Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/126/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201424 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201424.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského, Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o. IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: RL/55/2011 zo dňa 11.1.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: RL/55/2011 zo dňa 12.04.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, z toho trovy právneho zastúpenia v sume 484,75 € a ostatné trovy v sume 66,- €, na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 23.8.2011, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/55/2011 zo dňa 12.4.2011, ktorým žalovaný rozhodol v dvoch správnych konaniach (3-PLO/O-80/2011 a 2-PLO/O-79/2011) o tom, že žalobca porušil 1.) povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 z.č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon), tým že na televíznej programovej službe JOJ dňa 30.9.2010 v čase od 20:00 hod. do 21:00 hod. a od 21:00 hod do 22:00 hod. odvysielal reklamné šoty vo väčšom časovom rozsahu ako povolených 12 minút, a 2.) povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 30.9.2010 odvysielal pred programom Panelák o cca 20:18 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO, a.s., po programe Panelák o cca 21:21 hod., komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO, a.s. a pred a po programe Najlepšie počasie o cca 20:08 hod a cca 20:13 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Kofola a.s., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, bez ich oddelenia zvukovo - obrazovými prostriedkami od týchto programov, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Za tieto porušenia zákona bola žalobcovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona. Žalobca namietal, že žalovaný pri vydaní svojho rozhodnutia zasiahol do práva na súdnu a inú ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, nezákonným postupom žalovaného bola žalobcovi odňatá možnosť konať, rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca vytýkal žalovanému, že ukončil jedným rozhodnutím dve správne konania, čo považoval za vybočujúce zo zákonného a ústavného rámca, pričom žalovaný sa nevysporiadal procesne so zlúčením dvoch konaní a rozhodol o dvoch veciach udelením jednej sankcie. Žalobca považoval takýto postup za neprípustný, ignorujúci procesnú úpravu stanovenú zákonom. Žalobca tiež namietal nezrozumiteľnosť rozhodnutia pre neurčitosť jeho výroku a nedostatok dôvodov. Žalovaný si podľa žalobcu protirečil vo výroku, keď v časti 1.) výroku konštatoval porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona odvysielaním reklamných šotov v objeme nad zákonom stanovenú časovú hranicu a pritom odvysielané komunikáty v prepise nachádzajúcom sa v odôvodnení rozhodnutia označil ako sponzorské odkazy. Zároveň započítal tieto komunikáty, ktoré neboli odvysielané v čase vyhradenom pre reklamu, do času trvania reklám, čo podľa žalobcu odporuje výslovnému zneniu právnej úpravy. V časti 2.) výroku rozhodnutia boli predmetné komunikáty identifikované ako sponzorské odkazy a žalovaný tvrdil, že neboli rozoznateľne a zreteľne označené od iných častí programovej služby. Túto skutočnosť (tvrdenie žalovaného) vylučuje fakt, že sám žalovaný bez problémov identifikoval predmetné komunikáty a preto podľa žalobcu boli dostatočne oddelené a identifikovateľné od ostatného programu. Ďalej žalobca upozornil na skutočnosť, že pokiaľ ide o odvysielaný obsah, na základe ktorého žalovaný dospel k záveru o porušení zákona, tento je v prepise niekoľkokrát identifikovaný následovne: 1.) 20:08:08 - 20:08:17 (9 s.) sponzorský odkaz - Rajec (rovnaký ako zo dňa 27.9.2010); 2.) 20:13:15 - 20:13:25 (10 s.) sponzorský odkaz - Rajec (rovnaký ako zo dňa 27.9.2010); 3.) 20:18:30 - 20:18:40 (10 s. ) sponzorský odkaz - Rajo Mňam Duo (rovnaký ako zo dňa 27.9.2010). Takúto identifikáciu obsahu považoval žalobca za nezrozumiteľnú a neurčitú, nakoľko nie je zrejmé, aký je celkový obsah posudzovaného komunikátu a nie je zrejmé, či prepis obsahuje všetky časti odvysielaného obsahu, nie je zrejmé, aký bol obsah odvysielaný dňa 27.9.2010. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný za podklad pre rozhodnutie považoval materiál vypracovaný kanceláriou žalovaného pod názvom Návrh pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov, ktorý mal sumarizovať výklad obsiahnutý v analýze a tento mal byť zaslaný jednotlivým vysielateľom. Žalobca nesúhlasil s takýmto postupom a tvrdil, že žalovaný nemá zákonnú kompetenciu na pozitívnu tvorbu pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov, ktoré by boli záväzné pre subjekty spadajúce pod kompetenciu žalovaného. Žalobca nesúhlasil ani s právnym posúdením veci spočívajúce v tom, že predmetné komunikáty neboli dostatočne a zreteľne oddelené od ostatného obsahu vysielania, pričom žalobca zopakoval, že jednotlivé komunikáty žalovaný bez akýchkoľvek problémov identifikoval a v rozhodnutí ich označil ako sponzorské odkazy. Na základe týchto námietok žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že neexistuje žiaden logický dôvod, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že vydaním jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach bolo zasiahnuté do žalobcovho práva na súdnu a inú ochranu. Poukázal pri tom na skutočnosť, že žiadne ustanovenie Správneho poriadku ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu neobsahuje zákaz na vydanie jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach. Správny poriadok tiež neobsahuje žiadnu explicitnú právnu úpravu, ktorá by ukladala správnemu orgánu ukončiť každé správne konanie práve jedným meritórnym rozhodnutím. Pri dôslednom dodržiavaní žalobcovej argumentácie by mohlo dôjsť k absurdnej situácii, keď by bolo možné namietať samostatné ukončenie jedného správneho konania jedným meritórnym rozhodnutím, nakoľko chýba zákonné ustanovenie, ktoré by správnemu orgánu takýto postup ukladalo. Preto podľa názoru žalovaného vydanie jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach nie je v rozpore s procesnou úpravou správneho konania. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v oboch správnych konaniach bol žalobca osobitne vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetu správneho konania, ako aj k jeho podkladom. Žalobcovi bola tiež poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam v oboch správnych konaniach na ústnom pojednávaní, o čom bola spísaná i zápisnica. V oboch konaniach sa jednalo o porušenie totožných zákonných ustanovení, pričom obsah jednotlivých komunikátov odvysielaním, ktorých došlo k porušeniu zákona bol takmer totožný a tieto komunikáty sa v jednotlivých správnych konaniach opakovali. Žalovaný uviedol, že prihliadol na zásadu hospodárnosti vedenia konania a vyhodnotil ako účelné v daných správnych konaniach vydať jedno meritórne rozhodnutie. Je nespochybniteľné, že vydaním jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred správnym orgánom. Pokiaľ ide o námietku nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného, podľa žalovaného vo výroku jeho rozhodnutia vo vzťahu k porušeniu § 34 ods. 1 zákona bolo presne a zrozumiteľne špecifikované, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona a následne je tiež uvedené, že tieto komunikáty boli odvysielané bez ich oddelenia zvukovo - obrazovými prostriedkami od iných programov, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Preto za zavádzajúce považoval tvrdenie žalobcu, že žalovaný pokladal komunikáty za oddelené od iných zložiek a zreteľne ich identifikoval. Žalovaný poukázal na to, že zákon jednoznačne vymedzuje, čo je reklama. Na to, aby odvysielaný komunikát naplnil definíciu reklamy, je potrebné, aby tento komunikát bol verejným oznámením a bol odvysielaný za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu, vrátane vlastnej propagácie a jeho zámerom bolo podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. Žalovaný poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia, v ktorom podrobne odôvodnil, prečo predmetné komunikáty naplnili definíciu reklamy a teda bolo nutné ich započítať do celkového vysielacieho času venovaného reklame. Žalovaný taktiež zotrval na svojich argumentoch, ktoré uviedol už v napadnutom rozhodnutí k námietke žalobcu, že nie je zrejmé, prečo žalovaný rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku jeho rozhodnutia, nakoľko odvysielané komunikáty neboli súčasťou celku, v ktorom boli v uvedenom čase odvysielané reklamné šoty a zároveň ako je z rozhodnutia žalovaného zrejmé, uvedené komunikáty boli rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných zložiek programovej služby. Žalovaný zdôraznil, že reklama má byť poznateľne a zreteľne oddelená od iných častí programovej služby. Predmetná povinnosť explicitne ustanovuje, že na toto oddelenie sa vo vysielaní televíznej programovej služby použijú zvukovo - obrazové prostriedky alebo priestorové prostriedky, pričom k oddeleniu prostredníctvom priestorových prostriedkov dochádza iba v prípade, ak je reklama vysielaná na obrazovke súčasne s inou zložkou programovej služby, napríklad pri prípade použitia techniky SPLIT SCREEN. V danom prípade však žalobca ani raz nepoužil na oddelenie predmetných komunikátov od bezprostredne nasledujúcich programov zvukovo - obrazové prostriedky a teda jednoznačne porušil § 34 ods. 1 zákona. Pokiaľ ide o komunikáty, ku ktorým je v rozhodnutí žalovaného pridaný dovetok ,,rovnaký ako zo dňa 27.9.2010“, žalovaný uviedol, že tieto komunikáty boli podrobne v rozhodnutí rozpísané. Išlo o komunikáty totožné a popritom je každý komunikát, ktorý naplnil definíciu reklamy podrobne identifikovaný v odôvodnení rozhodnutia a je tiež nezameniteľne identifikovaný vo výroku rozhodnutia (dňom, časom vysielania, uvedením programu, pred alebo po ktorom bol vysielaný, ako aj uvedením spoločnosti/ produktu, ktorý tento komunikát označoval za sponzora programu). Pokiaľ ide o žalobcom namietaný podklad rozhodnutia, ktorým bol podľa neho pracovný materiál vytvorený žalovaným ohľadom výkladu sporných ustanovení zákona, žalovaný uviedol, že tento pracovný materiál nie je súčasťou administratívneho spisu a bol vytvorený iba pre účely pracovné. Nebol podkladom rozhodnutia a i keď žalovaný naňho vo svojom odôvodnení poukázal, čo nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. S otázkou dlhodobej zaužívanej praxe sa žalovaný dostatočne vysporiadal pri odôvodnení uloženia sankcie, pričom prihliadol na jeden zo základných princípov práva, ktorým je právna istota a s tým spojená predvídateľnosť rozhodovania správneho orgánu a práve z týchto dôvodov uložil žalobcovi sankciu - upozornenie pre porušenie zákona. Dokument týkajúci sa pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov vznikol v roku 2009, nemá právnu záväznosť, nie je ani oficiálnym stanoviskom žalovaného a nemohol mať vplyv na rozhodovanie žalovaného v predmetnom správnom konaní. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť spôsobenú formálnymi nedostatkami výrokovej časti rozhodnutia. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný proti žalobcovi začal dve správne konania označené číslom 3-PLO/O-80/2011 a číslom 2-PLO/O-79/2011. Obe správne konania sa týkali odvysielania takmer identických komunikátov, ktoré označujú za sponzorov programu tie isté spoločnosti. Žalovaný doručil žalobcovi oznámenie o začatí správnych konaní a žalobca sa ku nim písomne vyjadril. Dňa 12.4.2011 obe správne konania vyústili do rozhodnutia žalovaného č. RL/55/2011, ktoré obsahuje dva výroky. Prvý výrok rozhodnutia uvádza že, žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 30.9.2010 v čase 20:00 hod. - 21:00 hod. a 21:00 hod. - 22:00 hod. odvysielal reklamné šoty vo väčšom časovom rozsahu ako povolených 12 minút. V druhej časti výroku rozhodnutia sa uvádza, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 30.9.2010 odvysielal pred programom Panelák o cca 20:18 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO, a.s., po programe Panelák o cca 21:21 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO,a.s., a pred a po programe Najlepšie počasie o cca 20:08 hod. a 20:13 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Kofola, a.s., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona bez ich oddelenia zvukovo - obrazovými prostriedkami od týchto programov, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Za uvedené porušenia zákona bola žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného obsahuje prepis predmetného záznamu zo dňa 30.9.2010; v ostatnom je odôvodnenie rozhodnutia obdobné ako vyjadrenie k žalobe, keď reaguje na stanoviská k začatiu správnych konaní žalobcu obsahujúce námietky, ktoré boli (mimo iných) uvedené v žalobe. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame v čase od 19. 00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. Vo viacerých druhovo rovnakých veciach týkajúcich sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného o uložení sankcie podľa zákona, posúdil Najvyšší súd SR (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sž/17-23-24-25/2011, 6Sžo/31/2011, 6Sž/19,24,27/2011, 3Sž/11/2008, 2Sž/2/2009 a 3Sžo/200/2010) otázku potreby vymedzenia skutku v rozhodnutí správneho orgánu nasledovne: Najvyšší súd Slovenskej republiky zastal názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti(konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 zo dňa 25. augusta 2010). Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený za iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj správny orgán v odôvodnení rozhodnutia podrobne opíše skutok, ktorým sa mal účastník konania dopustiť porušenia zákona a konštatoval dôvody, pre ktoré mal za to, že týmto skutkom sa porušenia právnej povinnosti účastník konania dopustil, opis skutku poručenia právnej povinnosti v odôvodnení rozhodnutia nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia. Uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť. Vzhľadom na druhovú totožnosť predmetu správneho konania, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil vyššie opísané právne závery, poukazuje tunajší súd pri posudzovaní problematiky vymedzenia skutku vo výroku rozhodnutia v predmetnom správnom konaní na argumentáciu Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje. Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočne opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona, za ktorý porušenie mu žalovaný uložil sankciu - upozornenie na porušenie zákona, keď v prejednávanom rozhodnutí len konštatuje, že porušenia právnej povinnosti sa dopustil tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 30.9.2010 odvysielal pred programom Panelák o cca 20:18 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO, a.s., po programe Panelák o cca 21:21 hod., komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť RAJO, a.s. a pred a po programe Najlepšie počasie o cca 20:08 hod a cca 20:13 hod. komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Kofola a.s., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, bez ich oddelenia zvukovo - obrazovými prostriedkami od týchto programov, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Skutok, ktorým žalobca „odvysielal komunikáty napĺňajúce definíciu reklamy bez ich oddelenia zvukovo- obrazovými prostriedkami“ vo výroku súdom preskúmavanom rozhodnutí absentuje. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný ukončil jedným rozhodnutím dve správne konania, čo považoval za vybočujúce zo zákonného a ústavného rámca, súd sa s touto námietkou nestotožnil. Možnosť jedným rozhodnutím ukončiť viaceré správne konania, pokiaľ ich spája rovnaký skutkový základ, nie je Správnym poriadkom vylúčené a takýto postup je v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Preto súd vydanie jedného rozhodnutia vo viacerých samostatne začatých správnych konaniach týkajúcich sa totožného účastníka nepovažoval za rozporné s procesnou úpravou správneho konania, navyše vydaním jedného meritórneho rozhodnutia nemohlo dôjsť k žiadnemu zásahu do žalobcovej právnej sféry. Súd sa pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného zaoberal aj problematikou sponzorských odkazov a reklamy a ich odlíšenia. Sponzorovanie ako aj reklamu možno považovať za určitú formu propagácie osoby (podnikateľa), jej výrobkov, služieb alebo iných výkonov. Z dikcie ustanovení § 32 ods. 1 a § 38 ods. 1 zákona je zrejmé, že samotný zákon hranicu medzi sponzorským odkazom a reklamou celkom jednoznačne nevymedzuje. Rozhodovacou činnosťou žalovaného, prípadne správnych súdov, je potrebné stanoviť túto hranicu pre každý konkrétny prípad. V súvislosti s kritériami pomáhajúcimi odlíšiť reklamu od sponzorského odkazu, súd poukazuje na judikatúru NSS ČR č.j. 7 As 80/2009 a č.j. 7 As 81/2005. Základným účelom sponzorovania je vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej alebo fyzickej osoby, či jeho výrobku (tzv. goodwill). Tento účel musí slúžiť ako odlišujúce kritérium pre reklamu a sponzorovanie, pretože tam, kde by sponzorský odkaz nabádal na kúpu určitého výrobku podnikateľa, by už nešlo o sponzorský odkaz, ale o reklamu. Sponzorovaním si tak sponzor vytvára dobré meno (goodwill), povedomie u diváka, prezentuje svoju existenciu, predmet činnosti a jej výsledok, aby ho následne reklamou presvedčil o kúpe tohto výrobku. Klasickým príkladom sponzorského odkazu vytvoreného podľa zákona bude grafická prezentácia loga sponzora, jeho výrobku, sprevádzaná sloganom charakterizujúcim sponzora či jeho výrobok, a to skôr statického charakteru s uvedením, že sa jedná o sponzora konkrétneho programu. V žiadnom prípade nemôže ísť o také stvárnenie, kde by hlavným cieľom a motívom bolo presvedčiť diváka na kúpu určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít, porovnávaním s podobnými výrobkami, či nejaký reklamný príbeh, t.j. dynamický charakter vysielaného oznámenia. Jediným rozlišujúcim kritériom medzi reklamou a sponzorovaním vyplývajúcim priamo zo zákona je účel, ktorý má posudzovaný spot naplniť. Žalovaný musí pri hodnotení odvysielaného spotu najmä posúdiť, či sú údaje v ňom uvedené primárne len informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb. Kritériom pre hodnotenie skutočného účelu spotu sú potom prostriedky, ktorými má byť tento účel dosiahnutý. Toto kritérium už nevyplýva priamo zo zákona. Uvedenými prostriedkami teda môžu byť v prípade spotu odvysielaného v rámci televízneho vysielania v podstate akékoľvek jeho obrazové alebo zvukové výrazové prostriedky. Pre posúdenie môže byť podstatný napríklad slogan a to či už v textovej alebo zvukovej forme alebo naopak jeho absencia. Relevanciu má nepochybne zreteľný poukaz na určitú vlastnosť propagovaného výrobku, na to, že výrobok je novinkou, či informácia o tom, kde ho možno kúpiť. Evidentne reklamné bude tiež oznámenie informujúce o cene výrobku, zľavách alebo priamo porovnávajúce určitý produkt s konkurenčnými produktmi. Ďalšou skutočnosťou pre záver, že spot mal za cieľ presvedčiť diváka na kúpu produktu, môže byť jeho dynamika. V tejto súvislosti je však nutné zdôrazniť, že dynamické stvárnenie spotu nie je nutným znakom reklamy, avšak skôr svedčí tomu, že o reklamu pôjde. Dynamika spotu bude relevantná v prípade, že spoluvytvára reklamné oznámenie, t.j. presvedčovací proces, ktorý je pre diváka priamou ponukou k nákupu výrobku. Aj dynamický spot môže byť za istých okolností len sponzorským odkazom, a to najmä vtedy, pokiaľ sa v ňom neobjavujú vedľa dynamického stvárnenia žiadne ďalšie pohnútky na kúpu, nie sú tam zmieňované určité kvality alebo vlastnosti produktu, prípade pokiaľ nie je produkt vôbec spomínaný. Naopak, aj statický spot môže byť reklamou v prípade, keď napriek statickému stvárneniu ostatné zložky spotu majú jednoznačne reklamný obsah (napr. statická informácia o cene výrobku). Vždy je však potrebné hodnotiť celkové vyznenie - obsah spotu a to z hľadiska ústredného motívu, ktorý by mal vychádzať z jeho jednotlivých prvkov a z ich vzájomných súvislostí. Pre reklamu je typické, že jej primárnou funkciou je presvedčiť diváka k predaju, nákupu alebo prenájmu výrobkov alebo služieb. Ak je naopak primárnym cieľom spotu informovať diváka len o existencii výrobku alebo služby, nejedná sa o reklamu. Vzhľadom k tomu, aký široký priestor zákon prenecháva pre interpretáciu relevantných ustanovení pokiaľ ide o reklamu a sponzorský odkaz, je medzi nimi len veľmi ťažké vymedziť ostrú hranicu a preto je potrebné v každom jednotlivom prípade stanoviť a zohľadniť všetky, niekedy aj veľmi detailné alebo zdanlivo marginálne okolnosti konkrétneho odvysielaného spotu. Len na základe komplexného posúdenia všetkých zložiek odvysielaného spotu môže žalovaný vo veci kvalifikovane rozhodnúť. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú nezrozumiteľnosť označenia komunikátov, ku ktorým je v rozhodnutí žalovaného pridaný dovetok ,,rovnaký ako zo dňa 27.9.2010“, súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že tieto komunikáty boli v rozhodnutí rozpísané a podrobne identifikované v odôvodnení rozhodnutia. Ich neuvedením vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia sa už súd zaoberal vyššie. Súd nemal dôvod žalovanému neveriť, že pracovný materiál vypracovaný kanceláriou žalovaného pod názvom Návrh pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov nebol podkladom rozhodnutia. Tento materiál nebol súčasťou administratívneho spisu a mohol byť len akousi pomôckou žalovaného sumarizujúcou výklad relevantných ustanovení zákona týkajúcich sa sponzoringu a reklamy. Na pozadí vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorými sa krajský súd v záujme zjednotenia aplikačnej praxe cíti viazaný, je potrebné konštatovať, že výrok žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný pre nedostatočné vymedzenie skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť, čo malo za následok nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. Preto bolo potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatený súdny poplatok 66,- € a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, §16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov: - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (08/2011) v sume 127,17 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 € - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (22.08.2011) v sume 127,17 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 € - Účasť na pojednávaní (28.11.2012) v sume 127,17 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €. Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu (403,96 €) zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Súd nepriznal žalobcovi DPH zo zaplateného súdneho poplatku, keďže takéto zvýšenie mu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. nepatrí. Tiež právnemu zástupcovi žalobcu súd nepriznal vyčíslenú náhradu za zastupovanie v konaní pred správnym orgánom v sume 643,75 €, keďže sa úkony právnej služby netýkali súdneho konania a o takejto náhrade súdu v súlade s § 250k O.s.p. súdu rozhodovať neprináleží. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 550,75 €, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcom na účet právneho zástupcu žalobcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.