Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/498/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204124772 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1204124772.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: U. G., bytom F. XXXX/ X, XXX XX G., zastúpený: JUDr. Vojtechom Földesom, advokátom, Jaskový rad 163, Bratislava, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO: 35 790 253, zastúpený: Dedák & Partners, (od 26.10.2016 Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o.) Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906 464, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.03.2012, č.k. 10C/76/2005-205, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.03.2012, č.k. 10C/76/2005-205, p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 69e zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, § 7 ods. 6 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1994 Zb. Občiansky zákonník. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom domáhal, aby súd určil, že článkami v Új Szó uverejnených dňa 05.06.2003 a 08.07.2003 žalovaný neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti a aby titulom ochrany osobnosti zaviazal žalovaného k zverejneniu ospravedlnenia a k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eur, ako aj k náhrade trov konania. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca dňa 31.05.2003 vzal z Detského domu v Považskej Bystrici svoje tri maloleté deti, umiestnené na základe rozhodnutia súdu v ústavnej výchove, a tieto v dohodnutom čase nevrátil. Na základe uvedeného bolo po žalobcovi vyhlásené pátranie. Žalobca bol s deťmi zadržaný na nemecko-českých hraniciach. O týchto udalostiach publikoval žalovaný v denníku Új Szó dva články, a to dňa 05.06.2003 článok „R. V.“ a dňa 08.07.2003 článok „R.. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z posúdenia, či boli kumulatívne splnené podmienky existencie protiprávneho zásahu, ako aj skutočnosť, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach. Predmetné články posúdil z viacerých hľadísk a dospel k záveru, že v článku zo dňa 08.07.2003 neboli uverejnené žiadne nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce informácie a použitie krstného mena žalobcu a jeho detí sa uskutočnilo primerane situácii a v rámci práva na slobodu slova a informovania o stave veci. Neboli teda u žalobcu splnené podmienky na úspešné uplatnenie si predmetného nároku, keď publikovaním článku nedošlo podľa názoru súdu prvej inštancie k protiprávnemu zásahu objektívne spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Vo vzťahu k prvému článku namietal žalobca zverejnenie svojho plného mena a mien detí, tvrdenie, že mal týrať svoje deti, a že o umiestnení do ústavu mal rozhodovať úrad. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie skonštatoval, že osobné údaje boli zverejnené na základe žiadosti polície o pomoc pri pátraní, uverejnenou TASR, kde by bolo bez významu zverejniť takúto informáciu bez uvedenia údajov a podozrenia z týrania detí. Informácie v tom čase zodpovedali stavu trestného konania. Pravdivosť informácie o pomočovaní dcéry zo strachu z otca nebola preukázaná zo spisov ÚPSVaR Komárno, a súd prvej inštancie jej zverejnenie preto vyhodnotil ako protiprávny zásah zo strany žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že informácia bola poskytnutá oficiálnym zdrojom, a preto ju nemusel žiadnym spôsobom preverovať. Šíreniu nepravdivej informácie bez ohľadu na zdroj jej poskytnutia nie je možné bez ďalšieho poskytnúť právnu ochranu, navyše ÚPSVaR Komárno nevydal oficiálne stanovisko alebo vyjadrenie k predmetnej veci. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že v čase vydania článkov nebolo možné zabezpečiť vyjadrenie žalobcu, nakoľko tento v predmetnom čase bol hľadanou osobou, v čase publikovania v poradí druhého článku bol zadržaný políciou. K žalobcom navrhovanému ospravedlneniu súd prvej inštancie uviedol, že v poradí druhým článkom nedošlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu a teda nárok na ospravedlnenie a priznanie nemajetkovej ujmy mu nevznikol. Žalobca sám špecifikoval text ospravedlnenia, pričom súd dospel k záveru, že jeho zneniu nebolo možné vyhovieť. Žalobca ním žiadal o ospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých informácií o únose detí a psychickom ubližovaní, pričom súd uviedol, že použitie slov „únosca, uniesol“ zodpovedalo popisu skutkového stavu bez ohľadu na absenciu trestnoprávnej roviny. V danom čase existovalo aj „podozrenie z týrania“. Výrok o pomočovaní dcéry žalobca rozporoval, ale v ospravedlnení ho neuviedol a nešpecifikoval, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi vyhovieť ani v tejto časti. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že k závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo, a preto mu zaň nemohol priznať žiadanú nemajetkovú ujmu. 3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa 30.04.2012. Domáhal sa ním, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobe vyhovel, eventuálne vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že žalovaný vydaním predmetných článkov neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Z ich obsahu vyplynulo, že žalobca svoje deti psychicky týra, a preto boli deti žalobcu umiestnené do ústavnej starostlivosti. V ďalšom článku uvedením mena a iniciálky priezviska žalobcu, bydliska, ako aj mien detí, v podstate žalovaný identifikoval pred spoluobčanmi osobu žalobcu, pričom podľa jeho tvrdenia aj tu boli uvedené nepravdivé a nepreukázané údaje o „podozrení z duševného týrania“. Obidva články vyvolali v mieste bydliska žalobcu veľké emócie a vlnu nevôle spoluobčanov; títo na neho ukazovali prstom, odpľúvali si, na jeho adresu prednášali urážlivé výroky, odsudzovali ho ako únoscu, tyrana, zločinca, psychopata. Žalobca uviedol, že pred zverejnením článkov mal v mieste bydliska povesť pracovitého človeka a dobrého otca, ktorý sa sám stará o tri deti; v záujme starostlivosti o živobytie si privyrábal u viacerých zamestnávateľov v rámci brigádnickej práce. Následne však došlo k zhoršeniu jeho dovtedy dobrej povesti a zamestnávatelia prestali mať záujem o jeho prácu. Tvrdil, že obidvoma článkami žalovaný vážne zasiahol do občianskej cti a dôstojnosti žalobcu, žalovaný spochybnil jeho morálny profil starostlivého otca a negatívne ovplyvnil verejnú mienku. Poukázal na to, že v priebehu pojednávania predložil súdu prvej inštancie uznesenie zo dňa 27.11.2003, č.k. P 169/98-95, v ktorom sa uvádza, že okresný súd uznesením zo dňa 06.11.2002 nariadil predbežné opatrenie umiestnením detí do ústavu na žiadosť otca (z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov). Týmto rozhodnutím musel podľa jeho názoru Okresný úrad Komárno disponovať, preto nemohol poskytnúť nepravdivé a zavádzajúce informácie žalovanému. S touto skutočnosťou sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalobca považoval za potrebné poukázať na to, že v liste Úradu práce Komárno zo dňa 22.03.2006 bolo uvedené, že žiadny z pracovníkov Úradu práce Komárno neposkytol žalovanému žiadne informácie o osobe žalobcu a o jeho deťoch v čase, keď boli články napísané. Rovnako neobstojí ani odkaz žalovaného, že podklady boli k článkom čerpané z tlačovej informácie TASR. V predmetnej informácii sa nikde nehovorí o „únose“ a „týraní“ detí, ani nie je uvedená informácia o strachu a pomočovaní dcérky v prítomnosti otca. Tieto „navyše informácie“ nemohli byť uvedené ani v pátracej relácii, keďže zákon o Policajnom zbore, účinný v čase vydania článkov hovorí, že policajný zbor je oprávnený zverejňovať osobné údaje v rozsahu nevyhnutnom na plnenie úloh PZ. Informácie zverejnené v oboch článkoch však podľa jeho presvedčenia tento rozsah evidentne prekročili tým, že uviedli nepravdivé údaje, ktoré neboli predmetom pátracej relácie. Žalovaný publikovaním predmetných článkov negoval Ústavou zakotvenú zásadu prezumpcie neviny a len na základe vlastnej „dobrej viery“ zverejnil svoje nepodložené podozrenia, čím zasiahol do sféry občianskej cti, dôstojnosti a súkromia žalobcu. Žalovaný vyslovil svoj názor, že je bez významu skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Žalobca mal za to, že v priebehu konania neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho nárok na satisfakciu v podobe písomného ospravedlnenia zo strany žalovaného a tiež aj podobe náhrady nemajetkovej ujmy. 4. Žalovaný podaním zo dňa 28.08.2012 vyjadril svoj nesúhlas s odvolaním žalobcu, ktoré považuje za nedôvodné. V priebehu súdneho konania sa jednoznačne preukázalo, že išlo o pravdivé informácie a táto skutočnosť vyplývala aj z vyšetrovacieho spisu. Podozrenia v čase zverejnenia článkov skutočne existovali a boli predmetom policajného vyšetrovania. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalobca, ktorý za daný trestný čin nebol odsúdený len z dôvodu, že skutku chýbal potrebný stupeň nebezpečenstva pre spoločnosť. Pravdivosť zverejnených informácií preukázali pripojené spisy a ďalšie listinné dôkazy. Žalobcom tvrdené skutočnosti o zhoršení dobrej povesti, strate záujmu o jeho prácu, spochybnenia jeho morálneho profilu starostlivého otca neboli v konaní absolútne žiadnym spôsobom preukázané. Postavenie žalobcu v spoločnosti a na trhu práce v období pred zverejnením článkov nebolo v konaní ani dokazované, keď žalobca svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi návrhmi na dokazovanie a tak neuniesol svoje dôkazné bremeno. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že sa súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so všetkými jeho tvrdeniami, žalovaný poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých argumentmi pre rozhodnutie bezvýznamnými sa súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí zaoberať. Žalovaný sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky na poskytnutie morálnej satisfakcie žalobcovi, keďže bola označená len jedna informácia ako nepreukázaná (pomočovanie sa dcéry žalobcu v jeho prítomnosti), ospravedlnenie ktorej žalobca v samotnom texte navrhovaného ospravedlnenia nežiadal. Žalovaný trval na tom, že informácie boli prinášané v dobrej viere, ich pravdivosť nebola v konaní spochybnená a pochádzali z oficiálneho zdroja. V prípade nároku na priznanie peňažného zadosťučinenia v dôsledku zásahu do práv fyzickej osoby mal žalovaný za to, že vznik reálnej ujmy a zásahov musí žalobca v konaní preukázať. Žalobca nielenže nepreukázal, že uvedenými článkami došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ale ani nenavrhol žiadny relevantný dôkaz. Návrhy na predvolanie niekoľkých osôb ako svedkov v priebehu konania zobral späť. Okrem autorky článkov nebol vypočutý žiadny svedok. Neexistuje tak žiadny dôkaz, ktorý by tvrdenia žalobcu o vzniku jeho nároku na morálnu, ako aj relutárnu satisfakciu od žalovaného preukazoval. Preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade trov prvostupňového aj odvolacieho konania. 5. Krajský súd v Bratislave v rámci odvolacieho konania pripustil uznesením zo dňa 13.10.2014, č.k. 14Co/498/2012-272, zmenu petitu tak, že tento má znieť: „Súd určuje, že článkom uverejneným v denníku ÚJ SZÓ dňa 05.06.2003 s nadpisom „Eltünt a gyermekeivel“ a článkom uverejneným v denníku ÚJ SZÓ dňa 08.07.2003 s nadpisom „Elfogott gyermekrabló“ žalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi satisfakciu v peniazoch za spôsobenú imateriálnu ujmu vo výške 300.000,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi satisfakciu v peniazoch za spôsobenú nemajetkovú, morálnu a relutárnu ujmu vo výške 300.000,- eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný v lehote pätnásť dní od právoplatnosti rozsudku v denníku ÚJ SZÓ uverejniť na svoje náklady nadpis „Ospravedlnenie“ so zvýrazneným grafitom v maďarskom jazyku nasledovného znenia: „Vydavateľstvo Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava I, IČO: 35 790 253, sa týmto úprimne ospravedlňuje pánovi a otcovi U. G. z G. za to, že sme o ňom uverejnili články zo dňa X.X.XXXX s nadpisom „Eltünt a gyermekeivel“ a zo dňa 8.7.2003 s nadpisom „Elfogott gyermekrabló“, v ktorých sme uviedli nepravdivé tvrdenia a obvinenia, že jeho maloleté deti boli naposledy umiestnené do ústavnej starostlivosti z dôvodu psychického - duševného týrania, a že z tohto konania vlastným otcom sa ho už jeho dcéra tak bála, že v jeho každodennej prítomnosti sa viackrát pomočila; že vlastný otec ich uniesol zo školy a že únosca detí bol zadržaný. Týmto titulom úprimne vyslovujeme nad naším protiprávnym zásahom ľútosť, ktorým sme mu v značnej miere spôsobili morálne odsúdenie tým, že sme mu hrubým a neodborným konaním porušili jeho základné ľudské práva a slobody, uvedené v článku 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, ako aj nerešpektovaným porušením jeho zákonných práv na ochranu osobnosti sme tieto nepravdivé tvrdenia, obvinenia zverejnili v denníku ÚJ SZÓ a na webovej stránke vydavateľstva ÚJ SZÓ, ktoré sme o ňom uvádzali a tvrdili. Vydavateľstvo Petit Press, a.s.“ Žalovaný je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do rúk JUDr. Vojtecha Földesa, advokáta so sídlom Jaskový rad 163, 831 01 Bratislava, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 6. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 20.04.2015 žiadal žalobca o opätovnú zmenu petitu návrhu. Žalobca po obsahovej stránke rozšíril ospravedlnenie, ktorého sa pôvodne domáhal. Formulačne upravil aj výroky 2 a 3 petitu žaloby. Uviedol aj nové, dovtedy neuplatnené skutkové tvrdenia. Pretože výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, postupoval odvolací súd podľa § 95 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a uznesením zo dňa 24.02.2016, č.k. 14Co/498/2012-297, zmenu petitu nepripustil. 7. Na odvolacom pojednávaní konanom dňa 25.10.2016 žalovaný uviedol, že uplatňuje námietku premlčania vo vzťahu k pripustenému rozšírenému výroku, ktorý sa týka ospravedlnenia žalobcovi, a ktorý zahŕňa aj zverejnený údaj o pomočovaní dcéry žalobcu z dôvodu jej strachu pred otcom. Články boli zverejnené v roku 2003, pričom žalobca požiadal o rozšírenie petitu až v roku 2012 a tento bol odvolacím súdom pripustený uznesením z roku 2014. Premlčanie sa vzťahuje aj na nárok na výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu, keďže v trojročnej premlčacej lehote si uplatnil náhradu len do výške 33.000,- eur. Pripusteným návrhom však žiadal priznať spolu sumu vo výške 600.000,- eur. Právny zástupca žalovaného pripustil, že v priebehu konania sa nepodarilo presne identifikovať osobu kurátora, od ktorého boli získané podklady pre obsah článkov. V tejto súvislosti však poukázal na uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 18.03.2004 (č.l. 77) o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi pre trestný čin týrania zverenej osoby. Z jeho obsahu vyplynulo, že trestné konanie bolo začaté na podnet Okresného úradu v Komárne, keďže pracovníčka úradu V. B. sa domnievala, že došlo ku skutkom zo strany žalobcu, opísaným v tomto uznesení. Ďalším zdrojom informácií boli agentúrne správy TASR. Existencia zdroja informácií sporných článkov bola podľa jeho názoru preukázaná výpoveďou svedkyne O. S.. Poukázal na bežnú novinársku prax, kedy novinári v záujme informovania verejnosti musia pracovať aj s utajenými zdrojmi. Je neprípustné požadovať od novinárov, aby zverejňovali len 100%-ne potvrdené informácie. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok bol vydaný na podklade trestnoprávnej roviny, pričom z článkov nevyplýva pravdivá skutočnosť, na základe ktorej boli jeho deti umiestnené do ústavu. V spisoch týkajúcich sa maloletých, ktoré mal súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní k dispozícii, neboli rozhodnutia Okresného úradu Komárno o umiestnení detí do ústavu. Je potom otázne, ako mohol dať pracovník tohto úradu novinárke informáciu, že deti žalobcu boli umiestnené do ústavu na základe rozhodnutia Okresného úradu Komárno z dôvodu psychického týrania. V agentúrnej správe zo dňa 04.06.2003 (čl. 183) sa uvádza, že deti súd zveril do ústavnej výchovy, ale nie je tam uvedené nič o psychickom týraní detí. Išlo o správu zverejnenú na základe požiadavky z oficiálneho zdroja, ktorého cieľom bola pomoc pri pátraní po občanovi. Poukázal na znenie sporného článku žalovaného zo dňa 05.06.2003, ktorý agentúrnu správu nielen prevzal, ale doplnil ju o informácie o psychickom týraní, ktoré mali byť zistené od kurátora. To isté sa potom týkalo aj článku zo dňa 08.07.2003. Okresný úrad Komárno podľa jeho názoru poskytol informácie v rozpore so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. V priebehu konania nebolo preukázané, že by novinárka skutočne súkromné informácie získala z Okresného úradu Komárno. Údajom o tomto zdroji novinárka len snažila zakryť to, že ich v článku uviedla. V kontexte sporných článkov poukázal žalobca na článok toho istého vydavateľa zo dňa 10.07.2003, kde už je uvedené, že deti boli umiestnené do ústavu na základe súdneho rozhodnutia, pričom to bolo len dva dni po zverejnení prvého sporného článku. V tomto článku bolo uvedené aj meno pracovníčky úradu poskytujúcej informácie, a toto isté malo byť uvedené aj v sporných článkoch, aby bol jasný zdroj informácií. Námietku premlčania neuznal, nakoľko podal žalobu včas, a korigovanie výšky nárokov nemohlo mať vplyv na včasnosť podanej žaloby. K rozšíreniu žaloby o skutkový údaj sa nevyjadril. Zdôraznil, že žalovaný sa odvoláva na neznámu osobu - sociálneho pracovníka, ako zdroj informácií pre článok, a preto mal za to, že neuniesol svoje dôkazné bremeno. Opätovne potvrdil, že trvá na poslednom pripustenom petite žaloby s tým, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy ponecháva na rozhodnutí súdu. 8. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Odvolací súd na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie preskúmal napadnutý rozsudok, odvolacie námietky žalobcu, a dôvodnosť vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. 10. Námietka premlčania sa týka uplatnenia novej skutkovej okolnosti, ktorú žalobca uplatnil až v odvolacom konaní podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.11.2012. Išlo o rozšírenie žaloby v časti ospravedlnenia (skutkové rozšírenie ospravedlnenia) tak, že v ňom požadoval uviesť aj údaj „o pomočovaní dcéry žalobcu zo strachu zo svojho otca“. Aj keď takéto tvrdenie bolo v jednom z článkov uvedené a v konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná jeho pravdivosť, odvolací súd, nemohol na túto novú skutkovú okolnosť prihliadať vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Námietka premlčania žalovaného je dôvodná, keďže k rozšíreniu tohto skutkového údaju došlo až po takmer 10 rokoch odo dňa zverejnenia sporného článku. Sporné tvrdenie bolo zverejnené v článku z 05.06.2003, ale k relevantnému návrhu na rozšírenie žalobného petitu došlo až v roku 2012. Preto na uplatnený nárok odvolací súd neprihliadal. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k žalobcom požadovanej peňažnej satisfakcii nemajetkovej ujmy v návrhu zo dňa 21.11.2012, aj v tejto časti vyhodnotil odvolací súd námietku premlčania za dôvodnú. Aj keď súdy vo všeobecnosti nie sú viazané žalobným petitom pri posudzovaní nárokov z porušenia osobnostných práv a je len na ich úvahe, v akej výške budú považovať uplatňovanú peňažnú satisfakciu za primeranú, môžu nárok priznať len do výšky uplatneného nároku. To znamená, že nemôžu priznať nárok vyšší, ako bol uplatnený v zákonnej premlčacej lehote. V danom prípade v premlčacej lehote bol uplatnený nárok na priznanie odškodnenia len v sume 33 000,- eur, z ktorej by bol odvolací súd vychádzal v prípade, ak by dospel k záveru, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd sa však stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý predovšetkým vychádzal z okolností, za ktorých boli obidva sporné články uverejnené. V čase ich uverejnenia boli v platnosti dve uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Považskej Bystrici; a to uznesenie sp.zn. ORP-254/OSV-PB-2004 zo dňa 04.03.2003 o začatí trestného stíhania pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 3 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.), a uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi pre uvedený trestný čin zo dňa 09.06.2003. V čase uverejnenia prvého článku teda už bolo začaté trestné stíhanie vo veci a v čase uverejnenia druhého článku bolo voči žalobcovi vznesené aj obvinenie pre trestný čin podľa § 171 ods. 3 Tr. zák. Toto trestné stíhanie bolo zastavené až uznesením Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici zo dňa 22.07.2004 z dôvodu, že daný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, teda takmer rok po uverejnení sporných článkov. Súčasne bolo vedené aj trestné stíhanie vo veci týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a ) Tr. zák. na základe uznesenia vyšetrovateľa OÚJP PZ Komárno, zo dňa 26.03.2003. Toto trestné stíhanie bolo zastavené uznesením ČVS: OÚJP-74/10-KN-2003 zo dňa 18.03.2004. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že po osobe žalobcu bolo vyhlásené pátranie, pretože po návšteve svojich troch maloletých detí v Detskom charitnom dome v Považskej Bystrici (ďalej len DCHD), s ktorými mal dňa 31.05.2003 povolenú vychádzku do 17.00 hod., tieto do zariadenia nevrátil a odviezol ich na neznáme miesto. Deti boli v DCHD v Považskej Bystrici umiestnené na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu v Komárne a žalobca pri svojvoľnom odvezení detí bez vedomia DCHD maril výkon súdneho rozhodnutia, teda postupoval protiprávne. Keďže jeho konanie bolo posúdené ako trestný čin, bola zverejnená policajná správa v tlačovej agentúre TASR o pátracej akcii po žalobcovi. Súd prvej inštancie správne posudzoval obidva sporné články v kontexte s prebiehajúcim trestným stíhaním pre trestné činy marenia výkonu úradného rozhodnutia a týrania blízkej a zverenej osoby. Išlo teda o legitímny zdroj informácií, na základe ktorých novinárka uviedla v sporných článkoch, že existuje podozrenie duševného týrania maloletých detí žalobcu. Pokiaľ v článku uviedla, že žalobca svoje deti „uniesol“, ide o pejoratívne označenie danej situácie, nakoľko faktom zostáva, že svoje deti svojvoľne odňal z pôsobnosti zariadenia, do ktorého boli umiestnené na základe rozhodnutia súdu. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno obsah uverejnených sporných článkov posúdiť ako vážny zásah do osobnostných práv žalobcu. Aj keď je nesporné, že k určitému zásahu do osobnostných práv došlo, jeho intenzitu nemožno vzhľadom na existujúce okolnosti napísania článkov vyhodnotiť za takú, že by bolo možné konštatovať neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. Pri pátraní po maloletých deťoch ide o vec verejného záujmu, ktorý prevyšuje záujem jednotlivca (dotknutej osoby) na ochrane jeho osobnostných práv. Ochrana osobnostných práv dotknutej osoby nemôže byť postavená vyššie, ako verejný záujem na ochrane života a zdravia maloletých detí. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd v plnom rozsahu na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že v článku z 08.07.2003 neboli uverejnené žiadne nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce informácie a použitie krstného mena žalobcu a jeho detí sa uskutočnilo primerane danej situácii a v rámci práva na slobodu slova a informovania o stave veci. Pokiaľ ide o informácie uverejnené v článku z 05.06.2003, osobné údaje (hlavne celé mená) boli zverejnené na základe žiadosti polície o pomoc pri pátraní, ktorú zverejnila tlačová agentúra, a bolo by bez významu zverejniť takúto informáciu bez uvedenia údajov o deťoch a bez informácie o podozrení z týrania detí, ktoré zodpovedali stavu trestného konania. Odvolací súd tak dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že publikovaním sporných článkov nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu zásahu objektívne spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu spôsobom, ktorý by odôvodňoval priznanie nárokov, ktoré si žalobou uplatňoval. Pokiaľ sa žalobca vo svojich návrhoch na pripustenie rozšírenia žaloby v priebehu odvolacieho konania domáhal priznania nemajetkovej ujmy aj za dlhodobé zverejňovanie sporných článkov na internete, takéto rozšírenie žaloby odvolacím súdom nebolo pripustené, a teda sa touto otázkou súd vôbec nezaoberal. Vzhľadom na tento záver odvolacieho súdu bolo nadbytočné, aby sa zaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, nakoľko tieto nemohli ovplyvniť spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu a vyvolať zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. 11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. Žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní a podľa § 262 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 CSP, mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 13. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).