Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200827 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200827.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: D. A. L., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky, naposledy bytom v B. H. G. E., G. Č. I., Z. N. Č.. X/XXX, D. W., aktuálne s miestom pobytu v D. F. A., zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou so sídlom Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 22.5.2015 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.4.2015 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.4.2015 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-337-24/PO-Ž-2014 zo dňa 13.4.2015 odporca v zmysle § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi azyl neudelil a zároveň mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Rozhodnutie v časti o neudelení azylu odôvodnil tým, že navrhovateľov subjektívny pocit strachu pred možným trestom za mimomanželský pomer nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru, čo znamená, že nebola preukázaná opodstatnenosť tejto obavy z prenasledovania z dôvodov relevantných na udelenie azylu. Odporca navrhovateľovi neposkytol ani doplnkovú ochranu. Podľa jeho názoru sa tento nedopustil takého protiprávneho konania, za ktorý by mu hrozil trest smrti a je taktiež veľmi málo pravdepodobné, že by bol za mimomanželský pomer odsúdený k trestu 100 rán bičom. Navrhovateľ podľa záveru odporcu nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 22.5.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm. b), c) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Namietal, že odporca porušil § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), keď napadnuté rozhodnutie vydal bez toho, aby sa oboznámil so stanoviskom zástupkyne navrhovateľa v azylovom konaní. Taktiež sa podľa jeho názoru odporca vôbec nezaoberal ateizmom navrhovateľa a tým, že ho to výraznou mierou odčleňuje od majority iránskej spoločnosti a môže pre to čeliť prenasledovaniu, zatýkaniu, väzneniu a prípadnej poprave. Táto charakteristická črta, spolu s podozrením z cudzoložstva podľa navrhovateľa spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Ďalej navrhovateľ s poukazom na argument odporcu uvedený v napadnutom
rozhodnutí, podľa ktorého je cudzoložstvo ťažké dokázať, uviedol, že odporca úplne opomenul zohľadniť časť správy o krajine pôvodu založenej v administratívnom spise, podľa ktorej môže sudca rozhodnúť na základe svojej vedomosti. Má za to, že táto informácia je zásadná. Podľa navrhovateľa je objektívna obava z prenasledovania preukázaná a spočíva v pravdepodobnosti uloženia trestu smrti, prípadne iného neprimeraného alebo ponižujúceho trestu, pričom usvedčenie z cudzoložstva sa môže uskutočniť aj na základe „vedomosti sudcu“, prípade „priznania obžalovaného“ (ku ktorému v praxi musí dôjsť jedine vynútením). Zároveň mu hrozí aj vražda zo cti zo strany manžela svojej priateľky (s ktorou mal intímny pomer).
Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 19.6.2015 zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, odmietol pochybenie správneho orgánu vo vzťahu k § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Uviedol, že právna zástupkyňa navrhovateľa sa mohla pred rozhodnutím oboznámiť so spisovým materiálom a vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia v termíne od 2.4.2015 do 8.4.2015, čo však neurobila a ani nepožiadala o dodatočnú lehotu. V telefonáte ktorý realizovala dňa 9.4.2015 a v ktorom žiadala o zaslanie informácií o krajine pôvodu sa nevyjadrila, že má záujem o zaslanie (vlastného) stanoviska pred vydaním rozhodnutia. K námietke, že sa odporca nezaoberal ateizmom navrhovateľa tento uviedol, že uvedeným sa riadne zaoberal v administratívnom konaní, pretože však navrhovateľ v konaní pred odporcom neuviedol, že by mal opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu jeho ateizmu, mal odporca za dostatočne preukázané, že nebol povinný vykonať v tomto smere dokazovanie. Odporca takisto nesúhlasí s argumentom, podľa ktorého navrhovateľ patrí do ohrozenej sociálnej skupiny „ateistických cudzoložníkov“, podľa jeho názoru cudzoložstvo nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca tak ako vyžaduje § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Odporca opätovne, tak ako v napadnutom rozhodnutí uviedol, že podľa informácií o krajine pôvodu založených v administratívnom spise je (pred iránskym súdom) reálne nedokázateľné, že sa navrhovateľ dopustil trestného činu cudzoložstva pričom je taktiež otázne, či bol tento skutok vôbec na polícii hlásený (cudzoložstvo je v krajine pôvodu súkromná záležitosť a je veľmi zriedkavé, že sa takýto prípad dostane na súd). Pokiaľ ide o usvedčenie na základe vedomosti sudcu, podľa odporcu je potrebné komplexne zohľadniť nielen charakter tohto skutku (teda že dokázať ho je veľmi ťažké), ale aj všetky informácie založené v azylovom spise, t.j. že posledný takýto prípad bol evidovaný v roku 2007, ďalej že nie sú evidované prípady kedy by boli obžalovaní odsúdení prostredníctvom iných dôkazov .
Zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní uviedla, že lehota daná odporcom v priebehu azylového konania na oboznámenie sa s obsahom spisu sa s poukazom na fakt, že v tom čase boli ako dni pracovného pokoja dni piatok (Veľký piatok) a pondelok (Veľkonočný pondelok), javí ako neprimeraná. Podľa jej názoru navrhovateľovi hrozí vážne bezprávie, i keď by sa k spáchaniu trestného činu nepriznal. Ďalej uviedla, že rodina navrhovateľa musela asi pred pol rokom opustiť svoje bydlisko, pretože mala problémy. Dôvodom bola skutočnosť, že polícia u rodičov navrhovateľa vykonávala prehliadky a tiež z obavy pred manželom ženy, s ktorou mal navrhovateľ pomer.
Súd prejednal a rozhodol vec ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky) v neprítomnosti odporcu, ktorý súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné.
Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, riadne sa však oboznámil s obsahom azylového spisu ČAS: MU-337/PO-Ž-2014, z ktorého zistil, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 12.11.2014 z dôvodu obavy o svoj život, pretože mu v krajine pôvodu hrozí trest smrti za trestný čin nevery, ktorý spáchal s vydatou susedkou. Na vstupnom pohovore konanom dňa 25.11.2014 pred odporcom uviedol že nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, nebol prenasledovaný kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu (ako uviedol ďalej, je bez vierovyznania), nebol trestaný a ani nemal problémy s políciou. Spresnil však, že je síce bez vierovyznania, ale oficiálne (v Iráne) vystupoval ako moslim šiitskej vetvy. Okrem neho nikto nevedel, že toto náboženstvo nevyznáva, nemal s tým žiadne problémy. Na otázku odporcu, či je v kontakte s rodičmi a ako sa majú odpovedal, že je s nimi v kontakte, majú sa dobre, len sa o neho báli ale teraz už sú spokojní keď vedia, že sa nachádza na území Slovenskej republiky. K dôvodom žiadosti o udelenie azylu uviedol, že mal s vydatou susedkou intímny vzťah, že jedného
dňa keď obaja ležali nahí v posteli počuli, ako sa manžel susedky vracia domov. Navrhovateľ ´preto z domu utiekol. Manžel susedky išiel za navrhovateľom, avšak sa mu podarilo utiecť. Navrhovateľ sa ihneď po tom, ako ich manžel susedky prichytil, skrýval v mieste bydliska svojho kamaráta a po dvoch dňoch odcestoval k tete do Teheránu u ktorej býval bez problémov 2 mesiace, kde žiadne problémy nemal. Následne z Iránu vycestoval. Od známych sa dozvedel, že manžel susedky zavolal políciu, ktorá prišla k navrhovateľovi domov ešte v ten istý deň, neskôr ho ešte zopárkrát hľadali a mali vraj aj príkaz na domovú prehliadku. Navrhovateľ odporcovi nevedel predložiť žiadne predvolanie z polície či príkaz na prehliadku - uviedol, že príkaz na domovú prehliadku „nám polícia iba ukázala a žiadny iný papier z polície mi doručený nebol.“ Od rodičov sa mal dozvedieť, že suseda aj s manželom sa presťahovali niekam preč. Tiež uviedol, že všetky spoločné fotky so susedou vymazal. Podľa správy o krajine pôvodu vypracovanej odporcom odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, ktorá je založená v azylovom spise, v Iráne platí islamské právo šaría, podľa ktorého sa páchatelia vrážd, znásilnení, ozbrojených lúpeží, obchodov s drogami a nevier spravidla odsudzujú k trestu smrti, napríklad v roku 2013 bolo predovšetkým kvôli drogám popravených 500 ľudí, v decembri 2014 za tieto delikty popravili najmenej 14 osôb. Oproti tomu iránsky trestný zákonník z roku 1991 ustanovuje trest smrti za cudzoložstvo len v prípadoch, ak je spáchané s pokrvným príbuzným, s nevlastnou matkou, ide o nútené znásilnenie a takisto sa na trest smrti odsúdi nemoslimský muž ktorý spácha tento čin s moslimskou ženou. Tento trest sa realizuje aj ukameňovaním (posledné prípady najpravdepodobnejšie až v roku 2007, menej pravdepodobne v roku 2009 alebo 2012), pričom pri dokazovaní tohto trestného činu a i pri samotnom výkone trestu dochádza naďalej k citeľnej diskriminácii žien, ktoré bývajú za trestné činy tohto druhu častejšie sankcionované (napr. ich svedectvo je hodné len polovice svedectva muža, svedectvo samotných žien alebo v spojení s výpoveďou len jedného muža sa automaticky považuje za falošné obvinenie). Inak sa cudzoložstvo trestá bičovaním. Podľa nového trestného zákonníka, ktorý ešte nie je účinný, môže byť ukameňovanie odstránené ako špecifikovaný trest - ukameňovanie stále môže byť vynesené podľa sudcovho uváženia ako trest za cudzoložstvo, existuje však neoficiálne moratórium na prax ukameňovaním, takéto rozsudky neboli vykonané niekoľko rokov. Revidovaný zákon tiež stanovuje, že súdy, ktoré usvedčia odsúdeného z cudzoložstva na základe „vedomosti sudcu“, notoricky vágnej a subjektívnej doktríny umožňujúcej odsúdenie v neprítomnosti akéhokoľvek silného dôkazu, môžu uložiť radšej telesný trest 100 rán bičom. Takéto prípady odsúdenia za cudzoložstvo (t.j. len na základe vedomosti sudcu) však nie sú známe. Trest pre ľudí odsúdených za smilstvo alebo sex mimo manželstva, ktorý zahŕňa osobnú slobodu, je 100 rán bičom. Ďalej sú však podľa správy predmanželské a mimomanželské vzťahy bežné, hoci zriedka sú otvorene demonštrované a diskutované, pričom úspešné stíhanie za cudzoložstvo je ťažké vzhľadom k zákonnej požiadavke štyroch svedkov (resp. priznanie - aj podľa šaríe sú nutní štyria očití svedkovia, pričom šaría pripúšťa aj pokánie a odpustenie trestu) a k tomu, že cudzoložstvo sa z dôvodu „cti“ často neoznamuje, je totiž osobnou záležitosťou a nie je bežné hlásiť takýto prípad. Odporca odbor zahraničnej dokumentaristiky a spolupráce dopytoval aj ohľadom návratu neúspešných žiadateľov do krajiny pôvodu, podľa správy sa však riziko neprimeraného či zlého zaobchádzania týka len politicky angažovaných osôb či osôb, ktoré Irán opustili nelegálne (t.j. bez cestovného pasu) - neoficiálne dôkazy však naznačujú, že sa úradníci nepokúšajú stíhať dobrovoľného navrátilca, a to i z toho dôvodu jeho nerozpoznania pre veľké pravidelné medzinárodné pohyby Iráncov.
Ako preukazujú listiny založené v azylovom spise a prílohy k podanému opravnému prostriedku, odporca dňa 2.4.2015 zaslal emailom právnej zástupkyni navrhovateľa (t.j. zástupkyni navrhovateľa v azylovom konaní) oznámenie o možnosti oboznámiť sa so spisom, vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a to v lehote od 2.4.2015 do 8.4.2015. Podľa úradného záznamu zo dňa 13.4.2015 dňa 9.4.2015 telefonovala v poobedňajších hodinách odporcovi zástupkyňa navrhovateľa a oznámila mu, že sa nepríde oboznámiť so spisovou dokumentáciou, ďalej požiadala migračný úrad o zaslanie informácii o krajine pôvodu. Z dôvodu neprítomnosti príslušného zamestnanca odporcu v práci dňa 10.4.2015 (z dôvodu odcestovania), jej boli žiadané informácie zaslané emailom nasledujúci pracovný deň, a to dňa 13.4.2015. Ako je ďalej uvedené v úradnom zázname, počas telefonickej konverzácie právna zástupkyňa navrhovateľa neuviedla, že k prípadu bude pred vydaním rozhodnutia predkladať stanovisko a keďže sa blížil koniec zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia (zákonná lehota bola podľa oznámenia založeného v spise predĺžená do dňa 11.4.2015), bol odporca nútený vydať rozhodnutie ešte v ten istý deň, t.j. dňa 13.4.2015. Do súdneho spisu navrhovateľ doložil kópie emailov, podľa ktorých právna zástupkyňa navrhovateľa dňa 13.4.2015 reagovala na zaslanie informácií o krajine pôvodu tak, že sa dopytovala, či môže zaslať stanovisko k veci v lehote do 15.4.2015, kedy ho aj emailom zaslala.
Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu a i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 27 ods. 1 Správneho poriadku ak je to potrebné, správny orgán určí na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, pokiaľ ju neustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon.
Podľa § 27 ods. 2 Správneho poriadku, do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak taký deň v mesiaci nie je, končí sa lehota posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania; v konaní začatom podľa § 4 ods. 4 ministerstvo rozhodne do 90 dní od poskytnutia údajov podľa § 4 ods. 5. Lehotu na rozhodovanie môže v odôvodnených prípadoch predĺžiť predstavený povereného zamestnanca ministerstva, ktorý vo veci koná. O predĺžení lehoty na rozhodnutie vo veci žiadosti o udelenie azylu ministerstvo žiadateľa písomne vyrozumie.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom,
§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.
Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie o neudelení azylu je vecne správne a bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
K námietke, že v konaní nastala vada, ktorá mala mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia:
Námietku navrhovateľa, podľa ktorej odporca v azylovom konaní nerešpektoval § 33 ods. 2 Správneho poriadku tým, že sa pred rozhodnutím vo veci neoboznámil so stanoviskom zástupkyne k podkladom na vydanie rozhodnutia a že odoprel navrhovateľovi právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Podľa citovaného § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol odporca skutočne povinný dať navrhovateľovi možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil so spisom, resp. vykonal ostatné úkony uvedené v predmetnom ustanovení. Ako súd zistil z obsahu azylového a súdneho spisu, odporca dňa 2.4.2015 v doobedňajších hodinách zaslal právnej zástupkyni navrhovateľa oznámenie o možnosti oboznámiť sa so spisom, a to v lehote do 8.4.2015 (t.j. 7 dní vrátane dní ohraničujúcich trvanie lehoty), ktorú určil podľa § 27 ods. 1 Správneho poriadku. Deň 2.4.2015 bol pracovný (štvrtok), takisto ako deň pripadajúci na koniec lehoty (8.4.2015, streda). Odo dňa 3.4-6.4.2015 boli dni pracovného pokoja (sviatky, víkend). Ako je ďalej zrejmé z obsahu azylového spisu, zástupkyňa navrhovateľa odporcu telefonicky kontaktovala až po uplynutí lehoty, t.j. dňa 9.4.2015 a to bez toho, aby žiadala predĺženie/odpustenie zmeškania lehoty na oboznámenie sa so spisom alebo aby sa domáhala práva vyjadriť sa k podkladom ešte pred vydaním rozhodnutia. V telefonickom rozhovore len oznámila, že so spisom sa oboznámiť nepríde a požiadala o zaslanie informácií o krajine pôvodu a až v elektronickej správe zo dňa 13.4.2015, v ktorej reagovala na zaslanie týchto informácií z toho istého dňa vyjadrila vôľu zaslať k podkladom aj svoje stanovisko. V ten istý deň však odporca vydal rozhodnutie, pričom išlo o posledný deň zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia v azylovom konaní; lehota bola v zmysle § 20 ods. 1 zákona o azylovom konaní predĺžená do 11.4.2015, tento deň však pripadol na sobotu a tak mohlo byť rozhodnutie vydané len v pondelok, t.j. dňa 13.4.2015. Pretože právna zástupkyňa navrhovateľa v telefonickom rozhovore zo dňa 9.4.2015 oznámila že sa s obsahom spisu nepríde oboznámiť, odporca nemal dôvod v posledný deň lehoty nerozhodnúť a čakať na vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľa. Táto musela byť okrem toho ako právna zástupkyňa navrhovateľa v azylovom konaní uzrozumená s plynutím zákonnej lehoty, keďže s predĺžením lehoty do 11.(13).4.2015 bol v zmysle § 20 ods. 1 zákona o azyle riadne uzrozumený aj navrhovateľ. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že odporca s ohľadom na štátne sviatky určil na úkony podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku neprimeranú (krátku) lehotu, ani túto súd nepovažuje za odôvodnené a to preto, že email s oznámením bol právnej zástupkyni zaslaný v pracovný deň, ktorý bol začiatkom sedemdňovej lehoty a táto skončila taktiež v pracovný deň (8.4.2015), pričom pracovným dňom bol aj ten predchádzajúci (7.4.2015). Právna zástupkyňa navrhovateľa mala teda tri pracovné dni na to, aby akýmkoľvek spôsobom reagovala na oznámenie odporcu a vyžiadala si prípadne predĺženie lehoty na oboznámenie sa so spisom (či predĺženie lehoty na rozhodnutie, o ktorej skorom uplynutí musela vedieť). Táto však odporcovi 9.4.2015 len telefonicky oznámila, že sa so spisom oboznámiť nepríde (a súčasne požiadala o zaslanie správ o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré sú súčasťou spisu). K argumentu navrhovateľky, že lehota bola neprimeraná pre dni pracovného pokoja súd s poukazom na vyššie uvedené len konštatuje, že podľa Správneho poriadku je táto skutočnosť relevantná len v prípade, ak je sviatkom či dňom pracovného pokoja deň na ktorý pripadol posledný deň lehoty (§ 27 ods. 2 Správneho poriadku). Súd tiež poznamenáva, že ak by zástupkyňa navrhovateľa zastúpeniu venovala náležitú pozornosť, mala by vedomosť o tom, že 2.2.2015 bola lehota na vydanie rozhodnutia predĺžená do 11.4.2015. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že zástupkyňa navrhovateľa poukazuje na strane jednej na ňou prezentované údajné pochybenie odporcu, na strane druhej však nedôvodne ospravedlňuje svoju nečinnosť v zastupovaní navrhovateľa v konaní pred odporcom (ignorovanie termínu oboznámenia sa s obsahom spisu) nedostatkom času a neefektívnosťou absolvovania cesty z Bratislavy do Humenného. Súd nechce polemizovať o tom, prečo zástupkyňa navrhovateľa v konaní pred odporcom na doručené oznámenie o možnosti oboznámiť sa s obsahom spisu reagovala oneskorene - deň po uplynutí
stanovenej lehoty. Je však toho názoru, že ak (po uplynutí lehoty na oboznámenie) odporcovi oznámila, že sa s obsahom spisu oboznámiť nepríde, nemôže klásť odporcovi za vinu skutočnosť, že tento rozhodol vo veci v lehote stanovenej zákonom o azyle. Ak by sa zástupkyňa navrhovateľ riadne a v stanovenom časovom rozmedzí dostavila k odporcovi a oboznámila by sa s obsahom spisu, mala by dostatok času na vypracovanie svojho stanoviska k veci pred vydaním rozhodnutia s ktorým by sa odporca mohol oboznámiť.
K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci:
Podľa tejto námietky sa odporca vôbec nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľ nevyznáva islam a že je ateista. Súd len konštatuje, že navrhovateľ v priebehu azylového konania ako aj v predchádzajúcom konaní pred políciou navrhovateľ opakovane uvádzal, že jeho ateizmus pred spoločnosťou ako i vlastnou rodinou tajil a bol známy iba jemu, preto v súvislosti s uvedeným nemal žiadne problémy. Takisto neuviedol žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že ho spoločnosť, resp. orgány krajiny pôvodu upodozrievajú z ateizmu a teda by mu z tohto titulu čokoľvek hrozilo. Fakt, že je bez vierovyznania navrhovateľ neuviedol ako ani jeden z dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Súd preto považuje postup odporcu, ktorý sa touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, za správny a zákonný. Súd len poznamenáva, že pre posúdenie podanej žiadosti o azyl sú relevantnými skutočnosti prezentované samotným navrhovateľom v priebehu azylového konania, odporca nie je v zmysle zákona o azyle povinný skúmať iné (navrhovateľom neprezentované) dôvody, ktoré by eventuálne mohli spĺňať zákonné predpoklady pre udelenie azylu.
Takisto ako nedôvodný vyhodnotil súd argument navrhovateľa, podľa ktorého ateizmus spolu s podozrením z cudzoložstva spĺňa definíciu sociálnej skupiny v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Podľa predmetného ustanovenia skupinu tvorí určitá sociálna skupina najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. Navrhovateľ neuviedol, v akom zmysle by malo byť cudzoložstvo v spojení s ateizmom (o ktorom nevedel nikto okrem navrhovateľa) chápané vo vzťahu k citovaným ustanoveniam. Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu, podľa ktorého skupina „ateistických cudzoložníkov“ ako taká neexistuje a nemožno ju chápať v kontexte § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Cudzoložstvo, ako správne dôvodil odporca, totiž nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by bolo závažné pre identitu jednotlivca tak ako vyžadujú tieto ustanovenia. Súd dopĺňa, že cudzoložstvo nemožno považovať za črtu, ktorú „nemožno meniť“, cudzoložstvo nemožno ani porovnávať s obsahom pojmu sexuálna orientácia a rozhodne nejde o „charakteristiku alebo presvedčenie, ktorých by nemal byť navrhovateľ nútený sa zriecť“. Takisto zo správy o krajine pôvodu vyplynulo, že cudzoložstvo je v Iráne bežné a teda ani nemožno tvrdiť, že táto činnosť je „vnímaná ako odlišná“. To, že sa navrhovateľ dopustil cudzoložstva, súvisí len s jeho osobou a osobitným vzťahom k žene, s ktorou mal intímny pomer. Preukázateľne teda tieto skutočnosti neboli takými, aby napĺňali predpoklady udelenia azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle.
K námietke, podľa ktorej zistenie skutkového stavu veci z ktorej vychádzalo rozhodnutie odporcu je v rozpore s obsahom spisu:
Ani túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Podľa tejto námietky odporca pri vyhodnocovaní dokazovania cudzoložstva v iránskom trestnom konaní opomenul zohľadniť časť správy o krajine pôvodu vypovedajúcej o možnosti sudcu rozhodnúť na základe svojej vedomosti, súd konštatuje, že táto rozhodne nie je zásadnou, ako sa domnieva navrhovateľ. Zo správy o krajine pôvodu jasne vyplýva, že takéto prípady odsúdenia za cudzoložstvo nie sú známe (a teda sa v reáli takýto postup neuplatňuje), čo je spôsobené najmä osobitosťou trestného činu cudzoložstva, ktoré možno dokázať len svedectvom očitých svedkov. Navrhovateľ nie je verejne známou osobou, pri cudzoložstve bol prichytený len manželom ženy s ktorou tento čin spáchal a ako sám uviedol, nemá žiadne dôkazy o spáchaní tohto činu, všetky fotky ktoré mal vymazal. S ohľadom na charakter činu je teda zrejmé, že neexistuje iný dôkaz, ktorý by mal svedčiť v jeho neprospech a mohol by viesť k odsúdeniu na základe vedomosti
sudcu. I keď za cudzoložstvo je možné v Iráne uložiť neprimerane tvrdé tresty (bičovanie, ukameňovanie, ev. smrť) a to predovšetkým ženám, predpokladom ich uloženia je preukázane skutku (cudzoložstva). Možno sa domnievať, že práve tvrdosť trestov viedla k tomu, že sú stanovené striktné procesné pravidlá pri jeho dokazovaní. Tieto stanovujú (ako to vyplýva z informácií o krajine pôvodu založených v spise) presný počet očitých svedkov, potrebných na dokázanie skutku pred súdom, resp. štvornásobným priznaním sa pred súdom, resp. (zjavne výnimočne) „vedomosťou sudcu“. S poukazom na obsah správ o krajine pôvodu navrhovateľa založených v spise je zjavné, že prípadným podaním trestného oznámenia by manžel susedky navrhovateľa vystavil vlastnú manželku prípadnému trestnému stíhaniu (v krajnom prípade aj možnému nehumánnemu a z pohľadu nášho ponímania aj nelogickému trestu), pričom by spáchanie tohto skutku nemohol (vzhľadom na stanovené procesné postupy) ani dokázať, pretože absentuje potrebný počet svedkov. V takomto prípade by sa naviac mohol sám vystaviť potrestaniu. Podobne aj štvornásobné priznanie „páchateľov“ tohto „trestného skutku“ je nepravdepodobné, nakoľko by k nemu muselo dôjsť pred sudcom (teda nie pred vyšetrujúcou políciou). Je nepravdepodobné, aby sa „páchatelia“ pred sudcom štyri razy priznali majúc vedomosť o tom, že môžu očakávať tresty vyššie uvedené. Podľa názoru súdu ani prípadné odsúdenie na základe „znalosti sudcu“ neprichádza v danom prípade do úvahy. Súd tento názor zastáva s poukazom na vyššie uvedené prísne procesné pravidlá dokazovania (potreba štyroch priamych svedkov - mužov, resp. modifikovaného počtu ak sú svedkami ženy). Ak teda v Iráne aplikovateľné právo vyžaduje na preukázanie cudzoložstva štyroch očitých svedkov, bolo by v rozpore s týmto prísnym procesným pravidlom, aby k odsúdeniu došlo na základe znalosti sudcu. Týmto však súd nevylučuje, že vo všeobecnosti k odsúdeniu na základe „znalosti sudcu“ nemôže dôjsť. Pravdepodobne sa tento postup môže uplatniť pri inej dôkaznej situácii - napr. v prípade existencie fotografických či filmových dôkazov, osobnej prítomnosti sudcu pri spáchaní skutku, ktorý je trestným a pod.
Nad rámec uvedenej argumentácie súd poukazuje na skutočnosť, že sám navrhovateľ si vo svojich výpovediach nie nezanedbateľným spôsobom odporuje, i keď na túto skutočnosť odporca nepoukázal. Vo svojom dôsledku však tieto rozpory svedčia v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia: Navrhovateľ v rámci vyjadrenia v konaní o jeho administratívnom vyhostení dňa 12.11.2014 po zákonnom poučení o. i. uviedol, že potom, ako jeho a manželku suseda sused pristihol sa mu sused začal vyhrážať a rodina suseda začala navrhovateľa prenasledovať. (Z uvedeného logicky vyplýva, že musel prísť do osobného kontaktu s manželom navrhovateľovej milenky a že rodina suseda musel vyvíjať nešpecifikované aktivity, smerujúce voči navrhovateľovi). Avšak v priebehu spísania dotazníka pred odporcom uviedol diametrálne odlišné skutočnosti - že manžel jeho milenky ho iba videl, ako nahý uteká zo susedovho domu. I keď manžel išiel za ním nedostihol navrhovateľa, ktorý následne odišiel ku kamarátovi a potom k tete do Teheránu. Teda k žiadnemu osobnému kontaktu medzi navrhovateľom a susedom nedošlo. O žiadnych vyhrážkach zo strany rodiny suseda sa v priebehu podrobne vedeného pohovoru navrhovateľ ani len nezmienil.
Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany súd len uvádza, že zo správ o krajine pôvodu nevyplynulo, že by situácia v Iráne predstavovala pre navrhovateľa individuálnu hrozbu v zmysle definície vážneho bezprávia, a navrhovateľ takisto v priebehu konania nepreukázal, že by bol vystavený akejkoľvek forme perzekúcie, v prípade návratu mu nehrozí mučenie, neľudské ani ponižujúce zaobchádzanie. Zistené skutočnosti o krajine pôvodu vo vzťahu k osobe navrhovateľa nemožno žiadnym spôsobom subsumovať pod ust. § 13a alebo 13b zákona o azyle, objektívne neexistujú dôvody domnievať sa, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu hrozilo vážne bezprávie. V prospech uvedeného svedčí aj časť správy o krajine pôvodu týkajúca sa otázky návratu neúspešných žiadateľov o azyl do Iránu, podľa ktorej sa riziká spojené s návratom do krajiny týkajú najmä politicky angažovaných osôb a osôb čo vycestovali ilegálne. Podľa neoficiálnych dôkazov je viac než nepravdepodobné stíhanie dobrovoľného (i ilegálneho) navrátilca, a to i z dôvodu jeho nerozpoznania pre veľké pravidelné medzinárodné pohyby Iráncov.
Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, pretože jeho rozhodnutie je v súlade s obsahom spisu a predchádzalo mu konanie vykonané podľa príslušných ustanovení Správneho poriadku, a predovšetkým preto, že navrhovateľ nepreukázal v konaní opodstatnenosť svojich obáv z prenasledovania, samotné prenasledovanie z akýchkoľvek dôvodov, pričom objektívne nebola zistená ani hrozba vážneho bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné.
O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).