Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/295/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201621 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201621.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra Bratislava IV, Saratovská 1/A, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava Devínska Nová Ves, Novoveská 17/A, Bratislava, za účasti: 1/ U. K., bytom M. XX, K., 2/ Q. K., bytom M. XX, K., 3/ B. I., T. XX, K., 4/ Y. I., T. XX, K., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6809/2010/Ti. zo dňa 15.07.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Pribratí účastníci konania uvedení v záhlaví rozsudku, ako spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a XXXX pre k.ú. V. G. Z. požiadali dňa 07.07.2010 žalovaného o pridelenie súpisných čísiel a to na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia č. V. XXXX/XXX/Y/X/Šo zo dňa 10.06.2010, ktorým im stavebný úrad povolil užívanie stavby: „Prestavba, prístavba a nadstavba rodinného domu - T. XX“ so súpisným číslom XXXX na pozemku parc. č. XXXX v k.ú. V. G. Z., z ktorého sa podľa geometrického plánu č. 5/2009 zo dňa 24.01.2009 odčlenili na stavbu rodinného domu pozemky parc. č. XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/XX. Z vyššie uvedených listín vyplýva, že stavebníci boli pôvodne spoluvlastníkmi nehnuteľností a to pozemku parc. č. 1673 (LV č. XXXX) a stavby rodinného domu so súpisným číslom XXXX postaveným na uvedenej parcele (LV č. XXXX). Na základe žiadosti spoluvlastníkov žalovaný vydal rozhodnutie Č.j.: 6809/2010/Ti. zo dňa 15.07.2010 o určení súpisného a orientačného čísla, ktorým určil pre stavbu na ulici T. súpisné číslo XXXX a orientačné číslo XX, XX/A, pričom táto stavba sa nachádza na parc. č. XXXX/X a XXXX/XX a ide o stavbu: Rodinný dom s jedným nebytovým priestorom - orientačné číslo XX, parc. č. XXXX/X a s jednou bytovou jednotkou - orientačné číslo XX/A - parc. č. XXXX/XX. V nadväznosti na uvedený nebytový priestor - kancelárie a novú bytovú jednotku bolo spomenuté kolaudačné rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX a vyššie uvedení stavebníci. Napadnutým rozhodnutím bolo zároveň určené pre stavbu na parc. č. XXXX/ XX - zostatok pôvodného rodinného domu, súpisné čídslo XXXX a orientačné číslo XX/B. Proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 13.04.2012 protest č. Pd 34/12-4 zo dňa 10.04.2012, ktorým navrhol napadnuté rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zrušiť. V proteste prokurátor poukázal na § 2c ods. 1, 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. d/, ods. 3 písm. e/, § 9 ods. 2, 3, § 10 vyhlášky č. 31/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o označovaní ulíc a iných verejných priestranstiev a o číslovaní stavieb. Ďalej poukázal na § 43b ods. 1 písm. b/, ods. 3,4, § 43a ods. 1,2 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, § 47 ods. 2,3 správneho poriadku s tým, že týmito ustanoveniami sa žalovaný vo veci neriadil. Žalovanému vytkol, že duplicitne vydal rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla budove na T. ulici v Bratislave, na ktorú už v minulosti bolo vydané súpisné číslo XXXX a orientačné číslo XX. Správny orgán teda konal a rozhodoval vo veci, v ktorej bolo už v minulosti právoplatne rozhodnuté, pričom právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené. Ak správny orgán mienil konať a rozhodovať len o určení ďalšieho orientačného čísla XX/A vo vzťahu k stavbe pôvodného rodinného domu súp. č. XXXX . a orientačného čísla XX, pôvodne na pozemku parc. č. XXXX, bol povinný vydať výlučne rozhodnutie o určení orientačného čísla s náležitosťami podľa § 6 ods. 3 cit. vyhlášky. Ďalej napadnutému rozhodnutiu vytýkal nedostatky vo výrokovej časti a tiež neúplnosť odôvodnenia vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie totiž neobsahuje obsahové náležitosti podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. Nezákonnosť videl aj v určení ďalšieho súpisného čísla XXXX a orientačného čísla XX/B zvyšnej časti pôvodného rodinného domu, v súčasnosti stojaceho na pozemku parc. č. XXXX/XX, keďže tejto samostatne stojacej budove bol žalovaný povinný vydať samostatné rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla, pričom žiadatelia nepredložili k určeniu súpisného a orientačného čísla samostatne stojacej budove - zvyšnej časti pôvodného RD, kolaudačné rozhodnutie. Žalobca uviedol, že pôvodný rodinný dom bol rozdelený na dve samostatné budovy, pričom práve zvyšná časť stavby pôvodného RD bola podľa projektovej dokumentácie určená k asanácii. Zvyšná časť pôvodného rodinného domu nie je samostatnou stavbou, na ktorú bolo vydané kolaudačné rozhodnutie a preto žalovaný nebol oprávnený určiť takejto budove súpisné a orientačné číslo. Žalovaný rozhodnutím Č.j.: 3198/2012/Ti. zo dňa 25.04.2012 protestu Okresnej prokuratúry Bratislava IV nevyhovel. Poukázal na § 2c ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. v súvislosti s tým, že v danej veci ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce, pretože zákon nestanovuje, že by išlo o prenesený výkon štátnej správy. V zmysle § 27a ods. 2 zákona o obecnom zriadení na rozhodovanie o názvoch obcí a názvoch častí obcí, o inej zmene územia obce ako v § 2 ods. 3 a o určení súpisného čísla a orientačného čísla sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie teda nemôže byť v rozpore s § 47 správneho poriadku, pričom toto spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 6 ods. 3 vyhlášky č. 31/2003 Z.z.. II. Žaloba Návrhom podaným podľa § 35 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 250b ods. 5 O.s.p. (ďalej len žaloba) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia o určení súpisného a orientačného čísla, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe podobne ako v proteste poukázal na znenie § 2c ods. 1, 3 zákona o obecnom zriadení, § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. d/, ods. 3 písm. e/, h/, § 9 ods. 2,3, § 10 vyhlášky č. 31/2003 Z.z. a tiež na § 43b ods. 1 písm. b/, ods. 3,4, § 43a ods. 1,2 stavebného zákona, s ktorými je napadnuté rozhodnutie v rozpore. Žalobca v podstate zopakoval tvrdené dôvody nezákonnosti uvedené v proteste. Namietal duplicitné rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla budove, na ktorú už v minulosti bolo vydané súpisné číslo XXXX a orientačné číslo XX, ďalej namietal nedostatky výrokovej časti rozhodnutia, ktoré majú za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a tým aj jeho nezákonnosť, nepresvedčivosť a neúplnosť odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k výroku, keďže v ňom absentuje právne posúdenie veci. Nezákonnosť videl aj v určení ďalšieho súpisného čísla XXXX a orientačného čísla XX/B zvyšnej časti pôvodného RD, keď navyše k tomuto nebolo predložené žiadne kolaudačné rozhodnutie. Napokon uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia neposkytuje skutkovú a právnu oporu výroku, v dôsledku čoho je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť a to jednak z dôvodov uvedených v rozhodnutí, ktorým nevyhovel protestu prokurátora a jednak z dôvodu, že žalobca nenapadol žalobou rozhodnutie o proteste ale nesprávne napadol pôvodné - základné rozhodnutie správneho orgánu o určení súpisného a orientačného čísla. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo 124/2009 zo dňa 31.10.2010, podľa ktorého môže byť predmetom preskúmania súdom v takomto prípade iba rozhodnutie vydané v konaní o proteste prokurátora a nie pôvodné základné rozhodnutia správneho orgánu, ktoré bolo protestom napadnuté. Napadnuté rozhodnutie navyše nie je ani v rozpore s tými ustanoveniami právnych predpisov, ktoré žalobca uviedol v žalobe. Obsahuje všetky zákonné náležitosti a je tiež dostatočne odôvodnené. Keďže sa na danú vec neaplikuje správny poriadok, rozhodnutie nemusí spĺňať požiadavky § 47 správneho poriadku. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Podľa § 35 ods. 1 písm. b) O.s.p. prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone. Podľa § 250b ods. 5 O.s.p. prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu. Súd je v danej veci názoru, že žalobca žalobou postupom podľa § 35 ods. 1 písm. b) O.s.p. v spojení s § 250b ods. 5 O.s.p. správne napadol rozhodnutie žalovaného o určení súpisného a orientačného čísla a nie rozhodnutie o nevyhovení jeho protestu. Žalobu v správnom súdnictve môže podať aj prokurátor, ak využije svoje návrhové oprávnenie podľa § 35 ods. 1 písm. b) O.s.p. Oprávnenie prokurátora podať žalobu v správnom súdnictve vyplýva aj z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o prokuratúre, v zmysle ktorého pri plnení úloh vyplývajúcich zo zákona o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať žalobu proti rozhodnutiu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ak sa protestu, podanému proti tomuto rozhodnutiu, nevyhovelo. Zákonnou podmienkou podania žaloby prokurátorom teda je, že nebolo vyhovené jeho protestu (§ 35 ods. 1 písm. b/, § 250b ods. 5 O.s.p.). Ak žalobu podáva prokurátor, náležitosťou žaloby je aj tvrdenie, že práva nadobudnuté v dobrej viere, ak súvisia s napadnutým rozhodnutím správneho orgánu, sú čo najmenej dotknuté (§ 249 ods. 3 O.s.p.). Žaloba prokurátora podľa § 35 ods. 1 písm. b) O.s.p. predstavuje v správnom súdnictve osobitný prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, najmä z hľadiska toho, ak sám účastník sa necíti byť ukrátený na svojich právach a takúto žalobu nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2Sžo/124/2009 a 2Sžo/229/2010 založil svoje rozhodnutia na názore, že predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku môže byť iba rozhodnutie vydané v konaní o proteste prokurátora, nie však pôvodné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré prokurátor napadol prokurátorským protestom. Tento názor však krajský súd považuje za nesprávny a navyše celkom ojedinelý. Ide o názor jediného senátu NS SR, ktorý akoby nepoznal rozhodovaciu prax iných senátov tohto súdu, keďže v odôvodnení svojich rozhodnutí s touto inou rozhodovacou praxou ani nepolemizuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v mnohých iných konaniach zastal úplne odlišný právny názor - napríklad v rozhodnutiach vydaných pod sp. zn. 4Sž/95/03 zo dňa 30. októbra 2003, 2Sžo/72/2007 zo dňa 31. januára 2008, 8Sžo/351/2009 zo dňa 1. júla 2010, 6Sžp/7/2011 zo dňa 20. júla 2011 a 5Sžo/15/2011 zo dňa 29. septembra 2011. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/351/2009 konštatoval, že: „Rozhodnutie správneho orgánu o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach subjektov, ktorým prokurátor poskytuje ochranu. Ide o rozhodovanie o návrhu prokurátora, ktorý nie je účastníkom správneho konania. Podanie protestu nemá vplyv na formálnoprávnu právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. rozhodnutia vo veci samej (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/1998 zo dňa 4. marca 1998). Rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel protestu prokurátora, nie je rozhodnutím, ktorým sa zakladá, mení alebo ruší právo alebo povinnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby ani sa priamo ich práv alebo právom chránených záujmov alebo povinností nedotýka (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/72/2007 zo dňa 31. januára 2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/95/03 zo dňa 30. októbra 2003). Rozhodnutie o proteste prokurátora, ktorým správny orgán protestu nevyhovel, nie je teda samo osebe rozhodnutím vo veci samej. Ak správny orgán protestu vyhovie, nasleduje vydanie rozhodnutia, ktorým je nahradené pôvodné právoplatné rozhodnutie; ak však správny orgán protestu nevyhovie, pôvodné právoplatné rozhodnutie, a teda aj práva a povinnosti ním založené, zostávajú nedotknuté. Rozhodnutím o nevyhovení protestu prokurátora teda správny orgán len vyjadril svoj procesný postoj k dôvodom uplatneným v proteste. V dôsledku toho zostalo pôvodné právoplatné rozhodnutie nezmenené a sféra materiálnych práv a povinností žalobcu zostala nedotknutá.” Tento právny názor má svoj základ v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 124/00 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 70/2001. Zatiaľ nie je známy dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné odchýliť sa od uvedeného stanoviska správneho kolégia NS SR. Z uvedených dôvodov je námietka žalovaného o napadnutí nesprávneho rozhodnutia nedôvodná. Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Žaloba prokurátora predstavuje mimoriadny prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov z toho hľadiska, že sám účastník sa necíti ukrátený na svojich právach a takúto žalobu nepodal. Prokurátor teda nie je účastníkom správneho konania a ani osobou, ktorá by bola vo svojich právach priamo alebo podľa svojho tvrdenia dotknutá. Preto ho zákon prostredníctvom ustanovení § 35 a § 249 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku striktne obmedzuje pri podaní žaloby v správnom súdnictve tak, aby iba výnimočne zasiahol do právnych vzťahov, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto konaní. Pri podávaní žaloby je nutné, aby prokurátor každý prípad posudzoval so zreteľom na všetky okolnosti a v zmysle proporcionality výsledku zamýšľaného žalobou a práv účastníka nadobudnutých v dobrej viere. Na základe toho rozsah zásahu do práv nadobudnutých v dobrej viere musí byť čo najmenší v porovnaní s výsledkom zamýšľaným žalobou. Treba preto posúdiť, či v prípade úspechu prokurátora v súdnom konaní nedôjde k šikanóznemu uplatňovaniu práva smerom k dotknutému účastníkovi správneho konania. Zo systematického zaradenia odseku 3 do ustanovenia § 249 Občianskeho súdneho poriadku, upravujúceho začatie konania (odsek 1) a osobitné náležitosti žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (odsek 2), vyplýva, že povinnosť prokurátora dbať o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté, ustanovenú v odseku 3, je potrebné považovať za osobitnú náležitosť žaloby podanej prokurátorom podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžo/187/2010 z 20. júla 2011, sp. zn. 1Sžr/111/2011 z 3. apríla 2012, sp. zn. 5Sžo/100/2010 z 22. júna 2010, sp. zn. 8Sžo/440/2009 z 18. marca 2010). Prvá podmienka zachovávania práv nadobudnutých účastníkmi v dobrej viere orgánmi prokuratúry, ktorá je materiálnou podmienkou aktívnej legitimácie, je pre súdny prieskum rozhodujúca a predstavuje verejný záujem na stabilite právnych vzťahov a ich ochrane. Na základe novely Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 501/2001 Z.z. návrh prokurátora podľa § 35 ods. 1 písm. b/ už nemusí obsahovať odôvodnenie verejného záujmu na podaní správnej žaloby. Požiadavka, že pri podávaní takéhoto návrhu prokurátor dbá na minimálnu mieru zásahu do dobromyseľne nadobudnutých práv, zostáva zachovaná. Zrušením napadnutého rozhodnutia o určení súpisného a orientačného čísla zo dňa 15.07.2010 (t.j. takmer po 4 rokoch) by nesporne došlo k zásahu do práv pribratých účastníkov ako osôb priamo dotknutých napadnutým rozhodnutím, nakoľko týmto osobám ako spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností bolo na základe ich žiadosti po predchádzajúcom vydaní stavebného povolenia a následne aj kolaudačného rozhodnutia vydané rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla na ich nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie samo o sebe ovplyvnilo práva a oprávnené záujmy spoluvlastníkov dotknutých nehnuteľností a to či už v súvislosti s evidenciou pobytu, uvádzaním adries, vo veciach daňových a podobne. Tieto osoby nadobudli z napadnutého rozhodnutia práva nesporne v dobre viere, pričom musí platiť, že ak podmienka dobrej viery pri nadobudnutí práv vyplývajúcich z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nebola žalobcom hodnoverne spochybnená a prípadne tí, ktorých sa žalobcom tvrdené porušenie zákona týka, na porušenie nepoukazujú, potom pokus prokuratúry o zrušenie takéhoto rozhodnutia nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 249 ods. 3 O.s.p. a preto je nutné žalobu zamietnuť. Na tomto závere nič nemení ani poukaz žalobcu na ustanovenie § 3 ods. 1, 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a taktiež ani poukaz na § 5 písm. c/ cit. zákona, podľa ktorého prokurátor vykonáva svoje úlohy na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom. Pri plnení úloh je prokurátor povinný chrániť verejný záujem. Treba odmietnuť názor žalobcu, že v žalobe nemusí uviesť skutočnosť, že dbal pri jej podaní o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté a takúto žalobu podá vždy, ak to vyžaduje verejný záujem. Je pravdou, že správna žaloba prokurátora prioritne chráni objektívne právo a prípadná ochrana subjektívnych práv je až sekundárna a môže prípadne aj úplne absentovať, ak zákon bol porušený v prospech účastníka, to však nič nemení na tom, že zásadne musí dbať pri podaní svojej žaloby na to, aby práva účastníkov nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté. Je nesporné, že kompetencia žalovaného v danom prípade vyplýva z ustanovenia § 2c ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého obec určuje stavbám súpisné číslo a orientačné číslo, vedie evidenciu súpisných čísiel a evidenciu orientačných čísiel a udržiava ju v súlade so skutočným stavom. Z ustanovenia § 27a ods. 2 zákona o obecnom zriadení vyplýva, že na rozhodovanie o určení súpisného a orientačného čísla sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok). Z uvedeného dôvodu preto nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s § 47 správneho poriadku. Z ustanovenia § 4 vyhlášky č. 31/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o označovaní ulíc a iných verejných priestranstiev a očíslovaní stavieb vyplýva, že súpisné číslo sa určuje každej budove. Orientačné číslo sa určuje budove na účely orientácie na ulici. Ak má budova viac vstupov z ulice, určuje sa orientačné číslo každému vstupu (§ 5 ods. 1 cit. vyhlášky). Podľa § 6 ods. 3 cit. vyhlášky rozhodnutie o určení, zmene alebo zrušení súpisného čísla alebo orientačného čísla v budove obsahuje okrem iného aj pod písm. e/ - dátum vydania a číslo kolaudačného rozhodnutia a názov orgánu, ktorý ho vydal a pod písm. h/ - odôvodnenie. Podľa názoru súdu namietané náležitosti napadnuté rozhodnutie obsahuje. Samotné odôvodnenie musí byť dostatočne určité a pochopiteľné najmä pre účastníkov konania a vzhľadom na povahu rozhodnutia a žiadosť účastníkov konania o vydanie tohto rozhodnutia, je rozhodnutie, ktoré nemusí mať náležitosti odôvodnenia podľa § 47 správneho poriadku, odôvodnené dostatočne. Pokiaľ ide o námietku, že údaje o kolaudačnom rozhodnutí sú uvedené len pri stavbe so súpisným číslom XXXX a pri stavbe - zostatok pôvodného rodinného domu so súpisným číslom XXXX. údaje o kolaudačnom rozhodnutí absentujú, je pravdou, že žiadatelia nepredložili v tejto súvislosti žiadne kolaudačné rozhodnutia, avšak sám žalobca uvádza, že ide o zvyšok pôvodného rodinného domu, ktorý v minulosti mal udelené súpisné číslo a je teda dôvodné predpokladať, že bol aj riadne skolaudovaný. Sám žalobca uvádza, že na základe stavebného povolenia došlo k rozdeleniu pôvodného rodinného domu na dve samostatné budovy, pričom časti pôvodného rodinného domu bolo určené (ponechané) súpisné číslo XXXX a zvyšnej časti pôvodného rodinného domu bolo určené súpisné číslo XXXX. Namietané skutočnosti týkajúce sa zamýšľanej asanácie tejto časti pôvodného rodinného domu ako tiež, že stavebníci nepožiadali o stavebné povolenie na zmenu dokončenej stavby a ani o stavebné povolenie na novú stavbu rodinného domu, je v tejto veci irelevantné. Keďže súpisné číslo sa určuje každej budove, je dôvodné aj v tomto prípade, aby každá samostatná budova mala svoje súpisné číslo. Trvanie na potrebe splnenia podmienky - uvedenie kolaudačného rozhodnutia pri stavbe predstavujúcej zostatok pôvodného rodinného domu, je z pohľadu žalobcu čisto formálna. Z § 9 ods. 2 cit. vyhlášky vyplýva, že určiť, zmeniť alebo zrušiť súpisné číslo a orientačné číslo možno aj jedným rozhodnutím. Žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím žalovaný v podstate duplicitne vydal rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla budove, na ktorú už v minulosti bolo vydané súpisné číslo XXXX a orientačné číslo XX. Je pravdou, že nehnuteľnosti pribratých účastníkov boli pred vydaním napadnutého rozhodnutia označené súpisným číslom XXXX a orientačným číslom XX, avšak práve s poukazom na uskutočnenú prestavbu, prístavbu a nadstavbu predmetného rodinného domu na základe právoplatného stavebného povolenia a následného kolaudačného rozhodnutia bolo nesporne účelné vydať jedno zrozumiteľné rozhodnutie, ktoré v sebe obsahovo zahŕňa jednak zmenu v súvislosti s už existujúcim súpisným a orientačným číslom a tiež určenie nového súpisného ako aj orientačného čísla XX/A a XX/ B. V tejto súvislosti si aj súd vie predstaviť formálne správnejšie rozhodnutie, avšak výrok napadnutého rozhodnutia je tak určitý, že nespôsobuje pochybnosti o tom, čo bolo predmetom rozhodovania. Na tomto mieste treba opätovne pripomenúť práva nadobudnuté dotknutými osobami v dobrej viere. Konaním žalovaného správneho orgánu nebol porušený princíp právnej istoty a spravodlivosti. Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať riešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. Výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, len výrok rozhodnutia môže byť právne záväzný a výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Výroková časť napadnutého rozhodnutia je v danom prípade charakteristická svojou prehľadnosťou. Súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému a pribratým účastníkom, ktorí podľa ustálenej judikatúry nemajú v takomto prípade právo na náhradu trov konania a navyše im ani žiadne trovy zo spisu nevyplývajú. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.