Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/44/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010035 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:9011010035.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Data System Soft, spol. s r.o., Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 17 330 491, zastúpený: JUDr. Janka Hazlingerová, advokátka, Čapkova 8, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR č. I/221/20178-125979/2010/990311-r a č. I/221/20181-125981/2010/990311-r zo dňa 15.12.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 25.02.2011, postúpenou tunajšiemu súdu uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.03.2011 (sp.zn. 3Sž/ 5/2011), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR č. I/221/20178-125979/2010/990311-r a č. I/221/20181-125981/2010/990311-r zo dňa 15.12.2010, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery Daňového úradu Bratislava II (ďalej len správca dane) č.j.: 601/230/42273/010/Kul zo dňa 08.04.2010, resp. č.j.: 601/230/42274/010/Kul zo dňa 08.04.2010 o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnických osôb žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume 47.543,98 Eur a za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 33.336,65 Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že v dňoch 11.05.2005 až 18.11.2005 vykonal správca dane u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 a 2001, na základe výsledkov ktorej vydal dňa 14.11.2005 dodatočný platobný výmer s povinnosťou doplatiť správcovi dane daň z príjmov právnických osôb v sume 1.668.400,- Sk a dňa 07.06.2006 dodatočný platobný výmer s povinnosťou doplatiť rozdiel dane v sume 1.434.000,- Sk. Uvedené rozhodnutia boli odvolacím orgánom na základe odvolania žalobcu zrušené a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane oznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly zo dňa 11.03.2009 začal dňa 15.04.2009 opakovanú daňovú kontrolu za roky 2000 a 2001, ktorá bola u žalobcu skončená dňa 24.03.2010. Listom zo dňa 13.10.2009 správca dane žalobcovi oznámil, že daňovú kontrolu nie je možné ukončiť do 6 mesiacov od jej začatia, neuviedol však kedy a akým spôsobom orgán nadriadený správcovi dane lehotu predĺžil. Napriek tomu, že nenastali žiadne nové skutočnosti a kontrolovali sa tie isté skutočnosti ako pri riadnej kontrole, trvali obe opakované daňové kontroly u žalobcu viac ako rok, čím došlo podľa žalobcu k porušeniu §15 ods. 17, 18 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) a tým aj k porušeniu zákonnosti v zmysle § 2 ods. 1 uvedeného zákona. Žalobca namietal, že oznámenie o výkone opakovanej daňovej kontroly neobsahovalo údaj o tom, na základe akého právneho podkladu sa kontrola vykonáva. Preto zástupca žalobcu požiadal o špecifikáciu a predloženie relevantného dokladu v zmysle § 15 a § 15b zák. č. 511/1992 Zb., ktorý však bol predložený až 24.02.2010, teda takmer rok po stanovenom dni začiatku daňovej kontroly. Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 15b a § 15 ods. 3 uvedeného zákona musí byť aj v zápisnici o začatí daňovej kontroly uvedený dôvod jej začatia a daňový subjekt má právo na informáciu o tomto dôvode. Preto žalobca dôvodil, že správca dane v daňovom konaní pri začatí daňovej kontroly nepostupoval v súlade so zákonom. Žalobca ďalej namietal subjektívny pohľad správcu dane na inštitút svedectva a výber v konaní vypočutých svedkov. Vytýkal správcovi dane, že neuviedol všetky svedecké výpovede a neprihliadol na svedecké výpovede zamestnancov sprostredkovateľa, ktorí potvrdili, že sprostredkovanie vykonávali. Uviedol, že v konaní predložil listinné dôkazy - zmluvy, faktúry, bankové prevody a iné dôkazy, na ktoré správca dane neprihliadol a automaticky ich spochybnil, čím porušil zásadu hodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Žalobca tvrdil, že správca dane použil neprimerané prostriedky v daňovom konaní a poukázal na skutočnosť, že od uskutočnenia kontrolovaných obchodných operácií uplynulo takmer desať rokov a preto nebolo možné očakávať, že žalobca bude uchovávať také dokumenty, ktoré mu zákon neukladá. Žalobca v žalobe uviedol, že správca dane v daňovom konaní spochybnil sprostredkovateľskú činnosť a vylúčil z daňových nákladov žalobcu takmer všetky odmeny za sprostredkovateľské provízie, pričom ako dôkaz použil svedeckú výpoveď tretích osôb, ktoré mohli a nemuseli mať informácie o sprostredkovateľskej činnosti obchodných partnerov žalobcu. Poukázal na definíciu sprostredkovateľskej činnosti v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka a mal za to, že sprostredkovateľ je povinný len zaobstarať príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu, pričom mu vzniká právo na províziu už zaobstaraním tejto príležitosti. Zmluva o sprostredkovaní je podľa žalobcu právnym vzťahom dvoch subjektov, kde nie je nevyhnutná súčinnosť tretej osoby, stačí ak sprostredkovateľ poskytne záujemcovi relevantné informácie o možnosti uzavrieť zmluvu s treťou osobou. Informácie môže sprostredkovateľ získavať spôsobom, ktorý je jeho obchodným tajomstvom. Kontrolný orgán podľa žalobcu nebral do úvahy výpovede sprostredkovateľa, ktorý vykonávanie sprostredkovania potvrdil, zahrnul sprostredkovateľskú províziu do svojich výnosov a následne ju zdanil. Tvrdenie osôb, ktoré si správca dane zvolil za svedkov, považoval žalobca za okolnosť, ktorá mohla objasniť niektoré skutočnosti, ale nemohla ako jediná slúžiť na zistenie skutkového stavu veci a ako jediný zákonný prostriedok na dorubenie dane. Správca dane mal podľa žalobcu zákonnú povinnosť dokázať, že právne vzťahy boli skutočne uzatvorené bez sprostredkovateľa. V konaní však podľa žalobcu nevzal do úvahy všetko, čo vyšlo najavo, nehodnotil všetky dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a tento protiprávny stav neodstránil ani žalovaný v odvolacom konaní. Daňové orgány teda podľa žalobcu predčasne vyvodili právny záver, že obchody boli uskutočnené bez sprostredkovateľa a odmeny sprostredkovateľom nie sú daňovými nákladmi žalobcu. K vylúčeniu sprostredkovateľských provízií z nákladov žalobca uviedol, že správca dane svoj postup odôvodnil zápisnicou o miestnom zisťovaní u jednotlivých subjektov, pričom sa riadil vyhláseniami odberateľov žalobcu, ktorí v niektorých prípadoch vyhlásili, že tovar alebo služba neboli sprostredkované treťou osobou. Pokiaľ ide o sprostredkovateľa ÁTRIUMSTAV, s.r.o., správca dane konštatoval, že táto spoločnosť nevyvíjala činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou. Žalobca tvrdil, že správca dane spísal zápisnicu o miestnom zisťovaní výberovým spôsobom, to znamená nevypočúval sprostredkovateľov ani všetkých zamestnancov odberateľských firiem, či ich prípadných zástupcov. Na základe vykonaného miestneho zisťovania nie je podľa žalobcu možné prehlásiť, že sa sprostredkovateľská činnosť nevykonala. Žalobca zdôraznil, že všetky faktúry riadne zaplatil bankovými prevodmi na účty odberateľov, čo podľa jeho názoru potvrdzuje, že nešlo o fiktívne náklady, či fiktívne subjekty zmluvných vzťahov, ale reálne výdavky žalobcu, ktoré museli byť na strane odberateľov riadne zaúčtované ako príjmy. Žalobca mal za to, že nie je možné neuznať výdavky na strane jedného subjektu, ak sú tieto výdavky súčasťou základu dane na strane druhého subjektu riadne zaúčtované a zdanené, a to len na základe jednostranných svedeckých výpovedí, výberových miestnych zisťovaní, ktoré nepreukazujú, že sa sprostredkovanie neuskutočnilo a že obchody boli uskutočnené bez sprostredkovateľa. Žalobca namietal, že zákon neukladá konkrétne povinnosti ani spôsob preukazovania nákladov. Trval na tom, že po formálnej stránke sú splnené všetky požiadavky na účtovné doklady, a preto náklady na sprostredkovanie boli podľa jeho názoru vynaložené účelne na dosiahnutie zabezpečenia a udržania tých príjmov, ktoré boli predmetom zdanenia. Žalovanému žalobca vytýkal, že nepreskúmal dodržanie zákonných podmienok postupu v zmysle § 44 ods. 3, § 45 a § 69 zák. č. 511/1992 Zb., pretože neprihliadol k zisteným okolnostiam, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka a neposúdil dodatočné daňové výmery a postup daňových orgánov v zmysle § 45 ods. 1 a § 69 ods. 1 uvedeného zákona, pretože ak by tak bol urobil, nemohol by odvolaním napadnuté dodatočné platobné výmery z dôvodu preklúzie a premlčania potvrdiť. V predmetnej veci podľa žalobcu nie je možné aplikovať § 45 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., pretože z dôvodu nezákonnosti opakovanej daňovej kontroly nemohlo dôjsť k opätovnému plynutiu päťročnej lehoty stanovenej na vyrubenie dane a z tých istých dôvodov nemohla začať plynúť znovu šesťročná premlčacia lehota stanovená pre výber daňového nedoplatku. Žalobca namietal postup žalovaného v rozpore so základnými zásadami daňového konania, osobitne so zásadou zákonnosti a tvrdil, že daňové orgány neprimeraným a nezákonným spôsobom zaťažili žalobcu, keďže daňová kontrola a dodatočná daňová kontrola na daň z príjmu právnických osôb za roky 2000 a 2001 trvala až do roku 2010. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že v zdaňovacom období roku 2000 zaúčtoval žalobca do nákladov faktúry vystavené spoločnosťami KRP TRADING, s.r.o. (predtým ÁTRIUMSTAV, s.r.o.) a UNION INVEST CAPITAL, a.s. za sprostredkovanie obchodných prípadov podľa prílohy na základe zmlúv o sprostredkovaní. Správca dane na základe výsledkov prešetrovania a výsluchov zástupcov sprostredkovateľa i tretích osôb, s ktorými žalobca uzavrel zmluvy, dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal tieto výdavky. Konštatoval, že obchody boli uskutočnené bez sprostredkovateľa a podľa § 25 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zák. č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 366/1999 Z.z.) nie sú tieto výdavky daňovými v zmysle § 23 ods. 3 písm. a/ uvedeného zákona. Preto upravil príslušný riadok podaného daňového priznania žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2000 o sumu 178.974,- Sk a sumu 1.114.191,- Sk. Žalovaný uviedol, že len samotné listinné dôkazy - vystavené faktúry, doklady o úhradách faktúr a ich zaúčtovanie v účtovníctve spoločnosti nie sú dôkazom toho, že plnenie bolo uskutočnené. Účtovný doklad musí podľa žalovaného spĺňať podmienku preukaznosti a musí byť vystavený na základe reálneho plnenia. Správca dane počas výkonu opakovanej daňovej kontroly vyzval žalobcu na predloženie konkrétnych dôkazov o skutočnom poskytnutí služby sprostredkovania sprostredkovateľom, pretože preverovaním u jednotlivých odberateľov nebola zistená žiadna konkrétna činnosť sprostredkovateľa smerujúca k uzavretiu obchodu so záujemcom. Žalobca na výzvu na predloženie dôkazov opakovane tvrdil, že dôkazom sú vystavené faktúry a odsúhlasené prílohy k faktúram, žiadne ďalšie dôkazy správcovi dane nepredložil. Žalobca tiež v zdaňovacom období roku 2000 zaúčtoval do nákladov došlé faktúry vystavené spoločnosťou CENTRAL GROUP, s.r.o. za poskytnutie služieb - softwarových a konzultačných prác. Aj tieto faktúry boli uhradené prevodom z bankových účtov v prospech uvedenej spoločnosti. Preverovaním aj cestou Daňového úradu Trenčín (miestne príslušný správca dane uvedeného subjektu) správca dane zistil, že v tomto prípade žalobca preukazoval zahrnutie faktúr vystavených uvedenou spoločnosťou do daňových výdavkov len samotným vystavením faktúr, ich zaplatením a zaúčtovaním v účtovníctve spoločnosti. Žalovaný aj tu konštatoval, že len samotné listinné dôkazy nie sú dôkazom toho, že plnenie bolo uskutočnené, aj keď majú všetky náležitosti účtovného dokladu. Správca dane poukázal na svedeckú výpoveď bývalého štatutárneho zástupcu spoločnosti CENTRAL GROUP, s.r.o. Petra Fojtíka, ktorý uviedol, že za jeho pôsobenia ako konateľa spoločnosti predmetné faktúry spoločnosť nevystavila a podpisy na faktúrach a zmluvách nie sú autentické. Bolo tiež zistené, že bankový účet, na ktorý boli uvedené faktúry uhradené, nepatrí spoločnosti CENTRAL GROUP, s.r.o., ale fyzickej osobe. Správca dane preto posúdil zahrnutie faktúr do daňových výdavkov za nedostatočne preukázané, konštatoval, že v zmysle § 25 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z.z. nie sú tieto výdavky daňovými a v zmysle § 23 ods. 3 písm. a/ uvedeného zákona o celkovú sumu 3.646.000,- Sk opravil príslušný riadok daňového priznania žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2000. Žalovaný ďalej uviedol, že výzva na vyjadrenie sa k protokolu z daňových kontrol a na jeho prerokovanie bola prevzatá splnomocnenou zástupkyňou žalobcu C. dňa 24.02.2010, pričom deň prerokovania protokolu bol vo výzve stanovený na 24.03.2010. Uvedený deň sa splnomocnená zástupkyňa žalobcu na prerokovanie protokolu o výsledku zistení z opakovanej daňovej kontroly nedostavila, rovnako ani iný zástupca žalobcu. Za deň prerokovania doručenia protokolu sa preto podľa žalovaného považuje deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie protokolu, teda 24.03.2010. Nakoľko vyjadrenie k návrhu protokolu z daňovej kontroly podal žalobca po lehote 8 pracovných dní stanovenej v § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb., považoval správca dane vyjadrenie žalobcu za bezpredmetné. Žalovaný ďalej uviedol, že v zdaňovacom období roku 2001 žalobca taktiež zaúčtoval do nákladov faktúry vystavené dodávateľom UNION INVEST CAPITAL, a.s. Bratislava na základe zmluvy o sprostredkovaní ako odmenu za sprostredkovanie. Na základe vykonaných šetrení dospel správca dane k rovnakým záverom ako za zdaňovacie obdobie roku 2000, teda že sprostredkovateľ - spoločnosť UNION INVEST CAPITAL, a.s. nevie preukázať poskytnutie služby sprostredkovania a žalobca nevie preukázať splnenie povinnosti záujemcu podľa zmluvy o sprostredkovaní. Preto správca dane vyhodnotil tieto výdavky ako nedaňové a o sumu 198.925,- Sk opravil príslušný riadok daňového priznania žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2001. V zdaňovacom období roku 2001 žalobca zaúčtoval do nákladov sumu 3.265.000,- Sk na základe faktúr vystavených spoločnosťou CENTRAL GROUP, s.r.o. Trenčín za poskytnutie služieb - softwarových a konzultačných prác. Aj v tomto prípade dospel správca dane k rovnakým zisteniam ako za zdaňovacie obdobie roku 2000, teda že žalobca nepreukázal dostatočne uvedené výdavky a preto o predmetnú sumu opravil daňové priznanie žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2001. K námietkam žalobcu ohľadom porušenia § 15 a § 22 zák. č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že výkon opakovanej daňovej kontroly bol žalobcovi oznámený listom zo dňa 11.03.2009 s tým, že termín začatia daňových kontrol bol určený na deň 15.04.2009 o 13.00 hod. Na výkon kontrol boli poverení zamestnanci správcu dane C. ktorá sa však nemohla zúčastniť začatia opakovaných daňových kontrol pre čerpanie dovolenky z vážnych rodinných dôvodov. Preto sa zahájenia kontrol zúčastnil spolu s C. vedúci oddelenia kontroly I. C.. Ten sa zúčastnil ústneho pojednávania pri začatí opakovaných daňových kontrol, opakované daňové kontroly nevykonával. Žalovaný poukázal na § 15 ods. 2 a § 15b ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorých sa nevyžaduje spísanie zápisnice o začatí opakovanej daňovej kontroly, ak bol výkon opakovanej daňovej kontroly oznámený oznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly. Kontroly u žalobcu boli začaté doručením písomných oznámení, ktoré obsahovali miesto a deň začatia opakovanej daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca nenamietal termín začatia opakovaných daňových kontrol v zákonom stanovenej lehote, preto sa kontroly začali v zmysle oznámenia, nie spísaním zápisnice podľa § 15 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., ako to tvrdí žalobca. Pri ústnom pojednávaní dňa 15.04.2009 zástupkyňa žalobcu Ing. Margita Makarová požadovala predloženie podnetov na výkon opakovaných daňových kontrol, nakoľko však zamestnanci správcu dane nemali so sebou v sídle žalobcu celý spis, uviedli, že konajú v zmysle podnetov na výkon opakovaných daňových kontrol a že je možné okamžite uskutočniť nahliadnutie do spisu v stránkových hodinách správcu dane. Podľa zápisnice o ústnom pojednávaní bolo dohodnuté doloženie špecifikácie opakovaných daňových kontrol na najbližšom ústnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.02.2010, dovtedy sa zástupkyňa žalobcu nedostavila na daňový úrad a nežiadala nahliadnutie do spisu. Správca dane s prihliadnutím na skutočnosť, že chcel čo najmenej zaťažovať žalobcu, zbytočne neinicioval stretnutia so splnomocnenou zástupkyňou žalobcu. Uvedené námietky preto považoval žalovaný za nedôvodné. K námietkam žalobcu o porušení § 2 ods. 3 a § 29 zák. č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že zákon č. 511/1992 Zb. v ust. § 2 ods. 3 dáva správcovi dane voľnosť hodnotenia dôkazov s ohľadom na konkrétnu situáciu a zároveň povinnosť prihliadnuť na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Podľa žalovaného správca dane konal v zmysle tejto zásady a nestranne vyhodnocoval dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo uviedol do protokolov o výsledku zistení z opakovanej daňovej kontroly zo dňa 17.02.2010. Poukázal na to, že žalobca počas výkonu opakovaných daňových kontrol nepredložil správcovi dane žiadne nové dôkazy, nežiadal o doplnenie dokazovania, nenavrhol spôsob získania dôkazov, neuviedol ktorých svedkov a v akej veci by mal správca dane vypočuť. Naopak správca dane musel požadovať predloženie konkrétnych dôkazov, ktoré by aspoň nepriamo preukázali poskytnutie služieb. Žalobca opakovane tvrdí, že nešlo o fiktívne listinné dôkazy, ale reálne dôkazy podložené skutočnými službami, svoje tvrdenie však nevedel počas výkonu opakovaných ani riadnych daňových kontrol preukázať inak ako práve spochybnenými dokladmi. V protokoloch o výsledku zistení z opakovaných daňových kontrol sú citované svedecké výpovede všetkých zamestnancov sprostredkovateľa, o ktorých sa správca dane počas výkonu opakovaných daňových kontrol dozvedel a mohol ich vypočuť. Ani v jednej svedeckej výpovedi svedok priamo neuviedol, že vykonal službu sprostredkovania, len účtovníčka spoločnosti vyslovila domnienku, že sprostredkovanie bolo vykonané, keď sa vystavili faktúry. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane má zákonnú povinnosť preukázať, že právne vzťahy boli skutočne uzatvorené bez sprostredkovateľa, žalovaný uviedol, že v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Dôkazná povinnosť je teda na strane žalobcu. Správca dane má voľnosť pri získavaní dôkazov a nie je v zmysle § 29 ods. 2 zákona viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Skutočnosti potrebné pre správne určenie dane zistil správca dane podľa žalovaného čo najúplnejšie, vzhľadom na informácie, ktoré mal k dispozícii, zhodnotil získané dôkazy v zmysle § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. a prihliadol na všetko, čo v danom konaní vyšlo najavo. Žalovaný ďalej uviedol, že ku všetkým svedeckým výpovediam, o ktorých bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní počas výkonu opakovanej daňovej kontroly, bola prizvaná splnomocnená zástupkyňa žalobcu, bolo jej umožnené klásť svedkom a znalcom otázky, ďalej bolo žalobcovi umožnené navrhnúť a vykonať dôkazy, vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. S výsledkami zistení z opakovanej daňovej kontroly bol žalobca oboznámený v zápisnici zo dňa 24.02.2010, pričom nevzniesol žiadne návrhy alebo námietky. Na základe doručených výziev na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho doplnenie mal možnosť v zákonom stanovenej lehote osem pracovným dní v zmysle § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania zákonných lehôt pre vyrubenie dane alebo rozdielu dane žalovaný uviedol, že v zmysle § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. lehota na vyrubenie dane alebo rozdielu dane za zdaňovacie obdobie roku 2000 bola do konca roku 2006. Pred uplynutím tejto lehoty bol v súlade s § 45 ods. 2 uvedeného zákona v nadväznosti na jeho ust. § 15 ods. 13 vykonaný úkon smerujúci k vyrubeniu rozdielu dane, ktorým bol protokol o daňovej kontrole zo dňa 13.10.2005, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 18.10.2005. To podľa žalovaného znamená, že päťročná lehota začala znovu plynúť od konca roku 2005. Ďalším úkonom smerujúcim na vyrubenie dane bol protokol o opakovanej daňovej kontrole zo dňa 17.02.2010, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 24.03.2010. Obdobne lehota na vyrubenie dane alebo rozdielu dane za zdaňovacie obdobie roka 2001 bola do konca roku 2007. Pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie rozdielu dane, ktorým bol protokol o daňovej kontrole zo dňa 24.04.2006, doručený žalobcovi dňa 25.05.2006. Päťročná lehota začala znovu plynúť od konca roku 2006, pričom ďalším úkonom smerujúcim na vyrubenie dane bol protokol o opakovanej daňovej kontrole zo dňa 17.02.2010, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 24.03.2010. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť opakovanej daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane vykonal opakovanú daňovú kontrolu v zmysle § 15b ods. 1 písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb. na podnet Daňového riaditeľstva SR, pričom pri jej vykonávaní postupoval v súlade s § 15 uvedeného zákona. Tvrdenie žalobcu, že opakovanú daňovú kontrolu je možné vykonať iba za predpokladu, že sa objavia skutočnosti, ktoré správcovi dane v čase predchádzajúcej daňovej kontroly neboli známe a opakovaná daňová kontrola bude vykonaná v rozsahu bezprostredne súvisiacom s týmito novozistenými skutočnosťami, nemá podľa žalovaného oporu v zákone č. 511/1992 Zb. Z uvedených dôvodov navrhoval žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je podľa § 250j ods. 1 O.s.p. potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 09.05.2012. Z obsahu pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že na základe podnetu Daňového riaditeľstva SR vykonal správca dane u žalobcu opakované daňové kontroly za zdaňovacie obdobie rokov 2000 a 2001, pričom výkon opakovaných daňových kontrol oznámil žalobcovi listom zo dňa 11.03.2009, doručeným zástupcovi žalobcu dňa 03.04.2009. Daňová kontrola reálne začala dňa 15.04.2009 a bola ukončená dňa 24.03.2010, pričom listom zo dňa 13.10.2009 správca dane žalobcovi oznámil, že kontrolu neukončí do 6 mesiacov od jej začatia. Výsledok opakovaných daňových kontrol bol zhrnutý v protokoloch č.j. 601/320/18259/2010/Hork a č.j. 601/320/18254/2010/Hork zo dňa 17.02.2010, ktoré boli zástupkyni žalobcu doručené dňa 24.02.2010 s tým, že deň prerokovania protokolu bol stanovený na deň 24.03.2010. Žalobca sa prostredníctvom svojho zástupcu vyjadril k protokolom podaním doručeným správcovi dane dňa 17.03.2010, teda po uplynutí zákonnej lehoty 8 pracovných dní odo dňa prevzatia protokolu. Na prerokovanie protokolu dňa 24.03.2010 o 10.00 hod. sa žalobca nedostavil. Na základe výsledkov opakovaných daňových kontrol vydal správca dane dňa 08.04.2010 dodatočný platobný výmer č.j.: 601/230/42273/010/Kul, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume 47.543,98 Eur. Dodatočným platobným výmerom č.j.: 601/230/42274/010/Kul zo dňa 08.04.2010 vyrubil správca dane žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 33.336,65 Eur. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorého dôvody sa v podstate zhodujú s vyššie opísanými dôvodmi žaloby. Žalovaný po prejednaní odvolania rozhodnutím č. I/221/20178-125979/2010/990311-r zo dňa 15.12.2010 dodatočný platobný výmer správcu dane týkajúci sa zdaňovacieho obdobia roku 2000 potvrdil. Rovnako potvrdil aj dodatočný platobný výmer týkajúci sa zdaňovacieho obdobia roku 2001 rozhodnutím č. I/221/20181-125981/2010/990311-r zo dňa 15.12.2010. Argumentácia žalovaného v odôvodneniach uvedených potvrdzujúcich rozhodnutí je totožná s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa ods. 2 správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa ods. 3 správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10). Podľa ods. 3 správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 2, ak tak ustanovuje osobitný zákon1b) alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní, alebo ak hrozí, že účtovné alebo iné doklady budú znehodnotené, zničené alebo pozmenené. V týchto prípadoch, v deň začatia daňovej kontroly, zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; okrem náležitostí ustanovených v § 11 v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie. Zápisnica o začatí daňovej kontroly je súčasťou protokolu z daňovej kontroly alebo protokolu o určení dane podľa pomôcok. Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. Podľa § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. po prerokovaní protokolu protokol podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu. Podľa ods. 13 daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa ods. 18 ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Podľa § 15b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním alebo dodatočným hlásením (písm. a/), ak daňový subjekt žiadal o vrátenie dane podľa osobitného zákona (písm. b/), na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva (písm. c/). Podľa ods. 2 na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú ustanovenia § 15. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa ods. 8 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. Podľa ods. 2 ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane. Podstatou a cieľom daňovej kontroly je zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a preverenie dodržiavania daňových predpisov. Vykonáva sa v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie jej účelu. Rovnaký cieľ má podľa zákona aj opakovaná daňová kontrola, ktorá sa od daňovej kontroly líši tým, že sa vykonáva u toho istého daňového subjektu a týka sa tej istej dane a rovnakého zdaňovacieho obdobia, ktoré už boli kontrolované. Opakovaná daňová kontrola sa vykonáva buď na základe žiadosti daňového subjektu o vrátenie dane alebo na podnet ministerstva, Daňového riaditeľstva SR alebo Colného riaditeľstva SR, pričom na jej priebeh sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. upravujúce daňovú kontrolu. Vykonanie opakovanej daňovej kontroly teda zákon nepodmieňuje existenciou žiadnych nových skutočností, ktoré by správcovi dane pri výkone riadnej daňovej kontroly neboli známe, ani žiadnymi ďalšími okolnosťami okrem skutočností už uvedených. Pokiaľ teda správca dane pristúpi k vykonaniu opakovanej daňovej kontroly nie je potrebné, aby sa skutkový stav oproti daňovej kontrole akokoľvek zmenil. V prejednávanej veci bola opakovaná daňová kontrola u žalobcu vykonaná na podnet Daňového riaditeľstva SR, ktorý v písomnom podnete zo dňa 13.10.2006 adresovanom správcovi dane uviedol, že po zrušení dodatočného platobného výmeru správcu dane zo dňa 07.06.2006 je potrebné v rámci opakovanej daňovej kontroly doplniť dokazovanie v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. vo veci zistenia úplného skutkového stavu a vypočutia svedkov s tým, že až na základe doplnenia dokazovania bude možné posúdiť, či predmetné náklady spĺňajú podmienky daňových nákladov v zmysle ust. § 24 zákona č. 366/1999 Z.z. Samotný výkon opakovanej daňovej kontroly sa uskutočnil na základe oznámenia správcu dane zo dňa 11.03.2009, ktoré obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti - miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Údaj o tom, že sa kontrola vykonáva na podnet Daňového riaditeľstva SR, nie je povinnou náležitosťou oznámenia. Správca dane preto v tomto smere zákon neporušil. Okrem toho žalobcovi oznámil, kde a kedy môže do uvedenej listiny nahliadnuť a napokon ho s jej obsahom oboznámil v priebehu výkonu opakovanej daňovej kontroly. Výkonom opakovanej daňovej kontroly boli poverení kontrolóri C. ktorí predmetnú kontrolu aj reálne vykonali, s výnimkou zahájenia kontroly dňa 15.04.2009, ktorého úkonu sa zúčastnil namiesto C. čo žalovaný odôvodnil čerpaním dovolenky menovanej z vážnych rodinných dôvodov. Táto skutočnosť podľa názoru súdu nemohla mať za následok nezákonnosť opakovanej daňovej kontroly, prípadne protokolu, ktorý bol jej výsledkom. Listom zo dňa 13.10.2009 správca dane oznámil žalobcovi, že opakovanú daňovú kontrolu nie je možné ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej začatia a to z dôvodu, že sa jedná o zložité úkony spojené s opakovaným dokazovaním a doplnením dôkazov a výpovedí svedkov, s dôrazom na zachovanie práv žalobcu pri výkone opakovanej daňovej kontroly. Je pravdou, že správca dane v uvedenom oznámení neuviedol, kedy a akým spôsobom orgán nadriadený správcovi dane predĺžil lehotu na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, čím porušil § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. Toto porušenie zákona však podľa názoru súdu takisto nemohlo mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia, nakoľko ním žalobca nebol vylúčený z úkonu, ktorý by mu podľa práva patril a ani iným spôsobom nebolo zasiahnuté do jeho práv, nakoľko základnú informáciu o tom, že opakovanú daňovú kontrolu nie je možné ukončiť do 6 mesiacov od jej začatia, žalobca dostal, aj s informáciou, v čom videli daňové orgány dôvod nedodržania uvedenej lehoty. Je potrebné zdôrazniť, že k porušeniu zákona došlo len v súvislosti s notifikačnou povinnosťou správcu dane, pretože inak bol postup správcu dane v súlade so zákonom, nakoľko Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa 13.10.2009 žiadosti správcu dane vyhovelo a lehotu na vykonanie opakovanej daňovej kontroly u žalobcu predĺžilo do 14.04.2010. Túto lehotu správca dane dodržal, pretože výsledky opakovanej daňovej kontroly zhrnul v protokole zo dňa 17.02.2010, ktorý doručil žalobcovi dňa 24.02.2010 s tým, že termín prerokovania protokolu určil na 24.03.2010. Nakoľko zástupca žalobcu sa prerokovania protokolu v stanovený deň nezúčastnil, považoval sa v zmysle § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. protokol za prerokovaný dňa 24.03.2010, kedy sa opakovaná daňová kontrola u žalobcu skončila. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že z dôvodu tvrdenej nezákonnosti opakovanej daňovej kontroly nemohlo dôjsť k opätovnému plynutiu 5- ročnej premlčacej lehoty stanovenej na vyrubenie dane a mal zato, že správca dane postupoval pri začatí opakovanej daňovej kontroly, v jej priebehu aj pri ukončení kontroly v medziach zákona. Pokiaľ ide o plynutie zákonných lehôt pre vyrubenie rozdielu dane, je súd toho názoru, že námietka premlčania vznesená žalobcom v tejto súvislosti je nedôvodná, nakoľko správca dane dodržal zákonné časové rámce pre vyrubenie dane stanovené v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb. Súd môže len poukázať na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého lehota na vyrubenie dane za zdaňovacie obdobie roku 2000 pôvodne plynula do konca roku 2006, pričom pred jej uplynutím správca dane ešte v októbri 2005 doručil žalobcovi protokol o daňovej kontrole, na základe čoho začala od konca roku 2005 plynúť nová 5- ročná premlčacia lehota. Tá plynula až do konca roku 2010. V rámci tejto lehoty doručil správca dane žalobcovi dňa 24.02.2010 protokol o opakovanej daňovej kontrole za uvedené zdaňovacie obdobie. Premlčacie lehoty boli dodržané aj pokiaľ ide o právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane za zdaňovacie obdobie roku 2001, keď pôvodná premlčacia lehota mala uplynúť do konca roka 2007. Pred jej uplynutím doručil správca dane v máji 2006 žalobcovi protokol o daňovej kontrole, na základe čoho začala plynúť nová 5- ročná premlčacia lehota od konca roku 2006. V jej rámci bol dňa 24.02.2010 doručený žalobcovi protokol o opakovanej daňovej kontrole za uvedené zdaňovacie obdobie. Z uvedených dôvodov právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane za zdaňovacie obdobie rokov 2000 a 2001 za premlčané považovať nemožno. Pre daňovú uznateľnosť výdavku sa vyžaduje, aby bol výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (podmienka vecnosti), ďalej aby bol výdavok daňovníkom riadne preukázaný (podmienka preukázateľnosti), výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve alebo v evidencii daňovníka (podmienka zaevidovania) a nakoniec musí byť výdavok uplatnený v stanovenej výške (podmienka rozsahu). Súd sa stotožnil so závermi daňových orgánov, že podmienka preukázateľnosti daňových výdavkov žalobcu na sprostredkovateľských províziách pre spoločnosti KRP Trading, s.r.o. a UNION INVEST CAPITAL, a.s. a na nákladoch za poskytnutie softwarových a konzultačných prác pre spoločnosť CENTRAL GROUP, s.r.o. splnená nebola a to napriek tomu, že všetky ostatné podmienky daňovej uznateľnosti týchto výdavkov mohli byť splnené. Súd je toho názoru, že správca dane vykonaným šetrením a zhromaždenými dôkazmi dostatočne podložil svoje pochybnosti o žalobcom predložených listinných dôkazoch, keď zistil, že žiaden z vypočutých svedkov z prostredia sprostredkovateľských spoločností a spoločností, s ktorými žalobca uzavrel sprostredkúvané zmluvy, nepotvrdil reálne uskutočnenie sprostredkovania konkrétnych obchodov či vykonanie prác, ktorých cenu žalobca zaplatil a uplatnil si ju ako daňový výdavok. Nie je dôvod spochybňovať tvrdenie žalobcu, že nárok na odmenu za sprostredkovateľskú činnosť môže vzniknúť aj len za poskytnutie relevantnej informácie o možnosti uzavrieť zmluvu s treťou osobou. Sporné nie je ani to, že takéto informácie môže sprostredkovateľ získavať spôsobom, ktorý je jeho obchodným tajomstvom. Na druhej strane však platí, že pokiaľ sa žalobca uchádza o uznanie výdavkov vynaložených na takéto služby na daňové účely, musí skutočné poskytnutie služby doložiť a preukázať, že bola vykonaná, a to nielen účtovnými dokladmi. Žalobca bol správcom dane vyzvaný, aby vzhľadom na správcom dane zaobstarané skutkové zistenia doložil dôkazy na preukázanie uskutočnenia plnení, o ktorých žalobca účtoval ako o daňových výdavkoch a vytvoril mu tak priestor pre preukázanie skutočností, na ktoré bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Žalobca žiadne dôkazy správcovi dane nenavrhol ani nepredložil, nedomáhal sa vypočutia svedkov ani vykonania iných dôkazov. Je treba zdôrazniť, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a na ktorých preukázanie bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, zaťažuje daňovníka. Záver daňových orgánov, že v danom prípade žalobca takéto dôkazné bremeno neuniesol, bol podľa názoru súdu v súlade so zákonom. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, ktorý sám určuje, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Musí prihliadnuť na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, pričom dôkazy hodnotí podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa názoru súdu správca dane postupoval v priebehu opakovanej daňovej kontroly v súlade s uvedenými zásadami, umožnil žalobcovi zúčastniť sa všetkých úkonov smerujúcich k zisteniu skutočného stavu veci, klásť svedkom otázky, vyjadrovať sa v priebehu kontroly k zisteným skutočnostiam a predkladať dôkazy na preukázanie prednesených tvrdení. Z uvedených dôvodov dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že daňové orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje závery náležite odôvodnili. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutých rozhodnutí, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca v konaní úspech nemal a žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.