Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/282/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201537 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012201537.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Agentúra podporovaného zamestnávania Somotor, n.o., IČO: 35 581 166, Agátová 2, Somotor, zastúpený: JUDr. Jana Liptáková, advokátka, Krmanova 1, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/ XXXXXX/XXXX-XXX/XXX zo dňa 12.06.2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX/XXX zo dňa 12.06.2012 a rozhodnutie Správy finančnej kontroly Košice č. X/XXXX/XXXX/XXX zo dňa 23.04.2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66,- eur za súdny poplatok a v sume 269,58 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 20.08.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX/XXX zo dňa 12.06.2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Správy finančnej kontroly Košice č. X/XXXX/ XXXX/XXX zo dňa 23.04.2012 o uložení povinnosti žalobcovi odviesť do štátneho rozpočtu SR verejné prostriedky vo výške 3 823,45 eur za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.“). Žalobca v žalobe uviedol, že ako účastník projektu „Spolu to dokážeme“ uzavrel zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. XXX/XX-I/XX-X. Kontrolou podmienok vykonávania tejto zmluvy a cieľov projektu bolo zistené, že žalobca mal použiť verejné prostriedky nad rámec oprávnenia, pričom problematickou položkou bola položka leasing auta. Bolo mu kladené za vinu, že vozidlo aj napriek evidencii položky leasing zabezpečil priamou kúpou na úver. Celková hodnota mala byť 7 771,55 eur (234 126,- Sk) a pozostávala zo splátky istiny, úroku a nákladov na poistenie. Žalobca si uplatnil výdavky vo výške 9 436,81 eur (276 522,- Sk), z ktorej hodnota vozidla bola 5 355,41 eur (161 337,20 Sk), pričom len tento výdavok bol správnym orgánom uznaný ako oprávnený. Výdavky pozostávajúce z úrokov úveru a výdavky na úhradu havarijného poistenia považoval správny orgán za výdavky nad rámec oprávnenia. Žalobca vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, podľa ktorého úroky a havarijné poistenie sú nerozpočtovanými položkami a nebývajú obsiahnuté v leasingových splátkach. Podľa názoru žalobcu sú položky tzv. zákonného poistenia a havarijného poistenia bežnou súčasťou splátok leasingu a náklady na tieto poistenia sú štandardne zahrnuté v leasingových splátkach všetkých spoločností zaoberajúcich sa leasingom v rámci SR. Tiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že úhrada úrokov nie je v prípade vozidla kupovaného na leasing zahrnutá v leasingových splátkach, keďže obstarávacia cena vozidla, za ktorú ho kúpi leasingová spoločnosť, je nižšia ako leasingová cena uhrádzaná konečným užívateľom. Pomer obstarávacej a leasingovej ceny, tzv. leasingový koeficient, vyjadruje rozdiel predstavujúci odplatu leasingovej spoločnosti za zrealizovanie leasingu a táto čiastka sa nelíši od úrokov požadovaných bankou z úverov. Žalobca mal za to, že keby sa správne orgány oboch stupňov oboznámili so štandardnými leasingovými podmienkami, zistili by, že leasingové splátky nezahŕňajú iba samotnú obstarávaciu cenu vozidla, ale zahŕňajú leasingovú cenu pozostávajúcu z obstarávacej ceny vozidla vynásobenej leasingovým koeficientom predstavujúcim v podstate úroky leasingu a poistnými úhradami. Ak by žalobca obstaral vozidlo formou leasingu, všetky vyššie uvedené položky by boli zahrnuté v pravidelných mesačných splátkach. Ďalej žalobca uviedol, že pri obstarávaní vozidla chcel postupovať formou leasingu, avšak v tom období žiadna leasingová spoločnosť nemala záujem poskytnúť leasing neziskovej organizácii bez vlastného kapitálu. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť úveru, kde výška mesačných splátok vrátane úrokov a poistenia zodpovedala výške leasingových splátok. Ohľadom tejto možnosti žalobca kontaktoval Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako svoj riadiaci orgán, ktorý voči tomuto postupu nevzniesol žiadne námietky. U žalobcu bol v roku 2010 vykonaný vládny audit, ktorým boli zistené iba drobné nedostatky, pričom porušenie finančnej disciplíny ohľadom obstarania vozidla zistené nebolo. Rozhodnutie žalovaného považoval žalobca za nedostatočne odôvodnené pokiaľ ide o tvrdenie, že bola porušená podmienka dodržania voľby najefektívnejšieho variantu. Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k záveru, že obstaranie vozidla formou leasingu by bolo efektívnejšie ako formou úveru. Zotrval na stanovisku, že forma úveru bola najefektívnejším a v podstate jediným možným variantom obstarania vozidla a úver bol zrealizovaný za obdobných zmluvných podmienok, ako by to bolo pri leasingu. Žalobca nakoniec namietal, že zjavná nezrovnalosť pri čerpaní prostriedkov nemohla byť zistená až v roku 2010, keďže už v roku 2005 a aj v roku 2006 predložil oprávnenému orgánu všetky dokumenty súvisiace s obstaraním vozidla a to konkrétne zálohové platby, v ktorých vyúčtoval položky týkajúce sa zabezpečenia vozidla. Najneskôr v roku 2006 mal riadiaci orgán predložené všetky doklady. Poukazujúc na § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. mal žalobca za to, že riadiaci orgán prekročil v tomto ustanovení určenú päťročnú lehotu na uloženie odvodu za porušenie finančnej disciplíny, keď mu uložil odvod až v roku 2012. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bol aj Finančný plán projektu, ktorým bol nákup vozidla formou leasingu. Ak mal žalobca rozpočtovanú položku „leasing vozidla“, mal obstarať vozidlo týmto spôsobom a pri akejkoľvek zmene sa mal dohodnúť s poskytovateľom formou písomného dodatku k zmluve. Tvrdenie žalobcu, že kontaktoval riadiaci orgán, ktorý uvedenú zmenu nenamietal, označil žalovaný za ničím nepodložené. Žalovaný ďalej poukázal na čl. X ods. 2 zmluvy, kde sa žalobca zaviazal vo všetkých dokumentoch uvádzať úplné a pravdivé údaje a informácie. Podľa názoru žalovaného žalobca porušil túto povinnosť tým, že do žiadostí o platby zahrnul v rámci položky „leasing vozidla“ aj výdavky spojené s čerpaním úveru - splátky úveru (úroky a havarijné poistenie) na základe zmluvy o úvere v súvislosti s priamou kúpou osobného motorového vozidla Renault Megan 1,9 TDI. Žalovaný tiež uviedol, že spoločnosť GE Money, a.s., ktorá poskytla žalobcovi úver, poskytuje podľa obchodného registra okrem iného aj leasing dopravných prostriedkov a úvery nebankovým spôsobom, pričom uzatvorená bola zmluva o úvere a nie leasingová zmluva. Uvedením nepravdivého údaju v žiadosti o platbu podľa žalovaného bolo, že sa nejednalo o leasing vozidla, ale žalobca žiadal uhradenie kúpnej ceny vozidla a splácaného úveru, čím došlo z jeho strany k porušeniu finančnej disciplíny. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že obstaranie vozidla formou úveru bol najefektívnejší variant. To, za akých okolností sú výdavky vynaložené na nákup použitého zariadenia oprávnené a či vôbec sú oprávnené, určí riadiaci orgán v súlade so schémou štátnej pomoci. Nedodržanie princípu voľby efektívnejšieho variantu má za následok, že rozdiel medzi efektívnejším a zvoleným variantom sa považuje za neoprávnený výdavok. Námietku žalobcu týkajúcu sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že odvod za porušenie finančnej disciplíny môže byť uložený do 5 rokov, označil žalovaný za bezpredmetnú a podľa neho lehota pre uloženie odvodu nebola porušená. Za preukázané zistenia porušenia finančnej disciplíny žalovaný považoval iba výsledky z kontroly vykonanej v januári 2010. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, nakoľko žalobca bol ukrátený napadnutými rozhodnutiami na svojich právach a preto ich ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil, keďže správne orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z administratívneho spisu súd zistil, že v januári 2010 vykonal Úrad vlády SR, sekcia kontroly a boja proti korupcii kontrolu č. XXX/XXXX/OFZ na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo veci dodržiavania zmluvy č. 151/04 o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a cieľov projektu „Spolu to dokážeme“ financovaného z Európskeho sociálneho fondu v rámci programu Iniciatívy spoločenstva EQUAL implementovaného žalobcom. Touto kontrolou bolo zistené porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. žalobcom, ktorý použil verejné prostriedky nad rámec oprávnenia (úroky, poistenie) v sume 3 823,45 eur. Žalobca porušil podmienky zmluvy tým, že z rozpočtovej položky „leasing vozidla“ čerpal verejné prostriedky na výdavky spojené s čerpaním úveru na zabezpečenie priamej kúpy vozidla. Správa finančnej kontroly Košice ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. X/XXXX/XXXX/XXX . zo dňa 23.04.2012 uložila žalobcovi podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. povinnosť odviesť verejné prostriedky za porušenie finančnej disciplíny vo výške 3 823,45 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. L. zo dňa 12.06.2012 tak, že odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., porušením finančnej disciplíny je poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov. Podľa § 31 ods. 4 veta prvá a tretia zákona č. 523/2004 Z. z., za porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b) sa ukladá odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1% zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu. Ak právnická osoba alebo fyzická osoba sama zistí porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b), c) a d) alebo ak sa porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b), c) a d) zistí pri výkone kontroly alebo vládneho auditu a právnická osoba alebo fyzická osoba protiprávny stav odstráni alebo odvedie finančné prostriedky vo výške porušenia finančnej disciplíny do dňa skončenia kontroly alebo vládneho auditu, správne konanie sa nezačne. Podľa § 31 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z., ukladanie a vymáhanie odvodu, penále a pokuty sa riadi všeobecnými predpismi o správnom konaní. Na správu pohľadávky štátu vzniknutej z tohto titulu sa vzťahuje osobitný predpis. Ak subjekt, ktorý porušil finančnú disciplínu, postupuje v súlade s dohodou uzatvorenou podľa osobitného predpisu, za deň odvedenia prostriedkov na účely určenia výšky penále sa považuje deň účinnosti tejto dohody podľa osobitného predpisu. Podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z., odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny možno uložiť do piatich rokov odo dňa preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny. Z listín tvoriacich súčasť administratívneho spisu vyplýva, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako riadiaci orgán poskytlo žalobcovi na základe zmluvy zo dňa 04.03.2005 finančný príspevok z Európskeho sociálneho fondu vo výške 12.903.000,- Sk za účelom spolufinancovania vyššie uvedeného projektu. Z celkovej výšky nenávratného príspevku bola podľa finančného plánu projektu (čl. VI ods. 1 písm. c/ zmluvy) schváleného poskytovateľom rozpočtovaná suma 283.044,- Sk na položku „leasing vozidla“. Tieto prostriedky mali z hľadiska účelu slúžiť na financovanie obstarávacích nákladov na vozidlo, ktoré malo byť využívané na realizáciu cieľov projektu. Právna forma obstarania vozidla teda bola vo finančnom pláne označená ako leasing, pod ktorým sa zjednodušene rozumie nájomný vzťah s právom nájomcu kúpiť predmet leasingu po určitej dobe jeho užívania a platenie leasingových splátok za dohodnutých podmienok. Pri leasingu zostáva vozidlo vo vlastníctve prenajímateľa (leasingovej spoločnosti) a nájomca (užívateľ) platí za užívanie predmetu leasingu leasingové splátky, ktorých prirodzenou súčasťou je okrem rozvrhnutej časti základnej obstarávacej ceny vozidla aj jej navýšenie (tzv. leasingový koeficient) predstavujúce protihodnotu (odplatu) pre prenajímateľa za počiatočné prefinancovanie postupne splácanej hodnoty predmetu leasingu. Štandardnou súčasťou leasingových splátok je aj finančné pokrytie havarijného poistenia vozidla, ktoré leasingovej spoločnosti slúži na pokrytie prípadných škôd na vozidle vzniknutých počas doby užívania predmetu leasingu nájomcom. Rozdiel medzi finančným leasingom vozidla a jeho kúpou na úver teda spočíva v podstate len v momente prechodu vlastníctva k vozidlu na jeho užívateľa, ktorý v prípade kúpy na úver nastáva spravidla odovzdaním vozidla kupujúcemu, zatiaľ čo pri leasingu obvykle až po zaplatení poslednej leasingovej splátky. Celkové obstarávacie náklady na leasing vozidla v porovnaní s jeho kúpou na úver sa principiálne nemôžu podstatne odlišovať. Vo svetle uvedeného možno konštatovať, že pokiaľ žalobca deklaroval výdavky na kúpu vozidla na úver pod položkou „leasing vozidla“, uviedol poskytovateľovi príspevku nepresné informácie ohľadom právnej formy obstarania vozidla, čo vyplýva pravdepodobne z nepochopenia rozdielu medzi leasingom a kúpou na úver zo strany žalobcu. Z výsledkov kontroly a z vydaných rozhodnutí vyplýva, že správne orgány akceptovali výdavky spojené s nadobudnutím vozidla formou jeho kúpy, avšak len v rozsahu základnej kúpnej ceny (163.000,- Sk) zaplatenej predávajúcemu žalobcom v deň kúpy (48.900,- Sk) a zo zvyšku pokrytého úverom poskytnutým žalobcovi spoločnosťou GE Money Auto, a.s., Bratislava, ktorý úver sa žalobca zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach po 6.503,50 Sk, z toho 5.789,50 Sk predstavovala mesačná splátka úveru a 714,- Sk náklady na havarijné poistenie. Nad rámec oprávnenia boli z projektu podľa správnych orgánov čerpané celkové výdavky vynaložené na úrok z poskytnutého úveru (90.195,30 Sk) a náklady na poistenie vozidla (24.990,-Sk), spolu 115.185,30 Sk. Podľa záverov žalovaného ide o výdavky, ktoré neboli rozpočtované v rámci predmetnej položky, čím došlo k porušeniu pravidiel a podmienok zmluvy a tým k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov a zároveň k porušeniu finančnej disciplíny. Žalovaný v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na Usmernenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ako riadiaceho orgánu, ktoré v časti 1.9 v bode 11 uvádza, že pri všetkých položkách finančného plánu je pri voľbe z niekoľkých variant nevyhnutné dodržať princíp voľby variantu, ktorý je najefektívnejší, pričom v prípade zvolenia menej efektívneho variantu je rozdiel medzi efektívnejším a zvoleným variantom považovaný za neoprávnený výdavok. Žalovaný uviedol, že nebolo preukázané, že by zvolený variant obstarania vozidla bol najefektívnejší. Uvedené závery sú podľa názoru krajského súdu nezrozumiteľné, pretože žalovaný na jednej strane akceptuje kúpu vozidla ako spôsob obstarania rovnocenný leasingu, na druhej strane však neakceptuje úroky z úveru použitého na zaplatenie časti kúpnej ceny a náklady na havarijné poistenie tohto vozidla, tvrdiac, že ide o výdavky, ktoré neboli rozpočtované v rámci danej položky. Z povahy leasingu pritom vyplýva, tzv. leasingový koeficient (údaj hovoriaci o tom, o koľko nájomca vozidla pri leasingu zaplatí viac, ako keby si vozidlo kúpil priamo) i havarijné poistenie poskytnutého vozidla sú jeho prakticky nevyhnutnou súčasťou. Súdu za daných okolností nie je jasné, či porušenie finančnej disciplíny spočíva vo využití inštitútu kúpy vozidla namiesto leasingu ako takého, alebo v použití neefektívneho variantu obstarania vozidla. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia naznačuje, že rozdiel medzi správnymi orgánmi akceptovanou základnou kúpnou cenou vozidla a celkovými nákladmi na jeho obstaranie (teda vrátane nákladov na krytie úroku z poskytnutého úveru a nákladov na poistenie vozidla) predstavuje neoprávnený výdavok, teda rozdiel medzi efektívnejším variantom (leasing) a zvoleným variantom (kúpa vozidla na úver). Ani takýto záver nemožno podľa názoru súdu akceptovať, pretože vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Rozdiel medzi nákladmi na kúpu vozidla na úver a obstarávacími nákladmi na leasing podobného vozidla v roku 2005, kedy žalobca vozidlo nadobudol, totiž nebol v konaní nijako kvantifikovaný a správne orgány sa touto otázkou ani nezaoberali. V čase nadobudnutia vozidla žalobcom podľa názoru súdu s vysokou pravdepodobnosťou neexistovala leasingová spoločnosť, ktorá by poskytovala leasing podobných vozidiel tým spôsobom, že by súčet všetkých leasingových splátok nebol vyšší ako základná obstarávacia cena vozidla. Takýto postup je totiž proti zmyslu leasingového podnikania. Iba ak by takéto podmienky leasingu boli v relevantnom čase na trhu dostupné, mohlo by platiť, že náklady, ktoré žalobca vynaložil na úroky z poskytnutého úveru a na havarijné poistenie vozidla, sú neoprávnenými výdavkami. Pokiaľ ide o podmienky pre obstaranie použitého zariadenia vo väzbe na ich oprávnenosť na spolufinancovanie zo štrukturálnych fondov (Usmernenie vydané Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR ako riadiaci orgán pre Rámec podpory Spoločenstva /CSF/ pod č. 18/2004), na ktoré sa správne orgány taktiež odvolávali, je treba konštatovať, že v konaní nebol žalobca vyzvaný na predloženie prehlásenia predajcu vozidla o jeho pôvode a potvrdenia, že na jeho obstaranie nebola posledných 7 rokov poskytnutá žiadna štátna dotácia alebo dotácia spoločenstva. Kontrolné orgány takisto neskúmali, či nákupná cena prekročila bežnú trhovú cenu podobného vozidla a či jeho technické parametre zodpovedajú platným normám a štandardom. Tvrdenia žalobcu o nedodržaní 5-ročnej lehoty podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z.z. na rozhodnutie o odvode za porušenie finančnej disciplíny považoval súd za neopodstatnené. Faktom je, že predchádzajúce kontroly vykonané u žalobcu zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny uskutočnené v roku 2005 a 2006 nemohli mať za následok začatie plynutia uvedenej 5-ročnej lehoty, pretože táto lehota vždy plynie tomu orgánu, ktorý zistil dôvod pre rozhodnutie o odvode za porušenie finančnej disciplíny. V prejednávanej veci bola kontrola uskutočnená Úradom Vlády SR ukončená v mesiaci január 2010, pričom od jej ukončenia až do vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu predmetná lehota neuplynula. Z uvedených dôvodov dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa vychádzajú z vyššie opísaných dôvodov z nedostatočne zisteného skutkového stavu a sú čiastočne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Preto súd postupoval podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a obe rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. Na záver súd poznamenáva, že nakoľko žalobca postupoval v súlade so zmyslom a v medziach limitov finančného plánu, zjavne konajúc v dobrej viere, javí sa vedenie konania v prejednávanej veci ako nezmyselné plytvanie času, ľudského kapacít a nakoniec aj štátnych finančných prostriedkov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume 66,- eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), 2x po 127,16 eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd- žaloba zo dňa 16.08.2012 a k tomu prislúchajúci režijný paušál 2x 7,63 eur, čo spolu predstavuje sumu 269,58 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.