Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/63/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200479 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200479.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: eD' systém Slovakia, s.r.o., Stará Vajnorská 21, Bratislava, IČO: 36 413 658, zastúpený: Agner & Partners, s.r.o., Špilálska 10, Bratislava, JUDr. Vojtech Agner, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmame zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/26310/2013/5003 zo dňa 14.01.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 501,60 eur, na účet jeho právneho zástupcu, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou tunajšiemu súdu dňa 15.03.2013 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/26310/2013/5003 zo dna 14.01.2013, ktorým bol na základe odvolania žalobcu potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646362/2012/Dur zo dňa 24.09.2012. ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 90.385,28 eur. V prvej časti žaloby žalobca uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v predmetnom zdaňovacom období porušiť § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške 60.158,18 eur z nákupu produktov s názvom internetový kupón WEBKA INFO (ďalej aj webkarta) na základe dvoch dodávateľských faktúr vyhotovených spoločnosťou omega IT, s.r.o., Beňadická 11, Bratislava, IČO: 44 489 170 (1470 kusov, resp. 3500 kusov). Uviedol ďalej, že uvedený produkt žalobca následne dodal spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft. Do Maďarska, pričom predaj tohto produktu uvedenej spoločnosti deklaroval ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona o DPH, a to s ohľadom na potrebu evidovať jednotlivé karty pre aktiváciu produktu WEBKA INFO. Vzhľadom na povahu dodaného plnenia však išlo podľa žalobcu o dodanie služby v inom členskom štáte EÚ (Maďarsko). Žalobca dôvodil, že webkarta je nosičom informácie o hesle, prostredníctvom ktorého je možné aktivovať a čerpať elektronicky dodávané webhostingové služby, ktoré prostredníctvom svojej infraštruktúry zabezpečuje anglická obchodná spoločnosť (prevádzkovateľ služby). Žalobca uvádzal, že podľa žalovaného predaj a nákup webhostingových služieb existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom (konečným zákazníkom), pričom hodnota webkarty je protihodnotou za dodanie elektronicky dodávanej webhostingovej služby; nejde o plnenie spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o dodanie webhostingovej služby od prevádzkovateľa služby pre koncového užívateľa, ktorý za dodanie služby zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej webkarte; žalobca nebol konečným užívateľom, ale bol v rade nákupu a predaja len ďalším predajcom webkarty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie DPH a toto právo preukázal odberateľskou faktúrou od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného obchodu; žalobca žiadnu dodávku služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal a teda mu nie je možné uznať právo na odpočítanie DPH z faktúr č. 20090003 zo dňa 14.05.2009 a č. 200900007 z 27.05.2009 vyhotovených uvedenou spoločnosťou; pri predaji produktu WEBKA INFO medzi spoločnosťou omega IT, s.r.o. a žalobcom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a z tohto dôvodu nie sú dodávateľské faktúry faktúrami vyhovenými podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, ale ide len o doklady, na ktorých je uvedená DPH; platenie DPH v danom prípade vyplynulo z § 71 ods. 6 zákona o DPH a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. Žalobca namietal, že uvedené závery žalovaného sú nesprávne a odporujú ustanoveniam zákona o DPH (§ 9 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 2 tohto zákona). Podľa žalobcu tým, že prevádzkovateľ služby (anglická spoločnosť) poskytol produkt WEBKA INFO ďalšej obchodnej spoločnosti (distributérovi), preniesol na ňu právo využívať elektronicky dodávané webhostingové služby. Každá webkarta totiž obsahuje údaje potrebné na aktiváciu a čerpanie webhostingových služieb, pričom tieto údaje sú prístupné nielen koncovému užívateľovi (zákazníkovi), ale aj distributérovi. Týmto prenesením práva na distribútora poskytol prevádzkovateľ služby službu, ktorá je zdaniteľným plnením. Tým však nie je len tento prvý predaj produktu WEBKA INFO, ale je ním aj každý následný predaj v distribučnom reťazci, keďže aj takýto následný predaj spĺňa definíciu dodania služby podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Záver o tom, že nákup a predaj služby existuje len medzi poskytovateľom služby a j ej koncovým užívateľom, by podľa žalobcu obstál len v prípade, ak by produkt WEBKA INFO koncovému užívateľovi predal priamo poskytovateľ služby (anglická spoločnosť). V danom prípade však do predaja produktu vstúpili ďalšie obchodné spoločnosti, ktoré si v rámci distribučného reťazca postupne tento produkt ako zdaniteľné plnenie vo vlastnom mene a na vlastný účet predávali. V dôsledku toho koncový užívateľ neuhrádza platbu za produkt poskytovateľovi služby, ale ju uhrádza spoločnosti, ktorá mu tento produkt (webkartu) bezprostredne predala. Táto platba teda nie je podľa žalobcu platbou, ktorú koncový užívateľ uskutočňuje v prospech poskytovateľa služby. Navyše predaj webkariet v distribučnom reťazci sa neuskutočňuje za tú istú cenu, čo potvrdzujú žalobcom predložené dodávateľské a odberateľské faktúry počas daňovej kontroly. Znamená to, že cena, ktorú zaplatí koncový užívateľ, nemusí byť rovnaká ako cena, za ktorú sa uskutočnil predaj medzi poskytovateľom služby a prvým distribútorom v distribučnom reťazci. Žalobca poukázal na či. 1 ods. 2 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH a tvrdil, že mechanizmus odpočtu DPH je v záujme zachovania daňovej neutrality upravený tak, že zdaniteľné osoby sú oprávnené odpočítať od DPH, ktorú sú povinné platiť, sumy DPH, ktoré už predtým zaťažili tovary alebo služby na vstupe a táto daň sa v každom štádiu ukladá iba na pridanú hodnotu a napokon ju znáša koncový užívateľ, V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ preto má DPH zaťažiť len koncového užívateľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré vstupujú do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia a to bez ohľadu na počet transakcií, ku ktorým došlo (napr. C-520/IO Lebara Ltd). Žalobca citoval z uvedeného rozsudku SD EÚ a na jeho základe tvrdil, že záver žalovaného, podľa ktorého predaj a nákup služby existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, je zjavne nesprávny, nakoľko poskytnutím služby nie je len prvý predaj webkarty poskytovateľom služby, ale aj každý ďalší predaj webkarty realizovaný jej distribútormi až po koncového užívateľa. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že dodanie produktu WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. žalobcovi je zdaniteľným plnením v zmysle § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a preto sú vyššie uvedené dodávateľské faktúry vyhotovené podľa § 71 ods. I zákona o DPH a žalobca má na ich základe právo na odpočítanie DPH. Žalobca tiež podotkol, že právo na odpočítanie dane nie je dotknuté ani tým, že v daňovom priznaní za obdobie máj 2009 bol predaj tohto produktu deklarovaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EU podľa § 43 zákona o DPH, keďže právo na odpočítanie je samostatným právnym inštitútom. V druhej časti žaloby žalobca uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v predmetnom zdaňovacom období porušiť § 49 ods. 1 zákona o DPH aj tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške 13.338 eur z nákupu tovaru na základe dodávateľskej faktúry č. 290100027 zo dňa 25.05.2007 vyhotovenej spoločnosťou DI - LA Computers, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, IČO: 44 448 902, ktorej predmetom bola fakturácia 1.080 kusov LCD monitorov. Tento tovar žalobca následne dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH maďarskej spoločnosti MEDIAWARE IMPEX Kft. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly zistil, že dodávateľ spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, nemala vo vlastníctve ani v prenájme žiadne skladové priestory. Prenajaté mala len registračné sídlo, jej konateľom bol občan Maďarskej republiky - László Diczkó. Podľa názoru žalobcu tieto informácie nespochybňujú a nevyvracajú realizáciu vykonanej transakcie medzí touto spoločnosťou a žalobcom. V predmetnom obchodnom prípade žalobca ako kupujúci uhrádzal spoločnosti DI - LA Computers, s.r.o. kúpnu cenu až po dodaní tovaru, preto pre realizáciu obchodu neboli rozhodujúce skladové priestory tejto spoločnosti, ale okamih skutočného dodania tovaru žalobcovi. Skutočnosť, že štatutárnym orgánom slovenskej právnickej osoby je občan iného členského štátu EÚ, nemôže byť podľa žalobcu dôvodom na spochybňovanie postavenia tejto spoločnosti. Správca dane tiež poukázal na to, že spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o. je nekontaktná, od augusta 2009 nepreberá písomnosti na adrese zapísanej v obchodnom registri a ani miesto pobytu konateľa tejto spoločnosti v Maďarskej republike sa orgánom maďarskej daňovej správy nepodarilo zistiť. K týmto zisteniam žalobca uviedol, že sa týkajú osoby, s ktorou nebol v žiadnom priamom obchodnom vzťahu, pričom hodnotiť prípadnú nesprávnosť adresy bydliska štatutárneho orgánu zapísanú v obchodnom registri v neprospech tretích osôb je podľa jeho názoru neprípustné. Mal za to, že od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby pri obchodnej transakcii získaval údaje o personálnych a majetkových pomeroch celého radu osôb, ktoré nakladali s tovarom pred ním. K zisteniam správcu dane ohľadom prepravy predmetného tovaru do Maďarska žalobca uviedol, že prepravu zabezpečoval sám kupujúci. Žalobca si riadne splnil svoj záväzok odovzdať predmet kúpy kupujúcemu a to priamo v sklade spoločnosti UPS SCS (Slovakia), s.r.o., čo potvrdzujú doklady vyhotovené uvedenou spoločnosťou. Pokiaľ by kupujúci nesplnil svoj záväzok zrealizovať vývoz tovaru do Maďarska, mal žalobca za to, že prípadný postih zo strany daňových orgánov by mal byť uplatnený voči kupujúcemu a nie voči predávajúcemu, ktorý si v dobrej viere splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce z obchodno-záväzkového vzťahu. Žalobca uviedol, že k preprave tovaru disponoval CMR dokladom č. SK 0407808 dňa 27.05.2009, ktorý mu poskytla spoločnosť MEDIAWARE IMPEX Kft., ktorá si prepravu tovaru do Maďarska sama zabezpečovala. K zisteniu správcu dane, že spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. vznikla 28.10.2008 a do 29.9.2009 bola už v likvidácii (zrušená súčinnosťou odo dňa 16.03.2010, vymazaná z obchodného registra dňa 09.04.2010) žalobca uviedol, že vstup spoločnosti do likvidácie niekoľko mesiacov po uskutočnení predmetnej obchodnej transakcie nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť ani predvídať, pričom dôvodom zrušenia spoločnosti bolo rozhodnutie konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku a nie dobrovoľné zrušenie spoločnosti. Správca dane vo svojich zisteniach uviedol, že za žalobcu predmetnú dodávku realizoval Ronald Marcsa, pričom pri preverovaniach realizovaných touto osobou aj v iných obchodných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a zároveň bol nekontaktný odberateľ z Európskej únie. Podľa žalobcu si Ronald Marcsa riadne plnil svoje zmluvné záväzky z mandátnej zmluvy so žalobcom a skutočnosť, že zmluvný partner z nejakého obchodného prípadu vykonáva činnosť aj po uplynutí určitého obdobia po jeho uskutočnení nie je dôkazom, ktorý by vyvracal alebo preukazoval realizovanie úplne inej obchodnej transakcie s iným subjektom. Žalobca tvrdil, že predaj tovaru spoločnosťou DI- LA Computers, s.r.o. podlieha DPH, vznikla pri ňom daňová povinnosť v tuzemsku a preto mal podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať DPH na základe predmetnej dodávateľskej faktúry. V ďalšej časti žaloby sa uvádza, že zdaňovacom období máj 2009 mal žalobca porušiť § 49 ods. 1 zákona o DPH aj tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške 16.889,10 eur z nákupu tovaru (pevných diskov do počítačov - 700 kusov značky Samsung, 260 kusov Seagate 1000, 1000 kusov značky Seagate 500) na základe dodávateľskej faktúry č. 09022 z 11.05.2009 vyhotovenej spoločnosťou IT SPIRIT, s.r.o., Zámocká 30, Bratislava, IČO: 47 872 620, ktorý tovar žalobca následne dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH spoločnosti VORTEX HARDWARE Spolka, z.o.o. Záver žalovaného, že žalobcom predložené bezchybné doklady nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako sú deklarované, považoval žalobca za svojvoľné a odporujúce dôkazom predloženým v priebehu daňovej kontroly. Podľa žalobcu nie je zrejmé, prečo by predložené doklady nepreukazovali uskutočnenie obchodných transakcií. Opak podľa žalobcu potvrdilo dokazovanie vykonané správcom dane formou dožiadania miestne príslušného správcu dane na preverenie reálnosti vykonania prepravy tovaru u prepravcu Roman Žitný ROMITRANS. Stolárska 17, Bratislava, z ktorého vyplynulo, že vývoz do iného členského štátu Európskej únie bol vykonaný. Zistenia správcu dane, že dodávateľ (spoločnosť IT SPIRIT, s.r.o), ako aj odberateľ (spoločnosť VORTEX) sú nekontaktné a preto príslušné orgány daňovej správy na Slovensku i Poľsku nemohli preveriť reálnosť dodávky, podľa žalobcu nespochybňuje a nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie predložené počas daňovej kontroly. Dôvodom na spochybňovanie postavenia spoločností dodávateľa i odberateľa taktiež podľa žalobcu nemôže byť skutočnosť, že v mene oboch týchto subjektov bola oprávnená konať tá istá osoba - Dominique Jean-Louis Emmanuele Doutreligne. Aj v tomto obchodnom prípade žalobca poukázal na to, že na základe mandátnej zmluvy za žalobcu konal Roland Marcsa, ktorý si riadne splnil svoje zmluvné záväzky voči žalobcovi. K zisteniam správcu dane, že prepravca Roman Žitný ROMITRANS nemá k dispozícii žiadne diaľničné známky, ktoré by preukázali, že nákladný automobil IVECO prechádzal v preverovanom období trasou Bratislava - Holandsko, žalobca uviedol, že nemá dosah na to, či si dopravca ponechá alebo neponechá diaľničné známky spred približne dvoch rokov. Žalobca tiež upozornil, že predpokladom platnosti diaľničných známok je ich použitie predpísaným spôsobom, to znamená nalepenie na čelné sklo motorového vozidla. Samotné diaľničné známky sú Štandardne vyhotovené tak, aby sa pri odlepovaní po prvom použití znehodnotili (roztrhali). Dopravca by ich preto mohol uchovávať len tým, že by ich mal nalepené na čelnom skle automobilu aj po uplynutí doby ich platnosti, na čo však nemá žiadny dôvod. Skutočnosť, Či prepravca má alebo nemá k dispozícii staré diaľničné známky, nie je podľa žalobcu dôkazom toho, či prechádzal alebo neprechádzal nejakým územím. Ku všetkým vyššie opísaným obchodným prípadom žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly preukázal splnenie formálnych aj vecných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH dokladmi, ktoré sa v obchodnej praxi štandardne vyhotovujú a ktorých existenciu pri týchto transakciách predpokladajú aj právne predpisy. Realizáciu obchodných transakcií žalobca preukázal aj ďalšími dôkazmi, a to preverením vykonania prepravy tovaru do iného členského štátu EÚ u tretej nezávislej osoby (dopravcu). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podľa názoru žalobcu náležité nezdôvodnil, prečo doklady a dôkazy predložené resp. získané počas daňovej kontroly, ktoré preukazujú vykonanie obchodných transakcií, vôbec nebral do úvahy, ale iba formálne konštatoval, že nie sú dostatočným dôkazom. Žalovaný pritom v napadnutom rozhodnutí opakovane uviedol, že nezistil žiadnu nesprávnosť v predložených dokladoch, ktoré preukazujú vykonanie obchodných transakcií. Takýto typ dokladov pritom správca dane podľa žalobcu bez problémov akceptoval pri iných obdobných obchodných prípadoch, ktoré počas daňovej kontroly preveroval. Ako rozhodujúci zdroj dôkazov v daňovom konaní správca dane využil inštitút dožiadania a medzinárodnej výmeny informácií. V rozhodnutí však výslovne uviedol, že poľská daňová správa nemohla vykonať preverenie dodávky tovaru a to z dôvodu, že jeho odberateľ bol v čase dožiadania nekontaktný. Výsledkom medzinárodnej výmeny informácií teda nebolo zistenie dôkazu o tom, že by sa predmetná obchodná transakcia nevykonala. Žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-355/03) aBond House Systems Ltd. (C-484/03), v ktorom súdny dvor konštatoval, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe nemôže byť odopreté z dôvodu, že v dodávateľskom reťazci, ktorého súčasťou je plnenie platiteľa dane, je iné plnenie, ktoré prechádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V ďalšom rozsudku Kittel (C-439/04) súdny dvor spresnil, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť odopreté uplatnenie nároku na odpočet dane. Z uvedených rozsudkov podľa žalobcu vyplýva, že odopretie uplatnenia nároku na odpočítanie dane môže byť založené len na objektívne preukázanej vedomosti resp. potenciálnej vedomosti u daňového subjektu, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Žalobca tvrdil, že v čase realizácie predmetných obchodných transakcií ani v súčasnosti nemá vedomosť o tom, že by týmito transakciami došlo k daňovým únikom, nemal a nemá vedomosť o žiadnom podvodnom úmysle osôb, ktoré sa ako dodávateľ alebo odberateľ zúčastnili predmetných obchodných transakcií. Žalobca citoval z rozsudkov Súdneho dvora EU v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a Péter Dávid (C-142/11, bod 49) tvrdiac, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, musí objektívne preukázať príslušný daňový orgán. Zodpovednosť daňového subjektu totiž nemôže byť podľa žalobcu založená na systéme zodpovednosti bez zavinenia, keďže takýto systém zodpovednosti prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Žalobca mal za to, že žalovaný ani správca dane toto dôkazné bremeno neuniesli, práve naopak žalovaný sa snažil preniesť túto dôkaznú povinnosť na žalobcu, keď v rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že konal v dobrej viere a o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel. Pokiaľ žalovaný vytýkal žalobcovi, že v rámci daňovej kontroly nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali preverenie si vyššie uvedených obchodných partnerov pred uskutočnením obchodu, žalobca uviedol, že nevie, predloženie akých dôkazov žalovaný očakáva. Žalobca tvrdil, že pri identifikácii svojich obchodných partnerov má údaje z verejne dostupných registrov, v ktorých boli títo dodávatelia a odberatelia riadne zapísaní. Mal za to, že daňové orgány nemôžu prenášať vlastnú úlohu kontroly na zdaniteľnú osobu pod hrozbou zamietnutia nároku na odpočítanie dane. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil jeho právo na odpočítanie DPH vyplývajúce z § 49 zákona o DPH, v rozpore s § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku nedbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a dôkazy hodnotil v rozpore so zákonom. Nakoniec žalobca tvrdil, že daňová kontrola, z ktorej zistenia sú obsiahnuté v protokole zo dňa 22.08.2012 tvoriacom podklad napadnutého rozhodnutia, trvala od 27.04.2010 do 10.09.2012. Uviedol, že správca dane rozhodnutím zo dňa 20.12.2010 prerušil daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2009, pričom listom doručeným žalobcovi dňa 28.09.2011 oznámil žalobcovi, že od 26.09.2011 pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Dňa 28.10.2011 vydal správca dane rozhodnutie, ktorým opätovne prerušil konanie daňovej kontroly. Podľa oznámenia správcu dane z 13.06.2012 pominuli dňom 12.06.2012 dôvody na prerušenie daňovej kontroly. Napriek uvedenému správca dane dňa 19.04.2011 zaslal Mgr. R. Peterajovi a lng. Š. Babčákovi výzvy na podanie svedeckých výpovedí. Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že správca dane v čase, v ktorom deklaroval, že daňová kontrola je prerušená, v daňovej kontrole v skutočnosti pokračoval vykonávaním dokazovania. S ohľadom na postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly mal žalobca za to, že predmetná daňová kontrola trvala dlhšie než pripúšťa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Zistenia a dôkazy získané z takejto daňovej kontroly, vrátane protokolu z daňovej kontroly zo dňa 22.08.2012, nie sú v súlade s § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. resp. s § 24 ods. 4 Daňového poriadku a preto nemôžu byť použité ako podklad napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal žalobca na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorého ak dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania, predstavuje protokol z takejto kontroly nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý nie je možné použiť v daňovom konaní. Ak by takýto protokol bol použitý, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a je rovnako nezákonné. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že správca dane preveroval reálnosť nákupu predmetných internetových kupónov s názvom WEBKA INFO od tuzemského dodávateľa omega IT, s.r.o. prostredníctvom dožiadania na Daňový úrad Bratislava V, z ktorého zistil, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nakupovala karty WEBKA INFO od dvoch tuzemských dodávateľov na priame objednávky žalobcu. Na základe vyjadrenia konateľa spoločnosti omega IT, s.r.o. došlo skutočne k realizácii obchodu uvedeného na faktúrach medzi spoločnosťami omega IT, s.r.o. a žalobcom. Z predmetnej odpovede ďalej vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nie je poskytovateľom webhostingových služieb a ani nemá licenčné práva na ich predaj. Za účelom preverenia reálnosti predaja predmetných internetových kupónov žalobcom maďarskému odberateľovi BOURNE SR Szolgáltató Kft. na základe vystavených odberateľských faktúr č. 3105904781 zo dňa 18.05.2009 a č. 3105909259 zo dňa 29.05.2009, ktoré žalobca vyhotovil bez vyčíslenia DPH, správca dane požiadal listom č. 500/322/15392/10/Šoh zo dňa 01.07.2010 vtom čase Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Z odpovede Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky vyplynulo, že konateľom maďarskej spoločnosti BOURNE SR Szolgáltató Kft. je občan Slovenskej republiky a že maďarská daňová správa nevykonala preverenie u tejto spoločnosti z dôvodu, že spoločnosť je nedostupná. Správca dane ďalej preverovaním obchodovania s produktom WEBKA INFO zistil, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, ale je nosičom práva pre konečného zákazníka - užívateľa elektronicky dodávanej služby. Kúpou webkarty si konečný zákazník zakúpi, resp. predplatí internetové služby webhostingové služby u anglickej spoločnosti, ktoré mu bude poskytovať a dodávať samotná anglická spoločnosť. Webkarta je nosičom informácie o hesle, prostredníctvom ktorého je možné kartu aktivovať. Konečný užívateľ - prijímateľ služby zaplatením za služby, získal samotnou webkartou prístupové práva - prístupový kód k používaniu elektronicky dodávanej služby. Koncový zákazník po zaktivovaní karty prijíma elektronicky dodávané služby od dodávateľa služby, ktorou je anglická spoločnosť. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním správcu dane, že z uvedeného dôvodu nie je možné kartu považovať za tovar v jeho nominálnej hodnote predaja, nakoľko táto nominálna hodnota jeho predaja je protihodnotou elektronicky dodávanej služby. Predaj a nákup služby existuje len medzi dodávateľom služby a konečným zákazníkom, t.j. užívateľom služby. Z výsledkov preverovania vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nebola dodávateľom - poskytovateľom služieb a žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom služieb. Fakturované dodanie produktu WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. uvedené na predmetných faktúrach nie je dodaním tovaru, pretože pri predaji karty WEBKA INFO nejde o prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník v zmysle § 8 zákona o DPH. Tým, že vo svojej podstate samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, nie je možné ani považovať jej nákup a odovzdanie platiteľom omega IT, s.r.o. žalobcovi za dodanie tovaru, nakoľko hodnota karty WEBKA INFO nie je protihodnotou za dodanie tovaru, ale je protihodnotou za dodanie elektronicky dodávanej služby, potom nejde o plnenie spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o dodanie služby od samotného dodávateľa služby, t.j. anglickej spoločnosti pre konečného užívateľa služby, ktorý za dodanie služby zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej karte. Žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom, ale bol v rade nákupu a predaja len ďalším predajcom predmetnej karty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a preukázal toto právo dodávateľskými faktúrami od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného obchodu, t.j. žiadnu dodávku webhostingových služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal. Keďže sa na základe vyššie uvedených zistení preukázalo, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, nie je možné považovať ani predaj produktov WEBKA INFO žalobcom maďarskému odberateľovi BOURNE SR Szolgáltató Kft. na základe odberateľských faktúr č. 3105904781 zo dňa 18.05.2009 a č. 3105909259 zo dňa 29.05.2009 za dodanie tovaru oslobodené podľa §43 zákona o DPH. Žalovaný mal za to, že v uvedenom prípade sa na žalobcu nevzťahuje oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 zákona o L., nakoľko dodanie produktov - webkariet nie je dodaním tovaru podľa zákona o L., ale dodaním služby, ktorú žalobca od svojho dodávateľa omega IT, s.r.o. v tuzemsku dokonca ani neprijal a preto túto službu spoločnosti B. SR Q. A.. identifikovanej pre daň v inom členskom štáte ani nemohol dodať. I. trval aj na tom, že faktúry vyhotovené platiteľom omega IT, s.r.o. nie sú faktúrami vyhotovenými podľa §7X ods. 1 zákona o L. za uskutočnené dodávky na základe vzniku daňovej povinnosti. X. faktúry je podľa žalovaného možné považovať iba za doklady, na ktorých je uvedená daň. V danom prípade platenie dane uvedenej na dokladoch vyhotovených platiteľom omega IT, s.r.o. pre žalobcu za predaj produktov „webka info" vyplývalo platiteľovi omega IT, s.r.o. z ustanovenia § 71 ods. X zákona o L. a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. K námietkam žalobcu ohľadom uplatneného práva na odpočítanie dane v celkovej výške XX XXX,XX eura z nákupu tovaru na základe dodávateľskej faktúry vyhotovenej tuzemským dodávateľom DI - LA C., s. r. o., Q. XX, XXX XX B. č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej bola fakturácia X XXX ks E. monitorov, žalovaný uviedol, že podľa zistení z daňovej kontroly dodávateľ predmetného tovaru spoločnosť DI - LA C., s. r. o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, nemala vo vlastníctve žiadne skladové priestory a ani na základe písomnej zmluvy nemala prenajaté skladové priestory. Q. DI - LA C., s. r. o. mala uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov, ale nemala prenajatú kanceláriu, jednalo sa v podstate len o prenájom registračného sídla. P. konateľom tejto spoločnosti bol občan F. republiky - E. L., ktorý v čase deklarovania dodávky tovaru bol oprávnený konať za spoločnosť. B. zistené, že spoločnosť DI - LA C., s. r. o. je nekontaktná, pričom miestne príslušný správca dane nemohol preveriť reálnosť dodávky tovaru, nakoľko na adrese uvedenej vo výpise z obchodného registra má iba prenájom poštovej adresy a preberanie písomností mala spoločnosť zabezpečené prostredníctvom inej spoločnosti sídliacej v rovnakej budove na rovnakom podlaží a že od augusta XXXX písomnosti nie sú preberané. A. spoločnosti nebolo možné maďarskou daňovou správou zastihnúť na registrovanej adrese, predvolanie zaslané na jeho adresu sa vrátilo s poznámkou adresát „nenájdený", v záznamoch úradu adries v F. nie je registrovaný, jeho adresa je fiktívna, nemá žiadne iné bydlisko, nebol a ani sa nenachádza v centrálnom nápravnom zariadení. K odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalobca uviedol, že prepravu tovaru organizovala spoločnosť F. D. A.. prostredníctvom prepravnej spoločnosti E. A.. K uvedenej skutočnosti žalobca predložil správcovi dane doklad C. č. SK XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, na ktorom v kolónke „tovar prevzal" nie je uvedené potvrdenie prijímateľa tovaru, ktorým mala byť spoločnosť F. D. A... I. nevedel, kto tovar uvedený na odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX za spoločnosť F. D. A.. prevzal, ale predložil správcovi dane doklad č. XXXXXXXXXX (prijatý elektronickou poštou) vyhotovený externým skladom /R. SCS (Q.) s.r.o./, na ktorom je uvedená pečiatka spoločnosti F. D. A.. a nečitateľný podpis. Táto skutočnosť podľa žalovaného nepotvrdzuje, že tovar bol skutočne prepravený z územia Q. na územie F. a nadobúdateľom tovaru sa stala maďarská spoločnosť F. D. A.. v F.. X. preverovania vykonaného správcom dane v priebehu výkonu predmetnej kontroly prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií maďarská daňová správa uviedla, že tovar uvedený na odberateľskej faktúry Č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, vyhotovenej žalobcom nikdy nebol na územie F. republiky doručený, pričom žalobca deklaroval predloženým C. dokladom č. SK XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX prepravu predmetného tovaru do F., na ktorom bolo uvedené miesto vyloženia tovaru F., L.. I. bolo maďarskou daňovou správou potvrdené, že maďarská prepravná spoločnosť E. A.., ktorá je uvedená na C. doklade č. SK XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, predmetný tovar neprepravovala. I. poukázal na to, že spoločnosť DI- LA C., s.r.o. vznikla len XX.XX.XXXX a od XX.XX.XXXX bola už v likvidácii, s účinnosťou odo dňa XX.XX.XXXX bola spoločnosť zrušená a dňa XX.XX.XXXX vymazaná z obchodného registra. Na odberateľskej faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhotovenej pre odberateľa F. D. A.. je uvedená ako osoba, ktorá vyhotovila predmetný doklad. F. J., ktorý predmetnú dodávku za žalobcu realizoval. X. obchodoch realizovaných J. F. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a zároveň bol nekontaktný aj zahraničný odberateľ z M. únie, pričom žalobca si od tuzemského dodávateľa uplatnil právo na odpočítanie dane a predaj tovaru oslobodil od L. v zmysle § 43 zákona o L.. I. mal vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené správcom dane za to, že dodávateľovi spoločnosti DI-LA C., s. r. o. pri predaji tovaru pre žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a preto nevzniklo žalobcovi ani právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. X zákona o L. vo výške XX XXX,XX eur. V danom prípade platenie dane uvedenej na odberateľskej faktúre vyhotovenej spoločnosťou DI-LA C., s. r, o. za predaj tovaru žalobcovi vyplývalo spoločnosti DI-LA C., s. r. o. z ustanovenia § 71 ods. X zákona o L. a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v tuzemsku. K námietkam žalobcu týkajúcim sa odpočítania L. z nákupu tovaru od spoločnosti IT Q., s. r. o., ktorý bol následne dodaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o L. pre V. O. Q., z.o.o., žalovaný uviedol, že dodávateľ spoločnosť IT Q., s. r. o. je nekontaktná, miestne príslušný správca dane nemohol preveriť reálnosť dodávky tovaru, nakoľko spoločnosť na adrese sídla nesídli, nie je tam žiadne označenie a pošta jej už nie je preberaná a ani doručovaná. Taktiež odberateľ V. O. Q., z.o.o. je nekontaktná, poľská daňová správa nemohla preveriť reálnosť dodávky tovaru žalobcom pre tohto poľského odberateľa. I. poukázal na to, že žalobca uskutočnil s obchodným partnerom IT Q., s. r. o. jednu obchodnú transakciu, t. j. len jeden nákup tovaru na základe dodávateľskej faktúry č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. K. s obchodným partnerom V. O. Q., z.o.o. uskutočnil žalobcu len jednu obchodnú transakciu, t. j. len jeden predaj tovaru na základe odberateľskej faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V mene spoločnosti IT Q., s. r. o. v čase deklarovania dodávky tovaru a v čase vyhotovenia faktúry č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX bola oprávnená konať osoba L. P.-E., M. L., La S., G. a tá istá osoba bola zároveň oprávnená konať za poľského odberateľa V. O. Q., z.o.o.. Predmetnú dodávku za žalobcu realizoval J. F., pričom pri preverovaniach obchodov realizovaných J. F. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a zároveň bol nekontaktný aj zahraničný odberateľ z M. únie. I. uviedol, že prepravca J. I. J. správcovi nevedel preukázať prepravu tovaru aj napriek tomu, že prehlásil, že prepravu vykonal, a z toho dôvodu správca dane požadoval predloženie akéhokoľvek dokladu, napríklad aj diaľničnej známky, ktorým by preukázal, že nákladný automobil D. prechádzal v preverovanom období trasou B. - O.. Q. dane vykonaným šetrením, v rámci ktorého preveroval odberateľa identifikovaného pre daň v inom členskom štáte prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii, zistil, že aj keď žalobca predložil v priebehu výkonu daňovej kontroly formálne bezchybné doklady o nákupe tovaru od tuzemského dodávateľa IT Q., s. r. o. a o jeho následnom predaji pre odberateľa identifikovaného pre daň v X., t.j. spoločnosti V. O. Q., z.o.o. a doklady za prepravu tovaru, deklarujúce prepravu predmetného tovaru zo Q. do členského štátu európskej únie (v uvedenom prípade do O.), tieto nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli kontrolovaným daňovým subjektom deklarované. K všeobecným námietkam žalobcu týkajúcim sa hodnotenia dôkazov žalovaný uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané v súlade s rozhodnutím Q. dvora v rozsudku vo veci C-XXX/XX a C-XXX/XX T. A. proti B. štátu a B. štát proti J. J. Q.. Z vyššie uvedenej judikatúry súdneho dvora podľa žalovaného vyplýva, že daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať práva na odpočítanie L.. Pre daňové subjekty to znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Je totiž v záujme podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V prejedávaných prípadoch bola správcom dane spochybnená aj osoba dodávateľa, aj osoba odberateľa. I. pri výkone daňovej kontroly predkladal správcovi dane požadované doklady a preukazoval skutočnosti v zmysle § 29 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. v znení neskorších predpisov. I. má aj napriek tomu za to, že žalobcom predkladané doklady a faktúry nie sú dostatočnými dôkaznými prostriedkami, ktoré by preukázali, že zdaniteľné obchody boli žalobcom aj reálne prijaté a dodané, tak ako sú deklarované na prijatých a vyhotovených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. I. k námietkam žalobcu ďalej uvádza, že všetky dôkazy zistené v priebehu výkonu daňovej kontroly t.j. dodávateľské faktúry, odberateľské faktúry, doklady C., dodací a záručný list, faktúry za prepravu, informácie zo systému V. a závery z prijatých odpovedí na dožiadania a na medzinárodnú výmenu informácií správca dane hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. I. poukázal na to, že žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky už od roku XXXX a za túto dobu si spoločnosť vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov - ako dodávateľov, tak aj odberateľov. Zo žalobcom predložených dokladov, ako aj z iných zistení vyplýva, že obchoduje len s klientmi, ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú daňovú a finančnú disciplínu. Do takejto štruktúry klientov, ale vôbec nezapadajú spoločnosti omega IT, s.r.o., DI-LA C., s.r.o, IT Q., s.r.o., B. SR Q. A.., F. D. A.. aV. O. Q., z.o.o. R. spoločnosti nie sú dlhoročnými obchodnými partnermi, ale ide o nových obchodných partnerov, ktorých si žalobca v rámci obvyklých obchodných stykov nijako nepreveril, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že sa ani počas daňovej koni roly a ani v priebehu celého odvolacieho konania a ani v žalobe nevyjadril, ako si preveroval uvedených obchodných partnerov, aby preukázal, že konal v dobrej viere. Z. v uvedených prípadoch zákazky s problematickými obchodnými partnermi vybavoval J. F., pričom podľa zistení správcu dane pri obchodných transakciách realizovaných J. F. aj v iných prípadoch a v iných zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom výkonu daňovej kontroly, bol nekontaktný tak tuzemský dodávateľ, ako aj zahraničný odberateľ z M. únie. Q. dane zistil, že objednávky J. F. vybavoval telefonicky alebo prostredníctvom e-mailov, čo žalobca nepreukázal, keďže podľa jeho vyjadrenia z roku XXXX už nearchivuje e-mailovú korešpondenciu. Q., že žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a predložil formálne bezchybné doklady o dodávke tovaru do F., nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli daňovým subjektom deklarované a zároveň táto skutočnosť nepreukazuje použitie interných kontrolných mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel a preto sa môže dovolávať svojho nároku, t.j. práva na odpočítanie L.. K námietkam týkajúcim sa prekročenia zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalovaný podaním zo dňa XX.XX.XXXX doplnil, že žalobcom popisované úkony vo veci podania svedeckých výpovedí F.. J. X. a D.. V. B. v období, keď bola daňová kontrola prerušená, vo väzbe na dĺžku výkonu daňovej kontroly, sa netýkali úkonov v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly, ale že išlo o šetrenie, ktoré vykonala slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií. Q. dane v čase prerušenia daňovej kontroly nevykonával žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. L. predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s § 15 ods. XX zákona č. XXX/XXXX Zb. Q. dane využil inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. I. mal za to, že vykonané šetrenie, keďže sa týkalo žiadosti daňovej správy iného štátu o medzinárodnú výmenu informácií, aj napriek tomu, že bolo vykonané v období, keď bola u žalobcu daňová kontrola prerušená, je plne legitímne a vykonané súlade so zákonom č. XXX/XXXX Zb. a Z. J. (ES) č. XXXX/XXXX zo 7. októbra XXXX o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (resp. Z. J. č. XXX/ XXXX o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti L.), ktoré je špecifickým predpisom pre oblasť L. a upravuje práva a povinnosti členských štátov pre administratívnu spoluprácu vnútri EÚ s účinnosťou od l. januára XXXX. G. nariadenia zaisťuje priamu zviazanosť a aplikovateľnosť tejto právnej normy vo všetkých členských štátoch. L. vstupu Q. republiky do EÚ sa predmetné nariadenie stalo súčasťou právneho poriadku SR. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že správca dane preverovanie vykonával zákonným spôsobom. A. súd v B. ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ X46 ods. X O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali v doleuvedenom rozsahu z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu L. za obdobie január XXXX až december XXXX, o výsledku, ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Dur zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol so žalobcom riadne prerokovaný. Na základe zistení uvedených v daňovom protokole vydal správca dane dňa XX.XX.XXXX dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Dur, ktorým podľa § 44 ods. X písm. b/ bod X zákona č. XXX/XXXX Zb. v nadväznosti na § 16X ods. 5 L. poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel L. za zdaňovacie obdobie máj XXXX v sume XX.XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého G. riaditeľstvo Q. republiky rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX dodatočný platobný výmer správcu dane potvrdilo. L. tohto rozhodnutia sa zhodujú s vyššie opísaným obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe. Podľa § 244 ods. X O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. X. preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. X O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť zákonnosť postupu daňových orgánov najmä v súvislosti s dĺžkou trvania daňovej kontroly u žalobcu, ďalej správnosť právneho posúdenia obchodného prípadu nákupu a predaja webkariet, pri ktorom podľa žalovaného nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku, a tiež zákonnosť záverov daňových orgánov o neuznaní žalobcom uplatneného práva na odpočítanie L. z nákupu tovarov od spoločností DI-LA C., s.r.o. a IT Q., s.r.o. Podľa § 15 ods. XX zákona č. XXX/XXXX Zb. správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. H. najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o XX mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku XX, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa ods. XX ak správca dane alebo orgán podľa odseku XX nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku XX, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. L. kontrola u žalobcu na L. za zdaňovacie obdobie január až december XXXX trvala od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, pričom počas uvedeného obdobia bola správcom dane dva krát prerušená na celkovú dobu cca XX mesiacov. I. v žalobe nenamietal nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly, tvrdil však, že správca dane počas prerušenia kontroly vykonával dokazovanie, keď zaslal F.. R. X. a D.. Š. B. výzvy na podanie svedeckých výpovedí. K. úkonmi podľa žalobcu fakticky pokračoval vo výkone daňovej kontroly, prekročil zákonom stanovenú dobu trvania daňovej kontroly a urobil daňový protokol nezákonným podkladom rozhodnutia. A. súd sa nestotožnil s uvedenými tvrdeniami žalobcu a má za to, že žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, že žalobcom namietané úkony správca dane realizoval mimo rámca predmetnej daňovej kontroly, a to na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Z. J. (ES) č. XXXX/XXXX o administratívnej spolupráci v oblasti L., resp. Z. J.(ES) č. XXX/XXXX o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti L.. H. od rámca, v ktorom boli tieto úkony realizované, je treba zdôrazniť, že svedectvá vyššie menovaných osôb daňové orgány v daňovej kontrole nepoužili a žiadne zo skutkových zistení správcu dane či žalovaného sa podľa odôvodnení rozhodnutí neopierajú o stanoviská týchto osôb. L. predmetnej daňovej kontroly preto bola podľa názoru súdu v súlade s § X5 ods. XX zákona č. XXX/XXXX Zb., pričom inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly boli použité v medziach zákona. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o L. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. Podľa § 19 ods. X vetá prvá zákona o L. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. T. právnych predpisov Q. republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v M. únii s tým, že od 1. mája XXXX je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Q. dvora X/XX, C. v. M., Zb.s. XXX) a konštantnou judikatúrou Q. dvora. V. orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Q. dvora T., C-XXX/XX, X.X.XXXX, Zb. s. X-XXXX, bod XXX) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. X. posúdenie otázky zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na odpočítanie L. z nákupu webkariet postavili daňové orgány na tom, že nákup a predaj webhostingových služieb prostredníctvom webkarty existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, nakoľko prevádzkovateľ služby (anglická spoločnosť) po zadaní hesla uvedeného na webkarte poskytne službu (webhosting) konečnému zákazníkovi, ktorý za to zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej webkarte. A., že nakoľko žalobca nebol konečným užívateľom služby, ale len ďalším v rade predajcov webkariet, žiadnu dodávku služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal a preto mu nie je možné uznať právo na odpočítanie L. z nadobúdacích faktúr, keďže pri predaji webkariet spoločnosťou omega IT s.r.o. žalobcovi nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku. A. súd sa so záverom daňových orgánov, že nákup a predaj webhostingových služieb môže vzniknúť len medzi prevádzkovateľom (poskytovateľom) služby a koncovým užívateľom (recipientov služby) nestotožňuje. I. vo svojej argumentácii poukazoval na rozsudok Q. dvora EÚ C-XXX/XX vo veci E. E.. z XX.XX.XXXX, týkajúci sa predplatených telefónnych kariet a ich uvádzania na trh prostredníctvom siete distribútorov. I., že na telefónnych kartách boli uvedené najmä názov značky, nominálna hodnota vyjadrená v mene členského štátu, v ktorom bol usadený distribútor, jedno alebo viac miestnych prístupových telefónnych čísiel, po vytočení ktorých sa uskutočňovali telefonické hovory a ukrytý X. kód. K. informácie postačovali na uskutočnenie telefonického hovoru, ktorý bol presmerovaný do konečného miesta určenia prostredníctvom poskytovateľov medzinárodných telefonických služieb, s ktorými operátor tiež predtým uzatvoril zmluvy, ktoré mu umožnili prístup do medzinárodnej telekomunikačnej siete týchto poskytovateľov. Q. dvor riešil predovšetkým otázku, či uvedené plnenie predstavuje jednu komplexnú službu alebo dve samostatné služby, a to jednak distribútorovi v čase predaja telefónnej karty a jednak konečnému užívateľovi pri skutočnom použití telefónnej karty. Q. dvor konštatoval, že L. má zaťažiť len konečného spotrebiteľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré vstupujú do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia bez ohľadu na počet transakcií, ku ktorým došlo. R., že poskytnutie služieb sa uskutočňuje za protihodnotu a teda je zdaniteľné len vtedy, ak medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi. Q. dvor konštatoval, že telefónny operátor prostredníctvom predaja telefónnych kariet poskytuje distribútorovi všetky informácie potrebné na uskutočnenie medzinárodných telefonických hovorov v stanovenej dĺžke prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje, na základe čoho prenáša na distribútora právo využívať danú infraštruktúru na uskutočnenie uvedených hovorov. K. operátor tým distribútorovi poskytuje službu. Na druhej strane distribútor ako protihodnotu za uvedenú telekomunikačnú službu platí telefónnemu operátorovi, cenu na ktorej sa dohodli. K. platbu nemožno považovať za platbu, ktorú uskutočnil koncový užívateľ v prospech telefónneho operátora, hoci predaj telefónnej karty zo strany distribútora prípadne iných sprostredkovateľských subjektov vedie k tomu, že v konečnom dôsledku uvedenú platbu znáša koncový užívateľ. L. totiž predáva telefónne karty vo svojom mene a na svoj účet a využíva, aspoň na časť tohto predaja, aj iných sprostredkovateľov, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia. H. toho suma, ktorú koncový užívateľ skutočne zaplatí pri nadobudnutí telefónnej karty distribútorovi alebo predajcovi - sprostredkovateľovi, sa nemusí nevyhnutne zhodovať s cenou, ktorú zaplatil distribútor telefónnemu operátorovi alebo nominálnou hodnotou karty a telefónny operátor túto sumu nepozná. Z. identita koncového užívateľa telefónnej karty nemusí byť známa v čase, keď distribútor uskutočňuje platbu telefónnemu operátorovi, najmä ak je karta určená na ďalší predaj zo strany iného sprostredkovateľského subjektu. Vzhľadom na tieto okolnosti sa podľa súdneho dvora nemožno domnievať, že svojou platbou telefónnemu operátorovi distribútor len prenáša na telefónneho operátora odmenu zaplatenú koncovým užívateľom a vytvára tak medzi nimi priamy vzťah. Keďže koncový užívateľ nemá žiadne právo požadovať od telefónneho operátora vrátenie prípadného nevyčerpaného telefónneho kreditu, nie je možné odôvodnene tvrdiť, že na základe tohto práva existuje priamy vzťah medzi týmto užívateľom a telefónnym operátorom. Z uvedeného podľa súdneho dvora vyplýva, že pri prvom predaji telefónnych kariet distribútorovi dochádza medzi telefónnym operátorom a týmto distribútorom k výmene vzájomných plnení. Na základe uvedeného súdny dvor uzavrel, že čl. X bod X Q. o L. sa má vykladať v tom zmysle, že telefónny operátor, ktorý ponúka telekomunikačné služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva telefónne karty obsahujúce všetky informácie potrebné na uskutočňovanie medzinárodných telefonických hovorov prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje a ktoré distribútorov vo vlastnom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva koncovým užívateľom buď priamo alebo prostredníctvom iných zdaniteľných osôb, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia, poskytuje distribútorovi telekomunikačné služby za protihodnotu. R. operátor však nevykonáva druhé poskytovanie služieb za protihodnotu koncovému užívateľovi, ktorý po tom, ako nadobudne telefónnu kartu, vykonáva svoje právo uskutočňovať telefonické hovory tým, že využíva informácie uvedené na tejto karte. A. súd je toho názoru, že pravidlá vyplývajúce z uvedeného rozsudku Q. dvora EÚ sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad, v ktorom namiesto telefónnych kariet figurovali webkarty umožňujúce po zadaní hesla využívať webhostingové služby poskytované prevádzkovateľom tejto služby. Z citovaného rozsudku súdneho dvora možno vyvodiť, že prevádzkovateľ, ktorý ponúka webhostingové služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva webkarty obsahujúce všetky informácie potrebné na použitie webhostingových služieb poskytovaných prevádzkovateľom služby prostredníctvom infraštruktúry a ktoré distribútor vo svojom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva prostredníctvom ďalších osôb, poskytuje distribútorovi službu za protihodnotu. K. služba napĺňa definíciu služby v zmysle § 9 ods. X písm. a/ zákona o L. a možno ju preto považovať za zdaniteľné plnenie, avšak len za predpokladu, že je preukázané skutočné poskytnutie služieb za protihodnotu. F. teda byť preukázaná existencia právneho vzťahu, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, ktoré sú ekonomicky odôvodniteľné a zodpovedajúce všeobecnej definícii podnikania. Z informácií dostupných z administratívneho spisu sa súdu javí, že nakupovanie a predaj webkariet v rade spoločností, ktorého súčasťou je aj žalobca, postráda za daných okolností akýkoľvek ekonomický zmysel a navodzuje dojem fiktívnych plnení zameraných na zneužívanie jednotného systému L.. L. orgány v danom prípade nevenovali pozornosť reálnosti a ekonomickej prijateľnosti predmetných obchodov a dospeli k inému záveru o nemožnosti uznať žalobcovi právo na odpočítanie L.. A. súd je však z vyššie opísaných dôvodov toho názoru, že aj keď žalobca dodávku webhostingových služieb neprijal, nemožno pri zohľadnení európskej judikatúry kategoricky konštatovať, že dodávka webkariet medzi ich distribútormi nemôže byť zdaniteľným plnením. X. teda žalovaný uzavrel, že pri nákupe webhostingových služieb môže vzniknúť daňová povinnosť len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. X. ide o neuznanie žalobcom uplatneného práva na odpočítanie L. z nákupu tovarov od spoločností DI - LA C., s.r.o. a IT Q., s.r.o., krajský súd sa v podstate stotožnil so závermi daňových orgánov. Je tej mienky, že vyššie opísané zistenia správcu dane ohľadom „podnikania“ dodávateľov i odberateľov žalobcu, absencie akéhokoľvek majetkového, personálneho a iného podnikateľského substrátu u týchto spoločností, či okolností uzavretia posudzovaných obchodov prostredníctvom zástupcu figurujúceho vo viacerých podozrivých kontraktoch, vniesli natoľko závažné pochybnosti o reálnosti predmetných fakturovaných plnení, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie ďalšími dôkazmi. I. toto dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že dodávky, ktorých sa týkalo uplatnené odpočítanie L., sa uskutočnili tak, ako to tvrdil. Podľa § 29 ods. X zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 49 ods. X zákona o L. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. X platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov X a 7. X. môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 6X ods. X až 4, X a 9 až XX, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § X1 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 51 ods. 1 zákona o L. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. O. vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti. L. bremeno je teda primárne na daňovom subjekte (§ 29 ods. X zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o L.), ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), pričom jeho povinnosťou je preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. L. zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Z. súdu SR sp. zn. XSžf/X/XXXX z XX.XX.XXXX v spojení s rozhodnutím Y. súdu Q. republiky č. k. D.. ÚS XX/XXXX-XX z XX.XX.XXXX). V prípade, že správca dane na základe konkrétnych informácií nadobudne závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov či vyjadrení daňového subjektu, nemôže ich uznať ako relevantné, kým kontrolovaný daňový subjekt zistené pochybnosti neodstráni. Q. dane v danom prípade nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch, pretože iba faktúry vyhotovené žalobcom ako platiteľom dane, na ktorej je uvedená L., ešte nezakladajú právo na odpočítanie dane. K. je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Q. formálnej stránky je len jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane. L. však musia byť odrazom reálneho plnenia. O. dôkazov neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov. Q. dane pri vykonávaní daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole. V. všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Q. dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Je treba zvýrazniť, že zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale vytvoriť daňovému subjektu v priebehu daňovej kontroly priestor pre preukázanie tvrdení, ktoré považuje správca dane za sporné či pochybné. V tejto súvislosti možno konštatovať, že správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 1X ods. 5 zákona o správe daní. Z. žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery SD EU v rozhodnutí v spojených veciach C-XX/XX (F. kft) a C-XXX/XX (X. L.) zo dňa XX.XX.XXXX, nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch týkajúcich sa odpočtu L. u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác). Aj v rozsudku z XX.XX.XXXX v spojených veciach C-XX/XX a C-XXX/XX súdny dvor pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou XXXX/XXX (pozri najmä rozsudky O. zo 7. decembra XXXX, R, C-XXX/XX, bod XX, ako aj z XX. októbra XXXX K., C-50X/XX, bod XX). V tejto súvislosti súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomocí sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Y. (pozri najmä rozsudok z 3. marca XXXX, G. H, C-XX/XX, Zb. s. X-XXXX, bod XX; O. a i., ako aj A. a J. J., bod XX). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky G. H, body XX a XX; A. a J. J., ako aj z XX. marca XXXX, V., C-XXX/XX, bod XX). Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať, na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k L. alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet L. zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok A. a J. J., už citovaný, bod XX). Z., nie je v rozpore s právom Y. požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uisti), že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z XX. septembra XXXX, K. a i., C-XXX/XX Zb, s. X-XXXX, body XX a XX; Z. Q., bod XX, ako aj z XX. decembra XXXX, V. H., C-XXX/XX, bod XX). I. namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. I. má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady, svedectvo prepravcu a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru. A. súd má za to, že existencia formálnych dokladov ešte nepreukazuje reálnu podstatu obchodnej operácie a jej ekonomický účel. V. formálny prístup daňových orgánov k posudzovaniu oprávnenosti nárokov na odpočet L. by mohol vytvoriť priestor pre zneužívanie práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Q. skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu predkladať v daňovom konaní v súvislosti preverovaním jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Q. dane nepochybne mal právo preveriť existenciu obchodov a dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval. B. na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmetné obchody sa reálne uskutočnili. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcu zo zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a medziam správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o L.. Vzhľadom na konkrétnymi zisteniami podložené spochybnenie existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, daňové orgány dospeli k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení vyplývajúcich z predložených daňových dokladov. B. potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality L.. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Vzhľadom na uvedené A. súd v B. po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, pretože vo vyššie opísanej časti záverov týkajúcich sa dodávky webkariet vychádzali daňové orgány z nesprávneho právneho posúdenia veci. X. rozhodnutím súdu bude žalovaný v ďalšom konaní viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. X O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume XX eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (§ X1 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ vyhlášky č. XXX/XXXX Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), 2x po XXX,XX eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd, k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x X,XX eur, 1x 1X4 eur za účasť na pojednávaní a paušálna náhrada 8,X4 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 501,60 eur. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.