Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/36/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200595 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200595.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, sudca JUDr. Janka Richterová, v právnej veci navrhovateľa: A. T., Z.. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Alžírskej demokratickej ľudovej republiky, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Mgr. Jarmila Vargová, advokátka so sídlom v Lovči, Ul. Geronettova č. 131, pracovisko Bratislava, Ul. Brečtanova č. 21, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru Bratislava, Ul. Hrobáková č. 44, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení zo dňa 25. marca 2014, sp. zn. PPZ- HCP- BA6- 64- 013/2014- AV, takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie odporcu zo dňa 25. marca 2014, sp.zn. PPZ- HCP- BA6- 64- 013/2014- AV z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Súd nariaďuje bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia o d ô v o d n e n i e : Napadnutým hore uvedeným rozhodnutím odporca podľa § 88a, ods. 1 písm. b/ Zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov ( ďalej len zákon ) rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 25.3.2014 o 20,40 hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene. V priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadal o udelenie azylu, preto bolo toto konanie prerušené podľa § 77 ods. 4 zákona. Žiadosť o udelenie azylu považoval za účelovú, nepodloženú žiadnymi novými skutočnosťami, o ktorých by už migračný úrad skôr nerozhodoval. Riziko úteku je opodstatnené z dôvodu, že navrhovateľ nemá na území SR udelený žiaden pobyt a hrozí mu uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Maximálnu dobu zaistenia považoval za primeranú s ohľadom na osobu navrhovateľa i aplikačnú prax migračného úradu. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas opravný prostriedok navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia odporcovi na ďalšie konanie, ako aj nariadenia jeho prepustenia zo zaistenia. Zastával názor, že odporca vec nesprávne právne posúdil, keď zaistil navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona. Navrhovateľ požiadal o azyl až dňa 27.3. 2014 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, ktorý je na prijatie takéhoto vyhlásenia príslušný podľa § 3 ods. 2 písm. d/ Zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle. Zaistiť cudzinca za účelom objasnenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu nie je možné, pokiaľ cudzinec nie je žiadateľom o azyl. Odporca nemá kompetenciu prijať vyhlásenie cudzinca o tom, že žiada o udelenie azylu, preto nemá ani kompetenciu posudzovať dôvody takejto žiadosti. Navrhovateľ nemá záujem na úteku, na území SR žije so svojou manželkou L. A., štátnou občiankou SR. Zaistenie je tiež neprimerané s ohľadom na zázemie navrhovateľa na našom území, za postačujúcu sa javila povinnosť hlásenia pobytu alebo peňažná záruka. Namietal tiež neprimeranosť maximálnej doby zaistenia. Odporca navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Akceptoval, že nie je príslušný na prijatie vyhlásenia žiadosti o udelenie azylu, mal však za to, že tento prejav vôle účastníka je fakt, ktorý nemožno opomenúť. Položenie otázky ohľadom žiadosti o udelenie azylu na území SR je v konaní o administratívnom vyhostení povinné v zmysle rozkazu riaditeľa Úradu hraničnej a cudzineckej polície č. 54 z roku 2013. Navrhovateľ po negatívnom rozhodnutí migračného úradu mal dostatočný časový priestor, aby pred začatím tohto konania takéto vyhlásenie urobil pred príslušným policajným útvarom. Žiadosť navrhovateľa považoval za účelovú, sledujúcu iba jediný cieľ- zmarenie konania o administratívnom vyhostení. Zastával názor, že v prípade zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ aplikácia ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ neprichádza do úvahy. Súd po zistení, že nie sú dané predpoklady pre postup podľa § 250p O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok bol podaný opodstatnene. Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (§ 250g, ods.2 O.s.p.). Predmetom súdneho preskúmania podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. ( §88 ods. 7 zákona ) bolo právne posúdenie veci v otázke splnenia zákonných predpokladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 zákona štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ je štátnym príslušníkom Alžírskej demokratickej ľudovej republiky, bez cestovného dokladu. V roku 2009 pricestoval na platné vízum do Francúzska. Po vypršaní víza sa zdržiaval na území Maďarskej republiky, Českej republiky a napokon na území Slovenskej republiky. Dňa 24.6. 2012 požiadal o udelenie azylu v Humennom, jeho žiadosť bola zamietnutá ako neprípustná. Rozhodnutie migračného úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 12.2. 2014. Dňa 6.4. 2013 uzatvoril navrhovateľ sobáš s L. Š., J.. U., s ktorou žije v spoločnej domácnosti v ubytovni v Bratislave. V priebehu konania o administratívnom vyhostení na otázku odporcu, či žiada na území SR o azyl, navrhovateľ do zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 25.3. 2014 odpovedal: „áno“. Odporca následne rozhodnutím zo dňa 25.3. 2014 konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona prerušil v zmysle § 77 ods. 4 zákona a navrhovateľa zaistil podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona. Ústava SR zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam, garantuje ho nielen Ústava SR, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods. 1). Dôvodom pre zásah, t. j. pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Každý, kto bol pozbavený slobody, musí mať právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je toto pozbavenie nezákonné. Osobe pozbavenej osobnej slobody sa zaručuje tiež právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Obmedzenie osobnej slobody je možné iba na základe zákona, pričom obmedzenie musí rešpektovať princíp proporcionality v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt. Obmedzenie základného práva je možné len z dôvodu, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú relevanciu, akú má obmedzené základné právo. Takýmto dôvodom v zásade bude iné základné právo, alebo ústavou ustanovený verejný záujem. Obmedzenie musí obstáť z hľadiska vhodnosti dosiahnuť sledovaný cieľ. Nemožno opomenúť, že je potrebné skúmať tiež otázku potrebnosti, nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia, t.j. či vo vzťahu k cieľu nemožno tento dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali dotknuté základné právo v menšej intenzite. Súd preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., keď podľa názoru súdu odporca v priebehu konania o administratívnom vyhostení jednak na prípad navrhovateľa nesprávne aplikoval ustanovenie §88a ods. 1 písm. b/ zákona, jednak neuviedol žiadne dôvody, prečo v danom prípade neaplikoval ustanovenie § 89 ods. 1 zákona. Zákon o pobyte cudzincov počíta s tým, že v priebehu konania o administratívnom vyhostení ( § 77 a nasl. ) cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu, a to jednak pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo o zákaze vstupu ( § 77 ods. 4, § 90 ods. 1 písm. e/ ), ale i po jeho vydaní ( § 77 ods. 6, § 84 ods. 7 písm. a/ ). Ustanovenie § 90 zákona, pojednávajúce o povinnosti policajného útvaru a zariadenia zabezpečiť poučenie, resp. poučiť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, v odseku 1 písm. e/ i v odseku 2 písm. e/ rozlišuje situáciu, ak štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu alebo ak prejavil úmysel takú žiadosť podať. Uvedené rozlíšenie treba podľa názoru súdu vždy náležite zohľadniť. Táto formulácia v plnom rozsahu korešponduje zákonnej úprave o policajnom útvare, príslušnom na prijatie žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR ( § 3 ods. 1, 2 zákona o azyle ). Odporca nie je policajným útvarom príslušným na prijatie vyhlásenia podľa § 3 ods. 2 zákona o azyle, čo napokon ani nespochybňoval. Ak potom na odporcom položenú otázku účastník konania o administratívnom vyhostení odpovie, že žiada na území SR o azyl, uvedené vyhlásenie možno považovať nanajvýš za prejavenie úmyslu takúto žiadosť podať. Podľa názoru súdu práve s touto možnosťou zákonodarca počítal v ustanovení § 90 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov. Zákon o pobyte cudzincov v žiadnom svojom ustanovení nedefinuje osobu žiadateľa o udelenie azylu. Preto nutno vychádzať z definície žiadateľa v zmysle Zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle. Podľa § 2 písm. h/ tohto zákona žiadateľom je cudzinec, ktorý na útvare policajného zboru podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon. Treba preto prisvedčiť navrhovateľovi, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľ nebol žiadateľom o azyl, len prejavil úmysel takúto žiadosť podať. V súlade so zákonom o azyle tak navrhovateľ na policajnom útvare, príslušnom podľa § 3 ods. 2 písm. d/, aj dňa 27.3. 2014 urobil. Je nepochybné, že aplikácia ustanovenia § 88a prichádza do úvahy, len ak ide o zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, čomu napovedá samotný názov tohto ustanovenia. Ak navrhovateľ v čase zaistenia nebol takýmto žiadateľom, zaistenie podľa § 88a neprichádza vôbec do úvahy. Za logickú treba považovať tiež argumentáciu navrhovateľa o tom, že odporca, ktorý nie je príslušný na prijate žiadosti o udelenie azylu, nemôže byť ani policajným útvarom, kompetentným na zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona. Odporca zaistil navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie azylu len s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. V tejto súvislosti nutno poznamenať, že zákon označené dôvody zaistenia síce predvída, avšak v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona tieto dôvody zaistenia obstoja u žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona. O takýto prípad však v danej veci nejde. Odporca sa tiež nesprávne domnieval, že v prípade aplikácie ustanovenia § 88a namiesto zaistenia neprichádza do úvahy hlásenie pobytu alebo peňažná záruka ( § 89 ods. 1 zákona ). Uvedené stanovisko je v priamom rozpore s ustanovením § 88a ods. 5, podľa ktorého ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu. Podobne je v rozpore aj s odsekom 1, prvá veta tohto ustanovenia. Zaistenie žiadateľa o udelenie azylu zákonodarca podmienil skutočnosťou, že na dosiahnutie účelu zaistenie nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, t.j. povinnosť hlásenia pobytu alebo peňažnú záruku. S ohľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu súd podľa § 250sa ods. 7 O.s.p. nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa na slobodu. Úspešnému navrhovateľovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal, keď ich náhradu neuplatňoval (porovnaj § 250l, ods.2, 250k O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do siedmich dní od jeho doručenia, prostredníctvom procesného súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave, v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.