Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/143/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201081 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014201081.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: PL PROMOTION, s.r.o., IČO: 45 446 636, Čajakova 18, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Gajer, advokát, Záhradnícka 7, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 10.04.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou osobne doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.06.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 10.04.2014 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 563/2009 Z. z.“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava (ďalej aj správca dane) č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Lab zo dňa 13.01.2014, ktorým správca dane nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 8 818,78 eur. Žalobca v žalobe namietal, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie, je nepostačujúce na posúdenie veci. Poukázal na to, správca dane je povinný podľa § 2 ods. 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o správe daní“) dodržať zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Namietal, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly vykonával miestne zisťovania, zasielal dožiadania, žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, pričom o výsledku týchto zisťovaní žalobcu neinformoval. Žalobca namietal, že správca dane až dňa 25.11.2013, teda po 11 mesiacoch výkonu daňovej kontroly, informoval o zistených skutočnostiach prostredníctvom zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Lab a v ten istý deň vydal aj protokol o daňovej kontrole. Podľa názoru žalobcu mu správca dane znemožnil účinne sa brániť a podávať vysvetlenia, čím porušil nielen zásadu zákonnosti daňového konania, ale aj právo na informácie a právo na spravodlivý proces, nakoľko mu neposkytol priestor na vyjadrenie sa k zisteniam v priebehu výkonu kontroly do vypracovania protokolu k tejto kontrole. Správca dane vykonával daňovú kontroly dva roky, ale žalobcovi ako daňovému subjektu neposkytol ani jeden deň na uplatnenie svojich zákonných práv. Žalobca ďalej namietal, že zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dan, uvedená správcom dane ako dôkaz, bola získaná v rozpore so zákonom, pretože žalobca nebol upovedomený o uskutočnení výpovede svedka p. W., čím došlo k porušeniu jeho práva klásť svedkom otázky podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní. Nakoľko p. Z. nebol pri ústnom pojednávaní dňa 12.10.2011 vypočutý ako svedok, nebola ani spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, bol tento dôkaz získaný v rozpore s § 29 ods. 4 zákona o správe daní. Zápisnice, na ktoré sa odvoláva správca dane, nemajú podľa žalobcu povahu dôkazu, pretože v prvom prípade nebola žalobcovi výpoveď svedka oznámená a v druhom prípade nejde o výpoveď svedka. Žalobca tiež poukázal na tvrdenie správcu dane, že dôkazy získal pri výkone daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie, pričom pri dokazovaní môže ako pomôcku použiť výpovede svedkov v iných daňových veciach. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že správca dane ho počas daňovej kontroly nevyzval na predloženie dôkazov alebo podanie vysvetlení, ani mu neoznámil pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov. Na použitie pomôcok pri dokazovaní nebola splnená ani jedna zákonná podmienka a preto správca dane nemohol postupovať podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a použiť pomôcky ako dôkaz. Podľa názoru žalobcu je tvrdenie správcu dane o nesplnení zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane z dôvodu predloženia iba listinných dôkazov v rozpore so skutočnosťou. Správca dane bez náležitého odôvodnenia nevzal do úvahy svedeckú výpoveď prepravcu, ktorý predložil aj listinné dôkazy, ani vyjadrenie dodávateľa, ním predložené doklady a obhliadku skladových priestorov. Dňa 15.11.2013 bolo správcovi dane predložené vyjadrenie p. O., ku ktorému sa správca dane vyjadril, že notár legalizáciou podpisu neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. K tejto skutočnosti žalobca uviedol, že overenie podpisu pred notárom osvedčuje, že listinu podpísal p. O.k a vyhlásenie urobil bez nátlaku a z vlastnej vôle. Správca dane sa vôbec nezaoberal vyjadrením p. O. v dodatku č. 1 k protokolu, v ktorom sa vyjadril, že: „... zakúpený a na nižšie uvedených číslach faktúr uvedený tovar dal previezť do Maďarska a dal som ho zaskladniť do nášho skladu...“. Žalobca namietal, že správca dane spochybnil všetky predložené dôkazy a hodnotil ich zaujato. Napríklad v protokole hrubo vyznačil, že splnomocnený zástupca spoločnosti ALL4EWER s.r.o. Ing. R. sa do zápisnice o ústnom pojednávaní nevyjadril, čím sa podľa názoru žalobcu snažil navodiť dojem, že sa spoločnosť nevedela k preverovaným skutočnostiam vyjadriť, čo nie je pravda. Ing. R. bol len splnomocneným zástupcom pre daňové konanie, nie jej konateľom, a preto sa k preverovaným skutočnostiam nemohol v danom momente vyjadriť. Správca dane podľa žalobcu porušil zásadu zákonnosti ustanovenú v § 2 ods. 1 zákona o správe daní, ako aj povinnosť podľa § 15 ods. 18 zákona o správe daní písomne upovedomiť daňový subjekt o tom, že daňovú kontrolu nemôže ukončiť do 6 mesiacov od jej začatia. O predĺžení daňovej kontroly bol žalobca informovaný až listom zo dňa 05.11.2013 po uplynutí 300 dní od začatia kontroly. Správca dane je povinný toto upovedomenie zaslať daňovému subjektu bezodkladne po to, ako nastane táto skutočnosť. Žalobca tiež namietal, že mu zamestnanci správcu dane neumožnili nazrieť do písomností týkajúcich sa korešpondencie so žalovaným vo veci predĺženia lehoty, čím správca dane porušil jeho ústavné právo na informácie. Žalobca žiadal uviesť do protokolu, ktoré úkony správca dane vykonal ako úkony, pre ktoré žiadal predĺžiť daňovú kontrolu. Ďalej poukázal na vyjadrenie správcu dane, ktorý do dodatku č. 1 uviedol, že dňa 17.06.2013 zaslal na OR PZ žiadosť o poskytnutie informácií, pričom zo spisovej značky je zrejmé, že táto žiadosť nebola podaná v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie august 2011. Zamestnanci po 03.05.2013 už neviedli dokazovanie a nič im nebránilo, aby pristúpili k úkonom smerujúcim k ukončeniu daňovej kontroly. Správca dane v lehote od 03.05.2013 do 25.11.2013 nevykonal žiadny úkon. Podľa názoru žalobcu správca dane účelovo požiadal o predĺženie lehoty, nakoľko dôvody pre povolenie predĺženia neexistovali. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, v ktorom ústavný súd konštatoval, že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane potrebnú súčinnosť, pričom žalobca túto súčinnosť poskytoval. Ďalej žalobca namietal, že správca dane ani v dodatku k protokolu neuviedol, od koho získali orgány PZ SR informácie o nedôveryhodnosti p. O. a na základe ktorého odseku § 32 zákona o správe daní. Tvrdil, že informácie získané od PZ SR sú dôkazmi získanými v rozpore so zákonom o správe daní a nemôžu byť použité ako dôkazný prostriedok. Odôvodnenie žalovaného pokiaľ ide o získané dôkazy považoval za nedostatočné a nezrozumiteľné. Správca dane je oprávnený získavať informácie v súvislosti s medzinárodnou výmenou v oblasti DPH na základe Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 od finančnej správy iného členského štátu a práve pre túto skutočnosť bola daňová kontrola prerušená viac ako jeden rok. Žalobca mal za to, že celé konanie správcu dane je zaťažené procesnými vadami. Správca dane mal v daňovom konaní postupovať v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a priebežne informovať o výsledkoch šetrenia vykonaného počas daňovej kontroly. Správca dane mu v zmysle § 41 zákona o správe daní neoznámil pochybnosti o správnosti, pravdivosti predložených dokladov a nevyzval ho na vyjadrenie sa k nim. Žalobca tiež poukázal na to, že tovar nadobudol a dodal v dobrej viere, za podmienok zaužívaných v bežných obchodných vzťahoch a ak nastali u dodávateľov jeho dodávateľa alebo odberateľa skutočnosti, ktoré nemohol ovplyvniť a nemohol mať o nich vedomosť, potom sú tieto skutočnosti pre posúdenie nároku na odpočítanie dane alebo uplatnenie oslobodenia od dane pri intrakomunitárnej dodávke irelevantné. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 29 ods. 8 zákona o správe daní je modifikované právom Európskej únie. Žalobca poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej aj ako „ESD“) vo veci Kittel (C-439/04), kde ESD vyjadril názor, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet odopreté, avšak dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane. ESD vo veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03), Bond House Systems Ltd (C-484/03) vyslovil názor, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Žalobca tiež poukázal na názor Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že daňový subjekt disponujúci materiálnym plnením, faktúrou a prílohami s podrobným položkovým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Na záver žalobca uviedol, že správca dane ako aj žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec neuviedli dôkazy svedčiace v jeho prospech. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s námietkami žalobcu bez toho, aby jeho dôvody mali oporu v zistenom skutkovom stave a v konkrétnom právnom posúdení. Podľa žalobcu žalovaný porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že náležite neodôvodnil napadnuté rozhodnutie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že správca dane porušil § 15 ods. 18 zákona o správe daní, nakoľko listom zo dňa 12.06.2013 požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2011, aj s uvedením dôvodov na predĺženie lehoty. Žalovaný uvedenej žiadosti vyhovel listom zo dňa 24.06.2013. Vzhľadom na to, že zákonná šesť mesačná lehota by uplynula 06.07.2013, žiadosť o predĺženie lehoty ako aj vyhovenie žiadosti žalovaným bolo uskutočnené pred uplynutím šesť mesačnej zákonnej lehoty na výkon kontroly, z čoho je zrejmé, že správca dane neporušil § 15 ods. 17 zákona o správe daní, a teda protokol nenadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Podľa žalovaného to, že správca dane informoval žalovaného o tejto skutočnosti upovedomením č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Lab až dňa 05.11.2013, nemení nič na skutočnosti, že daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej jednoročnej lehote, nakoľko zákonom nie je striktne uvedená lehota, dokedy má túto skutočnosť správca dane oznámiť daňovému subjektu. Správca dane je len povinný písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt o skutočnosti, že mu bola nadriadeným orgánom predĺžená lehota na výkon kontroly s uvedením dôvodov, čo správca dane urobil. Žalovaný tiež poukázal na to, že zákonodarca vypustil administratívne povinnosti vyplývajúce z § 15 ods. 17 a 18 zákona o správe daní a do zákona č. 563/2009 Z. z. od 01.01.2012 v § 46 ods. 10 uviedol, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol riadne vyrozumený o prerušení daňovej kontroly, o predĺžení lehoty na výkon kontroly, bol vyzvaný na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Žalobca doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu, vyjadril sa ku kontrolným zisteniam správcu dane a bol s ním riadne prerokovaný protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly. Žalobca preto nebol ukrátený na svojich právach a správca dane postupoval v súlade s § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Žalovaný poukázal na to, že žalobca mohol počas výkonu kontroly svoje práva vyplývajúce z § 15 ods. 5 písm. a) až g) zákona o správe daní kedykoľvek uplatniť u správcu dane, čo počas celej kontroly neurobil. Žalovaný konštatoval, že Daňový úrad Banská Bystrica porušil § 15 ods. 5 zákona o správe daní, keď pred týmto miestne príslušným správcom dane do zápisnice vypovedal p. W. ako svedok, pričom túto skutočnosť neoznámil kontrolovanému daňovému subjektu. Mal však za to, že toto procesné pochybenie nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S dôkazmi, ktoré správca dane vykonal, bol žalobca oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť, pričom svoje právo aj využil. Podľa žalovaného aj keby v naznačenom smere nedošlo ku vade konania, zistený skutkový stav by nebol iný ako ten, ktorý deklaroval správca dane v dodatočnom platobnom výmere. Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane sa pri svojich záveroch opieral aj o informácie získané v rámci kontrol za iné zdaňovacie obdobia vykonávané u žalobcu a takto získané informácie podľa neho nie sú v rozpore so zákonom o správe daní, nakoľko podľa § 29 ods. 4 možno ako dôkaz použiť všetky prostriedky, ktorými možno objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa žalovaného mal správca dane oprávnenie preveriť pôvod tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť napovedať žalobcovi, akým spôsobom má okrem dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Pri výkone daňovej kontroly uplatňuje správca dane pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu prejednávaciu zásadu, nie vyhľadávaciu, čo znamená, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech žalobcu. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že nie je potrebné uvádzať na predložených medzinárodných nákladných listoch, kde bol tovar vyložený. Pre toto preukázanie nestačí iba jeho formálne, deklaratórne zdokladovanie, ale daňový subjekt má preukázať, že tovar skutočne fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Ďalej žalovaný poukázal na to, že správca dane na základe medzinárodnej výmeny informácií zabezpečil dôkaz oficiálnej inštitúcie o tom, že si žalobca neplní daňové povinnosti. Aj z rozsudku ESD vo veci C-196/04 C vyplýva, že podľa čl. 43 Európskej zmluvy má každá právnická osoba slobodu v rámci EÚ umiestniť sídlo podnikania. Daňová správa je oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky, čo maďarská daňová správa aj urobila. K námietke žalobcu, že správca dane nevyhovel požiadavke nahliadnutia do listinných dôkazov, žalovaný uviedol, že v rámci ústneho pojednávania vo veci prerokovania protokolu a dodatku č. 1 k protokolu, konateľka žalobcu nepožadovala predloženie spomínaných dokumentov, a preto jej správca dane tieto dokumenty nepredložil. Neskôr už žalobca záujem nazrieť do spisu neprejavil. Ak mal žalobca pochybnosti o postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly, mohol využiť ustanovenia zákona o správe daní a domáhať sa nápravy. Žalovaný mal za preukázané, že platiteľ nepredložil ku kontrole nadmerného odpočtu relevantné dôkazy, ktoré by preukázali, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľmi uvedenými na faktúrach, čím nebola splnená základná podmienka potrebná na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“). Podľa názoru žalovaného sa jednalo o reťazový obchod, kde jednotlivé spoločnosti fakturovali dodávku tovaru, ale žiadny z nich nevedel reálne preukázať, že deklarované dodanie zdaniteľného obchodu bolo uskutočnené. Neobstojí ani námietka žalobcu, že tovar nadobudol a dodal v dobrej viere. V tejto súvislosti žalovaný citoval rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009, 6Sžf/37/2011 a 5Sžf/63/2011. K námietke žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom o správe daní, keď získané informácie ohľadom p. O. v rámci súčinnosti s orgánmi PZ SR nemohol použiť, žalovaný uviedol, že správca dane na základe súčinnosti s orgánmi PZ SR v zmysle § 32 zákona o správe daní získal informácie, ktoré mu boli poskytnuté v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Tieto informácie podľa žalovaného potvrdzujú informácie, ktoré správca dane získal od maďarskej finančnej správy na základe medzinárodnej výmeny informácií. Žiadosť o súčinnosť bola vydaná až po prijatí odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Svoje závery správca dane v prvostupňovom rozhodnutí oprel o odpoveď maďarskej finančnej správy a závery PZ SR tieto informácie len potvrdili. V súvislosti s námietkou žalobcu, podľa ktorej je v rozpore so skutočnosťou tvrdenie správcu dane o nesplnení zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane z dôvodu predloženia iba listinných dôkazov, žalovaný poznamenal, že žalobca mal a mohol predpokladať, že správca dane bude preverovať reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení a mal si k svojim tvrdeniam zaobstarať dostatok dôkazov na to, že tovar reálne kúpil a dodal odberateľom. Správca dane dostatočne spochybnil predložené doklady a žalobca toto spochybnenie reálne nevyvrátil. Podľa zistenia maďarskej daňovej správy maďarský nadobúdateľ Bobimpex Élelmiszer Kis És Nagy Kft nepriznal žiadne nadobudnutie tovaru od žalobcu a nedeklaroval žiadne obchodné aktivity so žalobcom, pričom maďarský nadobúdateľ ani nepodal daňové priznanie za príslušné zdaňovacie obdobie. Táto spoločnosť nebola schopná uskladniť také veľké množstvo tovaru, ako je deklarované v predmetných faktúrach. To, že žalobca, resp. prepravná spoločnosť do zápisnice u správcu dane uvedie, že síce prepravu tovaru vykonala, ale „nepamätá“ si, ako bol tovar balený, o aké množstvo tovaru išlo, nepamätá si ani meno človeka, ktorý mal tovar prevziať, nespomína si ani na čas a miesto, kde došlo k dodaniu tovaru a prevzatiu peňazí, viedlo správcu dane k spochybneniu dodávky tovaru do Maďarska a žalobca toto spochybnenie správcu dane relevantným spôsobom nevyvrátil. Žalovaný na záver konštatoval, že žalobca nepreukázal nákup tovaru od deklarovaného dodávateľa v tuzemsku ani nepreukázal intrakomunitárne dodanie tovaru s oslobodením od dane odberateľovi v Maďarsku, čím porušil § 49 ods. 1 a 2 a § 43 zákona o DPH. Predloženie dokladov - faktúr nie je postačujúce na preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií. Podmienkou priznania nároku na odpočítanie dane u daňového subjektu nie sú len dodávateľské faktúry alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupu tovarov a preukázanie jeho použitia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Za nepravdivé žalovaný označil tvrdenie žalobcu, že sa správca dane nevysporiadal s tvrdením p. O. uvedeným v čestnom vyhlásení, že „zakúpený tovar dal previesť do Maďarska a dal ho zaskladniť do nášho skladu“, nakoľko správca dane toto čestné prehlásenie nepovažoval za relevantný dôkaz preukazujúci reálne dodanie tovaru do Maďarska. Skutočnosť, že správca dane postupoval v zmysle platných právnych predpisov, je možné podľa názoru žalobcu oprieť aj o závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011 s 8Sžf/34/2012, ktoré citoval. III. Z pripojeného administratívneho spisu v prejednávanej veci súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011. Správca dane vyhotovil o výsledku kontroly protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Lab zo dňa 25.11.2013. Žalobca doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu, ktoré správca dane zapracoval do dodatku č.1 k protokolu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Lab. Protokol a dodatok č. 1 k protokolu bol prerokovaný a doručený žalobcovi dňa 07.01.2014, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/Lab zo dňa 07.01.2014. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. XXXX/XXX zo dňa 03.08.2011, č. 2011079 zo dňa 10.08.2011 a č. XXXXXXX zo dňa 16.08.2011 vystavených dodávateľom L&S Invest, s.r.o. za dodávku dámskeho oblečenia, z faktúry č. XXXXXX zo dňa 31.08.2011 vystavenej spoločnosťou ALL4EVER, s.r.o. za dopravu autom na trase Sládkovičovo - Budapešť, pričom tento nákup deklarovaného tovaru a služieb nevedel vierohodným spôsobom preukázať, čím porušil § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Žalobca ďalej vystavil faktúry č. XXXX/XXX zo dňa 10.08.2011, č. XXXX/XXX zo dňa 16.08.2011 a č. XXXX/XXX zo dňa 26.08.2011 pre odberateľa Bobimpex Élelmiszer Kis és Nagy Kft, Újlengyel Határ Út 12, 2724 Budapest, Maďarsko, bez dane v hodnote 61 027,50 eur, avšak deklarovaný tovar - oblečenie nebolo dodané, čo potvrdili aj vykonané šetrenia vo veci maďarskou daňovou správou na základe medzinárodného dožiadania, čím žalobca porušil § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH platného v roku 2011. Na základe týchto skutočností správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/Lab zo dňa 13.01.2014, ktorým žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 8 818,78 eur v zmysle § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. z dôvodu, že žalobca nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o DPH platného v roku 2011. Žalobca podal proti dodatočnému platobnému výmeru odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/ X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 10.04.2014 podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Lab zo dňa 13.01.2014 potvrdil z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe. IV. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012), daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa dovtedajších predpisov. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku (s účinnosťou od 01.01.2013) platí, že daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. V. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 21.10.2015. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, nebolo postihnuté takou chybou, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, najmä vo väzbe na žalobcom namietané porušenie jeho procesných práv, či dôkazy tvoriace podklad rozhodnutia boli získané zákonným spôsobom, či boli správne právne vyhodnotené a či závery žalovaného po stránke hmotného práva zodpovedajú zákonu. Procesný postup v daňovom konaní zásadne určuje orgán správy dane, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Ako dôkaz môžu poslúžiť všetky legálne získané prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Zo žiadneho ustanovenia zákona o správe daní nemožno vyvodiť, že by ako dôkaz v daňovom konaní nebolo možné použiť skutočnosti zistené pri výkone daňovej kontroly u kontrolovaného daňového subjektu za iné zdaňovacie obdobie, vrátane zápisníc o výsluchoch svedkov, prípadne zápisnice o výsluchoch obvinených osôb získaných od orgánov činných v trestnom konaní alebo informácie získané od orgánov Policajného zboru, pokiaľ bol daňový subjekt s takýmito dôkazmi oboznámený a mal možnosť k nim zaujať stanovisko. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je zásadne na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak správca dane nadobudne opodstatnené pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti predložených dokladov a daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012 vyplýva, že: „vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode“. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane preveroval počas daňovej kontroly obchodovanie s tovarom v reťazci spoločností AFITA, s.r.o., NOWET (neskôr TEXMAR), s.r.o., L&S Invest, s.r.o., PL Promotion, s.r.o. a Bobimpex Élelmiszer Kis és Nagy Kft., Maďarsko, prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušných daňových úradoch i prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií a zistil, že s výnimkou formálnych daňových dokladov a svedeckých výpovedí osôb vystupujúcich za niektoré spoločnosti zúčastnené na reťazovom obchode neboli k dispozícii žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť a reálnosť vystavených faktúr a tvrdení žalobcu. Možno konštatovať, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolu nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých tovarov. Pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. K námietkam žalobcu o porušení jeho procesných práv v súvislosti s miestnymi šetreniami, dožiadaniami adresovanými iným správcom dane, či žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré správca dane realizoval bez toho, aby o nich žalobcu informoval, súd konštatuje, že zákon o správe daní neukladá správcovi dane povinnosť vyžiadať si od kontrolovaného daňového subjektu súhlas či stanovisko k uskutočneniu uvedených úkonov, je však povinný umožniť daňovému subjektu nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania a do zapožičaných dokladov a vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, ako aj k spôsobu ich zistenia. Pokiaľ je pri úkonoch pred dožiadanými orgánmi vypočutá ako svedok osoba, ktorá poskytuje dožiadanému orgánu daňovej správy vysvetlenie ku skutočnostiam potrebným pre správne určenie daňovej povinnosti, je potrebné upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt o takomto úkone a umožniť mu realizovať právo klásť svedkovi otázky. Toto právo žalobcu bolo postupom správcu dane a dožiadaných orgánov porušené v súvislosti s výsluchom konateľov spoločnosti TEXMAR (predtým NOWET), s.r.o. Q. W. a G. Z. pred Daňovým úradom Banská Bystrica. Treba však zároveň vziať do úvahy, že žalobca v priebehu daňového konania porušenie tohto práva nenamietal a zväčša bol pasívny. Neupriamil pozornosť na skutočnosti, ktoré sa mali výsluchom týchto svedkov objasniť, ani o nich nepredložil relevantné dôkazy. Súd je toho názoru, že na zistený skutkový stav by nemalo vplyv, ak by sa žalobcovi umožnilo klásť otázky týmto svedkom. Uvedená chyba v postupe správcu dane za daných okolností nemohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je treba zdôrazniť, že žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť do všetkých listín tvoriacich podklad rozhodnutia správcu dane, vrátane zápisníc, dožiadaní, žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a odpovedí na ne. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, ktoré boli zhrnuté v daňovom protokole, a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to aj vo vyrubovacom konaní. Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V prejednávanej veci správca dane správne vyhodnotil posudzované obchodné prípady v tom zmysle, že sa v rámci dokazovania sa nepreukázalo skutočné dodanie fakturovaného plnenia spoločnosťou L&S Invest, s.r.o. žalobcovi a zároveň nebolo hodnoverne preukázané, že žalobca tovar dodal s oslobodením od dane odberateľovi v Maďarsku. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že existencia tovarov je nepreukázaná a zhromaždené zistenia nasvedčujú tomu, že sa jedná o fiktívne obchodujúce spoločnosti. Výsledky šetrení správcu dane i orgánov maďarskej daňovej správy ukázali, že pôvod tovaru u spoločnosti AFITA, s.r.o., ktorá ho mala dodať spoločnosti NOWET (TEXMAR), s.r.o., nepreukazujú žiadne dôkazy. Konatelia oboch spoločností (Jozef S., resp. G. Z.) o obchodoch nič nevedia, nevedia ani ako sa stali konateľmi. Následné dodanie tovaru spoločnosti L&S Invest, s.r.o. a ďalej žalobcovi potvrdzujú okrem predpísaných daňových dokladov len ústne vyjadrenia konateľov, pričom tovar mal byť žalobcom prevzatý do skladov v Sládkovičove a zaplatený v hotovosti. Konateľka žalobcu sa nevedela vyjadriť, ako sa ďalej s tovarom nakladalo, kde bol ďalej odvezený a vyložený. Deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru do Maďarska sa nepotvrdilo, nakoľko maďarský odberateľ nepriznal žiadne dodanie tovaru od žalobcu, nepodal ani daňové priznanie za príslušné zdaňovacie obdobie, nevlastní ani nemá prenajaté žiadne skladové priestory. Za týchto objektívnych okolností vyznievajú nedôveryhodne výpovede zástupcu prepravcu i odberateľa tovaru v Maďarsku i predložený prepravný doklad bez konkrétneho určenia miesta vykládky tovaru. Vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Ani kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe dokladov uznané odpočítanie dane, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo v danom prípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru a služieb, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sume dane ( § 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, žalobcovi nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t.j. uvedením na faktúre, nakoľko faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, správca dane s poukazom na § 29 ods. 2, 4 zákona o správe daní bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane v naznačenom smere neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť požiadavku, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében Kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). K námietke žalobcu, že správca dane nad rámec zákona požadoval od žalobcu dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť, poukazuje súd na to, že orgány daňovej správy od žalobcu nepožadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že v rámci dožiadaní boli preverované aj iné skutočnosti a daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet predkladať daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Správca dane mal právo preveriť existenciu týchto obchodov a dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, nebolo však jeho povinnosťou žalobcu poučovať, akým spôsobom má preukázať uskutočnenie dodávok, okrem predloženia daňových dokladov, ktorých vierohodnosť bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že tovar existoval a že sa s ním skutočne obchodovalo. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť a vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich preukaznosti. V prejednávanej veci správca dane vyhodnotil dôkazy v medziach svojich kompetencií stanovených zákonom, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Vyvodené závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia a sú i v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Podstata veci spočíva v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálneho uskutočnenia obchodov, resp. že uskutočnil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikania, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo vyplývajúce zo zásady neutrality DPH. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa dĺžky trvania daňovej kontroly, v tomto smere nedošlo k takej chybe v postupe správcu dane či žalovaného, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly včas, ešte pred uplynutím 6 mesiacov od jej začatia a v tejto lehote aj žalovaný o predĺžení lehoty rozhodol. V rámci predĺženej lehoty bola daňová kontrola ukončená. Fakt, že o predĺžení lehoty na vykonanie kontroly správca dane upovedomil žalobcu s niekoľko mesačným oneskorením, nezodpovedá zásade úzkej súčinnosti s kontrolovaným daňovým subjektom, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, keďže k predĺženiu lehoty došlo podľa zákona. Záverom je súd toho názoru, že správca dane aj žalovaný vo veci postupovali v medziach zákona a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH dostatočne zistili skutkový stav a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi nepriznali odpočet DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že nakoľko námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho súdnictva neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.