Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/104/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200743 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200743.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Monika Valašiková a JUDr. Renáta Janáková, v právnej veci žalobcu: TANDEM No.1, s.r.o., Čajakova 18, Bratislava IČO: 44 573 804, zastúpený: JUDr. Martin Gajer, advokát, Záhradnícka 7, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.05.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014, ktorým žalovaný na odvolanie žalobcu potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej aj správca dane) č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XX/Dov zo dňa 25.10.2013 o nepriznaní nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj DPH) v sume 61.073,60 eur a určení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 61.073,60 eur postupom podľa § 68 ods. 6 v nadväznosti na § 65b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. (ďalej len Daňový poriadok). Žalobca v žalobe namietal, že po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu DPH žalobcovi v sume 61.073,60 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2009 rozhodnutím žalovaného zo dňa 31.07.2013 a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie sa správca dane neriadil závermi zrušujúceho rozhodnutia, v ďalšom konaní nevykonal žiadne úkony voči žalobcovi, nepreveroval žiadne skutočnosti a neoboznámil žalobcu so stanoviskom správcu dane pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Opakovane len vydal rozhodnutie, čo je podľa žalobcu v rozpore s § 74 ods. 4 Daňového poriadku a s princípom právnej istoty, pretože žalobca na základe rozhodnutia odvolacieho orgánu legitímne očakával určitý procesný postup správcu dane, ktorý však okrem vydania rozhodnutia zo dňa 25.10.2013 nevykonal žiaden úkon. Žalobca namietal porušenie jeho procesných práv v konaní tvrdiac, že správca dane sa v protokole odvoláva na dožiadania zaslané iným správcom dane, na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, na vykonané miestne šetrenia a výpovede osôb, počas daňovej kontroly však neinformoval žalobcu o týchto úkonoch a ich výsledkoch, neumožnil žalobcovi nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou u žalobcu, ďalej porušil jeho právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a k spôsobu ich zistenia. Vykonaním dožiadaní bez vedomostí žalobcu neumožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnosti, či takýto dôkaz je vôbec potrebné vykonať, neumožnil mu zhodnotiť výsledok takéhoto zisťovania a podávať návrhy na ďalšie zisťovanie. Správca dane neuviedol, že požiadal o medzinárodnú výmenu informácií, čo bolo predmetom tejto žiadosti, aké skutočnosti požadoval overiť a aké odpovede obdržal. Žalobca ďalej namietal, že správca dane použil vo vyrubovacom konaní dôkaz, ktorý si sám nezabezpečil a to svedecké výpovede zo zápisníc z výsluchov obvinených osôb získaných od Úradu boja proti korupcii, o ktorých žalobca nebol informovaný, nemohol klásť svedkom otázky a preto takýto dôkaz bol podľa žalobcu získaný v rozpore so zákonom a v daňovom konaní ho nemožno použiť. Podľa žalobcu bolo postupom správcu dane odňaté žalobcovi právo na úzku súčinnosť so správcom dane podľa § 3 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj zákon o správe daní) tým, že správca dane nevytvoril podmienky pre realizáciu jeho práv podľa § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní, a to počas daňovej kontroly aj vo vyrubovacom konaní podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, čím taktiež žalobcu poškodil na jeho právach. Žalobca uviedol, že na jeho žiadosť mu síce boli dňa 22.05.2013 predložené všetky zápisnice, dožiadania, žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede na ne, ako aj výpovede svedkov, ktorí vypovedali v rámci prešetrovania pred policajnými orgánmi, avšak až po vydaní rozhodnutia o dorubení dane. Svedecké výpovede vykonané pred orgánmi policajného zboru žalobcovi neboli nikdy poskytnuté. Žalobca vytýkal správcovi dane, že žiadal od žalobcu preukázanie skutočností, ktoré podľa zákona žalobca nie je povinný preukazovať a to skutočnosti, či dodávatelia jeho dodávateľa a odberatelia jeho odberateľa tovar dodali. Takáto požiadavka správcu dane je podľa žalobcu nad rámec dôkaznej povinnosti daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, pretože daňový subjekt nemá žiadnu právomoc takéto zisťovania vykonávať. Pre správne určenie a vyrubenie dane je podľa žalobcu rozhodujúca skutočnosť, či tovar alebo služby boli dodané daňovému subjektu a či tieto boli ďalej dodané jeho odberateľovi. Žalobca mal za to, že žiadny daňový predpis ani iný všeobecne záväzný právny predpis neurčujú povinnosť, aby obchodník poznal všetkých dodávateľov a odberateľov v celom obchodnom reťazci. Porušenie povinnosti iného daňového subjektu podľa žalobcu nemôže byť dôkazom v jeho neprospech a zabezpečenie takéhoto dôkazu nemôže byť prenesené na žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fullcrum Electronics a C-484/03 Bond House, z ktorých vyplýva, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Žalobca poukázal na to, že jeho dodávateľ - spoločnosť S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o. priznala a odviedla daň z tovaru, ktorý dodala žalobcovi, faktúry boli zaúčtované a zaevidované, o čom spísal Daňový úrad Komárno zápisnicu s J. L. a J. N., ktorí pravosť faktúr potvrdili. Žalobca tiež namietal, že svedeckú výpoveď Karola B. správca dane nezhodnotil objektívne a uviedol, že svedok potvrdil vykonanie prepravy, čo však správca dane považuje za nedôveryhodné, pretože svedok je v kamarátskom vzťahu ku konateľovi žalobcu a to, že si nepamätá, čo pred 3,5 rokom viezol, pokladá za dôkaz, že preprava sa neuskutočnila. Svedok pritom podľa žalobcu uviedol, že k danej preprave existuje medzinárodný prepravný doklad, ktorý obsahuje údaje o prepravovanom tovare, ktorý svedok môže predložiť, čo však správca dane nebral do úvahy. Žalobca tvrdil, že všetky zúčastnené strany uviedli, že predmetom dodávok boli počítačové komponenty, resp. moduly, základové dosky, grafické karty, pričom k tomuto tovaru nie je podľa žalobcu potrebná žiadna dokumentácia ani návod na použitie. Pri overovaní prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií u žalobcovho odberateľa - spoločnosti B.J. VITIS, s.r.o. a jej konateľky p. N. boli podľa žalobcu dodávky tovaru potvrdené, vrátane prepravy tovaru spoločnosťou TRANSCAROL, s.r.o. pre spoločnosť ARMAR 62 Kft., ktorej bol tovar ďalej dodaný. Žalobca mal za to, že správca dane porušil § 15 ods. 11 písm. g/ zákona o správe daní, pretože protokol o daňovej kontrole neobsahuje súpis kontrolovaných dokladov, ktoré žalobca predložil správcovi dane pri daňovej kontrole. Uviedol, že počas výkonu daňovej kontroly podal na Daňové riaditeľstvo SR podnet na preverenie procesného postupu správcu dane, na ktorý dostal odpoveď v tom zmysle, že odbor vnútornej kontroly mu nemôže oznámiť výsledok vybavenia jeho podnetu, s ohľadom na povinnosť pracovníkov kontroly zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone kontroly podľa zák. č. 10/1996 Z.z. o kontrole štátnej správe. Podľa žalobcu mal správca dane posúdiť podnet ako námietku podanú v daňovej kontrole a mal sa ňou zaoberať a rozhodnúť o nej. Postupom správcu dane boli podľa žaloby porušené základné práva žalobcu ustanovené v § 15 ods. 8 zákona o správe daní, ako aj jeho ústavné právo na právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Namietal tiež, že listom zo dňa 18.01.2012 podal námietku zaujatosti voči kontrolórom I.. I. R., F. R. a Ing. S. U., ktorí vykonávali daňovú kontrolu, o tejto námietke však nebolo vydané žiadne rozhodnutie. Uvedení pracovníci naďalej vo veci konali, čo je podľa žalobcu v rozpore s § 24 ods. 4 zákona o správe daní. Prvostupňové rozhodnutie zo dňa 25.10.2013 podľa značky „Dov“ zodpovedá skratke mena zamestnanca Ing. I. R., ktorý nebol oprávnený v danej veci konať, keďže nebolo o podanej námietke zaujatosti rozhodnuté. II. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhol žalobu zamietnuť. Ku skutkovému stavu uviedol, že na základe výsledkov daňovej kontroly nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXXXXX zo dňa 27.04.2009 za dodanie tovaru - príslušenstvo na PC 1-468-648-11 v celkovej sume 191.256,80 eur, z toho DPH v sume 30.536,80 eur, a č. XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2009 za dodanie toho istého tovaru v rovnakej celkovej sume, vystavených spoločnosťou S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., z dôvodu nepreukázania obchodných transakcií od tohto dodávateľa, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH). Žalovaný uviedol, že správca dane preveroval existenciu tovaru v celom obchodnom reťazci (West Hont, s.r.o., Professional partner, s.r.o., S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., TANDEM No.1, s.r.o., BJ VITIS, s.r.o. Česká republika a ARMAR 62 Kft., Maďarská republika) a na základe vykonaných šetrení zistil, že spoločnosť West Hont, s.r.o. sa na adrese sídla zapísaného v obchodnom registri nenachádza, jej konateľ Y. K. podľa informácií maďarskej daňovej správy figuruje ako bezdomovec, spoločnosť síce kúpil, nakoľko bol oslovený nejakým Slovákom hovoriacim po maďarsky, ktorý mu za túto transakciu zaplatil 100 eur a vzal mu občiansky preukaz. Nevedel, kto vystavil dodávateľské faktúry. Menovaný sa stal konateľom spoločnosti od 01.04.2009, preto podľa žalovaného tovar nemohol dodať predchádzajúci konateľ spoločnosti Igor M., ako to tvrdila vo svojej výpovedi konateľka žalobcu Slávka P.. Žalovaný uviedol, že spoločnosť West Hont, s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl a máj 2009 nepodala daňové priznanie k DPH, daň uvedenú na vystavených faktúrach nepriznala a nezaplatila, existenciu tovaru nepotvrdila. Nemá zamestnancov, nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť a nemá skladové priestory. Preto správca dane spochybnil dodanie deklarovaného tovaru ďalšej spoločnosti v obchodnom reťazci - Professional partner, s.r.o., ktorej konateľ p. U. pred miestne príslušným správcom dane síce uviedol, že nakúpený tovar od spoločnosti West Hont, s.r.o. ďalej osobne dodal pracovníkom spoločnosti S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., ich mená však uviesť nevedel. Správca dane ďalej zistil, že spoločnosť S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o. žiadnych zamestnancov nemá, vo výpovedi jej konateľa J. L. sú podľa správcu dane nezrovnalosti, nakoľko na jednej strane menovaný pred správcom dane potvrdil dodanie tovaru, zároveň však uviedol, že vystavené faktúry on nepodpísal a nevie si vysvetliť, kto ich odovzdal účtovníčke p. N. na spracovanie. Kanceláriu ani iné priestory spoločnosť S.C. A.-SpainCeramicA, s.r.o. nemá, sídlo firmy je v bývalom trvalom bydlisku konateľa, kde momentálne žije jeho bývalá manželka a dvaja synovia. K žalobným námietkam žalovaný uviedol, že po oznámení o pokračovaní konania vo veci vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl 2009, doručenom žalobcovi dňa 26.07.2012, bol žalobca vyzvaný, aby sa písomne vyjadril k otázkam správcu dane, na ktorú výzvu žalobca odpovedal dňa 04.08.2012. Správca dane ďalej zaslal dňa 21.11.2012 žiadosť o poskytnutie informácií a písomností na Okresné riaditeľstvo PZ SR Bratislava I z dôvodu preverovania podnikateľských aktivít žalobcu a jeho dodávateľa S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., ďalej zaslal Daňovému úradu Trnava dožiadanie ohľadne preverenia prepravných služieb uvedených na faktúre č. XXXX/XX . vystavenej spoločnosťou TRANSCAROL, s.r.o., požiadal o sprostredkovanie medzinárodnej výmeny informácií týkajúcich sa prepravy tovaru spoločnosti B.J. VITIS, s.r.o., Česká republika a na základe predložených listinných dôkazov spísal so žalobcom dňa 27.02.2013 zápisnicu o ústnom pojednávaní, v ktorej žalobcu oboznámil s doplnenými výsledkami vyrubovacieho konania. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko v rozhodnutí správcu dane zo dňa 30.04.2013 chýbalo chronologické zhodnotenie zistených skutočností od prvého až do posledného obchodného partnera v reťazci, zrušil rozhodnutie správcu dane a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa žalovaného sa existencia deklarovaného tovaru v celom obchodnom reťazci jednoznačne nepreukázala ani jedného z dodávateľských spoločností. Jednalo sa o nejednoznačné, vzájomne si odporujúce vyjadrenia jednotlivých konateľov spoločností, ktoré sa mali podieľať na deklarovanom obchode. Žalovaný mal za to, že ak sa preukáže, že prvý dodávateľ neuskutočnil deklarovaný zdaniteľný obchod, čiže nevznikla mu daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u nasledujúcich spoločností nachádzajúcich sa v obchodnom reťazci v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH. Dôvodil ďalej, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/63/2011). Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane v rámci preverovania uskutočnenia zdaniteľných obchodov uvedených na faktúrach požiadal formou dožiadania miestne príslušných správcov dane dodávateľov o preukázanie skutočností deklarovaných na faktúrach. V týchto prípadoch sa nejednalo o vypočutie svedka a preto nebolo potrebné prizvať k jednaniu zástupcu žalobcu. Skutočnosť, že správca dane konfrontoval výsledky miestnych zisťovaní aj s údajmi, ktoré boli poskytnuté policajnými orgánmi podľa § 32 ods. 1 zákona o správe daní (svedecké výpovede získané vyšetrovateľmi PZ), nemožno považovať za porušenie práv žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobcovi boli na jeho žiadosť dňa 22.05.2013 predložené všetky zápisnice, dožiadania, žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede na ne, ako aj výpovede svedkov, ktorí vypovedali v rámci prešetrovania pred policajnými orgánmi v predmetnej veci a preto nemožno hovoriť, že dôkazné prostriedky boli získané v rozpore so zákonom. K tvrdeniam žalobcu, že mu správca dane neumožnil sa vyjadriť sa k meritu dožiadaní a že nebol oboznámený s jej výsledkami, žalovaný uviedol, že zistené skutočnosti boli obsiahnuté v protokole o kontrole, ku ktorému mal žalobca právo sa vyjadriť, túto zákonnú možnosť však nevyužil a vyjadrenie k protokolu správcovi dane nedoručil. V rámci prerokovania protokolu dňa 13.07.2011 uviedol len strohé konštatovanie, že s protokolom nesúhlasí. Aj v rámci vyrubovacieho konania mal možnosť predkladať dôkazné prostriedky, ani to však neurobil a aj do zápisnice pri ústnom pojednávaní 27.03.2013 pri oboznámení sa s výsledkami vyrubovacieho konania znovu len skonštatoval, že nesúhlasí s výsledkami, bez bližšej špecifikácie. Preto považoval žalovaný námietky žalobcu za irelevantné. Pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru, ktorý bol na faktúre označený ako „Konverzné príslušenstvo PC 1-468-648-1“, bez bližšej špecifikácie, podľa žalovaného potvrdzujú aj odpovede jednotlivých účastníkov obchodného reťazca, z ktorých ani jeden nevedel presne špecifikovať, o aký druh tovaru sa jedná. Objasniť túto pochybnosť mohol žalobca predložením dokumentácie alebo návodu na použitie, čo však žalobca odmietol s odôvodnením, že tieto dokumenty nie sú potrebné. Žalovaný poukázal na to, že žalobca si nesplnil povinnosť uvedenú v § 15 ods. 6 písm. e/ zákona o správe daní tým, že nepodal relevantné vysvetlenie a dôkazy, nepreukázal pôvod ani nákup tovaru v tuzemsku. Keďže nebolo preukázané dodanie tovaru a vznik daňovej povinnosti podľa § 8 a § 19 zákona o DPH, nevznikol žalobcovi nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. K tvrdeniam žalobcu ohľadom nevybavenia námietky zaujatosti kontrolórov žalovaný uviedol, že k predmetným námietkam vydal správca dane oznámenie zo dňa 19.03.2012, podľa ktorého daňové kontroly DPH za zdaňovacie obdobie apríl a máj 2009 boli u žalobcu ukončené dňa 13.07.2011 prerokovaním protokolov a preto považuje žalobcov návrh na vylúčenie zamestnancov správcu dane z uvedených daňových kontrol za neopodstatnený. III. Z obsahu pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že na základe výsledkov kontroly DPH za zdaňovacie obdobie apríl a máj 2009, ktorá sa u žalobcu uskutočnila od 20.07.2009 do 13.07.2011, vydal správca dane dňa 19.07.2011 rozhodnutie č.j. XXX/XXX/XXXXXX/XX/Úhe, ktorým nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z vyššie označených faktúr v celkovej sume 61.073,60 eur. Na odvolanie žalobcu žalovaný toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom mal vykonať dôkazy na úplné zistenie skutkového a právneho stavu, najmä preveriť nezrovnalosti týkajúce sa uplatnenia si nároku na odpočítanie dane z faktúr vystavených daňovým subjektom S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., či v skutočnosti bolo uskutočnené zdaniteľné plnenie deklarované na predmetných faktúrach. V ďalšom konaní správca dane vydal dňa 07.03.2013 dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XX/Dov, ktorým žalobcovi znovu nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 61.073,60 eur. I toto rozhodnutie správcu dane žalovaný na odvolanie žalobcu zrušil a vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, že správca dane nepostupoval v intenciách záverov zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 13.10.2011, nedostatočne preveril a odôvodnil skutočnosti zistené pri kontrole a preto považoval žalovaný toto rozhodnutie za nepreskúmateľné. Ďalším rozhodnutím č. XXX/XXXX/X/XXXXXX/XX/Dov zo dňa 30.04.2013 správca dane určil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 61.073,60 eur. Žalovaný na základe odvolania žalobcu opäť zrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane z dôvodu, že správca dane sa neriadil závermi uvedenými v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 26.06.2012 a aj keď sa snažil preveriť celý obchodný reťazec - spoločnosti, ktoré sa mali zúčastniť deklarovaného zdaniteľného obchodu, jeho výsledný efekt je nezrozumiteľný a neprehľadný. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací orgán znovu uložil správcovi dane vykonať a vyhodnotiť dôkazy potrebné na úplné zistenie skutkového a právneho stavu veci a podrobne uviesť zistené skutočnosti získané v rámci výkonu kontroly a vyrubovacieho konania. Rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XX/Dov zo dňa 25.10.2013 správca dane podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165b ods. 1 tohto zákona určil žalobcovi rozdiel DPH v sume 61.073,60 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2009 a zároveň nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet DPH v uvedenej sume. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný vec prejednal a rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014 prvostupňové rozhodnutie zo dňa 25.10.2013 potvrdil z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby. IV. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012), daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa dovtedajších predpisov. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku (s účinnosťou od 01.01.2013) platí, že daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. V. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 21.10.2015. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, nebolo postihnuté takou chybou, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, najmä vo väzbe na žalobcom namietané porušenie jeho procesných práv, či dôkazy tvoriace podklad rozhodnutia boli získané zákonným spôsobom, či boli správne právne vyhodnotené a či závery žalovaného po stránke hmotného práva zodpovedajú zákonu. K námietkam žalobcu, že správca dane po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia v odvolacom konaní nevykonal žiadne úkony voči žalobcovi a nepreveroval žiadne skutočnosti, ale len znova rozhodol vo veci dňa 25.10.2013, považuje súd za potrebné upozorniť na to, že predchádzajúce rozhodnutie správcu dane zo dňa 30.04.2013 bolo žalovaným zrušené predovšetkým pre nepreskúmateľnosť, neprehľadnosť a nedostatočné odôvodnenie vyvodených záverov. Okrem toho však žalovaný v odôvodnení ostatného zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 31.07.2013 konštatoval potrebu ďalšieho preverovania a preukazovania skutočností rozhodujúcich pre posúdenie veci. Súdu nie je zrejmé, čo k tomu žalovaného viedlo, keď v ďalšom konaní napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane a jeho postup akceptoval. V dôsledku uvedeného totiž žalobca dôvodne namieta, že správca dane v prvostupňovom konaní nepostupoval v intenciách záverov rozhodnutia žalovaného zo dňa 31.07.2013, keď bez akýchkoľvek ďalších procesných úkonov vydal vo veci nové rozhodnutie s rovnakým záverom, k akému dospel v rozhodnutí predchádzajúcom. Súd znovu pripomína, že závery posledného rozhodnutia správcu dane zo dňa 25.10.2013 si žalovaný osvojil a v odvolacom konaní toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Protirečivosť záverov žalovaného v ostatných vydaných rozhodnutiach v predmetnej veci mohla viesť žalobcu k presvedčeniu o porušení princípu právnej istoty a legitímnym očakávaniam, že správca dane bude po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vykonávať ďalšie preverovania. Faktom je, že tieto očakávania žalobcu sa nenaplnili. Krajský súd po uvážení dôsledkov naznačenej nekonzistentnosti v rozhodovaní žalovaného v predmetnej veci zaujal názor, že nerešpektovanie niektorých záverov odvolacieho orgánu správcom dane v prvostupňovom konaní, najmä s ohľadom na nižšie opísaný dôkazný stav veci a na zákonnosť rozhodnutia po stránke hmotného práva, nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.02.2014, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Súdu neprináleží preskúmavať zákonnosť predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia žalovaného zo dňa 31.07.2013, ktoré len viedlo k opätovnému prejednaniu veci a vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. Procesný postup v daňovom konaní zásadne určuje orgán správy dane, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Ako dôkaz môžu poslúžiť všetky legálne získané prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Zo žiadneho ustanovenia zákona o správe daní nemožno vyvodiť, že by ako dôkaz v daňovom konaní nebolo možné použiť zápisnice o výsluchoch obvinených osôb získaných od orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ boli tieto dôkazy vykonané v súlade so zákonom, daňový subjekt bol s nimi oboznámený a mal možnosť k nim zaujať stanovisko. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť a vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich preukaznosti. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je zásadne na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012 vyplýva, že: „vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode“. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane preveroval počas daňovej kontroly obchodovanie s tovarom v reťazci vyššie označených spoločností prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušných daňových úradoch, i prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií a zistil, že s výnimkou formálnych daňových dokladov a svedeckých výpovedí osôb vystupujúcich za spoločnosti zúčastnené na reťazovom obchode neboli k dispozícii žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť a reálnosť vystavených faktúr a tvrdení žalobcu. Možno konštatovať, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolu nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých tovarov. Pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Žalobca využil svoje právo namietať voči postupu zamestnancov správcu dane, najmä v súvislosti s tvrdenou nečinnosťou správcu dane, nedodržiavaním lehôt vydávanie rozhodnutí a prekročenie dĺžky trvania daňovej kontroly. Súd sa čiastočne stotožnil s námietkami žalobcu o porušení jeho procesných práv v súvislosti s realizovanými dožiadaniami adresovanými iným správcom dane, či žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane povinnosť vyžiadať si od kontrolovaného daňového subjektu súhlas či stanovisko k dožiadaniu iného správcu dane alebo k zaslaniu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Pokiaľ je však pri ich realizácii vypočutá ako svedok osoba, ktorá poskytuje dožiadanému tuzemskému či zahraničnému orgánu daňovej správy vysvetlenie ku skutočnostiam potrebným pre správne určenie daňovej povinnosti, je potrebné upovedomiť daňový subjekt o takomto úkone a umožniť mu realizovať právo klásť svedkovi otázky. Toto právo žalobcu bolo postupom správcu dane a dožiadaných orgánov porušené. Na druhej strane je treba vziať do úvahy, že žalobca v priebehu daňového konania porušenie tohto práva nenamietal, v konaní bol pasívny a vyjadril len paušálny nesúhlas so zisteniami správcu dane. Neupriamil pozornosť na skutočnosti, ktoré sa mali výsluchom takýchto svedkov objasniť, ani o nich nepredložil žiadne dôkazy. Súd je toho názoru, že zistený skutkový stav by nebol iný, ak by sa žalobcovi umožnilo klásť otázky svedkom vypočutým pred dožiadanými daňovými orgánmi. Uvedená chyba v postupe správcu dane za daných okolností nemohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je treba tiež zdôrazniť, že žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť do všetkých listín tvoriacich podklad rozhodnutia správcu dane, vrátane zápisníc, dožiadaní, žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a odpovedí na ne, ako aj do zápisníc o výsluchoch svedkov, ktorí vypovedali pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobca mal možnosť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, ako aj v rámci vyrubovacieho konania, vyjadriť a navrhnúť ďalšie dôkazy. Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V prejednávanej veci správca dane správne vyhodnotil posudzované obchodné prípady v tom zmysle, že sa v rámci dokazovania sa nepreukázalo skutočné dodanie fakturovaného plnenia spoločnosťou S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o. žalobcovi a zároveň nebolo hodnoverne preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že existencia tovarov je nepreukázaná a zhromaždené zistenia nasvedčujú tomu, že jedná sa o fiktívne obchodujúce spoločnosti. Výsledky šetrení maďarskej daňovej správy jednoznačne potvrdzujú, že spoločnosť WEST HONT, s.r.o., ktorá nevykonávala v relevantnom čase žiadnu ekonomickú činnosť a jej konateľom bol neinformovaný bezdomovec, nemohla dodať predmetný tovar ďalšiemu subjektu v reťazci - PROFESSIONAL PARTNER, s.r.o. Spoločnosť WEST HONT, s.r.o. nepodala za kontrolované zdaňovacie obdobie daňové priznanie k DPH a daň uvedenú na vystavených faktúrach nezaplatila. Nedôveryhodná a ničím objektívnym nepodložená je výpoveď konateľa PROFESSIONAL PARTNER, s.r.o., ktorý mal tovar osobne dodať bližšie neurčeným pracovníkom spoločnosti S.C.A.-SpainCeramicA, s.r.o., ktorá však podľa zistení správcu dane nemá žiadnych zamestnancov, kancelárske ani skladové priestory a sídli v byte, ktorý obýva bývalá manželka konateľa tejto spoločnosti. Rovnako pochybné sú aj svedectvá štatutárnych zástupcov ďalších spoločností v obchodnom reťazci. Vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Vo všeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe dokladov uznané odpočítanie dane, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo v danom prípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru a služieb, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sume dane ( § 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, žalobcovi nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t.j. uvedením na faktúre, nakoľko faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, správca dane s poukazom na § 29 ods. 2, 4 zákona o správe daní bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane v naznačenom smere neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Spôsob akým správca dane vyhodnotil svedeckú výpoveď prepravcu Karola Kopáčika, neprekračuje medze správneho uváženia patriaceho správcovi dane pri hodnotení dôkazov a je v súlade s ostatnými skutkovými zisteniami, ku ktorým správca dane dospel. Pokiaľ uvedený svedok vo svojej výpovedi spomínal ďalšie listinné dôkazy, je súd toho názoru, že ak tieto dôkazy žalobca nemohol predložiť sám, nič mu nebránilo žiadať správcu dane o ich zabezpečenie. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť požiadavku, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében Kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že predložením zákonom požadovaných daňových dokladov v podstate vyčerpal svoje dôkazné bremeno a správca dane nad rámec zákona od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť, poukazuje súd na to, že orgány daňovej správy od žalobcu nepožadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že v rámci dožiadaní boli preverované aj iné skutočnosti a daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet predkladať daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Správca dane mal právo preveriť existenciu týchto obchodov a doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, nebolo však jeho povinnosťou žalobcu poučovať, akým spôsobom má preukázať uskutočnenie dodávok, okrem predloženia daňových dokladov, ktorých vierohodnosť bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že tovar existoval a že sa s ním skutočne obchodovalo. V rámci vyhodnotenia skutkových zistení správca dane i žalovaný prijateľným spôsobom aplikovali zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, pričom možno konštatovať, že vyvodené závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia a sú i v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Podstata veci spočíva v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálneho uskutočnenia obchodov, resp. že uskutočnil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikania, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo vyplývajúce zo zásady neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na neutralitu dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovaných zdaniteľných obchodoch. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti, ktorú žalobca podal správcovi dane dňa 18.01.2012, z obsahu spisu vyplýva, že správca dane sa touto námietkou riadne zaoberal a oznámeniami zo dňa 16.03.2012 resp. 19.03.2012 vyhodnotil námietku zaujatosti voči kontrolórom Ing. Zdenkovi Pavelkovi, Ing. Igorovi Dovičákovi a Viere Doležílkovej pri výkone daňových kontrol za zdaňovacie obdobia apríl a máj 2009 za bezpredmetnú, nakoľko daňové kontroly u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobia boli ukončené dňa 13.07.2011. O neskoršej námietke zaujatosti voči zamestnancom správcu dane Ing. Igorovi Dovičákovi a Mgr. Alene Ďurišovej vo veci konania o vyrubení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie apríl a máj 2009 vydal správca dane dňa 03.04.2013 rozhodnutie, ktorým nevyhovel námietke zaujatosti voči uvedeným zamestnancom správcu dane a nevylúčil ich z ďalšieho konania a rozhodovania v predmetnej veci. Z uvedených dôvodov možno považovať postup daňových orgánov v namietanej súvislosti za súladný so zákonom. Podľa názoru súdu správca dane aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH dostatočne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi nepriznali odpočet DPH a určili vlastnú daňovú povinnosť za príslušné zdaňovacie obdobie. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho súdnictva neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.