Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/220/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201672 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201672.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobkyne: Y. X., bytom D.. X. XX, I., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Šimon Meliš, s.r.o., Partizánska 3, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Dúbravka, Žatevná 2, Bratislava, zastúpený: JUDr. Peter Šrobár, advokát, Laurinská 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SU-10027/3882/2013/VL zo dňa 16.07.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SU-10027/3882/2013/VL zo dňa 16.07.2013 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume 350,55 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Dňa 29.09.2011 bolo žalobkyni doručené rozhodnutie žalovaného č. SU-14315/2492/2011/VL zo dňa 16.09.2011, z ktorého sa dozvedela o existencii rozhodnutia č. SU-8703-90/2011/pk/VL zo dňa 27.05.2011, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. c/ stavebného zákona a tiež priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona, za ktoré jej bola žalovaným uložená pokuta 5000,- eur. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa namietala predpojatosť pracovníkov žalovaného vrátane starostu Mestskej časti Bratislava - Dúbravka a tiež namietala nedoručenie písomností. Odvolací orgán žalobkyni oznámil, že považuje jej odvolanie za podané oneskorene. Dňa 02.05.2013 podala žalobkyňa návrh na obnovu konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL zo dňa 27.05.2011, pričom ako dôvody obnovy konania uviedla rozhodovanie vylúčeným orgánom a nesprávny postup stavebného úradu, ktorým sa jej odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, čo mohlo mať podstatný vplyv na samotné rozhodnutie. Žalobkyňa zároveň vzniesla námietku predpojatosti starostu ako aj ostatných pracovníkov stavebného úradu a tiež zdôvodnila, prečo sa v danom prípade neplatí správny poplatok za návrh na obnovu konania. Žalovaný vyzval žalobkyňu výzvou zo dňa 28.05.2013 na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50 eur bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal jej argumentáciou ohľadne oslobodenia od povinnosti platenia správneho poplatku. Podaním zo dňa 16.06.2013 žalobkyňa opätovne dôvodila oslobodením od platenia správneho poplatku (§ 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch). Podaním zo dňa 28.06.2013 vyzvala žalovaného na odstránenie prieťahov v konaní. Dňa 16.07.2013 žalovaný vydal rozhodnutie č. SU-10027/3882/2013/VL (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ktorým bolo zastavené konanie o obnove konania z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku. Žalovaný zastavenie konania odôvodnil s poukazom na položku 1 bod 1. sadzobníka správnych poplatkov, ktorý je prílohou k zákonu o správnych poplatkoch, podľa ktorej ak podnet na obnovu konania na orgáne štátnej správy podáva fyzická osoba, tento je spoplatnený poplatkom 16,50 eur, na ktorý bola žalobkyňa vyzvaná s poučením, že v prípade jeho nezaplatenia bude konanie zastavené. Žalovaný tiež vyslovil názor, že obnova konania je konanie podľa oddielu 2 správneho poriadku a podlieha spoplatneniu podľa vyššie uvedenej položky sadzobníka správnych poplatkov. K namietanej predpojatosti starostu a pracovníkov stavebného úradu uviedol, že starosta je výkonným orgánom mestskej časti, zastupuje ju navonok, je štatutárnym orgánom mestskej časti v majetkovoprávnych vzťahoch a v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom. Nie je teda zamestnancom obce ani členom správneho orgánu a preto ho nemožno z rozhodovania vylúčiť. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Poukázala na charakter priestupkového konania v súvislosti s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov zverejneného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej aj len Dohovor), pričom obvinenie z priestupku a následné priestupkové konanie pred stavebným úradom je na účely výkladu Dohovoru konaním na základe trestného obvinenia a preto má obvinený v takomto konaní právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa požíva ochranu Dohovoru vrátane práva na spravodlivé súdne konanie a práva na nestranný súd. V súvislosti s tým, že napadnuté rozhodnutie má charakter procesného rozhodnutia, poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžo/13/2011 zo dňa 17.08.2011, z ktorého vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Zdôraznila, že rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo odmietnuté preskúmanie rozhodnutia trestného charakteru z dôvodu nesplnenia podmienky, ktorú zákon nestanovuje (priestupkové konanie nie je spoplatnené), je zásahom do základných práv a slobôd a to do práva na súdnu ochranu. Namietala, že nebolo rozhodnuté o jej opätovne vznesenej námietke predpojatosti starostu mestskej časti. Žalobkyni nie je zrejmé, aký by bol legitímny cieľ vylúčenia rozhodovania o predpojatosti starostu v priestupkovom konaní, keď vzhľadom na charakter priestupkového konania je potrebné, aby sa toto viedlo pred nestranným orgánom. Vyslovila názor, že o takejto námietke by mal rozhodnúť Obvodný úrad Bratislava (v súčasnosti Okresný úrad Bratislava) ako orgán nadriadený starostovi v konaní o priestupkoch. Postup žalovaného je tiež porušením práva na dobrú správu vecí verejných ustanoveného v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorej je princíp nestranného úradného postupu jedným zo štandardov dobrej správy. Poukázala aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 222/2011-25 zo dňa 25.04.2011 a taktiež na rozsudok Nejvyššího správneho soudu Českej republiky, č.k. 3 As 2/2013-22 zo dňa 17.04.2013. V súvislosti s rozhodovaním nevylúčeným pracovníkom a právom na spravodlivé súdne (správne) konanie, princípom právnej istoty a právom na súdnu a inú právnu ochranu poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 2Sžo/13/2011 zo dňa 17.08.2011 ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.06.1996 sp. zn. III.US 289/95. Žalobkyňa namietala aj nesprávnosť rozhodovania o námietke Ing. Vladovičovej starostom, keďže o jeho nepredpojatosti nebolo vôbec rozhodnuté a navyše samotné rozhodnutie je absolútne formálne. Žalobkyňa vyjadrila názor, že nie je možné zastaviť konanie o opravnom prostriedku podanom v rámci priestupkového konania, ktoré má charakter trestného konania v širšom zmysle z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku najmä, keď tento opravný prostriedok nie je podľa zákona o správnych poplatkoch spoplatnený vzhľadom na znenie § 4 ods. 3 písm. b/ tohto zákona ako aj vzhľadom na to, že v zmysle judikatúry ESĽP je aj konanie o priestupkoch trestným konaním v širšom zmysle. Zdôraznila, že paušálne trovy konania o priestupkoch nie sú správnym poplatkom. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil, keďže napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom. Citoval ustanovenia § 8 ods. 1, 2, § 98 zákona č. 145/1995 Z.z., § 248 písm. a/, § 250d ods. 3 O.s.p., § 13 ods. 3 písm. b/ zákona č. 369/1990 Zb., § 17 ods. 1, 3 zákona č. 377/1990 Zb., § 51 zákona č. 372/1990 Zb. a napokon § 3 ods. 1 zákona o správnom konaní (správny poriadok). Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a takéto rozhodnutie je v zmysle § 248 O.s.p. z preskúmania súdom vylúčené. Zákon o správnych poplatkoch ako osobitný právny predpis vo vzťahu k správnemu poriadku ukladá pre navrhovateľa v konaní o obnove konania povinnosť splniť poplatkovú povinnosť už pri podaní návrhu a dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je písomná výzva správneho orgánu na zaplatenie správneho poplatku. Po jeho nezaplatení dochádza k zastaveniu konania. Zdôraznil, že ak nie je v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie o priestupkoch predpis o správnom konaní. Zákon o priestupkoch neupravuje obnovu konania a tak je potrebné postupovať podľa správneho poriadku. Keďže je žalovaný viazaný zásadou zákonnosti, každý iný postup ako zastavenie konania by bol postupom contra legem. K vylúčeniu starostu z rozhodovania vo veci uviedol, že žiadny právny predpis nezakladá dôvodnosť argumentácie žalobkyne, starosta pri výkone volenej funkcie nepodlieha kontrole odvolacieho orgánu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku. IV Vyjadrenie žalobkyne K možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia súdom žalobkyňa poukázala aj na uznesenie ÚS SR č.k. IV.ÚS 656/2013-17 zo dňa 12.12.2013, z ktorého vyplýva, že ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci žalobkyne nejde o rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa § 248 písm. a/ O.s.p. a v podstate ústavný súd odmietol sťažnosť žalobkyne pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, keďže bolo jej povinnosťou rešpektovať princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý je ústavným príkazom, a uplatniť právomoc všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva, ktoré preskúmavajú zákonnosť (a implicitne aj ústavnosť) rozhodnutí orgánov verejnej správy. V Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Podľa § 46 zákona o správnom konaní ( správny poriadok ) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom či už správneho orgánu alebo súdu odníme možnosť konať pred týmto orgánom a súčasne tieto orgány postupujú aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reakcii na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje. Bez ohľadu na závažnosť, či plošný následok, sa vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré jeho rozhodnutie odôvodňujú. Všeobecné konštatovanie bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Treba pritom zdôrazniť, že súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov, pričom vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Napriek tomu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyššie uvedenému celkom nezodpovedá, súd bol viazaný žalobnými dôvodmi a žalobkyňa dôvod nezákonnosti spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodu nedostatku dôvodov nenamietala. Preto sa súd venoval len právnemu posúdenie veci. V prvom rade sa súd sústredil na otázku preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdom, čo namietal jednak žalovaný žiadajúc zastavenie konania a tiež s poukazom na poučenie (nesprávne) uvedené v napadnutom rozhodnutí o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdom. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobkyne uvedenou v žalobe. Názor o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobkyňa napadla tiež sťažnosťou na Ústavnom súde SR, napokon vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu č.k. IV. ÚS 656/2013- 17 z 12.12.2013, ktorým bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá pre nedostatok právomoci. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“, pričom neustanovuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 248 OSP súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z.z. ak poplatky splatné podľa § 8 tohto zákona nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať. Podľa § 18 zákona č. 145/1995 Z.z. v konaní vo veci poplatkov sa postupuje podľa všeobecného predpisu o správnom konaní. Podľa § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov. Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je určujúci pre rozsah právomoci správneho súdnictva a vymedzuje zároveň vzájomný vzťah medzi správnym súdnictvom a ústavným súdnictvom. Všeobecná právomoc správneho súdnictva je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Z čl. 6 ods. 1 Dohovoru tiež možno vyvodiť úplnú jurisdikciu správneho súdnictva pri kontrole rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vývoj právnej úpravy správneho súdnictva zakotveného v Občianskom súdnom poriadku postupne smeruje k výraznému obmedzeniu rozsahu, v akom je vylúčený súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy (napr. zrušenie prílohy A k § 248 ods. 3 OSP). Ústavný súd už konštatoval, že z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy). Vylúčenie správneho rozhodnutia zo súdneho preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z tejto koncepcie právomoci všeobecného vrátane správneho súdnictva vyplýva vylúčenie súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy ako určitej výnimky, ktorá musí byť odôvodnená už uvedeným spôsobom (PL. ÚS 26/01). Žalobkyňa tvrdila, že napadnutým rozhodnutím č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. 07.2013 o zastavení konania o návrhu na obnovu konania bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ustanovenia zákona č. 145/1995 Z.z. a ani ustanovenia správneho poriadku, prípadne iného zákona v tomto prípade výslovne nevylučujú možnosť domáhať sa, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o návrhu na obnovu konania vo veci priestupkov. Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania je síce svojím charakterom procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale ukončuje konanie bez meritórneho prejednania. Ako také podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa zákonnej úpravy účinnej od 01.01.2004, lebo nie je predbežnej povahy a netýka sa vedenia konania. Končí sa ním - aj keď výlučne z procesných dôvodov, pre prekážky procesného charakteru, administratívne konanie v konkrétnej veci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 71/04 zo 17. 08.2004). Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v predmetnej veci nejde o rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa § 248 písm. a) OSP. V tomto kontexte sa javí, že pre posúdenie, či je daná právomoc všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva, je určujúce, či rozhodnutie mestskej časti je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 OSP, teda že ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní alebo rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb (žalobkyne) alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb (žalobkyne) priamo dotknuté. V tejto súvislosti je rozhodujúce, že základom žaloby je aj tvrdenie, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené tvrdenie je jedným z predpokladov uplatnenia právomoci súdov v systéme správneho súdnictva a je zároveň obsahovou náležitosťou žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 247 ods. 1 OSP). Na tomto základe možno len konštatovať, že ak žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutím žalovaného bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, bolo jej povinnosťou rešpektovať princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý je ústavným príkazom, a uplatniť právomoc všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva, ktoré preskúmavajú zákonnosť (a implicitne aj ústavnosť) rozhodnutí orgánov verejnej správy, čo napokon aj urobila a správny súd si jej argumentáciu osvojil. V prípade napadnutého rozhodnutia teda rozhodne ide o rozhodnutie preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Názor žalovaného prezentovaný vo vyjadrení k žalobe ako aj v samotnom rozhodnutí je nesprávny. Dôvodná je aj námietka žalobkyne v súvislosti s rozhodovaním predpojatým pracovníkom. Žalobkyňa opätovne (vo viacerých konaniach) namietala predpojatosť starostu mestskej časti, o ktorej nikdy nebolo rozhodnuté. Je nesporné, že obvinenie z priestupku a samotné priestupkové konanie sa považuje na účely výkladu Dohovoru za konanie na základe trestného obvinenia a preto aj v takomto konaní má každý obvinený právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa opakovane vznáša vážne výhrady jednak k pracovníkom žalovaného, no najmä k samotnému starostovi, ktorého považuje za predpojatého (zaujatého, nestranného), pričom žalobkyňa má právo na prerokovanie svojej veci pred nestranným orgánom či už podľa Dohovoru ako aj podľa Charty základných práv EÚ 2007/C 303/01. Pod nestrannosťou pritom treba rozumieť objektívny, vopred nezaujatý prístup poverených osôb k posudzovaniu, riešeniu a predovšetkým rozhodovaniu právnych vecí a ten je nutné vyžadovať v prípade všetkých orgánov verejnej správy. Opačný výklad by vo svojom dôsledku založil procesnú nerovnosť a otriasol by tak dôverou v právny štát, ktorého poslaním je okrem iného aj zaistiť neutrálne a objektívne rozhodovanie jeho orgánmi. Je zrejmé, že starosta je výkonným orgánom mestskej časti, ktorú zastupuje navonok, v majetkovoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom a v administratívnoprávnych vzťahoch mestskej časti je správnym orgánom. Starosta žalovaného teda v danom prípade nevystupoval ako zamestnanec obce ani člen správneho orgánu ale ako samotný správny orgán, čo však nijako nevylučuje jeho možnú predpojatosť vo veci (vo vzťahu k žalobkyni) a z tohto pohľadu by určite nešlo o konanie pred nestranným orgánom tak, ako to žalobkyni garantuje ústava, Dohovor alebo Charta základných práv EÚ. Je pravdou, že právna úprava explicitne nepozná a nerieši otázku vylúčenia predpojatého starostu, no na druhej strane ani nie je zrejmé, aký by bol legitímny cieľ nemožnosti vylúčenia predpojatého starostu z rozhodovania a to najmä v priestupkovom konaní, ktoré má atribúty trestného konania a je výsostne žiaduce, aby sa viedlo pred nestranným orgánom. Samotná myšlienka, že starosta nie je zamestnancom obce a preto nemôže byť v priestupkovom konaní predpojatý, je nelogický, pretože odvodzuje z určitej vlastnosti subjektu vlastnosť inú, ktorá z nej nevyplýva. Výklad pojmu „zamestnanec správneho orgánu“ v právnom predpise z obdobia neexistencie funkcie starostov a teda ani ich kompetencie rozhodovať v administratívnoprávnych vzťahoch ako správny orgán, je potrebné vykladať v súlade s Ústavou SR, s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach ako aj s čl. 41 bod 1 Charty základných práv EÚ. Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči žalobkyni. Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Súd sa nezaoberal dôvodnosťou námietky žalobkyne ohľadne predpojatosti starostu a teda ani netvrdí, či tento je alebo nie je predpojatý a teda diskvalifikovaný z rozhodovania vo veciach žalobkyne. Súd však tvrdí, že o námietkach žalobkyne ohľadne predpojatosti starostu bolo potrebné ústavne súladným spôsobom rozhodnúť tak, aby mala žalobkyňa garantovaný proces pred nestranným (nezaujatým) orgánom. Život totiž prináša rozmanité situácie a nemožno vylúčiť, aby starosta nebol vo veci priamo zainteresovaný, resp. aby nemal pomer, či už kladný alebo negatívny, k účastníkom konania, k veci... a podobne. Starosta by napríklad mohol byť vlastníkom susediacej stavby s pozemkom, na ktorom by chcel vlastník stavať, pričom starosta by s tým nesúhlasil a konal by následne vo veci ako správny orgán. Žalobkyňa v tejto súvislosti trefne poukázala na rozsudok NSS ČR sp. zn. 3 As 2/2013-22 zo dňa 17.04.2013, pričom aj v Českej republike je funkcia starostu verejnou funkciou a nie funkciou vykonávanou iba v pracovnom pomere. NSS ČR v rozsudku uviedol, že možnosť vzniesť námietku predpojatosti patrí k zárukám objektívneho a nestranného rozhodovania, ktoré patrí medzi významné princípy právneho štátu. V tomto kontexte je treba zdôrazniť platnosť klasickej právnej zásady, že nikto nesmie byť sudcom vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua). Z pohľadu ústavného práva je zásada nestrannosti neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces a je priamo zakotvená v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd. Listina tak celkom jasne garantuje právo každému, aby bola jeho vec rozhodnutá nestranne a to nielen súdom ale aj správnym orgánom. Z tohto rozsudku tiež vyplýva, že ak by v poslednom stupni musel najvyššie postavený úradník rozhodovať o svojej vlastnej predpojatosti, bolo by to v rozpore s vyššie citovanou zásadou nemo iudex in causa sua. V prípade nerešpektovania námietky predpojatosti je dotknuté ústavne zaručené právo účastníka na spravodlivý postup. Problém predpojatosti starostu obce, ktorý nie je zamestnancom správneho orgánu ale je v administratívnoprávnych veciach samotným správnym orgánom, nemožno vykladať striktne len v súvislosti s § 9 a nasl. správneho poriadku, ktoré ustanovenia sa nesprávne vykladajú tak, že vylúčiť možno len zamestnancov správneho orgánu, ako by len títo mohli byť predpojatí so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ale práve s poukazom na Listinu základných práv a slobôd, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartu základných práv EÚ sa musí týkať aj samotného starostu, ktorý nepochybne môže mať v rôznych prípadoch pomer či už k samotnej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a teda možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Súd je teda názoru, že starosta žalovaného mal ako namietaný orgán námietku predpojatosti predložiť na rozhodnutie Okresnému úradu Bratislava, ktorý je orgán nadriadený žalovanému v konaní o samotných priestupkoch. Nadriadený orgán by tiež mohol určiť, že konanie uskutoční iný správny orgán (obec, mestská časť) tak, aby boli dodržané atribúty právneho štátu v súvislosti s objektívnym a nestranným rozhodovaním. Pre úplnosť treba dodať, že Krajský súd v Bratislave už v minulosti v uznesení č.k. 2S/222/2011-25 zo dňa 25.04.2011 uviedol, že: „Súčasťou ústavného práva jednotlivca na súdnu a inú právnu ochranu ... je aj požiadavka na prejednanie veci pred nestranným orgánom ... Túto požiadavku nie je možné prehliadnuť len s ohľadom na osobitosť právneho vzťahu medzi vedúcim správneho orgánu, ktorý je podľa tvrdenia navrhovateľa osobou vylúčenou z prejednania predmetnej veci (v danom prípade starosta mestskej časti) a orgánom verejnej správy, kde vylúčená osoba pôsobí. Súd je toho názoru, že pojem „zamestnanec správneho orgánu“ upravený v § 9 ods. 1 správneho poriadku je v súvislosti s vylúčením z prejednávania a rozhodovania veci potrebné vykladať širšie tak, aby v praxi dochádzalo k reálnemu naplneniu práva na inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Paušálne konštatovanie, že starosta obce (mestskej časti) nie je zamestnancom správneho orgánu (stavebného úradu) a preto neprichádza ani do úvahy jeho vylúčenie z prejednania a rozhodovania konkrétnej veci, podľa názoru súdu nie je ústavne konformným výkladom zákona“. Dôvodná je teda námietka žalobkyne, že nebolo rozhodnuté o vznesenej námietke predpojatosti starostu. S touto námietkou sa nestačilo vysporiadať len v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ale malo byť o tomto vydané rozhodnutie. Chybný bol aj postup v súvislosti s rozhodovaním o námietke predpojatosti voči vedúcej stavebného úradu Ing. K., keďže o tejto námietke rozhodoval namietaný starosta, o ktorého nepredpojatosti nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté. Toto rozhodnutie je navyše s ohľadom na obsah námietky odôvodnené výslovne formálne. Súd je názoru, že keďže nebolo rozhodnuté o predpojatosti starostu, nemohol tento zákonne rozhodnúť o predpojatosti U.. K.. Táto vada mohla mať nesporne vplyv aj na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa platenia či neplatenia správneho poplatku za návrh na obnovu konania v priestupkovej veci, je súd názoru, že vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b/ zákona 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení platnom v relevantnej dobe, nebolo možné zastaviť konanie o tomto opravnom prostriedku, podanom v rámci priestupkového konania (ktoré má nesporne charakter trestného konania v širšom slova zmysle) z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku, keďže tento úkon - podanie návrhu na obnovu konania, je od poplatku oslobodený. Podľa § 4 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o priestupkoch. Žalobkyňa správne uviedla, že v zmysle judikatúry SĽP je aj konanie o priestupkoch svojím charakterom trestným konaním a nie je možné podmieňovať právo na prejednanie veci (opravného prostriedku) platením poplatkov. Podľa položky 1 sadzobníka správnych poplatkov, ktorý je prílohou citovaného zákona, platí fyzická osoba za návrh na obnovu konania alebo podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na orgáne štátnej správy správny poplatok 16,50 eura, ktorý bol žalovaným v tejto výške aj vyrubený. Položka 1 sa však týka všeobecne návrhu na obnovu konania a nemôže byť vykladaná v tom smere, že sa spoplatňuje každý návrh na obnovu konania, keďže ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b/ zákona upravuje oslobodenie úkonov (všetkých) súvisiacich s vykonávaním zákona o priestupkoch. Ustanovenie používa pojem „všeobecne záväzných právnych predpisov“ celkom zrejme z dôvodu, že ide o viaceré predpisy - o sociálnom zabezpečení, o priestupkoch a o slobodnom prístupe k informáciám. Poznámka č. 3 k ustanoveniu § 4 ods. 3 písm. b/ zákona odkazuje na § 79 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a vyhlášku MV SR č. 393/1990 Zb., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch. Citovaná vyhláška bola zrušená vyhláškou č. 411/2006 Z.z. a obsahuje úpravu platenia paušálnych trov priestupkového konania a teda nie správnych poplatkov, keďže paušálne trovy konania nie sú správnym poplatkom. Čo je však podstatnejšie, poznámka pod čiarou nepredstavuje normatívny, teda záväzný text právneho predpisu a nemožno od nej odvodzovať či už právo alebo povinnosť. Z textu zákona naopak vyplýva, že od poplatku je oslobodený úkon súvisiaci s vykonávaním zákona o priestupkoch a takýmto úkonom nesporne musí byť aj návrh na obnovu konania v priestupkovej veci a to napriek tomu, že obnova konania je ako opravný prostriedok uvedený v správnom poriadku a nie v zákone o priestupkoch. Podstatným tu je totiž materiálne hľadisko a to, že ide nesporne o úkon súvisiaci s vykonávaním zákona o priestupku, bez ohľadu na poznámku pod čiarou, ktorá ako už súd uviedol, nie je súčasťou normatívneho textu, nie je súčasťou hypotézy ani dispozície právnej normy a nemá právnu záväznosť. Na podporu tohto tvrdenia možno uviesť, že od poplatkov sú oslobodené tiež úkony súvisiace s vykonávaním zákona o slobodnom prístupe k informáciám (§ 4 ods. 3 písm. c/ zákona, pri ktorom nie je žiadny odkaz na poznámku pod čiarou), pričom aj k tomuto zákonu je vykonávací predpis - vyhláška č. 481/2000 Z.z. o podrobnostiach úhrady nákladov za sprístupnenie informácií, ktorou sa ustanovuje výška materiálnych nákladov za sprístupnenie informácií. Tieto náklady - poplatky však nie sú správnym poplatkom, čiže v súvislosti s úkonmi súvisiacimi so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám sa za tieto úkony žiadne správne poplatky neplatia (teda ani pri mimoriadnych opravných prostriedkoch) a tento istý prístup musí byť aplikovaný aj pri písmenách a, b, ods. 3 § 4 zákona o správnych poplatkoch. Záverom treba uviesť, že funkciou súdov a justície všeobecne je poskytovať ochranu práv jednotlivca, v materiálnom právnom štáte potom ochranu aj základným právam a slobodám. Nie vždy sú všetky základné práva priamo vykonateľné a pôsobia voči jednotlivcovi bezprostredne. V niektorých prípadoch pôsobia len sprostredkovane cez jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právom prenikajú, preto pri výklade, či aplikácii jednoduchého práva sú súdy povinné toto prenikanie starostlivo zvážiť a brať v úvahu tak, aby súčasne plnili svoje povinnosti poskytovať ochranu tak právam v rovine jednoduchého práva, tak právam základným. Nemožno preto tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od nej môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku; povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. Krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie o obnove konania vo veci priestupku nebolo možné zastaviť pre nezaplatenie správneho poplatku a keďže žalovaný napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom súdu a o návrhu žalobkyne na obnovu konania meritórne rozhodne, pri predchádzajúcom vysporiadaní sa s námietkou žalobkyne o predpojatosti starostu žalovaného. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, ktorá mala voči žalovanému úspech, priznal právo na ich náhradu za súdny poplatok v sume 70 eur a za trovy právneho zastúpenia advokátom v sume 350,55 eur a to za úkony právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - prevzatie a príprava zastúpenia (134 eur), poradu s klientom (67 eur), podanie na súd (67 eur) a k tomu prislúchajúce režijné paušály 3x 8,04 eur + DPH, keďže právny zástupca osvedčil, že je platiteľom DPH. Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.