Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/110/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201310 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201310.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. P., H. XX, L., 2/ P. P., H. XXX, L., obaja zastúpení: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (právny nástupca Obvodného úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky, predtým Krajského stavebného úradu v Bratislave), Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: E.. J. P., A. XX, L., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: A-2011/1095-DLD zo dňa 15.04.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Mestská časť Bratislava - Podunajské Biskupice ako stavebný úrad vydala dňa 25.08.2008 rozhodnutie č. SU XXXX/XXXX/XXXX/Pa, ktorým na základe žiadosti stavebníka (pribratého účastníka) povolila v spojenom územnom a stavebnom konaní stavbu: „Rodinný dom - nadstavba a prestavba na administratívne priestory a prislúchajúca technická vybavenosť.“ Toto stavebné povolenie bolo v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/XXXX/XXX/ HVR zo dňa 20.01.2009 a vec bola vrátená stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. Keďže stavebník začal s realizáciou stavby skôr, ako ju mal právoplatne povolenú, podal žiadosť o jej dodatočné povolenie. Stavebný úrad rozhodnutím č.: SU XXXX/XXXX/XXXX/Pa zo dňa 22.11.2010 stavbu dodatočne povolil v rozsahu určenej objektovej skladby a zároveň umiestnil objekty SO 05 a SO 07. Proti uvedenému rozhodnutiu stavebného úradu podali žalobcovia odvolanie, v ktorom uviedli, že nebol dôvod na postup podľa § 88a ods. 1 druhá veta zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej aj len stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, neboli splnené podmienky pre spojenie územného konania o umiestnení stavby so stavebným konaním. Poukázali na to, že sa dlhodobo nezdržiavajú v mieste doručenia a preto nenastala fikcia doručenia a ich námietky tak boli podané v lehote. Namietali tiež záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 07.07.2010. O odvolaní žalobcov rozhodol Krajský stavebný úrad v Bratislave napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.04.2011 tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 22.11.2010 takto: 1. Vo výroku rozhodnutia, v jeho príslušnej časti, opravou znenia upresňuje tie zákonné ustanovenia, podľa ktorých stavebný úrad predmetnú stavbu dodatočne povolil, a to nasledovne: ruší text v znení: ...“podľa § 88a ods. 1, 88 ods. 1 písm. b/, § 66 ods. 1 stavebného zákona a podľa § 32, 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok)“... a nahrádza ho textom nasledovného znenia: ...“podľa ustanovenia § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa ustanovenia 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, v spojení s ustanovením § 88a ods. 4 stavebného zákona, ako aj podľa ustanovenia § 10 vyhlášky č. 453/2000 Z.z.“... 2. Vo výroku rozhodnutia v časti označenej ako „objekt stavby“ mení rozsah objektovej skladby stavby a názov stavebného objektu SO 03, a to nasledovne: ruší text v znení: SO 01 - vlastný objekt SO 02 - vodovodná prípojka SO 03 - kanalizácia + dažďové vody SO 04 - žumpa SO 06 - prípojka NN el. energie SO 09 - oplotenie. a nahrádza ho textom nasledovného znenia: SO 01 - vlastný objekt SO 02 - vodovodná prípojka SO 03 - kanalizačná prípojka SO 04 - žumpa SO 06 - prípojka NN 3. Vo výroku rozhodnutia, na strane 1, ruší text posledného odseku v znení: „objekt stavby: SO 05 - studne, tepelné čerpadlo a SO 07 spevnené plochy a sadové úpravy sa týmto rozhodnutím podľa § 39 a 39a stavebného zákona na dotknutých pozemkoch len umiestňujú. Povolenie týchto stavebných objektov podlieha samostatnému konaniu špeciálnych stavebných úradov;“ 4. Vo výroku rozhodnutia, na str. 2, v časti označenej ako 5. Napojenie na inžinierske siete - Voda, ruší text v znení: „Objekt SO 05 - studne, tepelné čerpadlo sa týmto rozhodnutím len umiestňuje podľa schválenej situácie.“ 5. Vo výroku rozhodnutia, na str. 3, v časti označenej ako 6. Dopravné napojenie (SO 07) ruší text v znení: „Objekt SO 07 - spevnené plochy a sadové úpravy sa týmto rozhodnutím len umiestňuje podľa schválenej situácie.“ 6. Vo výroku rozhodnutia, na st. 3, ruší text k časti označenej ako 7. Oplotenie v znení: „bude riešené ako plné do výšky 3 m na východnej hranici pozemku parcelné číslo XXXX/X a na južnej hranici pozemkov parcelné číslo XXXX/X a XXXX, katastrálne územie J.. Na ostatných hraniciach bude riešené ako pletivové do výšky 2 m.“ Toto rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - J. L. č. SU XXXX/ XXXX/XXXX/Pa zo dňa 22.11.2010, ktoré Krajský stavebný úrad v Bratislave v ostatných častiach ponecháva v platnosti. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej v texte ako žalovaný) č. A-XXXX/XXXX-DLD zo dňa 15.04.2011 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) s návrhom, aby súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie. Namietali, že výrok napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s § 59 ods. 2,3 správneho poriadku. Keďže v danom prípade žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie, nemôže byť vo výrokovej časti rozhodnutia výrok o tom, že sa ruší časť rozhodnutia. Zmena a zrušenie nie sú totožné pojmy. Výrok napadnutého rozhodnutia je teda zmätočný. Nezákonný je tiež výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že v ostatných častiach ponecháva v platnosti rozhodnutie prvostupňového orgánu. Odvolanie malo byť podľa žalobcov v zostávajúcej časti zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. V bode I. žalobcovia namietali, že na nimi podané námietky prvostupňový orgán neprihliadal, keďže bol názoru, že boli podané po určenej lehote. K posúdeniu lehoty na podanie námietok poukázali na stanovisko zo dňa 03.12.2010, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu predtým, ako bolo vydané jeho rozhodnutie. Žiaden zo správnych orgánov sa nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v stanovisku zo dňa 03.12.2010. Nie je pravdou, že námietky uplatnené v stavebnom konaní sú totožné s odvolacími námietkami. Ak by sa žalovaný vysporiadal s námietkami zo dňa 13.08.2010, musel by vysvetliť, prečo zmenil svoj právny názor oproti svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu zo dňa 20.01.2009. V zrušujúcom rozhodnutí totiž žalovaný uviedol, že v danom prípade nie je možné spojiť územné konanie so stavebným konaním, nakoľko nejde o jednoduchú stavbu. V bode II. žalobcovia poukazovali na to, že záväzné stanovisko Hlavného mesta Bratislavy k investičnej činnosti nemá oporu v osobitnom zákone, na základe ktorého by sa takéto stanovisko malo vydávať. V zmysle § 4 ods. 3 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné stanovisko a taktiež vydáva záväzné stanovisko k investičnej činnosti v obci. Osobitný zákon teda musí upravovať, kedy obec vydáva záväzné stanovisko alebo súhlas... Takýmto predpisom však nie je zákon o obecnom zriadení, nakoľko tento zákon odkazuje na iný osobitný predpis. V danom prípade je obec Hlavné mesto SR Bratislava. Aj v zmysle § 140b ods. 1,2 stavebného zákona je dotknutý orgán oprávnený vydať pre účely konania podľa stavebného zákona vyjadrenie, súhlas, alebo iný úkon, ak je takýto úkon upravený v osobitnom predpise. Dotknutým orgánom je Hlavné mesto SR Bratislava. Hlavné mesto SR Bratislava teda vydáva záväzné stanovisko alebo iný úkon len v prípade, ak to upravuje osobitný predpis. Žiaden osobitný predpis však neupravuje oprávnenie pre Hlavné mesto SR Bratislavu vydávať záväzné stanovisko k stavbe rodinného domu, resp. jeho prestavbe a nadstavbe a taktiež k zmene účelu stavby. K tejto námietke si žalovaný vyžiadal stanovisko od Hlavného mesta SR Bratislavy, čo je však v rozpore s § 140b ods. 5,6 stavebného zákona. Žalovaný nezdôvodnil, na základe akého právneho predpisu Hlavné mesto SR Bratislava ako dotknutý orgán vydalo záväzné stanovisko k dodatočnému stavebnému povoleniu. V bode III. žaloby uviedli, že v zmysle územného plánu sa v danom území ako prípustný počet nadzemných podlaží uvádza 2-3. Je teda neprípustná výstavba do 4. a nad 4. nadzemné podlažie. Podľa žalobcov je podlažím i podkrovie a to podľa STN 73 4301 článok 2. 19. Nie je zrejmé, prečo je záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy v rozpore s územno-plánovacou dokumentáciou. Výklad, podľa ktorého ide o 2. až 3. podlažie + podkrovie nemá oporu v právnej norme a ani v územno- plánovacej dokumentácie. Žalobcovia tiež poukázali na vyhlášku č. 532/2002 Z.z., na ustanovenia ktorej žalovaný neprihliadal. V bode IV. žaloby žalobcovia uviedli, že v danom prípade sa malo postupovať podľa § 88a ods. 1 veta prvá stavebného zákona, nakoľko stavba, ktorá reálne stojí, bola postavená bez stavebného povolenia. Nie je podstatné, že v roku 2008 bolo vydané stavebné povolenie, ktoré bolo následne zrušené, nakoľko predmetom tohto zrušeného stavebného povolenia nebola stavba, ktorá sa reálne postavila. Verejný záujem potom vychádza zo záujmov chránených stavebným zákonom a taktiež s cieľmi a zámermi územného plánovania ako i z osobitných predpisov. Stavba bola postavená v rozpore s územným plánom, pokiaľ ide o výškové pomery. Tiež bola postavená v rozpore s vyhláškou č. 532/2002 Z.z. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu. Pri realizácii stavby sa nezohľadnilo umiestňovanie stavby, odstupy od susedných stavieb a svetlotechnické podmienky. Z projektovej dokumentácie nie sú zrejmé výškové pomery. Stavebník zvýšil nulu okolitých stavieb cca do 1 metra. Taktiež stavebno-technické riešenie stavby nezodpovedá charakteru stavieb v lokalite. Poukázali na § 88a ods. 7 stavebného zákona, podľa ktorého na konanie o dodatočnom povolení stavby sa primerane použijú ustanovenia § 58 a 66 stavebného zákona. Slovíčko „primerane“ však neznamená, že niektoré ustanovenia správny orgán použije a iné zas nepoužije. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, žalovaný podrobne a v celom rozsahu preskúmal prvostupňové rozhodnutie, odstránil zistené nedostatky zmenou výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, nakoľko nešlo o také pochybenia, ktoré by odôvodňovali potrebu zrušenia prvostupňového rozhodnutia a zároveň zabezpečil procesné práva a povinnosti účastníkov konania. Výroková časť napadnutého rozhodnutia je jednoznačná, a nepripúšťa, pokiaľ ide o priznané práva, žiadne pochybnosti. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku. Slovo „ruší“ použité vo výroku rozhodnutia nebolo použité ako vyjadrenie spôsobu rozhodnutia o odvolaní, ale bolo formulačne použité na vyjadrenie spôsobu, akým sa určité časti výroku prvostupňového rozhodnutia menia, t.j. že sa pôvodný text výroku v celom rozsahu nahrádza iným textom. V poslednom odseku výrokovej časti svojho rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že jeho rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou prvostupňového rozhodnutia, ktoré v ostatných častiach ponecháva v platnosti, z čoho je zrejmé, že obe rozhodnutia je potrebné používať spoločne a že tie časti výroku, ktoré neboli zmenené, ostávajú v platnosti v pôvodnom znení. K bodu I. žaloby uviedol, že žalobcovia mali vedomosť o prebiehajúcom konaní a neoznámili stavebnému úradu, že sa zdržiavajú na inej adrese, ako si uvádzali na všetkých písomnostiach. Vedomosť správneho orgánu o adrese, na ktorej sa účastník zdržiava a ktorá nie je adresou trvalého pobytu, je však úplne závislé od oznámenia účastníka konania. Poukázal na ustanovenie § 24 ods. 2 správneho poriadku s tým, že doručenka je verejná listina a údaje na nej vyznačené poštovým doručovateľom nie je správny orgán oprávnený spochybňovať, kým sa nepreukáže opak. To, či sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie fikcie doručenia, správny orgán nie je povinný ex offo skúmať, naopak, preukázať opak je povinný účastník konania, ktorého sa doručovanie týka. Žalobcovia toto preukázali až dňa 03.12.2010, kedy už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný sa navyše podrobne zaoberal všetkými námietkami žalobcov. Dotknutá stavba bola v dôsledku jej nepovolenej realizácie prejednaná v inom type povoľovacieho procesu a z dôvodu jej nepovolenej realizácie už v zmysle zásad a princípov stavebného zákona nemohla byť prejednaná ani povolená v zlúčenom územnom a stavebnom konaní. Zo stavebného zákona vyplýva, že ak stavebný úrad zistí stavbu realizovanú bez stavebného povolenia, je povinný vždy skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť postupom podľa § 88a stavebného zákona, čiže nemôže bez ďalších zisťovaní ihneď pristúpiť k nariadeniu jej odstránenia. Argumentácia žalobcov o nesplnení zákonných podmienok pre spojenie územného a stavebného konania v tomto štádiu povoľovacieho procesu neobstojí, nakoľko stavba bola povolená v inom type konania - v dodatočnom stavebnom konaní, pre ktoré neplatí diferenciácia zákonných podmienok pre jeho uskutočnenie v závislosti od stavebno-technických parametrov stavby tak, ako je to v prípade zlúčeného konania. V dodatočnom stavebnom konaní je potrebné prejednať všetky typy stavieb (tak jednoduché ako aj ostatné) ak sa s ich realizáciou začalo nepovolene, t.j. zákon nerozlišuje, pre ktoré typy stavieb je toto konanie prípustné. K bodu II. žaloby uviedol, že Hlavné mesto SR Bratislava je nepochybne dotknutým orgánom vydávajúcim záväzné stanoviská na účely konaní podľa stavebného zákona. Žalovaný v súlade s § 140b ods. 6 stavebného zákona vyzval hlavné mesto na podanie stanoviska k obsahu odvolania a potvrdenie vydaného záväzného stanoviska a z tohto dôvodu odvolacie konanie prerušil. Hlavné mesto SR Bratislava nemá svoj nadriadený orgán, t.j. neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné smerovať požiadavku na prehodnotenie vydaného záväzného stanoviska hlavného mesta. K bodu III. žaloby žalovaný uviedol, že stavebník predložil súhlasné záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislava, podľa ktorého tento dotknutý orgán posúdil projektovú dokumentáciu stavby vo vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania a dospel k záveru, že stavba je v súlade s územným plánom. Obsah tohto záväzného stanoviska, ktoré si dotknutý orgán v konaní aj potvrdil, je pre konajúce správne orgány záväzný. Pokiaľ ide o podlažnosť, záväzný regulatív je formulovaný ako „priemerná podlažnosť“, nie ako maximálna podlažnosť. Zatiaľ čo maximálna podlažnosť nepripúšťa odchýlky od stanoveného, pri priemernej podlažnosti sa berie do úvahy celková podlažnosť stavieb v celom funkčnom bloku, t.j. je prípustná aj odlišná (vyššia) podlažnosť ako číselne vyjadrený priemer. Je na posúdení orgánu územného plánovania, či navrhovaná stavba spĺňa určené záväzné regulatívy a v danom prípade bol projekt stavby posúdený kladne. K námietkam uvedeným v bode IV. žaloby žalovaný uviedol, že nie je pravdou, že stavebný úrad a žalovaný obhajovali postup podľa § 88a ods. 1 druhá veta stavebného zákona, naopak žalobcovia argumentovali, že stavebný úrad postupoval týmto spôsobom napriek tomu, že podklady rozhodnutia tomu vôbec nenasvedčovali. Stavebný úrad stavbu povoľoval v samostatnom konaní o dodatočnom povolení na základe novej projektovej dokumentácie a novo predložených stanovísk, ktoré boli vydané na základe tejto novej projektovej dokumentácie. IV. Pribratý účastník Uznesením č.k. 2S 110/2011-59 zo dňa 10.01.2013 bol do konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. pribratý ako účastník konania stavebník E.. J. P., ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Stavebník sa proti tomuto uzneseniu odvolal, pričom uviedol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa veci nadobudli právoplatnosť, vrátane kolaudačného rozhodnutia a keďže v konaní nebude predmetom dokazovania ani posúdenia konanie stavebníka ale preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov, vyslovil domnienku, že jeho práva ani právom chránené záujmy nemôžu byť rozhodnutím súdu dotknuté a teda by nemal byť pribratý do konania ako účastník konania. Na základe podaného odvolania rozhodol krajský súd o pribratí stavebníka do konania uznesením č.k. 2S 110/2011-63 zo dňa 06.06.2013 a to z dôvodov uvedených v tomto uznesení. Tento účastník sa k žalobe nevyjadril. V. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Jednotlivé námietky žalobcov tak súd vyhodnotil nasledovne: Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať riešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. Výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, len výrok rozhodnutia môže byť právne záväzný a výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Súd je názoru, že zmenou prvostupňového rozhodnutia napadnutým rozhodnutím (v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku) nedošlo k tomu, že konečné znenie výroku je neurčité, nepresné a nezrozumiteľné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia bez akýchkoľvek pochybností určuje, ktoré časti prvostupňového rozhodnutia sa menia, resp. dopĺňajú a v akom rozsahu. Podľa názoru súdu je z obidvoch rozhodnutí celkom zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté a to i bez prácneho porovnávania znenia rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov. K námietkam žalobcov treba dodať, že odvolací orgán môže napadnuté prvostupňové rozhodnutie aj zmeniť a to spravidla vtedy, ak bol skutkový základ veci zistený správne, a ak rozsah došetrenia nepresahuje možnosti druhostupňového orgánu. Pri zmene rozhodnutia môže ísť buď o čiastočnú zmenu, alebo o úplnú zmenu. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti. Výroková časť napadnutého rozhodnutia je v danom prípade charakteristická svojou prehľadnosťou, takže nie je potrebné prácne porovnávanie výroku napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. V danom prípade tu boli relevantné dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia a preto žalovaný ako odvolací orgán postupoval v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie vo vyššie naznačenom smere zmenil. Súd odmieta tvrdenie žalobcov o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Slovo „ruší“ použité vo výroku druhostupňového rozhodnutia nebolo použité ako vyjadrenie spôsobu rozhodnutia o odvolaní žalobcov, keďže zo samotného textu ako aj jeho grafickej úpravy je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie bolo zmenené a nie zrušené. Slovo „ruší“ bolo formulačne použité na vyjadrenie spôsobu, akým sa určité časti výroku prvostupňového rozhodnutia menia, t.j. že sa pôvodný text výroku nahrádza iným textom. To isté platí aj pre konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v ostatných častiach ponecháva v platnosti. Z uvedenej konštatácie musí byť každému zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie treba vykladať v spojitosti s napadnutým rozhodnutím a že tie časti výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré neboli dotknuté zmenou, zostávajú v platnosti v pôvodnom znení. K bodu I. žaloby (rozhodovanie o námietkach účastníkov konania v zmysle § 61 ods. 3 stavebného zákona) treba uviesť, že žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o prebiehajúcom konaní, nakoľko predmetná stavba už bola predtým posudzovaná v spojenom územnom a stavebnom konaní, v ktorom boli účastníkmi, bolo na ňu vydané stavebné povolenie (neskôr zrušené žalovaným) a teda bol logický predpoklad, že správne orgány im budú doručovať ďalšie písomnosti vo veci a to na adresu, ako si uvádzali na všetkých svojich písomnostiach. Správne žalovaný uviedol, že účastník si môže zvoliť aj korešpondenčnú adresu odlišnú od adresy trvalého pobytu, avšak vedomosť správneho orgánu o takejto adrese je celkom závislé od oznámenia účastníka konania. Žalovaný sa stotožnil s postupom stavebného úradu, keď neprihliadal na námietky žalobcov vychádzajúc z názoru, že tieto boli podané po lehote (§ 61 ods. 1 stavebného zákona). Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Doručenka je verejnou listinou a správny orgán nie je oprávnený spochybňovať údaje na nej vyznačené poštovým doručovateľom, kým sa nepreukáže opak. Žalobcovia až v podaní zo dňa 03.12.2010 uviedli, že sa v mieste doručenia dlhodobo (od roku 2008 nezdržiavajú), nakoľko bývajú na Priekopníckej ulici č. 36 v Bratislave a preto podľa ich názoru nebola splnená podmienka fikcie doručenia. K uvedenému treba dodať, že v tomto čase už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu (dňa 22.11.2010). V kontexte s vyššie uvedeným vyplýva, že ak aj došlo k pochybeniu pri vyhodnotení námietok ako podaných po lehote v súvislosti s doručovaním na adresu, ktorú žalobcovia uvádzali na všetkých svojich podaniach, toto pochybenie musia znášať samotní žalobcovia, ktorí mali vedomosť o konaní, neuviedli správnym orgánom inú adresu (korešpondenčnú) a samotnú skutočnosť, že sa v čase doručovania zdržiavali na inej adrese, oznámili až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. S poukazom na zásadu hospodárnosti správneho konania a jednotnosti konania na prvom a druhom stupni je súd toho názoru, že žalovaný rešpektoval procesné práva žalobcov, keď sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal odvolacími námietkami, ktoré boli v podstate totožné s námietkami uplatnenými pred stavebným úradom. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejným záujmom. Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov predložených v stavebnom konaní. Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona ak vlastník stavby požadované doklady nepredloží v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby. Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie stavby alebo nariadi úpravy už realizovanej stavby. Podľa § 88a ods. 7 stavebného zákona na konanie o dodatočnom povolení stavby sa primerane vzťahujú ustanovenia § 58 až 66. Podľa § 62 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom konaní stavebný úrad preskúma najmä a) či dokumentácia spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky územného rozhodnutia, b) či dokumentácia spĺňa požiadavky týkajúce sa verejných záujmov, predovšetkým ochrany životného prostredia, ochrany zdravia a života ľudí, a či zodpovedá všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu ustanoveným týmto zákonom a osobitnými predpismi, c) či je zabezpečená komplexnosť a plynulosť výstavby, či je zabezpečené včasné vybudovanie technického, občianskeho alebo iného vybavenia potrebného na riadne užívanie, d) či bude stavbu uskutočňovať osoba oprávnená na uskutočňovanie stavieb, alebo ak stavbu bude uskutočňovať stavebník svojpomocou, či je zabezpečené vedenie uskutočňovanie stavby stavebným dozorom alebo kvalifikovanou osobou; ak zhotoviteľ stavby bude určený vo výberovom konaní, stavebník oznámi zhotoviteľa stavby stavebnému úradu do pätnástich dní po skončení výberového konania. Podľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie. Z uvedeného vyplýva, že ak stavebný úrad zistí stavbu realizovanú bez stavebného povolenia, nemôže pristúpiť priamo k nariadeniu jej odstránenia, ale je povinný vždy najskôr skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť postupom podľa § 88a stavebného zákona. Takáto „nepovolená“ stavba musí byť vždy predmetom dodatočného povoľovania s tým, že klasické stavebné konanie už stratilo svoje opodstatnenie, keďže predmetom stavebného alebo zlúčeného územného a stavebného konania môže byť iba stavebný zámer, s ktorého realizáciou začne stavebník vtedy, keď na to získa právoplatné stavebné povolenie. Ako náhle však stavebník realizuje stavbu skôr, uvedené zákonné postupy stratia opodstatnenie a stavbu je potrebné vždy posúdiť v dodatočnom stavebnom konaní, v rámci ktorého, ak sú na to splnené zákonné predpoklady, sa stavba dodatočne povolí a určia sa podmienky na jej dokončenie. Vo svojom pôvodnom rozhodnutí zo dňa 20.01.2009 žalovaný uviedol ako jeden z dôvodov zrušenia stavebného povolenia aj ten, že neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie stavebného povolenia v spojenom územnom a stavebnom konaní. Takéto konanie však stratilo svoje opodstatnenie práve z dôvodu nepovolenej realizácie stavby, čím stavebník vyvolal povinnosť rozhodnúť o stavbe v dodatočnom stavebnom konaní. V prípade začatia realizácie stavby bez stavebného povolenia stavebník väčšinou svojvoľne predurčí podmienky týkajúce sa umiestnenia stavby a preto územné konanie, ktoré je súčasťou zlúčeného konania, stratí svoje opodstatnenie. Samotný stavebný zákon ani nepozná inštitút dodatočného územného konania alebo dodatočného umiestnenia stavby. Naopak v § 88a ods. 4 určuje, že stavebný úrad zároveň s dodatočným povolením určí podmienky na dokončenie stavby, pričom súčasťou výrokovej časti dodatočného povolenia stavby sú aj uskutočnené odstupy od susedných nehnuteľností ako aj výškové a objemové parametre stavby, ktoré stavebný úrad dodatočným povolením verifikuje ako zákonné. Žalovaný správne uviedol, že v dodatočnom stavebnom konaní je potrebné prejednať všetky typy stavieb a to tak jednoduché ako aj tie ostatné, ak sa s ich realizáciou začalo nepovolene. K námietkam uvedeným v bode II. žaloby (posúdenie záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislava) súd uvádza, že Hlavné mesto SR Bratislava je v zmysle § 140a ods. 1 písm. a/ v spojení s § 140a ods. 2 a § 140b ods. 1 stavebného zákona dotknutým orgánom vydávajúcim záväzné stanoviská na účely konaní podľa stavebného zákona. Obsah takéhoto záväzného stanoviska je pre správny orgán záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže vo veci rozhodnúť. V danom prípade bolo predmetom konania dodatočné povolenie zmeny dokončenej stavby spočívajúce v prestavbe, prístavbe a nadstavbe existujúceho rodinného domu na administratívny objekt obsahujúci navyše aj jednu trojbytovú jednotku. Pôvodná stavba sa mala nadstaviť o jedno nadzemné podlažie a podkrovie s úpravou vnútornej dispozície, uspôsobenej na nové využitie a predĺži sa o prístavbu s jedným podzemným, tromi nadzemnými podlažiami a podkrovím. K stavbe sa vyjadrili kladne všetky príslušné dotknuté orgány, ktoré ani v konaní neuplatnili podmienky. Stavebník predložil súhlasné záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislava zo dňa 07.07.2010, podľa ktorého tento dotknutý orgán posúdil projektovú dokumentáciu stavby vo vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania a dospel k záveru, že stavba je v súlade s územným plánom. Keďže žalobcovia v odvolaní namietali obsah tohto záväzného stanoviska, žalovaný v súlade s § 140b ods. 6 stavebného zákona vyzval tento dotknutý orgán na podanie stanoviska k obsahu odvolania a potvrdenie svojho záväzného stanoviska a následne odvolacie konanie prerušil. Žalovaný správne poukázal na to, že proces prehodnotenia záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislavy podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona je jednostupňový, keďže hlavné mesto nemá svoj nadriadený orgán, t.j. neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné smerovať požiadavku na prehodnotenie vydaného záväzného stanoviska hlavného mesta. Hlavné mesto SR Bratislava vydalo pod číslom MAGS ORM 39525/11/39060 dňa 29.03.2011 stanovisko, ktoré je obsiahnuté aj v napadnutom rozhodnutí a z ktorého jednoznačne vyplýva, že tento dotknutý orgán potvrdil svoje záväzné stanovisko zo dňa 07.07.2010 a zároveň svoju kompetenciu týkajúcu sa vydávania záväzných stanovísk. K námietkam žalobcov uvedených v bode III. žaloby (rozpor záväzného stanoviska pokiaľ ide o počet podlaží s územným plánom Hlavného mesta SR Bratislavy) treba uviesť, že stavebník predložil súhlasné záväzné stanovisko Hlavné mesta SR Bratislava zo dňa 07.07.2010, ktoré bolo týmto orgánom potvrdené aj následným stanoviskom zo dňa 29.03.2011. Hlavné mesto posúdilo projektovú dokumentáciu stavby vo vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania a dospelo k záveru, že stavba je v súlade s územným plánom. Obsah tohto záväzného stanoviska bol pre správne orgány záväzný. Pre dotknuté rozvojové územie je určený záväzný regulatív priemernej podlažnosti 2-3, pričom stavba je v danom prípade trojpodlažná + podkrovie. Záväzný regulatív je v danom prípade formulovaný dosť nezvyčajne ako „priemerná podlažnosť“ a nie ako „maximálna podlažnosť“, ktorá by nepripúšťala odchýlky od stanoveného regulatívu. Žalovaný uviedol, že pri priemernej podlažnosti sa berie do úvahy celková podlažnosť stavieb v celom funkčnom bloku, t.j. je prípustná aj odlišná (vyššia) podlažnosť ako číselne vyjadrený priemer a je na posúdení orgánu územného plánovania, či navrhovaná stavba spĺňa určené záväzné regulatívy. K tomuto názoru žalovaného súd dodáva, že síce vychádza z platného územného plánu, avšak na druhej strane treba uviesť, že takto stanovená podlažnosť nie je jednoznačná a korektná, keďže nevylučuje v podstate absurdnú situáciu, že by sa v území zastavanom prevažne jednopodlažnými, resp. dvojpodlažnými stavbami navrhovala napríklad 8 podlažná stavba a po spriemerovaní všetkých stavajúcich stavieb by vyšla priemerná podlažnosť v rámci záväzného regulatívu 2-3. V danom prípade však ide o stavbu, ktorá má tri nadzemné podlažia a štvrté má charakter podkrovia, pričom z STN 73 4301 vyplýva, že podkrovie je považované za podlažie, ale do celkovej podlažnosti stavby sa nezarátava. Vyhláška č. 532/2002 Z.z. totiž nedefinuje pojmy „podlažie“ a „nadzemné podlažie“, ale odkazuje práve na túto STN, ktorá v bode 4.1.7 b uvádza, že počet podlaží v budove na bývanie alebo jej časti sa stanoví počtom nadzemných podlaží bez ohľadu na ich funkciu. Do tohto počtu sa nezahŕňa ale uvádza sa menovite podkrovie ako aj posledné ustupujúce podlažie, ak jeho zastavaná plocha je menšia ako 50% zastavanej plochy predchádzajúceho (predposledného) podlažia. Z uvedeného teda vyplýva, že podkrovie síce je považované za podlažie, ale do celkovej podlažnosti stavby sa nezarátava. K bodu IV. žaloby (postup podľa § 88a ods. 1, veta prvá stavebného zákona) súd uvádza, že touto námietkou sa žalovaný taktiež zaoberal už v napadnutom rozhodnutí. Je zrejmé, že stavebný úrad v danom prípade povoľoval stavbu v novom - samostatnom konaní o dodatočnom povolení a to na základe novej projektovej dokumentácie a novo predložených stanovísk k tejto dokumentácii. Vzhľadom na iný charakter konania o dodatočnom povolení stavby, ktorú stavebník začal realizovať bez právoplatného stavebného povolenia na základe novej projektovej dokumentácie a nových stanovísk dotknutých orgánov, treba uviesť, že tu už nebola väzba na predchádzajúce stavebné konanie, v ktorom bolo vydané a neskôr zrušené stavebné povolenie. Súd odmieta tvrdenia žalobcov, že by stavba bola postavená v rozpore s vyhláškou č. 532/2002 Z.z. a pokiaľ ide o splnenie požiadaviek na odstupové vzdialenosti podľa vykonávacieho predpisu, tieto sú zrozumiteľne uvedené v napadnutom rozhodnutí. Opätovne treba zdôrazniť, že súlad stavby s platnou územno-plánovacou dokumentáciou posúdil príslušný dotknutý orgán (hlavné mesto) a taktiež aj ostatné dotknuté orgány sa k veci vyjadrili kladne, pričom ich podmienky boli zahrnuté do výrokovej časti rozhodnutia. Vo veci neboli porušené namietané ustanovenia stavebného zákona. V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákonov iba formalisticky. Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže je presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalobcov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúci. Je zrejmé, že žalovaný sa vecou starostlivo zaoberal a svoj názor aj logicky odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal a že zvážil všetky relevantné skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcov neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcov v konaní týmto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Súd nepriznal náhradu trov konania ani pribratému účastníkovi. Konania podľa piatej časti O.s.p. nie sú konania sporové v takom zmysle ako podľa tretej časti O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť postupu (rozhodnutí) správnych orgánov a výsledok konania závisí od toho, či správny orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto veci nemôže zmeniť nič argumentácia pribratého účastníka konania a ustanovenie § 250 ods. 1, 3 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením rozhodnutia správneho orgánu. Pribratý účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, že si zvolil na svoje zastupovanie v konaní pred súdom v tomto postavení právne zastupovanie, trovy takéhoto zastúpenia si znáša sám. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.