od 06.00 do 18.00 hod., Plán služieb na mesiac marec 2009, fotokópia Hliadkovej knihy, Fotokópia záznamu zo služby zo dňa 21.03.2009, Služobného hodnotenie žalobcu, Prehľad o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach, Zhodnotenie služobnej činnosti od posledného služobného hodnotenia zo dňa 09.04.2009, Stanovisko ZO OZP č. 10-03 Košice k návrhu na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru zo dňa 08.04.2009, Oboznámenie s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru zo dňa 08.04.2009, Úradný záznam zo dňa 08.04.2009, CD nosič, Personálny rozkaz MV SR č.: 142 zo dňa 09.04.2009 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, Rozklad voči personálnemu rozkazu č.: 142 zo dňa 23.04.2009, Rozhodnutie žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24.07.2009. Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa § 193 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa § 194 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné; pri prepustení z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. b/ a c/ sa v odôvodnení rozhodnutia o prepustení uvedú len závery rozhodnutia lekárskej komisie alebo závery posudku služobného klinického psychológa. Podľa § 233 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na tento účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Žalobca v žalobe uvádza, že v konaní o rozklade došlo k porušeniu zásady objektívnosti a nestrannosti počas konania, aj pri rozhodovaní, pretože minister vnútra SR rozhodoval vo veci jeho prepustenia ako prvostupňový orgán a následne po podaní rozkladu ako druhostupňový orgán, z toho dôvodu podľa jeho názoru došlo k porušeniu § 9 ods. 2 Správneho poriadku. Súd konštatuje, že v danom prípade nedošlo k porušeniu § 9 ods. 2 Správneho poriadku, pretože príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený prepustiť policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. je iba minister vnútra SR, ktorý rozhoduje ako prvostupňový orgán a následne po podaní rozkladu rozhoduje ako druhostupňový orgán. Podľa ustanovenia § 247a zák. č. 73/1998 Z.z. sa na konanie podľa tohto zákona nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní. Súd konštatuje, že námietka týkajúca sa § 9 ods. 2 Správneho poriadku je právne neopodstatnená, pretože minister vnútra SR sa nepovažuje za zamestnanca žalovaného ale za člena vlády, ktorý podľa § 3 s poukázaním na § 4 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z. je na čele Ministerstva vnútra SR, riadi a zodpovedá za jeho činnosť. Čo sa týka námietky žalobcu, či o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ rozhodoval nadriadený, ktorý je oprávnení rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru je potrebné uviesť, že žalovaný postupoval v súlade so zák. č. 73/1998 Z.z., pretože v ustanovení § 3 je uvedené, že v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len nadriadený). Z nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003 vyplýva, že oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. môže iba minister vnútra SR, pretože túto právomoc nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu. Ďalej poukazuje žalobca na tú skutočnosť, že došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd konštatuje, že v danom prípade mu nie je zrejmé, v čom podľa žalobcu došlo k porušeniu Ústavy SR, pretože v žalobe túto skutočnosť nekonkretizuje. Taktiež sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu týkajúce sa porušeniu Dohovoru, pretože podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva v Štrasburgu, právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci budú vyňaté spod čl. 6 ods. 1. Je potrebné zdôrazniť, že medzi policajtom a policajným zborom ide o právny pomer štátnozamestnanecký, ktorý vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovnoprávneho pomeru. V tomto zamestnaneckom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, v úprave služobnej disciplíny, v úprave nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru a úprave konania pred služobnými funkcionármi. Nakoľko služobný pomer príslušníka PZ je inštitútom verejného práva, nie je možné preto porušiť čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože je tento aplikovateľný na civilné právo a záväzky. Štátnozamestnanecký pomer príslušníka PZ a spory týkajúce sa ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru policajta patria do oblasti verejného práva. Námietka žalobcu týkajúca sa výroku personálneho rozkazu, ktorý podľa žalobcu nemá náležitosti § 241ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. je taktiež právne neopodstatnená a súd poukazuje na rozhodnutia NS SR č. 4 Sž 74/02, 4 Sž 99/03, v ktorých bol vyslovený právny názor, že pri určenej obsahovej štruktúre rozhodnutia výrok má obsahovať autoritatívne riešenie otázky, ktorá bola predmetom rozhodovania a uvedenie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Z výroku rozhodnutia je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a podľa ktorého ustanovenia príslušný orgán rozhodoval. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne dôkazov, ktorými mu malo byť preukázané protiprávne konanie, a to najmä výpovede maloletých a mladistvých osôb, zadovážený obrazovo-zvukový záznam a iné listinné dôkazy je potrebné konštatovať, že v danom prípade došlo zo strany žalovaného k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. Súd konštatuje, že z dokladov založených v spise, a to výpovede F. B., D. A., A. I., H. O., H. I. a K. I. nevyplýva, žeby sa tohto protiprávneho konania zúčastnil žalobca, a žeby v čase spáchaného skutku, ktorý je mu kladený za vinu bol prítomný vypočúvania uvedených svedkov a že by sa v tom čase nachádzal priamo v miestnosti, kde svedkovia boli vypočúvaní. Taktiež z uvedeného videozáznamu táto skutočnosť nevyplýva. Žalovaný tiež nepreukázal a nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že mu bol prehratý uvedený záznam. V rozhodnutiach žalovaného je konštatované, že sa zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami predvedenými na OO PZ Košice - Juh a tomuto konaniu nezabránil. Táto skutočnosť však z dôkazného materiálu zabezpečeného žalobcom nevyplýva. Žalovaný konštatuje v svojich rozhodnutiach, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas dňa si svedomito neplnil úlohy uložené mu v § 48 zák. č. 73/1998 Z.z. ani nevykonával riadne štátnu službu podľa zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. Žalovaný nepreukázal žalobcovi, že svojim protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, a to že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V priebehu konania právny zástupca žalobcu uviedol, že v trestnom konaní bol oboznámený so znaleckým posudkom týkajúcim sa originality CD nosiča. Uvedený znalecký posudok vyvracia originalitu nahrávky. Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal žalobcovi tvrdené konanie, a to, že nútil uvedené osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela, nezabránil ostatným príslušníkom PZ v tomto konaní a neoznámil tento skutok nadriadeným. Táto skutočnosť nevyplýva ani z priloženého CD nosiča a nie je zo strany žalovaného preukázané toto konanie. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, a preto nemohol náležite posúdiť danú vec a táto vada konania mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je potrebné, aby žalovaný znovu prehodnotil vykonané dôkazy, ktorými bolo kladené žalobcovi za vinu jeho konanie v rozpore so zák. č. 73/1998 Z.z. a zák. č. 171/1993 Z.z. a nariadením Ministra vnútra SR č. 18 zo dňa 12.08.2008. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, e/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi súd priznal trovy konania, ktoré boli vyúčtované podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to za 3 úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie a podanie návrhu 21.08.2009, účasť na pojednávaní dňa 17.08.2010) 3x 115,90 eur, 2x 6,95 eur, 1x 7,21 eur, cestovné náklady v zmysle zák. č. 283/2002 Z.z. a vyhl. Č. 251/2008 Z.z., náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 12,02 eur x 24 začatých polhodín stratených cestou do Bratislavy čo spolu predstavuje sumu 288,48 eur. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaného + režijný paušál 127,44 eur, účasť na pojednávaní dňa 06.12.2011 + režijný paušál 130,91 eur, cestovné ako vlakom IC prvá trieda Košice- Bratislava a späť 62,00 eur a náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhl. Č. 655/2004 Z.z. 12,35 eur x 24 začatých polhodín strávených cestou do Bratislavy a späť do Košíc 296,40 eur. Náhrada trov konania v celkovej výške je 1330,37 eur, ktoré zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobcu na číslo účtu č. 0082198566/0900 žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za zákonný a čoho sa odvolateľ domáha.