Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/202/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201919 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201919.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Weindel Logistik Service SR, spol. s.r.o., Námestie SNP 15, Bratislava, IČO 35 744 278, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/19038-107776/2011/992895-r, č. I/222/19038-107778/2011/992895- r, č. I/222/19038-107780/2011/992895-r, č. I/222/19038-107781/2011/992895- r, č. I/222/19038-105511/2011/992895-r, č. I/222/19038-107772/2011/992895- r, č. I/222/19038-107773/2011/992895-r, č. I/222/19038-107782/2011/992895- r, č. I/222/19038-107788/2011/992895-r, č. I/222/19038-107784/2011/992895-r, č. I/222/19038-107789/2011/992895-r , všetky z 13.10.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.12.2011 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí právneho predchodcu žalovaného č. I/222/19038-107776/2011/992895-r, č. I/222/19038-107778/2011/992895-r, č. I/XXX/XXXXX-XXXXXX/ XXXX/XXXXXX-r, č. I/222/19038-107781/2011/992895-r, č. I/222/19038-105511/2011/992895- r, č. I/222/19038-107772/2011/992895-r, č. I/222/19038-107773/2011/992895- r, č. I/222/19038-107782/2011/992895-r, č. I/222/19038-107788/2011/992895-r, č. I/222/19038-107784/2011/992895-r, č. I/222/19038-107789/2011/992895-r, všetky zo dňa 13.10.2011, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery Daňového úradu Bratislava I (ďalej len správca dane) č. 600/232/161600/11/Vrá, č. 600/232/161611/11/Vrá, č. 600/232/161617/11/Vrá, č. 600/232/161619/11/Vrá, č. 600/232/161622/11/Vrá, č. 600/232/161634/11/Vrá, č. 600/232/161637/11/ Vrá, č. 600/232/161640/11/Vrá, č. 600/232/161643/11/Vrá, č. 600/232/161668/11/Vrá a č. 600/232/161682/11/Vrá, všetky zo dňa 18.07.2011, o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie február až december 2008 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov z neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.). Žalobca v žalobe uviedol, že zdaňovacie obdobia február až december 2008 na základe dovozných dokladov ako príjemca a deklarant doviezol na územie SR tovar zo Švajčiarska, Hong Kongu a Číny, pričom podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.) prepustením dovezeného tovaru do colného režimu voľný obeh vznikla žalobcovi daňová povinnosť. Žalobca daň podľa § 69 ods. 8 zákona č. 222/2004 Z.z. zaplatil a v zmysle § 49 ods. 2 písm. d/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. d/ uvedeného zákona si uplatnil odpočítanie tejto dane. Uviedol ďalej, že predmetný tovar uskladnil a vykonal na ňom objednané práce - copacking (prebalenie), ktoré fakturoval objednávateľovi služieb ako služby v zmysle § 47 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z., pričom po prebalení bol tovar z územia SR vyvezený do tretieho štátu, resp. dodaný do iného členského štátu. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktorú žalobca uplatnil (zaplatil) pri dovoze tovaru a následne si ju odpočítal. Správca dane tvrdil, že žalobca porušil § 49 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. tým, že dovezený tovar nikdy nevlastnil, nikdy ho v Tuzemsku nepredal, nedodal do iného členského štátu ani nevyviezol do tretieho štátu, teda ho nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ a preto si nemohol odpočítať daň, ktorú zaplatil správcovi dane pri dovoze tovaru. Žalobca namietal, že dodatočné platobné výmery správcu dane boli vydané na základe nesprávnej aplikácie zákona č. 199/2004 Z.z. Colný zákon, zákona č. 222/2004 Z.z. a základných pravidiel princípov uplatňovania dane z pridanej hodnoty. Uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR je právo účastníka konania na rozhodnutie, ktoré je plne konformné s hmotnoprávnym predpisom a v danom prípade aj s normami Európskej únie. Tvrdil, že napadnutými rozhodnutiami žalovaného bol ukrátený na svojich právach. Poukázal na to, že hoci žalovaný súhlasí s názorom žalobcu, že vlastníctvo tovaru nie je kritériom pre vyrubenie cla a vymeranie colného dlhu, nesúhlasí s tým, že odpočítanie dane pri dovoze tovaru podľa § 49 ods. 2 písm. d/ a § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. nie je podmienené vznikom práva nakladať s tovarom ako vlastník resp. s vlastníckym právom k tovaru. Žalobca tvrdil, že táto podmienka platí len pri dodaní tovaru za protihodnotu v tuzemsku. Tým, že žalobca dovezený tovar nikdy nevlastnil, nemohlo podľa jeho názoru dôjsť k porušeniu § 49 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. Žalobca mal zato, že s uvedenou námietkou sa žalovaný vôbec nevysporiadal a napriek tomu, že svoje právne závery o nemožnosti odpočítania dane oprel práve o absenciu vlastníckeho práva k dovezenému tovaru, tieto závery na rozdiel od žalobcu neoprel aj o konkrétne a relevantné ustanovenie právnej normy. Žalobca argumentoval, že ak správny orgán svoje závery nezdôvodní žiadnou relevantnou právnou normou, ale jej použitie ponechá na predstavivosť účastníka konania, potom je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Aplikácia príslušných ustanovení hmotnoprávnych a procesných predpisov daňovými orgánmi má byť podľa jeho názoru ústavne konformnou a nie svojvoľnou. Z argumentácie žalovaného podľa žalobcu vyplýva, že otázka vlastníckeho vzťahu k dovezenému tovaru je rozhodujúca pre posúdenie veci samej, pretože ak neexistuje vlastnícky vzťah, nie je možné použiť prijaté plnenie na uskutočnenie ekonomickej činnosti. Použitie tovaru na dodávky tovarov a služieb teda žalovaný podmieňuje vlastníckym právom k tomuto tovaru. Táto podmienenosť podľa názoru žalobcu nemá oporu v zákone. V danom prípade daňová povinnosť vznikla podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh, ktorý nie je podmienený vznikom právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pokiaľ ide o otázku, či v danom prípade podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. žalobca použil prijatý tovar na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ, žalobca tvrdil, že pojem použitie na dodávky tovarov a služieb nie je možné interpretovať tak, že ide len o také použitie, ktoré je spojené s použitím tovaru na predaj v tuzemsku, s dodaním tovaru do iného členského štátu, s jeho vývozom do tretieho štátu, teda na obchodovanie s týmto tovarom. Mal za to, že pre odpočítanie dane postačuje, ak sa „pomocou majetku“ vykonáva ekonomická činnosť. Záver žalovaného, že žalobca pomocou dovezeného tovaru nevykonáva ekonomickú činnosť a preto mu nárok na odpočítanie dane nevzniká, považoval žalobca za absurdný a poukázal na to, že jeho hlavnou ekonomickou činnosťou je skladovacia a baliaca činnosť. Za účelom uskutočnenia tejto svojej hlavnej ekonomickej činnosti žalobca obstaral (doviezol) tovar, ktorý síce sám o sebe nebol ďalej predmetom predaja, no bol použitý výhradne na uskutočňovanie jeho hlavnej ekonomickej činnosti, na zdaniteľné transakcie, v danom prípade na služby prebalenia tovaru. Žalobca teda obstaral (doviezol) tovar, zaplatil daň a uplatnil si odpočítanie dane, pričom tento tovar použil na dodanie služieb prebalenia tohto tovaru, teda „pomocou neho“ vykonával svoju hlavnú ekonomickú činnosť. Žalovaný podľa názoru žalobcu sám priznal, že všetky náklady spojené s dovozom tovaru boli legitímne a výlučne nákladmi žalobcu a nie zahraničných spoločností, žalobca o nich riadne účtoval v nákladoch a pre účely dane z príjmov boli aj daňovým výdavkom. Namietal však, že cena tovaru, z ktorého bola uplatnená daň, nebola vôbec prvkom tvoriacim cenu plnenia na výstupe, tú tvorili podľa dohody náklady na služby prebalenia tovaru. K tomu žalobca uviedol, že o cene tovaru, z ktorého bola uplatnená daň, nemohol účtovať v zmysle § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 431/2002 Z.z. ako o nákladovej položke, pretože tento tovar nenakúpil a náklady z nákupu mu nevznikli. Z tohto dôvodu cena tovaru, z ktorého bola uplatnená daň, nemohla byť prvkom tvoriacim cenu plnenia na výstupe. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný uplatnenie práva na odpočítanie dane podmienil nemožnou podmienkou, na ktorú nie je možné prihliadať. Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru žalobcu možné akceptovať záver žalovaného, podľa ktorého ak nebola cena tovaru na výstupe fakturovaná zahraničnému odberateľovi, nebola ani priama a bezprostredná súvislosť medzi odpočítaním dane na vstupe a plneniami na výstupe. Žalobca tvrdil, že aj keď obstaraný tovar, z ktorého si žalobca odpočítal daň, sám o sebe nebol predmetom predaja (zdaniteľného obchodu), bol použitý výhradne na uskutočňovanie hlavnej ekonomickej činnosti žalobcu a všetky náklady spojené s obstaraním tovaru boli súčasťou nákladových prvkov zdaniteľných plnení. Žalobca mal zato, že právo na odpočet je dostupné v prospech zdaniteľnej osoby dokonca pri absencii priamej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby (viď rozsudky SDEÚ napr. C-98/98 Midland Bank - bod 23 a 31, C-465/03 Kretztechnik - bod 36). Nepriznanie práva na odpočítanie dane z dovozu, ktorý platiteľ použil na dodávky služieb, je podľa žalobcu v priamom rozpore so zámermi a princípmi uplatňovania dane z pridanej hodnoty. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že rozhodnutia napadnuté žalobou plne vychádzajú z ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a najmä sú v súlade s právom EÚ, čo podľa jeho názoru potvrdzujú aj spomenuté rozsudky Súdneho dvora EÚ (C-98/98 Midland Bank, C-465/03 Kretztechnik). Poukázal nato, že žalobca o cene dovezeného tovaru, z ktorého bola odpočítaná DPH, neúčtoval vo svojom účtovníctve, účtoval len o nákladoch spojených s dovozom tovaru a následne o nákladoch spojených s vývozom tohto tovaru. Žalobca tovar prebalil, teda vykonal služby, o ktoré ho požiadal zahraničný vlastník tovaru a tieto aj následne fakturoval. Dôvodom toho, že žalobca neúčtoval o tovare uvedenom na JCD, bola podľa žalovaného skutočnosť, že nemal k tomuto tovaru vlastnícky vzťah a preto nemohol s tovarom nakladať podľa svojej vôle, ale len podľa pokynov vlastníka, ktorým bola zahraničná spoločnosť. Podmienka, aby žalobca mal určitý vzťah k tovaru, z ktorého si odpočítal daň z dovozu uvedenú na JCD, vyplýva podľa názoru žalovaného z § 49 ods. 2 prvá veta zákona č. 222/2004 Z.z. v tom zmysle, že tovar, ktorý nepatrí platiteľovi, nemôže tento používať na zdaniteľné plnenie, pretože s ním nemôže disponovať podľa svojej vôle. Žalovaný mal zato, že ak by žalobca mal nárok na odpočítanie dane z tovaru uvedeného na JCD, musí existovať priame a bezprostredné spojenie medzi plneniami na vstupe a plneniami na výstupe. Keď tovar použije ako vlastník na svoje uskutočnené plnenia, vznikne mu daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. V danom prípade však žalobcovi daňová povinnosť nevznikla, pretože s tovarom nemohol disponovať podľa svojej vôle ako jeho vlastník, nepoužil tento tovar na zdaniteľné obchody, na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Dodaním tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Žalobca má nárok na odpočítanie dane z tých tovarov a služieb, ktoré bezprostredne súvisia so službou, ktorú vykonal a fakturoval a to je prebalenie a skladovanie predmetného tovaru. K tvrdeniam žalobcu uvedeným v žalobe žalovaný uviedol, že žalobca nevykonával služby skladovania a prebalenia pomocou tovaru uvedeného na JCD, ale tieto služby vykonal na žiadosť iného subjektu na tovare, ktorý nebol jeho vlastníctvom. Tieto služby boli odberateľovi riadne vyfakturované, pričom tovar fakturovaný nebol, nakoľko žalobca nemá právo s nim disponovať. Podstata a obsah tovaru neboli zmenené pri jeho skladovaní a prebaľovaní, ktoré bolo fakturované odberateľovi. Skutočnosť, že žalobca vykonáva činnosť prebalenia a skladovania tovaru, nie je podľa žalovaného dôvodom, aby si uplatnil odpočítanie dane z tohto tovaru, ktorý patrí inému subjektu, pretože tento tovar nepoužije na svoje zdaniteľné plnenia na výstupe. Náklady za tovar neboli súčasťou celkových nákladov žalobcu, teda neboli ani podstatným prvkom tvoriacim cenu služieb za poskytnutie skladovania a prebalenia tovaru. Podľa žalovaného preto nie je možné súhlasiť s tým, že tieto náklady súvisia s hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. K argumentácii žalobcu bodom 31 rozsudku SDEÚ C-98/98 žalovaný konštatoval, že náklady za tovar neboli nikdy súčasťou všeobecných nákladov žalobcu a teda neboli ani prvkom ceny podnikateľských výrobkov, pretože žalobca tovar, z ktorého si uplatnil odpočítanie dane, nikdy nefakturoval. Odberateľovi fakturoval služby prebalenia tovaru, ktorý nikdy nevlastnil. Nie je tu priame a bezprostredné prepojenie tovaru s jeho podnikaním a preto žalobca nemá podľa žalovaného právo ani na čiastočné odpočítanie dane z tovaru uvedeného na JCD. Takisto k bodu 36 rozsudku C - 465/03 žalovaný uviedol, že výdavky vynaložené na tovar neboli súčasťou všeobecných výdavkov žalobcu a ako také nie sú prvkom tvoriacim cenu fakturovaných služieb za skladovanie a prebalenie tovaru. Žalovaný poukázal na rozsudok SDEÚ C-48/98 - bod 24 a 25, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že je nutné, aby priama a bezprostredná súvislosť medzi konkrétnym vstupom a konkrétnym výstupom alebo plneniami, ktorými vzniká právo na odpočítanie dane, existovala predtým, ako osoba podliehajúca dani má nárok na odpočet vstupnej dane. Žalobca podľa žalovaného nesplnil podmienky na odpočítanie dane z JCD vystavených za tovar, výsledkom jeho činnosti neboli plnenia priamo a bezprostredne súvisiace s podstatou tovaru, pretože na tie nemal žalobca oprávnenie od vlastníka tovaru. Nepriznaním dane podľa názoru žalovaného neprišlo k porušeniu neutrality dane ani k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže. Napokon žalovaný uviedol, že zahraničná spoločnosť, ktorá bola obchodným partnerom žalobcu, má povinnosť v tuzemsku v zmysle § 5 zákona č. 222/2004 Z.z. podať žiadosť o registráciu pre daň, ktorú si nesplnila. Po zaregistrovaní by bola v tuzemsku platiteľom dane so všetkými právami a povinnosťami. Z uvedených dôvodov navrhoval žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V následnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že z § 49 ods. 2 písm. d/ zák. č. 222/2004 Z.z. nevyplýva, že vzťah k dovezenému tovaru, z ktorého sa odpočítava daň, musí byť vlastníckym vzťahom. Vlastnícky vzťah resp. právo nakladať s tovarom ako vlastník je podľa žalobcu rozhodujúce len pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona, pričom táto podmienka sa nevzťahuje na inštitút dovozu tovaru podľa § 21 ods. 1 písm. a/ ani na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.. Takisto z § 49 ods. 2 písm. d/ zákona podľa žalobcu nevyplýva, že pojem „použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ“ sa vzťahuje len na použitie formou predaja. Žalobca mal zato, že pokiaľ by nárok na odpočítanie dane bol spojený s vlastníckym právom, resp. by sa použitie tovaru obmedzovalo len na jeho predaj, potom by to v zákone muselo byť výslovne uvedené, nakoľko daňové právne predpisy sú systémovo zaradené do noriem verejného práva. K interpretácii rozsudkov Súdneho dvora EÚ žalobca uviedol, že nie je možné vyberať jednotlivé odseky z rozhodnutí bez znalosti súvislostí, každý odsek je relevantný a rozhodnutia sa čítajú celé. Výklad určitého rozhodnutia je možné aplikovať len v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, pričom v prípadoch riešených Súdnym dvorom EÚ C-98/98 a C-46503 sa nejedná ani o skutkovo zhodné ani o podobné prípady s prípadom žalobcu. V oboch uvedených prípadoch prijaté tovary alebo služby neboli v plnej miere využité pre účely uskutočňovanej ekonomickej činnosti a preto nebolo možné v plnom rozsahu uplatniť odpočítanie dane. Žalobca poukázal na to, že v jeho prípade prijaté tovary alebo služby boli v plnej miere využité pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti. Uviedol, že v prípade Midland Bank v súvislosti s prijatými plneniami vznikli výdavky, no neboli v plnej miere využité pre účely uskutočňovania zdaniteľných plnení. Súdny dvor prijal záver, že vzniká nárok len na odpočítanie pomernej časti dane. Daň podľa žalobcu možno odpočítať len z tých výdavkov, ktoré sú súčasťou ceny zdaniteľných plnení na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie. Tieto plnenia (výdavky) tak priamo a bezprostredne súvisia s plneniami na výstupe a je možný odpočet dane. Výdavky, ktoré nie sú súčasťou zdaniteľných plnení na výstupe, priamo a bezprostredne nesúvisia s plneniami na výstupe a nie je možné daň odpočítať. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že aplikácia uvedeného kritéria je podmienená tým, že výdavky spojené s prijatými plneniami vznikli. Ak výdavky nevznikli, nemôžu byť súčasťou ceny zdaniteľných plnení na výstupe a uvedené kritérium nie je možné aplikovať. Ak neexistujú žiadne výdavky, nie je možné dospieť k záveru, že nie je splnená podmienka premietnutia ceny výdavkov do ceny zdaniteľných plnení na výstupe, ani že neexistuje priama a bezprostredná súvislosť s plneniami na výstupe a nárok na odpočítanie dane nevzniká. K argumentácii žalovaného o povinnosti obchodného partnera žalobcu registrovať sa v tuzemsku pre daň žalobca uviedol, že predmetom sporu je otázka, či si mohol žalobca odpočítať daň, ktorú zaplatil správcovi dane pri dovoze tovaru a preto ani prípadnou registráciou obchodného partnera by sa na predmete konania nič nezmenilo. Nakoniec žalobca poukázal na skutočnosť, že režim odpočtov zavedený Smernicou Rady 77/388/ EHS má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej a zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH takto zaručuje neutralitu čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na účely a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH. Žalobca uviedol, že na strane 10 dodatku k protokolu správca dane dôvodí, že „zdaniteľná osoba so sídlom v treťom štáte bola povinná sa zaregistrovať podľa § 5 zákona č. 222/2004 Z.z. a uplatňovať si nárok na odpočítanie dane zaplatenej pri dovoze tovaru prostredníctvom daňového priznania. V takom prípade nikdy nepríde k porušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty ako jedného zo základných mechanizmov fungovania DPH ani k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže. Spoločný systém DPH takto zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých dotknutých hospodárskych činnosti“. Z tohto konštatovania správcu dane podľa žalobcu vyplýva, že správca dane v podstate priznáva, že v daných prípadoch došlo k porušeniu princípu neutrality DPH ako jedného zo základných mechanizmov fungovania tejto dane a k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže. Tento stav však podľa žalobcu nebol spôsobený tým, že zdaniteľné osoby so sídlom v treťom štáte boli povinné registrovať sa podľa § 5 zákona č. 222/2004 Z.z., ale výlučne nesprávnym výkladom uvedeného zákona. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je podľa § 250j ods. 1 O.s.p. potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v medziach zákona. Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že v dňoch 13.01.2011 až 11.07.2011 vykonal správca dane u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2008, pričom výsledky kontroly zaznamenal v protokole zo dňa 01.06.2011. Na základe podaných námietok žalobcu vypracoval správca dane dodatok č. 1 k protokolu s tým, že závery z kontroly ponechal bezo zmeny. Dňa 18.07.2011 vydal správca dane dodatočné platobné výmery, ktorými vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty a zaviazal žalobcu vyrubené rozdiely zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti výmerov na účet správcu dane. Žalobca podal proti dodatočným platobným výmerom odvolanie, ktorého dôvody sa zhodujú s vyššie opísanými dôvodmi žaloby. Žalovaný rozhodnutiami zo dňa 13.10.2011 na základe podaných odvolaní všetky dodatočné platobné výmery správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutí poukázal na zistenia správcu dane, podľa ktorých žalobca v zdaňovacích obdobiach február až december 2008 doviezol na základe dovozných dokladov ako príjemca a deklarant na územie SR tovar zo Švajčiarska, Hong Kongu a Číny a uhradil colnému orgánu daň z pridanej hodnoty z tovaru uvedeného na jednotných colných deklaráciách (JCD). Žalobca dovezený tovar umiestnil vo svojich skladovacích a prevádzkových priestoroch, kde ho dočasne uskladnil a prebalil podľa požiadaviek zahraničného zákazníka. Tovar po prebalení vyviezol z tuzemska do tretích krajín v prospech spoločnosti Kraft Foods Schweiz GmbH, ktorá bola po celú dobu umiestnenia tovaru v tuzemsku jeho vlastníkom, pričom po vykonaní prebalenia tovaru fakturoval žalobca švajčiarskemu odberateľovi objednané služby. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí ďalej konštatoval, že predmetom dane bol podľa § 2 ods. 1 písm. d/ zák. č. 222/2004 Z.z. dovoz tovaru do tuzemska a žalobcovi vznikla daňová povinnosť pri dovoze tovaru podľa § 21 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Žalobca ako colný deklarant uvedený na JCD bol povinný uhradiť vzniknutý colný dlh colnému orgánu, čo aj urobil. To, že nemal k dovezenému tovaru vlastnícky vzťah, daňové orgány zistili až z predložených dokladov, pričom správca dane toto zistenie uviedol v protokole aj dodatočných platobných výmeroch. Žalovaný s poukazom na § 49 ods. 2 písm. d/ zák. č. 222/2004 Z.z. dôvodil, že platiteľ musí spĺňať dve základné podmienky pri odpočítaní dane pri dovoze tovaru do tuzemska, pričom žalobca splnil len jednu podmienku tým, že zaplatil správcovi dane daň pri dovoze tovaru. Nesplnil však druhú podmienku, a to že nepoužil tovar, z ktorého uplatnil daň, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, pretože k tomuto tovaru nemal žiadny vzťah, nemal právo s nim disponovať, nepodnikal s týmto tovarom, nakoľko tovar patril zahraničnej osobe. Prijaté plnenie teda žalobca nepoužil na uskutočnenie svojej ekonomickej činnosti, pretože tovar patriaci švajčiarskej spoločnosti po dovezení do tuzemska na základe jej pokynov a objednávok uskladnil, vykonal jeho prebalenie a odoslal do zahraničia. Priznanie práva na odpočítanie dane z dovozu tovaru, ktorý platiteľ nepoužil na dodávky tovarov a služieb, by podľa žalovaného bolo v priamom rozpore so zámermi a princípmi uplatňovania dane z pridanej hodnoty. Z judikatúry Súdneho dvora ES podľa žalovaného vyplýva záver (C-98/98 Midland Bank), že existencia priameho bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe. Zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočítanie dane, keď prijaté plnenie nemá priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe, čo v danom prípade podľa mienky žalovaného nebolo splnené. Žalovaný mal zato, že žalobca vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane, že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať priame a bezprostredné spojenie s konkrétnym plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohol podnikať a obchodovať. Zdôraznil, že náklady na tovar uvedený na JCD, z ktorého si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane, nemal zaúčtované, pretože o cene tovaru uvedeného na JCD, z ktorého colný orgán vyrubil daň, vôbec neúčtoval, takže nemohli byť ani súčasťou všeobecných nákladov platiteľa. Cena tovaru, z ktorého bola uplatnená daň, nebola prvkom tvoriacim cenu plnenia na výstupe, tú tvorili náklady na copackingovú činnosť - služby prebalenia tovaru, pričom tovar bol odoslaný odberateľovi do zahraničia. Žalobca účtoval iba o poplatkoch a výdavkoch spojených s colným odbavením tovaru, cena tovaru nebola na výstupe fakturovaná zahraničnému odberateľovi, pretože náklady fakturácie tvorili služby prebalenia tovaru. Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že nebola priama a bezprostredná súvislosť medzi odpočítaním dane na vstupe a plneniami na výstupe. Žalovaný súhlasil s tým, že spoločný systém DPH má za úlohu zbaviť obchodníka nákladov na DPH splatnej a zaplatenej v priebehu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH (rozsudok ESD EÚ C-408/98 Abbey National bod 24, 25). Vznik práva na odpočítanie dane pri tovare a službách sa však viaže na priamu a bezprostrednú súvislosť s výstupnými plneniami. Žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane, pretože daň zaplatená pri dovoze tovaru colnému orgánu nemá priame a bezprostredné spojenie s plneniami žalobcu na výstupe, výdavok za tovar nebol súčasťou všeobecných výdavkov žalobcu a nebol prvkom tvoriacim cenu na výstupe. Z uvedených dôvodov podľa žalovaného neboli zo strany žalobcu splnené podmienky podľa zákona č. 222/2004 Z.z. pre priznanie práva na odpočítanie dane. Písomným podaním zo dňa 14.06.2012 doložil žalobca povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom a konečnou spotrebou a povolenie využiť aktívny zušľachťovací styk zo dňa 23.11.2006, ktoré vydal colný úrad na jeho žiadosť a na ich základe uplatňoval žalobca pri dovoze tovaru režim aktívneho zušľachťovacieho styku. Žalobca uviedol, že po predchádzajúcich ústnych rokovaniach musel na základe rozhodnutia colných orgánov požiadať o zmenu predchádzajúceho rozhodnutia v súvislosti s aktualizáciou zoznamu tovaru spadajúceho pod povolenie s tým, že povolenie sa malo vzťahovať len na čokoládu a čokoládové výrobky a z režimu aktívneho zušľachťovacieho styku boli vylúčené určité druhy výrobkov (najmä hračky). Dňa 04.03.2007 vydal colný úrad povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom a konečnou spotrebou a povolenie využiť aktívny zušľachťovací styk, pričom na základe týchto rozhodnutí bol režim aktívneho zušľachťovacieho styku uplatňovaný len na čokoládové výrobky a na ostatný dovážaný tovar sa začal uplatňovať colný režim voľného obehu. Na základe žiadosti žalobcu zo dňa 05.10.2007 vydal Colný úrad Bratislava nové povolenie využiť aktívny zušľachťovací styk zo dňa 30.10.2007, pričom neakceptoval požiadavku žalobcu zaradiť do tohto režimu aj hračky a obalový materiál. Žalobca poukázal na to, že konal v dobrej viere a v rozhodnutiach colných orgánov vzhľadom na zásadný princíp DPH založený na nároku na odpočítanie dane nevidel osobitný problém. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Podľa § 2 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je dovoz tovaru do tuzemska. Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť pri dovoze tovaru vzniká prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Podľa § 12 zákona č. 222/2004 Z.z. dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov, ktorými je súd pri uplatňovaní svojej preskúmavacej právomoci viazaný, bolo posúdiť súlad postupu daňových orgánov so zákonom v predmetnom konaní a vysloviť záver, či boli napadnuté rozhodnutia vydané v medziach platného práva, ktoré je tvorené nielen vnútroštátnym zákonodarcom, ale aj relevantnými právnymi normami a rozhodnutiami orgánov Európskej únie. Konkrétne mal súd preveriť, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie DPH z posudzovaných obchodov, alebo či boli vydané rozhodnutia orgánov daňovej správy o vyrubení rozdielov dane v súlade so zákonom. Predmetom dane bol v prejednávaných prípadoch dovoz tovaru do tuzemska, pričom dovozcom a deklarantom tovaru uvedeného na JCD bol žalobca. Žalobca doviezol a deklaroval tovar v súlade s príslušnými povoleniami vydanými colným úradom, pričom tovar bol prepustený právoplatným rozhodnutím colnice do colného režimu voľný obeh. Žalobcovi ako dovozcovi vznikla v súlade so zákonom povinnosť zaplatiť colný dlh spočívajúci v cle a DPH z hodnoty tovaru uvedeného v JCD, ktorú si žalobca splnil. V súvislosti s dovozom tovaru do tuzemska a so vznikom daňovej povinnosti bol zákon dodržaný a postup správcu dane bol v jeho medziach. Zákon č. 222/2004 Z.z., ktorý vychádza z jednotného systému uplatňovania DPH v rámci EÚ, stanovuje podmienky pre odpočítanie dane zaplatenej správcovi dane pri dovoze tovaru. Určuje všeobecné pravidlo, že platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, kedy pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Z vyššie opísaných zistení správcu dane vyplýva, že daň vymeraná žalobcovi ako dovozcovi vychádzala z hodnoty tovaru uvedeného na JCD (išlo prevažne o samolepiace štítky, hračky a darčekové predmety), ktorý patril zahraničnej osobe. Na základe zmluvy s vlastníkom tovaru vykonal žalobca na tovare baliace a skladovacie služby, ktorými nezmenil podstatu tovaru. Tým, že žalobca tovar nenadobudol do svojho vlastníctva, nemohol ho vo vlastnom mene a na vlastný účet zhodnotiť (použiť ho na svoje podnikanie) a s týmto zhodnotením ho použiť ďalej na svoje ďalšie dodávky ako platiteľ. Napriek tomu, že vyššie označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ s ohľadom na rozdielne skutkové okolnosti a podstatu veci nie je možné priamo aplikovať na prejednávaný prípad, je z nich možné vyvodiť pravidlo, že na uplatnenie odpočtu dane musia mať nadobudnuté tovary alebo služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie práva na odpočet, pričom odpočítaná môže byť len tá suma dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky zdaniteľného plnenia (C 98/98 Midland Bank body 20 a nasl.). Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že daň vyrubená z hodnoty dovezeného tovaru, zaplatená pri prepustení tovaru do colného režimu voľný obeh, nie je priamo a bezprostredne spojená so službami zabalenia a skladovania, hoci ide o hlavnú ekonomickú aktivitu žalobcu. Táto daň sa vzťahuje na hodnotu tovaru, ktorý mohol na svoje podnikanie použiť len jeho vlastník, pretože náklady na obstaranie tohto tovaru sú len jeho nákladmi a tieto sa nemôžu premietnuť do ceny zdaniteľných obchodov žalobcu, pretože žalobca tieto náklady nevynaložil. Náklady spojené s dovozom tovaru sú v priamom a bezprostrednom spojení len so zdaniteľnými obchodmi toho subjektu, ktorý tovar ďalej použije na svoje dodávky (podnikanie) a tým nie je žalobca, ale vlastník tovaru. Daň z hodnoty tovaru, ktorej odpočet si žalobca uplatnil na vstupe, nefakturoval na výstupe z hodnoty prebaleného tovaru, ale fakturoval a odviedol len daň z hodnoty poskytnutých služieb. Cena tovaru, z ktorého bola uplatnená daň, teda nebola prvkom tvoriacim cenu plnenia, ktoré poskytol žalobca na výstupe. Z uvedených dôvodov musel súd konštatovať, že daňové orgány posúdili vec po právnej stránke v medziach zákona, keď konštatovali, že podmienka pre odpočítanie dane pri dovoze tovaru podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z., ktorou je použitie tovaru, z ktorého sa uplatňuje daň dodávky tovarov a služieb platiteľa, splnená nebola. Je nesporné, že jednotný režim odpočtov DPH platný v Európskej únii má za cieľ zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej a zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, pričom spoločný systém DPH zaručuje neutralitu dane bez ohľadu na účely a výsledky hospodárskych činností podnikateľa pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nepriamo uznáva, že princíp neutrality dane nebol v danom prípade uplatnený, keď naznačuje, že neutralita dane by bola zaručená, ak by obchodný partner žalobcu (vlastník tovaru), ktorým bola švajčiarska spoločnosť, bol registrovaný na daň v tuzemsku, čím by sa stal platiteľom DPH so všetkými právami a povinnosťami. Súd je toho názoru, že za daného skutkového stavu by daňová registrácia uvedenej spoločnosti v tuzemsku na posúdení veci nič nezmenila, pretože daňová povinnosť pri dovoze tovaru vznikla žalobcovi ako dovozcovi a colnému deklarantovi a to na základe právoplatného rozhodnutia colnice, ktoré musel súd rešpektovať. Je však tej mienky, že colný režim voľný obeh, z ktorého vyplynula žalobcovi daňová povinnosť, bol pri dovoze tovaru určený nesprávne, pretože iba colný režim aktívneho zušľachťovacieho styku v podmienečnom systéme umožňoval žalobcovi, aby vykonal v tuzemsku baliace a skladovacie služby na tovare dovezenom na tento účel tak, aby bez uplatnenia dovozných platieb mohol byť vyvezený späť z tuzemska do colnej cudziny vo forme zušľachtených výrobkov. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného vychádzajú v naznačenom smere zo správneho právneho posúdenia veci a pre potreby súdneho prieskumu sú i dostatočne odôvodnené. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutých rozhodnutí, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na ich náhradu, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovanému podľa obsahu spisu žiadne trovy v konaní nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.