Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/181/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200968 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200968.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Mgr. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpený: JUDr. Ondrej Lučivjanský, advokát, Floriánska 19, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-PS-PK-16/2012 zo dňa 23.03.2012, pomerom hlasov 2 : 1, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.p.: SLV-PS-PK-16/2012 zo dňa 23.03.2012 ako aj disciplinárny rozkaz č. 6 zo dňa 13.12.2011 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Žalobcovi služobne zaradenému v stálej štátnej službe vo funkcii riaditeľ Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice RHCP Prešov ÚHCP P PZ bolo disciplinárnym rozkazom č. 6 zo dňa 13.12.2011 uložené podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 73/1998 Z.z. alebo citovaný zákon) disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie. V odôvodnení rozkazu sa uvádza, že dňa 15.11.2011 sa riaditeľ Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov dozvedel o tom, že plán služieb na Oddelení cudzineckej polície PZ Košice bol spracovaný len do 16.11.2011 a nie do konca novembra 2011. Zástupca riaditeľa (žalobcu), ktorý má v popise služobnej činnosti rozvrhnutie základného času služby v týždni na jednotlivé zmeny, na výzvu, prečo plán služieb nie je spracovaný do konca mesiaca november 2011 uviedol, že tento plán bol spracovaný len do 16. 11. 2011 vrátane a tento spracováva on ako riaditeľ OCP PZ Košice, nakoľko si túto právomoc vymedzil aj písomnou formou, a to aj na obdobie svojej neprítomnosti, kedy sa jednotlivé zmeny v pláne služieb riešia po telefonickom dohovore. Kontrola potvrdila uvedený nedostatok v pláne služieb. Podľa odôvodnenia rozkazu žalobca porušil § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. tým, že základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca. So zmenou rozvrhnutia základného času služby v týždni musí byť policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Policajtom OCP PZ Košice nebola daná možnosť oboznámenia sa s plánom služieb do konca kalendárneho mesiaca, nakoľko aj podľa vyjadrenia žalobcu tento dňa 15.11.2011 o 15.30 hod zaslal skicu plánu služieb do konca mesiaca november na zapracovanie, pričom plán služieb je platný a záväzný pre policajtov až po schválení riaditeľom. Plán služieb do konca mesiaca november 2011 mal byť spracovaný najneskôr do 13.11.2011. Námietky žalobcu boli vyhodnotené ako neopodstatnené, avšak bez akejkoľvek bližšej špecifikácie ich neopodstatnenosti. Záverom sa v rozkaze uvádza, že žalobca súčasne porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. a teda dopustil sa disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 citovaného zákona. Proti disciplinárnemu rozkazu podal žalobca odvolanie, v ktorom s poukazom na § 65 ods. 5 citovaného zákona zdôraznil slovo „spravidla“, ktoré nezakladá povinnosť, ale je na jeho rozhodnutí, na ako dlho plán služieb spracuje, pretože počas kalendárneho mesiaca musí útvar plniť aj iné úlohy a naplánovanie služieb na celý mesiac dopredu v takto hektickej a náročnej dobe je podľa žalobcu ako nadriadeného zbytočné. Spochybnil tvrdenie, že policajtom nebola daná možnosť oboznámiť sa s plánom služieb, lebo táto možnosť im bola daná formou telefonického spojenia s ním ako riaditeľom OCP, keďže v tej dobe bol práceneschopný, čo je aj jedna z príčin, prečo dňa 15.11.2011 počas kontroly v ranných hodinách nebola skica ešte k dispozícii. Tento plán služieb bolo potrebné prepracovať a vykonať úpravy, nakoľko najneskôr v decembri je potrebné všetkým podriadeným policajtom vyrovnať hodiny. Nedostatok sa netýkal ani všetkých podriadených policajtov, ale podľa plánu služieb iba štyroch, ktorí mali možnosť sa s ním telefonicky spojiť. Tvrdenie, že plán služieb mal byť spracovaný najneskôr do 13.11.2011, je v rozpore s článkom 3 pokynu R ÚHCP č. 4/2010. Žalobca namietal, že prvostupňový orgán sa s jeho námietkami nevysporiadal, pričom len konštatoval ich neopodstatnenosť. Týmto boli porušené jeho práva a tiež § 233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Rozkaz tiež nebol vydaný v súlade s § 241 ods. 1, 3 citovaného zákona. Napriek tomu, že mu bola daná možnosť vyjadriť sa pred rozhodnutím k porušeniu základných povinností policajta, v dotknutej písomnosti ako ani v zápise z kontroly zo dňa 15.11.2011, nie je uvedené aké konanie žalobcu je v rozpore s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohami, uloženými rozkazmi ..., čím sa nemohol vyjadriť ku konkrétnej veci, navrhovať dôkazy ... Ďalej namietal, že pri ukladaní disciplinárneho opatrenia nebolo prihliadnuté na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Namietal tiež samotnú sankciu - písomné pokarhanie, ktoré považoval za neadekvátne, tendenčné a neprofesionálne, nakoľko čas strávený písaním vyjadrení by mohol využiť oveľa efektívnejšie pri plnení služobných povinností. O odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 23.03.2012 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol. V odôvodnení rozhodnutia je takmer doslovne uvedený obsah odvolania žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobca svojim konaním porušil § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. a to tým, že základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca. So zmenou rozvrhnutia základného času služby v týždni musí byť policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby, čo v danom prípade nebolo dodržané, keďže plán služieb bol spracovaný len do 16.11.2011 a teda policajtom ešte dňa 15.11.2011 nebola daná možnosť oboznámenia sa s plánom služieb do konca mesiaca november. Keďže so zmenou rozvrhnutia základného času služby musí byť policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby, plán služieb musel byť spracovaný minimálne so štvordňovým predstihom, v danom prípade najneskôr do 13.11.2011. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán sa s námietkami žalobcu vysporiadal tak, že ich vyhodnotil ako neopodstatnené, čo deklaroval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Podľa žalovaného prvostupňový orgán pri úvahe o sankcii postupoval dôsledne podľa zákona a prihliadal na všetky skutočnosti v zmysle § 56 ods. 2 citovaného zákona. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko prvostupňového orgánu k odvolaniu, z ktorého vyplýva, že k uloženiu disciplinárneho opatrenia - písomného pokarhania pristúpil preto, pretože za porušenie povinnosti v danom prípade nepostačovalo uloženie výčitky v zmysle § 54 zákona. Rovnako aj ďalšie námietky žalobcu označil za nedôvodné. Záverom uviedol, že plán služieb je jedným z dôležitých dokumentov, najmä ak ide o plánovanie výkonu služby na OCP PZ Košice, kde je nepretržitý výkon služby a policajt nevie, kedy má nastúpiť do služby a nemá možnosť si organizovať voľný čas ... Záverom uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia nie je potrebné uvádzať odpovede na všetky otázky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, podobne ako v odvolaní, že prvostupňové rozhodnutie postráda náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, pretože v ňom absentuje vysporiadanie sa s výhradami žalobcu uvedenými v písomnom vyjadrení zo dňa 30.11.2011. Taktiež vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý viedol k nesprávnemu právnemu posúdeniu a tiež došlo k porušeniu predpisov pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. Poukázal na znenie § 65 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý má výhradne odporúčací charakter spôsobu rozvrhu základného času služby v týždni a jeho rozvrhnutie na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca. Termín „spravidla“ sa používa v zákone na viacerých miestach a to v obdobnom kontexte ako v Zákonníku práce. Pri výklade pojmu „spravidla“ treba mať za to, že ide o poriadkový charakter lehôt, ktorých porušenie nemá za následok neplatnosť úkonu. Údajné pochybenie nenapĺňa svojim charakterom a protiprávnosťou žiadny z prípadov disciplinárneho previnenia. Právne sankcie sú dôležitým elementom legálneho základu štátu a základným nástrojom donútenia k jednotlivým výsledkom, ktoré vznikli porušením právnych povinností. Ich funkciou je predovšetkým výchovné pôsobenie, avšak k efektívnemu fungovaniu systému je nutné nastaviť sankcie tak, aby neboli ani neúmerne tvrdé. Tvrdenie žalovaného že zistený nedostatok mal spôsobiť protiprávne následky a zasiahnuť do práv podriadených policajtov, či mať iný negatívny vplyv na výkon ich služby, sa nezakladá na objektívnej skutočnosti. Absencia vedomosti o pláne služieb v podobe písomného rozpisu do konca mesiaca sa v skutočnosti dotýkala v deň 15.11.2011 len štyroch osôb, ktoré mali v daný deň dovolenku a ktorým bol daný na vedomie telefonicky. Namietal, že mu bolo poskytnutých len 10 pracovných dní za účelom nahliadnutia do spisu, čoho sa domáhal, ale v podstate mu nebolo žalovaným vyhovené, keďže mu určil krátku lehotu a musel by cestovať 450 km z miesta svojho bydliska do Bratislavy a zároveň si zosúladiť svoje pracovné povinnosti. Neumožnenie faktickej možnosti nahliadnuť do spisu považuje za podstatnú vadu konania. Namietal, že nebolo preukázané porušenie § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. a práve naopak bolo preukázané, že aj v čase PN si riadne plnil svoje povinnosti. Napokon poukázal na čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd s ohľadom na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatňovanými nárokmi a ochranu proti takémuto uplatneniu. Správny orgán má povinnosť presvedčivo a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov. Túto povinnosť si správne orgány nesplnili. III. Vyjadrenie žalovaného Vo vyjadrení k žalobe žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Žalobca tým, že základný čas služby v týždni nerozvrhol na jednotlivé zmeny na obdobie jedného mesiaca, porušil § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., čím sa dopustil porušenia povinnosti uvedenej v § 48 ods. 3 písm. a/ cit. zákona. Žalobcovi bola pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, pričom jeho námietky boli vyhodnotené ako neopodstatnené. Konanie žalobcu bolo tiež v rozpore s obsahom služobnej prísahy, pričom každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojim povolaním a profesiou má svojim chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom zvlášť, ak ide o policajta ustanoveného v riadiacej funkcii. Odvolacie konanie je vybudované na apelačnom princípe a odvolací orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky, pričom v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal so všetkými pre danú vec podstatnými námietkami žalobcu. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou ohľadne výkladu pojmu „spravidla“ a zopakoval svoj názor uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade musel byť plán služieb spracovaný minimálne so štvordňovým predstihom tak, aby policajti mohli byť oboznámení najneskôr tri dni pred nástupom do služby so zmenou rozvrhnutia základného času služby v týždni. Plán služieb teda mal byť spracovaný najneskôr do 13.11.2011. K námietke ohľadne neumožnenia nahliadnuť do spisu uviedol, že žalobcovi bolo umožnené najneskôr do 29.02.2012 uplatniť si svoje práva podľa § 237 ods. 1 cit. zákona, avšak žalobca túto možnosť nevyužil. Záverom poukázal na § 56 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Žalovaný pri rozhodovaní o druhu disciplinárneho opatrenia vychádzal z porušenia jednak § 48 ods. 3 písm. a/ zákona, ale tiež aj z porušenia § 65 ods. 5 cit. zákona. Disciplinárne opatrenie bolo uložené až po komplexnom zhodnotení kritérií uvedených v § 56 ods. 2 zákona a je primerané. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie jedného mesiaca. So zmenou rozvrhnutia základného času služby v týždni musí byť policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Ak to povaha štátnej služby vyžaduje, môže nadriadený výnimočne určiť nástup takej služby aj v čase kratšom ako tri dni pred nástupom zmeny. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. je policajt povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Tieto dve ustanovenia zákona sú uvedené v odôvodnení disciplinárneho rozkazu, pričom ich porušením malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu žalobcu podľa § 52 ods. 1 cit. zákona. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Disciplinárnym opatrením podľa § 53 ods. 1 je a) písomné pokarhanie, b) zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov, c) zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka, d) zákaz činnosti, e) prepadnutie veci. Podľa § 54 zákona č. 73/1998 Z.z. ak postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny za menej závažné konanie, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia, výčitka, disciplinárne opatrenie sa neuloží. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Je nepochybné, že na konanie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia. Podľa § 241 ods. 1 citovaného zákona, rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené otlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkom konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka SIS alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. Podľa § 241 ods. 2 cit. zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. Podľa § 241 ods. 3 cit. zákona, v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Podľa § 243 ods. 3 cit. zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalobca podal na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia v zmysle § 248 cit. zákona dôvodne. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Niekedy sa odkazuje napríklad na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku ), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. V danom prípade je celkom evidentné, že výrok disciplinárneho rozkazu tieto náležitosti nespĺňa a aj v odôvodnení je ťažké nájsť dostatočne konkrétny popis skutku, t.j. konkrétne konanie, za ktoré bol žalobca písomne pokarhaný. Nie je dostatočne zrejmé, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil, t.j. aké konanie či opomenutie predstavuje delikt, za ktorý bol žalobca potrestaný. Z dikcie § 65 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. totiž vyplýva, že základný čas služby v týždni sa rozvrhuje na jednotlivé zmeny spravidla na obdobie 1 mesiaca. Správne žalobca uviedol, že pojem „spravidla“ je v citovanom zákone použitý na viacerých miestach a pre úplnosť treba uviesť, že tento pojem sa spomína aj v iných právnych normách a vo všeobecnosti pojem „spravidla“ znamená, že ide o poriadkový, resp. odporúčací charakter, t.j. nejde o rigidne stanovený termín (lehotu), od ktorej odchýlenie by samo o sebe znamenalo porušenie zákonnej povinnosti. Súd je názoru, že základný čas služby v týždni môže byť rozvrhnutý na zmeny aj na iné obdobie ako je jeden mesiac, avšak vždy tak, aby so zmenou takéhoto rozvrhnutia času služby bol dotknutý policajt oboznámený najneskôr tri dni pred nástupom do služby. Z napadnutého rozhodnutia a rovnako ani z disciplinárneho rozkazu nevyplýva, či sa žalobca disciplinárne previnil tým, že základný čas služby v týždni nerozvrhol na jednotlivé zmeny na obdobie jedného mesiaca, t.j. až do konca mesiaca november alebo sa previnil tým, že tento rozvrh neurobil v takom čase, aby bol dotknutým policajtom daný na oboznámenie najneskôr tri dni pred nástupom do služby. V tejto súvislosti je vhodné, aby správny orgán v rozhodnutí uviedol, aký konkrétny zvyk bol na danom oddelení v súvislosti s rozvrhnutím základného času služby v týždni. Treba súhlasiť s názorom žalovaného, že plán služieb je dôležitým dokumentom, najmä ak ide o plánovanie výkonu služby na oddelení, kde je nepretržitý výkon služby a policajt musí vedieť, kedy má nastúpiť do služby a kedy má možnosť si organizovať voľný čas na regeneráciu síl pred nástupom do služby. Len po dôslednom ustálení skutku v zmysle § 65 ods. 5 cit. zákona sa možno zaoberať prípadným porušením § 48 ods. 3 písm. a/ zákona. Ak teda bude ustálené, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil v zmysle § 65 ods. 5, bude možné dospieť k záveru o porušení § 48 ods. 3 písm. a/ cit. zákona a len potom pôjde o disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1. Rozhodnutia nie sú v súlade s § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., keďže z nich dostatočne nevyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval a najmä z nich nijako nevyplýva, ako správne orgány prihliadli pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Z odôvodnenia správnych rozhodnutí vôbec nevyplýva, že by správne orgány akýmkoľvek spôsobom prihliadli na kritériá uvedené v § 56 ods. 2 cit. zákona. Rozhodne nestačí, ak žalovaný len spomenie dotknutý § 56 ods. 2 cit. zákona a uvedie, že na kritériá bolo prihliadnuté, bez toho, aby táto skutočnosť konkrétne vyplývala z odôvodnenia rozhodnutia. Z napadnutého ako ani z prvostupňového rozhodnutia napokon vôbec nevyplýva, prečo by v danom prípade namiesto disciplinárneho opatrenia nepostačovala výčitka podľa § 54 cit. zákona. Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reakciu na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Určité rozhodnutie bez ohľadu na jeho závažnosť, či plošný následok vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré jeho rozhodnutie odôvodňujú. Všeobecné konštatovanie aplikovaných ustanovení právnych predpisov bez bližšej špecifikácie a logického vysvetlenia nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej správy vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva. Treba odmietnuť postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý v odôvodnení disciplinárneho rozkazu iba stroho uviedol, že námietky žalobcu uvedené v jeho písomnom vyjadrení považuje za neopodstatnené bez toho, aby sa s nimi akýmkoľvek spôsobom vysporiadal. Toto pochybenie čiastočne napravil žalovaný ako odvolací orgán, ktorý sa námietkami žalobcu už zaoberal. Žalobcovi bola daná v súlade so zákonom možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa, čo aj využil. Námietka, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu s poukazom na neprimeranosť poskytnutej lehoty 10 pracovných dní, je nedôvodná. Žalobcovi bolo umožnené navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy a po doručení jeho žiadosti o nahliadnutie do spisového materiálu mu toto bolo umožnené v lehote najneskôr do 29.02.2012, čo však žalobca nevyužil. Súd po prvé nepovažuje lehotu 10 pracovných dní na nahliadnutie do spisu za lehotu neprimerane krátku, ktorá by žalobcovi znemožnila využiť jeho právo a po druhé treba zdôrazniť, že obsah spisu bol žalobcovi dostatočne známy, keďže sa v ňom nachádzajú iba doklady, ktoré mu boli doručené, bol s nimi oboznámený iným spôsobom a doklady, ktoré doručil on správnemu orgánu. Vo veci bol podľa názoru súdu objektívne zistený skutočný stav, ktorý ani nie je sporný a namietané porušenie procesného práva žalobcu ohľadne nemožnosti nahliadnuť do spisu treba odmietnuť. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech v konaní (s poukazom na žalobné dôvody) nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov. Žalobca je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov a trovy právneho zastúpenia neboli vyčíslené napriek tomu, že súd právneho zástupcu na toto vyčíslenie vyzval. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.