Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200644 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200644.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána U. V. B., R. U. V. B., R. U. V., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Z. E. (Ď. G. Z.), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy Z., Č. M., H. R. XX, Z. naposledy s miestom pobytu na Slovensku: P. Z. U. Ú. U. X. F. E. E., zastúpeného pani JUDr. Dášou Knoškovou, pracovníčkou Slovenskej humanitnej rady so sídlom Páričkova 18, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 23.3.2012 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-6-17/DS-Ž-2012 zo dňa 8.3.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-6-17/DS-Ž-2012 zo dňa 8.3.2012 p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-6-17/DS-Ž-2012 zo dňa 8.3.2012 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c/, § 11 ods. 3 č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovu žiadosť o azyl zamietol ako neprípustnú a súčasne rozhodol, že na jej prejednanie je príslušná Talianska Republika (Taliansko). Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po odňatí daktyloskopických odtlačkov navrhovateľovi bolo zistené, že v minulosti protiprávne prekročil hranicu členského štátu uplatňujúceho nariadenie Rady (ES) č. 2725/2000 z 11.12.2000 (Dublinské nariadenie), pričom po začatí príslušného konania Taliansko 22.2.2012 písomne akceptovalo prevzatie navrhovateľa späť na svoje územie. V ďalšom odporca dôvodil, že v priebehu konania sa zaoberal možnosťou uplatnenia Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, avšak dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré by Slovensko malo prevziať zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Odporca tiež poukázal na postavenie Talianska ako členského štátu Európskej únie a signatára medzinárodných zmlúv a dohôd, ktoré rešpektujú zásadu nevyhostiteľnosti, pričom tento štát je bezpečnou krajinou pre príslušníkov tretích krajín. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v jazyku slovenskom v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 23.3.2012, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Uviedol v ňom, že zistenie skutkového stavu bolo odporcom v konaní pred odporcom nedostatočné (že sa nezaoberal skutočnosťami prezentovanými navrhovateľom a že sa nezaoberal situáciou v Taliansku) a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (vo vzťahu k neaplikácii Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia). Poukázal na ním prezentované zlyhávanie azylového systému v Taliansku a to s poukazom na v návrhu citované správy o Taliansku, popisujúce konkrétne udalosti z 2008, 2009, ako aj rozsudok Súdneho dvora z 21.12.2011 vo veci C -411/10 a C-493/10. V závere dôvodil, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko navrhovateľ má na Slovensku priateľku. K návrhu priložil dve fotografie, na ktorých má byť navrhovateľ s priateľkou. Súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Následným podaním do súdneho spisu založil fotokópiu sobášneho listu, vystaveného Matričným úradom obce M., podľa ktorého navrhovateľ dňa 7.4.2012 uzatvoril manželstvo so F. E.. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 25.4.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že v konaní sa nezaoberal skutkovými okolnosťami navrhovateľovej žiadosti o azyl z dôvodu, že táto povinnosť prináleží Taliansku ako štátu, zodpovednému za posúdenie žiadosti po azyl. Dokazovanie vykonal v intenciách, potrebných pre vydané rozhodnutie, teda pre určenie ktorý štát je v danej veci zodpovedný za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl. K výňatkom zo správ, ktoré navrhovateľ v návrhu citoval, uviedol, že tieto nie sú hodnoverné, pričom za použitia argumentácie navrhovateľa by ani Slovensko nebolo krajinou vhodnou na posúdenie navrhovateľovej žiadosti. Poukázal na skutočnosť, že v Taliansku nedošlo a nedochádza k zlyhaniu azylového systému, ako to má na mysli navrhovateľom citovaný rozsudok Súdneho dvora. Oponoval namietanej nezrozumiteľnosti svojho rozhodnutia, podobne ako porušeniu navrhovateľovho práva na súkromný život. Súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení - O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Podrobne sa oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-6/DS-Ž-2012, z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ vyhlásením z 3.2.2012 požiadal na Slovensku o azyl z dôvodu obavy o život, pretože má kontakty na bývalého tuniského prezidenta, v dôsledku čoho ho chcú niektorí vyššie postavení ľudia zabiť. V priebehu vstupného pohovoru (15.2.2012) o. i. uviedol, že je slobodný, že nemá žiadnych rodinných príslušníkov žijúcich v štátoch EU, že nemá cestovný doklad, že z Z. vycestoval niekedy v júli 2011 loďou ilegálne a to do Talianska - na ostrov Sicília. Odtiaľ s kamarátom cestovali do Viedne, odkiaľ vo februári 2012 pricestoval na Slovensko. Totožné údaje prezentoval v priebehu podania vysvetlenia na polícii (3.2.2012 - OA PZ Gbely Adamov) s tým, že v štátoch EU nemá žiadnu rodinu a ani známych a že z Tuniska vycestoval v januári 2012. 15.2.2012 odporca začal v predmetne veci konanie podľa Dublinského nariadenia. Dňa 22.2.2012 Oddelenie občianskych slobôd a prisťahovalectva Ministerstva vnútra Talianska doručilo odporcovi oznámenie o akceptácii prijatia navrhovateľa na svoje územie. 8.3.2012 odporca vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa ods. 3/ citovaného ustanovenia ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. Podľa Článku 1 Dublinského nariadenia toto nariadenie ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Podľa ust. Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia bez ohľadu na odsek 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď je to potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol požiadaný, aby prevzal zodpovednosť za žiadateľa, alebo ho prijal naspäť. Podľa ust. Článku 10 ods. 1 Dublinského nariadenia keď sa zistí na základe dôkazu keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície, ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov uvedených v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, že žiadateľ o azyl protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice. Podľa ust. § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že zistenie skutkového stavu bolo odporcom v konaní pred odporcom nedostatočné (že sa nezaoberal skutočnosťami prezentovanými navrhovateľom a že sa nezaoberal situáciou v Taliansku): Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Predmetom konania podľa Dublinského nariadenia je určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Článok 1). S poukazom na takto deklarovaný účel tohto nariadenia sú právne irelevantné dôvody, ktorým i žiadateľ o azyl, v danom prípade navrhovateľ, odôvodňoval svoju žiadosť o azyl. V prípade indícií, podľa ktorých vyvstáva možnosť, že za posúdenie aktuálnej žiadosti žiadateľa o azyl (navrhovateľa) je zodpovedný iný členský štát ako ten v ktorom bola žiadosť o azyl podaná je povinnosťou štátu (odporcu) v ktorom bola žiadosť o azyl odporcu je vykonať dokazovanie, výsledkom ktorého má byť spoľahlivé zistenie, či nastali alebo nenastali okolnosti predpokladané Dublinským nariadením, teda či za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný štát v ktorom bola podaná, resp. iný členský štát. Dokazovanie teda nesmeruje k obsahu - dôvodom podanej žiadosti o azyl, ale je zamerané výlučne k zisteniam, rozhodným pre posúdenie určenia štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl. Ak sa teda odporca nezaoberal dôvodmi navrhovateľom podanej žiadosti o azyl, ale vykonal dokazovanie smerujúce k zistenie či za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný iný členský štát a ktorý štát konkrétne, jeho postup bol zákonný a správny Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca sa nezaoberal situáciou v Taliansku, ktoré bolo rozhodnutím určené ako štát, zodpovedný za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, pričom poukázal na správy o tejto krajine, ktoré v ich častiach citoval, podobne ako poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 21.12.2011 vo veci C -411/10 a C-493/10. K tejto časti námietok je potrebné poznamenať, že Taliansko je členským štátom Európskej únie, ktoré pristúpilo ku všetkým medzinárodným dohodám a dohovorom, včítane Ženevskej konvencie, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, má zavedené azylové konanie predpísané zákonom, ktoré skutočnosti ho radia medzi bezpečné krajiny. Toto jej postavenie vyplýva rovnako aj zo smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca. Pretože vo vzťahu k tomuto štátu orgánmi Európskej únie neboli doposiaľ prijaté žiadne opatrenia, cieľom ktorých by bolo reparovať systémové zlyhanie či zlyhávanie azylového systému, nie je na mieste navrhovateľova námietka o porušení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných dohôd (vo vzťahu k navrhovateľovi v dôsledku vydania napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti súd dôvodí, že v každej takto definovanej bezpečnej krajine môže ad hoc dôjsť k istým excesom pri realizácii azylovej politiky (azylového konania), pokiaľ však nejde o jej systémové zlyhanie, nemožno na základe takýchto ojedinelých vybočení hovoriť, že takáto krajina nie je bezpečnou krajinou Európskej únie. K častiam správ o Taliansku, ktoré navrhovateľ v návrhu uvádzal súd naviac poznamenáva, že tieto správy sa viažu k časovému obdobiu rokov 2008 - 2009, teda sú neaktuálnymi. K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (vo vzťahu k neaplikácii Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia): Ani tieto námietky podľa názoru súdu nie sú dôvodné. Z obsahu napadnutého rozhodnutia, jeho výroku ako aj odôvodnenia, jen zjavné ako odporca vo veci rozhodol, na základe ktorých zákonných ustanovení zákona o azyle, resp. Dublinského nariadenia. Opísal tiež zistený stav veci, uviedol prečo práve Taliansko určil ako krajinu zodpovednú za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl. Naviac tiež uviedol, prečo sa nerozhodol prevziať zodpovednosť za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl. K námietke, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko navrhovateľ má na Slovensku priateľku: Podľa názoru súdu ani túto námietku nie je možné vyhodnotiť aké dôvodnú. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ sa nikdy v priebehu azylového konania nezmienil o existencii svojej priateľky (dokonca výslovne uviedol, že v štátoch EU nemá žiadnu rodinu a ani známych), Dublinské nariadenie na základe ktorého (za aplikácie zákona o azyle) došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia rešpektuje Chartu základných práv Európskej únie (viď bod 15. Preambuly Dublinského nariadenia). Teda určenie štátu zodpovedného za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl a s tým súvisiaci (následný) transfer navrhovateľa do takto určeného štátu nemôže znamenať porušenie práva navrhovateľa na rodinný či súkromný život. V tejto súvislosti súd tiež poznamenáva, že na tomto fakte nič nemení navrhovateľom v opravnom prostriedku predložený dôkaz o existencii jeho manželstva so štátnou občiankou Slovenskej republiky, k uzatvoreniu ktorého došlo naviac po vydaní napadnutého rozhodnutia. Pretože navrhovateľove námietky voči napadnutému rozhodnutiu odporcu neboli v zmysle vyššie uvedenej argumentácie súdu dôvodné, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).