Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/74/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200364 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200364.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: BESTCENA LLC, Barksdale Professional Center 113, 19711 City of Newark, Country of New Castle, Spojené štáty americké, zastúpený: Advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica (právny nástupca Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/10132-136768/2011/9934515-r zo dňa 15.12.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/10132-136768/2011/9934515-r zo dňa 15.12.2011 a dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/54004/11/Zna zo dňa 09.03.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66,- eur za súdny poplatok a v sume 323,52 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou osobne doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 24.02.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/10132-136768/2011/9934515-r zo dňa 15.12.2011, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/54004/11/Zna zo dňa 09.03.2011, ktorým bol žalobcovi vyrubený podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 4 295,90 eur. Žalobca v žalobe uviedol, že vzhľadom na to, že vykonáva ekonomickú činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), považuje sa za zdaniteľnú osobu. Daňový úrad Bratislava I zaregistroval žalobcu pre daň z pridanej hodnoty od 01.01.2009 ako mesačného platiteľa, pričom odo dňa registrácie až do 31.12.2009 využíval ako miesto podnikania priestory na adrese Rozvojová 2, Košice, kde od 01.01.2010 zriadil prevádzkareň spĺňajúcu požiadavky ustanovené § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z., ako aj požiadavky európskej legislatívy. Žalobca predložil žalovanému aj zmluvu o podnájme nebytových priestorov, na základe ktorej užíval tieto nebytové priestory. Žalobca mal za to, že prevádzkareň je z hľadiska personálneho a materiálneho vybavenia schopná poskytovať plnenia samostatne, nakoľko sa v mieste prevádzkarne uzatvárajú a vyhotovujú zmluvy, uskutočňujú sa manažérske rozhodnutia, dojednávajú sa obchody, prijímajú platby a pod. V súvislosti s uvedenou činnosťou prevádzkarne uviedol aj konkrétne skutočnosti preukazujúce vykonávanie samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti z uvedenej prevádzkarne, ako ich preukazoval už v administratívnom konaní a na základe ktorých mal za to, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly, bolo tuzemsko a nie Spojené štáty americké, keď tieto služby boli dodávateľom dodané do prevádzkarne žalobcu a nie do miesta jeho sídla v Spojených štátoch amerických. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. Faktúry č. 2010023 zo dňa 30.07.2010 a č. 2010019 zo dňa 31.07.2010, ktoré Daňový úrad Bratislava I označil v prvostupňovom rozhodnutí za neoprávnené, neobsahovali platobné údaje nevyhnutné pri platbe do zahraničia, pričom faktúra č. 2010023 obsahovala konštantný symbol používaný len pri vnútroštátnych platbách. Žalobca mal za to, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo služieb, pri ktorých daňová povinnosť vznikla. Žalobca ďalej namietal, že Daňový úrad Bratislava I pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil existenciu prevádzkarne žalobcu v tuzemsku. Zároveň poukázal na to, že žalovaný ani v odvolacom konaní neodstránil vytýkané chyby konania pred prvostupňovým orgánom, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami a je nezákonné. Zistenie skutkového stavu žalovaným, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, je podľa žalobcu v rozpore s obsahom spisov a pre posúdenie veci nedostatočné. Žalobca uviedol, že o zriadení prevádzkarne informoval Daňový úrad Bratislava I oznámením zo dňa 31.12.2010. Skutočnosť, že vznik prevádzkarne nahlásil až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, nemá podľa názoru žalobcu vplyv na jej existenciu. Vo všeobecne záväzných právnych predpisoch nie je porušenie tejto povinnosti sankcionované fikciou, že sa na existenciu prevádzkarne neprihliada. Tvrdenia prvostupňového správneho orgánu v dodatku k daňového protokolu o tom, že žalobca k ohláseniu prevádzkarne nedoložil žiadnu dokumentáciu, označil žalobca za neobjektívne, nakoľko samotný prvostupňový správny orgán svojím postupom znemožnil žalobcovi predloženie dokladov preukazujúcich existenciu prevádzkarne z dôvodu, že až do skončenia daňovej kontroly nemohol konať so zamestnancami pre pochybnosť o ich nezaujatosti. Podľa žalobcu prvostupňový orgán pri vykonávaní daňovej kontroly nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou a svojim postupom porušil § 29 ods. 2 v spojitosti s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., keď nezabezpečil, aby skutočnosti pre správne určenie povinnosti žalobcu boli zistené čo najúplnejšie a neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalobca tiež poznamenal, že zamestnanci prvostupňového správneho orgánu nepodnikli žiadne kroky, aby skontrolovali skutočný stav a v priebehu daňovej kontroly vykonávali účelovo iba úkony smerujúce k vyrubeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty. Prvostupňový správny orgán v obdobných prípadoch podľa žalobcu posúdil daňovú povinnosť rozdielne tým, že v jednom prípade vyhodnotil, že žalobca mal miesto dodania služieb v Spojených štátoch amerických, zatiaľ čo v prípade iných faktúr dospel k záveru, že toto miesto je v tuzemsku. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný o jeho odvolaní rozhodol napadnutým rozhodnutím až takmer po šiestich mesiacoch po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú mu pre rozhodnutie ukladá zákon č. 511/1992 Zb., teda i nedodržaním lehoty konal v rozpore so zákonom a aj z uvedeného dôvodu možno postup žalovaného ako aj napadnuté rozhodnutie považovať za nezákonné. Podľa žalobcu prvostupňový orgán pri rozhodovaní nemohol mať k dispozícii žiadne informácie z miestneho zisťovania v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, napriek tomu, že posúdenie skutočnosti, či v zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom daňovej kontroly, existovala prevádzkareň, bolo kľúčové pre stanovenie správnej výšky dane z dôvodu, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané ešte pred doručením odpovede Daňového úradu Košice IV. Prvostupňový orgán, ako aj Daňový úrad Košice IV, vykonávali úkony aj po skončení daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že spôsob vykonania miestneho zisťovania zamestnancami Daňového úradu Košice IV zo dňa 27.09.2011 nie je možné preskúmať, nakoľko o tejto skutočnosti je spísaný úradný záznam, ktorý nie je žalobcovi dostupný. Na základe žiadosti prvostupňového správneho orgánu žalobca predložil nákres priestoru v budove na adrese Rozvojová 2, Košice, ktorý využíval ako prevádzkareň, pričom jeho súčasťou bolo aj prehlásenie spoločnosti TyBobo tech LLC o tom, že žalobca bol od 01.01.2010 jediným podnájomcov priestorov. Napriek tomu, že žalovaný mal pre svoje rozhodnutie k dispozícii všetky podklady a vyjadrenia žalobcu v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, čím konal v rozpore s § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca mal za to, že v konaní pred prvostupňovým orgánom aj v odvolacom konaní riadne preukázal personálne a materiálne vybavenie prevádzkarne potrebné na výkon podnikania. Subjektívny a ničím nepodložený názor žalovaného na podnájomnú zmluvu je podľa žalobcu pre posúdenie reálnej existencie prevádzkarne irelevantný, pretože žalovaný nemá kompetenciu rozhodovať o tom, či je podnájomná zmluva uzavretá v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie žalovaného neobsahuje základné náležitosti preskúmateľného rozhodnutia, pretože žalovaný sa v odôvodnení nevysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými proti prvostupňovému rozhodnutiu a v priebehu odvolacieho konania a tiež neuviedol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezákonné. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe vyjadril nesúhlas so skutočnosťami uvedenými v žalobe a to predovšetkým s tvrdením žalobcu, že konajúce správne orgány nevenovali dokazovaniu vo veci dostatočnú pozornosť. Mal za to, že dokazovanie bolo vykonané riadne a že v rámci voľnej úvahy bol vo veci vyslovený aj správny právny záver, ktorý bol dostatočne odôvodnený. Žalovaný uviedol, že správca dane pri hodnotení skutkového stavu vychádzal z údajov, že žalobca je platiteľ dane z pridanej hodnoty, ktorý nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, alebo bydlisko, a preto posudzoval vykonané obchodné transakcie a ich vyfakturovanie tak, ako keď je odberateľom zahraničná osoba majúca sídlo v zahraničí. Správca dane deklarované zdaniteľné obchody vyhodnotil tak, že pri poskytnutých službách fakturovaných v kontrolovanej spoločnosti nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemských dodávateľov a tuzemské zdaniteľné osoby mali žalobcovi deklarované služby fakturovať bez slovenskej dane z pridanej hodnoty, pretože tento má miesto dodania služieb v mieste, kde má svoje sídlo, t.j. v Spojených štátoch amerických. Správca dane dospel aj v doplňujúcom šetrení v rámci odvolacieho konania k rovnakému záveru. K tvrdeniu žalobcu, že správne orgány oboch stupňov opierajú svoju argumentáciu o skutočnosť, že predavačka v predaji označenej logom žalobcu uviedla, že je zamestnancom spoločnosti TyBobo tech LLC, žalovaný uviedol, že daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä podať potrebné vysvetlenia, čo zo strany daňového subjektu v priebehu miestneho zisťovania poskytnuté nebolo. Žalovaný vyjadril názor, že doklady a vysvetlenia, ktoré žalobca predložil správcovi dane v priebehu daňového konania, nepreukázali zriadenie prevádzky na území Slovenskej republiky, nakoľko predložená zmluva o podnájme uzatvorená medzi nájomcom TyBobo tech LLC, Komenského 17, Košice a žalobcom ako podnájomcom, je nekonkrétna až chaotická a nemá oporu v platnej legislatíve. Predložená zmluva podľa žalovaného nepreukázala skutočnosť, že by priestory, ktoré sú v nej uvedené a ktoré podľa vyjadrenia žalobcu majú byť prevádzkou daňového subjektu, boli personálne a materiálne vybavené a že ich žalobca používa pre účely svojho podnikania. Žalovaný ďalej uviedol, že existenciu prevádzkarne žalobcu neosvedčujú ani ostatné dôkazy predložené žalobcom, údaje vo faktúre (SWIFT kód, IBAN a konštantný symbol 0308) a ani skutočnosť, že objednávka vytlačená z internetovej stránky www.bestcena.sk obsahuje adresu prevádzky, pretože na stránky internetu je možné podľa jeho názoru uviesť aj údaje nezodpovedajúce skutočnosti. Rovnako za osvedčenie zriadenia prevádzkarne žalovaný nepovažuje ani oznámenie o zriadení prevádzky, keďže zo strany daňovníka nedošlo k postupu podľa § 31 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., t.j. povinnosť oznámiť správcovi dane do 30 dní zriadenie stálej prevádzkarne a jej umiestnenie na území Slovenskej republiky, ale po jej uplynutí. Žalovaný na záver skonštatoval, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a v priebehu doplňujúceho šetrenia nepreukázal, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach mal zriadenú prevádzkareň - stále miesto podnikania, ktoré by malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Žalovaný poukázal aj na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora ES, v zmysle ktorých pojem stála pobočka (prevádzkareň) vyžaduje minimálnu súdržnosť dosiahnutú spojením ľudských a technických prostriedkov, ktoré sú potrebné k poskytnutiu určitých služieb. Zároveň citoval aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.02.2011, z ktorého primárne vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností predložených daňovým subjektom. Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci v zmysle § 250f ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 23.04.2014, nakoľko žalobca i žalovaný s takýmto postupom súhlasili. Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január - september 2010, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 600/321/30970/2011/Orl zo dňa 08.02.2011, ktorý bol so žalobcom prerokovaný a bol mu doručený dňa 03.03.2011. Správca dane pri kontrole zistil, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane zo služieb za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 4 295,90 eur z faktúry č. 2010023 zo dňa 30.07.2010 vystavenej spoločnosťou Euro Servis Plus, s.r.o., predmetom ktorej bola reklamná kampaň WIS WAP na základe zmluvy o dielo uzatvorenej s touto spoločnosťou a z faktúry č. 2010019 zo dňa 31.07.2010 vystavenej spoločnosťou TyBobo tech LLC, predmetom ktorej bolo nájomné virtuálneho priestoru na serveroch a doménach dodávateľa. Správca dane usúdil, že pri vyššie poskytnutých službách nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa a tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať tieto služby bez slovenskej dane z pridanej hodnoty žalobcovi ako zahraničnému platiteľovi registrovanému podľa § 5 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože ten má miesto dodania týchto služieb tam, kde má sídlo, t.j. v Spojených štátoch amerických. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane vydal dňa 09.03.2011 dodatočný platobný výmer č. 600/270/54004/11/Zna, ktorým podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 4 295,90 eur. Žalobca podal proti vydanému dodatočnému platobnému výmeru odvolanie, ktorého dôvody sa zhodujú s vyššie opísanými žalobnými dôvodmi. Žalovaný rozhodnutím č. I/222/10132-136768/2011/9934515-r zo dňa 15.12.2011 potvrdil dodatočný platobný výmer č. 600/270/54004/11/Zna zo dňa 09.03.2011, pričom sa plne stotožnil s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesným administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b/ poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (§ 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Z citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že dôkazné bremeno v daňovom konaní nesie daňový subjekt. Povinnosťou daňového subjektu je vypočítanie daňovej povinnosti, jej priznanie, hodnoverné preukázanie prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva prípadne iných listinných dôkazov. Oprávnením i povinnosťou správcu dane je následné využitie inštitútu daňovej kontroly, zistenie a preverenie všetkých skutočností súvisiacich so vznikom daňovej povinnosti. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či orgány daňovej správy v prejednávanom prípade dostatočne zistili skutkový stav, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyvodili z týchto zistení správne právne závery a či tieto aj náležite odôvodnili. Rozhodujúcou bola pritom otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom ako platiteľom dane a správcom dane v súvislosti s preukázaním existencie prevádzkarne žalobcu na území Slovenskej republiky. Od tejto skutočnosti záviselo zodpovedanie otázky, či mal žalobcu fakturovať vyššie opísané plnenia bez slovenskej DPH, ako to konštatoval žalovaný, keďže mal miesto dodania služieb tam, kde má sídlo, t.j. v USA. Uvedenými spornými otázkami sa už zaoberal Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S 78/2012 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/1031-136787/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011 vo veci vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 13.034 eur. Na základe žaloby odôvodnenej rovnako ako žaloba v prejednávanej veci tunajší súd rozsudkom č.k. 5S 78/2012-76 zo dňa 10.07.2012 zrušil uvedené rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.12.2011 ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 6Sžf/68/2012-121 potvrdil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, hoci z iných dôvodov, ako ich vymedzil krajský súd. Odvolací súd sa predovšetkým nestotožnil so záverom prvostupňového súdu, že existencia prevádzky žalobcu v Košiciach bola preukázaná. Konštatoval, že „správca dane rozhodol bez preverenia tvrdenia žalobcu, predčasne a evidentne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný ako odvolací správny orgán prostredníctvom požiadaného Daňového úradu Košice IV už doplnil dokazovanie, avšak podľa názoru odvolacieho súdu nie je v dostatočnom rozsahu. V preskúmavanej veci v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného - ktorý je v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. pre posúdenie veci rozhodujúci - nebolo vykonané riadne šetrenie ohľadom existencie prevádzky žalobcu. V tomto smere sa javí ako potrebné vypočuť zamestnancov spoločnosti TyBobo tech LLC, ktorí nech uvedú, s kým mali uzatvorené pracovné zmluvy, či sa v obchodných priestoroch zdržiaval pán Ďurina, o aké priestory šlo a ako často sa tam zdržiaval. Na uvedené okolnosti v procesnom postavení svedkov je potrebné predovšetkým vypočuť pani Hudákovú a tiež majiteľku nehnuteľnosti s tým, nech sa vyjadrí, komu prenajala obchodné priestory, s kým konkrétne podpísala zmluvu, kto s ňou jednal, či mal plnú moc a zároveň nech predloží nájomnú zmluvu - originál, resp. overenú kópiu, či sa vie vyjadriť k osobe pána Ďurinu, či mal zriadenú prevádzku v objekte, ktorého je vlastníčkou, ako často tam bol, aké priestory mal k dispozícii, aké tam mal materiálne vybavenie... Vo veci je potrebné ďalej zistiť, kto podpísal zmluvu o podnájme z 31.12.2009 so žalobcom, kto bol štatutárnym zástupcom TyBobo tech LLC s tým, nech zároveň predloží plnú moc a doklad o právnej subjektivite tejto právnickej osoby. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že v spise sa nenachádza doklad, resp. overená kópia originálneho vyhotovenia pracovnej zmluvy (vrátane jej oficiálneho prekladu) pána Ďurinu, ktorý vystupuje ako riaditeľ žalobcu. V spise je založený len neformálny text pracovnej zmluvy nemajúci žiadnu výpovednú lehotu. Z tohto dôvodu je ho potrebné vyzvať na predloženie originálu, resp. overenej kópie pracovnej zmluvy s úradným prekladom. V spise sa nenachádza žiadne splnomocnenie pre pána Ďurinu za účelom jeho pôsobenia ako štatutárneho orgánu na území Slovenskej republiky, okrem toho tento subjekt nebol pre účely konania riadne vypočutý. Jeho vypočutie ako účastníka konania sa javí potrebné na skutočnosti ohľadne fungovania prevádzky, kedy sa tam zdržiaval, systém fungovania spoločnosti, kde boli priestory (pretože nákres je nepostačujúci), aké tam mal materiálne vybavenie. Je tiež potrebné, aby sa vyjadril ohľadne šetrení zo strany SOI a ohľadne prevádzky, ktorú mal mať zriadenú v Diakovciach. Najvyšší súd SR zároveň konštatuje, že treba prisvedčiť žalovanému v tom, že iba formálne doklady na preukázanie existencie prevádzky nemožno považovať za dostačujúce. Stotožnil sa tiež so žalovaným v tom, že pre potreby predmetného konania mal právo poukázať na evidentne rozporuplné údaje uvádzané v zmluve o podnájme. Za stavu, že zistenia skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, otázka právneho posúdenia je predčasná“. Záverom Najvyšší súd SR konštatoval, že v ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane postupovať v naznačenom smere, doplniť dokazovanie a len po zadovážení dostatočných podkladov opätovne rozhodnúť. Vzhľadom na to, že vyššie citované závery Najvyššieho súdu SR ohľadom ďalšieho zisťovania skutkového stavu vo veci týkajúcej sa vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2010 sa v rovnakom rozsahu týkajú aj skutkového stavu pre potreby posúdenia zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2010 (podklady pre vydanie rozhodnutí v oboch uvedených veciach boli spoločne zisťované daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie január - september 2010), stotožnil sa krajský súd v plnom rozsahu s uvedenými závermi Najvyššieho súdu SR. Nakoľko skutkový i právny základ oboch rozhodnutí je prakticky totožný, postupoval krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a zrušil rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom bude žalovaný viazaný citovaným právnym názorom a pokynmi Najvyššieho súdu SR, ktoré si krajský súd osvojil a na ktoré v celom rozsahu poukazuje. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume 66,- eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), 2x po 127,17 eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd zo dňa 23.02.2012 a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x 7,63 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 323,52 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.