Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/58/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200433 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200433.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o., Račianska 184/B, Bratislava, zastúpený: LEGAL & CORP s.r.o., IČO: 47 237 325, Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXX/XXXX/XXXX zo dňa 07.01.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXX/XXXX/XXXX zo dňa 07.01.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume 259,38 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov Žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXX/XXXX/XXXX zo dňa 07.01.2014 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava pod č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Sia zo dňa 01.10.2013, ktorým správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie marec 2009 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) v sume 105.200,- eur. II. Žaloba Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Nesúhlasil s konštatovaním, že odpočítaním dane v sume 105.200,- eur z faktúry evidovanej pod č. XXXXXXXXX porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Namietal, že správny orgán sa nevysporiadal s námietkou žalobcu vyvracajúce výpovede konateľa obchodnej spoločnosti H.T.KOV. s.r.o., ktorý tvrdil, že žiaden tovar ani služby pre žalobcu neposkytol a nezaobstaral, žalobcu nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol sám konateľom nejakej obchodnej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal a podpis na predmetnej faktúre nie je jeho, pričom v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. To, že pán S. je skutočne konateľom obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o. je možné overiť v obchodnom registri. Na to, aby príslušný obchodný register vôbec vykonal zápis zmeny údajov pri vymenovaní p. Kotúča do funkcie konateľa, musel tento návrh na obchodný register alebo plnomocenstvo pre tretiu osobu podpísať u notára v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 530/2003 o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Správny orgán nezohľadnil ani ďalšie dôkazy preukazujúce aktívnu účasť p. S. na obchodných aktivitách so žalobcom. Okrem všetkých faktúr a zmlúv, na ktorých podpis p. S. nebol overený a pri ktorých sa správca dane zrejme bez ďalšieho dokazovania a grafologických posudkov stotožnil s tvrdením, že podpis na nich nie je p. S.. Správny orgán posúdil otázku, ku ktorej sa mal odborne vyjadriť znalec. Taktiež správny orgán nezohľadnil notársky overenú zmluvu o postúpení pohľadávky a urovnaní zo dňa 19.08.2009, z ktorej jednoznačne vyplýva, že p. S. ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o. túto zmluvu podpísal a podpis pred notárom osobne uznal za svoj. Uvedená zmluva nielenže jednoznačne dokazuje, že p. S. konal ako konateľ obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o. mal obchodné aktivity so žalobcom, ale navyše v čl. V. zmluvy je jednoznačne aj urovnanie nezaplatených faktúr od H.T.KOV s.r.o. s konkrétnymi číslami a fakturovanými sumami za dodávky. P. S. teda preukázateľne mal vedomosť aj o dodávkach pre žalobcu. Napriek tomuto správny orgán sa s predloženými dôkazmi nevysporiadal, tieto nijakým spôsobom nevyhodnotil a bez ďalšieho ich vylúčil z posúdenia, čím podľa žalobcu porušil základnú zásadu správy daní vyplývajúcu z § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca namietal, že správny orgán v konaní nezohľadnil možnosť pochybenia zo strany obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o., pričom okolnosti nasvedčujú tomu, že práve dodávateľ žalobcu sa dopustil protiprávneho konania v rámci svojich daňových povinností. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vyjadril iba k tvrdeniu žalobcu, že prvostupňový orgán zobral výpoveď p. S. za jednoznačný dôkaz, a pritom nezohľadnil výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu, keď uviedol, že „Daňový úrad Košice za účelom výpovede svedka predvolal konateľa spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. H.. U. Y. listom č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, ktorý prevzal dňa 23.03.2012) a menovaný mal právo byť za daňový subjekt prítomný pri jeho výpovedi a tiež klásť svedkovi otázky ale i napriek tomu sa pojednávania nezúčastnil, a tým svojou neúčasťou na výpovedi svedka sa sám ukrátil o svoje právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/ zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancom správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.“. Uvedený postup nepovažoval žalobca za súladný s Daňovým poriadkom a to predovšetkým z pohľadu zásad správy daní. Žalobca nepopieral, že daňový orgán je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi a nepopieral, že hodnotenie dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či určitú skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo, či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie, žalobca však poukázal na skutočnosť, že hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu správcu dane pri hodnotení dôkazov a hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný ako odvolací orgán musí zároveň dbať nato, aby nebol vylúčený taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok. Žalobca vyjadril názor, že faktúry podpísané p. S., kúpna zmluva podpísaná p. S. zmluva o postúpení pohľadávky s notársky overeným podpisom p. S., ako aj výpis z obchodného registra obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o., majú vysoký potenciál preukázať, že p. S. bol konateľom uvedenej obchodnej spoločnosti a táto bola v obchodnom styku so žalobcom a dodáva fakturované zdaniteľné obchody. Správne orgány však tieto dôkazy nevyhodnotili, z dokazovania ich bez uvedenia dôvodu vylúčili, a tak skutkový stav veci nemohol byť náležite zistený. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 198/00 zo dňa 30.05.2001, podľa ktorého ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal podľa § 20 ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. o dni z pridanej hodnoty nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd podľa § 250j ods. 2 O.s.p. rozsudkom zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného. Žalobca dodal, že žalovaný sa v priebehu konania ani v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal otázkou možného pochybenia dodávateľa obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o. a nepravdivosti výpovede konateľa tejto spoločnosti. Žalobca pritom jednoznačnými dôkazmi, najmä právnou listinou s notárky overeným podpisom p. S., vyvrátil pravdivosť tejto svedeckej výpovede. Žalobca poukázal na skutočnosť, že skutkové a právne zistenia, o ktoré žalovaný ako odvolací orgán oprel svoje závery, sú takmer identické so skutkovými a právnymi zisteniami prvostupňového orgánu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/14/2012 zo dňa 26.03.2013, v ktorom zaujal súd stanovisko, že v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní a nestačí, ak odvolací orgán v podstate oprie svoje odôvodnenie o právne závery prvostupňového orgánu. Žalobca dal do pozornosti, že nebolo nikdy spochybnené, že sa predmetné dodávky ako také uskutočnili. Tento fakt je zistiteľný miestnym zisťovaním a v prevažnej miere sa dodávky stále na predmetnom mieste i nachádzajú. Daňové orgány iba spochybňujú, že zdaniteľný obchod dodal konkrétny dodávateľ, teda spoločnosť H.T.KOV s.r.o.. Daňové orgány nesprávne, bez ohľadu na skutkové zistenia, podmieňovali uznanie uplatnenia DPH skutočnosťou, ktorá z ustanovení zákona o DPH nevyplýva. Nevyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy svedčiace v prospech žalobcu - jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia, avšak ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do skutkového súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami. Ak by tak urobili, dospeli by k zisteniu, že konateľ H.T.KOV s.r.o. musel mať vedomosť o obchodnom styku so žalobcom a že tento dodávateľ skutočne deklarované zdaniteľné obchody dodal. Z tohto dôvodu nie je ani správne tvrdenie žalovaného, že žalobca nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúre od dodávateľa H.T.KOV s.r.o., ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola prvostupňovým orgánom spochybnená. Žalobca tvrdil, že naopak predložil všetky dôkazy potrebné na preukázanie oprávnenosti odpočítania DPH, avšak daňové orgány tieto dôkazy vylúčili a zobrali do úvahy iba tie, ktoré svedčili v jeho neprospech. Poukazujúc na § 24 ods. 2, ods. 4 Daňového poriadku žalobca namietal, že daňové orgány v predmetnej veci nenáležite zistili skutkový stav, čím postupovali nielen v rozpore so základnými zásadami daňového konania, ale aj v rozpore s zákonom. Žalobca namietal tiež, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Poukazujúc na § 63 ods. 5 Daňového poriadku bol toho názoru, že žalobou napadnuté rozhodnutie neobsahuje náležité odôvodnenie. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného opierajúcu sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009. Žalovaný nesprávne dal skutkový stav v predmetnej veci do súvislosti so skutkovým stavom, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR v uvedenej veci. Aj keby bol predmetný obchodný styk v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, táto skutočnosť nemá akýkoľvek vplyv na plnenie si daňových povinností žalobcu v súvislosti s vrátením nadmerného odpočtu DPH. O tom, či daný obchodný styk je alebo nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku napokon môže rozhodnúť jedine súd, ktorý musí posúdiť rozpor so zásadami poctivého obchodného styku vždy individuálne, vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Z týchto dôvodov pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných žalobcom tak v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. nemohli byť oprávnené. Taktiež žalovaný namietal tvrdenie žalovaného uvedené v jeho rozhodnutí, že spoločnosť H.T.KOV s.r.o. za rok 2008 nepodala priznanie z DPH za žiadne obdobie a ani na výzvu správcu dane, v mieste sídla sa nikdy nenachádzala, nenahlásila správcovi dane žiadne prevádzky, nemala zamestnancov, nikdy nebolo preukázané, že by vykonávala ekonomickú činnosť v zmysle zákona o DPH. Podľa názoru žalobcu, tento nemá povinnosť preukazovať daňové povinnosti iného subjektu. Takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia daňových predpisov. Žalobca preukázal nárok na odpočet DPH na vstupe daňovým dokladom (faktúrou evidovanou pod č. XXXXXXXXX) a uplatnil si daň na vstupe podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Vzhľadom k tomu, že prijateľné zdaniteľné plnenie použil na svoje zdaniteľné plnenie, mal právo odpočtu v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Zároveň neboli kontrolou preukázané daňovému subjektu skutočnosti, že by neexistovali predmetné zdaniteľné plnenia, z ktorých si uplatnil daň na vstupe. Napokon žalobca predajom predmetných zdaniteľných plnení riadne zaevidoval predaj a DPH na výstupe za predmetné zdaňovacie obdobie. Podľa žalobcu je nelogické zamietnuť existenciu nákupu zariadení a uplatnenia DPH na vstupe a súčasne nezamietnuť ich predaj a odvedenie DPH na výstupe. Žalobca sa domáhal žalobou práva na dodržanie smernice Rady XXXX/XXX z 28.11.2006, predmetne článku 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 220 ods. 1, čl. 226 a čl. 273 a zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora 2012/24 zo dňa 21.06.2012. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sžf 1/2010, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt nemá zákonné prostriedky na sledovanie procesov svojich dodávateľov a stavu ich evidencií. Správca dane v tomto smere v daňovom konaní nedisponoval dokonca ani zmluvou, čo dokladom o úhrade za realizované dodávky, čo v prípade žalobcu tento preukázal. Najvyšší súd SR zistil, že je potrebné posúdiť zásadnú otázku - rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, najmä v prípade, ak zdaniteľné plnenie materiálne existuje, sú však pochybnosti o osobe dodávateľa. K uvedenému žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu 3Sžf/1/2011 a na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd C-353/03 a Dont House Systems Ltd C-484/03, ktoré súvisia s dôkazným bremenom a v ktorých sa uvádza, že „v danom prípade nebolo dôkazné bremeno daňového subjektu absolútne, pretože dokazovanie reálnosti prijatia deklarovaných zdaniteľných obchodov vykonal správca dane, ktorý v rámci svojej činnosti využil inštitúty v ustanovení § 21 a § 37 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“. Žalobca poznamenal, že podstatou a cieľom dokazovania je čo najpresnejšie a najúplnejšie zistiť skutočnosti nevyhnutné pre správne určenie a vyrúbenie dane, a to bez ohľadu nato, či ide o dôkazy preukazujúce skutočnosti v prospech alebo neprospech daňového subjektu. V zmysle uvedeného preto nestačí vykonať dokazovanie iba po formálnej stránke, ale dôležité je, že každý vykonaný dôkaz smeruje čo k najpresnejšiemu a najúplnejšiemu zisteniu skutkového stavu. Iba vykonanie takéto dôkazu môže byť považované za dokazovanie v súlade daňového poriadku. Preto aj keď prvostupňový orgán využil inštitút § 27 a § 37 daňového poriadku, avšak ani jeden z týchto vykonaných dôkazov nesmeroval k preukázaniu, že zdaniteľné obchody boli v predmetnej stavbe skutočne dodané. Žalobca dal tiež do pozornosti, že v daňovom konaní nebolo nikdy spochybnené, že dodávky sa ako také uskutočnili a ak ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu, ako je žalobca, nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobca tento subjekt sledoval a kontroloval jeho výrobné a obstarávacie procesy alebo to, či si tento subjekt splnil svoju daňovú povinnosť, zvlášť vtedy, ak nebola spochybnená materiálna existencia dodaného tovaru. Pokiaľ ide o závery žalovaného ohľadom samotnej úhrady faktúry obchodnej spoločnosti H.T.KOVs.r.o. žalobca poukázal na dôkaz - overený podpis p. S. existenciu oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré daňové orgány odignorovali. Naproti tomu výpoveď p. S. považovali za dôkaz o neexistencii dodávok. Žalobca bol toho názoru, že úhradu faktúry vykonal v súlade s právnym poriadkom SR, pričom okamihom, keď mu bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky v zmysle platného práva, už bol žalobca povinný plniť spoločnosti PHOTOART s.r.o.. Daňové orgány ani v tomto prípade nepostupovali správne, ak zobrali do úvahy nepredloženie predmetnej fakturingovej zmluvy ako skutočnosť, ktorá preukazuje, že k dodaniu tovaru a zaplateniu za dodanie tovaru nedošlo. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovaného, v konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by preukazovali, že spoločnosť H.T.KOV s.r.o. bola niekedy vlastníkom stavby alebo zariadenia pizzerie Tesco v Žiline a pizzerie Tesco Martin, a tak ich mohla predať žalobcovi, ani neboli zistené takú skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobca bol v čase nadobudnutia dobromyseľný, pričom žalobca nepredložil žiaden dôkaz o svojej dobromyseľnosti. Žalobca namietal, že v zmysle slovenského právneho poriadku sa dobromyseľnosť kupujúceho v rámci obchodného styku prezumuje, pričom citoval ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia kupujúci nemá povinnosť preukázať, že bol v čase nadobudnutia predmetného zariadenia dobromyseľný a naopak práve osoba, ktorá sa domáha neplatnosti prevodu vlastníckeho práva je povinná uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že kupujúci v čase nadobudnutia dobromyseľný nebol. Dobromyseľnosť žalobcu nebola dôkazne zo strany daňových orgánov vyvrátená, pričom ich tvrdenia, že žalobca musel pri minimálnej obozretnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke právo k veci a táto môže byť ukrátená na svojich veciach, nie sú podložené akýmikoľvek relevantnými dôkazmi. Žalovaný na podporu svojich tvrdení iba uviedol, že dobromyseľnosť žalobcu bola v tomto prípade vyvrátená následným prevodom vlastníckeho práva k predmetným zariadeniam na spoločnosť RODUR, s.r.o., ako skutočného vlastníka predmetných zariadení. Podľa názoru žalovaného je potrebné poukázať, „že spoločnosť RODUR, s.r.o. nenamietala porušenie svojich vlastníckych práv, pretože keď opäť nadobudla vlastnícke právo k predmetným zariadeniam, tak v čase nadobudnutia bola vlastníkom predmetných zariadení.“. Aj z gramatického výkladu predchádzajúcej vety podľa žalobcu vyplynulo, že tvrdenie žalovaného je vnútorne a obsahovo rozporné. Predsa ak spoločnosť RODUR, s.r.o. nenamietala prevod vlastníckeho práva k predmetným zariadeniam, pričom za tento prevod aj zaplatila (čiastočne) na účet žalobcu, tak potom tieto skutočnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že spoločnosť RODUR, s.r.o. nemohla byť vlastníkom týchto zariadení a ako za oprávneného vlastníka považovala práve žalobcu. Žalobca namietal, že nie je pravdou, že zo spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, že by konateľ žalobcu u správcu dane vypovedal, že pri kontrole predmetného zariadenia boli prítomní Ing. Q. O. a p. R. T.. I. skutočnosť vo svojej výpovedi konateľ žalobcu uviedol a stále na nej trvá. Žalovaný nesprávne vyvodil záver, že takéto tvrdenia konateľa žalobcu sú účelové. Žalobca predložil dôkaz zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 23.04.2013 (R. T.), z ktorej vyplýva, že obaja vyššie menovaný boli pri kontrole predmetného zariadenia prítomní, a teda považovali žalobcu za oprávneného vlastníka. Žalobca zopakoval, že konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. pozná a túto skutočnosť si overil aj v obchodnom registri. Zariadenie pizzerii mu táto spoločnosť riadne dodala, jej konateľ vystupoval ako vlastník týchto zariadení, a preto žalobca pri uzatváraní písomnej kúpnej zmluvy nemal dôvod pochybovať o tom, že kupuje predmetné zariadenia od nevlastníka. Žalobca si nemohol overiť vlastníctvo predmetných zariadení v žiadnom príslušnom registri, keďže ide o hnuteľné veci. Teda žalobca riadne a v súlade s právnym poriadkom SR nadobudol vlastnícke právo k predmetným zariadeniam a po nadobudnutí vlastníckeho práva bol ako vlastník oprávnený previesť vlastnícke právo k týmto zariadeniam na tretiu osobu, konkrétne na spoločnosť RODUR, s.r.o.. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca uviedol, že ním predložené podklady v súvislosti s dodaním zariadenia pizzerie Žilina sú v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Zmluvné strany sa dohodli na predaji za paušálnu cenu a rozpísali zoznam majetku bez uvedenia cien jednotlivých súčastí. Predmet kúpy bol však jednoznačne a nespochybniteľne identifikovaný a obchod bol bez pochýb realizovaný. Je zrejmé, že medzi zmluvnými stranami vznikol obchodno-právny vzťah, pričom v rámci tohto vzťahu sa na základe ... zmluvných strán vytvorila prax, ktorá spočívala v tom, že k predmetným faktúram už neprikladali dodacie listy s uvedeným množstva a jednotlivých cien kusov zariadenia (keďže ich za prítomnosti oboch strán skontrolovali a odsúhlasili). Na takéto konanie v zmysle obchodného zákonníka zmluvnej strany boli oprávnené. Z hľadiska zákona o DPH je podstatným, aby k dodaniu tovaru reálne v súlade so zákonom došlo, čím by vznikla daňová povinnosť u dodávateľa. Túto skutočnosť preukazujú príslušné faktúry, ktoré spĺňajú zákonné náležitosti a predložený kompletný zoznam, ktorý bol vzájomne odsúhlasený a skontrolovaný obidvoma zmluvnými stranami. Ešte pred fakturáciou bol žalobcovi dodaný listový súbor majetku a predmet kúpy bol fyzicky skontrolovaný za účasti dodávateľa (H.T.KOV s.r.o.), ako aj za účasti p. H.. Q. O. a p. R. T.. Pri predaji majetku pozostávajúceho z viacerých čiastkových vecí nie je mu potrebné a často krát ani možné rozpisovať do daňového dokladu jednotlivé zložky tovaru alebo nehnuteľností. Jedná sa o súbor majetku a tak je uvádzaný aj na daňových dokladoch. Podrobný rozpis môže a nemusí byť súčasťou dokladov a slúži najmä na ochranu zmluvných strán a právnu istotu vo vzťahu k predmetu kúpy. Záverom svojej žaloby žalobca poprel akékoľvek podvodné konanie z jeho strany, ktorého cieľom by bolo neoprávnene získať daňovú výhodu. Takéto tvrdenia neboli žalobcovi akokoľvek dokázané. Nemožno sa tiež stotožniť so záverom žalovaného, že predložené dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane žalobcom za dodanie služieb viedlo k získaniu daňovej výhody a tým zneužitia práva Spoločenstva. Na takéto konanie musel by existovať predovšetkým úmysel žalobcu, ktorý nebol žalobcovi preukázaný. Žalobca kúpil zariadenie pizzerií v Martine a v Žiline od dodávateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. a po uplynutí približne 6 mesiacov sa žalobca rozhodol predmetné zariadenie predať a ako kupujúceho si zvolil spoločnosť RODUR, s.r.o.. Po uhradení časti kúpnej ceny zaslal žalobca túto spoločnosti H.T.KOV s.r.o. (približne 1/7 kúpnej ceny). Zvyšnú časť kúpnej ceny spoločnosť RODUR, s.r.o. žalobcovi do dnešného dňa neuhradila. Keďže z predchádzajúcej obchodnej činnosti evidovala H.T.KOV s.r.o. pohľadávky voči žalobcovi a žalobca evidoval pohľadávku voči spoločnosti RODUR, s.r.o. uzatvorili žalobca a spoločnosť H.T.KOV s.r.o. zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorú žalobca založil do administratívneho spisu. Na základe tejto zmluvy došlo k postúpeniu pohľadávky žalobcu voči spoločnosti RODUR, s.r.o. na postupníka H.T.KOV s.r.o.. Žalobca nemal takmer žiadne finančné prostriedky z tejto transakcie, okrem malého zisku, ktorý predstavoval rozdiel medzi nákupom a predajom približne 3.300,- eur. Žalobca poukázal na list Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.09.2009, kde daňový úrad konštatoval, že „všetky vystavené faktúry sú riadne zaúčtované v evidencii DPH a priznané a odvedené v mesiaci apríl 2009. Majetok predaný spoločnosti RODUR, s.r.o. nadobudol daňový subjekt (žalobca) v rokoch 2008 a 2009. Obstaranie majetku je zaevidované na účte 042 Obstaranie majetku na strane MD pri predaji na strane DAL a pohyb na účte 042 za roky 2008 a 2009 v prílohe. Úhrady predmetných faktúr sú realizované na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a urovnaní medzi žalobcom a spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. zo dňa 19.08.2009.“. Podľa žalobcu je preto nejasné, prečo daňové orgány rozhodli v rozpore s vyššie uvedenými závermi. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 30.04.2015, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Daňové orgány podľa žalovaného postupovali v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na zistený skutkový stav zákonným spôsobom aplikovali hmotnoprávny predpis - zákon o DPH a v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne v odvolacom konaní postupovali v súlade s procesným zákonom - daňovým poriadkom. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov, ktoré boli predmetom fakturácie dodávateľom spoločnosťou H.T.KOV s.r.o., na základe ktorých si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie DPH, pri ktorých sa dodanie stavebných prác, nepotvrdilo. K skutkovým okolnostiam prípadu žalovaný uviedol, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2007, január - december 2008, január - december 2009 a január 2010, marec - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Sia zo dňa 22. 03. 2013. Po ukončení vyrubovacieho procesu vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Sia zo dňa 01.10.2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2009 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 105 200,00 eura. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane za III. čiastkovú dodávku pizzerie Žilina Tesco. Právo na odpočítanie dane doložil s faktúrou č. XXXXXXXX od spoločnosti H.T.KOV s.r.o. evidovanou pod č. XXXXXXXXX zo dňa17.03.2009, deň dodania 16.03.2009, III. čiastková dodávka pizzerie Tesco Žilina podľa dodacieho listu 20090306, v cene 658 884,00 eura, z toho DPH 105 200,00 eur. O kúpe kompletného zriadenia pre objekt pizzerie Žilina Tesco bola dňa 14. 11. 2008 uzavretá zmluva medzi žalobcom ako kupujúcim a H.T.KOV s.r.o. ako predávajúcim. V zmluve je dohodnutá cena plnenia 36 551 101,41 Sk, čas splnenia v termíne 12/2008 až 4/2009 a miesto plnenia pizzeria Žilina Tesco. Správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt zakúpil zariadenie pizzerie Tesco Žilina od dodávateľa H.T. KOV s.r.o. okrem marca 2009 aj v iných obdobiach, ktoré daňový subjekt preukazoval faktúrami: - č. XXXX1220, evidovaná pod č. XXXXXXXXX, zo dňa 29. 12. 2008 I. čiastková dodávka pizzerie Žilina Tesco v cene 3 641 308,50 Sk (120 869,30 eura), z toho DPH 581 385,37 Sk, - č. XXXXXXXX, evidovaná pod č. XXXXXXXXX, zo dňa 29. 12. 2008, II. čiastková dodávka pizzerie Žilina Tesco v cene 6 960 207,50 Sk (231 036,56 eura), z toho DPH 111 293,66 Sk, - č. XXXXXXXX, evidovaná pod č. XXXXXXXXX, zo dňa 17. 03. 2009, III. čiastková dodávka pizzerie Žilina Tesco v cene 658 884,00 eura (19 849 539,38 Sk), z toho DPH 105 200,00 eur, - č. XXXXXXXX, evidovaná pod. č. XXXXXXXXXA, zo dňa 03. 04. 2009, IV. čiastková dodávka pizzerie Žilina Tesco v cene 202 484,45 eura (6 100 046,54 Sk) z toho DPH 32 329,45 eura. Podľa textu uvedeného na vyhotovených faktúrach, dodanie sa malo uskutočniť na základe dodacích listov, ktoré ale neboli k faktúram doložené a konateľ žalobcu sa vyjadril, že ani neboli spolu s faktúrami dodané. Podľa predložených dokladov žalobca zakúpil zariadenia pizzerie spolu v cene 1 213 274,31 eura (36 551 101,92 Sk), z toho DPH 160 522,17 eura (4 835 890,90 Sk). Žalobca následne komplexný predaj pizzerie vyfakturoval faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 30. 4. 2009, deň vzniku daňovej povinnosti: 30.4.2009 odberateľovi RODUR, s.r.o., v cene 1 281 285,00 eur (38 599 991,91 Sk), z toho DPH 204 574,90 eur (6 163 023,45 Sk). Na dodacom liste - zozname majetku je uvedené zariadenie pizzerie Žilina ako pult - pizza, lopata, otvárač na konzervy, lampa, reflektor, umývadlo, stoličky, stoly, paraván, výťah, umelý kvet, pult na počítač, skriňa, pec + komín, základná konštrukcia posch. nadstavby bez obkladov, výstuže, mezonet, drevené parkety, kamerový systém, EPS, sprinklery, chladiace zariadenie, vzduchotechnika, priečky a i.. Na dodacom liste nie sú uvedené ceny, iba dodané množstvo, nie je uvedený ani zvlášť hmotný majetok, ktorý sa odpisuje, ani drobný krátkodobý majetok. Z takého zoznamu majetku ani odberateľ ani dodávateľ nemohli majetok správne zaúčtovať. Žalovaný poukázal na výpoveď konateľa H.T.KOV s.r.o., V. S., ktorý bol vypočutý ako svedok miestne príslušným správcom dane (Daňovým úradom Košice) dňa 11. 04. 2012 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX dňa 11. 04. 2012), ktorý sa ku všetkým faktúram, ktoré mali byť vystavené obchodnou spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. vyjadril, žiadny tovar ani služby pre spoločnosť AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. neposkytol, ani nezaobstaral, spoločnosť AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho, v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. Naproti tomu konateľ žalobcu vypovedal (o ústnom pojednávaní bola spísaná zápisnica č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX), že konateľa H.T.KOV s.r.o. pozná a že je konateľom tejto spoločnosti H.T.KOV s.r.o., si overil na začiatku obchodných vzťahov v obchodnom registri. Zariadenie pizzerie v Žiline mu spoločnosť H.T.KOV s.r.o. riadne dodala, jednotlivé kusy zariadenia skontroloval so zariadením uvedeným v zmluve a na dodacom liste. O tom, či je predávajúci aj vlastníkom zariadenia nepochyboval, pretože konateľ H.T.KOV s.r.o. V. S. (spolu s pánom Glovackým) vystupovali ako majitelia a dali mu príslušné zariadenia k dispozícii ku skontrolovaniu ich počtu a stavu, pričom zariadenie nebolo poškodené a počet súhlasil. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaný nezaujal postoj k rozporu výpovedí konateľa žalobcu a konateľa H.T.KOV s.r.o., resp. že žalovaný nevysvetlil, prečo za relevantnú považoval len výpoveď konateľa H.T.KOV s.r.o., žalovaný uviedol, že žalobca mal právo byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť mu otázky, ale i napriek tomu sa pojednávania nezúčastnil a svojou neúčasťou sa sám ukrátil o svoje právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancom správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Ďalej žalovaný argumentoval tým, že obchodná spoločnosť H.T.KOV s.r.o. za rok 2009 nepodala priznanie DPH za žiadne obdobie ani na výzvu správcu dane, v mieste sídla podľa obchodného registra sa nikdy nenachádzala, nenahlásila správcovi dane žiadne prevádzky, nemala zamestnancov a nikdy nebolo preukázané, že by vykonávala ekonomickú činnosť v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Podľa výpisu z obchodného registra bola spoločnosť zrušená dňom 14. 7. 2009 na základe uznesenia Okresného súdu Košice I 27 Cbr 152/07-41 zo dňa 18. februára 2009. Z uvedeného je zrejmé, že DPH, ktorá bola uvedená na rozporných faktúrach, nikdy nebola do štátneho rozpočtu priznaná a odvedená. Žalovaný preto zotrval na názore, že správca dane v danej veci zistil skutkový stav v náležitom rozsahu a žalobcu v priebehu daňovej kontroly o zistených skutočnostiach zákonným spôsobom informoval. Žalovaný tak mohol predkladať dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti k rozporným obchodným transakciám. Takéto dôkazy však neboli zo strany žalobcu správcovi dane v rámci daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní predložené a neboli žalobcom predložené ani v rámci odvolacieho konania a neboli ani súčasťou podanej žaloby. K tvrdeniu žalobcu, že „žalovaný svoje tvrdenia oprel o skutkové a právne zistenia, ktoré sú takmer identické so skutkovými a právnymi zisteniami prvostupňového orgánu“ žalovaný uviedol, že daňovú kontrolu viedol a vykonal správca dane a odvolací orgán následne preskúmaval vydané rozhodnutie správcu dane, ktoré v rámci odvolacieho konania druhostupňový orgán potvrdil. „Opretie“ o právne závery prvostupňového orgánu bolo v súlade so zákonom. Právny názor druhostupňového orgánu by sa odchyľoval len v tom prípade, ak by odvolací orgán zistil pochybenie zo strany správcu dane, ale v danom prípade sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane k danej veci, a preto je logické, že právny názor prvostupňového ako aj druhostupňového orgánu je identický. Žalovaný súhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane nikdy nespochybnil, že dodávky sa ako také uskutočnili, ale v danom prípade správca dane spochybnil dodanie deklarovaného tovaru priamym dodávateľom spoločnosťou H.T.KOV s.r.o. v prospech žalobcu, pretože nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako sú deklarované v rozporných faktúrach. Zo skutkového stavu zisteného správcom dane vyplynulo, že predmet dodania nemohol deklarovaný dodávateľ dodať, pretože v skutočnosti nebola jeho vlastníctvom, a preto s ňou nemohol v skutočnosti nakladať ako so svojim vlastníctvom, pretože v skutočnosti ju vlastnili alebo mali prenajaté iné obchodné spoločnosti. Žalovaný dodal, že ani úhrady za sporné faktúry neboli žalobcom dodávateľovi H.T.KOV s.r.o. uhradené. Žalobca faktúru č. XXXXXXXX v celej sume a faktúru č. XXXXXXXX čiastočne (v sume 3 351,10 eura) uhradil na bankový účet obchodnej spoločnosť PHOTOART s.r.o. Na zdôvodnenie úhrady faktúr na účet inej spoločnosti žalobca predložil správcovi dane „Oznamovací list“, ktorý mala vystaviť spoločnosť H.T.KOV s.r.o. dňa 5. 12. 2007), ktorým žalobcovi oznamuje, že so spoločnosťou PHOTOART s.r.o. uzavrela factoringovú zmluvu, kde postúpila generálne všetky svoje pohľadávky tejto spoločnosti a žiada o vykonanie úhrad na jej účet, pričom však takáto zmluva žalobcom ani spoločnosťou PHOTOART s.r.o. správcovi dane ani na výzvu nepredložili. V priestoroch Tesco Žilina vykonávali podnikateľskú činnosť nasledovné daňové subjekty: - DUET MB, s.r.o. - od 7.11.2011 do roku 2009, - EUROTECH SLOVAKIA, s.r.o. - od 15.4.2009 do 15.6.2009, - RODUR, s.r.o. - od 15.6.2009 do 31.12.2011. Žalovaný poukázal na čestné prehlásenie pripojené k stanovisku daňového subjektu TESCO STORES SR a.s. zo dňa 26.3.2009 týkajúce sa vlastníctva stavieb a zariadenia prevádzok v Tesco Martin a Tesco Žilina, v nasledovnom znení: „Ing. Q. O., narodený 03. 09. 1961, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom J. XX, XXX XX Bratislava prehlasujem, že dňom 24.3.2009 sa výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Košická 3, Žilina v priestoroch Nákupné centrum TESCO Žilina a výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Obchodné centrum Turiec 1, Martin v priestoroch Nákupné centrum TESCO Martin, stal R. T., narodený XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX,trvalé bytom X. XXXX/XX, XXX XX G.. Toto prehlásenie dávam pre účely použitia TESCO STORES SR, a.s., Kamenné námestie 1/A, 815 61 Bratislava.“ Oto T. je konateľom spoločnosti RODUR s.r.o. a je aj spoločníkom a konateľom spoločnosti EUROTECH SLOVAKIA s.r.o.. Ing. Q. O. bol od 29.6.2001 do 19. 10. 2005 (teda v čase nájmu stavby a zariadenia pizzerii v Martine a Žiline) spoločníkom a konateľom spoločnosti DUET MB s.r.o.. Ing. R. T., konateľa spoločnosti RODUR s.r.o. na Daňovom úrade Žilina dňa 26.03.2012 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX) vypovedal, že: - spoločnosť RODUR s.r.o. prevádzkuje pizzerie v Hypermarkete Tesco Žilina a obchodnom centre Turiec v Martine od 15. 6. 2009. On, ako konateľ inej obchodnej spoločnosti EURO TECH Slovakia s.r.o., prevádzkoval uvedené pizzerie už v období pred 15.6.2009, zhruba od 15.6.2004. Predtým pizzerie prevádzkovala spoločnosť DUET MB, s.r.o. Bratislava. Podľa vyjadrenia p. O. žiadna písomná zmluva medzi spoločnosťami DUET MB s.r.o. a EURO TECH Slovakia s.r.o. nebola uzavretá, lebo boli radi, že prevzal od nich podlžnosti (voči Tescu 1 500 000,00 Sk a voči leasingovej spoločnosti BOF a.s. cca 7 400 000, Sk), - od spoločnosti DUET MB s.r.o. spoločnosť EURO TECH Slovakia s.r.o. prevzala vybavenie stavebnej časti - priečky, podlahy, mezonet, WC, dvere, - z leasingovej spoločnosti kuchynské vybavenie Žilina a Martin, zariadenie samotnej prevádzky - stoličky, stoly, obrazy, atď., či to predmetné zariadenie bolo nové, nevedel presne uviesť, pretože podľa jeho vyjadrenie „to bolo pravdepodobne od roku 2004“. - užívanie bolo dohodnuté s H.. Q. O., nebolo určené na akú dlhú dobu, s tým, že keď sa vyplatia podlžnosti voči Tescu a leasingovej spoločnosti, nastane odkúpenie zariadenia prevádzok a stavieb cca v roku 2009. Písomná zmluva nebola spísaná, - so spoločnosťou AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o. zoznámil pána R. T. pán H.. Q. O., jednania prebiehali na adrese sídla spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o. za prítomnosti pána H.. Q. O., H.. U. Y. a jeho. H.. Q. O. mu oznámil, že vlastníkom uvedených vecí je spoločnosť AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o. Ďalej žalovaný tvrdil, že správca dane zistil, že zariadenie pizzerie Tesco Martin (predmet sporu sa týka dodávky pizzerie Tesco Žilina - poznámka súdu) zakúpil kontrolovaný daňový subjekt opakovane a to v júli 2009 od dodávateľa SMOL-MONT s.r.o. (faktúra č. XXXXXXXX zo dňa 22. 7. 2009 v cene 103 673,69 eura) a vo februári a marci 2010 od dodávateľa PHOTOART s.r.o. (faktúra č. XXXXXXX zo dňa 5.2.2009 - I. čiastková dodávka pizzerie Martin Tesco v cene s daňou 178 738,00 eur, z toho DPH 28 538,00 eur, faktúra č. XXXXXXX zo dňa 26.02.2010 - II. čiastková dodávka pizzerie Martin Tesco v cene s daňou XXXXXX,XX eura, z toho DPH 30 473,53 eura, faktúra č. XXXXXXX - III. čiastková dodávka pizzerie Martin Tesco v cene s daňou 210 631,17 eura, z toho DPH v sume 33 630,19 eura). Spoločnosť PHOTOART s.r.o. zariadenie pizzerie Tesco Martin kúpila od dodávateľa Forest media s.r.o. a od dodávateľa METROPOLITAIN s.r.o.. Zariadenie pizzerie Tesco Martin a pizzerie Tesco Žilina, ako i vybavenie stavebnej časti pizzerie Tesco Martin a pizzerie Tesco Žilina sa stále nachádzalo na tom istom mieste, t.j. v čase pred predajom, po predaji a po spätnom odkúpení. Z uvedeného podľa žalovaného vyplynulo, že žalobcom neboli preukázané žiadne skutočností, ktoré by poukazovali na to, že spoločnosť H.T.KOV s.r.o. bola niekedy vlastníkom stavby alebo zariadenia pizzerie Tesco v Martine a pizzerie Tesco v Žiline, aby ich mohla predať žalobcovi. Žalovaný pripomenul, že poločnosť H.T.KOV s.r.o. daňovú povinnosť z predaja zariadení nepriznala, jej konateľ vypovedal, že žiadny tovar ani žiadne služby neposkytol, nemá vedomosť ani o tom, že by bol konateľom tejto spoločnosti, neprijal a ani neposkytol žiadne peniaze v súvislosti s touto spoločnosťou. Zároveň nebolo zistené, že by uvedená spoločnosť vôbec vykonávala ekonomickú činnosť, v mieste sídla bola neznáma, nemala nahlásené žiadne prevádzky a nemala ani zamestnancov. Podľa žalovaného k uplatneniu princípu právnej istoty medzi daňovými subjektmi súvisiace s nadobudnutím deklarovaných zdaniteľných obchodov je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. To, či osoba je alebo nie je dobromyseľná, nemôže byť posudzované len na základe subjektívneho hľadiska, ale musí byť posudzované aj z objektívneho hľadiska, či osoba pri zachovaní náležitej opatrnosti mala alebo mohla mať dôvodné pochybnosti, že nadobudne vlastnícke právo od nevlastníka. Žalobca musel podľa žalovaného pri minimálnej obozretnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke právo k veci a táto môže byť ukrátená na svojich právach, mal pri kúpe predmetného zariadenia postupovať s odbornou starostlivosťou a zistiť všetky potrebné informácie o predávanom zariadení. Dobromyseľnosť žalobcu bola v tomto prípade vyvrátená následným prevodom vlastníckeho práva k predmetným zariadeniam na spoločnosť RODUR, s.r.o. (skutočného vlastníka predmetných zariadení). Spoločnosť RODUR, s.r.o. síce nenamietala porušenie svojich vlastníckych práv, pričom žalovaný bol presvedčený, že účastníci kúpnej zmluvy v danom prípade konali za účelom získania daňovej výhody. K obchádzaniu zákona dochádza vtedy, ak právny úkon výslovne a priamo neodporuje zákonu, ale v konečnom prípade svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V konaní žalobcu pri opakovaných kúpach a opakovaných predajoch stavby pizzerií a zariadení pizzerií Tesco Žilina a Tesco Martin, ktoré sa stále nachádzali na tom istom mieste a nepretržite ich prevádzkovala tá istá spoločnosť, nie je vidieť žiadnu dobromyseľnosť. Žalovaný zhrnul, že v daňovom konaní bolo správcom dane preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami a daňovým subjektom, ktorých jediným účelom bolo získanie daňovej výhody - uplatnenie odpočítanie DPH z deklarovaných zdaniteľných obchodov uvedených v predmetných faktúrach. IV. Konanie na správnom orgáne Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný a správca dane vo veci vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto podľa § 250j ods.2 písm. c), d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach tvrdili, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody deklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli spôsobom tvrdeným žalobcom a žalobca nepreukázal ich reálnosť, pretože nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúrach od dodávateľa, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane spochybnená. V danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného system DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C - 285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen,...). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane pri daňovej kontrole zisťoval samotnú existenciu vyššie uvedeného zdaniteľného plnenia týkajúceho sa dodávky zariadenia pizzerie a zistil, že toto zariadenie sa v priestoroch pizzerie Tesco Žilina nachádzalo. I keď žalovaný nespochybnil, že predmet dodávky existuje, zároveň tvrdil, že nebolo preukázané, že ho žalobcovi dodala obchodná spoločnosť H.T.KOV s.r.o.. Žalovaný reálnosť dodania spochybnil vychádzajúc predovšetkým z výpovedene konateľa H.T.KOV s.r.o., že predmetný tovar ani služby pre žalobcu neposkytol ani nezaobstaral, žalobcu nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho a v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. Reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola tiež spochybnená z dôvodu, že uvedený dodávateľ žalobcu v rozhodnom období nepodal daňové priznania ani daň neodviedol. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobcovi skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. (rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C -18/13, bod 31, 32). Zistenie, že spoločnosť H.T.KOV s.r.o. nepodala v kontrolovanom období daňové priznanie a neodviedla do štátneho rozpočtu žiadnu daň, nie je jednoznačným a objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu a nepreukazuje nad všetky pochybnosti ani neuskutočnenie zdaniteľného obchodu. Možno to síce považovať za istú indíciu, ktorú je však potrebné preveriť nie len jednostranne v neprospech žalobcu bez toho, aby bolo dokazovaním vylúčené, že v rozpore so zákonom konal samotný dodávateľ žalobcu. Takúto indíciu nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti konania žalobcu a nemožno v tom badať ani dôkaz akejkoľvek jeho vedomosti o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či dokonca jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. Rozhodne súd nemohol súhlasiť s argumentom žalovaného, že dodanie zdaniteľného plnenia, a to bez ďalšieho vysvetlenia, vyvracia tvrdenie konateľa H.T.KOV s.r.o., že predmetnú dodávku pre žalobcu neposkytol ani nezaobstaral, žalobcu nepozná, nemá vedomosť o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, faktúry nevystavil ani nepodpísal, podpis na faktúre nie je jeho a v súvislosti s preverovanými obchodmi nikdy neposkytol ani neprijal žiadne peniaze. Treba uviesť, že je viac ako nepravdepodobné, že by V. nevedel, že je konateľom obchodnej spoločnosti H.T.KOV s.r.o., pričom jej konateľom jednak podľa výpisu z obchodného registra je, zároveň sa ním nemohol stať bez jeho vedomia a navyše ako konateľ spoločnosti vystupoval aj pri uzavieraní factoringovej zmluvy a podpise listu zo dňa 5. 12. 2007, ktorým žalobcu informuje o postúpení pohľadávky. Žalovaný a ani správca dane sa dostatočne v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberali vysvetlením, prečo výpoveď konateľa H.T.KOV s.r.o., aj cez všetky preukázateľné nepravdy ním tvrdené považovali ohľadom skúmaného uskutočnenia zdaniteľných obchodov za dôveryhodnejšiu a právne významnejšiu, ako bola výpoveď konateľa žalobcu a ním predložených dôkazov. V rozhodnutiach sú síce tieto protichodné tvrdenia opísané, avšak daňové orgány ich nevyhodnotili ani jednotlivo ani v ich vzájomných súvislostiach a nepodrobili ich adekvátnemu skutkovému a právnemu posúdeniu, aby z ich úvah potom vyplynul jasný dostatočne presvedčivý a preskúmateľný právny záver korešpondujúci s výrokom napadnutého rozhodnutia. Zároveň súd nemohol súhlasiť s žalovaného vysvetlením jeho postupu, že žalobca mal právo byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť mu otázky, ale i napriek tomu sa pojednávania nezúčastnil a svojou neúčasťou sa sám ukrátil o svoje právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku. Skutočnosť, že sa účastník konania nezúčastnil na vykonaní dôkazu, ktorý je v jeho neprospech a ktorý je v rozpore s ním predloženými dôkazmi, nezbavuje správny orgán povinnosti svoje rozhodnutie náležite preskúmateľne odôvodniť a podať svoju úvahu o tom, ako posúdil uvedený rozpor a ktoré dôkazy zobral za potvrdzujúce zistený skutkový stav uvedený v rozhodnutí a prečo. V predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom sa v priestotoroch pizzerie nenachádzajú, resp. preukazne nezanechali žiadnu stopu svojej existencie - neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50) V prvom rade je nutné konštatovať, že žalovaný svoj právny záver o tom, že žalobca zariadenie pizzerie nemohol nadobudnúť od spoločnosti H.T.KOV s.r.o., nie je presvedčivý, resp. svoje tvrdenie nepreukázal bez pochybností o ich správnosti ani dostatočne preskúmateľne. Z tvrdenia, že sa v prevádzkarni pizzeria Tesco Žilina striedali nájomcovia, ktorí užívali jednak priestory a tiež zariadenie umiestnené v týchto priestoroch objektívne nedokazuje, že ich vlastníkom v určitom časovom úseku nemohla byť spoločnosť H.T.KOV s.r.o. a následne ju od nej nemohol kúpiť žalobca. Z administratívneho spisu vyplýva, že Ing. R. T., konateľ spoločnosti RODUR s.r.o. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX zo dňa 26.03.2012) vypovedal, že jeho spoločnosť prevádzkuje pizzerie v Tesco Žilina zhruba od 15.6.2004, pričom zariadenie pizzerie prevzal od dovtedy prevádzkujúcej spoločnosti, ktorej konateľom je Ing. Q. O.. Ďalej R. T. potvrdil, že so žalobcom ich zoznámil Ing. Q. O. a jednania (pravdepodobne o kúpe) prebiehali na adrese sídla spoločnosti žalobcu, pričom na základe informácie od Ing. Q.a O. považoval žalobcu za vlastníka predmetného zariadenia pizzerie. V rozhodnutí žalovaného sa však tiež uvádza, že v čestnom prehlásení vydanom „pre účely použitia TESCO STORES, a.s.“ Ing. Marián O. prehlásil, že „dňom 24.03.2009 sa jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Košická 3, Žilina v priestoroch Nákupné centrum TESCO Žilina a výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Obchodné centrum Turiec 1, Martin v priestoroch Nákupné centrum TESCO Martin, stal R..“ Z tvrdenia, že sa v prevádzkarni pizzeria Tesco Žilina striedali nájomcovia, ktorí užívali jednak priestory a tiež zariadenie umiestnené v týchto priestoroch objektívne nedokazuje, že ich vlastníkom v určitom časovom úseku nemohla byť spoločnosť H.T.KOV s.r.o. a že následne toto zariadenie od nej nemohol kúpiť žalobca. Podľa názoru súdu správne orgány v konaní nemali k dispozícii vyjadrenia, ktoré by objektívne preukazovali, že žalobca nebol vlastníkom zariadenia pizzerie, že sa ním nestal potom, ako ho kúpil od spoločnosti H.T.KOV s.r.o. a že ním preto následne nemohol disponovať ako so svojim vlastníctvom. Napriek uvedenému a vzájomnej protirečivosti dôkazov zabezpečených v konaní žalovaný bez ďalšieho vysvetlenia vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vykonaným šetrením nebolo preukázané, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k zariadeniu pizzerie Tesco Žilina od spoločnosti H.T.KOV s.r.o., a preto mu nemožno priznať právo na vrátenie DPH z predmetnej faktúry. Žalovaný sa nezaoberal komplexne hodnotením všetkých relevantných dôkazov vykonaných v konaní, pričom pokiaľ pri svojom závere o porušení zákona o DPH žalobcom vychádzal z výpovedí vyššie uvedených osôb, jeho rozhodnutiu je možné vytknúť, že v odôvodnení nevysvetlil, prečo ich prijal za právne významnejšie ako listinné dôkazy (zmluva, dodací list, faktúry) a okrem toho, čo už bolo skôr uvedené, sa nevyjadril k právnej relevancii týchto dôkazov. Skutkové a právne závery v rozhodnutí žalovaného sú preto podľa názoru krajského súdu nezrozumiteľné a za daných okolností nie je jasné, ako dospeli daňové orgány k záveru, že k zdaniteľnému obchodu nedošlo. a že bolo preukázané, že žalobca vlastnícke právo k zariadeniu pizzerie nenadobudol. Súd dodáva, že z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Za danej dôkaznej situácie, s ktorou sa mohol oboznámiť súd, vonkoncom nemožno tvrdiť, že by bolo vyššie uvedené konštatovanie prípustné na základe zistení správcu dane. V preskúmavanom konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by pomáhal páchateľom podvodu. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe právne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu In dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobcu k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivýh účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjekt zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. (3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010) Záverom súd dodáva, že Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupu u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. ( 3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Tvrdené podvodné konanie mohlo nastať u tohto daňového subjektu, ktorý nevedel preukázať vyrobenie resp. obstaranie dodaného tovaru. V súdom preskúmavanom konaní však nebolo relevantným spôsobom spochybnené, že dodávky (zdaniteľné obchody) prebehli tak, ako sa uvádza na predmetných faktúrach. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené rozpory. Jeho úlohou bude opätovne posúdiť všetky v konaní zistené skutočnosti (vykonané dôkazy), zhrnúť ich a podrobnejšie zhodnotiť z hľadiska ich právnej relevancie, rozlíšiť, dôkladnejšie reagovať na podstatné pripomienky, návrhy a vyjadrenia žalobcu, vysvetliť, prečo niektoré dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané nepovažoval za dostatočné - majúce vplyv na rozhodnutie v prospech žalobcu, tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo presvedčivé. V prípade, že pri opätovnom preskúmaní veci žalobca dospeje k záveru, že je na zistenie skutkového stavu doplniť dokazovanie, nič mu nebráni tak urobiť. Nevyhnutné v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o zistenie, a to bez pochybností, reálneho uskutočnenia dodávky zariadenia pizzerie Tesco Žilina, najmä miestnym zisťovaním alebo výsluchom svedkov (zamestnancov, externých spolupracovníkov alebo konateľov) prípadne z účtovných dokladov. Je potrebné zistiť znovu preskúmať termín uskutočnenia obchodu a zistiť pôvod jednotlivých komponentov, z ktorých sa predmetná dodávka skladala. V ďalšom šetrení je potrebné sa zamerať na zistenie vzťahu (vlastníctva) žalobcu k jednotlivým komponentom. Každý z nich má svoj osud a zanecháva stopu v podobe napr. dokladu o výrobe, revíznych správ, dokladov o nadobudnutí, dovoze, predaji, atď.. Pokiaľ sa v opätovnom konaní preukáže, že zdaniteľné obchody v rámci reťazca firiem, ktorého súčasťou bol i žalobca, prebehli, v takom prípade bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenom súdnom poplatku vo výške 70,- € a na nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, §16 ods. 3 a §18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (03/2014) v sume 134,- € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (18.03.2014) v sume 134,- € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, - Účasť na pojednávaní (30.09.2015) v sume 139,83 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 €. Spolu náklady právneho zastúpenia zvýšené o DPH v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. predstavujú sumu 518,76 €. Túto súd krátil o polovicu na sumu 259,38 €, pričom dôvod hodný osobitného zreteľa pre takýto postup videl v skutočnosti, že žalobca podal na tunajší súd 19 obsahovo podobných žalôb proti rozhodnutiam žalovaného v podstate s totožným skutkovým i právnym základom, čo sa nepochybne premietlo i do času spojeného s touto právnou pomocou i do nákladov žalobcu na jej obstaranie. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 329,38 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v štyroch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.