Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/167/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201092 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201092.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: Z.. W. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpená: JUDr. Mária Uheľ Greňová, advokátka so sídlom D. X, XXX XX U., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100308/1/63409/2014 zo dňa 03.02.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobkyňa sa žalobou doručenou v zákonom stanovenej lehote domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/63409/2014 zo dňa 03.02.2014, ktorým rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9514302/5/4502611/2013 zo dňa 04.10.2013, ktorým bol vyrubený úrok z omeškania v sume 136,20 Eur podľa § 156 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z. za nezaplatenie preddavku na daň z príjmov fyzickej osoby za I. štvrťrok na zdaňovacie obdobie 2012 v ustanovenej lehote v ustanovenej výške vo vzťahu k žalobkyni. V žalobe žalobkyňa namietala, že rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutím žalovaného bola ukrátená na svojich právach s tým, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a tiež pre nesprávne právne posúdenie. Žalovaný orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím v prvom stupni bol správcom dane vyrubený úrok z omeškania vo výške 136,20 Eur a to z dôvodu nezaplatenia preddavku na daň z príjmov fyzických osôb v sume 910,28 Eur v ustanovenej lehote splatnosti do 02.04.2012 a ani do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania do 02.04.2013. Odvolal sa na § 34 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. a ustanovenie § 156 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, pričom mal za to, že ak ustanovený preddavok fyzická osoba nezaplatí v ustanovenej lehote, resp. výške, je správca dane povinný mu vyrubiť úrok z omeškania. Žalovaný v odôvodnení nesprávne uvádza, že žalobca dňa 04.08.2005 zaplatil správcovi dane sumu vo výške 466.263,- Sk, t.j. 15.477,10 Eur, ktorú správca použil nasledovne: a) čiastočne na úhradu vyrubenej dane z príjmov fyzických osôb za rok 1999 - platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev v sume 12.154,11 Eur. Neuhradený rozdiel predstavoval 3.322,99 Eur, b) na úhradu daňovej povinnosti za rok 2003 v sume 1.687,18 Eur, c) na úhradu preddavku na daň na rok 2004 v celkovej sume 1.635,81 Eur. Zároveň uviedla, že z rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt sa oslobodzuje spod obžaloby pre skutok skrátenia dane, nie však, že sa určuje daňovému subjektu daň z príjmov za rok 1999 v sume 7.425,- Sk. Žalobkyňa nesúhlasí s takýmto účelovým zdôvodnením žalovaného, nakoľko z rozsudku, z petitu je zrejmé, že daňový subjekt bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že trestný čin nespáchal. Jednoznačne a nepopierateľne z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že z podkladových materiálov a po kontrole je možné konštatovať viacero nezrovnalostí, ktoré počas daňovej kontroly neboli vysporiadané, avšak nakoľko žalobca so správcom dane nekomunikoval, správca dane rozhodol v jeho neprospech. V priebehu trestného konania bolo znaleckým dokazovaním v prospech obžalovanej Ing. F. zistené a preukázané, že žalobca mal dispozičné oprávnenie k účtu spoločnosti H.T.H. spol. s.r.o. a že táto spoločnosť riadne a včas podala daňové priznanie za rok 1999, pričom v tom bola zahrnutá aj suma 840.000,- Sk, čo vyplynulo aj z daňovej kontroly, vykonanej u tohto subjektu. Nakoľko daň z uvedenej sumy bola štátu odvedená. Z uvedenej sumy spoločnosťou H.T.H. spol. s.r.o. v prípade jej zdanenia aj u fyzickej osoby pani F. by jednoznačne viedlo k záveru, že jedná a tá istá suma bola zdaňovaná dvakrát. Túto skutočnosť konštatoval aj daňový poradca JUDr. H. F.. - Čo sa týka sumy vo výške 300.000,- Sk tak tiež bolo preukázané, že túto pani F. prijala 11.11.1998, ktorú aj riadne zdanila v daňovom priznaní za rok 1998. - Daňová povinnosť žalobkyne pani F. za obdobie roku 1999 teda predstavovala 7.425,- Sk. - Taktiež bolo preukázané, že žalobkyňa vyrubenú daň v celkovej výške 466.236,- Sk zaplatila a to nasledovne: a) dňa 04.08.2005 v sume 200.000,- Sk b) dňa 31.10.2005 v sume 110.000,- Sk c) dňa 13.12.2005 v sume 156.263,- Sk, pričom na každom z poštových poukážok uviedla VS svoje DIČ: 1021850753, teda nie celú sumu v jeden deň 04.08.2005 ako to nesprávne uviedol žalovaný. Z úhrady žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v platbe neoznačil, ktorú platbu vykonáva. Žalovaný použil platbu na čiastočnú úhradu uvedeného dlhu, čiastočne na úhradu daňovej povinnosti za rok 2003 a čiastočne na úhradu preddavkov na rok 2004. Žalovaný postupoval v rozpore so zákonom a nesprávne použil úhradu od žalobcu, t.j. nepoužil túto na úhradu svojich pohľadávok pôvodom najstarších - § 58 zákona č. 511/1992 Zb.. Okrem toho spôsob úhrady žalobcovi neoznámil a to aj napriek oznamovacej povinnosti uloženej zákonom. Žalobkyňa má za to, že jej námietka týkajúca sa neopodstatnenosti vyrubenia úrokov z omeškania vznesená v rámci odvolania je dôvodná, nakoľko ak by správca dane postupoval pri zaplatení v zmysle zákona, nedošlo by následne k vyrubeniu úrokov z omeškania, penále a podobne a to z dôvodu neexistencie istiny a tiež nesprávneho použitia prijatých platieb. Ak by správca postupoval v súlade so zákonom a v dôsledku zaplatenia príslušnej dane, aj keď oneskorene, by došlo k zániku povinnosti daňového subjektu. Následne v prípade, ak by aj žalovaný vyrubil sankciu za oneskorené zaplatenie dane, mohol by žalobca požiadať o odpustenie tejto sankcie, nakoľko si v celom rozsahu splnil túto povinnosť - § 64 zákona č. 511/1992 Zb. platného v tom čase. Pochybenie správcu dane, resp. opomenutie správcu dane a v dôsledku neho aj nesprávne zistenie výšky dane vyplýva zo skutočností nasledujúcich: - z oznámenia Pharm. X. J. o platbách, zo dňa 30.1.2000 vyplýva, že sa sčasti jednalo o platby v hotovosti, ktoré podľa dokladov prevzala p. F.ako fyzická osoba) a sčasti o bezhotovostne platby na účet č. 8010-0707161043/7500, t.j. účet spoločnosti H.T.H. spol. s.r.o. Touto skutočnosťou sa správca dane nezaoberal, tak ako mu to ukladá vyššie citované ustanovenie zákona. - Dňa 8.3.2000 vykonal ten istý správca dane daňovú kontrolu aj u daňového subjektu H.T.H. spol. s r.o., Martin, pričom kontrolované boli pokladničné doklady, výpisy 2 bežného účtu, stavebný denník za rok 1998 a 1999 za obdobie vykonávania prác na objekte lekáreň Pharm. X., zmluva o dielo uzavretá medzi p. F. a H.T.H. spol. s r.o. a podané daňové priznanie. Správca dane nezistil žiadne pochybenie uvedeného daňového subjektu. Správca dane vykonal daňovú kontrolu prostredníctvom svojho zamestnanca p. M. N., oprávnenou vykonávať daňovú kontrolu u fyzických osôb. Z jej výpovedí jednoznačne vyplynulo, že uvedená zamestnankyňa sa zaoberala výlučne okolnosťami súvisiacimi s fyzickou osobou - p. F. a opomenula súvis v predmetnej veci s právnickou osobou - H.T.H. spol. s r.o., nakoľko podľa a jej vyjadrenia ona kontrolu právnických osôb nevykonáva, pretože to nie je jej pracovnou náplňou, (viď jej výpoveď v trestnom konaní - str. 3 uvedeného rozsudku). Uvedená pracovníčka však ani nepožiadala o súčinnosť pracovníka toho istého správcu dane, ktorý vykonal kontrolu u právnickej osoby, v dôsledku čoho došlo k pochybeniu pri zistení základu dane a jej vyčíslení. V prípade, že správca dane, zastúpený p. N. by postupoval v súlade so zákonom a jeho dikciou (t.j. prihliadnuť na výhody, vyplývajúce v prospech daňového subjektu), musela by dospieť k obdobnému záveru, ako vyššie uvedený znalec a tiež daňový poradca. Žalobkyňa poukazuje na to, že v rámci trestného konania bolo preukázané, že daň z príjmov za rok 1999 mala byť určená vo výške 7.425,- Sk, ktorú aj zaplatila. Pani F. zaplatila aj plnú výšku dane určenej podľa platobného výmeru vo výške 466.236,- Sk. Zároveň požiadala aj o odpustenie sankcií, pričom správca dane žiadosti žalobkyne nevyhovel. Žiadala z tohto dôvodu aj o vydanie nulitného rozhodnutia v nadväznosti na platobný výmer č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003 a platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev týkajúci sa súm 466.263,- Sk. Okrem uvedeného sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné aj pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť. Poukázala zároveň na ust. § 58 zákona č. 511/1992 ods. 1 a 5 predmetného zákona. V danom prípade ide o povinnosť uloženú rozhodnutím, takže z platby mal správca dane najskôr uhradiť predpis z daňovej kontroly, nie bežné preddavky za rok a daňovú povinnosť. Navyše spôsob úhrady - použitie prijatej platby mal správa dane oznámiť daňovému subjektu - žalobcovi, čo sa nestalo. Pri určení dane je správca povinný zaobstarať si všetky pomôcky za účelom správneho zistenia výšky dane a je povinný zistiť a prihliadnuť aj na výhody vyplývajúce pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené - § 64 zák. č. 563/2009 Z.z.. Správca dane sa takouto možnosťou vôbec nezaoberal a to ani na základe žiadosti žalobkyne, hoci v trestnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v čase vykonávania daňovej kontroly mala veľmi vážne zdravotné problémy s dopadom na jej psychiku, čo bolo preukázané v rámci trestného konania. Je potrebné teda mať na zreteli túto závažnú a ospravedlňujúcu skutočnosť, ktorú si žalobkyňa sama neprivodila, pričom následky jej nekonania a nereagovania voči daňovému úradu boli a stále sú pre žalobkyňu a jej rodinu v konečnom dôsledku až likvidačné a zdrvujúce. Žalobkyňa teda namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia a nesprávne posúdenie veci. Vzhľadom na uvedené žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. K veci podal žalovaný správny orgán písomné vyjadrenie podaním doručeným súdu dňa 20.06.2014. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym stavom vo veci. Podľa žalovaného, žalobkyňou uvádzané námietky sú k podstate veci nedôvodné. Správca dane totiž pri sankcionovaní za nezaplatené preddavky na daň na zdaňovacie obdobie roku 2011 a roku 2012 postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Vyplýva to z dikcie ustanovení § 34 ods. 1, ods. 2 prvej vety a odseku 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, § 156 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z.. Daňový subjekt je povinný zaplatiť preddavky na daň z príjmov fyzickej osoby na príslušné zdaňovacie obdobie roku v priebehu preddavkového obdobia, ak jeho posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur. Ak jeho posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur a nepresiahla 16.596,96 Eur, potom je povinný zaplatiť preddavky na daň za príslušný štvrťrok. Pritom pri výpočte preddavkov sa vychádza z poslednej známej daňovej povinnosti vypočítanej zo základu dane uvedeného v poslednom daňovom priznaní a preddavkové obdobie je obdobie od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie do posledného dňa lehoty na podanie daňového priznania v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak preddavok na daň daňový subjekt nezaplatí, či už v stanovenej lehote alebo v ustanovenej výške, tak správca dane je povinný daňovému subjektu vyrubiť úrok z omeškania. Pri výpočte preddavku za I. štvrťrok na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 sa vychádza z údajov uvedených v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku 2010. Správca pri kontrole plnenia povinností zistil, že žalobkyňa podala daňové priznania za roky 2009, 2010, 2011 a vychádzal z údajov v nich uvedených. Bolo jej povinnosťou platiť preddavok za I., II., III., a IV. štvrťrok na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011 a roku 2012 a tie nezaplatila, čo napokon ani nerozporuje, správca dane bol povinný aj túto skutočnosť v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami sankcionovať vyrubením úroku z omeškania. Správca dane vyrubil žalobkyni daň z príjmov fyzických osôb podľa § 29 ods. 6 zákona za zdaňovacie obdobie roku 1999 sumu 466.263,- Sk. Predmetné rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 02.04.2002, pričom žalobkyňa proti nemu nepodala odvolanie. Suma 466.263,- Sk zo strany žalobkyne bola zaplatená až po vyše troch rokoch na exekučný účet troma splátkami tak, ako to uvádzala žalobkyňa. V tom čase daňový úrad viedol voči žalobkyni daňové exekučné konanie, pričom vo výkaze daňových nedoplatkov bola odstúpená aj suma 466.263,- Sk. Sumy predmetných platieb následne daňový úrad, exekučné oddelenie preúčtoval na základe odstúpených výkazov daňových nedoplatkov zo dňa 26.06.2003. Jednotlivé žalobné námietky ani jedna nesúvisí s predmetom žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a niektoré neboli ani predmetom odvolania proti napadnutému rozhodnutiu. Z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 nevyplýva, že žalobkyni sa určuje za zdaňovacie obdobie roku 1999 daň z príjmov fyzickej osoby v sume 7.425,- Sk. Nebolo preukázané, že správca dane neoprávnene zvýšil žalobkyni zdaniteľné príjmy o sumu 840.000,- Sk za rok 1999 a tiež nie je možné konštatovať, že z uvedenej sumy bola štátu odvedená daň spoločnosťou H.T.H. spol. s.r.o. Martin, pretože za zdaňovacie obdobie roku 1999 nebola v tejto spoločnosti vykonaná kontrola dane z príjmov právnických osôb. Tvrdenie žalobkyne, že jej daňová povinnosť za obdobie roku 1999 bola 7.425,- Sk je nedôvodná. Takisto tvrdenie žalobkyne, že sumu 300.000,- Sk prijala dňa 11.11.1998, ktorú aj riadne zdanila v zdaňovacom priznaní za rok 1998 žalovaný uviedol, že sa k nej nemôže vyjadriť, pretože u žalobkyne sa zdaňovacie obdobie roku 1998 nebola vykonaná kontrola dane z príjmov fyzických osôb. Opodstatnená je námietka žalobkyne, že suma 466.263,- Sk bola zaplatená v troch čiastkach, ale toto nesprávne vyjadrenie nemalo žiadny negatívny dopad voči žalobkyni, nakoľko nesúvisí s predmetom žalobou napadnutého rozhodnutia, nesúvisiaci s predmetnom odvolaním napadnutého rozhodnutia. V čase vykonaných úhrad dňa 04.08.2005, 31.10.2005 a 31.12.2005 daňový úrad viedol voči žalobkyni daňové exekučné konanie. Daňový úrad, exekučné oddelenie tieto sumy preúčtoval podľa § 58 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom správca dane bol povinný použiť úhrady najskôr na bežné platby daní včítane preddavkov na daň a až potom na vyrubený rozdiel dane. Na aký účel boli použité prijaté platby, však správca dane žalobkyni neoznámil. Žiadal teda ako nedôvodnú žalobu žalobkyne zamietnuť. Krajský súd v Žiline v predmetnej veci rozhodol o žalobe rozsudkom bez nariadenia pojednávania pri aplikácii § 250f ods. 1 a 2 O.s.p.. Právna zástupkyňa žalobkyne vyjadrila písomný súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a to podaním, ktoré súdu bolo doručené dňa 04.11.2014. Žalovaný sa v stanovenej lehote 15 dní odo dňa 31.10.2014 nevyjadril, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, preto súd uplatnil fikciu, že s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, resp. k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá žiadne námietky. Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov v rozsahu daných žalobnými dôvodmi žalobkyne mal za to, že žaloba nie je dôvodná. Vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav potom boli správne aplikované predpisy daňového práva, preto žaloba pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. bola zamietnutá ako nedôvodná. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, preddavky na daň v priebehu preddavkového obdobia platí daňovník, ktorého posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur, pričom preddavkové obdobie je obdobie od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie do posledného dňa lehoty na podanie daňového priznania v nasledujúcom zdaňovacom období. Po skončení zdaňovacieho obdobia sa preddavky na daň zaplatené na toto zdaňovacie obdobie započítajú na úhradu dane za toto zdaňovacie obdobie. Podľa § 34 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, daňovník, ktorého posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur a nepresiahla 16.596,96 Eur, platí štvrťročné preddavky na daň na bežné zdaňovacie obdobie, a to vo výške 1/4 poslednej známej daňovej povinnosti, ak tento zákon neustanovuje inak. Päťročné preddavky na daň sú splatné do konca každého kalendárneho štvrťroka. Podľa § 34 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. prvej vety, poslednou známou daňovou povinnosťou na výpočet preddavkov v preddavkovom období podľa odseku 1 je daň vypočítaná zo základu dane uvedeného v poslednom zdaňovacom období, zníženého o nezdaniteľnú časť základu dane podľa § 11 ods. 2 písm. a) v platnom zdaňovacom období, na ktoré sú platené preddavky na daň pri použití sadzby dane podľa § 15 platné v zdaňovacom období, na ktoré sú platené preddavky na daň, znížené o zápočet dane zaplatenej v zahraničí, o daňový bonu a o daň vybranú podľa § 43, odpočítavanú ako preddavok na daň. Podľa § 156 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku - zákon č. 563/2009 Z.z., úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v stanovenej výške preddavok na daň. Podľa § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Podľa § 156 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., ak preddavok na daň nebol zaplatený v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane, správca dane vyrubí úrok z omeškania podľa odseku 2 do dňa platby vrátane, najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania. Prvostupňovým rozhodnutím správca dane pod č. 9514302/5/4502611/2013 zo dňa 04.10.2013 vyrubil vo vzťahu k žalobkyni úrok z omeškania v sume 136,20 Eur podľa § 156 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z. za nezaplatenie preddavku na daň z príjmov fyzickej osoby za I. štvrťrok za zdaňovacie obdobie 2012 v ustanovenej lehote, v ustanovenej výške. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt nezaplatil v ustanovenej lehote splatnosti do 02.04.2012 a ani do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania do 02.04.2013 v stanovenej výške 910,28 Eur preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby za I. štvrťrok za zdaňovacie obdobie 2012. Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, pričom poukazovala najmä na to, že suma dane na základe platobného výmeru Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002 vo výške 466.263,- Sk bola určená pracovníčkou daňového úradu nesprávne, čo potvrdil aj súd rozsudkom vo veci krátenia dane č. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 s právoplatnosťou dňa 22.04.2010. Podľa znaleckého posudku č. 1/2009 zo dňa 03.12.2009 daň za rok 2009 bola určená na sumu 7.725,- Sk. Žalobkyňa zaplatila na základe pochybenia pracovníčky daňového úradu v roku 2005 daňovému úradu sumu 466.263,- Sk je presvedčená, že preddavkovo zaplatila daňovému úradu daň z príjmov za jej činnosť do roku 2011, daň z príjmov za rok 2012 zaplatila v zákonom stanovenej lehote. Žiadala teda zrušiť rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 03.02.2014 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil ako vecne správne. Mal za to, že správca dane rozhodol vo veci v súlade s platnými právnymi predpismi a vyplýva to aj z dikcie ustanovení § 34 ods. 2 zákona o dani z príjmov a § 156 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z.. Daňový subjekt je povinný zaplatiť preddavok za I. štvrťrok na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 do 02.04.2012, ak jeho posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur a nepresiahla 16.596,96 Eur, a ak tento preddavok na daň nezaplatí, či už v stanovenej lehote alebo v stanovenej výške, tak správca dane je povinný daňovému subjektu vyrubiť úrok z omeškania. Ďalej poukázal na to, že suma 466.263,- Sk - 15.477,10 Eur, ktorá bola zo strany daňového subjektu zaplatená dňa 04.08.2005 správca dane použil nasledovne: a) čiastočne na úhradu vyrubenej dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1999 - platobný výmer Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002 v celkovej sume 12.154,11 Eur, b) na úhradu daňovej povinnosti za rok 2003 v sume 1.687,18 Eur, c) na úhradu predpísaných preddavkov na daň na rok 2004. Ďalej uviedol, že z rozsudku Okresného súdu v Martine sp. zn. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 vyplýva, že daňový subjekt sa oslobodzuje spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin krátenia dane a poistného, nie však, že sa určuje daňovému subjektu - žalobkyni daň z príjmov fyzických osôb v sume 7.425,- Sk. Námietka daňového subjektu, že na základe pochybenia pracovníčky daňového úradu zaplatil daňový subjekt v roku 2005 daňovému úradu sumu 466.263,- Sk a na základe toho aj preddavkovo daň z príjmov z jeho činnosti až do roku 2011, resp. že daň z príjmov za rok 2011 zaplatil v zákonom stanovenej lehote je nedôvodná. Daňový subjekt preddavok za uvedené obdobie nezaplatil, preto správca dane je povinný ho za túto skutočnosť sankcionovať vyrubením úroku z omeškania. Predmetom posúdenia v danej veci boli námietky žalobkyne vo vzťahu k vyrubeniu úroku z omeškania za nezaplatenie preddavku na daň z príjmov fyzickej osoby za I. štvrťrok na zdaňovacie obdobie roku 2012 podľa § 156 ods. 1 pís. b) zák. č. 563/2009 Z.z., pričom tieto všetky vyhodnotil súd ako nedôvodné, nakoľko nesúvisia s vyrubeným úrokom z omeškania za predmetné obdobie. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Jednou zo základných zásad daňového konania v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 3 ods. 1 citovanej normy). V zmysle zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 citovanej normy), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Zásada rovnosti je vyjadrená v § 3 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z., podľa ktorej daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a rovnaké povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenie daňových úradov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daní alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Podľa názoru krajského súdu bolo úlohou súdu v danom prípade posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho názoru, že preddavky na daň z príjmov fyzickej osoby za I. štvrťrok na zdaňovacie obdobie roku 2012, neboli zaplatené v ustanovenej lehote v ustanovenej výške a či v dôsledku tejto skutočnosti vzniklo právo správcu dane rozhodnutím vyrubiť žalobkyni úrok z omeškania pri aplikácii ust. § 156 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.. Žalovaný a teda aj prvostupňový správny orgán pri sankcionovaní s poukazom na ust. § 156 ods. 1 písm. b), ods. 2 a 4 zákona č. 563/2009 Z.z., resp. aj s poukazom na ust. § 34 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 595/2003 Z.z. postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi. Išlo o sankcionovanie, resp. vyrubenie úrokov z omeškania za nezaplatený preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby za obdobie I. kalendárneho štvrťroku roku 2012. Z citovaných zákonných ust. §§ 34 ods. 1,2 a 5 zákona č. 595/2003 Z.z. vyplýva, že žalobkyňa bola povinná platiť preddavky na daň z príjmov fyzickej osoby na príslušné zdaňovacie obdobie roku v priebehu preddavkového obdobia, ak jej posledná známa daňová povinnosť presiahla 1.659,70 Eur a nepresiahla 16.596,96 Eur. Potom je resp. bola povinná zaplatiť preddavky na daň za príslušný štvrťrok. Čo nepochybne bolo aj v danom prípade. Pritom pri výpočte preddavkov sa vychádza z poslednej známej daňovej povinnosti vypočítanej zo základu dane uvedeného v poslednom daňovom priznaní a preddavkové obdobie je obdobie od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie do posledného dňa lehoty na podanie daňového priznania v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak preddavok na daň daňový subjekt nezaplatí, či už v stanovenej lehote, alebo v stanovenej výške, správca dane je povinný daňovému subjektu vyrubiť úrok z omeškania. Pri výpočte výšky preddavku na daň za zdaňovacie obdobie roku 2012, resp. v danom prípade I. štvrťrok 2012 sa vychádza z údajov uvedených v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku 2010. Správca dane pri kontrole plnenia povinností zistil, že v danom prípade žalobkyňa podala daňové priznanie za rok 2010, pričom toto daňové priznanie je súčasťou predloženého administratívneho spisu (č.l. 48) a vychádzajúc z údajov uvedených v tomto daňovom priznaní (daňová povinnosť v sume 4.201,14 Eur) bolo povinnosťou žalobkyne platiť preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby aj za prvý štvrťrok na zdaňovacie obdobie roku 2012. Žalobkyňa pritom nerozporovala výšku preddavku v sume 910,28 Eur so splatnosťou do 2.4.2012. Žalobkyňa ani nespochybňovala nezaplatenie preddavkov. Následne správca dane bol povinný ju za túto skutočnosť v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z.z. sankcionovať vyrubením úroku z omeškania. Podľa názoru súdu jednotlivé žalobné námietky žalobkyne sú vo vzťahu k rozhodnutiu o vyrubení úroku z omeškania za uvedené obdobie nepodstatné, nesúvisia s predmetom tohto konania. Krajský súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré ako žalobné body uviedla v podanej žalobe žalobkyňa, ako aj odvolacie dôvody v administratívnom konaní sa týkajú plnenia daňových povinností za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, konkrétne roku 1999. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2009 a znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený pre účely tohto trestného konania, mal krajský súd za preukázané, že orgány činné v trestnom konaní, vrátane v tomto trestnom konaní predloženého znaleckého posudku Ing. S. č. 1/2009, číslo znaleckého úkonu 01/2009, dokazovali príjem žalobkyne za zdaňovacie obdobie, resp. časť zdaňovacieho obdobia roku 1999 a v trestnom konaní žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby pre trestný čin krátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku, keď trestným rozsudkom bolo konštatované, že za zdaňovacie obdobie roku 1999 žalobkyni vznikla daňová povinnosť nie vo výške 466.263,- Sk, ale vo výške 7.425,- Sk. K tvrdeniu žalobkyne, ktorá konštatuje, že správca dane v rozhodnutí mal, podľa jej tvrdenia, konštatovať nesprávne, že v trestnom konaní Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 sa neurčuje daňovému subjektu daň z príjmov za rok 1999 v sume 7.425,- Sk, krajský súd poukazuje, že uvedené trestné konanie s prejednávanou vecou vôbec nesúvisí. Základom pre vyrubenie predmetného úroku z omeškania, je skutočnosť nezaplatenia preddavku na daň z príjmov fyzickej osoby na zdaňovacie obdobie 2012 v stanovenej lehote 02.04.2012 v ustanovenej výške, nie roku 1999. Taktiež námietky ohľadne platby, ktoré žalobkyňa uvádza v žalobe v sume 466.263,- Sk sa týkajú vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby žalobkyne za rok 1999 a to platobným výmerom Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.04.2012 a ktorým správca dane žalobkyni vyrubil za zdaňovacie obdobie roku 1999 sumu 466.263,- Sk titulom dane z príjmov. Ani obsah tohto platobného výmeru správca dane, ani tvrdenia o úhradách tejto čiastky v roku 2005 tak, ako tieto skutočnosti uvádza žalobkyňa v žalobe, s prejednávanou vecou nesúvisí a nemôžu súvisieť, lebo sa týkajú iného zdaňovacieho obdobia a to úhrady podlžnosti zo sumy 466.263,- Sk, ktoré žalobkyňa zaplatila v troch splátkach v roku 2005, t.j. ešte pred samotným vznikom povinnosti platiť preddavky na daň z príjmov za obdobie roku 2012, resp. I. štvrťroku 2012, ktorá povinnosť vyplýva z daňového priznania z roku 2010. Preto obrana, ktorú žalobkyňa uvádzala v podanej žalobe, obdobne aj pokiaľ poukazovala na obchodno-záväzkové vzťahy so spoločnosťou HTH spol. s.r.o. sa týkajú skoršieho zdaňovacieho obdobia a to roku 1999 a nemôžu súvisieť s predmetom tohto konania. Preto nie je možné, ani vyhodnocovať správnosť aplikácie ust. § 58 zákona č. 511/1992 Zb., na ktorý žalobkyňa poukazuje v žalobe a ktorý upravuje spôsob platenia dane a použitia platieb, keď tvrdila, že správca dane ich nesprávne identifikoval a použil na uhradenie pohľadávok žalobkyne, ktorý nebol súladný so zákonom. Aj z tohto dôvodu uvedené žalobné dôvody žalobkyne nie sú dôvodné a pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu sú irelevantné. Žalobkyňa ďalej v podanej žalobe poukazovala aj na aplikáciu ust. § 64 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý upravuje úľavu alebo odpustenie daňového nedoplatku. V danom prípade sa preskúmava, ale právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane, ktoré vychádza z údajov daňového priznania za rok 2010, ktoré podala samotná žalobkyňa a tieto údaje vpísala do daňového priznania žalobkyňa ako fyzická osoba. Predmetom súdneho prieskumu nie je rozhodnutie správcu dane o žiadosti daňového dlžníka o povolenie úľavy alebo odpustenie daňového nedoplatku v zmysle § 64 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.. Naviac krajský súd uvádza, že s poukazom na § 100 zákona č. 511/1992 Zb. (obdobná právna úprava § 78 zákona č. 563/2009 Z.z.) rozhodnutia o odpustení daňového nedoplatku alebo jeho časti podľa § 64 zákona č. 511/1992 Zb. sú vylúčené zo súdneho prieskumu. Aj z týchto dôvodov nie je možné vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na uvedené žalobné námietky prihliadať. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe tiež poukazovala na rozhodnutia správcu dane o vyrubení penále za nezaplatenie dane za zdaňovacie obdobie roku 1999 platobným výmerom č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003 vo výške 466.263,- Sk, ako aj na platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.04.2002, krajský súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutí, ktoré nie sú, ale predmetom súdneho prieskumu v konaní pod č.k. 21S/167/2014. Súd je viazaný obsahom a petitom žaloby, ktorých preskúmania a zrušenia postupom II. hlavy piatej časti O.s.p. sa žalobkyňa v rámci konania pod č.k. 21S/167/2014 pred tunajším súdom domáha. Predmetom preskúmania nie sú tieto rozhodnutia správcu dane. Naviac krajský súd poukazuje na to, že platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002 sa dňa 02.04.2002 stal právoplatným, správca dane ním žalobkyni ako fyzickej osobe vyrubil daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1999 v sume 466.263,- Sk a platobným výmerom č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.03.2003 bolo žalobkyni ako fyzickej osobe vyrubené penále za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1999, najneskôr v deň jej splatnosti v sume 466.263,- Sk. Aj z obsahu výrokových častí rozhodnutí, na ktoré poukazovala žalobkyňa, súd nemal preukázanú súvislosť uvedených rozhodnutí správcu dane vo vzťahu k napadnutému a preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na § 64 zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý upravuje nulitné rozhodnutia, aj v zmysle kritérií ustanovených v § 64 ods. 2 citovanej normy a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je nulitným rozhodnutím, nakoľko ho vydal orgán na to vecne príslušný, nebolo vydané omylom inej osobe a nebolo ani preukázané, že nadväzuje na nulitné rozhodnutia, keď v konaní taktiež nebolo preukázané, že by rozhodnutia, na ktoré poukazovala žalobkyňa a ktoré sa týkajú dane z príjmov fyzickej osoby za rok 1999, vrátane vyrubenia penále za oneskorenú úhradu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 1999. Je preukázané, že tieto rozhodnutia vydal kompetentný na to príslušný orgán, boli adresované žalobkyni, nie inej osobe a nebolo ani preukázané, že by podkladom na ich vydanie boli iné nulitné rozhodnutia. Naviac, ak by aj súd dospel k záveru, čo nedospel, že uvedené rozhodnutia boli nulitnými rozhodnutiami, nie je súdu z podanej žaloby ani z administratívneho spisu zrejmé, aký súvis uvedené rozhodnutia, ktoré sa týkajú zdaňovacieho obdobia roku 1999 a neplnenia daňovej povinnosti riadne a včas určenej za rok 1999, čo sa týka dane z príjmov fyzických osôb, majú súvis s predmetným konaním. Z uvedených dôvodov nemohol vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu krajský súd uvedené námietky žalobkyne akceptovať. Takisto námietky žalobkyne ohľadne jej zlého zdravotného stavu počas daňového aj trestného konania nie sú predmetom zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantné. Krajský súd poukazuje na to, že každá fyzická osoba - podnikateľ si musí byť vedomý nielen pozitívnych, ale aj negatívnych dôsledkov, ktoré s podnikaním súvisia, musí počítať s tým, že budú vykonávané daňové kontroly, vykonávané, resp. vydávané rozhodnutia správcom dane na určenie daňových povinností a sankcií, resp. že takéto konanie môže byť aj podkladom trestného stíhania podnikateľa tak, ako v konečnom dôsledku sa trestné stíhanie vykonalo na žalobkyni v konaní pred Okresným súdom Martin. Skutočnosť, že trestné konanie prebiehalo s pozitívnym výsledkom pre žalobkyňu, ktorá bola oslobodená spod obžaloby a podľa znaleckého posudku mala byť jej daňová povinnosť za rok 1999 určená v podstatne nižšej sume, než bol skutok formulovaný o výške jej daňovej povinnosti a nezaplatenej dane za rok 1999, samotná táto skutočnosť nemá vplyv a nemôže sa dotýkať práv a povinností, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia vydaného o 10 rokov neskôr, než bola prejednávaná vec v konaní pod sp. zn. 1T/89/2003. Pokiaľ žalobkyňa v roku 1999, resp. aj neskôr v danom prípade v roku 2012 resp. 2010 vykonávala živnostenskú činnosť, musela si byť vedomá všetkých možných úskalí, ktoré podnikanie ako sústavná činnosť za účelom dosiahnutia zisku tak, ako je definovaná v § 2 Obchodného zákonníka predstavuje. Preto nebolo možné prihliadnuť na argumenty žalobkyne, ktoré sa týkali jej zdravotného stavu a daňových kontrol, ktoré boli vo vzťahu k nej realizované a mali vplyv na jej psychický stav, ako aj rodinných príslušníkov, zohľadniť. Naviac daňové priznanie za obdobie roku 2010, z ktorých následne sa vychádzalo pri preddavkoch na dani z príjmov fyzických osôb za obdobie I. štvrťroku roku 2012 podala samotná žalobkyňa. Žalobkyňa v danom prípade prostredníctvom právnej zástupkyne jednoznačne označila účastníkov konania, resp. rozhodnutie, ktorého preskúmania sa domáhala prostredníctvom žaloby. Krajský súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, pričom tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu administratívneho spisu, preto považoval súd žalobu za nedôvodnú a preto pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa v konaní nemala úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. a contrario. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.