Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/228/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201750 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1009201750.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Siemens AG, so sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-80333, Mníchov, Nemecká spolková republika, zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, PhD., advokát, ev. č. SAk 3541, advokátska kancelária Schönherr, Nám. 1. mája 18, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, takto r o z h o d o l : Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 zrušuje v časti týkajúcej sa žalobcu Siemens AG, so sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-8033, Mníchov podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 66,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 413,70 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich súťaž vydal v konaní č. 0050/ ODOS/2007, rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 28.12.2007, ktorým rozhodol tak, že konanie podnikateľov : 1. F.2. F.3. F.4. F.spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom Q., na základe ktorej vyššie uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, je v období - od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná, - od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, - od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, - od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z.z., ktorá je zakázaná. Konanie podnikateľov 1. F.2. F.spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom S., na základe ktorej vyššie uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV, a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, je v období - od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná, - od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, - od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, - od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Protimonopolný úrad Slovenskej republiky za konanie uvedené v bodoch 1. a 2. výrokovej časti tohto rozhodnutia uložil: 1.. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu boli zo strany účastníkov konania s výnimkou spoločností F. podané rozklady, o ktorých žalovaný rozhodol druhostupňovým rozhodnutím č. XXXX/KH/R/X/XXX zo dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: Na základe dohody pod názvom Q. zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 podnikatelia: 1. F.2. F.10. K. a na základe dohody pod názvom S. zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 podnikatelia: 1. F., 10. M.koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. zakázaná. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z.z.. Rada úradu za konanie uvedené v bode 1. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá: 1. pT.9. B. Žalobcovia sa jednotlivými žalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhali, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. XXXX/KH/R/X/XXX zo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd obmedzujúcich súťaž č. XXXX/KH/X/X/XXX zo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca v žalobe uviedol, že sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP. Žalobca namietal, že žalovaný mal na konanie aplikovať právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci správne konanie a vzhľadom na to, že žalovaný posúdil jeho konanie ako trvajúci správny delikt, mal pri posudzovaní tohto konania postupovať minimálne tak, že bude aplikovať právny predpis účinný v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. To znamená, že žalovaný mal na toto konanie aplikovať čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie 1/2003“). V tejto súvislosti žalobca tiež uviedol, že zo strany žalovaného je nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia a aplikácia článku 3 ods. 2 Nariadenia 1/2003, nehovoriac už o tom, že žalovaný vôbec neuviedol žiadne relevantné dôvody, prečo by na aplikáciu tohto článku mali vzťahovať temporálne pravidlá platné pre hmotnoprávne ustanovenia. Žalobca je toho názoru, že čl. 3 ods. 2 Nariadenia 1/2003 slúži ako konvergenčná norma, ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých by aplikáciou ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle komunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Nariadenia 1/2003 mal žalovaný v konaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6 Nariadenia 1/2003 a konanie zastaviť z dôvodu, že žalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci, keďže si túto právomoc atrahovala Európska komisia (ďalej len Komisia). Žalobca mal za to, že v súlade s princípom legality a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva bol žalovaný pri začatí konania povinný v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia aplikovať v prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo potenciálny vplyv na cezhraničný obchod medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťažných noriem aj čl. 81 Zmluvy ES. Žalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťažné právo, a to z dôvodu, že cieľ slovenských súťažných noriem aplikovaných žalovaným v konaní bol totožný s cieľom sledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Žalobca uviedol, že pre určenie toho, či sa na dané konanie mali vzťahovať ustanovenia Nariadenia 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy žalovaný začal vo veci konať, t.j. 28. jún 2007. V danom čase už Nariadenie 1/2003 bolo v Slovenskej republike (ďalej aj SR) priamo aplikovateľné a žalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie podľa žalobcu nerobí žiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťažného konania pred vstupom alebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na určité konanie, ktoré malo vplyv na spoločný trh, žalovaný bol od tohto momentu automaticky zbavený právomoci konať ohľadom takého protisúťažného konania. V súvislosti s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES žalobca poukázal na Stanovisko generálneho advokáta Q.. Žalobca sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci M.a, rozsudok vo veci N.. Žalobca tiež namietal použitie rozsudku vo veci M. Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, že štáty mimo Európskej únie vykonávajú právomoc výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich vlastných záujmov. Podľa žalobcu bez ohľadu na záver o prípustnosti retroaktívnej aplikácie čl. 81 došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady ne bis in idem, čo odôvodnili tým, že konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred slovenskými orgánmi boli totožné v skutkovom stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj v chránenom právnom záujme. Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania, ako aj žiadateľ o neuloženie pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťažné právo, ako aj slovenské súťažné právo chránia rovnaký právny záujem. Žalobca ďalej podotkol, že ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaným vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. L. v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské soutěže. Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská a Česká republika tvorili jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Rozhodnutie českého súťažného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky. Žalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkov konania. Žalobca namietal, že žalovaný dostatočne nepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaže žalobcom na slovenskom trhu. Žalovaný mal v konaní povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce dostatočným spôsobom, že sa žalobca podieľal na protisúťažnom konaní na trhu v Slovenskej republike a nie dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní na iných trhoch. GQ dohoda nemôže byť použitá ako dôkaz, ktorý by preukazoval údajné porušenie slovenských súťažných noriem, a to preto, že jej účelom nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala prideľovania projektov v SR. Z toho dôvodu by ani akékoľvek údajné protisúťažné konanie, ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli byť vo vzťahu k SR relevantné. Žalobca sa odvolával na to, že koluzívne správanie týkajúce sa SR mohli uskutočňovať európske spoločnosti na základe Q.y, žalobca však nikdy nebol jej členom. Bol toho názoru, že z textu Q. jasne vyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na SR. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Ďalej v žalobe tvrdil, že protisúťažná dohoda sa nevzťahovala na územie SR. Z Q. vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy a nevzťahovali sa na slovenský trh. Takéto konanie potom nie je možné podľa žalobcu posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len ZOHS). Žalobca ďalej namietal dôkaznú relevanciu zoznamu Q.v na Slovensku, predložených v rámci žiadosti o Y.. Žalobca k tomu uviedol, že tento zoznam nemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho konania žalobcu žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže samotný zoznam nepreukazuje, že žalobca vedel o slovenských projektoch a vo vzťahu k týmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom na druhej strane skôr preukazuje, že o uvedených slovenských projektoch rokovali výlučne európske spoločnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené. Žalobca uviedol, že rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s Q. spočívalo v rôznych prekážkach právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťažovali vstup žalobcu na tento trh. Žalobca ďalej v žalobe konkretizoval dôvody, pre ktoré sa rozhodli na európsky trh nevstupovať. Podľa žalobcu prekážky sa týkajú najmä výrobných nákladov, nákladov na dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri technických bariérach žalobca poukázal, že sa špecializuje na vysokonapäťové Q., jeho produktové rady GIS boli vyrobené tak, aby spĺňali požiadavky japonského a ázijského trhu. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz na podporu záverov, že neexistovali žiadne prekážky a že žalobca nemohol súťažiť s európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho konania prvého stupňa žalovaný nevykonal svoje vlastné vyšetrovanie na dokázanie skutočností zistených žalobcom, t.j. že závery štúdií predložených žalobcom sa na Slovensko neuplatňujú. Naopak žalovaný ignoroval svedeckú výpoveď spoločnosti ABB a znalecké posudky pripravené H. a dopustil sa tiež zásadného pochybenia v tom, že vybral len také pasáže zo žiadosti F. o neuloženie pokuty, ktoré spĺňajú jeho vlastnú teóriu a účely. Žalobca namietal, že žalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu tovarového a priestorového relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia uvedené v rozhodnutí Komisie, na GQ X., resp. na dôkazy predložené zo strany F., bol žalovaný povinný pri určovaní priestorového a tovarového relevantného trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie, a to s použitím štandardných techník pre určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti jednotlivých produktov). V tomto smere preto podľa došlo k porušeniu povinnosti žalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci. B., že z postupu žalovaného navyše vyplýva, že v správnom konaní nesprávne postupoval podľa zásady formálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje napr. v civilnom súdnictve. Na viacerých miestach v rozhodnutí o rozklade totiž uvádza, že má určitú skutočnosť za preukázanú, keďže ju účastníci konania podľa jeho názoru nepopreli či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretože žalovaný nebol schopný žalobcovi na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie ZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku ani oprávnený žalobcu potrestať. Čo sa týka dôkazov o dĺžke trvania údajného protisúťažného konania, žalobca trval na tom, že tieto dôkazy sú nedostatočné a v žiadnom prípade nepreukazujú účasť žalobcu na akomkoľvek karteli vo vzťahu k SR a už vôbec nie v súlade s požadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ ide o dĺžku trvania GQ Dohody, žalobca namietal, že žalovaný nezohľadnil to, že v období od apríla XXXX do marca XXXX došlo k prerušeniu účinnosti GQ X. a sa žalobca v tomto období nemohol ani zúčastniť protisúťažného konania. Ďalej žalobca tvrdil, že po apríli 1999 sa neuskutočnili žiadne relevantné diskusie. Pre obdobie po 25. marci 2002 v spise neexistuje absolútne žiadny dôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo vzťahu k slovenskému trhu. Z toho dôvodu podľa žalobcu nie je možné preukázať, že koluzívne konanie vo vzťahu k SR pretrvávalo aj po tomto dátume. Žalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu sa spoločnosti skupiny Siemens podieľali na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, a to najmä okamih začatia ich protisúťažného konania. Žalovaný u spoločností I. dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťažnom konaní. Spoločnosť M. zdôraznila, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemožnosť spoločností patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Podnikateľská skupina VA G. nebola v oblasti Q. vôbec činná až do roku XXXX, kedy prevzala holandskú spoločnosť K. B.V. Až do roku XXXX je preto účasť podnikateľskej skupiny VA G. na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov Q. s účinkami v M. republike úplne vylúčená. M. W. bola toho názoru, že platnosť GQ dohody bola ukončená po odstúpení spoločnosti M. v roku XXXX a že GQ dohoda už nebola uplatniteľná najneskôr v roku XXXX a každá ďalšia dohoda pojednávala iba o A. a Z. východe. E. ho preto pokutoval za obdobie rokov XXXX až XXXX, kedy GQ dohoda, ktorú žalovaný považuje za primárny dôkaz porušenia zákona, už prestala existovať, pričom žalovaný ani nepredložil žiaden dostatočný dôkaz, že údajné porušenie pokračovalo po roku XXXX, a teda nemôže uložiť pokutu. Z. ďalej toho názoru, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku je možné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiž k dôvodeniu zodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je možné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti. Žalobca má za to, že slovenské súťažné právo podobne ako európske súťažné právo vyžaduje, aby výzva pred vydaním rozhodnutia resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere určovala konanie, voči ktorému smerujú výhrady žalovaného resp. komisie a to tak, aby bolo účastníkovi konania umožnené riadne sa voči uvedeným tvrdeniam brániť. Žalobca tvrdil, že okrem toho, že druhá výzva bola vágna, na viacerých miestach boli nesprávne použité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie, čo malo za následok zmätočnosť ohľadom toho, z čoho bol žalobca vlastne obvinený a dôkazov, na ktorých sa obvinenia voči žalobcovi zakladali. V druhej výzve žalovaný nielenže riadne neoboznámil žalobcu s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho žalobcu v tomto smere závažne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom (resp. vôbec) žalobcu o spôsobe (re)kalkulácie pokuty žalobcovi, ktorý bol následne detailne prezentovaný v druhostupňovom rozhodnutí. Ďalej žalobca namietal neunesenie bremena dokazovania a to najmä pokiaľ ide o preukázania protisúťažného konania vo vzťahu k Slovenskej republike. Podľa W. žalovaný nepreukázal v požadovanom štandarde, že bol žalobca zapojený do údajných nezákonných činností na slovenskom trhu. Nebola preukázaná ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi japonských a európskych členov GQ dohody. Žalovaný presunul dôkazné bremeno na žalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, t.j., že konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho správania neexistovali, a tým žalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaždené v spise, menovite GQ dohoda, Q. dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských projektov, nepredstavujú dostatočný dôkaz, na základe ktorého by žalovaný mohol usúdiť, že táto spoločnosť bola zapojená do údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu k SR. Okrem toho trvala na tom, že žalovaný ignoroval tú skutočnosť, že okrem GQ dohody neexistuje žiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom čokoľvek naznačoval o žalobcovi. Podľa žalobcu výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami. Žalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne nevymedzil skutok - protisúťažné konanie, ktorého sa mal žalobca údajne dopustiť, a najmä presne neopísal spôsob, akým malo údajne k spáchaniu protisúťažného konania dôjsť. Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutia presne a jednoznačne neuvádza miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať takým spôsobom, aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Namietala, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup žalobcu považuje žalovaný za jednotlivé typy protisúťažného konania uvedené vo výrokových častiach napadnutých rozhodnutí. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by určitý konkrétny postup žalobca aj ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. Žalovaný si nesplnil povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa žalovaný takmer vôbec nezaoberá žiadnou z jeho námietok, úplne ignoruje väčšinu z nich a vyvracia argument žalobcu veľmi jednoduchým spôsobom. Na podporu svojho tvrdenia žalobca sa odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR (sp.zn. ÚS 56/01 z 10. júla 2002). Žalobca namieta, že aj keď žalovaný nedospel k záveru o svojej nepríslušnosti zahájiť a viesť predmetné správne konanie na základe zásady ne bis in idem, mal pri ukladaní sankcie prihliadnuť k trestu už uloženému žalobcovi Komisiou vo veci H.. Táto povinnosť vyplýva z pohľadu práva slovenského, ako aj komunitárneho. Pokiaľ by sa totiž žalovaný rozhodol postupovať iba podľa slovenského práva, bez aplikácie judikatúry európskych súdov a rozhodovacej praxe Komisie, mal prinajmenšom z prostej logiky veci a v záujme zachovania všeobecných princípov ukladania trestov prihliadnuť k sankcii, ktorú žalobcovi za to isté konanie už uložil cudzí orgán. Za potrestané mal pritom považovať všetky dotknuté spoločnosti skupiny Siemens, pretože sankcia uložená zo strany Komisie bola vymeraná pre celú skupinu. Žalobca namieta, že konštatovanie v prvostupňovom rozhodnutí, že Úrad prihliadal na „princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti“, je natoľko všeobecné a nekonkrétne, že bolo ako podklad pre vyše uvedený záver žalovaného nedostatočné. Navyše ani v prvostupňovom rozhodnutí a a ni v rozhodnutí o rozklade nie je špecifikované, ako sa zohľadnenie pokuty uloženej Komisiou v prvostupňovom rozhodnutí a v rozhodnutí o rozklade prejavilo. V oboch rozhodnutiach najmä chýba údaj o tom, o akú časť bola pokuta po prihliadnutí k rozhodnutí Komisie znížená. Žalobca preto naďalej trvá na svojej námietke, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nezohľadnil pokutu uloženú žalobcovi Komisiou, aj keď k tomu pri aplikácii princípov vyplývajúcich z rozhodnutia D. bol povinný. Žalovaný nesprávne posúdil údajné protisúťažné konanie každej zo spoločnosti skupiny M. ako jediný trvajúci správny delikt a nie ako správne delikty dva, pričom možnosť potrestania prvého z nich už je premlčaná. Žalobca preto namieta, že závery žalovaného o „značnej“ dĺžke údajného protisúťažného konania, ktoré boli dôvodom pre zvýšenie pokuty pre spoločnosti skupiny Siemens, sú nesprávne aj v dôsledku tohto pochybenia. Žalobca súhlasí, že výška pokuty by mala byť priamo úmerná závažnosti spáchaného správneho deliktu a jeho dĺžke. Nestotožňuje sa však s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné určiť podľa ekonomickej sily, t.j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky veci totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť protiprávneho konania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Umožňuje totiž, aby podnikateľom, ktorí sa dopustia rovnakého správneho deliktu, boli uložené rozdielne vysoké sankcie. To potom môže viesť k absurdnej situácii, že podnikateľ, ktorého konanie má závažnejší dopad na trh, je potrestaný nižšou pokutou, ako podnikateľ, ktorého konanie má menší dopad na trh. Takýto prístup je rozhodne v rozpore s princípom prirodzenej spravodlivosti. Z tabuľky č. 3 na strane 165 rozhodnutia o rozklade je potom zrejmé, že kritérium obratu/ekonomickej sily hralo rozhodujúcu úlohu pri stanovení pokuty žalovaným. Prinajmenšom u spoločnosti Siemens AG takýto prístup viedol k uloženiu pokuty v neodôvodnene vysokej výške v porovnaní s ostatnými. Nespravodlivosť výšky takto stanovenej pokuty potom vyplýva aj z bodu 823 rozhodnutia o rozklade, v ktorom žalovaný uvádza, že „s výnimkou ekonomickej sily bola závažnosť protisúťažného konania jednotlivých členov kartelu rovnaká“. Žalobca namieta, že v oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné uložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 04.03.2010 k jednotlivým žalobám, ktoré sa nachádzajú na tomto súde pod sp. zn. 3S XXX/XX, 4S XXX/XX, 1S XXX/XX, 3S XXX/XX, 3S XXX/XX uviedol, že aplikácia I. X/XXXX aj samotného čl. XX E. ES, ktorého použitie podmieňuje čl. 3 ods.1 Nariadenia 1/2003 musí byť v súlade so základnými právnymi princípmi, teda aj s princípom zákazu priamej retroaktivity. Žalovaný bol oprávnený aplikovať komunitárne právo odo dňa 1. mája 2004, keď nadobudlo účinnosť Nariadenie X/XXXX a zároveň k tomuto dátumu došlo k pristúpeniu Slovenskej republiky k Európskej únii. V súlade so zásadou zákazu priamej retroaktivity je však oprávnený aplikovať čl. 81 len od 1. mája 2004. Čl. 81 Zmluvy ES je svojou povahou hmotnoprávne ustanovenie. Po 1. máji 2004 by však v predmetnom prípade mohol žalovaný aplikovať ZOHS a čl. 81 len vtedy, ak by Komisia po tomto dátume danú vec vo vzťahu k Slovenskej republike neposudzovala. Komisia posúdila predmetné deliktuálne konanie za obdobie od roku 1988 do 11. mája 2004. Toto konanie do dňa 1. mája 2004, keď prišlo k rozšíreniu teritória Európskej únie však mohla posúdiť vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity len vo vzťahu k územiu ešte nerozšíreného Spoločenstva. Deň pristúpenia nových krajín do Európskej únie znamenal vo vzťahu k protisúťažnému konaniu podľa národných právnych úprav zmenu celej jurisdikcie. Z uvedeného teda vyplýva, že do rozšírenia Európskej únie mala Komisia pôsobnosť vo vzťahu k územiu starých členských štátov a po rozšírení vo vzťahu k územiu rozšírenej Európskej únie. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že rozhodnutie Komisie do dňa 1. mája 2004 územie Slovenskej republiky nepokrývalo a ani pokrývať nemohlo. Každý z týchto orgánov totiž posudzoval rozdielne teritoriálne účinky rovnakého konania, v čase keď mal každý z nich odlišnú teritoriálnu pôsobnosť. Do úvahy museli brať aj temporálne ustanovenia svojich vlastných predpisov, tak aby nedošlo k porušeniu zákazu priamej retroaktivity. Bez ohľadu na to, či by kartel bol posudzovaný podľa ZOHS do 30.apríla 2004 alebo do 11. mája 2004, teda keď už bolo účinné Nariadenie 1/2003, nemohol by žalovaný a ani Komisia aplikovať čl. 81 Zmluvy ES spätne na konanie spred 1. mája 2004. Protisúťažné konanie, ktoré pôvodne porušovalo len vnútroštátnu právnu úpravu nezačne dňom pristúpenia do Európskej únie spätne podliehať komunitárnej jurisdikcii. Komisia totiž spätne nenadobúda teritoriálnu pôsobnosť voči pôvodne nečlenským krajinám a rovnako každý orgán, aj žalovaný a tiež Komisia musia brať do úvahy tiež temporálnu účinnosť svojich právnych predpisov. K údajnému porušeniu zásady ne bis in idem žalovaný uviedol, že posudzoval podobné, nie však totožné správne delikty. Žalovaný posudzoval konanie vo vzťahu k Slovenskej republike, zatiaľ čo Komisia posudzovala protisúťažné konanie (minimálne do 30.apríla 2004) len vo vzťahu k ešte nerozšírenému územiu Európskej únie, t.j. každý z týchto orgánov rozhodoval v rámci svojej teritoriálnej jurisdikcie. U Komisie teda bola predmetom konanie dohoda na trhu 15 členských krajín Európskej únie, a v prípade žalovaného to bola dohoda na území Slovenskej republiky. Totožnosť skutku teda nemohla nastať. Rovnako totožnosť skutku nemohla nastať ani vzhľadom na odlišnosť cieľov, ktoré sleduje národné a komunitárne súťažné právo. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci D. D., žalovaný naň upozornil z dôvodu vysvetlenia všeobecných princípov paralelnej aplikácie národného a komunitárneho práva. Princípy uvedené v tomto rozsudku potom boli opakovane potvrdené ďalšou judikatúrou. Žalovaný ako aj český súťažný orgán posudzovali dopady GQ dohody a na ňu nadväzujúcej Q. dohody len vo vzťahu k teritóriu vlastného štátu, kde má kompetenciu aplikovať národné súťažné pravidlá. V konaní pred žalovaným bola posudzovaná zakázaná dohoda od 1.3.1991. Aj keď v období daných dvoch rokov (XXXX-XXXX) bola SR súčasťou ČSFR a tvorila vtedy jeden trh nebolo by možné bez vykonania analýzy konštatovať, že na účely definície relevantného trhu tvorila ČSFR vždy jeden homogénny trh. Rozhodujúcim je však to, že slovenské štátne orgány môžu aplikovať zákon iba na svojom teritóriu a teda žalovaný zohľadňoval v tomto konaní dopady dohody iba na časť daného trhu korešpondujúci územiu Slovenskej republiky. Rovnako z rozhodnutia českého súťažného orgánu v obdobnej veci nevyplýva, že by zohľadňoval za dané obdobie dvoch rokov celé územie vtedajšej ČSFR. Žalovaný zastával názor, že ak dva súťažné orgány konajú o tom istom porušení, na tom istom tovarovom relevantnom trhu, ale na inom priestorovom relevantnom trhu, nejde o prejednávanie tej istej veci ale iba veci podobnej. K námietkam týkajúcim sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia zo strany žalovaného, žalovaný poukázal na to, že písomné dohody GQ dohoda a GQE dohoda a Dohoda o všeobecných pravidlách pre GE sú priamymi dôkazmi účasti žalobcov na protisúťažnom správaní vo vzťahu k Slovenskej republike. Neboli to však jediné dôkazy, na ktorých žalovaný založil svoje rozhodnutie, ale sú tu aj ďalšie písomné dôkazy (ďalších trinásť dôkazov špecifikovaných v rozhodnutí), ktoré detailne preukazujú plnenie protisúťažnej dohody v praxi. Žalovaný od spoločnosti ABB (teda od bývalého člena kartelu) obdržal dôkaz, preukazujúci, že do protisúťažných dojednaní bola zahrnutá aj Slovenská republika. Konkrétne bol žalovanému predložený prehľad GIS projektov na Slovensku, ktoré boli kartelom prerokované. Podľa vyjadrenia ABB (str. 50 dokumentu GIS kartel história pôsobenia) sa všetci členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Na základe GQ dohody japonské spoločnosti neboli konkurenciou pre európskych výrobcov a predajcov GIS. Žalobcovia 1/ a 3/ teda nemuseli byť členmi GQE dohody, aby došlo k obmedzeniu súťaže na území Slovenskej republiky. GQE bola doplnkovou dohodou ku GQ dohode uzavretej medzi všetkými členmi kartelu na celom svete a bola základom aktivít a operácií európskych členov kartelu. Zároveň tiež žalovaný prihliadol na to, že vyjadrenia spoločnosti ABB, predložené počas konania, boli spracované na základe vyjadrení priameho účastníka kartelu za ABB p. S. W.. Pričom ako vyplýva z listu ABB zo dňa 21. mája 2004, zaevidovaným pod č. XXX0, predložený zoznam projektov obsahuje značku „A. ktorá znamenala, že sa ABB zúčastňovala na diskusii na prideľovaní projektu, aj pri slovenských projektoch. Žalovaný nevykonal ďalšie dôkazy navrhované účastníkmi konania, pretože žalovaný nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom konania. Je však potrebné v rozhodnutí uviesť, prečo vykonanie takéhoto dôkazu, resp. doplnenie dokazovania nevykoná. Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu dôkazov predložených spoločnosťou ABB -žiadateľom o uplatnenie Y. programu, tu žalovaný uviedol, že dôkazná hodnota dôkazu predloženého v konaní nemôže byť spochybnená len tým, že bola predložená žiadateľom o neuloženie pokuty. V prípade, že účastník dohody uvádza tvrdenia a predkladá dôkazy, ktoré smerujú aj proti sebe samému, je treba takýto dôkaz považovať za obzvlášť hodnoverný. Dôkazy predložené spoločnosťou ABB dávajú jasnú predstavu o celej organizácii a fungovaní mechanizmu protisúťažnej dohody po celú dobu jej fungovania. Okrem iného, žiadny účastník konania existenciu kartelovej dohody tak, ako bola popísaná v rozhodnutiach nespochybnil. Navyše, podporne možno odkázať na rozhodnutie Komisie, či iných národných súťažných autorít, v ktorých rovnako existencia kartelovej dohody nebola nikdy spochybnená. Pokiaľ ide o námietky žalobcov týkajúce sa dôkazov spoločností K. o čase ukončenia protiprávneho konania, opätovne podľa žalovaného nie je zrejmé, prečo by takéto dôkazy (najmä vyjadrenie spoločnosti K.) nemal považovať za dostatočné. Obe spoločnosti predložili dôkazy týkajúce sa poslednej schôdze kartelu z 11.mája 2004. Rovnako, pokiaľ ide o skutočný počet realizovaných GIS projektov na území Slovenskej republiky žalovaný konštatoval, že z predloženého zoznamu 17 tendrov nezohľadnil tie projekty, pri ktorých sa preukázalo že ide o ten istý projekt. Žalovaný teda v rozhodnutí popísal 14 projektov. Žalovaný zdôraznil, že projekty uvedené v rozhodnutí považuje za dôkaz o tom, že kartel rokoval o predaji GIS sa vzťahoval na územie Slovenskej republiky. Nie je ale relevantné, koľko z nich sa reálne uskutočnilo, relevantným je len fakt, že projekty týkajúce sa Slovenskej republiky boli predmetom rokovania konkurentov, ktorí sa o ne mali uchádzať nezávisle. GQ dohoda obsahovala poznámku, že táto dohoda sa vzťahuje na všetky krajiny sveta s tam uvedenými výnimkami, pričom Slovenská republika nebola výslovne zaradená medzi výnimky. Teda ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Žalovaný ďalej uviedol, že k projektom, ktoré mali byť podľa M. zadávané ako vzduchom izolované spínacie zariadenia (AIS), sa vyjadroval zástupca spoločnosti S. do zápisnice u žalovaného dňa 26.6.2007, a to konkrétne uviedol k projektu I., že ide o dodávku GIS (typ B.). K projektom R. sa vyjadril, že tieto neboli realizované, neuviedol však, že by sa netýkali GIS. Takisto sa vyjadril k projektu 1272 (1237), že tieto v danom čase ešte neboli realizované, nie však, že sa netýkajú dodávok GIS. V súvislosti s projektom Harmanecké papierne sa vyjadril, že ich spoločnosť nebola požiadaná o nákup a realizáciu daného projektu. Z vykonaného dokazovania, list pod č. 3 v spise 3/13 však vyplynulo, že SHP K., a.s. nepoužívali GIS zariadenie. Vzhľadom na spornosť tohto projektu žalovaný na tento projekt pri rozhodovaní neprihliadal. V tomto prípade je rozhodujúce, že uvedené projekty boli predmetom rokovania výrobcov GIS a ak by aj v určitom prípade došlo teoreticky k zmene názoru odberateľa a rozhodol by sa pre inú alternatívu, resp. by vôbec nedošlo k realizácii projektu nemení to nič na záveroch, ku ktorým došiel žalovaný. Zo spisového materiálu však vyplýva, že predmetné projekty sa týkali zariadenia GIS. Žalovaný uviedol k námietkam pokiaľ ide o geografický rozsah a dopad protisúťažného správania/bariéry vstupu na trh pre japonské spoločnosti, že tieto námietky sú nelogické. V konaní bolo preukázané, že jedným z cieľov kartelovej dohody bolo rozdelenie trhu medzi japonských a európskych výrobcov GIS. Ak by vstup japonských firiem na európsky trh nebol možný, potom by bolo nezmyselné, aby sa účastníci na takomto delení trhov ešte dohodli. Ak by sa však v konaní preukázali obchodné bariéry pre export na slovenský trh, nemôže to zbaviť účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž zodpovednosti, keďže svojím konaním vylúčili aj zvyškovú súťaž, ktorá na tomto trhu ešte mohla existovať. K tvrdeniu žalobcu, že nemali možnosť predaja na Slovensku kvôli technickým a ekonomickým prekážkam vstupu na trh, žalovaný mal za to, že v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Z rozsiahleho správneho spisu je zrejmé, že žalovaný si splnil svoju povinnosť pokiaľ ide presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Na druhej strane, účastníci konania predkladajú len tvrdenia nepodložené relevantnými dôkazmi, ktoré nevyvracajú dôkazy už žalovaným zhromaždené. V danom prípade pritom žiadny z podnikateľov nepreukázal absolútnu nemožnosť vstupu na trh. Žalovaný sa dôkazmi, ktoré boli účastníkmi konania predložené zaoberal, a riadne ich vyhodnotil, vyhodnotenie je pritom uvedené v rozhodnutí a to aj vo vzťahu k ostatným dôkazom, ktoré mal žalovaný k dispozícii. Žalovaný uviedol, že správne popísal, prečo analýzu W. nepovažoval za relevantnú. Takáto analýza, ako uviedol, jednoducho nemôže zvrátiť jednoznačnú realitu dôkazov dokumentárneho charakteru o dohode obmedzujúcej súťaž. Na jednej strane sú tu teda dôkazy o existencii tejto dohody a na strane druhej, ak by aj určité bariéry vstupu na trh existovali, konanie žalobcu a ďalších účastníkov by to nemohlo ospravedlniť. K námietkam týkajúcim sa relevantného trhu, žalovaný poznamenal, že relevantný trh vymedzil ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Účastníci správneho konania namietali aj dĺžku trvania protisúťažného konania, k čomu sa žalovaný vyjadril, že zodpovednosť za porušovanie zákona bola účastníkovi konania G. sa pritom zúčastňovali od jej vzniku dňa 15.apríla 1988 do dňa 1.októbra 2002 samostatne. Po 1. októbri 2002 došlo k prevedeniu podnikania v oblasti GIS na spoločný podnik G.. Spoločný podnik pokračoval v účasti na dohode až do jej ukončenia dňa 11. mája 2004, pričom účasť skupiny G. na poslednom stretnutí bola preukázaná. Od 1. októbra 2002 bola teda týmto subjektom pričítaná zodpovednosť na protisúťažnom konaní prostredníctvom spoločného podniku G., v ktorom mali 50 % podiel a spolurozhodovali o ňom. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že za jednu dohodu obmedzujúcu súťaž možno považovať aj porušenie, počas ktorého došlo ku krátkemu prerušeniu protisúťažného konania, ak došlo následne k jeho obnoveniu. V konaní však nebolo preukázané, že by počas trvania Q. zo strany týchto účastníkov došlo k prerušeniu účasti na nej, či k prerušeniu jej celkovej účinnosti. Žalovaný ďalej poukázal na to, že M. sa dopustil protisúťažného konania v čase od 1.3.1991 do 13.12.2000 a od 1.4.2002 do 30.4.2004. Siemens F. prevzala v roku 2005 spoločnosť O.. (v súčasnosti M..), O., čím prevzala všetky aktivity týchto spoločností v oblasti GIS. Žalovaný preto zodpovednosť tejto spoločnosti ako právneho a ekonomického nástupcu uvedených spoločností stanovil na obdobie od roku 1995 do 13.12.2000 a od 1.4.2002 do 30.4.2004. Spoločnosť M. Transmission & X. Y.., ako právny a ekonomický nástupca zaniknutej spoločnosti O. nesie zodpovednosť za jej protiprávnu účasť na dohode. Spoločnosť O.. sa zúčastňovala kartelu najskôr samostatne od 15. apríla 1988, keď L. (jej predchodca) vstúpil do kartelu ako zakladajúca spoločnosť až do 20. septembra 1998, keď bol nadobudnutý spoločnosťou O.. Neskôr pokračovala ako dcérska spoločnosť spoločnosti O. (ktorá vykonávala nad ňou kontrolu prostredníctvom O.). Začiatok protisúťažného konania je preto určený na 1.3.1991, ktoré pokračovalo do 13.12.2000, kedy došlo k prerušeniu účasti skupiny O. Vzhľadom na to, že žalovaný v tejto súvislosti nemá k dispozícii dôkaz o konkrétnom dátume, prikláňa sa k dátumu 13.12.2000, ktorý ako deň prerušenia účasti na karteli vo vzťahu k skupine O. a konkrétne aj k tomuto žalobcovi uviedla aj Komisia vo svojom rozhodnutí a ktorý nebol spochybnený iným účastníkom konania v rámci vyjadrenia k výzve pred vydaním rozhodnutia. K námietkam, pokiaľ ide o záver žalovaného o existencii protisúťažných účinkov kartelu v Slovenskej republike, žalovaný zaujal stanovisko, že v správnom konaní posudzoval tzv. hard core kartel (tvrdý, alebo ťažký kartel). Takýto druh kartelových dohôd je zakázaný per se bez toho, aby bolo potrebné preukazovať dopady, ktoré mali na hospodársku súťaž. Odlišujú sa tak od dohôd, ktoré majú porušenie hospodárskej súťaže len ako následok. V tomto prípade bola dohoda aj realizovaná, a to po veľmi dlhú dobu, o čom svedčia pravidelné stretnutia jej účastníkov. Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že účinky na trh musela mať. Ak má dohoda cieľ obmedziť súťaž, nemôže byť odôvodnená, resp. ospravedlnená, analýzou ekonomického kontextu, v ktorom je realizovaná. Na základe protisúťažnej dohody členovia kartelu koordinovali svoje správanie voči konkurentom a politiku udeľovania licencií. Pritom došlo k rozdeleniu trhov medzi japonských a európskych výrobcov GIS, tak, že japonskí výrobcovia nevstupovali na európsky trh a európski výrobcovia na japonský trh. Európski výrobcovia mali na viac osobitné dojednania týkajúce sa rozdelenia trhov v rámci Európy vrátane Slovenskej republiky. Dohoda uzavretá medzi členmi kartelu teda musela mať a mala protisúťažný cieľ a to vrátane územia Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu nebolo potrebné, skutočný dopad na trh presne kvantifikovať. Protisúťažné správanie malo minimálne potenciálny dopad na celé územie Slovenskej republiky, keďže dohoda nebola obmedzená iba na určitú časť územia. Žalobca argumentoval aj údajnými procesnými pochybeniami žalovaného, najmä pokiaľ ide o údajné nedostatky druhej výzvy pred vydaním rozhodnutia, pričom žalovaný zdôraznil, že výzvu pred vydaním rozhodnutia nie je možné zamieňať s odôvodnením rozhodnutia v tom smere, že by na ňu boli kladené rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie. Výzva slúži primárne na účely oboznámenia účastníkov konania s predbežnými závermi žalovaného a slúži tiež ako prostriedok na uplatnenie práva na obhajobu. Žalovaný v druhej výzve pred vydaním rozhodnutia nedopatrením uviedol popis skutku, z ktorého boli účastníci obvinení odlišne od prvostupňového orgánu. Na upozornenie žalobcu túto skutočnosť opravil spresnením výzvy pred vydaním rozhodnutia. V spresnení bol uvedený rovnaký popis porušenia ako bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí. K neuneseniu dôkazného bremena žalovaný uviedol, že disponuje radom dokumentárnych dôkazov preukazujúcich existenciu kartelovej dohody a účasť žalobcu na nej. Najmä písomná dohoda, ktorej existencia nebola žiadnym z účastníkov konania spochybnená predstavuje významný dôkaz. Ďalšie predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a detailnejšie preukazujú jej plnenie v praxi. Predložené listinné dôkazy sú pritom vo väčšine prípadov dôkazy vytvorené v čase trvania kartelu, ktoré majú väčšiu dôkaznú hodnotu ako dôkazy, ktoré vznikli po ukončení porušovania. Žalobcovia nemôžu spochybňovať dôkazy len na základe toho, že boli predložené žiadateľom o neuloženie pokuty. Ak žalobcovia namietajú fakt, že spoločnosť ABB dôkazy predložila z vlastnej iniciatívy, a žalovaný ich nezískal napr. prostredníctvom inšpekcie, takúto námietku samozrejme nemožno akceptovať. Správny poriadok žiadnu takúto povinnosť smerom k správnemu orgánu nestanovuje a bolo by to samozrejme nelogické. Pokiaľ ide o výrok druhostupňového rozhodnutia, žalovaný mal za to, že miesto spáchania správneho deliktu bolo vymedzené dostatočne územím Slovenskej republiky. V tomto ohľade bolo miesto určené ako relevantný trh, na ktorom došlo k následkom posudzovaného protiprávneho konania, čo predstavuje celé územie Slovenskej republiky. Žalovaný trval na tom, že dostatočne popísal čas porušovania zákona od 01.marca 1991, kedy sa dostalo konanie žalobcu do rozporu so zákonom až do 30.apríla 2004, dokedy žalovaný toto konanie posudzoval. Rovnako je vymedzené aj časové obdobie trvania GQ dohody. Žalovaný uviedol, že formuloval výrok tak, že špecifikuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a to tak, aby toto konanie nebolo zameniteľné s iným konaním a zároveň toto konanie podraďuje pod ustanovenia zákona, ktoré ním boli porušené. Vo výroku žalovaný jednoznačne definoval skutok, pričom v právnej vete žalovaný podradil skutok pod správne znenie skutkovej podstaty správneho deliktu uvedenej v zákone, pričom uviedol názov skutkovej podstaty a jej paragrafové označenie. V skutkovej vete potom žalovaný uviedol, ktorým konaním žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu kladeného mu za vinu, v akom čase a na akom mieste k tomuto konaniu došlo. Žalovaný sa vyjadril aj k údajnému porušeniu práva na obhajobu poskytnutím nedostatočného času na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia. Podľa žalovaného lehota 30 dní na vyjadrenie sa k výzve bola dostatočná. Nemožno brať pritom na zreteľ to, že v tomto termíne musel žalobca vykonať jej preklad do anglického jazyka. Žalovaný v súlade so zákonom č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky vedie konanie v štátnom jazyku a v takomto jazyku vydáva aj rozhodnutie. Je vecou žalobcu, akého právneho zástupcu si v konaní zvolil, a akým spôsobom dokáže obhajovať jeho práva, vrátane toho ako si tento zabezpečí komunikáciu so svojím klientom. Správny orgán môže vydať len také rozhodnutie, na ktoré ho oprávňuje špeciálne zákonné ustanovenie, je výrazom kompetencie správneho orgánu, pričom rozhodnutie je v súlade s ustanoveniami hmotného práva. Od vydania rozhodnutia treba odlišovať situáciu, keď sa písomné vyhotovenie rozhodnutia doručuje. Nepochybne je v záujme správneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonnom stanovenej lehote, pretože v opačnom prípade by išlo o rozhodnutie nezákonné so všetkým z toho vyplývajúcimi následkami. Pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, žalovaný uviedol, že k námietke, že GQ dohoda sa nevzťahovala na Slovensko sa venoval veľmi rozsiahlo. Napr. v bodoch (XXX) až (XXX) sa žalovaný zaoberal, tým či sa dohoda vzťahovala aj na územie M. republiky a svoj záver podrobne odôvodnil, reagoval tiež na námietky jednotlivých účastníkov konania. Aj výška pokuty bola zdôvodnená veľmi rozsiahlo a podrobne, v druhostupňovom rozhodnutí v bodoch (793) až (XXX), pričom odôvodnenie rozhodnutia dáva jasnú predstavu o tom, aké zložky sa podieľali na pokute, z akých dôvodov a akou výškou. E. ďalej uviedol k námietkam týkajúcim sa pokuty, že lehota v ktorej môže žalovaný uložiť podľa zákona pokutu nebola v žiadnom prípade porušená. Žalovaný posudzoval dohodu do 30.4.2004. Či už by ako posledný deň porušenia bol považovaný 30. apríl 2004 alebo 11. máj 2004 k uplynutiu zákonom stanovených lehôt nemohlo dôjsť. G. trvajúceho správneho deliktu založená na teórii trvajúceho trestného činu spočíva v tom, že jeho „trestnosť“ sa posudzuje a trest sa zaň ukladá podľa zákona účinného v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. Žalovaný zdôraznil, že posudzoval celé konanie podľa ZOHS. Žalovaný sa vyjadril aj k údajnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty, keď uviedol, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že zdôvodnenie pokuty je postačujúce, ak sú v rozhodnutí uvedené faktory, na základe ktorých je určená závažnosť porušenia a jeho trvanie. Žalovaný teda nie je povinný presne percentuálne vyčísliť vo vzťahu ku každej skutočnosti ako sa táto podieľala na celkovej výške pokuty. Z rozhodnutia je však celkom zrejmé, akou sumou sa na výške pokuty podieľala závažnosť žalobcovo konania a akou jeho dĺžka. Rovnako je z rozhodnutia zrejmé, aké percento z obratu pokuta tvorí. Ustanovenie § 38 ods.10 ZOHS neznamená, že iba správanie, ktorého negatívne účinky, resp. dopady je možné presne kvantifikovať je možné označiť za protisúťažné. Skutočný dopad je iba jeden z faktorov, ktorý žalovaný zvažuje, pričom zákon ustanovuje iba povinnosť jeho zhodnotenia, čo znamená, že tento faktor, faktor dopadu na trh, žalovaný vyhodnotí spolu s ďalšími faktormi a na základe ich kumulatívneho posúdenia určí výšku pokuty. V danom prípade išlo o tzv. hard core kartel. Tieto kartely sú zakázané per se bez toho, aby bolo nevyhnutné detailne skúmať ich dopad na trh. Pri výpočte pokuty pre účastníkov kartelu žalovaný prihliadal na princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti, ktorá by sa mala zohľadniť pri ukladaní sankcií (hoci tak urobiť nemusel), v prípade, ak je tá istá dohoda predmetom konania na národnej aj komunitárnej úrovni. Žalovaný v rámci správnej úvahy prihliadal na pokutu uloženú Komisiou a preto uložil pokutu na dolnej hranici zákonného rozpätia. Žalovaný prihliadal pri vyhodnocovaní závažnosti na silu ekonomickej skupiny (práve z toho dôvodu, aby si pri ukladaní pokuty vyhol diskriminovaniu jednotlivých účastníkov kartelu) tvorenej účastníkmi kartelu z toho dôvodu, že mu to umožnilo jednak porovnanie reálnej ekonomickej sily účastníkov konania a jednak vychádzala z toho, že v rámci kartelu vystupovali členovia jednej ekonomickej skupiny ako jeden člen kartelu a ako takí z kartelu aj spoločne profitovali. Žalovaný v rámci pokuty vyhodnocoval tiež priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný uviedol, že uložil pokuty jednoznačne v zmysle zákonných kritérií. Podľa žalovaného metodický pokyn, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva bol prijatý až po tom, ako bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a preto ho žalovaný nemohol aplikovať. Žalovaný uložil pokutu v súlade so zákonnými kritériami a v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou, ktorá je verejnosti známa a ktorá vychádza zo zákona. Získanie majetkového prospechu žalovaný pri určovaní pokuty považuje za dôležitý fakt v prípade, ak je možné ho vyčísliť. V tomto prípade nebol majetkový prospech vyčíslený. Žalovaný však zdôraznil, že išlo o dohodu, ktorú účastníci správneho konania uzavreli za účelom dosiahnutia spoločného ekonomického cieľa, ktorý prinášal prospech výlučne členom dohody. Ďalej pokiaľ ide o obrat, ten bol v tabuľke druhostupňového rozhodnutia zaokrúhlený. Žalovaný zdôraznil však, že pri výpočte pokuty vychádzal z reálneho obratu, ktorý zaokrúhlený nebol. Tabuľka, v ktorej sa nachádzali obraty jednotlivých účastníkov konania v časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia k pokute bola informatívna. Číselné údaje v nej však neslúžili ako podklad pre výpočet pokuty uvedenej vo výroku rozhodnutia. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby súd v plnom rozsahu žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011), dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. XXXX/KH/X/X/XXX., ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom Q. na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období -od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a). b) a c) zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná, -od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná, -od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná -od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná. Žalovaný za vyššie uvedené konanie udelil žalobcovi pokutu vo výške X.XXX.XXX.,- eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci správneho konania s výnimkou spoločností F.. O rozkladoch rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: Na základe dohody pod názvom Q. (GQ-dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 01.03.1991 do 30.04. 2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a). b), c) a f) ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná. V druhostupňovom rozhodnutí bola žalobcom 1/ a 3/ udelená pokuta v rovnakej výške 1 161 780,- Eur, v prípade žalobcu 2/ bola uložená pokuta vo výške XXX.XXX,- Eur. K okruhu námietok viažucich sa k nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem Medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím COMP/ F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd (vyjadreného v čl. 81 Zmluvy ES). Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa či. 81 Zmluvy ES, pričom v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania žalobcov od 1.3.1991 do 30.4.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES. Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (Európska komisia podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty. Základné procesné námietky žalobcov smerujú do porušenia zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdeniu, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Tato otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 14.2.2012 vo veci C-17/10, ktorému bola Krajským súdom v Brne predložená žiadosť o rozhodnutie o predbežnej otázke. Súdny dvor uviedol, že čl. 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ES predstavujú hmotnoprávne normy únijného práva. Podľa Súdneho dvora ustanovenia článku 81 ES a čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 1. máji 2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Únii 1. mája 2004, v obdobiach pred týmto dátumom. Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III nariadenia č. 1/2003, orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k Únii. Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli, pokuty s cieľom sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Únii, pokiaľ pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov. V podrobnostiach možno odkázať na argumentáciu Súdneho dvora vo vyššie uvedenej veci a uzavrieť, že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné. K okruhu námietok vzťahujúcich sa k procesným pochybeniam. Zo strany žalobcov sú ďalej namietané procesné pochybenia žalovaného, ktoré podľa nich mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca najmä namieta, že druhá výzva zaslaná žalovaným pred vydaním napadnutého rozhodnutia bola zmätočná a vágna. Podľa § 33 ZOHS, úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel. Súd k tomu uvádza, že výzva pred vydaním rozhodnutia v zmysle § 33 ZOHS nemusí obsahovať náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku. Na takúto výzvu nie sú kladené požiadavky ako na odôvodnenie rozhodnutia. Nebol dôvod, aby žalovaný sa v tejto výzve venoval podrobne spôsobu kalkulácie pokuty tak ako požadoval žalobca, uvedené je účelom už samotného rozhodnutia a účelom výzvy nie je nahrádzať samotné rozhodnutie, ale oboznámiť účastníkov konania so závermi prešetrovania, ku ktorým žalovaný dospel a umožniť účastníkom vyjadriť sa k týmto záverom. K namietanej nepresnosti popisu skutku, z ktorého boli účastníci obvinení v predmetnej výzve, súd pokladá túto námietku taktiež za nedôvodnú, nakoľko uvedená nesprávnosť bola žalovaným opravená spresnením výzvy ešte pred vydaním samotného napadnutého rozhodnutia. V spresnení bol už uvedený rovnaký popis porušenia ako bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí. V súvislosti s námietkou ohľadne porušenie žalobcovho práva na obhajobu, keď mu nebol poskytnutý dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia, súd poukazuje na to, že lehota 30 dní na vyjadrenie sa k výzve bola dostatočná k tomu, aby žalobcovia sa s obsahom tejto výzvy oboznámili a zároveň sa vyjadrili k jej obsahu. Nebol dôvod, aby žalovaný musel poskytovať žalobcom dlhšiu lehotu na vyjadrenie sa, keďže lehota 30 dní predstavovala dostatočný časový priestor na realizáciu práv žalobcov. Ak je namietané stanovenie neprimerane krátkej lehoty k vyjadreniu sa k druhej výzve, potom tunajší súd je toho názoru, že stanovením tejto lehoty nebolo právo na účinnú obhajobu žalobcov ukrátené. Krajský súd v Bratislave sa zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku. V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Súd sa zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného, tak ako bola namietaná v žalobách. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku z materiálneho hľadiska výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. V preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 01. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Súd je toho názoru, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. K okruhu námietok vzťahujúcich sa ku skutkovému stavu veci a jeho právneho vyhodnotenia. Pokiaľ ide o námietku týkajúcej sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu súd poukazuje na to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov (13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS a vzťahovalo sa to aj na územie Slovenskej republiky. Pričom vychádzal z písomných dohôd najmä Q. o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. S. a iné ) a zisťovaní, aké dopady na vymedzený trh dohody mali najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, ako bol vymedzený, je logické, že by mal dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Súd vychádzal z rozhodnutia „W.“ (T-44/00, zo dňa 08.07.2007) z ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Súd pripomína, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom kartely pred Európskou komisiou, kde to nebolo spochybňované. V uvedených úvahách žalovaného súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení relevantného trhu, preto námietku týmto smerom považoval za nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným súd vychádzal z nasledovných skutočností: Z administratívneho spisu bolo preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložených podporných listinách. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQ-dohody, GQE-dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána W. nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Podľa platnej eurojudikatúry je akceptovateľné, že skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu („JFE EI.). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu („Rhône-Poulenc“, T-1/89 zo dňa 24.10.1991). Pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, že sa Q. týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-dohoda. Žalobca nespochybňovali skutočnosť, že GQ-dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to, že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-dohody, ktorý súd považuje za legitimný najmä z týchto dôvodov. Ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988). Z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-dohody je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom z územia bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ S.P. z býv. M.) a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne a teda aj územia slovenského. Pokiaľ žalobca argumentuje tak, že GQ-dohoda, resp. ich účasť na tejto zmluve, nemohol mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-dohovoru, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-dohodu uzatvárali. Podľa názoru súdu všetci účastníci správneho konania, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQ-dohody, dobrovoľne sa vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže. Z uvedeného má súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne a preto nebolo ani potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými žalobcami z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európsky producenti (napr. žalobca 2/) a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-dohovoru. Keďže ani súd nespochybňuje aplikovateľnosť GQ-dohody na slovenskom území, potom na EGQ-dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-dohoda je použiteľná na výkon GQ-dohody resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-dohodou. V článku 4 a 8 EGQ-dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami. Z uvedených skutočností mal súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa súd stotožnil s názorom žalovaného. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh, (rozsudok zo dňa 03.09.2009 „B.. Pokiaľ teda odmietajú účastníci správneho konania svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotlivý členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín) potom sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo. Preto súd má za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu, predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty. Žalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu ako aj otázku totožnosti kartelu ako jediného konania, súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.07.1999, C-49/92 PO, „Anic Partecipazioni“) podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov, tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali) nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ak dopadla EGQ-dohoda na toto územie - uvádzané vyššie) potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili. V danom konaní žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí zo žalobcov svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu. Pokiaľ žalobca namieta dobu účasti na karteli a argumentuje tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonali akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancovali, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej súhlasia resp., že sa budú ním naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“, pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. Súd pripomína, že s otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho konania sa zaoberela aj Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím H.. Z uvedeného vychádzal aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave vyššie uvedený okruh žalobných námietok, ako už uviedol, nepovažuje za dôvodné. Za dôvodné však považuje žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie uvedenú protizákonnú činnosti žalobcov. K okruhu námietok vzťahujúcich sa k pokute: Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: "V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS 17/199 9, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zák. č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor") každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy, trestné obvinenie" a ,,práva a záväzky občianskej povahy", pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Súdy vo svojej doterajšej judikatúre dospeli k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je podľa názoru súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. Zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru. Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo podľa žalobcu dátum 1.5.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 Zmluvy ES (k 1.5.2004 sa stalo účinným Nariadenie Rady ES č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ES ~ „Nariadenie 1/2003“, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť článku 81 Zmluvy ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, v Slovenskom vnútroštátnom prípade pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaním napadnutým rozhodnutím zahájeným až po 1.5.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením 1/2003. V rámci posúdenia žalobných námietok, v ktorých žalobca poukazuje na nesprávne stanovenie konca trvania protiprávneho konania žalovaným a z toho vyplývajúcich dôsledkov z pohľadu aplikácie príslušného práva hmotného, tunajší súd musel vychádzať zo zásad aplikovateľných v oblasti práva trestného, a to z nasledujúcich dôvodov a s nasledujúcimi závermi: Do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva napr. z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci M.2. Trestné právo rozlišuje od jednorázových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. (Trestný zákon, ASPI, Komentár). Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný. Od 1.5.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia 1/2003, je povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celokomunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 1.5.2004 neuplatňovalo. Nariadenie 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom súd považuje za legitimný. Podľa vyššie uvádzaných princípov, úrad pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom prípade však podľa názoru súdu úrad podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o XX%.) členovi skupiny Siemens Transmission and Distribution Limited (str. 166, bod 864). Taktiež nie je súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov, ktorý namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä z ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania Rady úradu bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie Rady tvorí jeden celok s rozhodnutím úradu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako súd považuje za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty"), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná. Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské spoločnosti a dcérske spoločnosti), súd vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch ako je aj tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách. Súd z doloženého administratívneho spisu má preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy bezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ani z administratívneho spisu. Napr. kódové označenia a súvisiace listiny, ako sú založené v administratívnom spise sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov. I v prehľade jednotlivých schôdzí sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov). Týka sa to aj zmieňovaných účastí vo výbore. Rovnako ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín.. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom napr. dcérskych spoločnosti. Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. (Nie je potom jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku. napr. Siemens s.r.o.).Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Na záver je možné zhrnúť, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu, účasť jednotlivých skupín-koncernov na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach žalovaný aplikoval správne právne prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný. Nedôvodná je žaloba tiež v tých častiach, kde sú namietané procesné pochybenia v priebehu konania pred žalovaným. Žiadna časť z postupu žalovaného vo vzťahu k žalobcom neskrátil ich práva natoľko, aby jeho postup mohol atakovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane však súd musí konštatovať, že nie je dostatočne preskúmateľné rozhodnutie v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené podľa § 250j ods. 2 psím. d) OSP a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia súd nevzhliadol dôvody. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 66,- eur a trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) vo výške 347,70 eur, ktoré pozostávajú z troch právnych úkonov á 115,90 eur, ktoré žalovaný uhradí na účet právneho zástupcu žalobcu. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.