Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/37/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200290 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1009200290.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: ENERGO TRADE, s.r.o., Česká 7a, Bratislava, IČO: 36 496 570, zastúpený: JUDr. Matej Valašik, advokát zo spoločnosti Advokátska kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s.r.o., ul. 29. augusta 5, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia ústredie - útvar inšpekcie ochrany prírody a krajiny, Karloveská 2, Bratislava, zastúpený: Doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, CSc., advokát, Kýčerského 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 3397000111/656-1724/05/2011/Ant zo dňa 21.01.2011, č. 3257-7450/25/2008/Lív zo dňa 27.02.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č.: 33 975 044 07/6752-38917/Ves zo dňa 19.12.2007, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č.: 3397000111/656-1724/25/2011/Ant zo dňa 21.01.2011 a rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorátu životného prostredia Košice, odboru inšpekcie ochrany prírody a krajiny zo dňa 19.12.2007 č. 33 975 044 07/6752-38917/ Ves a rozhodnutie žalovaného č. 3257-7450/25/2008/Lív zo dňa 27.02.2008 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za súdny poplatok 66,- eur a za trovy právneho zastúpenia 617,49 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie na správnom orgáne
Prvostupňový správny orgán - Inšpektorát životného prostredia Košice Slovenskej inšpekcie životného prostredia rozhodnutím č.: 33 975 044 07/6752-38917/Ves zo dňa 19.12.2007 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), v súlade s § 64 ods. 1 písm. b/ a § 66 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o ochrane prírody a krajiny) a podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len správny poriadok) uložil žalobcovi pokutu podľa § 90 ods. 3 písm. m/ zákona o ochrane prírody a krajiny vo výške 500.000,- Sk za protiprávne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že si objednal výrub drevín, na základe ktorého bolo vyrúbaných 273 ks drevín tvoriacich súčasť brehového porastu pri vodnom toku Topľa v špecifikácii uvedenej vo výroku prvostupňového rozhodnutia, na území s prvým stupňom územnej ochrany, uskutočnený v období od prvej polovice augusta 2006 do 06.10.2006 bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody, ktorý sa vyžaduje podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny. Zároveň bol žalobca zaviazaný uhradiť štátu trovy konania 1000,- Sk.
Správny orgán na základe skutočností zistených v rámci výkonu štátneho dozoru pôvodne konštatoval, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania tým, že uskutočnil výrub 273 ks drevín a zároveň týmto realizovaným výrubom zasiahol bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody do prioritného biotopu európskeho významu, ktorým mohol tento biotop poškodiť alebo zničiť, čím porušil aj § 12 písm. g/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Správny orgán teda vychádzal z toho, že výrub drevín preukázateľne vykonal žalobca a nie správca vodného toku Topľa (Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. OZ Košice), ktorý súhlas na výrub drevín nepotrebuje podľa § 47 ods. 4 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny, nakoľko mu oprávnenie alebo povinnosť výrubu vyplýva z osobitného predpisu, a to z § 49 ods. 1 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z.z.. Pretože výrub porastov uskutočnil žalobca a nie priamo správca vodného toku, bol na výrub potrebný súhlas príslušného orgánu ochrany prírody podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny. Po preskúmaní námietok žalobcu dospel správny orgán k záveru, že žalobca nevykonal výrub drevín, ale si ho objednal u ďalšej spoločnosti - RAREX, s.r.o., s ktorou uzavrel dňa 22.08.2006 zmluvu o spolupráci, na základe ktorej sa spoločnosť RAREX, s.r.o. zaviazala zabezpečiť pre žalobcu výrub dreva a údržbu na rieke Topľa prostredníctvom svojich zamestnancov. Následne táto spoločnosť zabezpečila výrub drevín a údržbu na rieke Topľa prostredníctvom živnostníka, s ktorým uzavrela zmluvu o poskytnutí služieb. Správny orgán začal konanie vo veci porušenia § 12 písm. g/ a § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny. Keďže sa nepreukázalo, že žalobca porušil aj § 12 písm. g/ citovaného zákona (zasahovanie do biotopu európskeho významu, ktorým sa môže biotop poškodiť alebo zničiť), správny orgán mu pokutu za porušenie tohto ustanovenia neuložil. Konanie žalobcu bolo v rozpore s § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny a naplnilo skutkovú podstatu uvedenú v § 90 ods. 3 písm. m/ tohto zákona tým, že žalobca si objednal výrub drevín, na základe čoho bolo vyrúbaných 273 ks drevín tvoriacich súčasť brehového porastu pri vodnom toku Topľa, za čo mu mohla byť uložená pokuta do 1.000.000,- Sk.
V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca poukazoval na zmluvu uzatvorenú medzi ním a Slovenským vodohospodárskym podnikom, š.p., OZ Košice a na zákon č. 364/2004 Z.z. (ďalej aj len zákon o vodách). Namietal nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, keďže priamo Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. (ďalej aj len SVP) si objednal vykonanie prác v súlade so zákonom o vodách a až na základe tejto objednávky žalobca objednal rovnakú činnosť u spoločnosti RAREX, s.r.o. Podľa uzavretej zmluvy za škody spôsobené tretím osobám ako aj v zmysle § 49 ods. 4 zákona o vodách zodpovedá správca vodného toku. Ani SVP ani žalobca sa však nemohol dopustiť porušenia povinností stanovených zákonom o ochrane prírody a krajiny, pretože vykonávali povinnosti, ktoré SVP ukladá zákon o vodách.
O odvolaní žalobcu ako oneskorene podanom rozhodol žalovaný listom (rozhodnutím) č. 3257-7450/25/2008/Lív zo dňa 27.02.2008 tak, že ho považuje za podané oneskorene, pričom jeho preskúmaním podľa § 60 správneho poriadku nezistil dôvod pre obnovu konania ani to, že by prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, a teda nezistil dôvod pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
Na základe uznesenia súdu č.k. 2S 37/2009-78 zo dňa 25.10.2010 prvostupňový správny orgán doručil žalobcovi svoje rozhodnutie zo dňa 19.12.2007 a žalobca podal proti nemu odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím č.: 3397000111/656-1724/05/2011/Ant zo dňa 21.01.2011 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 19.12.2007 potvrdil. Žalovaný sa stotožnil s posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a skonštatoval, že konanie žalobcu bolo v rozpore s § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny a naplnilo skutkovú podstatu uvedenú v § 90 ods. 3 písm. m/ tohto zákona tým, že žalobca si objednal výrub drevín, na základe čoho boli vyrúbané dreviny bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody. Uviedol, že žalobca vedel o potrebe súhlasu na výrub od orgánu ochrany prírody s poukazom na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom samotný žalobca bol z predchádzajúceho správneho konania informovaný o tom, že potrebuje súhlas na výrub drevín. Ani následné uzavretie rámcovej zmluvy so SVP žalobcu nezbavilo povinností vyplývajúcich mu zo zákona o ochrane prírody a krajiny a uzavretím tejto zmluvy žalobca nenadobudol práva správcu vodného toku, ktorý výrub brehových porastov priamo nezrealizoval, ale objednal si ho práve u žalobcu. Súhlas na výrub drevín nepotrebuje iba správca vodného toku, pričom toto oprávnenie je vymedzené nielen vecne ale aj osobne, t.j. patrí výlučne len správcovi vodného toku. K námietke žalobcu, že samotný výrub neuskutočnil, uviedol, že zákon predpokladá zodpovednosť subjektov za výrub, a to buď takých, ktorí výrub vykonajú sami, alebo takých, ktorí si výrub objednajú, resp. dajú naň pokyn. Keďže teda zákon umožňuje postihnúť objednávateľa výrubu drevín, správne
orgány nie sú povinné skúmať, ktorá konkrétna osoba výrub uskutočnila, a preto za protiprávne konanie bol postihnutý len žalobca.
II. Žaloba
Podanou žalobou sa žalobca pôvodne domáhal preskúmania zákonnosti postupu a prvostupňového rozhodnutia zo dňa 19.12.2007 v spojení s druhostupňovým rozhodnutím (listom) zo dňa 27.02.2008. Uvedené rozhodnutia žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, keďže vykonanie prác (čistenie brehov) si objednal SVP, a to v súlade so zákonom o vodách. SVP je zodpovedný za škodu spôsobenú čistením brehov vodných tokov. Až na základe zmluvnej objednávky so SVP si žalobca rovnakú činnosť objednal u spoločnosti RAREX, s.r.o., z čoho vyplýva, že žalobca nebol ani objednávateľom ani vykonávateľom výrubu. Namietal svoju účasť v správnom konaní a poukázal na relevantné ustanovenia zmluvy medzi ním a SVP - článok II, vykonanie bezplatnej údržby spojenej s odstraňovaním brehových porastov pre SVP, z čoho vyplýva, že v zmluve vymedzeným konaním žalobcu vznikli práva a povinnosti priamo SVP vrátane zodpovednosti za škodu. Povinnosť zabezpečiť súhlas orgánu ochrany prírody zo zmluvy nevyplýva a navyše, ak by aj takýto súhlas bol potrebný, jediným subjektom, ktorý o súhlas mohol požiadať, je výlučne SVP. V rámcovej zmluve o výrube dreva na pni v rámci realizácie údržby na toku Topľa obsiahnuté poverenie bolo určené (a využité) iba na právne úkony s ďalšími súkromnými osobami, t.j. na zabezpečenie samotného výrubu. Žalobca realizoval činnosť pre SVP, ktorú bol inak SVP povinný sám vykonávať, avšak sám na to nemal potrebné organizačné ani technické vybavenie, a preto si na túto činnosť objednal žalobcu, ktorý sa zaviazal činnosť vykonať bezodplatne, iba za možnosť ponechať si vzniknutý drevný odpad. Účastníkom správneho konania teda mal byť výlučne SVP, čo potvrdzuje aj čl. VII ods. 2 zmluvy, podľa ktorého za škody spôsobené tretím, dotknutým a poškodeným osobám v zmysle § 49 ods. 4 zákona o vodách zodpovedá SVP. Ani SVP sa však protiprávneho konania nemohol dopustiť, keďže vykonával povinnosti, ktoré mu ukladá zákon o vodách. S poukazom na § 48 ods. 3 zákona o vodách je SVP okrem iného povinný udržiavať alebo odstraňovať brehové porasty vo vodných tokoch, na pobrežných pozemkoch, prípadne v zátopových územiach tak, aby sa nestali prekážkou odtoku vody pri povodniach a podľa možnosti zachovali prírodné podmienky. Táto skutočnosť vylučuje porušenie povinnosti stanovenej zákonom o ochrane prírody a krajiny. Plnenie povinností podľa jedného zákona vylučuje porušenie ustanovení iného zákona. Pokiaľ je brehový porast prekážkou odtoku vody, musí byť odstránený bez ohľadu na to, o akú drevinu sa jedná. SVP medzičasom od zmluvy so žalobcom odstúpil z dôvodu, že žalobca pozastavil činnosť podľa zmluvy, čím ohrozil realizáciu opatrení protipovodňovej ochrany. Žalobca nebol podľa zmluvy splnomocnený na vybavovanie povolenia orgánu ochrany prírody, ale iba na vybavovanie záležitostí so súkromnými vlastníkmi. SVP nesplnomocnil žalobcu na vybavenie povolenia orgánu ochrany prírody, keďže SVP takéto povolenie vôbec nepotrebuje. Nikto nemôže splnomocniť iného na vybavenie povolenia na činnosť, na ktorú povolenie sám nepotrebuje, pretože je oprávnený, dokonca povinný podľa zákona túto činnosť sám vykonávať. Navyše aj v prípade existencie splnomocnenia je zrejmé, že adresátom zákonných práv a povinností musí byť splnomocniteľ, t.j. SVP. Jediným subjektom, ktorý môže realizovať čistenie brehov je zo zákona SVP. Toto oprávnenie nemožno previesť na iný subjekt a rovnako ani v danom prípade neprišlo k preneseniu zákonnej povinnosti čistenia brehov na žalobcu, ale výlučne len k určeniu, kto vykoná výrub pre SVP. Vykonávať čistenie brehov predsa nebudú samotní členovia štatutárneho orgánu SVP. Z právneho hľadiska bol realizátorom a teda aj zodpovedným subjektom po celý čas SVP. Samotné splnomocnenie k zmluve na všetky právne úkony znamenalo splnomocnenie na úkony súkromného práva, konkrétne dojednanie prístupu k brehom cez pozemky obcí a súkromných vlastníkov. SVP samozrejme uviedol opačný výklad ustanovenia zmluvy o splnomocnení, keďže sa proti nemu iniciovalo konanie a preto začal SVP argumentovať tým, že žalobca potreboval súhlas orgánu ochrany prírody. Správny orgán spôsobil, že na riekach uvedených v rámcovej zmluve sa brehy nečistia, t.j. nerobia sa protipovodňové opatrenia, ktoré bezplatne realizoval žalobca pre SVP. Podľa správneho orgánu teda brehy musia čistiť samotní štatutárni zástupcovia SVP, keďže ktokoľvek iný by potreboval povolenie orgánu ochrany prírody. Žalobca, ktorý bezplatne čistil brehy a tým realizoval protipovodňové opatrenia a za týmto účelom poskytol zložité technické stroje (štátu nedostupné), má zaplatiť pokutu napriek tomu, že postupoval na základe pokynov SVP, ktorý až dodatočne začal tvrdiť, že žalobca si mal zabezpečiť súhlas orgánu ochrany prírody.
K listu žalovaného zo dňa 27.02.2008 uviedol, že ide o nezákonné rozhodnutie, aj keď formálne ako rozhodnutie označené nie je, nakoľko tento list obsahuje záver o posúdení včasnosti/oneskorenosti odvolania a preto zasiahol významným spôsobom do práv a povinností žalobcu.
S tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa doručovania prvostupňového rozhodnutia sa súd vysporiadal v uznesení č.k. 2S 37/2009-78 zo dňa 25.10.2010, ktorým uložil prvostupňovému orgánu povinnosť doručiť žalobcovi svoje rozhodnutie v lehote 20 dní a súčasne odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia o žalobe žalobcu.
Na základe odvolania žalobcu proti doručenému prvostupňovému rozhodnutiu vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie zo dňa 21.01.2011, ktoré žalobca podaním doručeným súdu dňa 01.04.2011 (rozšírenie žaloby) žiadal taktiež preskúmať s návrhom, aby súd zrušil aj toto rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na dôvody uvedené v žalobe zo dňa 17.02.2009 a uviedol, že samotný žalovaný cituje v odôvodnení rozhodnutia § 47 ods. 4 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého SVP súhlas na výrub nepotrebuje, pričom už prvostupňový správny orgán poukázal vo svojom rozhodnutí na to, že SVP oznámil príslušnému orgánu plánovaný výrub drevín listom č. 1455/2006/44210 zo dňa 17.07.2006. Rámcová zmluva bola uzatvorená dňa 11.07.2006, teda 6 dní predtým, z čoho vyplýva, že akonáhle si SVP zabezpečil realizáciu výrubu rámcovou zmluvou, oznámil žalovanému, že príde k realizácii výrubu drevín na rieke Topľa. SVP vec oznámil listom, lebo povolenie nepotrebuje, pričom splnením si oznamovacej povinnosti podľa § 47 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny sa stal výrub drevín na rieke Topľa legálnym. Pokiaľ by žalobca požiadal o povolenie výrubu, správny orgán by musel konanie zastaviť z dôvodu, že nemôže dvakrát konať o tom istom (res iudikata). Žalobca položil otázku, prečo by SVP oznamoval, že príde k výrubu drevín na rieke Topľa v zmysle zákona o vodách, keď podľa žalovaného tento výrub bol konaním žalobcu, za ktoré si sám má niesť zodpovednosť. Prečo by SVP oznamoval výrub, s ktorým nemá nič spoločné a ktorý je vecou žalobcu, žalovaný neuviedol. SVP až vo februári 2007 pod tlakom konania proti nemu samotnému začal tvrdiť, že zodpovednosť za výrub nesie žalobca, ktorý si mal povolenie zabezpečiť. Žalovaný totiž najprv viedol konanie proti SVP, ktoré potom zastavil a následne začal konanie proti žalobcovi. Argumentácia žalovaného v súvislosti s jeho tvrdením, že žalobca mal požiadať o povolenie na výrub, je nelogická, keďže žalobca by ako dôvod výrubu mohol uviesť iba okolnosť, že plní zákonnú povinnosť SVP čistiť brehové porasty, avšak v takom prípade zase nepotrebuje povolenie. Je zrejmé, že takýto postup v kruhu nie je správny. Žalobca samotný výrub nerealizoval, ale zazmluvnil na tento účel ďalšiu spoločnosť, čo mu umožňovala zmluva so SVP. Žalobca tak nie je ani objednávateľom výrubu (tým je SVP), ani realizátorom výrubu (ktorými sú konkrétne fyzické osoby - zamestnanci spoločnosti RAREX, s.r.o., resp. živnostník). Správny orgán prijal záver, že pokutou má byť postihnutý objednávateľ a nie spoločnosť RAREX, s.r.o., ktorá výrub realizovala. Lenže objednávateľom nebol žalobca, ale SVP, čo je zrejmé z rámcovej zmluvy. K tvrdeniu žalovaného, že samotný žalobca požiadal o povolenie výrubu drevín 11.04.2006 pre úsek Livovská Huta - Brezov, uviedol, že takto žalobca konal ešte pred uzatvorením rámcovej zmluvy so SVP, ktorá však jasne vymedzila, že žalobca koná pre SVP. Splnomocnenie obsiahnuté v rámcovej zmluve sa netýkalo povolenia na výrub ale o splnomocnenie na uzatváranie dohôd so starostami obcí a ďalšími osobami pre zabezpečenie prístupu techniky k brehom. SVP nemohol žalobcu splnomocniť na zabezpečenie povolenia, lebo SVP takéto povolenie nepotrebuje, takže neexistuje úkon, ktorý by pre splnomocniteľa mohol žalobca vykonať. SVP ukončil spoluprácu so žalobcom kvôli predbežnému opatreniu žalovaného, ktorým žalobcovi zakázal pokračovať vo výrube, čím nastalo, že brehy rieky Topľa neboli čistené, v dôsledku čoho došlo v rokoch 2008-2011 k povodniam veľkého rozsahu a rozsiahlym škodám na majetku, zdraví a dokonca na životoch.
K vyjadreniu žalovaného v súvislosti s doručovaním prvostupňového rozhodnutia žalobca poukázal na príslušné ustanovenia právnych predpisov a súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa inštitútu doručovania.
III. Vyjadrenie žalovaného
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe o preskúmanie zákonnosti prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.02.2008 uviedol, že navrhuje konanie zastaviť alebo žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán síce pri predkladaní odvolania konštatoval jeho včasnosť, ale nadriadený orgán ho vyhodnotil ako podané
oneskorene a následne postupoval podľa § 60 správneho poriadku. Oneskorené odvolanie nie je možné právne kvalifikovať ako odvolanie a preto sa vybavuje listom. Poukázal na znenie § 54 ods. 2, § 51 ods. 1 ako aj § 25 ods. 5 a § 24 ods. 2 správneho poriadku s tým, že žalobca bol zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie a teda nebol dôvod doručovať rozhodnutie aj samotnému účastníkovi. V danom prípade boli pre doručovanie náhradným spôsobom splnené všetky zákonné podmienky a o údajoch uvedených na doručenke nemal odvolací orgán pochybnosti. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach, ktorá listom č. 1/1 Spr 131/08 zo dňa 04.12.2008 vyhodnotila postup a rozhodnutie žalovaného ako zákonný. Žalobca teda nevyčerpal riadny opravný prostriedok, ktorý mu v zmysle správneho poriadku prináležal a ktorý je zákonným predpokladom na uplatnenie žaloby v správnom súdnictve s poukazom na § 247 ods. 2 O.s.p. Z uvedených dôvodov navrhol konanie podľa § 250b ods. 3 O.s.p. zastaviť.
K meritu veci žalovaný uviedol, že protiprávneho konania sa žalobca dopustil tým, že si objednal výrub drevín bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody, pričom o tejto povinnosti žalobca vedieť mal a mohol, nakoľko: 1. ignorantia legis non excusat, 2. žalobca bol o svojich povinnostiach upovedomený, pretože jeho povinnosti boli definované v rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia v Bardejove zo dňa 27.04.2006. Súhlas na výrub drevín nepotrebuje správca vodného toku - SVP na základe zákonnej výnimky, avšak táto zákonná výnimka sa vzťahuje iba na výrub správcom vodného toku a nie na žalobcu ako tretí subjekt, ktorý súhlas potrebuje. Na tomto nič nemení ani fakt, že výrub žalobca realizoval pre správcu vodného toku na základe zmluvného vzťahu, keďže tento upravuje len vnútorný záväzkový vzťah medzi stranami a nemôže zasahovať a moderovať práva a povinnosti uložené kogentnými normami konkrétnym subjektom. Zákonná výnimka teda nemohla prejsť zo zmluvy na žalobcu.
K žalobe proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 21.01.2011 uviedol, že aj túto navrhuje zamietnuť, nakoľko žalobca na výrub porastov v zmysle § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny potreboval súhlas príslušného orgánu ochrany prírody, ktorý si však nezaobstaral. Správne orgány vo veci postupovali zákonne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca o svojej povinnosti vedel a vedieť mal, a preto si na výrub porastov mal zaobstarať súhlas orgánu ochrany prírody. Keďže sa žalobcovi pôvodne nepodarilo získať povolenie k realizácii výrubu stromov (konanie bolo zastavené), žalobca sa snažil túto zákonnú povinnosť obísť uzatvorením rámcovej zmluvy so SVP s očakávaním, že aj na neho sa bude vzťahovať zákonná výnimka, ktorú však má len správca vodného toku. Žalovaný zopakoval skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s tým, že s poukazom na § 47 ods. 4 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny a § 49 ods. 1 písm. b/ zákona o vodách sa zákonná výnimka vzťahuje len na správcu vodného toku, pričom táto výnimka je stanovená predpisom verejného práva a má kogentnú povahu a nie je ju teda možné preniesť na tretí subjekt, a to ani na základe prípadného prejavu vôle zmluvných strán. Na tomto nič nemení ani fakt, že žalobca výrub realizoval (objednával) pre správcu vodného roku na základe zmluvného vzťahu. Žalobca na základe žiadnej „súkromnej“ zmluvy nemôže nadobudnúť postavenie správcu vodného toku s príslušnou zákonnou výnimkou. Argumentácia žalobcu, že súhlas nepotreboval, pretože vykonával výrub porastov pre správcu vodného toku na základe zmluvy a správca vodného toku súhlas nepotrebuje, odporuje kogentným ustanoveniam zákonných predpisov. Žalovaný poukázal na znenie § 90 ods. 3 písm. m/ zákona o ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého je pokutu možno uložiť aj tomu, kto výrub objedná alebo dá na neho pokyn. V danom prípade ide práve o žalobcu ako objednávateľa výrubu bez súhlasu orgánu ochrany prírody. Ak žalobca nedisponoval potrebným súhlasom, nemal výrub objednať u ďalšej spoločnosti.
IV. Posúdenie veci
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach posúdili vec po právnej stránke nesprávne a preto súd podľa § 250j ods.2 písm. a) O.s.p. rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutkový stav, ktorý je v podstate popísaný v bode I rozsudku, pričom tento skutkový stav medzi účastníkmi nebol sporný. § 1 O.s.p. Občianskeho súdneho poriadku upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery.
Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Aj výklad a aplikácia zákona zo strany konajúcich správnych orgánov mala smerovať k spravodlivému výsledku.
S námietkami a tvrdeniami účastníkov konania ohľadne doručenia, resp. nedoručenia prvostupňového rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom sa súd vysporiadal vo svojom uznesení č.k. 2S 37/2009-78 zo dňa 25.10.2010, ktorým uložil prvostupňovému orgánu povinnosť doručiť žalobcovi správne rozhodnutie a zároveň odložil jeho vykonateľnosť. V rozsudku sa preto už súd tejto otázke nevenuje a keďže žalobca po doručení prvostupňového rozhodnutia podal proti nemu odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím zo dňa 21.01.2011, súd preskúmal toto rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 19.12.2007. Keďže sa súd nestotožnil s postupom žalovaného ohľadne posúdenia odvolania žalobcu ako podaného oneskorene, pričom odvolanie žalobcu žalovaný vybavil listom zo dňa 27.02.2008, ktorý však podľa ustálenej judikatúry možno považovať za rozhodnutie
spôsobilé ukrátiť účastníka konania na jeho právach alebo právom chránených záujmoch, čo sa v danom prípade aj stalo, bolo potrebné zrušiť aj toto rozhodnutie žalovaného označené číslom 3257-7450/25/2008/Lív zo dňa 27.02.2008. K uvedenému súd pristúpil aj z dôvodu naplnenia inštitútu právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu.
Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).
Je nesporné, že zákon o ochrane prírody a krajiny okrem úpravy pôsobnosti orgánov štátnej správy a obcí upravuje aj práva a povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability.
Podľa § 47 ods. 3 prvá veta zákona o ochrane prírody a krajiny na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 47 ods. 4 písm. d/ cit. zákona sa súhlas na výrub dreviny nevyžaduje, ak oprávnenie alebo povinnosť výrubu vyplýva z osobitných predpisov.
Súhlas na výrub drevín nepotrebuje správca vodného toku (SVP) a to na základe zákonnej výnimky podľa § 47 ods. 4 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny, nakoľko mu oprávnenie alebo povinnosť výrubu vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon o vodách (§ 49 ods. 1 písm. b/ ).
Z oprávnení správcu vodného toku pri správe vodných tokov vyplýva, že tento je okrem iného oprávnený v záujme starostlivosti o koryto odstraňovať alebo novo vysádzať stromy a kry na pobrežných pozemkoch (§ 49 ods. 1 písm. b/ zákona o vodách). Nie je sporné, že správca vodného toku (SVP) má zákonnú výnimku, kedy nie je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody na výrub dreviny, pričom tento subjekt bol povinný výrub len písomne oznámiť orgánu prírody najmenej 15 dní pred uskutočnením výrubu, čo sa aj stalo. Uvedená povinnosť vyplýva z § 47 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zároveň ustanovuje, že orgán ochrany prírody môže: a/ určiť podrobnejšie podmienky uskutočnenia výrubu alebo b/ výrub pozastaviť, obmedziť alebo zakázať, ak je v rozpore s požiadavkami na ochranu drevín, chránených druhov podľa § 33 alebo s rozsahom oprávnenia alebo povinnosti podľa osobitných predpisov.
Oznamovaciu povinnosť si SVP splnil listom č. 1455/2006/44210 zo dňa 17.07.2006, ktorá skutočnosť taktiež nebola sporná a týmto oznámením sa výrub s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia stal legálnym, pričom nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že orgán ochrany prírody, ktorý bol v zákonnej lehote informovaný o úmysle uskutočniť výrub, neurčil podrobnejšie podmienky uskutočnenia výrubu a ani tento nepozastavil, neobmedzil alebo nezakázal.
Vyššie uvedená výnimka pre SVP je plne odôvodnená v kontexte s povinnosťami správcu vodných tokov, medzi ktoré patrí aj povinnosť udržiavať korytá v stave, ktorý zabezpečuje ich prirodzenú alebo projektovanú prietočnosť a hĺbku vody, udržiavať alebo odstraňovať brehové porasty vo vodných tokoch, na pobrežných pozemkoch, prípadne v zátopových územiach tak, aby sa nestali prekážkou odtoku vody pri povodniach a podľa možnosti zachovali prírodné podmienky, udržiavať a čistiť koryto a odstraňovať naplaveniny...(§ 48 ods. 3 zákona o vodách). Spornou otázkou bolo, či žalobca, ktorý nie je správcom vodných tokov, ale výrub realizuje (resp. ďalej objednáva) priamo pre správcu vodného toku, ktorý súhlas na výrub dreviny zo zákona nepotrebuje (na základe zmluvného vzťahu), súhlas potrebuje alebo nie. Je zrejmé, že výnimka (§ 47 ods. 4 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny) je stanovená predpisom verejného práva ale nemožno súhlasiť
s tým, že táto výnimka patrí výlučne len SVP, ktorý by v takom prípade bol vždy povinný výrub aj sám realizovať. Treba vychádzať z účelu zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení s citovanými ustanoveniami zákona o vodách a mať za to, že súhlas na výrub dreviny sa paušálne nevyžaduje na všetky prípady výrubu, ak oprávnenie alebo povinnosť výrubu vyplýva z osobitných predpisov, čo v danom prípade nebolo sporné, keďže išlo o realizáciu údržby na toku Topľa. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že SVP, ktorý prvotne výrub drevín objednal a ani žalobca, ktorý túto činnosť ďalej objednal u spoločnosti RAREX, s.r.o., nemohli porušiť povinnosti stanovené zákonom o ochrane prírody a krajiny, pretože išlo o výkon povinnosti, ktorú ukladá zákon o vodách. Táto skutočnosť sama o sebe vylučuje porušenie povinnosti stanovenej zákonom o ochrane prírody a krajiny, keďže treba vychádzať z toho, že riadne plnenie povinností podľa jedného zákona vylučuje v právnom štáte porušenie ustanovení iného zákona. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že musí byť rozdiel v prípade, ak by žalobca realizoval výrub sám pre seba a prípadom, keď realizuje výrub pre SVP v zmysle plnenia povinností podľa zákona o vodách. Z Rámcovej zmluvy o výrube dreva na pni v rámci realizácie údržby na toku Topľa, ktorú uzavrel SVP so žalobcom dňa 11.07.2006 vyplýva, že výrub drevín objednal priamo SVP a teda na vec treba hľadieť tak, akoby výrub realizoval samotný SVP, ktorý ho navyše aj bol povinný realizovať. Žalobca mal vykonávať práve tie činnosti, ktoré predstavujú pre SVP zákonnú povinnosť podľa zákona o vodách. SVP nemusel žiadať orgán ochrany prírody o súhlas s výrubom a tento logicky nemusel následne žiadať ani žalobca, pretože výrub nerealizoval pre seba, ale pre SVP. Súd je teda názoru, že pokiaľ zákon ustanovuje, že súhlas na výrub dreviny sa nevyžaduje v prípade, ak oprávnenie alebo povinnosť výrubu vyplýva z osobitných predpisov (v danom prípade ide o zákon o vodách), nevzťahuje sa táto výnimka len na SVP (v danom prípade) ale na všetky prípady povinného výrubu vyplývajúceho zo zákona bez ohľadu na to, kto tento výrub reálne uskutočnil. Napokon je zrejmé, že v danom prípade žalobca sám ani výrub neuskutočnil, ale objednal ho na základe zmluvného vzťahu so spoločnosťou RAREX, s.r.o. u tejto spoločnosti, čo bolo v súlade so zmluvou so SVP. Výklad zákona žalovaným je príliš formalistický a v podstate by znamenal, že zákonnú výnimku by mal len SVP, ktorý by musel činnosť aj fyzicky vykonať a v prípade, ak by si túto činnosť objednal dodávateľsky, bol by potrebný súhlas orgánu ochrany prírody. Takýto záver však nie je ani správny ani logický.
Je potrebné poukázať aj na obsah Rámcovej zmluvy o výrube dreva na pni v rámci realizácie údržby na toku Topľa zo dňa 11.07.2006, z ktorej vyplýva, že žalobca bezplatne vykoná údržbu spojenú s odstraňovaním brehových porastov pre SVP. Konaním žalobcu tak vznikali práva a povinnosti priamo SVP a to vrátane zodpovednosti za škodu, čo potvrdzuje aj článok VII ods. 2 zmluvy, podľa ktorého za škody spôsobené tretím, dotknutým a poškodeným osobám v zmysle § 49 ods. 4 zákona o vodách zodpovedá SVP. Rámcovou zmluvou medzi SVP a žalobcom neprišlo k preneseniu zákonnej povinnosti SVP čistiť brehy na žalobcu, ale došlo k zmluvnému určeniu, kto vykoná výrub pre SVP. Z právneho hľadiska bol teda realizátorom (prvotným objednávateľom) a teda aj zodpovedným subjektom po celý čas samotný SVP, ktorý by aj zodpovedal za prípadne spôsobenú škodu. Rámcová zmluva, ktorou si SVP zabezpečil realizáciu výrubu, bola uzatvorená dňa 11.07.2006 a následne SVP oznámil listom zo dňa 17.07.2006 plánovaný výrub drevín, čím si splnil oznamovaciu povinnosť podľa § 47 ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny, čím sa stal výrub drevín legálnym, keďže orgán ochrany prírody neurčil podrobnejšie podmienky uskutočnenia výrubu a ani nevyužil svoje oprávnenie podľa § 47 ods. 7 písm. b/ cit. zákona. SVP by zrejme neoznamoval výrub drevín v zmysle § 47 ods. 7 cit. zákona, ak by samotný výrub bol konaním žalobcu, za ktoré by on sám niesol zodpovednosť. Ak by nešlo o výrub pre SVP, na ktorý sa vzťahuje zákonná výnimka, neoznamoval by SVP plánovaný výrub, ak by mal za to, že na výrub dreviny sa v danom prípade vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ktorý by bol povinný si v zmysle § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny zabezpečiť žalobca.
Evidentne nezmyselné je tvrdenie SVP, ktorý začal vo februári 2007 (pod tlakom správneho konania proti nemu samotnému) tvrdiť, že zodpovednosť za výrub nesie žalobca a tento si mal zabezpečiť aj potrebný súhlas. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že argumentácia žalovaného je nelogická, keď tvrdí, že žalobca mal požiadať o súhlas na výrub, avšak keby tak urobil a uviedol by, že plní zákonnú povinnosť SVP čistiť brehové porasty, je zrejmé, že súhlas by nepotreboval.
K tvrdeniu, že žalobca samotný výrub ani nerealizoval, ale zazmluvnil na tento účel ďalšiu spoločnosť, čo mu umožňovala zmluva so SVP treba uviesť, že pre posúdenie veci je táto skutočnosť bezvýznamná. Vychádzajúc z § 90 ods. 3 písm. m/ zákona o ochrane prírody a krajiny totiž pokutu možno uložiť nielen tomu, kto vyrúbe ale aj objedná výrub alebo dá pokyn na výrub dreviny bez súhlasu orgánu
ochrany prírody. Ak by žalobca vykonával výrub pre seba, resp. tento by objednal pre seba bez toho, aby bol v zmluvnom vzťahu so SVP, ktorý si prvotne výrub drevín objednal, žalobca by niesol náležitú zodpovednosť za porušenie zákona.
Právne irelevantné je aj tvrdenie žalovaného, že žalobca musel vedieť o svojej povinnosti obstarať si na výrub drevín súhlas orgánu ochrany prírody, keď poukázal na rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Bardejove zo dňa 27.04.2006. Je pravdou, že žalobca žiadal o povolenie výrubu drevín dňa 11.04.2006 pre úsek Livovská Huta - Brezov, ale toto žiadal sám pre seba a ešte pred uzatvorením rámcovej zmluvy medzi žalobcom a SVP, ktorá celkom určite vymedzila, že žalobca koná pre SVP. K spomínanému splnomocneniu žalobcu uvedenému v rámcovej zmluve treba uviesť, že išlo o splnomocnenie na uzatváranie dohôd so starostami obcí a ďalšími osobami, aby bol zabezpečený prístup techniky k brehom. Celkom logicky sa splnomocnenie nemohlo týkať vybavenia súhlasu na výrub, keďže SVP takýto súhlas nepotreboval, takže ani nejestvoval úkon, ktorý by pre splnomocniteľa mohol žalobca vykonať. Zmyslom splnomocnenia totiž je, aby splnomocnenec zastúpil splnomocniteľa v určitej veci. V danom prípade ale nebolo v čom zastúpiť SVP, keďže tento žiaden súhlas nepotreboval.
Poukazovanie žalovaného na skutočnosť, že prokuratúra vo veci nezistila žiadne pochybenia ohľadne zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného a preto podnet odložila, nemohlo ovplyvniť záver súdu, že správne orgány vec nesprávne právne posúdili.
Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné a preto ich v súlade s § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 250j ods. 6 O.s.p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu. V. Náhrada trov konania
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania osobitne za súdny poplatok za žalobu v sume 66 eur a titulom trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom sumu 617,49 eur. Právny zástupca žalobcu si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 638,36 eur a to za 4 úkony právnej služby po 127,16 eur + 20% DPH+ 4x režijný paušál po 7 eur. Súd v súlade s § 11 ods. 4 v spojitosti s § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov priznal žalobcovi titulom trov konania za právne zastúpenie advokátom za úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia - 115,90 eur, podanie žaloby - 115,90 eur, rozšírenie žaloby - 123,50 eur a účasť na pojednávaní dňa 15.05.2013 - 130,16 eur, k tomu 2x režijný paušál po 6,95 eur = 13,90 eur, 1x režijný paušál 7,41 eur a 1x 7,81 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 617,49 eur, ktorú je žalovaný povinný v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.