Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/122/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200876 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200876.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: ETRANSA Slovakia s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 52, Bratislava, IČO: 35 749 857, zastúpený: KPMG Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, IČO: 47 238 623, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo dňa 02.07.2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 70,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 508,99 € k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.05.2013 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, ktorým zamietol odvolanie žalovaného a potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo dňa 02.07.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume XXX.XXX,XX eur. Dôvodom na vyrubenie rozdielu dane bola skutočnosť, že žalobcovi nevznikla v zdaňovacom období február 2008 na území Ruskej federácie prevádzkareň, prostredníctvom ktorej by na území Ruskej federácie vykonával ekonomickú činnosť a teda miestom predaja služieb spojených s prenájmom železničných vagónov je miesto, kde mal žalobca svoje sídlo - tuzemsko. Z uvedeného dôvodu žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty (ďalej iba DPH) bol povinný za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov za zdaňovacie obdobie február 2008 priznať daň z pridanej hodnoty a túto daň odviesť do štátneho rozpočtu v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty (ďalej iba zákon o DPH). Žalobca uviedol, že vzhľadom na charakter aktivít, ktoré si tento druh podnikania vyžaduje a špecifickosť trhu, sa rozhodol dislokovať svoje podnikanie na územie Ruskej federácie. Za týmto účelom si na území Ruskej federácie zriadil zastúpenie, prostredníctvom ktorého uskutočňoval všetky činnosti spojené s prenájmom železničných vagónov. Poskytovanie služieb prenájmu v Ruskej federácii zabezpečoval na základe Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Kargotrans. Na základe tejto dohody vzniklo žalobcovi právo využívať pre aktivity jeho zastúpenia kancelárske priestory, vybavenie výpočtovou a telekomunikačnou technikou ako aj zamestnancov spoločnosti Kargotrans v Moskve. Zastúpenie podľa jeho názoru malo materiálne i personálne vybavenie na úrovni, ktorá mu umožňovala samostatné vykonávanie podnikania týkajúce sa prenájmu železničných vagónov a žalobca ho z tohto dôvodu považoval za svoju prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH. Následne pri posudzovaní miesta dodania služieb prenájmu postupoval žalobca podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o DPH a služby považoval za dodané zo svojej prevádzkarne na území Ruskej federácie. Žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnutí dospel k záveru, že neboli splnené kritériá pre posúdenie zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii ako prevádzkarne na účely DPH, pretože žalobca nemal v Ruskej federácii vlastný personál ani organizačnú zložku (štruktúru), ktorá na dostatočnej úrovni zabezpečovala stálosť, ktorá môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe a teda, ktorá je schopná samostatne poskytovať predmetné služby, nemožno ju považovať za spoločnosť so stálou prevádzkou v Ruskej federácii. Závery žalovaného uvedené v rozhodnutí nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, a preto nemožno na ne prihliadnuť z dôvodu rozširujúceho výkladu pojmu prevádzkareň pre účely DPH. Žalovaný rozšíril definíciu prevádzkarne podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH o pojmové znaky samostatnosti a nezávislosti, argumentujúc, že podľa jeho názoru tieto dodatočné a rozširujúce pojmové znaky vyplývajú zo znenia Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej len „Smernica“) a jej výkladu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Z napadnutého rozhodnutia nie je zjavné, či žalovaný sa pri svojich záveroch odvoláva na priamy efekt Smernice v národnom práve, alebo na jej nepriame vertikálne účinky v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o DPH je výsledkom implementácie tzv. Šiestej Smernice Rady 77/388/ EHS a Smernice do slovenského práva, keďže požiadavky Šiestej Smernice a Smernice boli v zdaňovacom období november 2008 dostatočne implementované do slovenského práva, nevznikol v predmetnej veci dôvod na nepriamu aplikáciu Smernice. Vzhľadom na to, že žalovaný vychádzal z rozširujúceho výkladu definície prevádzkarne, ktorý je v neprospech žalobcu, pričom jeho aplikácia je neprípustná, došlo k porušeniu zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu existencie stáleho miesta na podnikanie. Žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že napriek tomu, že žalobca nadobudol 50% podiel na základnom imaní spoločnosti Kargotrans dňa 29.11.2007, parametre zabezpečenia zastúpenia pred rokom 2008, t.j. v dobe, keď ešte kapitálové ani personálne prepojenie medzi týmito spoločnosťami neexistovalo, boli identické. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ďalej sa nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že pre vznik prevádzkarne v zahraničí, nie je potrebná jej registrácia v príslušnom obchodnom registri. Ohľadne pochybenia žalobcu vyplývajúce z neúplnosti informácií uvedených v účtovnej závierke, či zo zanedbania povinnosti registrácie na území Ruskej federácie, môžu byť v prípade ich preukázania predmetom sankcií zo strany príslušných úradov, pričom tieto delikty nemajú vplyv na správnosť vykázania DPH, nemôžu byť v rámci vyrubovacieho konania sankcionované. Žalovaný tiež nesprávne právne posúdil spôsob určenia miesta dodania služieb pre účely DPH. Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, je miestom dodania služby miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Rovnako miesto dodania služby upravuje čl. 43 Smernice. Žalobca v súvislosti s touto argumentáciou poukázal aj na článok 17 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-168/64 Gunther Berkholz vs Finanzamt Hamburg - Mitte- Altstadt je miesto, v ktorom má dodávateľ založený svoj podnik, primárnym bodom referencie, iná prevádzka podniku by mala byť vzatá do úvahy iba v prípade, ak by referencia na miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik, neviedla k racionálnemu výsledku z pohľadu daňového alebo by viedla ku konfliktu s iným členským štátom. Žalobca založil do súdneho spisu Usmernenie k uplatňovaniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré vydalo Daňové riaditeľstvo SR v júli 2009. Z usmernenia vyplýva, že pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej báze resp. opakovane) a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory, v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenia) a na strane druhej personálnym vybavením (personál resp. zamestnanci, ktorí sú stále k dispozícii na uvedenom mieste) potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej einnosti z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako už bolo uvedené vyššie, potvrdzujú aj rozsudky Súdneho dvora ES. Podľa názoru žalobcu postup žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutí bol v rozpore s § 30a zákona o správe daní a poplatkov, keď žalovaný neoznačil zložitosť prípadu za mimoriadnu, tak ako na to bol podľa zákona o správe daní a poplatkov povinný a napriek tomu o odvolaní rozhodol až po uplynutí 3 a pol mesiaca od doručenia upovedomenia žalobcovi, pričom takýmto postupom vytvoril protiprávny stav (stav právnej neistoty), ktorý nezákonne zasahoval do jeho práv pri výkone verejnej moci. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 09.07.2013 uviedol, že u žalobcu boli vykonané kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január - december 2008, za všetky kontrolované obdobia boli zistené v merite veci rovnaké kontrolné zistenia. K námietkam žalobcu uviedol, že spornou v tomto prípade bola skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2008 vyhotovil pre zahraničných odberateľov faktúry (podrobne uvedené v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho orgánu), ktorých predmetom fakturácie bolo dodanie služieb - prenájom železničných vagónov na základe uzatvorených nájomných zmlúv s predmetnými odberateľmi. K uvedeným plneniam žalobca v liste „Poskytnutie podnájmu železničných vagónov“ zo dňa 21.09.2011 uviedol, že „vychádzajúc z danej problematiky - vagóny boli prenajaté na území tretej krajiny z dôvodu, že sa tam fyzicky nachádzali, to znamená, že služba bola poskytnutá na území tretej krajiny. Žalobca v ďalšom liste „Vyjadrenie sa k miestu dodania služieb dodávaných v roku 2008 spoločnosťou ETRANSA Slovakia s.r.o.“ zo dňa 21.10.2011 uviedol odlišné vyjadrenie k fakturovaným plneniam a to, že „spoločnosť ETRANSA Slovakia s.r.o. poskytovala svojím zákazníkom na území Ruskej federácie podnájom železničných vagónov na základe písomných zmlúv, ktoré s nimi uzatvárala. Tento druh podnikania vyžaduje pomerne úzky kontakt s ruským trhom, na ktorom spoločnosť ETRANSA Slovakia s.r.o. pôsobí. Keďže slovenské sídlo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. je geograficky značne vzdialené, zabezpečovala poskytovanie služby priamo z územia Ruskej federácie prostredníctvom pracovníkov umiestnených vo svojej dcérskej spoločnosti so sídlom v Moskve. Pri určení miesta dodania služieb spočívajúcich v podnájme železničných vagónov sme usúdili, že miestom ich dodania bola Ruská federácia, t.j. krajina kde bola umiestnená prevádzkareň našej spoločnosti, ktorá poskytovanie služieb uskutočňovala. Z tohto dôvodu nebolo poskytnutie služieb predmetom dane z pridanej hodnoty a naše faktúry boli vystavené bez DPH.“ Žalovaný preto vychádzajúc zo znenia príslušných ustanovení zákona o DPH (§ 15 ods. 1, § 4 ods. 7, § 3 ods. 2) a z vyššie uvedených vyjadrení žalobcu preveroval v priebehu daňovej kontroly skutočnosti potrebné pre správne určenie miesta, odkiaľ a kým boli fakturované služby - prenájom železničných vagónov reálne poskytované. Ak má prevádzkareň spĺňať kritériá prevádzkarne na účely DPH, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, pritom musí ísť o ekonomickú činnosť z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí. Správca dane na základe v daňovej kontrole zistených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že služby prenájmu železničných vagónov dodal z deklarovanej prevádzkarne umiestnenej v Ruskej federácii, t.j. činnosti deklarované ako činnosti vykonané tzv. zastupiteľstvom, nevykonali vlastní zamestnanci žalobcu, ale zamestnanci Kargotrans, pričom žalobca sa žiadnym spôsobom finančne nepodieľal na mzdových nákladoch týchto zamestnancov spoločnosti Kargotrans; zmluvy o prenájme so zahraničnými odberateľmi neboli uzatvorené zastupiteľstvom v Moskve; faktúry za služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov a ani iné dokumenty vzťahujúce sa k fakturácii nevyhotovilo zastupiteľstvo vo svojom mene; platby za prenájom železničných vagónov od zahraničných odberateľov neprijalo zastupiteľstvo; činnosti spočívajúce v uskutočnení rokovaní a uzatvárania zmlúv, v kontrole platobnej disciplíny, zabezpečenia kontroly technického stavu a plánovaných opráv železničných vagónov, deklarované ako činnosti vykonané zastupiteľstvom v skutočnosti nevykonalo zastupiteľstvo pre žalobcu a na jeho účet; zastupiteľstvo zabezpečilo uzavretie zmlúv medzi spoločnosťou Kargotrans a jej vlastnými odberateľmi ako aj vykonanie iných činností súvisiacich so spoločnosťami, ktoré neboli v zmluvnom nájomnom vzťahu so žalobcom. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil žiaden doklad podpísaný riaditeľkou zastupiteľstva, ktorý by ho zaväzoval voči tretím osobám v záležitostiach prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov. Vzhľadom na to žalovaný konštatoval, že neboli splnené kritériá pre posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako prevádzkarne žalobcu podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH. Nakoľko žalobca nemal v Ruskej federácii vlastný personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej úrovni zabezpečovala stálosť, ktorá mohla uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe a teda, ktorá bola schopná samostatne poskytovať predmetné služby (aby sa zaručilo poskytovanie služieb na nezávislom základe), nemôže sa žalobca považovať za spoločnosť so stálou prevádzkarňou v Ruskej federácii. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že správca dane u žalobcu vykonal aj kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2008, počas ktorej nebola žiadna zmienka zo strany žalobcu o vzniku a fungovaní stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie, prostredníctvom ktorej by žalobca v roku 2008 na území Ruskej federácie podnikal. Žalovaný poukázal na Smernicu Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá od 01.01.2007 nahradila Šiestu Smernicu, v úvodnom slove v bode 21. uvádza: Pri nájme dopravných prostriedkov je vhodné, aby sa z dôvodu kontroly prísne uplatňovalo všeobecné pravidlo a teda, aby sa za miesto poskytovania služieb považovalo miesto, kde je poskytovateľ usadený. Podľa čl. 43 (Kapitola 3, Miesto poskytovania služieb, Oddiel 1, Všeobecné pravidlo) Smernice Rady 2006/112/ES miestom poskytovania služieb je miesto, kde má dodávateľ zriadené sídlo svojej ekonomickej činnosti, alebo stálu prevádzkareň, odkiaľ poskytuje služby alebo, ak takéto sídlo ekonomickej činnosti alebo stála prevádzkareň neexistujú, miesto, kde má trvalé bydlisko, alebo kde sa obvykle zdržiava. Pri posúdení miesta dodania služieb prenájmu železničných vagónov a postavenia prevádzkarne kontrolovaného daňového subjektu na účely dane z pridanej hodnoty, žalovaný vychádzal aj zo záverov rozhodnutí Súdneho dvora ES a to v prípade C-168/64 Gunther Berkholz vs Finanzamt Hamburg - Mitte- Altstadt, v prípade C-190/95 ARO Lease BV proti Inspecteur des Balastingdiensts Grote Ondernemingen te Amsterdam, v prípade C-390/96 Lease Plan Luxembourg SA proti Belgicku, v prípade C-73/06 Planzer Luxembourg Sarl proti Bundeszentralamt fúr Steuern, v prípade C-260/95 DFDS A/S proti Commissioners of Customs and Excise, v prípade C-327/94 Jürgen Dudda proti Daňovému úradu v Bergisch-Gladbachu, v prípade C-231/94 Faaborg-Gelting Linien A/S proti Daňovému úradu vo Flensburgu. Uviedol, že z rozsudku C-168/64 Gunther Berkholz vyplýva, že služby nemožno pokladať za poskytnuté v prevádzke inej ako miesto sídla podniku poskytovateľa služieb, ak tá prevádzka nemá určitú minimálnu veľkosť a nie sú permanentne prítomné potrebné ľudské ako aj technické zdroje nevyhnutné na poskytovanie služieb. V rozsudku C-190/95 ARO Lease Súdny dvor ES zdôraznil, odvolávajúc sa na rozsudok C-51/88 Knut Hamann, že vzhľadom na to, že dopravné prostriedky môžu ľahko prekročiť štátnu hranicu, je ťažké, či dokonca nemožné stanoviť miesto ich používania. Je preto potrebné v každom prípade stanoviť reálne kritérium pre odvod DPH. Z toho dôvodu Šiesta Smernica nepovažuje za miesto prenájmu akýchkoľvek dopravných prostriedkov miesto používania prenajímaného tovaru, ale v záujme zjednodušenia a stále v súlade so základným pravidlom, miesto sídla hospodárskej činnosti poskytovateľa. Zároveň sa v tomto rozsudku konštatuje, že na to, aby sa prevádzka mohla účelne považovať, v rámci výnimky z prioritného kritéria sídla za miesto poskytnutia služby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne. Preto, ak spoločnosť nemá v členskom štáte ani vlastný personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej úrovni zabezpečuje stálosť, ktorá môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o práve, a teda, ktorá je schopná samostatne poskytovať predmetné služby, nemožno mať za to, že táto spoločnosť má stálu prevádzku v danom členskom štáte. Na základe skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly žalobca nesplnil kritériá pre posúdenie tzv. zastupiteľstva spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Ruskej federácii ako prevádzkarne na účely zákona o DPH. V zmysle uvedeného sa v danom prípade miesto dodania fakturovaných služieb prenájmu železničných vagónov určí podľa základného pravidla a to podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, t.j. miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby t.j. žalobca svoje sídlo, teda tuzemsko. Žalobca bol teda povinný vyhotoviť predmetné preverované faktúry za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre svojich zahraničných odberateľov s tuzemskou DPH v zmysle § 69 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 3 a § 22 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca tým, že nepriznal DPH v daňovom priznaní za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2008 a príslušnú daň za dodanie služieb prenájmu železničných vagónov v tuzemsku z odberateľských faktúr vyhotovených pre zahraničných odberateľov v príslušných zdaňovacích obdobiach neodviedol do štátneho rozpočtu, porušil ust. § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 3 zákona o DPH. Žalobca bol s uvedenými skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámený pri ústnom pojednávaní a do zápisnice zo dňa 24.05.2012 sa vyjadril, že údaj - celková hodnota faktúry, ktorá je uvedená na odberateľských faktúrach za prenájom železničných vagónov predstavuje protihodnotu, ktorú žalobca požadoval od odberateľov, pre ktorých boli uvedené faktúry vystavené a od svojich odberateľov nebude požadovať zaplatenie DPH vzťahujúcu sa k predmetným faktúram za prenájom vagónov. Správca dane v nadväznosti na uvedené vyjadrenie žalobcu a v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH vyčíslil základ dane k faktúram za prenájom vagónov. K námietke žalobcu, že neoprávnene rozšíril výklad pojmu prevádzkareň uviedol, že žalobca v liste „Vyjadrenie k otázkam zo zápisnice zo dňa 30.11.2011“ uviedol, že pojmom zastupiteľstvo sa rozumie prevádzkareň daňového subjektu umiestnená na území Ruskej federácie, k čomu správca dane zistil, že Zastupiteľstvo tvorili kancelárske priestory spoločnosti Kargotrans so sídlom ul. Sčepkina 58, str. 3, 129090 Moskva, Ruská federácia, ktoré poskytla žalobcovi spoločnosť Kargotrans vrátane technického a materiálneho zabezpečenia a zamestnanci spoločnosti Kargotrans pridelení žalobcovi spoločnosťou Kargotrans na základe Dohody o poskytnutí podpory. Žalovaný poukázal na to, že daňové orgány nevyvodili závery napadnutých rozhodnutí zo skutočností, že žalobca nemal na území Ruskej federácie zaregistrovanú prevádzkareň u príslušného orgánu Ruskej federácie. Uvedené skutočnosti poukazujú na rozporuplnosť predložených dokladov a vyjadrení žalobcu. Žalobca sa správal voči správcovi dane tak, ako keby zastupiteľstvo ako zložka podnikania žalobcu v prípade dane z príjmov neexistovala, avšak pre účely DPH v dôsledku skutočností zistených a preverovaných v priebehu kontroly DPH za zdaňovacie obdobia roku 2008 už podľa tvrdenia žalobcu na území Ruskej federácie existovala a to ako stála prevádzkareň, (ktorou malo byť práve zastupiteľstvo). Závažnou skutočnosťou, ktorá spochybňuje vierohodnosť tvrdenia žalobcu o reálnosti existencie stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie z hľadiska DPH je skutočnosť, že z hľadiska dane z príjmov žalobca neuviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku 2008 v účtovných výkazoch, ani v poznámkach k účtovnej závierke k 31.12.2008 žiadnu informáciu o príjmoch dosiahnutých v stálej prevádzkarni zriadenej na území Ruskej federácie. Tvrdenie, že na území Ruskej federácie nemal žalobca v roku 2008 zriadenú stálu prevádzkareň podporuje aj skutočnosť, že žalobca zahrnul všetky príjmy z hľadiska dane z príjmov ako príjmy dosiahnuté na území Slovenskej republiky, bez zmienky o príjmoch prislúchajúcich k stálej prevádzkarni zriadenej na území Ruskej federácie. Rovnako aj v poznámkach k účtovnej závierke k 31.12.2008 žalobca uviedol, že neeviduje žiaden majetok prenajatý formou finančného alebo operatívneho leasingu, rovnako ani neúčtoval o žiadnom majetku, ktorý má v prenájme, pričom v danej veci ide o prenájom železničných vagónov, ktoré žalobca ďalej prenajímal. Žalovaný poukázal na to, že ak daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou vykonáva činnosť v zahraničí prostredníctvom stálej prevádzkarne, je povinný na území Slovenskej republiky v súlade so zákonom č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov viesť „celosvetové“ účtovníctvo, t.j. zahrnúť do účtovníctva všetky náklady a výnosy vykázané v organizačných zložkách vrátane stálych prevádzok umiestnených v zahraničí. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že vo svojom rozhodnutí popísal postup správcu dane v daňovej kontrole pri zisťovaní skutkového stavu, zistené dôkazy, ich vyhodnotenie, závery správcu dane a vysporiadal sa s námietkami odvolania, a preto nepovažuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. K námietke žalobcu ohľadne predĺženia lehoty na rozhodnutie o odvolaní uviedol, že u žalobcu bola vykonaná kontrola dodržiavania zákona o DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2008, z ktorej bolo vydaných 12 dodatočných platobných výmerov, ktoré boli napadnuté odvolaniami žalobcu. Zložitosť tohto prípadu spočívala v posúdení dodania služby prenájmu železničných vagónov zahraničným odberateľom na základe množstva odberateľských faktúr a zmluvných vzťahov a v potrebe dôkladného vyhodnotenia množstva zistených skutočností a dôkazov, predložených písomností a vyjadrení žalobcu počas daňovej kontroly, záverov rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a rozsah odvolania v počte 85-tich námietok, s ktorými sa musel žalovaný písomne vysporiadať vo vydaných rozhodnutiach o odvolaniach. Vzhľadom na zložitosť prípadu žalovaný požiadal Ministerstvo financií SR listom zo dňa 20.12.2012 o predĺženie lehoty na rozhodnutie o odvolaniach a o tejto skutočnosti pred uplynutím 60-dňovej lehoty na rozhodnutie o odvolaní žalovaný upovedomil žalobcu listom zo dňa 20.12.2012, doručeným žalobcovi dňa 02.01.2013, na základe uvedeného je toho názoru, že postupoval pri predĺžení lehoty na rozhodnutie o odvolaní zákonne. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na prejednanie veci preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods.2 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.). Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je vyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) vydal dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil daňovému subjektu ETRANSA Slovakia s.r.o. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 135.539,53 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe skutočností zistených v priebehu výkonu daňovej kontroly platiteľ nesplnil kritéria pre posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako prevádzkarne na účely DPH. Poukázal na to, že zmysle vyššie uvedených skutočností je miesto dodania služieb prenájmu železničných vagónov v tomto prípade určené podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH t. j. miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo - tuzemsko. Platiteľ bol povinný vyhotoviť faktúry za dodanie služby prenájmu železničných zákonov pre zahraničných odberateľov podľa Tabuľky s daňou z pridanej hodnoty v súlade so zákonom o DPH. Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím č.1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013 ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie potvrdilo plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými. Daňové konanie predstavuje jeden z rozhodovacích procesov v oblasti verejnej správy. Pri daňovom konaní nejde o konanie v zmysle ustanovení Správneho poriadku, nasvedčuje tomu aj znenie ust. § 101 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní a poplatkov), ktoré výslovne vylučuje pôsobnosť správneho poriadku. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH., miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak. Podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo dňa 02.07.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 135.539,53 eur. Súd s ohľadom na obsah žaloby posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní predmetnú vec správne právne posúdili, čo znamená, že správny orgán podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa vzťahuje na vec. V danom prípade súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, rovnako pri preskúmaní postupu správnych orgánov vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z písomných dôkazov predložených žalobcom podľa súdu vyplýva existencia prevádzkarne v Ruskej federácii, na adrese ul. Sčepkina 58, str. 3, 129090 Moskva, táto spĺňa požiadavky predpokladané ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH, keď súd sa celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný, neprihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom hlavnými argumentmi žalovaného, prečo sa žalobcovi nepodarilo preukázať existenciu prevádzkarne v Ruskej federácii je skutočnosť, že sa finančne nepodieľal na mzdových nákladoch zamestnancov spoločnosti Kargotrans; zmluvy o prenájme so zahraničnými odberateľmi neboli uzatvorené zastupiteľstvom; faktúry za služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov a ani iné dokumenty vzťahujúce sa k fakturácii nevyhotovilo zastupiteľstvo vo svojom mene; platby za prenájom železničných vagónov od zahraničných odberateľov nevykonalo zastupiteľstvo pre žalobcu na jeho účet; zastupiteľstvo zabezpečilo uzavretie zmlúv medzi spoločnosťou Kargotrans a jej vlastnými odberateľmi ako aj vykonanie iných činností súvisiacich so spoločnosťami, ktoré neboli v zmluvnom nájomnom vzťahu so žalobcom; žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil doklad podpísaný riaditeľkou zastupiteľstva, ktorý by ho zaväzoval voči tretím osobám v záležitostiach prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobca v konaní pred správcom dane na základe viacerých skutočností preukázal, že poskytovanie služieb prenájmu v Ruskej federácii zabezpečoval vo svojom zastúpení zriadenom v priestoroch spoločnosti Kargotrans v Moskve. Kancelárske priestory, vybavenie výpočtovou a telekomunikačnou technikou žalobca zabezpečil na základe Dohody o poskytnutí podpory uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Kargotrans, pričom žalobca mal právo využívať pre aktivity svojho zastúpenia aj zamestnancov spoločnosti Kargotrans. V zmysle čl. 3.3 Dohody o poskytnutí podpory prijímali pridelení zamestnanci pokyny výlučne od žalobcu a za plnenie svojich pracovných úloh zodpovedali taktiež iba žalobcovi s tým, že spoločnosť sa zaviazala neprideľovať týmto zamestnancom žiadne pracovné úlohy bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu. Predmetom činnosti pridelených zamestnancov bolo uskutočňovať činnosti súvisiace s prenájmom železničných vagónov v mene žalobcu. Rozhodujúcim faktorom pre účely preukázania existencie personálneho vybavenia prevádzkarne je existencia závislosti vo vzťahu medzi spoločnosťou a konkrétnymi pracovníkmi, čo znamená že pokiaľ spoločnosť žalobcu mala právo prideľovať týmto pracovníkom úlohy a zároveň niesla zodpovednosť za výsledky ich práce, poskytovala im pracovné pomôcky, potom takíto pracovníci mali charakter zamestnancov spoločnosti žalobcu. Žalobca za poskytnutie personálneho a materiálneho zabezpečenia platil spoločnosti Kargotrans odmenu, ktorá bola zohľadnená v dohodnutej obchodnej marži, a ktorá vznikla ako rozdiel medzi cenou za podnájom ktorú platili koneční zákazníci a cenou podnájmu účtovaného spoločnosti Kargotrans, čo vyplývalo z článku 7.2 v Dohody o poskytnutí podpory. Pokiaľ ide o právne posúdenie miesta dodania služieb v rozhodnutí žalovaného, ktoré boli predmetom pre účely DPH súd konštatoval, že nebolo v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Ako bolo už vyššie uvedené, žalobca na území Ruskej federácie vykonával činnosť prenájmu železničných vagónov. V konaní bolo nesporné, že tieto vagóny na Slovensku nikdy neboli, pričom žalobca na Slovensku nezamestnával dostatočný počet zamestnancov na technické a personálne zabezpečenie prenájmu železničných vagónov ruským spoločnostiam. Už na základe uvedeného možno uzavrieť, kde sa skutočne obchody dohadovali. Zastupiteľstvo prostredníctvom pridelených pracovníkov dojednávalo, pripravovalo, uzatváralo dodávateľské i podnájomné zmluvy spojené s prenájmom železničných vagónov. Rozhodujúcou skutočnosťou, ako už bolo vyššie uvedené, bola existencia a výkon poverenia a plnej moci oprávňujúcej pracovníkov zastupiteľstva samostatne vstupovať do rokovaní tretích strán, dohadovať príslušné obchodné podmienky a zaväzovať žalobcu, pričom tieto činnosti sa v ústredí žalobcu nikdy nevykonávali. Uvedené preukazujú fotokópie Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007, spolu s prílohou č. 1, v ktorej bol uvedený zoznam poskytnutých pracovníkov spolu s popisom ich funkcií, generálna plná moc udelená vedúcej zastúpenia pani Oľge Žiline, ktorá ju oprávňovala najmä konať v mene daňového subjektu vo vzťahu k tretím osobám, viesť rokovania s obchodnými partnermi, či dojednávať obchodné podmienky, vizitky pridelených pracovníkov, pečiatka zastupiteľstva daňového subjektu, prehľady prác vykonaných pracovníkmi zastupiteľstva, inštrukcie zasielané spoločnosti Kargotrans na uzavretie obchodných zmlúv na účet zastupiteľstva. Správca dane mal podklady a dôkazy preukazujúce existenciu prevádzkarne v Ruskej federácii v priebehu daňovej kontroly, pretože daňová kontrola je podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní a poplatkov ukončená až dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom, čo bolo v danom prípade dňa 21.06.2012. Prevádzkarňou v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH je stále miesto podnikania, ak sa v ňom vykonáva akákoľvek ekonomická činnosť uvedená v § 3 ods. 2 zákona o DPH a pokiaľ toto stále miesto na jej poskytovanie je vybavené po materiálnej i personálnej stránke. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vyššie citované ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH je výsledkom implementácie tzv. Šiestej smernice a Smernice do slovenského práva a preto v zdaňovacom v období február 2008 neprichádzala do úvahy nepriama aplikácia Smernice. Žalovaný potom v danom prípade vychádzal z rozširujúceho výkladu definície prevádzkarne, keď rozšíril definíciu prevádzkarne o ďalšie pojmové znaky samostatnosti a nezávislosti, čo bolo v neprospech žalobcu a z tohto dôvodu došlo k porušeniu zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne vyhodnotili existenciu prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii, čo je podstatou v danej veci a z uvedeného dôvodu je rozhodnutie žalovaného nezákonné. Podľa názoru súdu, správca dane vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdil existenciu prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii, ktorej existencia dôkazmi, ako sú vyššie uvádzané nesporne osvedčená bola a potom žalovaný nesprávne vyhodnotil zhromaždené dôkazy a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Ak žalovaný v odvolacom konaní neodstránil chyby konania pred správcom dane a bez ďalšieho dodatočný platový výmer správcu dane potvrdil, potom aj jeho rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami. Súd sa v celosti stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a pred ním správca dane, bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu odmietli a dospeli k nesprávnym právnym zisteniam, že žalobca nepreukázal existenciou jeho prevádzkarne v Ruskej federácii. Ďalej súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca odo dňa 29.11.2007 participuje 50% - ným podielom na základnom imaní spoločnosti Kargotrans. Z uvedených dôvodov súd nemôže súhlasiť so záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia a že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane sa pri použití správneho uváženia zameral predovšetkým na zistenie skutočností odôvodňujúcich dodatočné vyrubenie dane, pričom na základe svojvoľného použitia voľnej úvahy dospel k záverom, že žalobca nepreukázal existenciu prevádzkarne, a teda oprávnenosť s tým súvisiaceho odpočtu dane z pridanej hodnoty a z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správca dane právo, ale aj povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, ale to všetko len za použitia zásad logického myslenia. Pritom je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V napadnutom rozhodnutí však žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu za nepresvedčivé bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich. Z uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto bolo potrebné, aby súd napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil, keďže v zmysle judikatúry týkajúcej sa správneho súdnictva je jednoznačne zastávaný právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom má za to, že skutkový stav veci bol zistený dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť otázku prevádzkarne žalobcu s poukazom na uvedený právny názor Krajského súdu v Bratislave. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo sumy 70,- € titulom náhrady súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia vo výške 508,99 €. Trovy právneho zastúpenia boli stanovené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nasledovne : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 30.04.2013 - 156,19 € spolu s DPH 2/ podanie žaloby na súd dňa 03.05.2013 - 156,19 € spolu s DPH 3/ účasť na pojednávaní dňa 03.02.2015 - 167,80 spolu s DPH plus 2 x režijný paušál 9,37 € ( r. 2013) a 1 x 10,07 € (r. 2015) spolu s DPH Odmena advokáta spolu predstavujú 508,99 €. Súd neuznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané dňa 10.06.2013 a dňa 20.01.2015. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).