Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/129/2008 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1008201088 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1008201088.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18.07.2008, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 05.08.2008 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18.07.2008, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky č. 316/2008/KMVE-2 zo dňa 19.06.2008 o nesprístupnení informácie. Žalobca žiadal dňa 09.06.2008 o sprístupnenie záznamov z 13.05.2008, 14.05.2008 a 15.05.2008, vždy od 00:00 do 24:00 uvedených dní, z bezpečnostnej kamery umiestnenej pri výťahu na prvom poschodí budovy Národnej rady SR, snímajúcej priestor, v ktorom sú umiestnené aktuálne prezenčné listiny poslancov. Svoju žalobu odôvodnil tým, že právo na prístup k informáciám patrí k ľudským právam a ako také je garantované aj článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého k obmedzeniu práva na informácie môže dôjsť iba na základe zákona, v miere nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti, za účelom ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia a mravnosti. Žalovaný v rozhodnutí nevysvetlil, akým spôsobom môže sprístupnenie požadovanej informácie ohroziť bezpečnosť štátu. Pokiaľ žalobcom požadovaný záznam neobsahuje informácie, ktorých sprístupnenie by mohlo narušiť niektorý z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, niet ústavného dôvodu na jeho nesprístupnenie. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ako aj zákon č. 428/2002 Z.z. je potrebné vykladať v súlade s článkom 13 ods. 4 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, aby nedochádzalo k neodôvodnenému obmedzovaniu ústavného práva na informácie. Žalobca namietal, že žalovaný vo svojom rozhodnutí obsiahlo vysvetľuje, prečo je kamerový systém, z ktorého požaduje žalobca záznam, nevyhnutný na ochranu bezpečnosti štátu, čo však z hľadiska článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je argument irelevantný. To, že kamerový systém je súčasťou systému bezpečnostných opatrení za účelom ochrany objektov osobitnej dôležitosti, je na prvý pohľad tvrdenie úderné, ukončujúce akúkoľvek diskusiu, avšak zostalo bez ďalšieho vysvetlenia. Nie je vôbec jasné, ako môže sprístupnenie záznamu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky pohybujúcich sa po chodbe a podpisujúcich sa do prezenčnej listiny ohroziť bezpečnosť štátu. Žalovaný dostatočne nezohľadnil, že kamerový systém nesníma zasadnutie Bezpečnostnej rady SR, ale iba chodiacich a podpisujúcich sa poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Žalovaný podľa názoru žalobcu nesprávne uvádza, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám má povahu všeobecného predpisu vo vzťahu k zákonu č. 428/2002 Z.z. a k zákonu č. 171/1993 Z.z., ktoré majú aplikačnú prednosť. Podľa názoru žalobcu práve zákon o slobodnom prístupe k informáciám je zákonom osobitným, ktorý vo veci poskytovania formácií má aplikačnú prednosť pred ostatnými zákonmi, s výnimkou ostatných čiastkových zákonov v oblasti poskytovania informácií. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný mylne aplikoval na priestory Národnej rady Slovenskej republiky § 8 písm. r) zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. Žalovaným použitá definícia verejne prístupného miesta sa vzťahuje výlučne na účely poskytovania služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. Pokiaľ žalovaný opakovane uvádzal, že priestory Národnej rady SR majú mimoriadnu dôležitosť z hľadiska bezpečnosti štátu, sotva na ne možno súčasne hľadieť ako na priestory dôležité iba z hľadiska súkromnej bezpečnosti. Podľa žalobcu by bolo tiež možné vychádzať zo zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve, ktorý v § 18 považuje za verejne prístupné miesto, ktoré je každému prípustné bez obmedzenia. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú verejnými činiteľmi a pri výkone svojej právomoci nepožívajú ochranu súkromia. Kamerový systém sníma chodbu Národnej rady Slovenskej republiky a prezenčné listiny určené pre poslancov. Neodohrávajú sa tam žiadne súkromné aktivity poslancov, ani iných osôb, dávajúce dôvod obmedziť verejnosti právo na informácie, naviac pri existencii vážneho podozrenia zo spáchania trestného činu v súvislosti s prezenčnými listinami. Pokiaľ by sa v priestoroch zachytených kamerovým systémom náhodou vyskytli osoby, ktoré nie sú verejnými činiteľmi, zákon o slobodnom prístupe k informáciám jasne upravuje, ako sa má postupovať pri ochrane súkromia takýchto osôb. Je technicky možné a vôbec nie zložité, záznam z kamerového systému spracovať takým spôsobom, aby súkromie tretích osôb nebolo dotknuté. V danom prípade existuje vážny dôvod, prečo by verejnosť mala mať možnosť získať požadované informácie, nakoľko v období, ktorého sa týka požadovaný záznam z kamerového systému, sa zrejme jeden z poslancov dopustil protiprávneho konania, ktoré by malo byť na zázname zachytené. Je v príkrom rozpore s účelom práva na informácie, ak informácie o protiprávnom konaní ústavného činiteľa sú utajované z dôvodu domnelej ochrany súkromia ústavného činiteľa pri protiprávnom konaní. Žalobca zároveň žiadal, aby súd v prípade, ak sa bude domnievať, že § 9 ods. 1, 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z., resp. § 69 ods. 2, 4 a 6, § 69d, § 69e, § 76 zákona č. 171/1993 Z.z. nemožno v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy SR vykladať ústavne konformným spôsobom, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť vec na ďalšie konanie., Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 28.11.2008 zotrval na dovtedajšom právnom názore a žalobu žiadal zamietnuť. Uviedol, že pri posudzovaní veci vychádzal zo skutočnosti, že oprávnenosť prístupu k informáciám z bezpečnostného kamerového systému obmedzujú ustanovenia osobitných právnych predpisov (zákon č. 171/1993 Z.z. a zákon č. 428/2002 Z.z.), ku ktorým je zákon č. 211/2000 Z.z. v postavení lex generalis. Žalovaný uviedol, že systém bezpečnostných opatrení za účelom ochrany objektov osobitnej dôležitosti, ktorými sú i priestory Národnej rady Slovenskej republiky, v každej demokratickej spoločnosti zakladá právo na obmedzenie práva na informácie. Rozsudkom č. k. 2S 129/2008-19 zo dňa 08.09.2010 Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č. k. 6Sži/4/2010-42 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 129/2008-19 zo dňa 08.09.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR vytkol, že sa prvostupňový súd priamo vysporiadal len s jednou žalobnou námietkou, pričom vyhodnotenie ostatných absentuje a z toho dôvodu nie je zrejmé, ako dospel k záveru o zákonnosti a správnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 14.03.2012. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žiadosťou doručenou Kancelárii Národnej rady SR dňa 16.06.2008 požiadal žalobca o sprístupnenie informácie - záznamov z bezpečnostnej kamery umiestnenej pri výťahu na prvom poschodí budovy Národnej rady Slovenskej republiky v priestore, v ktorom sú umiestnené aktuálne prezenčné listiny poslancov NR SR za obdobie 13.05.2008, 14.05.2008 a 15.05.2008 vždy od 0:00 do 24:00 hod. Rozhodnutím evidenčné číslo: 316/2008/KMVE-2 zo dňa 19.06.2008 povinná osoba žiadosti žalobcu nevyhovela. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas rozklad. O rozklade rozhodol žalovaný dňa 18.07.2008 rozhodnutím č. 14/2008 tak, že rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že bezpečnostný kamerový systém v budove Národnej rady Slovenskej republiky je nainštalovaný ako súčasť systému bezpečnostných opatrení na účely ochrany objektov osobitnej dôležitosti, pričom Národná rada SR je trvalo chráneným objektom. Predmetný priestor je verejne prístupný a ako taký ho je možné monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu. Vyhotovený záznam možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. Tieto zákonné obmedzenia podľa žalovaného majú prednosť pred uplatneným právom na informácie. Mal za to, že sú splnené podmienky na nesprístupnenie požadovanej informácie, ktorou je ochrana bezpečnosti štátu ako súčasť systému bezpečnostných opatrení za účelom ochrany objektov osobitnej dôležitosti. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 26 ods. 4 slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. policajný zbor spracúva podľa tohto zákona a osobitného zákona informácie a osobné údaje zhromaždené pri plnení úloh Policajného zboru vrátane informácií a osobných údajov poskytnutých zo zahraničia v rozsahu nevyhnutnom na ich plnenie. Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku. Podľa § 69 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu; ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona, a do zahraničia podľa § 69d ods. 5. Podľa § 69 ods. 6 zákona č. 171/1993 Z.z. informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru. Podľa § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z. priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak priestor je zreteľne označený ako monitorovaný. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 319/2002 Z.z. objekty osobitnej dôležitosti sú strategické objekty obrannej infraštruktúry, ktorých poškodenie alebo zničenie obmedzí zabezpečenie obrany štátu. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 319/2002 Z.z. ďalšie dôležité objekty sú objekty obrannej infraštruktúry, ktorých poškodenie alebo zničenie obmedzí činnosť ozbrojených síl alebo chod hospodárstva Slovenskej republiky. Podľa § 27 ods. 3 zákona č. 319/2002 Z.z. návrhy ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ďalších orgánov štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, orgánov miestnej štátnej správy, obcí, vyšších územných celkov a iných právnických osôb na zaradenie objektov obrannej infraštruktúry do kategórie objektov osobitnej dôležitosti a do kategórie ďalších dôležitých objektov podľa odsekov 1 a 2 alebo návrhy na ich vyradenie posudzuje ministerstvo a predkladá ich vláde. Podľa uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 1104 zo dňa 20.12.2000 trvalo chráneným objektom je i Národná rada Slovenskej republiky. Priestory Národnej rady Slovenskej republiky, z ktorých videozáznam žiadal žalobca sprístupniť, sú trvalo chráneným priestorom a ako také podliehajú ochrane a kontrole Policajného zboru, ktorý vyhotovuje zvukové, obrazové alebo iné záznamy. Priestory Národnej rady SR, kde sa nachádzajú prezenčné hárky podpisované poslancami, ako uviedol žalovaný, nie sú priestormi, do ktorých vstup iným osobám (verejnosti) by bol nejako obmedzený. Okrem poslancov majú do uvedených priestorov povolený vstup zamestnanci, novinári alebo iní návštevníci Národnej rady SR. Za verejne prístupné miesto možno považovať také miesto, kde nie je vstup verejnosti zakázaný. Je prirodzené, že pri vstupe do budovy je vstupujúca osoba povinná podrobiť sa kontrole totožnosti a predmetov, ktoré má so sebou. Taktiež je bezpečnostná služba oprávnená za stanovených podmienok odoprieť osobe vstup. Neznamená to však, že by dotknuté priestory Národnej rady SR neboli prístupné. V zmysle uvedeného preto i predmetné priestory Národnej rady SR možno považovať za priestory verejne prístupné. Článok 26 ods. 1 Ústavy SR ustanovuje, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Rozsah a podmienky k prístupu k informáciám upravuje predovšetkým zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa tohto zákona má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06). Podľa názoru súdu takýmto osobitným zákonom obmedzujúcim právo vyhľadávať a šíriť informácie je zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, podľa ktorého priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu a vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. Ďalším takýmto osobitným zákonom obmedzujúcim právo vyhľadávať a šíriť informácie je zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, ktorý upravuje organizáciu Policajného zboru plniaceho úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov. Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných. Takéto záznamy sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu. Ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám sa tieto záznamy poskytujú, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. Takéto informácie nie sú verejne prístupné (69 ods. 6 zákona č. 171/1993 Z.z.). Oba uvedené zákony nie sú vo vzťahu k zákonu č. 211/2000 Z.z. zákonmi špeciálnymi, či zákonmi všeobecnými. Pôsobia v právnom systéme Slovenskej republiky paralelne. Článok 26 Ústavy SR obmedzenie práva na informácie pripúšťa, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu a verejného poriadku. Zachovanie bezpečnosti a poriadku v štáte je nevyhnutné pre vnútornú i vonkajšiu stabilitu štátu, uchránenie jeho demokratických základov, jeho suverenity, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc. Umožňuje fungovanie a rozvoj štátu, zachováva mier a základné práva a slobody občanov. Bezpečnostná politika štátu predstavuje komplexný súbor opatrení a postupov a jej účinnosť je podmienená tiež mierou kooperatívnosti orgánov verejnej moci, mimovládnych organizácií, právnických osôb a fyzických osôb. Naproti tomu zmyslom ochrany osobných údajov je eliminovať riziko ich odcudzenia, straty, poškodenia, neoprávneného prístupu, zmeny a rozširovania. Práve príslušné ustanovenia zákona č. 428/2002 Z.z. a zákona č. 171/1993 Z.z. majú pred ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z.z. aplikačnú prednosť, pretože ustanovujú čl. 26 Ústavy SR uvádzané opatrenia na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu a verejného poriadku, pričom ich nevyhnutnosť je daná vyššie opisovaným charakterom priestorov Národnej rady SR ako trvalo chráneného priestoru osobitnej dôležitosti strategicky významného pre zabezpečenie obrany štátu a tiež je daná ochranou súkromia osôb, ktoré by na obrazových záznamoch mohli byť snímané. Súd nemal pochybnosti o ústavnosti § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z., resp. § 69 ods. 2, 4 a 6, § 69d, § 69e, § 76 zákona č. 171/1993 Z.z. a preto ani dôvod prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, ako to žiadal žalobca. Súd sa stotožňuje s právnymi závermi žalovaného uvedenými v jeho rozhodnutí, pričom jeho odôvodnenie považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o žalobcovo podozrenie uvedené v žalobe, že ním požadovaný obrazový záznam by mohol obsahovať dôkaz o protiprávnom konaní jedného z poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, súd súhlasí s jeho snahou získať takúto informáciu pre potreby verejnej kontroly. Súd má však za to, že v danom prípade pre zverejnenie žalobcom požadovaných informácií existovala zákonná prekážka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol súd názoru, že postup žalovaného správneho orgánu bol zákonný, rovnako napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a keďže námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.