Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/187/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201859 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201859.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Tepláreň, a.s. Považská Bystrica, IČO: 36 300 683, Robotnícka ul., Považská Bystrica, zastúpená: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia SR, Nám. Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 54255/2011 zo dňa 20.09.2011, v pomere hlasov 2:1, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 54255/2011 zo dňa 20.09.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 443,65 € na účet právneho zástupcu žalobcu PRK Partners, s.r.o., IČO: 35 978 643, Hurbanovo nám. 3, Bratislava a vo výške 240,22 € na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 25.11.2011 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 54255/2011 zo dňa 20.09.2011, žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okolnosti prípadu: Predmet činnosti žalobcu je zameraný najmä na výrobu a predaj tepelnej a elektrickej energie, pričom pôsobí v Považskej Bystrici, kde vyrába teplo pre približne 9 tisíc bytových jednotiek, čo predstavuje 85 % trhu v meste Považská Bystrica. Z dôvodu zabezpečenia ekologickejšej a efektívnejšej produkcie tepelnej energie v roku 2008 sa žalobca rozhodol vybudovať nový paroplynový cyklus (PPC). Výstavba PPC bola povolená integrovaným povolením č. 7523-28624/2009/Rek/770660204 (zahŕňalo aj stavebné povolenie), ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.09.2009. V súvislosti s vybudovaním PPC vydal Obvodný úrad životného prostredia v Považskej Bystrici dňa 08.06.2011 žalobcovi povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov č. 306/002/2011. Získaním tohto povolenia žalobca nadobudol v súlade s § 2 písm. k/ zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon) postavenie nového účastníka schémy obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov. Podľa § 13 ods. 1 zákona vznikla žalobcovi povinnosť do 30.04. odovzdať také množstvo kvót, ktoré zodpovedá celkovým emisiám z predmetnej prevádzky PPC počas predchádzajúceho roka. Žalovaný mal pre tieto účely žalobcovi ako novému účastníkovi prideliť emisné kvóty na vypúšťanie skleníkových plynov z rezervy kvót vytvorenej v zmysle § 8 ods. 2 zákona do 60-ich dní odo dňa doručenia kópie povolenia. Žalobca dňa 08.09.2011 zaslal žalovanému žiadosť o vydanie rozhodnutia o pridelení kvót z rezervy. Ako odpoveď na túto žiadosť žalovaný dňa 26.09.2011 doručil žalobcovi vo forme listu rozhodnutie č. 54255/2011. V tomto liste žalovaný uviedol, že žalovaný je zaradený do poradovníka ako štvrtý v poradí, pričom vzhľadom na množstvo žiadaných kvót prvých troch nových účastníkov, ktoré významne prevyšuje disponibilné aktuálne množstvo v rezerve, nie je možné žalobcovi bezodplatne prideliť kvóty z rezervy. Námietky žalobcu: Nepridelenie kvót na základe protizákonného rozhodnutia pre žalobcu znamená na rozdiel od účastníkov, ktorým kvóty boli pridelené zadarmo, nutnosť vynaložiť značné finančné prostriedky na zakúpenie potrebného množstva kvót za účelom splnenia povinnosti žalobcu odovzdať kvóty za PPC do 30.04.2012. Nutnosť zakúpenia potrebného množstva kvót bude mať pre podnikanie žalobcu z ekonomického hľadiska závažné negatívne účinky a povedie k platobnej neschopnosti, úpadku žalobcu. Žalovaný pri vydávaní rozhodnutia vychádzal v zmysle § 8 ods. 1 zákona z Národného plánu prideľovania kvót pre skleníkové plyny na obchodovateľné obdobie končiace 31.12.2012 (ďalej len národný alokačný plán). V zmysle národného alokačného plánu bola podľa verejne prístupných informácii pre nových účastníkov vytvorená rezerva len vo výške 604.526 kvót, čo predstavuje len 0,37 % z celkového alokovateľného množstva kvót predeleného Slovenskej republike. Podľa žalobcu protizákonné rozhodnutie a postup, ktorý viedol k jeho vydaniu, je z viacerých dôvodov v rozpore s právnym poriadkom SR a právom Európskej únie. Protizákonné rozhodnutie priamo diskriminuje žalobcu voči ostatným podnikateľom a zasahuje do jeho práva podnikať garantovaného článkom 12 a 35 Ústavy SR a Chartou základných práv Európskej únie, je v rozpore s princípmi právneho štátu a zasahuje do legitímnych očakávaní žalobcu vytvorených na základe princípov zákona a smernice č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve (ďalej len smernica). Je taktiež v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže podľa § 39 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, garantovanými článkom 55 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný uviedol, že podklad rozhodnutia (národný alokačný plán), o ktorý sa rozhodnutie opiera, je nezákonný pre rozpor s právnym poriadkom SR a právom EÚ. Národný alokačný plán je v rozpore s § 8 ods. 1 a 2 zákona a s bodmi 1, 5, 6, 8 a 9 prílohy č. 3 k zákonu - kritériá pre národné plány prideľovania kvót skleníkových plynov, § 2 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, článkom 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článkom 11 ods. 3 smernice a kritériami č. 1, 5, 6, 8 a 9 prílohy III k smernici - kritéria pre národné alokačné plány uvedené v článku 9, 22 a 30 v znení účinnom k relevantnému obdobiu a článkom 12, 35 a 55 ústavy. Podľa žalobcu žalovaný protizákonným rozhodnutím ukrátil žalobcu na jeho právach spočívajúcich najmä v jeho práve podnikať, nebyť diskriminovaný, nebyť znevýhodnený voči ostatným podnikateľom alebo inak obmedzený v hospodárskej súťaži. Preskúmateľnosť rozhodnutia: Žalobou napadnuté rozhodnutie č.: 54255/2011 zo dňa 20.09.2011, aj keď je vydané vo forme listu, nie je formálne označené ako rozhodnutie a nemá všetky náležitosti vo všeobecnosti vyžadované zákonom č. 71/1967 Zb. , je podľa žalobcu súdom preskúmateľným rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Preskúmaniu objektívne spoznateľným spôsobom vydaného rozhodnutia nebráni, ak správny orgán použil formu, ktorá neobsahuje všetky predpísané náležitosti správneho rozhodnutia, prípadne použije formu obyčajného listu, prípisu alebo obdobného spôsobu informovania o správnom rozhodnutí (napr. rozsudok NS SR 4 Sžso 56/2007 zo dňa 17. 12.2008, alebo rozsudok NS SR 6 Sžo 167/2007 zo dňa 24.09.2008). V správnom súdnictve je prípustné preskúmať rozhodnutie, ktoré bolo objektívne poznateľným spôsobom vydané, doručené alebo iným obdobným spôsobom sprístupnené právnickej osobe alebo fyzickej osobe (rozsudok NS SR 3 Sžo 56/2009 zo dňa 09.09.2010). Rozhodnutie žalovaného autoritatívne zasahuje do práv žalobcu a jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti sú ním priamo dotknuté. Rozhodnutie v rozpore so zákonom upiera žalobcovi právo podľa § 9 ods. 3 zákona v súvislosti s § 8 ods. 2 zákona na pridelenie kvót z rezervy a tiež iné ústavne zaručené práva, napr. nebyť znevýhodnený pri podnikateľskej činnosti voči ostatným súťažiteľom a fakticky mu jeho vydaním vzniká povinnosť kvóty na účely ich odovzdania v súvislosti s § 13 ods. 1 písm. b/ zákona zakúpiť z vlastných prostriedkov. Žalovaný žalobcovi rozhodnutie doručil dňa 26.09.2011. Na konanie podľa § 9 zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie, proti ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok, nadobudlo právoplatnosť v deň jeho doručenia žalobcovi. Protizákonné rozhodnutie tak môže byť podľa žalobcu preskúmavané v správnom súdnictve (§ 247 ods. 3 O.s.p.). Národný alokačný plán: Výška rezervy bola stanovená v národnom alokačnom pláne, ktorý slúžil ako podklad pre preskúmavané rozhodnutie. Žalobca žiadal preskúmať národný alokačný plán ako predbežnú otázku pre posúdenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Nezákonnosť podkladového rozhodnutia môže mať taký charakter, ktorý bude viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, aj keby finálne rozhodnutie bolo zákonné (J. Mazák a kolektív komentár k O.s.p.). V zmysle § 245 ods. 1 O.s.p. môže súd v správnom súdnictve posúdiť zákonnosť prv urobeného rozhodnutia iba vtedy, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné, pri splnení kumulatívne danej zákonnej podmienky, že na jeho preskúmanie nie je zákonom určený osobitný postup (rozsudok NS SR 1 Sžso 14/2010 zo dňa 25.01.2011, rozsudok NS SR 5 Sžo 58/2010 zo dňa 22.06.2010). Národný alokačný plán po zverejnení na webovej stránke žalovaného sa stáva platným. Platný plán je pre ministerstvo a účastníkov schémy obchodovania záväzný (§ 8 ods. 8 zákona). Národný alokačný plán záväzne stanovuje výšku rezervy a tiež alokáciu kvót pre jednotlivých účastníkov schémy obchodovania v Slovenskej republike. Národný alokačný plán nemá charakter rozhodnutia vydaného v správnom konaní a slúži iba ako podklad pre žalovaného, týkajúci sa rozhodnutí o pridelení kvót pre nových účastníkov z rezervy. Pri jeho vypracovávaní subjekty, akým je žalobca, nemajú postavenie účastníkov konania, nemajú možnosť proti nemu podať opravný prostriedok, národný alokačný plán sa účastníkom schémy obchodovania ani nedoručuje. Na preskúmanie národného alokačného plánu nie je v zákone ani v ďalších iných právnych predpisoch určený žiadny osobitný postup, a teda národný alokačný plán je v tomto konaní pred súdom preskúmateľný. Účelom a cieľom zavedenia schémy obchodovania je znižovanie emisií skleníkových plynov prostredníctvom efektívneho európskeho trhu s emisnými kvótami skleníkových plynov a čo najmenšie zníženie hospodárskeho rozvoja zamestnanosti (bod 5 preambuly smernice). Ustanovenie článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európske únie tým nemajú byť dotknuté (bod 23 preambuly smernice). Schéma obchodovania rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv EÚ. Zákon je právnou normou založenou na implementácii smernice do slovenského právneho poriadku, ktorej bezprostredným verejno-právnym zmyslom je vytvoriť právne podmienky podnikania pre podporu využívania obnoviteľných zdrojov. Podľa zákona a jeho ustanovenia § 8 žalovaný pri spracovaní národného alokačného plánu má prihliadať aj na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom schémy obchodovania a na ten účel vytvorí rezervu kvót. Ide o transpozíciu článku 11 ods. 3 smernice do slovenského právneho poriadku, podľa ktorého „pri rozhodovaní o pridelení (pri zostavovaní národného alokačného plánu) členské štáty prihliadajú na potrebu poskytovať prístup ku kvótam novým účastníkom“. Na základe národného alokačného plánu bola vytvorená rezerva vo výške 604.526 kvót, čo predstavuje 0,37 % z celkovej výšky 162.712.220 pridelených kvót. Z národného alokačného plánu ani z iného dokumentu nie je jasné, na základe akých podkladov a akým spôsobom žalovaný pri tvorbe rezervy postupoval. Žalobca pre porovnanie predložil tabuľku, v ktorej je uvedené, ako v ostatných členských krajinách Európskej únie, ktorým zo smernice plynú vo vzťahu k systému obchodovania rovnaké záväzky, bola vytvorená rezerva kvót. Z tabuľky vyplýva, že veľkosť rezervy kvót SR bola v rámci regiónu takmer najnižšia. Pre porovnanie prvé tri krajiny: Litva 38,56 %, Švédsko 29,52 %, Lotyšsko 23,56 %. Štáty susediace so SR: Maďarsko 10,11 %, Poľsko 2,3 %, Česko 1,48 %, Rakúsko 1 %. Rezervu menšiu ako SR si určilo Luxembursko vo výške 0,003 % a Malta 0 %. Žalobca poukázal na to, že z porovnania je možné vidieť, že žalovaný pri zostavení národného alokačného plánu nepochybne neprihliadol na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom, a tým postupoval v rozpore s hmotno-právnymi a procesno-právnymi normami obsiahnutými v zákone, smernici a súvisiacich právnych predpisov. To znamená, že národný alokačný plán je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona a článkom 11 ods. 3 smernice. Nevytvorením dostatočnej rezervy pre nové ekologickejšie prevádzky postupoval žalovaný aj proti účelu stanovenému smernicou. Nevytvorenie dostatočnej rezervy potom viedlo k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, keďže žalovaný nemohol prideliť žalobcovi kvóty z nedostatočne vytvorenej rezervy. Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa § 8 ods. 1 zákona národný alokačný plán musí byť založený na objektívnych a transparentných kritériách a musí zohľadňovať kritéria uvedené v prílohe k zákonu. Postup žalovaného pri tvorbe rezervy a prideľovaní kvót z rezervy nie je upravený v národnom alokačnom pláne, v zákone, alebo inom dokumente a preto ho za žiadnych okolnosti nemožno považovať v časti týkajúcej sa vytvorenia rezervy a postupu žalovaného pri prideľovaní kvót z rezervy za spĺňajúci kritérium transparentnosti. V súlade s § 20 ods. 1 zákona žalovaný na svojej internetovej stránke sprístupňuje potvrdenia o pridelení kvót účastníkom schémy obchodovania. Túto svoju povinnosť si žalovaný nesplnil, údaje na svojej internetovej stránke nesprístupnil, čo taktiež vedie ku netransparentnosti národného alokačného plánu, prideľovania kvót z rezervy, ako aj nezákonnosti postupu žalovaného. Žalobca zvýraznil, že dátum nadobudnutia právoplatnosti povolenia, ktoré je rozhodujúcim kritériom pre pridelenie kvót z rezervy, nepredstavuje objektívne kritérium, ktoré by malo byť rozhodujúce pre priznanie výhody vo forme pridelenia kvót a žalobcu uvádza do nevýhody oproti ostatným účastníkom schémy obchodovania, resp. novým účastníkom, ktorým kvóty z rezervy pridelené boli. Vzhľadom na situáciu, toto kritérium pre pridelenie kvót bolo pre žalobcu nesplniteľné. Z týchto dôvodov je národný alokačný plán v rozpore s § 8 ods. 1 zákona a článkom 11 ods. 3 smernice. Ďalej žalobca uviedol, že podľa bodu 5 prílohy k zákonu plán nesmie rozlišovať medzi spoločnosťami alebo odvetviami tak, aby neoprávnene zvýhodňoval určité podniky, alebo činnosti v súlade s medzinárodnou zmluvou (najmä článok 107 a 108 zmluvy o fungovaní EÚ). Národný alokačný plán však rozlišuje medzi jednotlivými účastníkmi schémy obchodovania tým, že niektorým účastníkom schémy obchodovania boli pridelené kvóty zadarmo, niektorým dokonca boli pridelené kvóty vo výške značne prevyšujúcej reálnu potrebu a tým pádom mali možnosť predajom prebytočný kvót realizovať významný zisk. Na druhej strane niektorí noví účastníci, ako napr. aj žalobca, nielenže nerealizujú zisk z predaja nadalokovaných kvót, ale sú nútení kvóty zakúpiť na účely splnenia ich povinnosti odovzdať v súlade s § 13 ods. 1 písm. b/ zákona vyžadované množstvo kvót (zdroj Inštitút finančnej politiky, Ministerstvo financií - príloha č. 7 k žalobe). Nesúlad návrhu národného alokačného plánu s kritériom č. 5 prílohy k smernici vyslovila tiež Európska komisia vo svojom rozhodnutí z 29.11.2006, ktoré sa týka národného alokačného plánu prideľovania emisných kvót emisných plynov, oznámené Slovenskou republikou v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a rady 2003/87 ES, keď uviedla, že: „nasledovné aspekty národného alokačného plánu Slovenska na obdobie prvých piatich rokov uvedené v článku 11 ods. 2 smernice sú nekompatibilné v uvedenom poradí s: ... ods. 2, kritérium 5 prílohy III k smernici, navrhovaná alokácia do tej miery, že prevyšuje úroveň zodpovedajúcu výrobným obmedzeniam vyplývajúcim z prílohy XIV k aktu o pristúpení; ...“. Rozlišovaním medzi jednotlivými účastníkmi schémy obchodovania, a teda fakticky vytvorením dvoch skupín účastníkov schémy obchodovania, bez ospravedlniteľných objektívnych kritérií spôsobuje, že národný alokačný plán je v rozpore s článkom 12 ústavy a článkom 35 ústavy, nakoľko diskriminuje žalobcu v jeho ústavne zaručenom práve na podnikanie. Podľa žalobcu pri zostavovaní národného alokačného plánu žalovaný porušil aj zásadu legality, ktorá vyplýva z článku 2 ods. 2 ústavy. Toto ustanovenie treba považovať za základný kompetenčný rámec činností štátnych orgánov. Kľúčovou skutočnosťou tu je, aby bolo v zákone ustanovené, ako môžu štátne orgány konať. Preto pokiaľ zákon umožňuje väčšiu či menšiu mieru uváženia v konaní štátneho orgánu, má štátny orgán pri rešpektovaní ostatných relevantných ustanovení Ústavy SR možnosť úvahy používať bez toho, aby tým bol porušený článok 2 ods. 2 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR PLÚS1/04 zo dňa 24.02.2005). Ani nadradené postavenie žalovaného voči žalobcovi nezakladá pre žalovaného oprávnenie rozhodovať o jeho právach svojvoľne, bez objektívnych a racionálnych kritérií. Žalovaný tak nepostupoval v súlade so zásadou legality, ak pri zostavovaní národného alokačného plánu neprihliadol na ústavou zaručené právo žalobcu a iných nových účastníkov, ktorým neboli pridelené kvóty z rezervy, nebyť znevýhodnený v podnikateľskej činnosti voči iným účastníkom schémy obchodovania vyplývajúce zo zásady rovnosti. Z uvedených dôvodov je národný alokačný plán v rozpore s bodom č. 5 prílohy k zákonu, kritériom č. 5 prílohy k smernici a taktiež s článkom 2, 12 v spojení s článkom 35 Ústavy SR. Ďalej žalobca uviedol, že v súlade s bodom č. 1 prílohy k zákonu, celkové množstvo kvót, ktoré sa majú prideliť na príslušné obdobie, musí byť v súlade so záväzkom Slovenskej republiky obmedzovať svoje emisie podľa osobitného predpisu Kjótskeho protokolu pri zohľadnení na jednej strane podielu celkových emisií, ktoré tieto kvóty predstavujú, v porovnaní s emisiami zo zdrojov, ktoré nepokrýva táto smernica a na druhej strane pri zohľadnení národnej energetickej politiky. Celkové množstvo kvót by malo byť v súlade s národným programom zmeny klímy. Celkové množstvo kvót by nemalo byť vyššie ako množstvo pravdepodobne potrebné na prísne uplatňovanie kritérií podľa tejto prílohy. Pred rokom 2008 bude množstvo kvót v súlade s trendom emisií smerujúcich k prekročeniu cieľa každého členského štátu podľa osobitného predpisu. Počas rokov 2008 - 2009 bolo pridelených 19.180.919 kvót v nadlokáciách (príloha č. 7). Táto skutočnosť v značnej miere prispela k nevytvoreniu dostatočnej rezervy pre nových účastníkov a teda aj k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia založenom na národnom alokačnom pláne, ako na podkladovom rozhodnutí v zmysle § 245 ods. 1 O.s.p. Pridelenie nadalokácií v uvedenom množstve je v rozpore s bodom č. 1 prílohy k zákonu a kritériom č. 1 prílohy k smernici. V súlade s bodom č. 6 prílohy k zákonu, plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa môžu noví účastníci začať podieľať na schéme obchodovania s emisiami. Národný alokačný plán však neobsahuje informácie o spôsobe, akým sa môžu noví účastníci začať podieľať na schéme obchodovania. Uvedená požiadavka bola Slovenskej republike vytýkaná tiež v rozhodnutí komisie, v ktorom komisia uviedla, že „podľa kritéria 6 prílohy III k smernici plán obsahuje informácie o spôsobe, akým sa noví účastníci budú môcť začať zúčastňovať na systéme spoločenstva. Komisia si všimla, že v pláne sa nevysvetľuje navrhovaná metodológia prideľovania kvót novým účastníkom a kritéria oprávnenosti na prístup ku kvótam sa ešte musia presnejšie určiť. Toto nie je v súlade s kritériom č. 6, pretože obsiahnutá informácia je nedostatočná na to, aby sa dalo posúdiť, či ostatné kritéria uvedené v prílohe III k smernici a jej článok 10 sú splnené.“ Komisia tiež v záverečnej časti svojho rozhodnutia uviedla, že „nasledovné aspekty národného alokačného plánu Slovenska na obdobie prvých piatich rokov uvedených v článku 11 ods. 2 smernice sú nekompatibilné s kritériom 6 prílohy III k smernici: informácie o spôsobe, akým sa noví účastníci budú môcť začať zúčastňovať na systéme spoločenstva (schéme obchodovania).“ Podľa článku 8 prílohy k zákonu, plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa budú zohľadňovať čisté technológie, vrátane energeticky efektívnych technológií. Národný alokačný plán neobsahuje informáciu o spôsobe, akým sa budú zohľadňovať čisté technológie, vrátane energeticky efektívnych technológií, pod ktorú spadá tiež PPC, čo prispieva k ukráteniu na žalobcových právach. Podľa bodu č. 9 prílohy k zákonu, plán musí obsahovať ustanovenia na pripomienkovanie verejnosťou a musí obsahovať informáciu o mechanizmoch, ktoré zabezpečia, aby sa tieto pripomienky vhodným spôsobom zohľadňovali pred prijatím rozhodnutia o pridelení kvót (národný alokačný plán). Národný alokačný plán neobsahuje ustanovenia na pripomienkovanie verejnosťou a ani informácie o mechanizmoch, ktoré zabezpečia, aby sa tieto pripomienky vhodným spôsobom zohľadňovali pred prijatím národného alokačného plánu. Žalovaný na uvedené pripomienky komisie nijakým spôsobom nereagoval a nezohľadnil ich pri vytváraní národného alokačného plánu. Na základe uvedených skutočností je podľa žalobcu národný alokačný plán v rozpore s bodmi č. 6, 8 a 9 prílohy k zákonu, resp. s kritériami č. 6, 8 a 9 prílohy k smernici. Rozpor národného alokačného plánu so zákonom o štátnej pomoci a zmluvy o fungovaní EÚ: Nadalokácie pridelené na základe národného alokačného plánu spadajú pod definíciu štátnej pomoci, vymedzenej v § 2 ods. 1 zákona o štátnej pomoci a článku 107 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej pomoci, zakazuje sa poskytovanie štátnej pomoci, ktorá narušuje, alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého tovaru alebo poskytovanie služieb, ak poskytnutie štátnej pomoci nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi spoločenstva (EÚ). Podľa článku 107 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, ak nie je zmluvami (zmluva o EÚ a zmluva o fungovaní EÚ) ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušenie hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Keďže žalovaný v postavení štátneho orgánu zastupujúceho SR má plnú moc nad disponovaním s kvótami, pridelené nadalokované kvóty (ekvivalent nehmotného statku, ktorého hodnota je určovaná trhom), predstavujú pomoc poskytnutú zo štátnych prostriedkov. V prípade, ak by nedošlo k nadalokáciám, žalovaný by mohol prebytočné kvóty v súlade s § 9 ods. 4 a 9, resp. § 17 ods. 1 písm. f/ zákona predať, pričom peňažné prostriedky získané z predaja kvót sú ziskom environmentálneho fondu podľa zákona č. 587/2004 Z.z. o environmentálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Environmentálny fond má v zmysle § 1 ods. 1 citovaného zákona postavenie štátneho fondu, je teda viazaný na štátny rozpočet a nadalokácia kvót má reálny dopad na štátny rozpočet. Z uvedených dôvodov teda nadalokácia predstavuje pomoc poskytnutú zo štátnych prostriedkov. Takto poskytnutá štátna pomoc priamo vplýva na obchod medzi členskými štátmi a narušuje hospodársku súťaž tým, že zvýhodňuje účastníkov schémy obchodovania, ktorým boli pridelené nadalokácie na Slovensku voči potencionálnym konkurentom zo zahraničia, ako aj voči žalobcovi, ktorému z dôvodu nedostatočne vytvorenej rezervy kvóty pridelené neboli. Účastníci schémy obchodovania, ktorým boli pridelené nadalokácie, sú v súťaži voči podnikateľom z iných členských štátov Európskej únie ako aj oproti žalobcovi zjavne zvýhodnení, čím národný alokačný plán žalobcu priamo ukracuje na jeho právach. Tento záver potvrdzuje aj konštatovanie komisie uvedené v jej rozhodnutí: „Keďže všetky alokácie musia byť od začiatku druhého obdobia obchodovania pokryté pridelenými množstevnými jednotkami obchodovateľnými medzi zmluvnými stranami, každá alokácia priamo znižuje množstvo pridelených množstevných jednotiek, ktoré členský štát môže predať ostatným zmluvným stranám, alebo zvyšuje potrebu takéto pridelenie množstevnej jednotky kúpiť. V tomto štádiu sa preto komisia domnieva, že plán by prípadne mohol znamenať štátnu pomoc v súlade s článkom 87 ods. 1 zmluvy. Na základe informácií poskytnutých Slovenskom, komisia v tomto štádiu nedokáže s určitosťou posúdiť, či akákoľvek potenciálna pomoc udelená v rámci národného alokačného plánu je v súlade so smernicou a či je nevyhnutná na dosiahnutie celkového environmentálneho cieľa smernice. Nesúlad s kritériami č. 1, 2 a 3 podstatne ohrozuje celý environmentálny cieľ systému obchodovania s emisiami. Komisia sa nazdáva, že v takomto prípade environmentálny prospech akejkoľvek pomoci zahrnutej v kvótach nemusí byť dostatočný, aby vyvážil uvedené narušenie hospodárskej súťaže. Komisia si najmä všimla, že pri alokácií prekračujúcej plánované emisie sa od príjemcov nevyžaduje, aby za podporu, ktorú dostanú, poskytli nejakú environmentálnu protihodnotu. Komisia preto v tomto štádiu nemôže vylúčiť, že akákoľvek poskytnutá pomoc, ak by sa posudzovala na základe článku 87 ods. 88 zmluvy, by nebola v súlade so spoločným trhom.“ Komisia tiež uviedla, že „podľa kritéria 5 prílohy III k smernici komisia tiež preskúmala metodológiu, ktorou Slovensko zamýšľa prideľovať kvóty na úrovni zariadení. Navrhnutá metodológia pre zariadenia skupiny A sa opiera o odhady budúcich premenných špecifických pre zariadenia, najmä o objemy výroby v budúcnosti, ktoré sa ťažko overujú objektívnym spôsobom. Slovensko okrem toho preukázalo, že informácie poskytnuté zariadeniami overili nezávislí odborníci. Preto z dôvodu nedostatočných záruk môže navrhnutá metodológia prideľovania viesť k neželaným a diskriminačným zvýhodneniam v prospech určitých sektorov a zariadení. Z tohto dôvodu komisia v danej fáze a na základe v súčasnosti prístupných informácií nemôže vylúčiť, že štátna pomoc zahrnutá v alokáciách čiastočne nemusí byť v súlade so spoločným trhom, ak by sa hodnotila na základe článku 87 a 88 zmluvy.“ Komisia sa k nadalokáciám vyjadrila tiež usmernením spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (2008/C 82/01), v článku 55 ktorého vyslovila, že „v snahe obmedziť narušenie hospodárskej súťaže sa nedá odôvodniť žiadne prideľovanie nadmerných kvót a musia sa prijať pravidlá, aby sa dalo vyhnúť zbytočným prekážkam vstupu na trh.“ V zmysle vyššie uvedeného nadalokácie pridelené na základe národného alokačného plánu predstavujú štátnu pomoc narúšajúcu hospodársku súťaž, ktorej poskytnutie je rozpore so zákonom o štátnej pomoci, ako aj s článkom 107 zmluvy o fungovaní EÚ. Rozpor preskúmavaného rozhodnutia s právom na podnikanie a princípom rovnosti pred zákonom: Žalobca tvrdil, že rozhodnutie napadnuté v žalobe v rozpore s článkom 12 ústavy žalobcu diskriminuje voči ostatným novým účastníkom v jeho práve na podnikanie, tak ako je garantované článkom 35 Ústavy SR. Keďže žalovaný pri vydávaní rozhodnutia vykonával právo európskej únie, porušil tiež svoje záväzky plynúce z článku 16, 20 a 21 charty. V dôsledku nepridelenia kvót z rezervy bolo zasiahnuté do práva žalovaného na podnikanie tým, že je výrazne znevýhodnený proti ostatným účastníkom schémy obchodovania, ktorým boli kvóty pridelené bezplatne. Kým účastníci, ktorým boli bezplatne pridelené kvóty, resp. noví účastníci, ktorým boli bezplatne pridelené kvóty z rezervy, získali zadarmo výrazné finančné výhody (nemusia zaplatiť za pridelené emisné kvóty, naopak môžu dosiahnuť zisky ich predajom v prípade nadlokácie), žalobca musí vynaložiť značné finančné prostriedky na zakúpenie kvót. To vedie k jeho výraznému znevýhodneniu v podnikaní a tým aj k ukráteniu jeho práv, ktoré bude mať na žalobcovo podnikanie až likvidačné následky. Ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy SR je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety článku 12 ods. 1 Ústavy SR, pretože prostredníctvom neho sa prirodzeno-právne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto ustanovenie Ústavy SR zabezpečuje generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Článok 12 ods. 1 prvú vetu Ústavy SR nemožno interpretovať a uplatniť izolovane, t.j. minimálne bez spojenia s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR, ktoré je jeho všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz diskriminácie (uznesenie Ústavného súdu SR PL.ÚS16/08 zo dňa 07.05.2008). Vzhľadom na skutočnosť, že Ústava SR obsahuje absolútny zákaz diskriminácie, všetky orgány vykonávajúce štátnu moc sú povinné vykladať právne predpisy spôsobom, ktorý sa neprieči ústave. Zákaz diskriminácie platí priamo a orgán verejnej moci nemôže pri uplatňovaní zákonov vykonávať zákony v rozpore s ústavou, a to ani s poukazom na presné znenie právneho predpisu, ktorý sa tomuto zákazu prieči (rozsudok NS SR 1Fdo 20/2005 zo dňa 30.05.2006). Štát v zastúpení štátnym orgánom sa môže rozhodnúť, že jednej skupine poskytne menej výhod ako inej, nesmie však postupovať ľubovoľne a z jeho rozhodnutia musí byť jasné, že tak koná vo verejnom záujme (nález ústavného súdu ČR PL.ÚS 2/02 zo dňa 09.03.2004). Dátum nadobudnutia právoplatnosti ako kritérium pre posudzovanie oprávnenosti pridelenia kvót z rezervy uviedlo žalobcu do nevýhody oproti ostatným novým účastníkom. Keďže rezerva je vytvorená najmä z dôvodu prihliadnutia na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom, tak ako to predpokladá § 8 ods. 2 zákona, toto kritérium na základe ktorého sú kvóty prideľované, nesleduje oprávnený cieľ, resp. verejný záujem a prostriedky na jeho dosiahnutie nie sú primerané a ani nevyhnutné. Žalovaný bol z uvedeného dôvodu ukrátený na svojich právach, tak ako sú zaručené v článku 12 s článkom 35 ústavy a článkom 20, 21 v spojení s článkom 16 charty. Rozpor preskúmavaného rozhodnutia s princípmi právneho štátu: Žalobou napadnuté rozhodnutie zasahuje do dôvery žalobcu v zákon a záruky ním vytvorené. Toto rozhodnutie porušuje legitímne očakávania žalobcu, na základe ktorých sa v súvislosti s plánovanou investíciou do ekologizácie prevádzky oprávnene domnieval, že mu ako novému účastníkovi budú pridelené kvóty z rezervy. Ako uviedol Najvyšší súd SR: Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, z dôvodu ktorého je potrebné, aby aj rozhodovanie správnych orgánov odrážalo princípy dobrej správy, ktoré sú vyjadrené v odporúčaniach Rady Európy a na tieto princípy odkazuje aj európska judikatúra. Uplatnenie princípov dobrej správy v praxi okrem iného znamená, že pri rozhodovaní správny orgán musí vychádzať z princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania, ako aj z princípu proporcionality (uznesenie NS SR 6 Sžo 187/2010 zo dňa 21.04.2010). Legitímne očakávanie žalobcu na pridelenie kvót z rezervy sú založené príslušnými ustanoveniami zákona a smernice. Podľa § 8 ods. 2 zákona ministerstvo pri spracúvaní plánu prihliada aj na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom schémy obchodovania a na ten účel vytvorí rezervu kvót. Podobne podľa článku 11 ods. 3 smernice má Slovenska republika pri prideľovaní kvót účastníkom schémy obchodovania prihliadať na potrebu poskytovať prístup ku kvótam novým účastníkom. Počas komunikácie so žalovaným v súvislosti s integrovaným povolením vzťahujúcim sa k PPC nebolo žalobcovi ani naznačené, že mu nebudú pridelené kvóty z rezervy. Ustanovením princípov na vytvorenie rezervy a prideľovanie kvót novým účastníkom schémy v smernici a zákone žalobca nadobudol legitímne očakávania na pridelenie kvót, na základe ktorých plánoval svoju ekonomickú politiku, investície do technológií, ako aj cenovú politiku vo vzťahu k zákazníkom. Účelom tohto právneho princípu je ochrana osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Žalobca na stavbu PPC vynaložil investície v značnej výške, pričom pri schvaľovaní týchto investícií očakával a zahrnul do hodnotenia ich efektívnosti a návratnosti aj pridelenie kvót z rezervy. Náklady na obstaranie kvót neboli vzhľadom na legitímne očakávania zahrnuté do rozpočtu žalobcu na roky 2011 a 2012. Vydaním protizákonného rozhodnutia boli tieto legitímne očakávania žalobcu porušené, čím došlo k ukráteniu na jeho právach. Podľa Najvyššieho súdu SR inštitút legitímnych očakávaní úzko súvisí s princípom právnej istoty a spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (rozsudok NS SR 8 Sžp 1/2011 zo dňa 03.12.2011). Stav, kedy jednotlivec môže dôverovať v akty štátu a v ich vecnú správnosť, je základným predpokladom fungovania materiálneho právneho štátu (nález Ústavného súdu ČR I ÚS 544/2006 zo dňa 03.12.2007). Podľa Ústavného súdu SR rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb do právnických osôb k orgánom verejnej moci (uznesenie Ústavného súdu SR IV.US 92/09 zo dňa 19.11.2008). Žalobca sa na základe príslušných ustanovení zákona a smernice oprávnene spoliehal na vydanie rozhodnutia, ktoré bude v súlade s platným právnym poriadkom. Žalovaný vydaním nezákonného rozhodnutia nenaplnil legitímne očakávanú predstavu žalobcu o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj princíp právnej istoty (rozsudok NS SR 8 Sžp 1/2011 zo dňa 18.08.2011). S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Žalobca oprávnene očakával, že mu v zmysle zákona a smernice budú pridelené kvóty zadarmo. Tým, že žalovaný nevytvoril dostatočnú rezervu, účastníkom schémy obchodovania pridelil nadalokácie, ako aj tým, že novým účastníkom, ktorých povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov nadobudlo právoplatnosť skôr, pridelil kvóty v plnom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k vyčerpaniu kvót z rezervy a neskôr žalobcovi nepridelil žiadne kvóty z rezervy bez akýchkoľvek iných objektívnych dôvodov, žalovaný nepostupoval v obdobných veciach rovnako, čím tiež nerešpektoval legitímne očakávania žalobcu na pridelenie kvót z rezervy a porušil princíp právnej istoty ako imanentnú súčasť materiálneho právneho štátu. Rozpor s pravidlami hospodárskej súťaže: Podľa článku 55 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž, pričom podrobnosti ustanovuje zákon. V súlade s § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňovať určitého podnikateľa, alebo iným spôsobom obmedzovať súťaž. Možno dôjsť jednoznačne k záveru, že postupom žalovaného pri zostavovaní národného alokačného plánu a rezervy, vydaním národného alokačného plánu a predmetného nezákonného rozhodnutia došlo k zvýhodneniu niektorých podnikateľov, a teda k narušeniu hospodárskej súťaže. Účastníci schémy obchodovania, ktorým boli pridelené kvóty zadarmo, či už z rezervy alebo na začiatku obchodovateľného obdobia, majú značnú úľavu na nákladoch pri podnikaní a nemusia vynakladať prostriedky na nákup kvót. Žalobca je nútený vynaložiť vysoké prostriedky na zakúpenie kvót len preto, že uviedol PPC do prevádzky neskôr. Kvóty pridelené ako nadalokácie určitým účastníkom schémy obchodovania, ako aj kvóty pridelené z rezervy niektorým účastníkom schémy obchodovania, možno považovať za zjavnú podporu zvýhodňujúcu určitých účastníkov schémy obchodovania v postavení podnikateľov. Uvedená skutočnosť vedie k jednoznačnému znevýhodneniu žalobcu v hospodárskej súťaži oproti iným subjektom, dokonca až k jeho možnému vytlačeniu z trhu. Z uvedených dôvodov je postup žalovaného pri zostavovaní národného alokačného plánu, a teda aj rezervy, národný alokačný plán a napadnuté rozhodnutie v rozpore s článkom 55 ods. 2 ústavy a § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a žalobca bol ukrátený na svojich právach na ochranu hospodárskej súťaže podľa § 1 citovaného zákona. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne dňa 01.02.2012. V prvom rade oponoval, že z posúdených nárokov uplatnených žalobcom postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je možné, nakoľko napadnuté oznámenie žalovaného nemá povahu rozhodnutia správneho orgánu a týmto napadnutým oznámením neboli, resp. ani nemohli byť dotknuté konkrétne subjektívne práva žalobcu. Na vysvetlenie svojho postoja žalovaný uviedol, že listom č. 1279/2010 Tep zo dňa 12.11. 2010, doručeným žalovanému dňa 22.11.2010, sa žalobca domáhal zvýšenia emisnej kvóty z dôvodu pustenia PPC do prevádzky. Spolu s uvedeným listom boli žalovanému doručené aj rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Považskej Bystrici č. OU Žp/2010/01284-002- CA11 zo dňa 07.09.2010 a rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina č. 7985/31603/Rek/770440204/Z2-SK zo dňa 28.10.2010. S prihliadnutím na spustenie PPC do prevádzky bolo žalobcu nutné považovať za nového účastníka schémy obchodovania a posúdiť možnosť pridelenia emisných kvót z rezervy. Ku dňu podania žiadosti platilo, že novým účastníkom schémy obchodovania žalovaný bezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60-ich dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4 zákona (povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov do ovzdušia) a o pridelení kvót vydá účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Žalovaný prideľoval kvóty novým účastníkom schémy obchodovania v poradí podľa dátumu doručenia písomnej žiadosti o povolenie emitovať skleníkové plyny (ktorá sa podávala na príslušnom obvodnom úrade životného prostredia), až do vyčerpania rezervy kvót. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný prideľoval kvóty novým účastníkom podľa zákonom stanoveného poradia, avšak iba do ich vyčerpania a po vyčerpaní rezervy kvót nemal nový účastník na pridelenie kvót právny nárok. Na predmetný proces sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. V prípadoch, kedy došlo k vyčerpaniu rezervy kvót, žalovaný neviedol osobitný druh správneho konania, ani nevydával žiadne rozhodnutie, ale nových účastníkov o tejto skutočnosti neformálne informoval. Pred žiadosťou žalobcu boli podané tri žiadosti o pridelenie kvót z rezervy kvót, a to žiadosť prevádzkovateľa PPC Energy, a.s. (príslušnému obvodnému úradu životného prostredia bola žiadosť o povolenie emitovať skleníkové plyny doručená dňa 06.08.2008 a povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov nadobudlo právoplatnosť dňa 25.09.2008), žiadosť prevádzkovateľa E.ON Elektrárne, s.r.o. (žiadosť o povolenie emitovať skleníkové plyny bola príslušnému obvodnému úradu životného prostredia doručená dňa 21.11.2008 a povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2009) a žiadosť prevádzkovateľa CHEMEZ, a.s. (žiadosť o povolenie emitovať skleníkové plyny bola príslušnému obvodnému úradu životného prostredia doručená dňa18.06.2009 a povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov nadobudlo právoplatnosť dňa 26.06.2009). Vzhľadom na skutočnosť, že objem kvót, ktoré bol žalovaný zo zákona povinný prideliť z rezervy kvót na základe vyššie udelených žiadostí doručených pred žiadosťou žalobcu iným prevádzkovateľom (novým účastníkom), bol vyčerpaný, žalovaný listom č. 4620/2010-6.4, 69925/2010 zo dňa 01.12.2010 žalobcu neformálne informoval, že v rezerve kvót sa nenachádza požadované množstvo emisných povoleniek a pridelenie týchto kvót z rezervy preto nebude možné. Dňa 08.06.2011 vydal Obvodný úrad životného prostredia v Považskej Bystrici rozhodnutie č. UO ŽP-2011/00847-002-CA11, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Považskej Bystrici č. OU ŽP/2010/01284-002-CA11 zo dňa 07.09.2010 a zároveň bolo žalobcovi vydané nové povolenie na vypúšťanie emisií z tej istej prevádzky. Dôvodom na zrušenie starého a vydanie nového povolenia boli zmeny v právnej úprave EÚ, ktoré sa mali vzťahovať na tretie obchodovateľné obdobie (začínajúce rokom 2013) v porovnaní s druhým obchodovateľným obdobím (roky 2008 - 2012), ktoré vyplývali okrem iného z rozhodnutia komisie č. 2007/589/ES z 18.07.2007, ktorým sa zavádzajú usmernenia o monitorovaní a predkladaní správ o emisiách skleníkových plynov podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES. Nové povolenie nebolo vydané z dôvodu technologických zmien alebo úpravy v prevádzke žalobcu alebo z dôvodu spustenia ďalšej prevádzky. Listom zo dňa 05.09.2011 žalobca opätovne požiadal o vydanie rozhodnutia - pridelenie emisných kvót. Týmto listom sa žalobca domáhal pridelenia kvót z rezervy kvót pre svoju prevádzku, pričom poukazoval na nové povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov. Táto opakovaná žiadosť žalobcu bola však de iure bez právneho významu, nakoľko rozhodujúcim bolo doručenie pôvodnej žiadosti z 12.11.2010, pričom iný postup by navyše žalobcu znevýhodňoval, nakoľko by sa pred neho v poradí dostali iní prevádzkovatelia, ktorí by požiadali o pridelenie kvót z rezervy kvót od novembra 2010 do septembra 2011. V nadväznosti na uvedené žalovaný neformálne informoval žalobcu, že je zaradený do poradovníka na bezodplatné pridelenie kvót ako štvrtý v poradí a s prihliadnutím na množstvo kvót, ktoré žiadajú z rezervy prvý traja prevádzkovatelia, pridelenie kvót z rezervy kvót nebude možné. Žalovaný zdôraznil, že napadnuté oznámenie nielenže nepredstavuje rozhodnutie žalovaného, ale navyše sa jedná o opätovné oznámenie o tej istej veci. Teda aj pokiaľ by sa o nepridelení kvót z rezervy kvót viedlo osobitné správne konanie a vydávalo rozhodnutie, takéto konanie by muselo byť zastavené, nakoľko by v tej istej veci toho istého účastníka už bolo rozhodnuté predtým (§ 30 ods. 1 písm. i/ zákona č. 71/1967 Zb.). Žalovaný sa ďalej vyjadril k námietkam žalobcu týkajúcim sa nezákonnosti národného alokačného plánu. Uviedol, že právna úprava vypracúvania, prijímania a schvaľovania národného alokačného plánu je obsiahnutá v ustanovení § 8 zákona. V zmysle tohto ustanovenia návrh plánu vypracuje žalovaný v spolupráci s Ministerstvom hospodárstva SR. Plán následne žalovaný vydá a oznámi Európskej komisii a každému členskému štátu únie, najneskôr 18 mesiacov pred začiatkom príslušného obdobia. Žalovaný zverejní návrh plánu na svojej internetovej stránke najmenej na 30 dní tak, aby sa s ním mohli oboznámiť účastníci schémy obchodovania a verejnosť a aby títo mali právo v stanovenej lehote podať k plánu príslušné pripomienky. Následne sa uskutoční verejné prerokovanie návrhu plánu a pri jeho dopracúvaní sa prihliada na uplatnené odôvodnené vecné pripomienky. Návrh plánu podlieha osobitnému schvaľovaciemu procesu Európskou komisiou. Ak Európska komisia odmietne plán do troch mesiacov od jeho oznámenia alebo odmietne ktorýkoľvek z jeho aspektov na základe nesúladu s kritériami uvedenými v prílohe č. 3, žalovaný je povinný navrhnúť zmeny a doplnenia plánu, ktoré zverejní na svojej internetovej stránke na 10 dní. Účastníci schémy obchodovania a verejnosť majú v tejto lehote opäť právo podať k zmenám a doplneniam návrhu plánu písomné pripomienky a po ich vyhodnotení žalovaný zasiela upravený plán Európskej komisii. Po tom, ako Európska komisia plán príjme, tento sa už nemôže meniť a po zverejnení na internete sa stáva platným. Platný plán je pre žalovaného a príslušných účastníkov schémy obchodovania záväzný. Národný alokačný plán tak nemôže predstavovať rozhodnutie žalovaného, preskúmava ho priamo Európska komisia osobitne ustanoveným spôsobom a po jeho schválení sa tento stáva záväzným a akékoľvek jeho preskúmavanie na vnútroštátnej úrovni je vylúčené. Žalovaný dodal, že rezerva kvót v národnom alokačnom pláne sa mení v závislosti od pridelenia rezervy novým uchádzačom a v závislosti od vyradených povinných účastníkov schémy, napr. z dôvodu ukončenia ich činnosti. Pokiaľ je povinný účastník vyradený zo schémy obchodovania k 31.12. kalendárneho roka, musí splniť povinnosť vyplývajúcu z § 13 zákona aj v nasledujúcom kalendárnom roku. Po splnení povinností je účet povinného účastníka v národnom registri emisných kvót zatvorený a zvyšok kvót, ktoré by povinný účastník obdržal bezodplatne na nasledujúci kalendárny rok po roku vyradenia, je k 30.06. prevedený do rezervy kvót. Národný alokačný plán nepredstavuje rozhodnutie žalovaného, ale jedná sa o určitý nástroj pre riadne fungovanie schémy obchodovania s emisnými kvótami, ktorý preskúmava a predovšetkým schvaľuje Európska komisia ako jeden z orgánov Európskej únie. V prípade, ak Európska komisia vznesie k návrhu plánu akékoľvek pripomienky, jeho schválenie je možné až po ich zohľadnení. Nakoľko národný alokačný plán bol Európskou komisiou po jeho preskúmaní, vznesení pripomienok a ich zapracovaní zo strany Slovenskej republiky riadne schválený, je zrejmé, že nemôže byť v rozpore s právnymi predpismi EÚ, rovnako ako s vnútroštátnymi predpismi SR, vydanými na ich základe. Tvrdenia žalobcu v súvislosti s namietaným rozporom národného alokačného plánu so zákonom o štátnej pomoci a zmluvou o fungovaní EÚ sú preto podľa názoru žalovaného bez právneho významu. Žalovaný poznamenal, že žalobca ako podnikateľský subjekt mal v priebehu tvorby svojho podnikateľského plánu v súvislosti s výstavbou novej prevádzky možnosť oboznámiť sa so všetkými podmienkami vykonávania činnosti súvisiacimi s predmetnou prevádzkou, vrátane podmienok prideľovania kvót a objemu kvót, ktoré je možné prideliť bezplatne. Skutočnosť, že žalobca vo svojom podnikateľskom pláne tento aspekt vyhodnotil očividne nedostatočne a dôsledkom tohto postupu môžu byť určité dopady na jeho činnosť a hospodárenie, nie je možné pripísať na ťarchu žalovaného. Žalovaný pri informovaní žalobcu v súvislosti s disponibilným množstvom kvót v rezerve kvót vychádzal z právnych nástrojov schválených na úrovni EÚ a zo skutočnej situácie. Stav objemu kvót v rezerve kvót vyplynul zo skutočnosti, ktoré neboli priamo ovplyvnené konaním žalovaného (najmä počet a poradie nových účastníkov a objem kvót, ktoré bol zo zákona povinný prideliť). Proces prideľovania kvót z rezervy kvót bol všeobecne známy a jeho pravidlá platili bez rozdielu pre všetky subjekty. Postup žalovaného pri informovaní žalobcu o stave objemu kvót v rezerve kvót, rovnako ako napadnuté oznámenie, ktorým bola žalobcovi iba oznámená reálna situácia, tak nemohli porušiť, resp. mať akýkoľvek dopad na žalobcove právo na podnikanie, ani nemohli byť v rozpore s princípom rovnosti pred zákonom, princípmi právneho štátu, ani s pravidlami hospodárskej súťaže. Preto žalovaný nepovažoval za potrebné bližšie reagovať na súvisiace tvrdenie žalobcu. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 12.03.2012. K tvrdeniu žalovaného, že preskúmavané rozhodnutie nemalo povahu rozhodnutia správneho orgánu a že ním neboli, resp. ani nemohli byť dotknuté subjektívne práva žalobcu, a preto nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve, žalobca uviedol, že novým účastníkom schémy obchodovania podľa zákona žalovaný pridelí bezodplatne kvóty z rezervy kvót do 60-ich dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4. Navyše podľa článku 11 ods. 3 smernice rozhodnutia (o pridelení kvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení) musia byť v súlade s požiadavkami zmluvy o fungovaní EÚ, najmä s jej článkami 87 a 88. Pri rozhodovaní o pridelení členské štáty prihliadajú na potrebu poskytovať prístup ku kvótam novým účastníkom. Z textu ustanovenia smernice je zrejme, že členský štát je povinný prideľovať kvóty novým účastníkom schémy obchodovania a pre túto potrebu je povinný vytvoriť spoľahlivý mechanizmus, ktorý zabezpečí prideľovanie kvót v súlade so smernicou jednotlivým účastníkom tak, aby neboli diskriminovaní noví účastníci, resp. aby účastníci, ktorí sa podieľajú na schéme obchodovania od začiatku druhého alokačného obdobia, nezískali neprimeranú výhodu prostredníctvom nadalokácií. Uvedenej povinnosti potom jednoznačne zodpovedá právo účastníkov schémy obchodovania, vrátane nových účastníkov, na pridelenie kvót, a to tak, aby nebola jedna skupina účastníkov diskriminovaná na úkor druhej. Žalobca v súlade s platnou legislatívou očakával a spoliehal sa, že mu budú kvóty pridelené. V dôsledku nezákonného postupu žalovaného, ktorý nevytvoril dostatočnú rezervu a znevýhodnil ho v dôsledku pridelenia značných nadalokácií niektorým účastníkom schémy obchodovania, čo napokon viedlo aj k vydaniu protizákonného rozhodnutia, bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že dôvodom vydania nového povolenia obvodným úradom životného prostredia č. OU ŽP-2011/00847-002-CA11 boli zmeny v právnej úprave EÚ, ktoré sa mali vzťahovať ne tretie obchodovateľné obdobie. Z odôvodnenia povolenia jasne vyplýva, že dôvodom jeho vydania bolo, že súčasťou prevádzky povinne spadajúcej pod režim zákona sa stali ďalšie spaľovacie zariadenia, ktoré mali významný vplyv na jej činnosť a množstvo skleníkových plynov z nej produkovaných. Povolenie nebolo vydané z dôvodu zmien v práve EÚ, nakoľko takýto dôvod jeho vydania zákon ani iný právny predpis nepredpokladá. V konečnom dôsledku jediným predpokladom nadobudnutia postavenia nového účastníka je samotné získanie povolenia emitovať skleníkové plyny. Dôvod, pre ktorý bolo povolenie vydané, je preto právne irelevantný. Relevantná je len skutočnosť, že v nadväznosti na vydanie povolenia žalobcovi riadne vznikol aj právny nárok na pridelenie kvót z rezervy. Žalobca taktiež nesúhlasil s názorom, že národný alokačný plán nemožno preskúmať v správnom súdnictve ako podkladové rozhodnutie v zmysle § 245 ods. 1 O.s.p. Uvedený výklad by bol mimo iného v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany úniových práv, vyplývajúcich pre žalobcu zo smernice, ako všeobecnej zásady úniového práva. Táto zásada vyplýva z článku 47 charty a judikatúry EÚ. V tejto súvislosti súdny dvor judikoval, že v prípadoch, v ktorých sú vnútroštátne orgány poverené vykonaním komunitárnych predpisov, je súčasťou právnej ochrany poskytovanej právom ES právo jednotlivcov namietať ako predbežnú otázku nezákonnosť takýchto predpisov v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a iniciovať predloženie vecí na prejudiciálne konanie pred Európskym súdnym dvorom (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21.02.1991 v spojených veciach C-143/88 a C-92/89, bod 16). Žalobca poukázal na nesprávny výklad smernice žalovaným, ktorý tvrdil, že národný alokačný plán by sa bez jeho schválenia Európskou komisiou nikdy nemohol stať záväzným. Podľa žalobcu žalovaný celkom zjavne nerozlišuje medzi národným alokačným plánom, ktorý v určitom zmysle podlieha preskúmavacej právomoci komisie a rozhodnutím podľa článku 11 smernice, ktorým každý členský štát, teda aj Slovenská republika, rozhodne o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie a o pridelení týchto kvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení. Napokon v článku 11 ods. 2 smernice sa predpokladá, že 5-ročné obdobie začínajúce 01. januára 2008 a pre každé nasledujúce 5-ročné obdobie, rozhodne každý členský štát o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie a začne s procesom prideľovania týchto kvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení. Uvedené podľa žalobcu dokazuje aj bod 3 článku 9 smernice, podľa ktorého do troch mesiacov od oznámenia národného alokačného plánu členským štátom podľa ods. 1 môže komisia tento plán alebo ktorýkoľvek z jeho aspektov zamietnuť na základe nekompatibility s kritériami uvedenými v prílohe III alebo s článkom 10. (teda o záväznosti a nemennosti nemožno hovoriť). Členský štát príjme rozhodnutie podľa článku 11 ods. 1 alebo 2 len v prípade, ak sú navrhované zmeny a doplnenia prijaté komisiou. Komisia uvedie dôvody v prípade každého zamietnutého návrhu. Tomuto tvrdeniu svedčí aj rozhodnutie Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje, že v súlade s článkom 11 ods. 2 a 3 smernice patrí rozhodovanie o celkovom množstve kvót, ktoré sa pridelia na dané obdobie a o začatí postupu prideľovania týchto kvót prevádzkovateľom každého zariadenia, vrátane rozhodovania o prideľovaní uvedených kvót, do kompetencie každého členského štátu, ale nie komisie. Takéto rozhodnutie sa prijíma na základe vlastného národného alokačného plánu, vypracovaného na základe článku 9 a v súlade s článkom 10 vyššie uvedenej smernice (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 08.04. 2008 vo veci C-503/07P, bod 75). Komisia teda neskúma množstvo kvót pridelených jednotlivým účastníkom, resp. konkrétne nadalokácie a ani výšku rezervy. S týmto záverom sa stotožnil aj Súdny dvor v uznesení zo dňa 19.06.2008 vo veci C-6/08, bod 65, kde uviedol, že v kontexte notifikačnej procedúry pre NAP každého členského štátu v súlade s článkom 9 ods. 3 smernice sa súhlas komisie bytostne vzťahuje na celkové objemy kvót emisií skleníkových plynov pre každý jeden členský štát a na metódy rozdeľovania, ktoré členský štát zamýšľa použiť. Preto je z právneho hľadiska prevádzkovateľovi zariadenia pridelená kvóta určitého objemu emisií rozhodnutím členského štátu podľa článku 11 smernice, a nie rozhodnutím komisie podľa článku 9 ods. 3 smernice. Skutočnosť, že NAP oznámený členským štátom komisii musí obsahovať zoznam zariadení zahrnutých do systému obchodovania a kvóty, ktoré štát zamýšľa rozdeliť týmto zariadeniam, preto nevedie k možnosti záveru, že komisia napadnutým rozhodnutím rozhodla o individuálnej žiadosti o pridelení určitého objemu kvóty (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 08.04.2008 vo veci C-503/07 P, bod 73). Rovnako je podľa žalobcu zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že národný alokačný plán preskúmava priamo komisia osobitne ustanoveným spôsobom a že jeho preskúmavanie na vnútroštátnej úrovni je vylúčené. Komisia preskúmava národný alokačný plán len z hľadiska určitých úzko vymedzených aspektov. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti rozhodnutie Všeobecného súdu zo dňa 30.04.2007 vo veci T-387/04, bod 106, podľa ktorého právomoc zamietnuť oznámený NAP alebo niektoré z jeho aspektov nezodpovedá absolútne povinnosti komisie konať. Komisia je určite na základe oznámenia NAP povinná starostlivo a nestranne preskúmať jeho zlučiteľnosť s kritériami prílohy III a s ustanoveniami článku 10 smernice 2003/87. Slová môže zamietnuť však neznamenajú určitú diskrečnú právomoc voľnej úvahy komisie, porovnateľnú s diskrečnou právomocou voľnej úvahy, ktorou disponuje v rámci článku 226 ES, ktorú nie je povinná použiť za každých okolností. Podľa žalobcu to znamená, že národný alokačný plán nepodlieha schváleniu komisiou. Komisia disponuje len zúženou právomocou kontroly a zamietnutia, ktorá sa obmedzuje len na určité kritériá obsiahnuté v smernici (napr. v článku 10 smernice), ktorú v konečnom dôsledku komisia ani nemusí v konkrétnom prípade využiť. V žiadnom prípade však komisia národný alokačný plán neskúma ako celok a tiež neschvaľuje. K tomuto tvrdeniu pridal žalobca ešte názor všeobecného súdu, že predbežná kontrola podľa článku 9 ods. 3 smernice nevedie nevyhnutne k rozhodnutiu o povolení, vzhľadom na to, že komisia môže zasiahnuť len v rozsahu, v akom považuje za nevyhnuté vzniesť námietky k niektorým aspektom oznámeného NAP a prijať rozhodnutie o zamietnutí v prípade, že členský štát odmietne zmeniť a doplniť svoj NAP (uznesenie Všeobecného súdu zo dňa 30.04.2007 vo veci T-387/04, bod 115). K tvrdeniam týkajúcim sa dostatočnej rezervy žalobca uviedol, že o tom, že vytvorená rezerva bola na účely § 8 ods. 2 zákona nedostatočná, vypovedá aj skutočnosť, že žalovaný navrhol vytvorenie rezervy vo výške 9.001.835 z celkového počtu 206.305.780 kvót, t.j. vo výške 4,36 %. Po prijatí rozhodnutia komisie však žalovaný vytvoril rezervu vo výške 2.251.125 z celkového počtu 154.174.410 kvót, teda len vo výške 1,46 %. Na účely vykonania rozhodnutia komisie teda žalovaný na úkor nových účastníkov nemal rezervu niekoľkonásobne znížiť. Najmä s prihliadnutím na udelené nadalokácie, takýto postup žalovaného, výsledkom ktorého je rezerva vytvorená v nedostatočnej výške, nemôže byť v súlade so zákonom a smernicou, ako aj zákazom diskriminácie a ústavným právom žalobcu na podnikanie. Žalobca taktiež reagoval na žalovaného tvrdenie, že rozpor národného alokačného plánu s pravidlami hospodárskej súťaže nie je právne významný. Národný alokačný plán rovnako nebol preskúmavaný komisiou a ani iným orgánom z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže. Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 88 ods. 3 ES je členský štát v zásade povinný s výhradou niektorých výnimiek ustanovených nariadením Rady ES č. 994/98 zo 07.05.1998 o uplatňovaní článkov 87 a 88 zmluvy o založení európskeho spoločenstva na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci oznámiť komisii každý návrh pomoci. Táto povinnosť je z právneho hľadiska odlišná a v zásade nezávislá od povinnosti týkajúcej sa oznámenia NAP na základe článku 9 ods. 3 smernice 2003/87. Rozhodnutie založené výlučne na článku 9 ods. 3 smernice 2003/87, a nie na článku 87 ES a 88 ES, umožňuje komisii vo vzťahu k aspektom štátnej pomoci NAP vykonať len primafacie posúdenie z hľadiska štátnej pomoci, ktoré nemôže mať žiaden vplyv na to, že môže byť vydané formálne rozhodnutie v zmysle článku 88 ods. 3 tretej vety ES (uznesenie Všeobecného súdu zo dňa 30.04.2007, vo veci T-387/04, bod 135). Smernica, ktorá bola prijatá len na základe článku 192 zmluvy o fungovaní EÚ a nie na základe článku 109 tejto zmluvy, nemôže platne obmedziť rozsah a potrebný účinok pravidiel týkajúcich sa kontroly štátnej pomoci. Bez existencie relevantného právneho základu totiž smernica nemôže predstavovať lex specialis umožňujúci kontrolu štátnej pomoci v rámci preskúmavania komisiou podľa článku 9 ods. 3 smernice. V prípade nedodržania článku 88 ods. 3 tretej vety ES sa môže jednotlivec dovolávať priameho účinku tohto článku pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 27.10.2005, vo veci C-354/90, bod 12). Žalobca dodal, že nezamietnutie národného alokačného plánu v roku 2006, resp. 2007 komisiou neznamená, že pri jeho zostavovaní neboli porušené ustanovenia vnútroštátnych alebo úniových právnych predpisov. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a preto súd podľa § 250j ods.2 písm. c) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Obsah pripojeného administratívneho spisu tvorí žiadosť o zvýšenie emisnej kvóty CO2 zo dňa 12.11.2010, rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Považskej Bystrici č. OU ŽP/2010/01284-002-CA11 zo dňa 07.09.2010, rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina č. 7985-31603/2010/Rek/770440204/Z2-SK zo dňa 28.10.2010, list MŽP SR č. 4620/2010-6.4, 69925/2010 zo dňa 01.12.2010, list žalobcu č. 01-09/2011 TEP, 672/2011 TEP zo dňa 05.09.2011, rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Považskej Bystrici č. UO ŽP-2011/00847-002-CA11 zo dňa 08.06.2011 a list MŽP SR č. 54255/2011 zo dňa 20.09.2011, ktorých obsah je opísaný v predchádzajúcom texte. Podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 572/2004 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie novým účastníkom schémy obchodovania prevádzkovateľ prevádzky 1. uvedenej v § 24 ods. 1 písm. a), pre ktorú získal povolenie emitovať skleníkové plyny alebo zmenu takého povolenia z dôvodu zmeny v charaktere prevádzky alebo z dôvodu jej rozšírenia následne po oznámení národného plánu prideľovania kvót pre skleníkové plyny (ďalej len "plán") Európskej Komisii (ďalej len "Komisia"), 2. uvedenej v § 24 ods. 1 písm. a), ktorý získal povolenie emitovať skleníkové plyny na základe podanej žiadosti alebo zmenu takého povolenia z dôvodu zmeny v charaktere prevádzky alebo z dôvodu jej rozšírenia následne po oznámení plánu prideľovania kvót pre skleníkové plyny pre dobrovoľných účastníkov (ďalej len "plán pre dobrovoľných účastníkov"). Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 572/2004 Z.z. ministerstvo v spolupráci s Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky vypracuje pre účastníkov schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a) plán a pre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania plán pre dobrovoľných účastníkov, ktoré musia byť založené na objektívnych a transparentných kritériách a musia zohľadňovať kritériá uvedené v prílohe č. 3. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 572/2004 Z.z. ministerstvo pri spracúvaní plánu a plánu pre dobrovoľných účastníkov prihliada aj na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom schémy obchodovania a na ten účel vytvorí rezervu kvót, ktorá bude na účte kvót ministerstva. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z.z. novým účastníkom schémy obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy obchodovania v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 až do vyčerpania rezervy kvót. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 572/2004 Z.z. prevádzkovateľ, ktorý je povinným účastníkom schémy obchodovania a prevádzkovateľ lietadla, je povinný a) predložiť obvodnému úradu životného prostredia, a ak ide o prevádzkovateľa lietadla, ministerstvu každoročne do 1. marca správu o emisiách skleníkových plynov z prevádzky počas predchádzajúceho kalendárneho roka overenú oprávneným overovateľom podľa § 15 ako správnu podľa kritérií uvedených v prílohe č. 5, b) odovzdať kvóty skleníkových plynov podľa § 12 ods. 9 a 10, pričom povinní účastníci schémy obchodovania a prevádzkovateľ lietadla nemôžu na tento účel použiť priznané jednotky, c) plniť povinnosti podľa odsekov 1 a 2 aj v roku nasledujúcom po kalendárnom roku vyradenia prevádzky zo schémy obchodovania podľa § 6 ods. 1, d) predložiť ministerstvu správu o emisiách skleníkových plynov a správu o overení správy o emisiách skleníkových plynov z prevádzky v elektronickej podobe do 31. marca. Príloha č. 3 k zákonu č. 572/2004 Z. z., Kritériá pre Národné alokačné plány prideľovania kvót skleníkových plynov: 1. Celkové množstvo kvót, ktoré sa majú prideliť na príslušné obdobie, musí byť v súlade so záväzkom Slovenskej republiky obmedzovať svoje emisie podľa osobitného predpisu1) Kjótskeho protokolu pri zohľadnení na jednej strane podielu celkových emisií, ktoré tieto kvóty predstavujú, v porovnaní s emisiami zo zdrojov, ktoré nepokrýva táto smernica, a na druhej strane pri zohľadnení národnej energetickej politiky. Celkové množstvo kvót by malo byť v súlade s národným programom zmeny klímy. Celkové množstvo kvót by nemalo byť vyššie ako množstvo pravdepodobne potrebné na prísne uplatňovanie kritérií podľa tejto prílohy. Pred rokom 2008 bude množstvo kvót v súlade s trendom emisií smerujúcich k prekročeniu cieľa každého členského štátu podľa osobitného predpisu.1). 2. Celkové množstvo kvót, ktoré sa má prideliť, musí byť v súlade s hodnoteniami skutočného a plánovaného pokroku smerom k plneniu príspevkov Slovenskej republiky k záväzku Spoločenstva prijatého podľa osobitného predpisu. 3. Množstvo kvót, ktoré sa má prideliť, musí byť v súlade s potenciálom vrátane technologického potenciálu znižovať emisie z činností pokrytých týmto zákonom. Rozdeľovanie kvót sa môže založiť aj na priemerných emisiách na výrobok pri každej činnosti a na dosiahnuteľnom pokroku pri každej činnosti. 4. Plán musí byť v súlade s inými právnymi a strategickými nástrojmi Európskej únie. Mala by sa venovať pozornosť nevyhnutnému zvyšovaniu emisií, ktoré je následkom nových právnych požiadaviek. 5. Plán nesmie rozlišovať medzi spoločnosťami alebo odvetviami tak, aby neoprávnene zvýhodňoval určité podniky alebo činnosti, v súlade s medzinárodnou zmluvou. 6. Plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa môžu noví účastníci začať podieľať na schéme obchodovania s emisiami. 7. Plán môže umožňovať zohľadnenie včasnej akcie a musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa bude včasná akcia zohľadňovať. Slovenská republika môže pri príprave národného plánu prideľovania kvót využiť štandardy vychádzajúce z referenčných dokumentov pre najlepšie dostupné technológie a tieto štandardy môžu pokrývať prvok zohľadnenia včasnej akcie. 8. Plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa budú zohľadňovať čisté technológie vrátane energeticky efektívnych technológií. 9. Plán musí obsahovať ustanovenia na pripomienkovanie verejnosťou a musí obsahovať informácie o mechanizmoch, ktoré zabezpečia, aby sa tieto pripomienky vhodným spôsobom zohľadňovali pred prijatím rozhodnutia o pridelení kvót. 10. Plán musí obsahovať zoznam prevádzok, ktoré pokrýva tento zákon, s množstvami kvót, ktoré sa im plánujú prideliť. 11. Plán môže obsahovať informácie o spôsobe, akým sa bude zohľadňovať konkurencia z krajín alebo zo subjektov mimo Európskej únie. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či je v danom prípade daná právomoc súdov v správnom súdnictve. Žalobou bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného označené ako odpoveď vo veci žiadosti o vydanie rozhodnutia pridelenie emisných kvót z rezervy. Na predmetný proces sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Súd nemal pochybnosti, napriek nesúhlasu žalovaného, že žalobou napadnutý list zo dňa 20.09.2011 zasahuje do individuálne určených oprávnení alebo povinností konkrétneho subjektu, teda že je individuálnym správnym aktom. I rozhodnutia, ktoré neboli vydané v správnom konaní, ktoré však zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, sú spôsobilé prieskumu v správnom súdnictve i keď to osobitný predpis priamo neustanovuje. Je nepochybné, že žalobou napadnuté rozhodnutie do práv žalobcu zasiahlo a je teda preskúmateľná jeho zákonnosť podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Podľa článku 11 ods. 3 smernice musia byť rozhodnutia o pridelení kvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení v súlade s požiadavkami Zmluvy o fungovaní EÚ, najmä s jej článkami 87 a 88. Pri rozhodovaní o pridelení členské štáty prihliadajú na potrebu poskytovať prístup ku kvótam novým účastníkom. Text citovaného ustanovenia smernice predpokladá, že členský štát vydá vo veci pridelenia kvót novým účastníkom rozhodnutie, pričom je povinný pre túto potrebu vytvoriť spoľahlivý mechanizmus, ktorý zabezpečí prideľovanie kvót v súlade so smernicou jednotlivým účastníkom tak, aby neboli diskriminovaní noví účastníci. O povinnosti rozhodnúť o pridelení kvót hovorí aj ods. 9 prílohy č. 3 zákona. Pod pojmom správny akt myslí sa každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb; teda nezáleží na označení správneho aktu. Právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 247 a nasl. O.s.p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 O.s.p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti priamo dotknuté (R 27/2003). Preskúmaniu objektívne spoznateľným spôsobom vydaného rozhodnutia nebráni, ak správny orgán použil formu, ktorá neobsahuje všetky predpísané náležitosti správneho rozhodnutia, prípadne použije formu obyčajného listu, prípisu, alebo obdobného spôsobu informovania o správnom rozhodnutí (napr. rozsudok NS SR 4 Sžso 56/2007 zo dňa 17. 12.2008, alebo rozsudok NS SR 6 Sžo 167/2007 zo dňa 24.09.2008). V Slovenskej republike je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorý vychádza z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 248 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného princípu vyplýva, že v zásade sú preskúmateľné všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy s výnimkou úzkeho okruhu rozhodnutí definovaných v Občianskom súdnom poriadku. Negatívnu enumeráciu je potrebné vykladať reštriktívne tak, aby nebolo účastníkovi konania odňaté právo domáhať sa preskúmania rozhodnutia, ktoré sa týka jeho základných práv a slobôd, ktoré tvorí ústavnú garanciu ochrany základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). V súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súd skúma, či sú naplnené (všeobecné a osobitné) podmienky súdneho prieskumu podľa § 244 a § 247 O.s.p. Všeobecné podmienky: 1) rozhodnutie vydal správny orgán - t.j. orgán štátnej správy, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, alebo ďalšie fyzické a právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), 2) rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v správnom konaní alebo v konaní, ktoré sa nespravuje všeobecným predpisom o správnom konaní, pričom rozhodnutia, ktoré sú výsledkom oboch týchto konaní, musia zároveň zakladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, prípadne ide o rozhodnutia, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy a povinnosti fyzických a právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), Osobitné podmienky: 3) žalobca (fyzická alebo právnická osoba) musí tvrdiť, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), 4) rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť: a) po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, t.j. rozhodnutie je výsledkom dvojstupňového správneho konania (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), alebo b) v jednostupňovom správnom konaní, pretože zákon nepripúšťa proti rozhodnutiu opravný prostriedok (§ 247 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), 5) rozhodnutie nie je vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku, teda rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. 6) ďalšie procesné podmienky (včasnosť podania žaloby, vecná a miestna príslušnosť súdu, aktívna a pasívna legitimácia účastníkov konania, atď. - § 250b, § 250, § 246, § 246a Občianskeho súdneho poriadku). Súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak tak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy). Vylúčenie rozhodnutia orgánu verejnej správy zo súdneho preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej správy, ak tak ustanoví zákon. Treba však zohľadniť aj skutočnosť, či vylučované rozhodnutie neohrozí alebo nemôže ohroziť dodržiavanie základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 26/2004 zo dňa 09.01.2003). Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou; v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 138/03-29 z 15. októbra 2003). Úlohou súdu v správnom súdnictve pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv a slobôd. Ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Samotné formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samo osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 Občianskeho súdneho poriadku nemohli dotýkať alebo porušovať základné práva a slobody jednotlivcov. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania (nálezy Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 50/01-50 z 11.10.2001, č.k. I. ÚS 52/02-30 z 28.05.2003). Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia, alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj povolenia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22.01.2009), alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právno-aplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 6 Správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 6 Správneho poriadku platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Podľa názoru súdu žalobou napadnutý list žalovaného spĺňa všeobecné aj osobitné podmienky súdneho prieskumu: rozhodnutie vydal správny orgán (podmienka č. 1), rozhodnutie zakladá, mení alebo ruší práva a povinnosti účastníka konania (podmienka č. 2) a žalobca sa zároveň cíti ukrátený na svojich právach (podmienka č. 3). Žalobou napadnuté rozhodnutie je právoplatné (podmienka č. 4b) a nie je vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku (podmienka č. 5) - navyše sa týka garantovaných základných práv a slobôd. Národný alokačný plán: Národný alokačný plán vytvoril žalovaný, pričom zmocnenie k jeho vytvoreniu určil zákon č. 572/2004 Z.z. Nemá charakter medzinárodnej zmluvy, či všeobecne záväzného predpisu, ktorý by v zmysle Ústavy SR mal prednosť pred zákonom, Ústavou, alebo príslušnými predpismi EÚ (Zmluva o fungovaní EU, smernica). Je to podzákonná norma podriadená normatívnym právnym aktom vyššej právnej sily. Podzákonná norma nesmie byť v rozpore so zákonom či iným predpisom vyššej právnej sily. Nesmie ním upravené právne vzťahy rozširovať, ani zužovať. Pokiaľ tomu tak je, platí právny predpis vyššej právnej sily. Pokiaľ žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal práve z Národného alokačného plánu, nezákonnosť takéhoto nezákonného podkladu mohol viesť k nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Národný alokačný plán stanovuje výšku rezervy a tiež alokáciu kvót pre jednotlivých účastníkov schémy obchodovania v Slovenskej republike. Nemá charakter rozhodnutia vydaného v správnom konaní a slúži iba ako podklad (východisko) pre žalovaného týkajúci sa rozhodnutí na pridelenie kvót pre nových účastníkov z rezervy. Pri jeho prijímaní subjekty ako žalobca nemali postavenie účastníkov konania, nemali možnosť proti nemu podať opravný prostriedok, účastníkom schémy obchodovania sa ani nedoručuje. Podľa zákona a jeho ustanovenia § 8 žalovaný pri spracovaní národného alokačného plánu má prihliadať aj na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom schémy obchodovania a na ten účel vytvoriť rezervu kvót. Ide o transpozíciu článku 11 ods. 3 smernice do slovenského právneho poriadku, podľa ktorého „pri rozhodovaní o pridelení (pri zostavovaní národného alokačného plánu) členské štáty prihliadajú na potrebu poskytovať prístup ku kvótam novým účastníkom“. Nemožno akceptovať žalovaným naznačovanú nedotknuteľnosť národného alokačného plánu, ktorý má reflektovať zákon, ústavu alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy) a týka sa garantovaných základných práv a slobôd. Zohľadňuje sa tým právomoc súdov právo nielen nachádzať, ale ho i vykladať a v prípade potreby i dotvárať. Žalovaný nerozlišuje medzi národným alokačným plánom, ktorý v určitom zmysle podlieha preskúmavacej právomoci komisie a rozhodnutím podľa článku 11 smernice, ktorým každý členský štát, teda aj Slovenská republika, rozhodne o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie a o pridelení týchto kvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení. Komisia neskúma množstvo kvót pridelených jednotlivým účastníkom, resp. konkrétne nadalokácie a ani výšku rezervy. V kontexte notifikačnej procedúry pre národný alokačný plán každého členského štátu v súlade s článkom 9 ods. 3 smernice sa súhlas komisie vzťahuje na celkové objemy kvót emisií skleníkových plynov pre každý jeden členský štát a na metódy rozdeľovania, ktoré členský štát zamýšľa použiť. Preto je z právneho hľadiska prevádzkovateľovi zariadenia pridelená kvóta určitého objemu emisií rozhodnutím členského štátu podľa článku 11 smernice, a nie rozhodnutím komisie podľa článku 9 ods. 3 smernice. Národný alokačný plán priamo komisia nepreskúmava. Komisia preskúmava národný alokačný plán len z hľadiska určitých úzko vymedzených aspektov, v žiadnom prípade však komisia národný alokačný plán neskúma ako celok a tiež ho neschvaľuje. Na základe národného alokačného plánu bola vytvorená rezerva vo výške 604.526 kvót, čo predstavuje 0,37 % z celkovej výšky 162.712.220 pridelených kvót. Z národného alokačného plánu ani z iného dokumentu nie je jasné, na základe akých podkladov a akým spôsobom žalovaný pri tvorbe rezervy postupoval, čo je bezpochyby v rozpore s so zákonom a jeho prílohou č. 3. Z tabuľky prístupnej na internete vyplýva, že veľkosť rezervy kvót SR bola v rámci regiónu takmer najnižšia. K tomu súd poznamenáva, že žalovaný predložil súdu tabuľku s prehľadom rezerv emisných kvót, pričom ním predložené údaje nekorešpondujú s údajmi verejne prístupnými na internete. Ich hodnovernosť nemožno overiť a preto ich súd neprijal. Považoval ich za nepresné, skreslené a motivované snahou žalovaného navodiť dojem, že výška ním vytvorenej rezervy je štandardná. Opak je však pravdou. Žalovaný pri zostavení národného alokačného plánu nepochybne neprihliadol na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom, a tým postupoval v rozpore s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi normami obsiahnutými v zákone, smernici a súvisiacich právnych predpisoch. To znamená, že národný alokačný plán je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona a článkom 11 ods. 3 smernice. Nevytvorením dostatočnej rezervy pre nové ekologickejšie prevádzky postupoval žalovaný aj proti účelu stanovenému smernicou. Nevytvorenie dostatočnej rezervy potom viedlo k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, keďže žalovaný nemohol prideliť žalobcovi kvóty z nedostatočne vytvorenej rezervy. Národný alokačný plán nie je v súlade ani so strategickými nástrojmi EÚ. Neprípustným spôsobom (bod 5 prílohy 3. zákona) zvýhodňuje určité podniky, odvetvia a činnosti (nezamedzenie nadalokácií alebo neprideleniu kvót, nejasný mechanizmus prideľovania kvót, atď.). Postup žalovaného pri tvorbe rezervy a prideľovaní kvót z rezervy nie je upravený v národnom alokačnom pláne, v zákone alebo inom dokumente a preto ho za žiadnych okolností nemožno považovať v časti týkajúcej sa vytvorenia rezervy a postupu žalovaného pri prideľovaní kvót z rezervy za spĺňajúci požadované kritérium transparentnosti. Niektorým účastníkom schémy obchodovania boli pridelené kvóty zadarmo, niektorým dokonca boli pridelené kvóty vo výške značne prevyšujúcej reálnu potrebu a tým pádom mali možnosť predajom prebytočný kvót realizovať významný zisk. Na druhej strane niektorí noví účastníci, ako napr. aj žalobca, nielenže nerealizovali zisk z predaja nadalokovaných kvót, ale boli nútení kvóty zakúpiť na účely splnenia ich povinnosti (§ 13 ods. 1 písm. b/ zákona). Pridelenie nadalokácií v uvedenom množstve je v rozpore s bodom č. 1 prílohy k zákonu a kritériom č. 1 prílohy k smernici. Rozlišovanie medzi jednotlivými účastníkmi schémy obchodovania a teda fakticky vytvorenie dvoch skupín účastníkov schémy obchodovania, bez ospravedlniteľných objektívnych kritérií, spôsobuje, že národný alokačný plán je v rozpore s článkom 12 a článkom 35 Ústavy SR, nakoľko diskriminuje žalobcu a iné dotknuté osoby v ich ústavne zaručenom práve na podnikanie. V súlade s bodom č. 6 prílohy k zákonu, plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa môžu noví účastníci začať podieľať na schéme obchodovania s emisiami. Národný alokačný plán však tieto informácie neobsahuje. Ako poznamenal žalobca vo svojej žalobe, uvedená požiadavka bola Slovenskej republike vytýkaná tiež v rozhodnutí komisie, v ktorom komisia uviedla, že „podľa kritéria 6 prílohy III k smernici plán obsahuje informácie o spôsobe, akým sa noví účastníci budú môcť začať zúčastňovať na systéme spoločenstva. Komisia si všimla, že v pláne sa nevysvetľuje navrhovaná metodológia prideľovania kvót novým účastníkom a kritéria oprávnenosti na prístup ku kvótam sa ešte musia presnejšie určiť“. Podľa bodu 8 prílohy č. 3 k zákonu, plán musí obsahovať informácie o spôsobe, akým sa budú zohľadňovať čisté technológie, vrátane energeticky efektívnych technológií. Národný alokačný plán neobsahuje informáciu o spôsobe, akým sa budú zohľadňovať čisté technológie, vrátane energeticky efektívnych technológií, pod ktorú spadá tiež PPC, čo prispieva k ukráteniu na žalobcových právach. Významnou pre posúdenie právneho rámca Národného alokačného plánu je tiež otázka nadalokácií. Žalovaný sa k tejto otázke vyhol. Vo svojich dvoch písomných podaniach a ani na pojednávaní pred súdom sa k tejto otázke a súvisiacim námietkam žalobcu nevyjadril. Pritom zodpovedanie tejto otázky je nesmierne dôležité aj z hľadiska vyvrátenia (potvrdenia) podozrenia, že žalovaný pri plnení svojich úloh a svojej činnosti koná v záujme jednotlivých vybraných spoločností. Súd je toho názoru, že nadalokácie pridelené na základe národného alokačného plánu spadajú pod definíciu štátnej pomoci, vymedzenej v § 2 ods. 1 zákona o štátnej pomoci a článku 107 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ. Zakazuje sa poskytovanie štátnej pomoci, ktorá narušuje, alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého tovaru alebo poskytovanie služieb, ak poskytnutie štátnej pomoci nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Keďže žalovaný v postavení štátneho orgánu zastupujúceho SR má plnú moc nad disponovaním s kvótami, pridelené nadalokované kvóty predstavujú pomoc poskytnutú zo štátnych prostriedkov. Takto poskytnutá štátna pomoc priamo vplýva na obchod medzi členskými štátmi a narušuje hospodársku súťaž tým, že zvýhodňuje účastníkov schémy obchodovania, ktorým boli pridelené nadalokácie na Slovensku voči potencionálnym konkurentom zo zahraničiam, z členského štátu, ako aj voči žalobcovi, ktorému z dôvodu nedostatočne vytvorenej rezervy kvóty pridelené neboli. Takýmto spôsobom národný alokačný plán žalobcu priamo ukracuje na jeho právach. Žalovaný pri zostavovaní národného alokačného plánu neprihliadol na ústavou zaručené právo žalobcu a iných nových účastníkov nebyť znevýhodnený v podnikateľskej činnosti voči iným účastníkom schémy obchodovania, ktoré vyplýva zo zásady rovnosti (proporcionality). Z uvedených dôvodov je národný alokačný plán v rozpore s bodom č. 5 prílohy č. 3 k zákonu, kritériom č. 5 prílohy k smernici a taktiež s článkom 2 a 12 v spojení s článkom 35 Ústavy SR. Protiprávnosť žalobou napadnutého rozhodnutia: Z ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj právu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu. Z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou. (III. ÚS 348/06) Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je preto možné tolerovať orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom pri interpretácii zákonných ustanovení, prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. Predpis oprávňujúci žalovaného postupovať tak, že na základe jednotlivých žiadostí podľa poradia pridelí 100% požadovaných emisných kvót novým účastníkom bez zohľadnenia reálneho stavu, situácie a predpokladu v segmente producentov CO2 nekorešponduje so znením zákona č. 572/2004 Z.z., jeho ústavne konformným výkladom. Žalovaný by mohol takto postupovať za predpokladu iného znenia zákona. Napr. by muselo byť v zákone ustanovené, že novým účastníkom schémy obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty podľa ich celkovej potreby z rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy obchodovania vo výške 100% ich potrieb v zmysle žiadosti v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5. Takéto (alebo obdobné) znenie sa však v texte zákona nenachádza. Žalovaný takto postupujúci vykladal zákon ústavne nekonformným spôsobom. Odhliadnuc od prinízkeho objemu rezervy, žalovaný vedel koľko kvót v rezerve má k dispozícii. Súc povinný poznať právny poriadok mal žalovaný vedieť, že s kvótami musí nakladať uvážene v duchu požiadaviek stabilného fungovania právneho štátu, podľa objektívnych a transparentných kritérií. Zásada „kto prv príde, ten skôr berie“, na ktorú poukázal žalovaný, sa v súlade s ústavne konformným výkladom nestotožňuje s konštrukciou „kto skôr berie, berie všetko“ Dikcia zákona žalobcovi neprikazovala prideľovať kvóty vo výške 100 % požiadaviek nových účastníkov, bez prihliadnutia aj na reálnu a zistiteľnú (správny orgán vydávajúci povolenie - OUŽP je podriadený žalovanému) potrebu pridelenia kvót novým účastníkom schémy obchodovania. V prípadoch, keď ktokoľvek spravujúci určité množstvo hmotných či nehmotných statkov (napr. finančné prostriedky určené na mzdy, finančné prostriedky určené na nákup tovarov a služieb), ktoré sú určené na prerozdelenie alebo spotrebu v určitom období, predpokladá sa (logicky, štandardne, bez všeobecných pochybností), že uvedené statky bude spotrebúvať uvážlivo, aby v príslušnej jemu zverenej oblasti neohrozil nijako existenciu, chod, i rozvoj, nespotrebuje statky na začiatku, alebo v časti obdobia. O to viac to platí v prípade orgánu spravujúceho zverené verejné prostriedky, verejný majetok. Je tiež treba podotknúť, že žalobca bol so svojou žiadosťou o pridelenie kvót z rezervy štvrtým v poradí a žiadosť bola podaná v septembri kalendárneho roku. Nemožno teda uvažovať o hraničných hodnotách prípadne odôvodňujúcich vyčerpanie rezervy. Kým účastníci, ktorým boli bezplatne pridelené kvóty, resp. noví účastníci, ktorým boli bezplatne pridelené kvóty z rezervy, získali zadarmo výrazné finančné výhody, žalobca bol nútený vynaložiť značné finančné prostriedky na zakúpenie kvót. To vedie k jeho znevýhodneniu v podnikaní a tým aj k ukráteniu na právach. Rozhodnutie napadnuté v žalobe je v rozpore s článkom 12 Ústavy SR, žalobcu diskriminuje voči ostatným novým účastníkom v jeho práve na podnikanie, garantovanom článkom 35 Ústavy SR. Keďže žalovaný pri vydávaní rozhodnutia vykonával právo Európskej únie, porušil tiež svoje záväzky plynúce z článku 16, 20 a 21 charty. Článok 12 ods. 1 prvú vetu Ústavy SR nemožno interpretovať a uplatniť izolovane, t.j. minimálne bez spojenia s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR, ktoré je jeho všeobecným pozitívnoprávnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz diskriminácie (uznesenie Ústavného súdu SR PL.ÚS16/08 zo dňa 07.05.2008). Vzhľadom na skutočnosť, že Ústava SR obsahuje absolútny zákaz diskriminácie, všetky orgány vykonávajúce štátnu moc sú povinné vykladať právne predpisy spôsobom, ktorý sa neprieči ústave. Zákaz diskriminácie platí priamo a orgán verejnej moci nemôže pri uplatňovaní zákonov vykonávať zákony v rozpore s ústavou, a to ani s poukazom na presné znenie právneho predpisu, ktorý sa tomuto zákazu prieči. Pokiaľ zákon umožňuje väčšiu či menšiu mieru uváženia v konaní štátneho orgánu, má štátny orgán pri rešpektovaní ostatných relevantných ustanovení Ústavy SR možnosť úvahy používať bez toho, aby tým boli porušené články Ústavy SR. Tým, že žalovaný nevytvoril dostatočnú rezervu, účastníkom schémy obchodovania pridelil nadalokácie, ako aj tým, že niektorým novým účastníkom pridelil kvóty v plnom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k vyčerpaniu kvót z rezervy a žalobcovi nepridelil žiadne kvóty bez akýchkoľvek iných objektívnych dôvodov, žalovaný porušil princíp právnej istoty ako základnú súčasť materiálneho právneho štátu. Vychádzajúc z článku 55 ods. 2 Ústavy SR a § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže možno dôjsť k záveru, že postupom žalovaného, vydaním národného alokačného plánu a nezákonného rozhodnutia došlo k zvýhodneniu niektorých podnikateľov a teda k narušeniu hospodárskej súťaže. Účastníci schémy obchodovania, ktorým boli pridelené kvóty zadarmo, nemusia vynakladať prostriedky na nákup kvót, čím dôjde u nich k značnej úľave na nákladoch pri podnikaní. Pod pojmom „právny nárok“ sa rozumie skutočnosť, že konkrétne právo subjektu je právne vynútiteľné, a teda ho možno s úspechom uplatniť na kompetentnom orgáne. Preskúmaním úpravy inštitútu „právny nárok“ v právnom systéme SR a spôsobu jeho použitie pri tvorbe právnych predpisov, dospel súd k zisteniu, že zákonodarca používa túto formuláciu v zápornom vyjadrení - „nie je právny nárok“. Použitím tejto formulácie zákonodarca zdôrazňuje, že na právnym predpisom určené právo nevzniká možnosť jeho uplatnenia, teda že či bude poskytnuté závisí od vôle poskytovateľa a nie je možné domáhať sa tohto práva na príslušnom orgáne (súde). Najväčšia časť právnych predpisov, kde použil zákonodarca slovné spojenie „právny nárok“ sa totiž týka dotácií a fakultatívnych dávok. Zákonodarca nepoužíva formuláciu „ vzniká (vznikne, je) právny nárok“. Kde zákonodarca v texte predpisu použije slovo „môže“ (povoliť, vydať, udeliť...), použije tiež formuláciu „nie je právny nárok“. Pri použití slova „môže“ je na správnom orgáne, či využije svoju oprávnenie dané mu zákonom (diskrečná právomoc). Ak ide o výkon právomoci správneho orgánu, zákonodarca pridáva formuláciu „nie je právny nárok“ ako odkaz pre dotknuté subjekty. Pri formulácii bez „môže“ je správny orgán povinný vykonať príkaz daný mu právnym predpisom a adresátovi takéhoto úkonu vzniká právne vynútiteľný právny nárok. V § 9 ods. 3 (veta prvá) zákona č. 572/2004 Z.z. sa uvádza, že novým účastníkom schémy obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Takáto formulácia nedáva ministerstvu na výber, či emisné kvóty pridelí, alebo nie. Pokiaľ o ne požiada nový účastník, je povinné ministerstvo kvóty prideliť. V § 9 ods. 3 (veta druhá) zákona č. 572/2004 Z.z. sa uvádza, že ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy obchodovania v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 až do vyčerpania rezervy kvót. Prvá časť „ ... v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia“ hovorí o povinnosti vybavovať agendu transparentne v jasne určenom poradí. Druhá časť „... do vyčerpania rezervy kvót“ znamená, že ministerstvo pred vyčerpaním rezervy kvót neodoprie novým účastníkom pridelenie. Zákonodarca predpokladal, že žalovaný bude postupovať pri prideľovaní (prerozdelovaní) emisných kvót tak, že novým účastníkom kvóty pridelí a na tento účel vytvorí dostatočnú rezervu kvót, že nebude rozlišovať medzi spoločnosťami alebo odvetviami, aby neoprávnene nezvýhodňoval určité podniky alebo činnosti a že novým účastníkom spravodlivo umožní začať sa podieľať na schéme obchodovania s emisiami. Žalovaný konal a rozhodol v rozpore s týmito zákonom predpísanými požiadavkami. Zároveň zákonodarca predpokladal, že ministerstvo pozná okrem týchto uvedených zákonných požiadaviek i záväzný ústavný imperatív týkajúci sa základných práv a slobôd. Zákonodarca preto nemusel v zákone zdôrazňovať rovnoprávnosť, zásadu proporcionality, zákaz diskriminácie, princíp istoty právnych vzťahov, atď. Žalovaný sa ústavnými požiadavkami na výkon jeho právomoci (rozhodovacej činnosti) neriadil, rozhodol v rozpore s nimi. Pokiaľ ide o čerpane rezervy, nie je predpísané, že sa má vyčerpať všetko naraz a odovzdať všetko prvému žiadateľovi, prípadne prvým trom. Ministerstvo má prihliadať na záujmy nových účastníkov, dodržiavať ústavu, iné zákony, postupovať v zmysle obsahu a cieľa smernice. Zvlášť keď účastník schémy pred začatím svojej činnosti všetky svoje kvóty odovzdal (zaplatil za ne). Takýto účastník schémy sa potom oprávnene môže opýtať, prečo nedostane kvóty, ktoré mu má žalovaný podľa zákona prideliť a prečo iný nový účastníkov schémy kvóty dostal a bol tak nenáležite pred žalobcom zvýhodnený. Je zrejmé, že vypustiť môže podnikateľ len také množstvo emisií, na ktoré dostal povolenie. Emisné povolenky si musí podnikateľ kúpiť, iba že by ich dostal zadarmo. Pridelenie kvót zdarma nie je stratou pre SR. Predaj kvót je príjmom SR. Žalovaný z kvót pridelených SR niekomu pridelil viac kvót, ako potreboval, niekomu pridelil kvót menej a niekomu nepridelil kvóty žiadne - bez odôvodnenia potreby a nevyhnutnosti takéhoto postupu. Takýto postup nemožno považovať za zákonný. Žalovaný sa odvoláva na jedinú vetu v oznámení Európskej Komisie, že „Komisia odporúča členskému štátu, aby prideľoval kvóty žiadateľovi so zreteľom na vydané povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov na báze systému „kto skôr príde, ten skôr berie“. Pritom však akoby ignoroval ostatný text oznámenia, ktoré obsahuje hneď niekoľko ďalších odporúčaní spochybňujúcich domnienku o správnosti postupu žalovaného, napr.: „Členský štát by mal zdôvodniť výšku rezervy s ohľadom na odhad očakávaného počtu nových účastníkov počas obchodovateľného obdobia.“ Alebo: „Novým účastníkom sa vydávajú kvóty podľa transparentných a objektívnych pravidiel a procedúr ...“ Aj samotný národný alokačný plán (v čom kopíruje požiadavku uvedenú v smernici) deklaruje dostatočnú rezervu potrebnú pre nových účastníkov, tak ako to vyžaduje zákon a cieľ smernice, keď uvádza, že „ pri určovaní množstva do rezervy pre nové zdroje sa vychádzalo z podkladov predložených investormi, ktorí pripravujú výstavbu nových zdrojov, resp. rekonštrukcie alebo rozšírenie jestvujúcich zariadení, ktorých výsledkom je zvýšenie emisií oxidu uhličitého...“ Ak by táto veta zodpovedala skutočnosti, nemohlo by dôjsť k vyčerpaniu rezervy a žalobca by nebol nepridelením kvót ukrátený na svojich právach. Pridelenie kvót nie je fakultatívnou dávkou, na ktorú nevzniká právny nárok. Zákon určuje jednak povinnosť účastníkov schémy zaplatiť za vypúšťanie emisných plynov a na druhej strane ich právo na pridelenie emisných kvót spravodlivým a zákonným spôsobom. Zákon sa v danej súvislosti nestanovil, že nový účastník nemá na pridelenie kvót právny nárok, teda ho logicky má z titulu, že sa novým účastníkom schémy obchodovania stal. Žalovaný mal vykladať a aplikovať národný alokačný plán tak, aby nevybočil z medzí zákona a pokiaľ by ustanovenia národného alokačného plánu boli v rozpore so zákonom a Ústavou, bol povinný ich odmietnuť, podľa nich nepostupovať a uplatniť výklad a postup súladný so zákonom a Ústavou SR. Žalovaný mal vytvoriť mechanizmus, ktorý by zabezpečil rovnaký prístup účastníkov schémy k právu. Zodpovednosť (i ťarcha) je v tomto prípade na tvorcovi národného alokačného plánu a orgáne majúcom za úlohu nakladať s emisnými kvótami. Chybný postup a rozhodnutie tohto správneho orgánu nemôže byť na ťarchu fyzických a právnických osôb (účastníkov schémy). Na pridelenie kvót teda mal žalobca právny nárok. Rozhodnutím žalovaného mu jeho právo bolo odopreté. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba bola dôvodná a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 54255/2011 zo dňa 20.09.2011 ako nezákonné s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom súdu vysloveným v tomto rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatený súdny poplatok 66,- € a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c,, ods. 5 písm. b/, §16 ods. 3 a 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov Žalobca bol do 22.03.2012 v konaní zastúpený PRK Partners, s.r.o., IČO: 35 978 643, Hurbanovo nám. 3, Bratislava. Súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov na nákladoch právneho zastúpenia týmto právnym zástupcom za nasledovné úkony právnej služby - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (25.07.2011) v sume 123,50 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (25.11.2011) v sume 123,50 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie žalobcu na výzvu súdu (03.01.2012) v sume 127,25 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,64 € Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Náhradu trov právneho zastúpenia v sume 443,65 € je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu PRK Partners, s.r.o., IČO: 35 978 643, Hurbanovo nám. 3, Bratislava podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č. účtu: 1590211012/1111. V priebehu konania žalobca zmenil právne zastúpenie a dňa 23.03.2012 udelil plnomocenstvo obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava. Súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov na nákladoch právneho zastúpenia týmto právnym zástupcom za nasledovné úkony právnej služby: - Účasť na pojednávaní (25.04.2012) v sume 127,17 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €, - Účasť na pojednávaní (16.05.2012) v sume 31,79 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €. Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Súd priznal žalobcovi tiež právo na náhradu trov vynaložených na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66,- € Náhrada trov predstavuje sumu 240,22 €, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet vedený v Tatra banka, a.s., č. účtu: 2626058289/1100. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.