Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200437 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200437.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: R. N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. M. XX, XXX XX N. I., Poľská republika, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti pribratého účastníka konania: WEBUNG, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 201, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s. r. o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 17511-2/2014-BA zo dňa 03.02.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňovým rozhodnutím č.k. 45739-1/2013-CA zo dňa 26.09.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s. r. o., od 01.04.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení uviedla, že od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie ES a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009. Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s. r. o., Mgr. Miroslav Šperka. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že by žalobca reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ani podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím žalovaného č.k. 17511-2/2014-BA zo dňa 03.02.2014 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, v danom prípade miesta výkonu práce. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 a dňa 05.11.2013 kontrolu u zamestnávateľa WEBUNG, s. r. o., so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Z týchto kontrol sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníka konania sa od 01.04.2013 vzťahuje slovenská legislatíva a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla, že účastníčke konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.04.2013 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list FO - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca. Ako žalobné námietky uviedol: Žalovaný nesprávne zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. V čase kontroly Sociálnej poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorú žalovaný odkazuje v odôvodnení rozhodnutia, neboli zistené žiadne nedostatky. Žalobca zastáva názor, že výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na správu o kontrole č. 48042-2/2013- CA neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu uskutočnené neboli. Počas kontroly boli predložené pracovná zmluva, výplatné pásky, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobca tak predložil všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od neho bolo možné rozumne požadovať. Za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobcu vykonala Sociálna poisťovňa kontrolu dňa 05.11.2013. S poukazom na správu o kontrole neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky. V odôvodnení rozhodnutia však táto skutočnosť absentuje a teda ani výsledky tejto kontroly neboli podkladom rozhodnutia. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenie právnych predpisov a nie dôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočné a nezákonné. Žalovaný porušil princíp rovnakého zaobchádzania, nakoľko ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 09.09.2014. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa nevykonala individuálne šetrenie týkajúce sa žalobcu uviedol, že Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrového sídla alebo miesta podnikania a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu ku každému zamestnancovi tohto zamestnávateľa, t.j. aj k žalobcovi. Samotná prihláška do poisťovne nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. V danom prípade žalobca nemal vystavený formulár PD A1. Sociálna poisťovňa konala v súlade s postupom, o ktorom informovala ZUS Varšavu listom zo dňa 25.07.2013 a ktorý bol poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia akceptovaný. Tvrdenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formuláru E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. U osôb s bydliskom v Poľskej republike cudzí prvok existuje a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritériá na uplatnenie čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia. Žiadal, aby súd žalobu zamietol. Pribratý účastník konania WEBUNG, s. r. o., sa k žalobe písomne nevyjadril. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov podľa § 247 a nasledujúcich O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“ Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancov uvedené v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá, právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o., s miestom podnikania Palárikova 76 (ďalej len „zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania bolo na území SR. Žalovaný okrem tvrdenia, že zamestnávateľ žalobkyne - WEBUNG, s.r.o. nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania a z tohto dôvodu sa nemôže na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, poukazuje na vykonanú kontrolu, ktorá bola vykonávaná na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky v období od 01.02.2012 do 26.02.2013, ktorú uskutočnila Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. Sociálna poisťovňa, Čadca vykonala kontrolu so zameraním aj na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov dňa 05.11.2013. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrola ktorá bola vykonávaná v rámci správneho konania je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly č. 34094-2/2013-CA. Takisto zo záznamu o vykonanej kontrole bolo zistené, že bolo kontrolované obdobie od 01.02.2012 do 26.02.2013 s tým, že miesto a dátum vykonania kontroly bolo od 26.02.2013 do 07.03.2013, pričom záznam bol vypracovaný dňa 07.03.2013. V rámci kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že v registrovanom sídle v spoločnosti zamestnávateľ nemá samostatnú kanceláriu, doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 10 hodín mesačne, pričom zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. V administratívnom spise sa nachádza aj záznam z vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca zo dňa 05.11.2013 pod č. 48042-2/2013-CA, pričom predmetom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a kontrolovaným obdobím bolo od 01.02.2012 do 05.11.2013. Dňa 05.11.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonala u zamestnávateľa fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa na adrese Palárikova 76, Čadca. Spoločnosť sídli na uvedenej adrese, samostatnú kanceláriu nemá. Dňa 05.11.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zo zamestnancov spoločnosti WEBUNG, s.r.o., ani konateľ spoločnosti pán Grzegorz Ján Maliński, pričom k bodom b, c, d a e nie sú žiadne informácie. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnej poisťovni, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenie účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 195 ods. 3 predmetného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa § 196 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť. Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 209 ods. 2 zákona rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Podľa § 209 ods. 3 zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa § 209 ods. 4 zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Podľa § 209 ods. 5 zákona poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať. Podľa § 209 ods. 6 zákona v rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí musí byť odtlačok úradnej pečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Podľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Podľa § 218 ods. 2 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Podľa § 218 ods.3 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom odvolacieho orgánu. Podľa § 218 ods. 4 proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v rámci správneho konania, ani v rámci odvolacieho konania svoje tvrdenia, že reálne vykonáva prácu na území Slovenskej republiky pre označeného zamestnávateľa - WEBUNG, s.r.o Čadca, nepreukázal. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu len tvrdí, že vykonáva pre zamestnávateľa prácu - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Poukazuje, že jeho pracovnou náplňou je kontakt s potenciálnymi klientmi zamestnávateľa, najmä však distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. K odvolaniu žalobca žiadne relevantné dôkazy k týmto skutočnostiam nepredložil. Podľa názoru súdu tak žalobca, ako aj zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým bolo doručované aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, resp. aj prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobca pre označeného zamestnávateľa od 01.04.2013 reálne prácu vykonával. Následne záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.04.2013 podľa Slovenskej legislatívy je súladné so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška fyzickej osoby do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý žalobca nepreukázal. Žalobca v správnom konaní nepreukázal, že od 01.04.2013 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce, resp. konkrétnu pracovnú činnosť. Žalobca neuviedol ani skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie preukázal. Žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah, akú konkrétnu pracovnú činnosť pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia konkrétnej pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, o akú pracovnú činnosť sa jednalo, uviesť konkrétne dátumy vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami jednal, ktoré by rozsah ním vykonávaných prác pre zamestnávateľa potvrdili a tieto skutkové tvrdenia podporiť hodnovernými, objektívnymi dôkazmi. Žalobca však ani dôkazmi predloženými až v konaní pred súdom označenými z jeho strany ako listy z knihy dochádzky nepreukázal reálny výkon pracovnej činnosti na území SR pre označeného zamestnávateľa. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu tvrdí, že podľa pracovnej zmluvy má vykonávať prácu na pozícii promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa, podľa pracovnej zmluvy jeho pracovnou náplňou je kontakt s potenciálnymi klientmi. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcii a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Pokiaľ ide o na pojednávaní predložené listinné dôkazy, čo sa týka pracovnej zmluvy, táto bez ďalšieho nepreukazuje reálny výkon práce žalobcu v konkrétnom čase na konkrétnom mieste. Je len dôkaz o tej skutočnosti, že pracovný pomer medzi žalobcom a pribratým účastníkom bol formálne uzavretý. Ani listy z knihy dochádzok nepreukazujú, že žalobca bol v konkrétnych dňoch na konkrétnom mieste, kde mal vykonávať činnosť podľa pracovnej zmluvy. Takýto dôkaz je nevierohodný i z tohto dôvodu, že ho produkovali samotní účastníci konania (žalobca a pribratý účastník) a objektíve nepreukazuje výjazd žalobcu do konkrétneho miesta (ako by to preukazovali napr. cestovné príkazy). Čo sa týka žalobných námietok, že kontroly žalovaného neboli podkladom napadnutého rozhodnutia, pretože v nich neboli zistené žiadne pochybenia, súd uvádza, že námietka je nedôvodná. Skutkové zistenia z výkonu týchto kontrol boli významným dôkazom na zistenie skutočného stavu veci ohľadom (ne)preukázania reálneho výkonu práce žalobcu v danom období na území SR. V samotných záveroch z týchto kontrol správne neboli uvedené právne závery vyplývajúce z takto zistených skutkových zistení, napokon, išlo o kontroly skutkového stavu veci. Tvrdenie, že týmito kontrolami sa nedokázalo, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov nedochádzalo, nie je v súlade so zisteniami z týchto kontrol. Naopak, z týchto kontrol bol tento skutkový záver zrejmý. Napr. čo sa týka kontroly z 05.11.2013, počas nej sa pracovníkom žalovaného vôbec nepodarilo skontaktovať so žalobcom alebo s jeho zamestnávateľom a prevádzka zamestnávateľa nejavila známky akejkoľvek reálnej činnosti. Je to jednoznačné skutkové zistenie ohľadne nepreukázania reálneho výkonu činnosti žalobcu. Je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že zo správy o tejto kontrole vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. Z tejto správy vyplýva, že nebola zistená vôbec žiadna činnosť zo strany zamestnancov, preto je bezpredmetné tvrdenie žalobcu o nezistených nedostatkoch v ich činnosti. Naopak, zo zistení kontroly správne vychádzal žalovaný, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal reálny výkonu práce podľa pracovnej zmluvy v konkrétnom období u svojho zamestnávateľa na území SR. Taktiež námietka ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nedôvodná. Žalovaný vychádzal z vyššie uvedených kontrol, ktoré boli vykonané vo vzťahu ku všetkým zamestnancom pribratého účastníka, pretože takýto procesný postup bol hospodárny a racionálny. Nemožno konštatovať, že na žalobcu sa výsledky kontrol nevzťahovali (skutkové okolnosti žalobcu boli také, že sa naň kontroly vzťahovali - bol zamestnancom pribratého účastníka v rozhodnom období preverovania reálneho výkonu práce, mal vykonávať prácu na území SR). Pokiaľ žalobca chcel zvrátiť zistený skutkový stav, mal sám predložiť dôkazy, ktoré by preukázali jeho konkrétny status ako osoby, ktorá je nielen formálne zamestnaná u pribratého účastníka, ale aj prácu skutočne reálne vykonáva. Preto nemožno žalovanému vytýkať, že rozhodnutie odôvodnil v prípade žalobcu skutkovými okolnosťami, majúcimi základ vo vykonaných kontrolách vo vzťahu k viacerým zamestnancom pribratého účastníka. Rovnako neodôvodnená je námietka diskriminačného zaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné rozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo označené ako diskriminačné. Podľa názoru súdu nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobcom a ani princíp rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom, vzhľadom na uvedené skutočnosti. Keďže nebolo sporné, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území Slovenskej republiky, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Podľa názoru súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo potrebné, ani zaoberať sa registrovým sídlom zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny výkon činnosti žalobcu u označeného zamestnávateľa, na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní úspech, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Pribratému účastníkovi v tomto type súdneho konania náhrada trov konania zo zákona (O.s.p.) neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..