Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/256/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202015 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014202015.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: I.V.A., s.r.o., IČO: 36 452 751, SNP 2730/92, Snina, zastúpený: Advokátska kancelária Illeš, Šimčák, Brőstl, s.r.o., IČO: 36 861 472, Štúrova 27, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XX/XXXX zo dňa 03.10.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XX/XXXX zo dňa 03.10.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. RP XXX/XXXX-XXXX zo dňa 09.03.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70 eur za súdny poplatok a v sume 732,43 eur titulom trov právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov Žalobou napadnutým rozhodnutím č. XX/XXXX zo dňa 03.10.2014 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie vydané žalovaným, samostatným oddelením dohľadu nad obchodovaním s vojenským materiálom č. P. zo dňa 09.03.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 60.000 eur podľa § 25 ods. 2 písm. c/ zákona č. 179/1998 Z.z. o obchodovaní s vojenským materiálom a o doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 179/1998 Z.z.“ alebo ako „zákon“) za správny delikt, ktorého sa žalobca mal dopustiť porušením § 14 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z. tým, že v dňoch 05.01.2010 a 27.07.2010 vykonal vývoz vojenského materiálu z vlastných zásob, resp. zakúpeného v SR v počte 22 ks z územia SR do Kórejskej republiky v rozpore s udelenou licenciou na vývoz č. V 909/0119 reexport AC 8334 zo dňa 08.09.2009. II. Žaloba Žalobca považoval rozhodnutia žalovaného vydaného v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. K skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že je právnickou osobou v zmysle zákona č. 179/1998 Z.z. oprávnenou na vykonávanie obchodu s vojenským materiálom na základe povolenia č. Po XX/ XXXX-XXXX. Dňa 05.08.2009 doručil žalovanému dve žiadosti. Prvá žiadosť bola o udelenie vývoznej licencie na vojenský materiál do Kórejskej republiky (č. žiadosti T./Q./X/XX/XXXX) a druhá žiadosť bola o udelenie dovoznej a súčasne reexportnej licencie na vojenský materiál z Bieloruskej republiky do Kórejskej republiky č. žiadosti D/T./A./XX/X/XXXX -A. Na základe týchto žiadostí žalovaný vydal žalobcovi dve samostatné licencie na vývoz tovaru, a to licenciu č. Z a licenciu č. V J. na základe vývoznej licencie č. Z dňa 05.01.2010 a 27.07.2010 uskutočnil vývoz vojenského materiálu z územia Slovenskej republiky do Kórejskej republiky v množstve 22 ks z vlastných zásob, resp. zakúpených v Slovenskej republike. Podľa žalobcu žalovaný z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci dospel k záveru, že žalobca vývozom vojenského materiálu porušil § 14 ods. 3 zákona č. 179/1998 Z.z., nakoľko licencia na vývoz č. Z reexport AC 8334 bola podľa neho vydaná žalobcovi výhradne v súvislosti s vojenským materiálom, ktorý mal byť dovezený z Bieloruskej republiky na územie Slovenskej republiky na základe licencie na dovoz tovaru č. V a v súlade s obchodnou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou SOOO OMBiSi Group, Minsk, Bieloruská republika zo dňa 30.07.2009. Žalobca namietal, že dňa 05.08.2009 podal dve samostatné žiadosti, pričom jednu o vydanie vývoznej licencie, ktorá nemala byť reexportnou licenciou. V časti formulára určeného na označenie, že žalobca výslovne žiada o udelenie reexportnej licencie v tomto prípade nebola zaškrtnutá. Žalovaný však nad rámec žiadosti žalobcu v rozhodnutí o udelenie licencie uviedol slová „reexport AC 8334“. Podľa názoru žalobcu žalovaný v tejto fáze nedostatočne a nesprávne vyhodnotil žiadosť žalobcu o vývoznú licenciu, v ktorej nebola zaškrtnutá kolónka „reexport“. Napriek uvedenému na základe vlastnej vôle žalovaný rozsah vydanej licencie obmedzil len na reexport s odôvodnením, že žiadosť o udelenie vývoznej licencie mala podľa jeho názoru súvisieť so žiadosťou o udelenie dovoznej licencie a teda žalobca v skutočnosti žiadal o vydanie licencie na reexport dovezeného vojenského materiálu. Prepojenosť oboch žiadostí pritom žalovaný v prvom stupni ako aj v rozkladovom konaní vyvodil len z príloh žiadostí, na základe toho, že k obom žiadostiam bola priložená totožná príloha - obchodná zmluva so spoločnosťou SOOO OMBiSi Group , Minsk, Bieloruská republika zo dňa 30.07.2009. Žalovaný sa však nevysporiadal so skutočnosťou, že v žiadosti č. T./Q./3/08/2009 bol ako účel uvedený len vývoz vojenského materiálu do C. republiky a v druhej žiadosti č. D/T./A./XX/X/XXXX-A bol ako účel uvedený dovoz vojenského materiálu z Bieloruskej republiky a jeho následný reexport do Kórejskej republiky. Správny orgán pochybil pri rozhodnutí o udelenie licencie tým, že nad rozsah podanej žiadosti len na základe vlastnej úvahy vydal licenciu na reexport, hoci táto podmienka nebola žalobcom v žiadosti uvedená. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovaného v jeho rozhodnutí, že „zo strany účastníka správneho konania od udelenia reexportných licencií na dovoz a vývoz a ich následného doručenia účastníkovi správneho konania, neboli vznesené žiadne námietky k udeleným licenciám a v zákonom stanovenej dobe nepodal proti nim opravný prostriedok (rozklad)“. Žalobca s touto argumentáciou nesúhlasil, tvrdil, že bol po celý čas v domnienke, že licencia na vývoz bola vydaná v rozsahu ním podanej žiadosti, teda že licencia nemala obmedzený rozsah len na reexport. Je preto neprijateľné, aby neuplatnenie práva na podanie opravného prostriedku voči rozhodnutiu, v ktorom pochybil správny orgán, bolo použité na ujmu žalobcu a správny orgán z takéhoto neuplatnenia práva zároveň vyvodil záver, že žalobca s vydanou licenciou súhlasil a bol si vedomý svojho konania. Zároveň žalobca poznamenal, že zákon č. 179/1998 Z.z. explicitne nedefinoval pojem reexportnej vývoznej licencie a jej obsah, vymedzoval len základné pojmy, z ktorých je relevantné najmä vymedzenie zahranično-obchodnej činnosti, ktorú zákon vymedzuje len ako „dovoz alebo vývoz vojenského materiálu, ako aj jeho kúpa alebo predaj v zahraničí bez tranzitu cez územie Slovenskej republiky oprávnenými osobami“. Samotný pojem reexportnej licencie nebol ani nie je definovaný, a teda nie je možná ani presná interpretácia uvedeného pojmu a prípadné porušenia povinnosti z nej vyplývajúcich. Zároveň zákon nezakladal správnemu orgánu povinnosť, že v prípade ak žiadateľ požiadal o licenciu na dovoz v súlade s § 15 ods. 5 písm. d/ zákona (za účelom reexportu), licencia na vývoz musela byť vydaná len v rozsahu licencie na dovoz. Zákon len upravoval povinnosti žiadateľa, že pri reexporte žiadosť o dovoznú licenciu je potrebné podať súčasne zo žiadosťou o vývoznú licenciu. Rozsah, v akom má byť vývozná licencia vydaná však zákon nijako nešpecifikoval. Nejasnosť zákona z dôvodu absencie, definície „reexportu“ ako aj vymedzenia rozsahu licencie na vývoz v prípade podľa § 15 ods. 5 písm. d/ zákona č. 179/1998 Z.z. vytvára pre správny orgán možnosť uplatniť svoju svojvôľu a v typovo obdobných prípadoch rozhodnúť diametrálne odlišne. V dôsledku uvedenej nejasnosti zákona tak žalovaný sám na základe vlastnej úvahy vo svojich odôvodneniach definoval, čo možno rozumieť pod pojmom reexport, bez opory svojho výkladu v zákone. Nemožnosť predvídať dôsledky svojho konania v dôsledku nepredvídateľnosti a nejasnosti zákona preto nemôže byť na ujmu adresáta právnej normy (žalobcu). Poukazujúc na právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06, že „princíp právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavno- právnym princípom v Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právnej štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy“. Túto nezrozumiteľnosť spôsobovala na jednej strane vážnosť pojmu reexport v dôsledku absencie presnej legálnej definície ako aj neurčitosť postupu pri vydávaní a rozsahu vývoznej a dovoznej licencie. Žalobca sa preto domnieval, že v dôsledku tejto nepredvídateľnosti zákona č. 179/1998 Z.z. mu bolo sťažené uplatnenie jeho práv, nakoľko hoci podľa svojej domnienky postupoval v súlade s právnou úpravou, správny orgán takéto konanie vyhodnotil ako protizákonné. Takáto absencia právnej istoty účastníkov právneho vzťahu vyvoláva pochybnosti, či obdobné prípady sú posudzované rovnako, alebo s odvolaním sa na správnu úvahu môže správny orgán v inom skutkovom prípade dospieť k úplne odlišným záverom. Žalobca taktiež namietal výšku udelenej pokuty, ktorú považoval za neprimerane vysokú. Ustanovenie § 25 ods. 2 písm. c/ zák. č. 179/1998 Z.z. umožňuje uložiť správnemu orgánu za porušenie zákona pokutu od 3.320 eur do 66.000 eur, pričom podľa § 25 ods. 2 zákona výšku pokuty správny orgán určí s prihliadnutím na mieru, význam a čas ohrozenia zahranično-politických a bezpečnostných záujmov štátu a hmotnú výšku škody vzniknutú protiprávnym konaním. Žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí o rozklade bola správnym orgánom určená posúdením rozdielu hodnoty tovaru, ktorý bol predmetom licencie na dovoz a hodnoty toho istého tovaru, ktorý mal byť reexportovaný do Kórejskej republiky, z čoho vyvodil možný zisk žalobcu vo výške 65.630 eur. Uvedené podľa názoru žalobcu vôbec neodôvodňuje spôsob ani primeranosť uloženej pokuty, nakoľko hodnoty uvedené v žiadosti sú teoretickej, nezohľadňujú aj ďalšie náklady, ktoré žalobcovi vznikajú v súvislosti s vyvíjaním činnosti žalobcu a ide len o možné hodnoty nákupu a predaja tovarov, pre ktoré sa žiadalo vydanie licencie. Takýto teoretický výpočet možného zisku nemusí zodpovedať skutočnosti, nakoľko výsledok obchodnej transakcie so sebou nenesie viaceré riziká, ktorá v plnom rozsahu znáša žalobca. Navyše, určitý potenciálny zisk sám o sebe neodôvodňuje primeranosť pokuty. Žalobca taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného uvedeným v jeho rozhodnutí, že s prihliadnutím na účtovné výkazy a ekonomickú situáciu je opodstatnená pokuta v uloženej výške 60.000 eur. V prvom rade žalobca poukázal na skutočnosť, že výsledok hospodárenia za účtovné obdobie roku 2010, v ktorom boli skutočné predmetné vývozy, žalobca dosiahol stratu vo výške 234.007 eur. Zároveň považoval určenie výšky pokuty na základe hospodárskeho výsledku spoločnosti za neadekvátne, nakoľko ide len o účtovný výsledok určený na základe potenciálnych výnosov a nákladov spoločnosti, bez reálneho zohľadnenia skutočných finančných tokov. Samotný zisk spoločnosti nemusí bez iného znamenať aj príjem spoločnosti v takejto výške. Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí o rozklade tiež uviedol, že pri určovaní výšky pokuty prihliadol na charakter protiprávneho konania žalobcu, na závažnosť a rozsah zistených nedostatkov, pričom dospel k záveru, že žalobca porušil zákon opakovane, keď uskutočnil vývoz vojenského materiálu v dvoch dňoch a vedome, nakoľko mal mať žalobca podľa názoru žalovaného vedomosť, že vývoz tovaru podľa vývoznej licencie viazaný na dovoz tovaru z Bieloruskej republiky na základe dovoznej licencie, žalovaný s týmto nesúhlasil. Žalovaný vyvodil vedomosť žalobcu o porušení licencie len z predloženia totožnej prílohy k obom žiadostiam a žalobca zdôraznil, že žiadal o vydanie samostatnej vývoznej licencie, ktorú správny orgán svojvoľne obmedzil na reexport a rozsah vývoznej licencie vydanej žalovaným a svoju činnosť vykonávanú na základe tejto licencie žalobca osobne konzultovať s pracovníkmi žalovaného pred uskutočnením vývozu, pričom títo potvrdili správnosť takéhoto postupu. Žalobca dodal, že tovar, ktorý vyviezol do Kórejskej republiky bol predmetom vývoznej licencie. Na základe uvedeného žalobcovi preto nebolo zrejmé, z čoho žalovaný vyvodil tak vysoký stupeň nebezpečenstva a ohrozenia zahranično-politických a bezpečnostných záujmov štátu, ktorý by odôvodňoval uloženie pokuty vo výške 60.000 eur. Žalovaný neprihliadal na skutočnosť, že konaním žalobcu nevznikla škoda, ani že doterajšou činnosťou žalobcu nedošlo k inému porušeniu jeho povinností vyplývajúcich mu zo zákona č. 179/1998 Z.z.. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný sa vyjadril k veci písomným podaním doručeným súdu dňa 25.02.2015, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že reexport je obchodná transakcia spočívajúca vo vývoze dovezeného tovaru zo zahraničia bez ďalšieho spracovania, pričom ide o predaj tovaru nakúpeného v jednom štáte do iného štátu. Podľa § 15 ods. 5 písm. d/ zák. č. 179/1998 Z.z. pri reexporte vojenského materiálu je treba doložiť žiadosť o dovoznú licenciu súčasne so žiadosťou o vývoznú licenciu. Od udelenia predmetných licencií žalobcovi na dovoz a súčasne na vývoz neboli zo strany žalobcu vznesené žiadne námietky a žalobca nepodal voči rozhodnutiam o udelení licencií opravný prostriedok i napriek tomu, že bol v udelených licenciách o tejto možnosti poučený. Žalobca žiadosťou zo dňa 27.12.2010 požiadal o predĺženie oboch licencií. Správny orgán žalobcu vyzval (listom zo dňa 18.01.2011 č. 303/2010-1060, aby sa vyjadril k čerpaniu uvedenej dovoznej licencie a súčasne k čerpaniu uvedenej vývoznej licencie, nakoľko z predložených listín vyplýva, že dovozná licencia č. D909/0188 reexport AC 8333 zo dňa 08.09.2009 nebola vôbec čerpaná, t.j. dovoz vojenského materiálu z Bieloruska na územie SR sa zatiaľ neuskutočnil, ale vývozná licencia č. V909/0119 reexport AC 8334 zo dňa 08.09.2009 čerpaná bola, t.j. boli na ňu vyvezené náhradné diely do Kórejskej republiky. Zároveň bol žalobca správnym orgánom vyzvaný, aby sa vyjadril k spôsobu nadobudnutia vyvezených náhradných dielov do Kórejskej republiky. Konanie o predĺženie licencií správny orgán prerušil rozhodnutím č. PI/2011-1060 zo dňa 28.012011 a vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, ktoré náhradné diely na BVP v počte 22 ks boli vyvezené do Kórejskej republiky na základe licencie č. V909/0119 reexport AC 8334 zo dňa 08.09.2009 a predložil doklady preukazujúce ich nadobudnutie a tiež aby sa vyjadril, či bol na licenciu na dovoz č. D 909/0188 reexport AC 8333 zo dňa 08.09.2009 uskutočnený dovoz tovaru z Bieloruska a aby predložil doklady preukazujúce skutočnosť, že dovoz bol realizovaný v súlade s colnými predpismi. Žalobca sa vo svojej písomnej odpovedi vyjadril, že vojenský materiál do Kórejskej republiky bol vyvezený na licenciu č. V909/0119, pričom tovar takto vyvezený pochádzal zo zásob žalobcu a časť z neho bola zakúpená v ZŤS - OTS. Zároveň žalobca uviedol, že na licenciu na dovoz č. D 909/0188 reexport zo dňa 08.09.2009 zatiaľ žiaden tovar uskutočnený nebol a že dovoz pozostávajúcich položiek sa predpokladá v apríly 2011. Správny orgán z dôvodu, že žalobca nevysvetlil, dovoz akých zostávajúcich položiek sa predpokladá v apríly 2011, keď prehlásil, že z Bieloruskej republiky nebola dovezená ani jedna položka, dospel k záveru, že sa žalobca dopustil správneho deliktu, keďže vykonal zahranično-obchodnú činnosť s vojenským materiálom v rozpore s udelenou licenciou na vývoz č. V909/0119 reexport AC 8334 zo dňa 08.09.2009. Po začatí správneho konania žalovaný vypočul zodpovedného zástupcu žalobcu, ktorý nad rámec vyššie opísaného vyjadrenia uviedol, že úmyslom žalobcu nebolo vyviesť tovar bez toho, aby naň nemal potrebné dokumenty (licenciu), žalobca konal s vedomím, že disponuje oprávnením vyviesť tovar v súlade s licenciou č. V909/0119 zo dňa 08.09.2009 a dodal, že podľa jeho názoru nepoškodili vývozom slovenskú republiku a škodu žiadnu nespôsobil. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v pôvodnom správnom konaní, kedy bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 60.000 eur prvostupňovým rozhodnutím č. RP 417/2011-1060 zo dňa 09.03.2011 potvrdením rozhodnutím žalovaného o rozklade č. 27/2011 zo dňa 24.05.2011 žalobca podal žalobu na preskúmanie rozhodnutia správnych orgánov na Krajský súd v Bratislave a krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4S 109/2011 zo dňa 15.03.2011, pričom rozhodnutie žalovaného vydané v druhom stupni zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal zrušiť okrem druhostupňového i rozhodnutie žalovaného vydané v prvom stupni. Najvyšší súd SR odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozsudok krajského súdu potvrdil. Žalovaný viazaný pokynmi rozsudku krajského súdu, že je potrebné v dostatočnej miere preskúmať finančnú situáciu žalobcu prostredníctvom kópií daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby, súvah a výkazov ziskov a strát, vyzval daňové orgány na zaslanie kópií daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2010 až 2013, súvah a výkaz ziskov a strát za tie isté roky. Po zabezpečení uvedených listín dospel žalovaný k rovnakému záveru, ako v pôvodnom správnom konaní, teda že sa žalobca dopustil správneho deliktu porušením § 14 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z. s tým, že v dňoch 05.01.2010 a 27.07.2010 vykonal vývoz vojenského materiálu z vlastných zásob, resp. zakúpeného v SR v počte 22 ks z územia SR do Kórejskej republiky v rozpore s udelenou licenciou na vývoz č. V909/0119 reexport AC 8334 zo dňa 08.092009 a preto odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. RP 417/2011-1060 zo dňa 09.03.2011 zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. IV. Konanie na správnom orgáne Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Správca dane vo vyrubovacom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia je obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam napadnutého rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, a preto podľa § 250j ods.2 písm. c), d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 179/1998 Z.z. oprávnená osoba môže vykonávať zahraničnoobchodnú činnosť s vojenským materiálom len na základe, v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone a udelenej licencie. Podľa § 14 ods. 3 ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z. oprávnená osoba uvedená v odsekoch 1 a 2 je povinná požiadať o udelenie licencie na každý prípad zahraničnoobchodnej činnosti s vojenským materiálom. Podľa § 15 ods. 5 písm. d/ zákona č. 179/1998 Z.z. žiadosť o udelenie licencie treba doložiť pri reexporte vojenského materiálu žiadosťou o dovoznú licenciu súčasne so žiadosťou o vývoznú licenciu. Podľa § 25 ods. 2 písm. c/ zákona č. 179/1998 Z.z. pokutu od 3 320 eur do 166 000 eur ministerstvo obrany uloží tomu, kto obchoduje s vojenským materiálom bez vydania povolenia (§ 10 a 10a) alebo udelenia licencie (§ 16) alebo v rozpore s nimi. Podľa § 25 ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z. výšku pokuty uloženej podľa odsekov 1, 2 a 3 určí ministerstvo obrany s prihliadnutím na a) mieru, význam a čas ohrozenia zahraničnopolitických a bezpečnostných záujmov štátu, b) hmotnú výšku škody vzniknutú protiprávnym konaním. Žalobca bol v čase rozhodnom pre konane správneho orgánu oprávnenou osobou na vykonávanie obchodu s vojenským materiálom v súlade so zákonom č. 179/1998 Z.z. a bol oprávnený vykonávať zahranično-obchodnú činnosť s vojenským materiálom, a to v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom a na základe udelenej licencie. Na každý prípad zahranično-obchodnej činnosti s vojenským materiálom bol žalobca povinný požiadať o udelenie licencie. Pokiaľ spolu s dovozom vojenského materiálu mienil žalobca ako oprávnená osoba v zmysle zákona č. 179/1998 Z.z. zároveň vojenský materiál vyviesť do zahraničia, teda vykonať tzv. reexport vojenského materiálu, žiadosť o vývoz musel doložiť tiež žiadosťou o dovoznú licenciu, pričom obe žiadosti bol povinný podať súčasne (§ 15 ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z.). Ako vyplýva z administratívneho spisu, žalobca dňa 05.08.2009 podal na odbore riadenia obchodovania s citlivými tovarmi žalovaného dve žiadosti. Čo však pravdepodobne uniklo pozornosti žalovaného, tieto dve žiadosti spolu nesúvisia, nenadväzuje jedna (exportná) na druhú (dovoznú), ako také neboli podané podľa § 15 ods. 5 zákona č. 179/1998 Z.z.. Iba žiadosť označená číslom D/IVA/S/OOO/03/8/2009-A je žiadosťou dovoznou a súčasne reexportnou v súlade s § 15 ods. 5 písm. d/ zákona č. 179/1998 Z.z.. Ako vyplýva z jej obsahu ide o vojenský materiál dodávaný bieloruským partnerom (SOOO OMBiSi GRUP), ktorý bol určený konečnému užívateľovi Správa Akvizičného programu obrany Kórejskej republiky. Druhá žiadosť žalobcu označená číslom IVA/ATLA/3/08/2009 je vývoznou žiadosťou určenou ako konečnému užívateľovi Správe Akvizičného programu obrany Kórejskej republiky, kde ako zahraničný zmluvný partner je označená spoločnosť Atlanta - Benno H.Tiaden GmbH z Nemeckej republiky. Súd poukazuje na to, že forma a údaje v žiadosti sú determinované formulárom vydávaným žalovaným, kde žiadateľ môže v časti A žiadosti ako účel žiadosti označiť buď dovoz, vývoz alebo reexport (prípadne ďalšie možnosti účelu). V prvej opisovanej žiadosti žalobca uviedol ako účel svojej žiadosti dovoz a následný reexport, pričom v druhej poradí opisovanej žiadosti uviedol iba vývoz. Pokiaľ ide o prvú žalobcovu žiadosť (D/IVA/SOOO/03/8/2009-A), ktorá nevyvolala spor medzi účastníkmi, na základe nej žalovaný vydal licenciu č. D909/0188 na dovoz tovaru a reexport AC 8333. Na základe druhej v poradí žiadosti žalobcu žalovaný vydal licenciu č. V909/0119 na vývoz a, hoci to žalobca nežiadal, tiež reexport AC 8334. V tejto súvislosti poukazuje súd na to, že z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Samozrejme legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Žalobca však mohol legitímne očakávať, že jeho žiadostiam vyhovie žalovaný spôsobom a v rozsahu, ako žalobca uviedol vo svojich žiadostiach. Nemohol predpokladať, že i napriek tomu, že v jednej zo svojich žiadostí žiadal len o vývozné povolenie, rozšíri jeho žiadosť žalobca na reexport. Zároveň sa nemožno stotožniť s tým, že žalobca obe žiadosti posúdil ako reexportné a vydal dve reexportné licencie. Znamenalo by to, že obe žiadosti mohol posúdiť ako vývoznú a súčasne reexportnú, čo je však v rozpore s ich obsahom. Chyba v logickom úsudku žalovaného nastala pravdepodobne z dôvodu, že obe žiadosti (reexportná a vývozná) boli podané v jeden deň a tiež z dôvodu, že vojenský materiál v nich uvádzaný bol čo do druhu a množstva rovnaký. Žalovanému tiež možno vytknúť s ohľadom na jeho neskorší postih žalobcu pre porušenie zákona č. 179/1998 Z.z., že pokiaľ považoval žalobcovu žiadosť o vydanie vývoznej licencie za žiadosť o reexport, na vydanie reexportnej licencie nemal dostatok podkladov. Z obsahu žiadosti ani z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by žalobca žiadal o vydanie vývoznej licencie tovaru, ktorý bol predtým do SR dovezený zo zahraničia. Pokiaľ žiadosť žalobcu nebola z tohto hľadiska perfektná a prílohy úplné, mal žalovaný vyzvať žalobcu na opravu a doplnenie jeho žiadosti, alebo mohol jeho žiadosť o vydanie licencie zamietnuť. Taktiež v kontexte legitímneho očakávania žalobcu, nemožno súhlasiť s takým postupom správneho orgánu, že na účastníka administratívneho konania prenesie zodpovednosť aj za svoje zlyhanie. Nebolo na mieste zo strany žalovaného vytýkať žalobcovi, že proti licencii, v ktorej nad rámec jeho žiadosti žalovaný povolil reexport, mohol podať rozklad, v ktorom mal túto skutočnosť (chybu žalovaného) namietať. Nebol to žalobca, kto sa dopustil pochybenia ale žalovaný, ktorý vydal rozhodnutie s uvedenou vadou. Je pravdou, že žalobca si mohol uvedenú chybu všimnúť a namietať ju za pomoci opravného prostriedku proti rozhodnutiu, na druhej strane možno uveriť žalobcovmu tvrdeniu, že konal v dobrej viere, že jeho žiadosti o udelenie vývoznej licencie bolo vyhovené v rozsahu ako ju žiadal. V priebehu administratívneho konania nebolo zo strany správneho orgánu žalobcovi vytýkané, že do zahraničia vyviezol tovar, ktorého pôvod bol nejasný alebo čo i len spochybnený. Taktiež súdu nedá nepoznamenať, že v priebehu administratívneho konania ani z rozhodnutia nevyplýva motív k porušeniu reexportnej licencie. Aj samotný žalovaný vo svojom rozhodnutí naznačil, že žalovaný v prípade, že chcel vyviesť predmetný vojenský materiál, mohol si podať samostatnú žiadosť, na základe ktorej by mohol vojenský materiál vyviesť. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nevidel prekážku, aby žalobcovi vydal formálne licenciu na vývoz vojenského materiálu, ktorý považoval za vyvezený v rozpore s pred tým vydanou reexportnou licenciou. V uvedenom protirečení súd potom postráda logický dôvod, prečo by sa žalobca vystavil riziku udelenia pokuty za porušenie licencie a nepožiadal o udelenie samostatnej licencie na vývoz predmetného vojenského materiálu. Uvedená skutočnosť však len podporuje argument žalobcu, ktorý navyše korešponduje i s obsahom jeho žiadostí, že podal dve žiadosti, z ktorej jedna bola dovozno-vývozná (reexportná) a druhá vývozná. Na tomto mieste treba pripomenúť, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Konaním žalovaného bol porušený princíp právnej istoty a spravodlivosti. Aj v tomto prípade je teda podľa názoru súdu podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Ďalej by sa súd chcel pozastaviť pri štylizácii skutkovej a právnej vety v napadnutom rozhodnutí. Je nepochybné, že žalobca v dňoch 05.01.2010 a 27.07.2010 vykonal vývoz vojenského materiálu, pričom žalobca tento mal vo vlastných zásobách alebo ho nadobudol na území SR. Žalovaný označil konanie žalobcu ako porušujúce § 14 ods. 3 a ods. 5 zák. č. 179/1998 Z.z.. Súd nespochybňuje, že osoba oprávnená obchodovať s vojenským materiálom v zmysle zákona č. 179/1998 Z.z. je povinná vykonávať zahranično-obchodnú činnosť s vojenským materiálom len z rozsahu udelenej licencie. Taktiež platí, že na každý prípad zahranično-obchodnej činnosti s vojenským materiálom je takáto osoba povinná požiadať o udelenie licencie samostatne. Na druhej strane však treba zopakovať, že žalobca svojou žiadosťou č. IVA/ATLA/3/08/2009 požiadal o udelenie vývoznej licencie, v ktorej žiadal o povolenie vývozu vojenského materiálu do Kórejskej republiky, pričom ako zahraničného zmluvného partnera uviedol obchodnú spoločnosť Atlanta - Benno H. Tiaden GmbH, Nemecko. Žalobca postupoval v zhode so svojou žiadosťou. Naproti tomu vo svojej žiadosti č. D/IVA/SOOO/03/8/2009-A žalobca priamo uviedol do formuláru žalovanému, že žiada o vydanie licencie na dovoz a reexport, kedy uviedol, dodávateľa tovaru z Bieloruskej republike (SOOO OMBiSi GRUPP) a ako konečného užívateľa Správu Akvizičného programu obrany Kórejskej republiky. V relevantnom období žalobca licenciu vydanú na základe uvedenej žiadosti nečerpal. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis, alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu a zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V danom prípade nesprávne právne posúdenie veci spočívalo v tom, že žalovaný na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu. Žalovaný konajúci v oboch stupňoch svoje rozhodnutie založil na právnom závere, že sa žalobca dopustil konania v rozpore s udelenou licenciou. Žalovaný rigídne formalisticky vychádzal zo skutočnosti, že vydal reexportnú licenciu a neprihliadol na skutočnosť, že jej vydanie žalobca vôbec nežiadal. Žalovaný ako orgán rozhodujúci o udelenie licencie na vykonávanie zahranično-obchodnej činnosti s vojenským materiálom nedostatočne a nesprávne vyhodnotil žiadosť žalobcu o vývoznú licenciu, ale v preskúmavanom konaní bez hlbšej úvahy týkajúcej sa ohrozenia zahranično-politických a bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky konanie žalobcu vyhodnotil ako nesúladné s § 14 ods. 3 a 5 zák. č. 179/1998 Z.z.. Nemožno opomenúť skutočnosť, ktorá medzi účastníkmi nebola sporná, že žalobca oba vývozy (uskutočnený dňa 05.01.2010 a dňa 27.07.2010) avizoval (nahlásil) príslušnému správnemu orgánu a zo strany správneho orgánu neboli vznesené žiadne výhrady. Konanie žalobcu preto aj v kontexte so skutočnosťou pripustenou žalovaným v jeho rozhodnutí, že mohol požiadať o udelenie licencie na vývoz tovaru, ktorý považoval žalovaný za vyvezený v rozpore s dovtedy udelenými licenciami, nebolo možné považovať za konanie vedomé v rozpore s licenciou č. V 909/0119, k čomu žalovaný vo svojom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko. Súd sa stotožnil aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa výšky udelenej pokuty a nedostatkov odôvodnenia jej primeranosti. I keď nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa udelenej pokuty je subsumovaná nezákonnosťou žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, súdu nedá upriamiť pozornosť na ust. § 25 ods. 5 zákoan č. 179/1998 Z.z., ktoré ustanovuje kritériá, na ktoré je správny orgán povinný prihliadnuť pri určení výšky pokuty. Súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný v rozpore s § 25 ods. 5 písm. a/ zákona č. 179/1998 Z.z. v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nehodnotil mieru, význam a čas ohrozenia zahranično-politických a bezpečnostných záujmov štátu konaním žalobcu. Pokiaľ žalovaný výšku škody odvodil od rozdielu medzi cenou nákupu vojenského materiálu uvádzanou v žiadosti č. D/IVA/SOOO/03/8/2009-A a cenou predávaného vojenského materiálu podľa žiadosti č. IVA/ATLA/3/08/2009, s takýmto odvodením výšky škody nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Ide o arbitrárny spôsob výpočtu bez zohľadnenia primeranosti či funkcie uloženia pokuty pri administratívnom trestaní. Sankcia (pokuta) musí byť primeraná okolnostiam prípadu a zároveň má byť naplnený jej účel, t.j. aby bolo učinené zadosť represívnej a preventívnej (všeobecnej i špeciálnej) funkcii trestania. Sankcia musí byť uložená v takej výške, aby jednak odrádzala od ďalšieho protiprávneho konania a bola dostatočne zreteľná v majetkovej sfére delikventa nato, aby ju vnímal ako trest za spáchané protiprávne konanie, avšak nesmie byť za zjavne neprimeraná povahe skutku a jeho dôsledkom. Vo všeobecnosti pre určovanie výšky pokuty je rozhodujúca závažnosť porušenia zákona a jeho následky, t.j. akým spôsobom bol zákon porušený, treba zohľadniť charakter ohrozovaného práva alebo chráneného záujmu, či následok porušenia bol trvalý a v akom bol rozsahu. Je tiež potrebné, aby správny orgán bral ohľad aj na majetkové pomery delikventa, a to aj v prípade, že toto výslovne nevyplýva zo zákona. Bez zohľadnenia uvedeného je ťažké stanoviť sankciu proporcionálne a pre prípad jej stanovenia v nadmernej, či dokonca pre delikventa v likvidačnej miere, by takáto sankcia ťažko mohla plniť preventívno-výchovnú funkciu. Súd súhlasil so žalobcom, že zisk sám o sebe neodôvodňuje primeranosť ukladanej pokuty. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že si vyžiadal kópie daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby (žalobcu) za rok y2010-2013 a tiež súvahy a výkazy ziskov strát za uvedené roky, pričom tak konal viazaný rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S 109/2011 zo dňa 15.03.2013, ktorým bolo zrušené jeho pôvodné rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. RP 417/2011-1060 zo dňa 09.03.2011, ktorým bola žalobcovi podľa § 25 ods. 2 písm. c/ zákona č. 179/1998 Z.z. uložená pokuta vo výške 60.000 eur. Súd sa oboznámil s uvedeným rozsudkom krajského súdu a pokiaľ ide o časť jeho odôvodnenia týkajúcu sa výhrad k rozhodnutiu žalovaného odôvodňujúceho výšku uloženej pokuty, pričom je presvedčený, že jeho znenie si žalovaný vyložil príliš zužujúco. Je pravdou, že súd vytkol žalovanému, že neprihliadol v dostatočnej miere na primeranosť postihu voči žalobcovi, avšak uviedol, že pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia takejto povinnosti. Ďalej tiež uviedol, že nestačí len odkázať na znenie zákona, prípadne ho citovať, pričom taktiež výška pokuty ma okrem sankčnej funkcie plniť aj funkciu preventívnu a musí vždy vychádzať z možnosti sankcionovaného a jej cieľom nemôže byť jeho likvidácia. Súd vo svojom rozsudku konštatoval, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je možné určiť, či uložená pokuta je primeraná okolnostiam prípadu, aké konkrétne negatívne dôsledky protiprávneho konania žalobcu nastali a na základe akých úvah dospel žalovaný k jej určeniu. Súd dodal, že žalovaný neskúmal ani finančnú situáciu žalobcu. Súd považuje odôvodnenie pokuty uloženej žalobcovi za nedostatočné. Žalovaný v prvom rade uvádza, že výšku uloženej pokuty považuje za opodstatnenú z dôvodu, že je netolerovateľné, aby žalobca ako podnikateľ porušoval zákon, ktorým sa má kontrolovať obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu. Výška pokuty vychádza z možného zisku žalobcu, ktorý žalovaný vypočítal rozdielom súm uvádzaný v oboch žiadostiach žalobcu podaných žalovanému dňa 05.08.2009. Z informácií získaných od daňových orgánov žalovaný dospel k záveru, že pokuta pre žalobcu nebude likvidačná, nakoľko tento každoročne vykazoval zisk približne 100.000 eur. Žalovaný ďalej uviedol, že pri určovaní výšky pokuty prihliadol na charakter protiprávneho konania, na závažnosť a rozsah zistených nedostatkov a to, že žalobca porušil zákon opakovane. Polemika so závermi žalovaného v tomto ohľade by bola nad potrebný rámec odôvodnenia tohto rozsudku, avšak je nepochybné, že žalovaný výšku pokuty neposudzoval v súlade s § 25 ods. 5 zák. č. 179/1998 Z.z., čo postačuje na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z tohto dôvodu. Z vyššie uvedených dôvodov súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 46/2014 zo dňa 03.10.2014 ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. RP 417/2011-1060 zo dňa 09.03.201 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku v sume 70,- eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, §16 ods. 3 a §18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov: - písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (04.12.2014) v sume 134,- eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 eur, - účasť na pojednávaní (25.11.2015) v sume 139,83 eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 eur. Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 20% z tejto sumy. Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu cestovného na pojednávanie 11.11.2015 zo sídla právneho zástupcu žalobcu na Krajský súd v Bratislave (podľa priložených cestovných lístkov) vo výške 48,60 eur . Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu v sume 279,60 eur za stratu času právneho zástupcu stráveného cestou z jeho sídla do miesta úkonu (cesta na pojednávanie a späť) za 20 začatých polhodín x 13,98 eur). Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 902,88 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet vedený v Tatra banka, a.s., č. účtu: SK7011000000002623771353. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.