Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cbi/27/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201164 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1010201164.14 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: T.. L. L., K. O. J. K. XX, XXX XX G., v 2. rade: B. L., K. O. J. K. XX, XXX XX G., obaja zastúpení: NAGYOVÁ & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., Farská 8, 949 01 Nitra, v 3. rade: O. K., K. O. T., XXX XX O. a v 4. rade: T. K., P.. Š., K. O. T., XXX XX O., obaja zastúpení JUDr. Kamil Beresecký, advokát, Farská 33, 949 01 Nitra, proti odporcovi: Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, IČO: 31 411 487‚ Sídlo správcu Timravina 9, 811 02 Bratislava, zastúpený: Zvara advokáti s.r.o., Námestie SNP 1, 811 06 Bratislava, IČO: 46 547 878, o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovaný má proti žalobcom v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou podanou na súd dňa 15.06.2010 domáhali vylúčenia nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. G., obec G., zapísané na LV č. XXXX ako budova súp. č. XXXX, parc. XXXX/X, druh stavby: ubytovňa, priestor č. X, byt č. X a byt č. Xa evidované na LV č. XXXX, kat. úz. G.: parc. č. XXXX/X o výmere 24 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/ X o výmere 218 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 772 m2 zastavané plocha a nádvoria, parc. č. XXXX o výmere 124 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/ X o výmere 302 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavby súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, stavby súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X a stavby, garáže na parc. č. XXXX z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra. Svoj návrh odôvodnili tým, že nehnuteľnosti nadobudli spolu s ostatnými spoluvlastníkmi od úpadcu Kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000 vrátane jej dodatku. Fond národného majetku SR udelil súhlas s predajom Nehnuteľností dňa 31.08.2000. Z výnosu z predaja mal úpadca uhradiť svoj záväzok voči Fondu národného majetku SR. Dňa 21.02.2001 došlo k vzájomnému zápočtu pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR, úpadcom - Vodohospodárske stavby a. s. Nitra a spoločnosťou KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. Tým bola splnená povinnosť úhrady záväzku úpadcu voči Fondu národného majetku. Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra neoprávnene zaradila nehnuteľnosti do súpisu podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra v konkurznom konaní č. 6K 105/2001. 2. Žalobou podanou na súd dňa 24.06.2010 sa žalobcovia v 2. a 3. rade domáhali vylúčenia tej istej nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra z dôvodu, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli od úpadcu do spoluvlastníctva spoločne so žalobcami v 1. a 2. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000. 3. Uznesením zo dňa 08.09.2010 spojil tunajší súd obe veci na spoločné konanie, s tým že vec bude prejednávaná pod sp. zn. 8Cbi 27/2010. 4. Výzvou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010 (doručenou žalobcom v 1. a 2. rade dňa 31.05.2010, žalobcom v 3. a 4. rade dňa 03.06.2010) bola žalobcom uložená 30 dňová lehota na podanie žaloby v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu žiadosti správkyne konkurznej podstaty JUDr. Martiny Mrázovej. Žiadosť zdôvodnila tým, že úpadca si po súhlase Fondu národného majetku SR k prevodu predmetných nehnuteľností nesplnil svoju zákonnú povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na účet fondu uhradená nebola. 5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že úpadca bol a je nepretržite vlastníkom tohto nehnuteľného majetku, nakoľko tento bol prevedený na žalobcov na základe absolútne neplatného právneho úkonu, t.j. právneho úkonu, ktorý sa síce považuje za existujúci, ale jeho následky nenastanú. Keďže uvedené nehnuteľnosti nadobudol úpadca od FNM SR na základe Privatizačnej zmluvy, na tento prevod sa vzťahujú nielen všeobecné právne predpisy - ale aj špeciálne právne predpisy, a to zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o veľkej privatizácii“). Zákonodarca s účinnosťou od 14.09.1995 zaviedol do Zákona o veľkej privatizácii § 19a, ktorý postihuje právne úkony, vykonané v rozpore s predmetným ustanovením, absolútnou neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim prevádzať majetok s predchádzajúcim súhlasom FNM SR, tak len s rozväzovacou podmienkou, že v prípade, ak predávajúci poruší povinnosti uložené ustanovením § 19a, t.j. nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči FNM SR, právne úkony (prevod privatizovaného majetku), ako aj nadväzujúce právne úkony (akékoľvek ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. V Kúpnej zmluve medzi žalobcami a úpadcom boli dojednané také podmienky uhradenia kúpnej ceny, ktoré sú v priamom rozpore s §19a zákona o veľkej privatizácii, právny úkon - kúpna zmluva je preto absolútne neplatným právnym úkonom. 6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov v 1., 3. a 4. rade, žalovaného, listinnými dôkazmi: kúpna zmluva uzatvorená medzi úpadcom a navrhovateľmi zo dňa 12.10.2000 vrátane Dodatku č. 1, výpis z LV č. XXXX, XXXX kat. úz. G., Súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku zo dňa 31.08.2000 a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, Kovospol Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a .s. Nitra zo dňa 21.02.2001, kúpna zmluva uzavretá medzi úpadcom a Kovospol Nitra spol. s r.o., výzva Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV, zmluva č. 48/92 uzatvorená medzi FNM SR a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra, konkurzná prihláška, zápisnica o výsluchu svedka T.. V. a T.. Š. v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cbi 32/2010, zápisnica o výsluchu svedka T.. Č. sp. zn. 9Cbi 28/2010, zápisnica o výsluchu svedka T.. I. sp. zn. 9Cbi 27/2010, stanovisko FNM SR z 25.06.2011, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise, písomnými a ústnymi prednesmi právnych zástupcov účastníkov a zistil nasledovný skutkový stav: 7. Na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27.07.1992 došlo k prevodu vlastníckeho práva k veciam iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k prevádzkovaniu časti podniku z FNM SR na Vodohospodárske stavby a. s., a to v súlade so zákonom č. 91/1992 Zb. Písomnou žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28.07.2000 žiadali Vodohospodárske stavby a. s. Nitra FNM SR o súhlas s odpredajom nehnuteľností, okrem iného aj tých, ktoré sú predmetom sporu. Žiadosť spracovala sekcia sledovania pohľadávok FNM SR a bola predložená výkonnému výboru spolu s návrhom uznesenia a kartou žiadateľa. V karte žiadateľa sa uvádza, že „vzhľadom k tomu, že situácia dospela až do štádia, že v súčasnosti hrozí zahájenie exekúcií takmer na celý majetok kupujúceho, treba privítať snahu O. Q..A.. pobočka G. ako majoritného záložného veriteľa postupovať spoločne s FNM SR. Ak budeme vychádzať z hodnoty tohto majetku podľa znaleckých posudkov je v súčasnosti založený v prospech O. majetok vo výške 40,7 mil. Sk a v prospech FNM SR majetok vo výške 4,8 mil. Sk. Za predpokladu, že pri predaji majetku budú výnosy z predaja nehnuteľností rozdelené medzi oboch veriteľov minimálne v pomere hodnoty záložných práv, doporučujem výkonnému výboru schváliť žiadosť kupujúceho podľa priloženého návrhu uznesenia.“ 8. Listom zo dňa 31.08.2000 FNM SR na základe žiadosti Vodohospodárske stavby a.s. so sídlom v Nitre zo dňa 31.07.2000 a v súlade s uznesením Výkonného výboru FNM č. 16/35/00 zo dňa 22.08.2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj nehnuteľného majetku podľa zoznamu špecifikovaného v súhlase za podmienky, že výnos z tohto predaja - podľa predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4, 8 mil. Sk - použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR. 9. Kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000 Vodohospodárske stavby a.s. Nitra (ďalej len úpadca) ako predávajúci predal žalobcom v 1. až 4. rade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. V článku III. sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene 4 543 660,- Sk s tým, že kúpna cena bude vyplatená na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity Šupovej, tak ako je špecifikované v citovanom článku. Žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam dňa 22.12.2000 povolením vkladu spoluvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. 10. Úpadca na základe udeleného súhlasu predal nehnuteľnosti nielen žalobcom, ale aj ďalším subjektom, jedným z nich bola spoločnosť Kovospol Nitra spol. s r.o. Spoločnosti Kovospol Nitra, spol. s r.o. úpadca predal nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 21.02.2001, za kúpnu cenu vo výške 11.801.460,- Sk. Z tohto predaja úpadca evidoval voči spoločnosti Kovospol Nitra, spol. s r.o. pohľadávku vo výške dojednanej ceny, t.j. v sume 11.801.460,- Sk. 11. Dňa 21.02.2001 bola uzavretá Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra (ďalej len dohoda o započítaní) V čl. I. predmetnej dohody o započítaní sa FNM SR a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra dohodli, že Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra postupuje svoju pohľadávku voči KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. vyplývajúcu z kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané nehnuteľnosti za kúpnu cenu 11 801 460,- Sk na FNM SR. FNM SR má pohľadávku voči Vodohospodárskym stavbám, a.s. Nitra, ktorá pozostáva z nezaplatenej kúpnej ceny vo výške Sk 24 954 000,- Sk a príslušenstva, ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy o predaji podniku zo dňa 27.07.1992, tzv. privatizačnej zmluvy. Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra a FNM SR sa vzájomne dohodli, že započítajú pohľadávku FNM SR vyplývajúcu z privatizačnej zmluvy uzavretej medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami, a.s. Nitra voči pohľadávke Vodohospodárskych stavieb, a.s. Nitra vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. V čl. II. dohody o započítaní sa FNM SR a Kovospol Nitra spol. s r.o. dohodli na vzájomnom započítaní pohľadávok špecifikovaných v tomto článku. KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. má pohľadávku voči FNM SR vo výške 11 801 450,- Sk z titulu náhrady škody, ktorá vznikla KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. v dôsledku neplatného odstúpenia FNM SR od zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi FNM SR a Oprea s.r.o. Nitra, čím sa stala absolútne neplatnou i kúpna zmluva č. 1718/97 uzavretá medzi FNM SR a Kovospol Nitra, s.r.o. FNM SR má pohľadávku z nezaplatenej kúpnej ceny, ktorá vyplýva zo zmluvy o predaji nehnuteľnosti medzi Vodohospodárskymi stavbami, a.s. a KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. Podľa čl. III. Dohody o započítaní sa pohľadávky špecifikované v čl. I. a II. započítavajú do výšky v akej sa kryjú, t.j. v sume 11 801 460,- Sk. 12. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 12.07.2012 tak, že žalovanému uložil povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty predmetné nehnuteľnosti. Keďže k prevodu predmetných nehnuteľností na žalobcov došlo vkladom do katastra zo dňa 22.12.2000, t.j. po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii (účinná od 14.09.1995), na platnosť prevodu sa vyžadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že obe podmienky boli splnené. 13. Na záver súd poukázal na skutočnosť, že podľa citovaného ustanovenia zákona o veľkej privatizácii majú byť neplatnosťou postihnuté úkony nadobúdateľa vykonané v rozpore so zákonom. Nemalo by byť na ťarchu žalobcov ako tretích osôb prípadné pochybenie FNM SR. Súd pritom súhlasil s názorom žalovaného, že ustanovenia zákona o veľkej privatizácii sú kogentného charakteru, preto aj dokazovanie zameral na splnenie podmienok podľa citovaného ustanovenia § 19a. Zo zákona však jednoznačne vyplýva, že úkony nadobúdateľa vykonané v rozpore s ust. § 19a/ ods. 2 a 3 sú postihnuté neplatnosťou. Bolo preukázané, že nadobúdateľ si súhlas vyžiadal, bol mu udelený a v intenciách súhlasu získané prostriedky použil na úhradu záväzkov voči fondu. 14. Na základe odvolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.07.2012 č. k. 8Cbi/27/2010-277 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s účinnosťou od 14.09.1995 bol zákonom č. 190/1995 Zb. novelizovaný zákon č. 91/1992 Zb. zákon o veľkej privatizácií. Ustanovenie § 19 citovaného zákona bolo doplnené o ustanovenie § 19a bez prechodných ustanovení. Z dôvodovej správy zákona 190/1995 Zb. vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Podľa ustanovenia § 19a ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií do splatenia celej kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov nadobúdateľa privatizovaného majetku. Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Spätná účinnosť tohto zákonného ustanovenia sa viaže na dispozičné právo nadobúdateľa k privatizovanému majetku. Najvyšší súd považoval za potrebné poukázať na privatizačnú zmluvu č. 48/1992, v ktorej úpadca súhlasil s obmedzením dispozície s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny a že kúpna zmluva medzi nadobúdateľom privatizovaného majetku a novým vlastníkom bola uzavretá po zmene právneho režimu vzťahu, ktorý vznikol v minulosti. Okrem toho právne vzťahy upravujúce nadobudnutie majetku vo veľkej privatizácií prechádzali mnohými legislatívnymi zmenami. Vzhľadom na kritéria Európskeho súdneho dvora a ústavného súdu posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súd dospel k názoru, že ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácií nie je neprimerane zaťažujúce a nepredstavuje neodôvodnený zásah, v dôsledku čoho jeho aplikáciou, nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty a princípu rovnosti. Účelom Zákona o veľkej privatizácií okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto povinnosťou a všetky na ne nadväzujúce úkony sú podľa ustanovenia § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií neplatné. Neplatnosť právnych úkonov súd skúma ex offo. Úpadca - nadobúdateľ privatizovaného majetku preukazoval splnenie svojej povinnosti voči fondu (prednostná úhrada súm 6 866 021,- Sk a 4 800 000,- Sk v prospech fondu) Dohodou o vzájomnom započítaní zo dňa 21.02.2001. 15. Odvolací súd na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. (úpadcom). 16. Odvolací súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Žalobcovi preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložili neplatnými kúpnymi zmluvami. 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa interpretácie právnej normy § 19a zákona o veľkej privatizácii s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu žalobcov, ako tretích osôb, prípadné pochybenie Fondu národného majetku, bez racionálnej argumentácie nie je súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., neobsahuje všetky náležitosti kladené zákonom. Zistenú vadu odvolací súd považoval za odňatie možnosti konať pred súdom, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie s tým, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je záväzný. 18. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 8Cbi/27/2010-442 zo dňa 08.03.2016 tak, že žalobu zamietol a žalobcom uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 607,82 Eur. Poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia č.k. 2Obo/43/2013-344, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. júla 2012 č.k. 8Cbi/27/2010-277 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, výslovne uviedol, že na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. Nitra (úpadcom). Z článku I bod 1 a 2 dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že Vodohospodárske stavby a. s. Nitra stratili postavenie veriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11 801 460,- Sk, pričom novým veriteľom tejto pohľadávky sa stal Fond národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko Vodohospodárske stavby a. s. Nitra nemali voči Fondu národného majetku v dohode uvedenú pohľadávku (naopak veriteľom tejto pohľadávky už bol bezodplatne fond), podľa článku 1 bod 4 nemohlo dôjsť k platnému započítaniu. Okrem toho predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. Nitra, a preto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok, ako i zániku pohľadávky Fondu národného majetku Slovenskej republiky špecifikovanej v či. I bod 3 uvedenej dohody. Naviac pohľadávka započítavaná fondom t. j. 24 954 000,- Sk a príslušenstvo nie je určitá. Nie je zrejmé z čoho sa skladá pohľadávka a príslušenstvo pohľadávky a aká je jeho výška, či spôsob jeho určenia. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Žalobcovia preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložili neplatnými zmluvami. 19. Keďže súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu pokiaľ ide o právne posúdenie Dohody o započítaní, nemohol opätovne posudzovať obsah predmetnej dohody a neprislúchalo mu ani posudzovať, či rozhodnutie odvolacieho súdu je alebo nie dostatočne zdôvodnené. Právny názor, že nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a.s. Nitra (úpadcom) je v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne vyslovený, ako aj záver, že žalobcovia svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložili neplatnými zmluvami. 20. Úlohou súdu prvého stupňa bolo iba riadne zdôvodniť svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa interpretácie právnej normy, § 19a zákona o veľkej privatizácii s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu navrhovateľov, ako tretích osôb, prípadné pochybenie Fondu národného majetku. Je potrebné uviesť, že tunajší súd pri uvedenej argumentácii vychádzal zo skutočnosti, že napriek Súhlasu FNM SR na predaj nehnuteľností zo dňa 31.08.2000 tak, ako bol udelený a napriek úhrade záväzkov úpadcu voči FNM SR formou Dohody o započítaní, boli splnené obe podmienky stanovené v § 19a ods. 2 a 3 zákona o veľkej privatizácii. Keďže odvolací súd bol opačného názoru, uviedol, že žalobcovia nedoložili vlastníctvo platnými zmluvami, t.j. neboli splnené zákonné podmienky k platnému prevodu nehnuteľností na žalobcov, zaoberal sa súd skutočnosťou, či mohli žalobcovia nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na základe dobrej viery. 21. Súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností, je nesporné, že nebola dodržaná zákonná 10 ročná vydržacia lehota (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalobcovia touto skutočnosťou ani neargumentovali. Poukazovali len na fakt, že nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere a po celý čas tieto nerušene užívali. Podľa slovenského právneho poriadku (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka) možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam len na základe platného písomného právneho úkonu, rozhodnutia štátneho orgánu alebo inou skutočnosťou stanovenou zákonom, resp. na základe inštitútu vydržania. Z iných dôvodov nadobudnutie vlastníctva nie je možné a uvedená zásada nebola v slovenskom právnom poriadku prelomená. Súd prvého stupňa nevzhliadol také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by mal vyhovieť žalobcom bez splnenia zákonných podmienok. Je potrebné vziať do úvahy, že žalobcovia sú z G., situáciu okolo privatizácie úpadcu poznali, vedeli, že na liste vlastníctva viaznu ťarchy a je vedená exekúcia na majetok úpadcu. Nejde teda o taký prípad, že by absolútne nepoznali okolnosti, za akých nadobúdajú vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. 22. K výhrade žalobcov, že v skutkovo totožnej veci existuje právoplatný rozsudok Najvyššieho údu SR sp. zn. 5Obo/44/2013 s právnym názorom, že Dohoda o započítaní je platný právny úkon, tunajší súd uviedol, že pre jeho rozhodnutie je záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Tunajší súd si je vedomý nálezu Ústavného súdu SR, podľa ktorého v identických alebo analogických veciach by mala byť vec vyriešená z hľadiska právnej istoty tým istým spôsobom. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že na súde prebiehalo viacero súdnych konaní s totožným skutkovým stavom a existujú viaceré právoplatné rozsudky (sp. zn. 10Cbi/29/2010, 9Cbi/49/2010, 10Cbi/27/2010, 10Cbi/28/2010, 9Cbi/28/2010), ktorými boli návrhy zamietnuté a bol vyslovený právny názor, že Dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. V prejednávanej veci teda bude zohľadnený väčšinový právny názor, preto nemožno hovoriť o odlišnom právnom názore a nepredvídateľnosti rozhodnutia. 23. Na základe odvolania žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.03.2016, č. k. 8Cbi/27/2010-442, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodení poukázal na § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, podľa ktorého ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14 a na § 19a ods. 4 cit. zákona, podľa ktorého úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. V predmetnej veci prvá podmienka, t.j. súhlas FNM SR s prevodom privatizovaného majetku bola splnená (č.1. 22 spisu). O splnení druhej podmienky, t.j. použití získaných prostriedkov z privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov voči fondu žalobcovia doložili Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej aj Dohoda) uzavretú medzi FNM SR, Kovospolom Nitra s.r.o. a Vodohospodárskymi stavbami, a.s. Nitra dňa 21.02.2001 (č.1. 24 spisu), ktorá je neplatným právnym úkonom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok vychádzajúc z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci. Odvolací súd na už vyslovenom právnom názore zotrval a konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľností postupoval v rozpore s ustanoveniami § 19a zákona o veľkej privatizácii, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu, v dôsledku čoho svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam žalobcovia doložili neplatnou zmluvou. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcov, že zákonná podmienka použitia získaných prostriedkov nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu, ktorým už predtým došlo k platnému prevodu majetku, ale len na platnosť následného právneho úkonu použitia získaných prostriedkov. Účelom Zákona o veľkej privatizácii okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu. 24. Odvolací súd uviedol, že žalobcovia namietali, že predmetné nehnuteľnosti kupovali v dobrej viere. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16. marca 2016, v zmysle ktorého aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu‚ povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Poukázal aj na skutočnosť, že obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28.januára 2016 s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom. 25. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa otázkou dobrej viery nezaoberal, čím vec nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav a preto napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 26. Ako vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, úlohou súdu prvej inštancie bolo zaoberať sa otázkou dobrej viery žalobcov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že v rozsudku, ktorý bol odvolacím súdom zrušený sa touto otázkou zaoberal, keď dospel k záveru, že: „Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností, je nesporné, že nebola dodržaná zákonná 10 ročná vydržacia lehota (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a navrhovatelia touto skutočnosťou ani neargumentovali. Poukazovali len na fakt, že nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere a po celý čas tieto nerušene užívali. Podľa slovenského právneho poriadku (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka) možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam len na základe platného písomného právneho úkonu, rozhodnutia štátneho orgánu alebo inou skutočnosťou stanovenou zákonom, resp. na základe inštitútu vydržania. Z iných dôvodov nadobudnutie vlastníctva nie je možné a uvedená zásada nebola v slovenskom právnom poriadku prelomená. Súd prvého stupňa nevzhliadol také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by mal vyhovieť navrhovateľom bez splnenia zákonných podmienok. Je potrebné vziať do úvahy, že navrhovatelia sú z G., situáciu okolo privatizácie úpadcu poznali, vedeli, že na liste vlastníctva viaznu ťarchy a je vedená exekúcia na majetok úpadcu. Nejde teda o taký prípad, žeby absolútne nepoznali okolnosti, za akých nadobúdajú vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam“. Keďže odvolací súd mal za to, že sa súd prvej inštancie touto otázkou nezaoberal, vykonal súd dokazovanie ohľadne tejto otázky so zreteľom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.marca 2016, ako aj Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 247/14 z 28.januára 2016 citované odvolacím súdom. 27. Z výsluchu žalobcu v 1. rade súd zistil, že o možnosti kúpiť predmetné nehnuteľnosti sa dozvedel v roku 2000 od exekútorky JUDr. Edity Šupovej a spojil sa s p. K. (žalobca v 3. rade). Podmienkou bolo, že nehnuteľnosť musia odkúpiť spolu s bytom, ktorý obýval p. V., s čím súhlasili a bolo zriadené vecné bremeno. Následne byt spolu spolu s ďalšími 4 miestnosťami odpredali p. V.. Nehnuteľnosť zrekonštruovali a takmer 10 rokov nerušene užívali na podnikateľské účely. Žalobca vedel o aké nehnuteľnosti ide, pretože bol zamestnancom Z. a poznal riaditeľa Z. p. V.. Pri kúpe mal za to, že je všetko v poriadku, exekútorka ho oboznámila so súhlasom FNM SR s predajom. 28. Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že nebola prítomná pri rokovaniach ohľadne uzavretia zmluvy, nepoznala ani exekútorku, ani p. V., prítomná bola len pri podpise kúpnej zmluvy. 29. Z výsluchu žalobcu v 3. rade súd zistil, že o možnosti kúpiť predmetné nehnuteľnosti sa dozvedel od žalobcu v 1. rade. Mal za to, že nehnuteľnosti sa predávajú cez exekútorku, u nej sa podpisovala aj zmluva. Nehnuteľnosti potreboval na kancelárske priestory, investoval do nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky a nerušene ju užíval. 30. Právna zástupkyňa žalobcov v 1. a 2. rade poukázala na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015-33 z ktorého vyplýva, že všeobecné súdy sú povinné zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany. Uviedla, že úpadca, fond, ako aj žalobcovia boli po celú dobu v tom, že dohoda je platná a zo strany úpadcu došlo k splneniu jeho povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona o privatizácii. O neplatnosti dohody sa vyjadril až Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.11.2017. Nehnuteľnosti boli riadne prevedené do vlastníctva žalobcov, dohodnutú kúpnu cenu uhradili, prevod bol riadne schválený príslušným katastrálnym úradom a ich vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo riadne zapísané v katastri nehnuteľností. Žalobcovia pritom nijakým spôsobom nedokázali ovplyvniť úpadcu v splnení si jeho povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona o privatizácii. To či úpadca previedol výťažok z predaja podľa podmienky fondu žalobcovia nedokázali skontrolovať, ovplyvniť a ani nijako zasahovať do konania úpadcu. Žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere vychádzajúc z toho, že boli splnené všetky zákonné podmienky k podpisu a platnosti kúpnej zmluvy a k zaevidovaniu ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa nej žalovaný nepravdivo uvádza, že žalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorej podmienky boli v priamom rozpore s § 19a zákona o privatizácii. Kúpna zmluva sama osebe nikdy nebola v priamom rozpore s § 19a zákona o privatizácii. Ohľadne podmienky § 19 ods. 3 zákona o privatizácii, v čase podpisu kúpnej zmluvy žalobcovia ani nemohli tušiť ako úpadca splní povinnosť uhradiť fondu celkom sumu 4,8 mil. Sk z celkového predaja všetkých nehnuteľností uvedených v súhlase fondu v zmysle §19 ods. 3 zákona o privatizácii. V čase podpisu kúpnej zmluvy, táto podmienka v zmysle zákona ešte splnená byť nemala. Žalobca dokonca ani následne nemohol tušiť, že započítací prejav medzi fondom a úpadcom, ktorým úpadca splnil podmienku §19 ods. 3 zákona o privatizácii bude v budúcnosti považovaný za neplatný. K tvrdeniu žalovaného, že kúpna zmluva je v rozpore so zákonom preto, lebo bola uzatvorená počas exekučného konania úpadcu a teda v rozpore s postupom upraveným v exekučnom poriadku, uviedla, že toto tvrdenie žalovaného vyvracia už samotná skutočnosť, že podmienky kúpnej zmluvy medzi žalobcami a úpadcom prejednávala samotná exekútorka, a preto žalobcovia nemali riadnu pochybnosť o tom, že kúpna zmluva je uzavretá so súhlasom exekútora a v súlade s exekučným poriadkom. 31. Právny zástupca žalobcov v 3. a 4. rade zdôraznil, že žalobcovia boli ubezpečení, že predávajúci je vlastník a všetky zákonné podmienky sú splnené. Má za to, že rozhodnutia súdov majú byť predvídateľné a preto poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo V/19/2017 vo veci vedenej na Krajskom súde pod sp. zn. 8Cbi/28/2010, pričom v tomto konaní bolo žalobe vyhovené a ide o skutkovo a právne totožnú vec. Poukázal na dobromyseľnosť žalobcov pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. 32. Žalovaný považuje za nepochybné, že princíp dobromyseľnosti (dobrej viery nadobúdateľa) je podľa platného Občianskeho zákonníka spájaný výlučne s nadobúdaním veci od nevlastníka, keď § 134 v spojení s § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytuje dobromyseľnému nadobúdateľovi ochranu v podobe originárneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva a to vydržaním, pri splnení zákonných podmienok. Poukázal na skutočnosť, že odvolací súd citoval v zrušujúcom uznesení z Nálezu I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, pričom ústavný súd posudzoval dobromyseľnosť žalobcu (sťažovateľa) v súvislosti s nadobúdaním nehnuteľností od nevlastníka. Uviedol, že v tejto súvislosti je zrejme najväčšiu pozornosť potrebné venovať českej judikatúre, nakoľko ochrana dobromyseľného nadobúdateľa bola niekoľko rokov predmetom „názorovej vojny“ medzi Najvyšším súdom Českej republiky a Ústavným súdom Českej republiky. V bode 18. Nálezu ústavný súd v súvislosti so zjednotením rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Českej republiky uviedol: „...v ostatnom náleze sp. zn. III. US 24 7/14 z 28. januára 2016 (Ústavný súd ČR) zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý je neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu.“ Uvedený právny záver odvolací súd prevzal aj do odôvodnenia zrušujúceho uznesenia. Žalovaný poukázal na to, že v posudzovanej veci žalobcovia nadobúdali sporné nehnuteľnosti derivatívnym spôsobom. Uzatvorili kúpnu zmluvu s predávajúcim (úpadca), ktorého vlastnícke právo nie je spochybnené. Žalobcovia sa preto nemôžu domáhať ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len preto, že uzatvorili s úpadcom neplatnú kúpnu zmluvu. Žalobcovia mali vedomosť o udelení súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva, preto museli vedieť o podmienkach stanovených v § 19a zákona o veľkej privatizácii a mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a kúpna cena bude uhradená súdnej exekútorke, ktorá vymáhala pohľadávku banky, teda nie na úhradu záväzkov voči banke. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi krátko po tom, ako nadobudli sporné nehnuteľnosti od úpadcu, veľkú časť previedli na predsedu predstavenstva úpadcu Ing. V. a jeho syna. Uvedené individuálne okolnosti nadobúdania sporných nehnuteľností žalobcami poukazujú na absenciu akejkoľvek dobromyseľnosti žalobcov, ale naopak, poukazujú na nezákonný a čisto špekulatívny postup predávajúceho a kupujúcich. 33. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 34. Ako vyplýva aj z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacím súdom rozpor so zákonom znamená nielen rozpor s Občianskym zákonníkom, ale so všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú právnu silu zákona. Predpismi, ktorých porušenie má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, sú najmä všetky zákonné normy, ktoré obmedzujú zmluvnú voľnosť účastníkov, a to tzv. blokačné ustanovenia v reštitučných a privatizačných zákonoch. Takýto následok majú i ustanovenia už citovaného zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby. Odvolací súd vyslovil právny názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľností postupoval v rozpore s ustanoveniami § 19a zákona o veľkej privatizácii, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej iba fondu), v dôsledku čoho svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam žalobcovia doložili neplatnou zmluvou. 35. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (ďalej aj ako „Nález“): „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecne súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (1. US 50/2010) o nove interpretačné závery... „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ „...Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. ...Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).“ 36. V ústavným súdom posudzovanej veci (Nález) si sťažovateľ ako žalobca excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol kúpnou zmluvou od správcu konkurznej podstaty iného úpadcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o schválení privatizačného projektu sporné nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie, nemohli byť platne prevádzané na právnych predchodcov žalobcu (sťažovateľa) a preto ich následne nemohol platne nadobudnúť ani žalobca (sťažovateľ). 37. Napriek tomu, že v oboch prípadoch, t.j. v prípade posudzovanom ústavným súdom, aj v prejednávanej veci je na samom začiatku privatizácia majetku štátu, je potrebné uviesť, že obidva prípady sú skutkovo odlišné. Kým v prípade posudzovanom ústavným súdom sa riešilo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka a teda absencia vlastníckeho práva u prevodcu, v prejednávanej veci sú žalobcovia prvonadobúdatelia, t.j. vlastníctvo nadobúdali od úpadcu ako prevodcu, ktorý bol vlastníkom nehnuteľností. Žalobcovia v 1. až 4. rade ako kupujúci uzatvorili s úpadcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné nehnuteľnosti. Predávajúci bol výlučným vlastníkom nehnuteľností, čo v konaní spochybnené nebolo. Kúpna zmluva, ktorou žalobcovia nadobudli predmetné nehnuteľnosti od žalovaného bola v konaní posúdená ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 19a zákona o veľkej privatizácii. Na základe neplatnej kúpnej zmluvy nemohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Táto zásada v slovenskom právnom poriadku prelomená nebola, čo už súd prvej inštancie konštatoval v predchádzajúcom rozsudku. V prejednávanej veci totiž nešlo o nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, kedy by dobrá viera nadobúdateľa po posúdení individuálnych okolností prípadu mohla podľa Nálezu predstavovať predpoklad pre nadobudnutie vlastníctva. V Náleze sa výslovne uvádza, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože ten nie je schopný dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru. Ide teda o ochranu nadobúdateľa na úkor prevodcu, ktorý bol nevlastníkom a nemusel mať relevantné informácie o právnych predchodcoch, čo nie je tento prípad. Žalobcovia ako kupujúci nadobúdali nehnuteľnosti od úpadcu, pričom mali vedomosť o okolnostiach, za akých sa prevod uskutočňuje. 38. Keďže v Náleze sa konštatuje, že všeobecné súdy sú povinné dobrú vieru nadobúdateľa dôsledne posúdiť a uvedené uložil súdu prvej inštancie aj odvolací súd pre tento prípad, zaoberal sa súd tým, či individuálne okolnosti prevodu mohli spôsobiť, že žalobcovia boli pri nadobúdaní vlastníctva dobromyseľní. Podľa právnej teórie dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti, že mu vec patrí. Ide pritom o pojem vyplývajúci z ust. § 130 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu nemohli byť žalobcovia pri uzatvorení kúpnej zmluvy dobromyseľní. Kupujúci mali vedomosť o udelení súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva a predajom v súhlase špecifikovaných nehnuteľností (súhlas fondu zo dňa 31.08.2000), preto museli, resp. mali vedieť o podmienkach stanovených v §19a Zákona o veľkej privatizácii, limitujúcich platnosť kúpnej zmluvy, mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia a nehnuteľnosti, ktoré nadobúdajú kúpnou zmluvou sú spísané súdnou exekútorkou, preto museli, resp. mali vedieť, že v priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným spôsobom ako v exekučnej dražbe. 39. Pri kúpe predmetných nehnuteľností od Vodohospodárskych stavieb a.s. nemohli byť žalobcovia ak kupujúci dobromyseľní hlavne z toho dôvodu, že kúpna cena 4.543.660,- Sk nebola v zmysle prísľubu obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku, ako aj podľa § 19a zák. o veľkej privatizácii, poukázaná na účet fondu, ale na účet súdnej exekútorky. Žalobcovia sa nemôžu brániť, že nemohli ovplyvniť konanie úpadcu, t.j. či uhradí kúpnu cenu v prospech fondu, keď už zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto bola zaplatená v prospech exekútorky. Ako vyplýva z výsluchu žalobcu v 1. rade, bol zamestnancom závodu Z. A. Q..A.. Š. a poznal predsedu predstavenstva Q..A.. G., ktorý za predávajúceho zmluvu podpisoval. Mal teda možnosť oboznámiť sa aj s tzv. privatizačnou zmluvou a so všetkými súvisiacimi listinami, nehovoriac o tom, že z listu vlastníctva vyplývalo, že na majetok úpadcu bolo zriadené záložné právo v prospech fondu a viedli sa exekúcie. O prepojení s úpadcom svedčí aj to, že priamo v kúpnej zmluve bolo zriadené vecné bremeno na časť nehnuteľnosti v prospech T.. V. s manželkou a po uzavretí kúpnej zmluvy túto časť nehnuteľnosti previedli na T.. V.. Predseda predstavenstva úpadcu ako predávajúci vedel o finančnej situácii úpadcu, vedel o dlhoch voči O. C. K. a A. O., ktoré zastupovala súdna exekútorka JUDr. Šupová. Mal teda vedomosť, že úhrada kúpnej ceny nebola vykonaná v prospech fondu, ale na účet exekútorky, ktorá vymáhala v prospech iných subjektov. Vedel aj o trojdohode medzi FNM SR, a.s., úpadcom a Kovospolom, ktorú pripravil FNM SR a ktorá bola v rozpore s §19a zákona o veľkej privatizácii. Súd prvej inštancie k tomu dodáva, že ustanovenie §19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu. Ako vyplýva aj z dôvodovej správy, ustanovenie § 19a zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Účelom je zabezpečiť sledovanie stavu majetku, ako aj zabrániť prípadnému prevodu majetku, alebo jeho založeniu v prospech ďalšieho subjektu. Ak zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu. Keďže žalobcovia mali možnosť oboznámiť sa prostredníctvom predávajúceho so všetkými okolnosťami prípadu, vedeli za akých okolností dochádza k prevodu vlastníctva, ich osobné presvedčenie, že všetko bolo v poriadku, nezakladá dobrú vieru pri nadobudnutí vlastníctva. 40. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.US 247/14 z 28. januára 2016 (ďalej iba nález), súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že uvedený nález síce ukladá skúmať dobrú vieru nadobúdateľa, nález však predpokladá nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobúdateľom od nevlastníka. Ako vyplýva z ods. 26 nálezu Ústavný súd zastáva názor, pri nadobúdaní vlastníctva nehnuteľností zapísaných v katastri od nevlastníka, je potrebné dôsledne zvažovať a hodnotiť existenciu dobrej viery nového nadobúdateľa nehnuteľnosti. Absenciou dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľností tak došlo k uprednostneniu princípu, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má pred princípom právnej istoty, ochrany dobrej viery a dôvery v akty štátu. 41. Z uvedeného vyplýva, že nález sa venuje problematike nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka, pričom ako už bolo uvedené, v tomto prípade nadobúdali žalobcovia nehnuteľnosti od vlastníka, pričom preukazovali vlastníctvo neplatnou zmluvou. Ako súd uviedol v predchádzajúcich odsekoch, žalobcovia nemohli byť pri kúpe dobromyseľní, preto im nemôže byť poskytnutá právna ochrana. 42. Podľa slovenského právneho poriadku nemôže vzniknúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe neplatnej kúpnej zmluvy. Je nesporné, že žalobcovia boli prvonadobúdatelia, neodvodzujú svoje právo od žiadneho právneho predchodcu, ale od právneho titulu, ktorým je neplatná kúpna zmluvy uzavretá s úpadcom ako predávajúcim. Keďže súdu bolo uložené skúmať dobrú vieru nadobúdateľov, zaoberal sa individuálnymi okolnosťami prípadu a dospel k záveru, žalobcovia neboli dobromyseľnými nadobúdateľmi, čo zdôvodnil v odsekoch 37, 38 a 39 tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti ešte uvádza, že väčšinová judikatúra sa prikláňa k názoru (riešené však vždy len nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka), že len princíp dobrej viery nemôže byť predpokladom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti. 43. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010, v ktorom poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. 44. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd zamietol ďalšie návrhy na dokazovanie, pretože tieto by nemali vplyv na rozhodnutie. Predmetom dokazovania bola dobromyseľnosť žalobcov, pričom na posúdenie okolností bol postačujúci výsluch žalobcov a listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu. 45. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a náhradu trov konania priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech. 46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje. Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. Odvolanie nie je prípustné proti rozsudku po a) vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia, po b) pre zmeškanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis (§127 ods.1 CSP). (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie §366).