Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/76/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200542 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200542.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobkyne: Barbora Orbánová, nar. 26.01.1943, Krajinská 71, Bratislava, zastúpený: JUDr. Tomáš Plank, advokát, Námestie slobody 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. J./X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. 11XXXXX/X/XXXXX/XXXX/ XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/ XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. J./X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. 11XXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. J./X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. 11XXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX a č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, všetky zo dňa 20.02.2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. J./X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. 11XXXXX/X/ XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX všetky zo dňa 20.02.2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 2310,- eur za súdny poplatok a v sume 585,60 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd odkladá vykonateľnosť rozhodnutí žalovaného XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/ XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/ XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. J./X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. 11XXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX všetky zo dňa 20.02.2015 a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov Predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného zo dňa 20.02.2015 (rok 2008) č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č.XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, zo dňa 20.02.2015 (rok 2009) č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, zo dňa 20.02.2015 (rok 2010) č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, zo dňa 20.02.2015 (rok 2011) č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutia“), ktorými boli podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „daňový poriadok“) potvrdené odvolaniami žalobkyne napadnuté rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo dňa 05.06.2014 (rok 2008) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, zo dňa 05.06.2014 (rok 2009) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, zo dňa 05.06.2014 (rok 2010) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, a zo dňa 05.06.2014 (rok XXXX) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX/Glo, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Glo (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia správcu dane“). Uvedenými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia október - december 2008, január - december 2009, február - december 2010, január - február 2011, júl - november 2011. Žalobkyňa v daňových priznaniach za predmetné zdaňovacie obdobia rokov 2008 až 2011 vykázala nadmerný odpočet DPH. Daňové kontroly boli vykonané na základe žiadosti o súčinnosť Prezídia Policajného zboru SR. Na základe výsledkov daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia október - december 2008 uvedených v protokole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Glo zo dňa 11.02.2014, výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - december 2009 uvedených v protokole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Glo zo dňa 13.02.2014, výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - december 2010 uvedených v protokole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Glo zo dňa 18.02.2014, výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - december 2011 uvedených v protokole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Glo zo dňa 18.02.2014 a vyrubovacieho konania, vydal správca dane vyššie uvedené rozhodnutia. Správca dane zistil, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach si žalobkyňa odpočítala DPH z faktúr za dodávky mäsa od daňového subjektu L. V. - V., Timravy č. 15/1, 920 01 Hlohovec (ďalej len „L. V.“). Jednotlivé faktúry súd v rozsudku neuvádza, nakoľko tieto sú veľmi podrobne uvedené v protokoloch ako aj v preskúmavaných rozhodnutiach, žalobkyňa ich nerozporovala (všetky boli zaplatené), existencia faktúr a ich náležitostí nie je medzi účastníkmi konania sporná, pričom spornou a zásadnou právnou otázkou, ktorú súd posudzoval v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ bolo, či vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými orgánmi žalobkyňa ako zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce právo na odpočet dane boli súčasťou podvodu. Správca dane zistil, že: - v zdaňovacích obdobiach 10 - 12/2008 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: BDL Logistic, s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 1 - 6/2009 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: REAL KOMPLEX s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 7 - 8/2009 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: SYOMA s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - Ján V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 9 - 12/2009 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: MARKT, s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - Ján V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 2 - 8/2010 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: MARKT, s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 9 - 12/2010 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: PERRO s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 2, 7/2011 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: PERRO s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa, - v zdaňovacích obdobiach 8 - 12/2011 boli dodávky mäsa fakturované v rámci SR medzi nasledujúcimi daňovými subjektmi: NEXT+ s.r.o. - EUROCOOP spotrebné družstvo - L. V. - žalobkyňa. Správca dane na základe vykonaného dokazovania u žalobkyne, u spoločností EUROCOOP spotrebné družstvo, BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT s.r.o, PERRO s.r.o., NEXT+ s.r.o. a zhodnotením získaných dôkazov dospel k záveru, že nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Ján V.. Samotná existencia tovaru - bravčového mäsa nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t.j. L. V.. Výsledky dokazovania preukazujú, že tovar spoločnosťami BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT, s.r.o., PERRO s.r.o., NEXT+ s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo a L. V. dodaný nebol, ale boli len fiktívne vystavené faktúry na tieto spoločnosti. Žalobkyňa preto odpočítala daň z preverovaných faktúr v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“). II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktoré žiadala spolu s prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietala, že bola zaviazaná duplicitne zaplatiť DPH, ktorú už predtým zaplatila, pričom v jej prípade ide o sumu cca 215.552,- eur. Daňová kontrola sa týka aj jej syna - U.. R. D. a jej manžela - G. D., keďže rodinný podnik realizovali prostredníctvom ich troch živností. Celková pohľadávka štátu bude v konečnom dôsledku predstavovať sumu cca 800.000,- eur. Poukázala na politický podtext celej kauzy, keď bolo začaté trestné stíhanie 15 osôb pre trestný čin skrátenia dane v tzv. zločineckej skupine, pričom o tejto kauze média podrobne informovali verejnosť. Všetci traja podnikajúci z rodiny sú trestne stíhaní, vyšetrovanie však ešte nie je ukončené. Žalobkyňa vždy zaplatila svojmu dodávateľovi DPH a odpočet robila iba do výšky zaplatenej DPH. Mäso reálne nakupovala, avšak nie priamo od výrobcu ale od sprostredkovateľa - Jána Brocku. Nemala vedomosť o tom, ako si jej obchodní partneri plnia daňové povinnosti, avšak žalobkyňa vždy dodržiavala daňové predpisy. Obvinený Ivan X. pred vyšetrovateľom priznal organizovanie daňovej trestnej činnosti s niektorými ďalšími stíhanými, ale žalobkyňu a členov jej rodiny vyvinil. Predpokladá preto, že trestné stíhanie voči nim bude zastavené, takže odpadne nielen trestno-právna zodpovednosť, ale aj súvisiace vyrubenie dane. Žalobkyni a členom jej rodiny správne orgány nekladú za vinu konkrétne krátenie dane, ale zahrnuli ich do reťazca iných podnikateľských subjektov, ktoré porušovali daňové predpisy. Poukázala na svoju dobromyseľnosť a nevedomosť o prípadnom porušení predpisov inými subjektmi, keďže žalobkyňa a členovia jej rodiny vždy platili DPH a odpočty DPH robili v súlade so zákonom. Žalobkyňa uviedla, že tovar (mäso) obstarávala od L. a tento ho dostával od producenta - Jatky Moravský Krumlov spol. s r.o., ktorý bol prvým dodávateľom v reťazci. Dôvodom takéhoto postupu bolo lepšie vyťaženie dopravných prostriedkov, keďže tovar bol v rámci jedného rozvozu dodávaný viacerým zákazníkom Jána V., a teda nielen žalobkyni ale aj iným odberateľom. Nákup tovaru od Jána V. mal nezávislý podnikateľský účel a nešlo o získanie daňovej výhody. Samotná žalobkyňa postupovala v rámci obchodov s odbornou starostlivosťou, keď si preverila, že L. V. sa zaoberá predajom mäsa a mäsových výrobkov, pričom nebola povinná preverovať predchádzajúci fakturačný tok dodávok mäsa, ktorého prepravu žalobkyni zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov spol. s r.o.. Dodávky tovaru boli L. V. riadne uskutočňované, tento subjekt bol registrovaným platiteľom DPH a dodávky podložil faktúrami a dodacími listami. Nikto nenamietal prevod vlastníctva k tovaru, pričom žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na § 446 Obchodného zákonníka upravujúceho pri kúpnej zmluve prevod práva k tovaru aj v situácii, keď dodávateľ nie je jeho vlastníkom. L. V. dodal tovar žalobkyni a táto ho použila na ďalšie dodávky tovaru ako platiteľka DPH, čím splnila zákonné podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH pre odpočet DPH na vstupe. Žalobkyňa zdôraznila, že nemala povinnosť bližšie zisťovať spôsob nadobudnutia tovaru od dodávateľa, keďže dodávky mäsa jej L. V. dlhodobo riadne zabezpečoval a k dodávkam vyhotovoval riadne doklady. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžf 49/2010 a 6Sžf 10/2012. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/03 Optigen). Žalobkyňa nemala také možnosti ako daňové orgány, aby si mohla úplne preveriť celý reťazec obchodných subjektov. Žalobkyňa v žalobe polemizovala s názorom žalovaného k výkladu rozsudku SD EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD a zdôraznila, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar, alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené (body 28 a 29 rozhodnutia). Obdobne poukázala na rozsudok SD EÚ vo veci C-285/11 Bonik EOOD. Žalovaný konštatoval, že žalobkyňa si nepreverila postavenie dodávateľa, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný a dokonca si nepreverila, ani s kým obchody s mäsom realizovala a k dodávateľskej firme sa nevedela vyjadriť, čo vyvracia neskoršie tvrdenie žalovaného o vedomosti žalobkyne, že sa svojou činnosťou podieľala na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. Žalovaný síce má právo preverovať reťazec transakcií, avšak je povinný skutkové okolnosti vyhodnocovať individuálne pre jednotlivé transakcie, t.j. preskúmať konkrétne dodávky medzi Jánom V. a žalobkyňou a nemôže spochybňovať právo na odpočet DPH na základe záverov týkajúcich sa iných subjektov v predchádzajúcich článkoch reťazca s dodaním tovaru. Žalobkyňa citovala závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03 Optigen a C-439/04 Axel Kittel. Závery žalovaného sú v rozpore s ustálenou judikatúrou SD EÚ, nedostatočne zohľadňujú všetky zistené skutočnosti, neodôvodnene spochybňujú odpočet DPH žalobkyne a zároveň tak bránia uplatňovaniu jej základných práv. Žalovaný totiž nespochybnil reálne dodanie tovaru žalobkyni ani jeho využitie na zdaniteľné transakcie a rovnako nespochybnil ani dokumentáciu podmieňujúcu realizáciu odpočtu DPH žalobkyňou. Zároveň však žalovaný ani nepredložil objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali vedomosť žalobkyne o existencii podvodu na predchádzajúcich stupňoch distribučného reťazca, čo bolo dôkazným bremenom správcu dane, resp. žalovaného. Žalobkyňa tiež poukázala na závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax a vo veci C-4/94 BLP Group. Obmedzenie práva na odpočet DPH sa v zásade pripúšťa v prípade tzv. zneužitia práva, avšak iba za predpokladu, že toto zneužitie vedie k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľmi sledovanými smernicou o DPH. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, ktorý ako dosiahnutú výhodu označil možnosť uplatniť odpočet DPH z tuzemskej faktúry dodávateľa, keďže takýto odpočet nie je výhodou ale ide o základné právo prislúchajúce platiteľovi DPH pri nákupoch, ktoré využije na dodávku tovarov a služieb ako platiteľka DPH. Žalobkyňa totiž DPH svojmu dodávateľovi zaplatila. Neobstojí názor správcu dane, že výhodou bolo dosiahnutie možnosti realizovať odpočet DPH spôsobom podľa § 49 ods. 2 písm. a) namiesto podľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona o DPH v prípade priamych dodávok oslobodených od DPH od českého dodávateľa. Podľa žalobkyne by bola realizácia odpočtu DPH pri uplatnení dane z titulu nadobudnutia tovaru z inej členskej krajiny EÚ dokonca výhodnejšia. Citovala § 3 ods. 2 zákona o správe daní a poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf 50/2010 s odkazom na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 a tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf 8/2010 a sp. zn. 3Sžf 24/2012. Žalovaný sa obmedzil len na skutkové zistenia z daňových kontrol vykonávaných u predchádzajúcich dodávateľov v reťazci a vôbec sa nevysporiadal s argumentmi žalobkyne, že o týchto predchádzajúcich dodaniach a ich účasti na podvode nemala vedomosť. Žalobkyňa preukázala na materiálnej báze reálne dodanie tovaru od L. V. a následné využitie tovaru v maloobchode. Zdôraznila, že v jej prípade sa nejedná o vymyslené obchody s nezákonným odpočtom DPH, pri ktorých jazdia prázdne kamióny s fiktívnym tovarom a nepravdivými účtovnými dokladmi. Žalobkyňa mäso reálne kupovala a vždy riadne zaplatila. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na svojom právnom názore a žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach, kde je popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery. Z rozsiahleho šetrenia vykonaného správcom dane vyplýva, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomicko- sociálneho zázemia (subjekty, ktoré boli prvé v dodávateľskom reťazci na území SR), vystupujúce v úlohe dodávateľov pre EUROCOOP spotrebné družstvo, za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku, čoho následným efektom u žalobkyne bolo získanie daňovej výhody. V súvislosti s tým správne orgány pri vyhodnotení skutkového stavu poukázali na zneužitie práva v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax. Obchodné transakcie, ktoré boli predmetom daňových kontrol, neboli bežnými obchodnými transakciami, ale boli deklarované s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo vrátenie DPH na vstupe u konečných odberateľov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčovali zneužitiu práva v oblasti DPH. Zo zistení správcu dane nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa Ján V.. Samotná existencia tovaru - bravčového mäsa, nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t.j. L. V., teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a nárok na odpočítanie dane sa viaže na ich splnenie. Zákonodarca požaduje z dôvodu možnej zneužiteľnosti, aby platiteľ uplatňujúci právo na odpočítanie dane preukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Podnikateľské aktivity žalobkyne neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru (mäso) sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR. Jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobkyňu. V prípade totožnosti fakturačného a reálneho toku tovaru by žalobkyňa, ako nadobúdateľ tovaru z iného členského štátu, nemohla uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a), pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale musela by postupovať podľa § 49 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, čo znamená, že ako platiteľ by mohla odpočítať daň z tovarov v tom prípade, ak by ním bola daň uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 citovaného zákona (t.j. vykonal by tzv. „samozdanenie“ = uplatnenie slovenskej dane z pridanej hodnoty na cenu uvedenú na českej faktúre, túto by si zároveň odpočítala, teda finančný efekt zo samozdanenia a odpočítania by bol nulový, nevznikol by nárok na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu SR). Zo zistení správcu dane vyplynulo, že dodanie tovaru spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. na územie SR slovenským platiteľom dane tak, ako bolo deklarované na faktúrach, malo za následok zneužitie práva s cieľom získať daňovú výhodu. Výsledky zistené pri kontrole preukazujú, že spoločnosťami BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo a L. V. tovar dodaný nebol, na tieto spoločnosti boli iba fiktívne vystavené faktúry. Ak uvedeným daňovým subjektom nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru žalobkyni, potom jej ako kupujúcej nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Daň uvedená na dokladoch vyhotovených týmito platiteľmi dane je splatná len z titulu jej uvedenia na faktúre, ale nie je odpočítateľnou u žalobkyne. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, ak zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Daňové orgány postupovali správne a v záujme riadneho zistenia veci, keď poukázali na zistenia u iných daňových subjektov zúčastnených na deklarovaných obchodoch s mäsom a zistené skutočnosti využili pri vyhodnotení skutkového stavu u žalobkyne. V rozsudku Súdneho dvora vo veci C-78/12 Evita-K EOOD, je v bode 38 konštatované, že v rámci celkového posúdenia môže vnútroštátny súd zohľadniť dôkazy týkajúce sa plnení, ktoré predchádzali plneniu dotknutému vo veci samej alebo po ňom nasledovali. Skutočnosť, že dodávky tovaru boli reálne vykonané inými subjektmi ako boli dodávatelia, z dôvodu vyťaženia vozidla, nie je pre nárok na odpočítanie dane rozhodujúca. Samotná preprava tovaru vykonávaná českým dodávateľom až do priestorov žalobkyne nie je dôvodom na neuznanie odpočítania dane, ale dôvodom je neuskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou, ktorá vystavila faktúru, z ktorej si uplatňuje odpočítanie dane. Napriek tvrdeniam žalobkyne o tom, že v celom konaní nebola objektívne preukázaná jej vedomosť o účasti na podvode, žalovaný mal za to, že z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa si vôbec nepreverila postavenie dodávateľa, nepreverila si, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať a či je kontaktný. Nevedela sa vyjadriť ani k dodávateľskej firme, pričom do styku prišla len s p. X., ktorý však, ako sa v konaní neskôr zistilo, za uvedeného dodávateľa nebol oprávnený konať. Podľa rozsudku vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD sa „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala nejasná, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu.“ Zo zistených skutočností vyplýva, že žalobkyňa vedela, resp. mohla vedieť, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou konania za účelom získania daňovej výhody predstavujúcej odpočet DPH. Skutkový stav bol dostatočne zistený a závery správcu dane o nepriznaní odpočítania DPH z preverovaných dodávateľských faktúr z dôvodu porušenia ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 zákona o DPH boli v napadnutých rozhodnutiach náležite odôvodnené. Žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia či už NS SR alebo SD EÚ podporujúce správnosť jeho záverov. IV. Konanie na správnom orgáne Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Správca dane vo vyrubovacom konaní a žalovaný v konaní o odvolaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto podľa § 250j ods.2 písm. c), d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods.1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods.2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods.4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 ods.1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH určuje podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovar, ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane správne vychádzal nielen z daňových dokladov predložených žalobkyňou, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody deklarované žalobkyňou ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých jej vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli deklarovaným spôsobom, žalobkyňa nepreukázala ich reálnosť, neuniesla dôkazné bremeno, keď sa jej právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľa vystavujúceho faktúry, ktorých pravdivosť bola správcom dane spochybnená. V danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného system DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C - 285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen,...). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. V preskúmavanom nebolo sporné, že predmet dodávky (bravčové mäso) existoval a že bol žalobkyni dodaný. Dôkazy a zistenia správcu dane preukazujú, že samotná existencia tovaru a jeho dodávky žalobkyni v danom prípade nebola spochybnená, teda nešlo o tzv. „karuselový“ podvod. Za dodaný tovar žalobkyňa zaplatila cenu aj s Y., a to na základe faktúr L. V.. Y. orgány však tvrdili, že nebolo preukázané, že takto fakturovaný tovar bol žalobkyni dodaný tým dodávateľom, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, t.j. L. V., že tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobkyni následne právo na odpočet DPH. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobkyni skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobkyňa nárok. (rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C -18/13, bod 31, 32). V predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobkyňou sa u nej nenachádzali, resp. preukazne nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, čiže jej neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobkyňa bola súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobkyni by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobkyňa bola pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo viaceré osoby) z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobkyni právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50) Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol dodaný spoločnosťami BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT, s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo a L. V. a že týmito len prechádzal „fakturačne (na tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry). Je nutné konštatovať, že v predmetnej veci daňové orgány vykonali skutočne rozsiahle dokazovanie a z administratívneho spisu uvedený záver bezpochyby vyplýva. Výsledky daňových kontrol jednoznačne preukazujú, že spoločnosťami BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo a L. V. tovar dodaný nebol, na tieto spoločnosti sa iba fiktívne vystavovali faktúry. Ak uvedeným daňovým subjektom nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru žalobkyni, potom jej ako kupujúcej nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených Jánom V., avšak v kontexte známej judikatúry Súdneho dvora EÚ, iba za predpokladu, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalovaný si vytvoril nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že žalobkyňa a L. V. sa nestretli, hoci boli zmluvné strany v predmetnom obchodnom vzťahu a tovar bol, tak ako predtým, priamo dovážaný od českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o.. Pokiaľ ide o prvý z argumentov, ten žalobkyňa vysvetľovala tým, že v mene firmy L. V. vystupoval ako jej zástupca C. X. disponujúci hodnovernými signifikátormi nevzbudzujúcimi žiadne podozrenie, že by za dodávateľa (predávajúceho) nebol oprávnený konať, čo potvrdil i sám Ivan X. vo výpovedi pred vyšetrovateľom, kedy priznal organizovanie daňovej trestnej činnosti s niektorými ďalšími stíhanými, pričom však žalobkyňu a členov jej rodiny do organizovania tejto trestnej činnosti nezahrnul. Dôkazom aktívnej účasti žalobkyne na protiprávnom konaní so zámerom získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu. Ani skutočnosť, že tovar bol aj po uzavretí dohody s firmou L. V. dovážaný pôvodným dodávateľom neobstojí bez všetkého ako objektívny dôkaz účasti žalobkyne na konaní v rozpore s daňovými predpismi. Žalobkyňa zdôvodnila uvedený postup zľavou z ceny dodávaného tovaru, ktorý jej Ivan X. zdôvodnil lepším vyťažením dopravných prostriedkov, keďže tovar bol v rámci jedného rozvozu dodávaný viacerým zákazníkom L. V., a teda nielen žalobkyni ale aj iným odberateľom. Zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučuje možnosť, že dodávateľ žalobkyne a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo koniec koncov i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobkyne. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Uvedenú otázku je oprávnený ustáliť aj daňový orgán a nemusí počkať na postup a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ daňové orgány v konaní tvrdili, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak nie spôsobom deklarovaným vo faktúrach, ale zároveň nepreukázali, že žalobkyňa bola priamo zainteresovaná na vytvorení reťazca fiktívnych obchodov, bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH boli súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V takom prípade dôkazné bremeno prešlo na správcu dane, ktorý bol povinný preveriť vzťah žalobkyne k podvodnému konaniu vzniknuvšiemu v reťazci firiem, ktorého bola súčasťou a jej vedomosť o tom, že u iného daňového subjektu došlo k porušeniu zákona o DPH. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, z ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Zároveň platí, že daňový orgán nie oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 51) V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Keďže dopredu podvodné konanie nemožno predvídať, až následne možno podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť) v tom či inom ohľade. I keď žalobkyni možno vytknúť istú dávku ľahkovážnosti (naivity) a neopatrnosti pri uzavretí predmetného obchodu, súd aj s ohľadom na skutočnosť, že uvedený obchodný vzťah trval niekoľko rokov a nebol počas tohto obdobia ani prvotným dodávateľom ani daňovými orgánmi namietaný, nepovažoval postup žalobkyne za nevšedne neobozretný či dokonca nedobromyseľný v kontexte skúmania zákonnosti jej postupu ako účastníka reťazca firiem, kedy plnenie v niektorej časti reťazca bolo poznačené protiprávnosťou konania niektorého z jeho účastníkov. Dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobkyne nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jej konania, ani v tom nemožno badať jej vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jej priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobkyni ako daňovému subjekt zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobkyňa ako daňový subjekt vedela, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. (3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010) Právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 52) Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na zálade ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobkyňa bola aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhala, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobkyne k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobkyni priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu In dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobkyne k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivýh účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. Ako sa súd už vyjadril vyššie, žalovaný svoje skutkové zistenia, ktorá súd už vyššie označil za nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t.j. Jánom V., teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR, a preto jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobkyňu. Súdu sa uvedené závery žalovaného zdali pre preskúmanie jeho rozhodnutí nedostatočne odôvodnené. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Žalobkyni bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobkyňou jej neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobkyňa bola súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené, ako súd vyššie konštatoval správca dane ani žalovaní zistili nedostatočne. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobkyňa bola súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by v takomto prípade bolo, či žalobkyňa s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohla vedieť, že jej konanie smeruje resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatuje, že „či vedela“ znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom, že by žalobkyňa o podvodnom konaní nevedela, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného konania aspoň uzrozumený. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené preukázané rozhodne nebolo. Zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobkyňa bola aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania), alebo, že by páchateľom pomáhala. Pokiaľ ide o možnosť, že žalobkyňa „mala vedieť“, táto znamená, že žalobkyňa mala a mohla prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jej účasť na takom konaní. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe právne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobkyne k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH. V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného uvedené posúdenie podporené úvahami žalovaného, aby bolo možné správnosť jeho právneho posúdenia absentuje. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupu u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. ( 3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Tvrdené podvodné konanie mohlo nastať u tohto daňového subjektu, ktorý nevedel preukázať vyrobenie resp. obstaranie dodaného tovaru. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť všetky v konaní zistené skutočnosti (vykonané dôkazy), zhrnúť ich a podrobnejšie zhodnotiť z hľadiska ich právnej relevancie, rozlíšiť a dôkladnejšie reagovať na podstatné pripomienky, návrhy a vyjadrenia žalobkyne, vysvetliť, prečo niektoré dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané nepovažoval za dostatočné - majúce vplyv na rozhodnutie v prospech žalobkyne, tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutí bolo presvedčivé. V prípade, že pri opätovnom preskúmaní veci žalovaný dospeje k záveru, že je na zistenie skutkového stavu potrebné doplniť dokazovanie, nič mu nebráni tak urobiť. Nevyhnutné v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o zistenie, a to bez pochybností, vzťahu žalobkyne k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody a bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. Súd preskúmal opätovne aj žiadosť žalobkyne o odklad napadnutých rozhodnutí, ktorú podala spolu s žalobou a ktorej pôvodne súd nevyhovel. Najmä s ohľadom na posúdenie rozhodnutí žalovaného so záverom, že tieto boli vydané v rozpore so zákonom, súd vyhovel žiadosti a výkon napadnutých rozhodnutí odložil až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej podľa § 250c veta druhá O.s.p., pretože dospel k záveru, že žalobkyňa splnila zákonom stanovenú požiadavku pre odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí, v žalobe uviedla skutočnosti, z ktorých vyplýva hrozba závažnej ujmy ich okamžitým výkonom. V danom prípade sa nevyžaduje, aby žalobkyňa preukázala, že ujma bezprostredne nastala, ale naopak, je potrebné preukázať hrozbu závažnej ujmy. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobkyni priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila na zaplatenom súdnom poplatku vo výške 2310,- eur a na nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, §16 ods. 3 a §18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (03/2015) v sume 139,83 eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 eur, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (27.03.2015) v sume 139,83 eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 eur, - Účasť na pojednávaní (14.10.2015) v sume 139,83 eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 eur, - Účasť na pojednávaní - vyhlásenie rozsudku (28.10.2015) v sume 34,95 eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 eur. Spolu náklady právneho zastúpenia zvýšené o DPH v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. predstavujú sumu 585,60 eur. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 2895,60 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v štyroch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.